Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 582/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. H. L., P., zastúpenej advokátom JUDr. R. F., P.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 a

nasledujúcich , základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a nasledujúcich a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. mája 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. H. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013

doručená sťažnosť JUDr. H. L., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.

R. F., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl.

20 a nasledujúcich (ďalej len „“), základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasledujúcich a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. mája 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľka týmto podáva sťažnosť podľa Slovenskej

republiky vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

upraveného v a nasl. , ako aj práva vlastniť majetok

upraveného v a nasl. , ku ktorému došlo nesprávnym

postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,NSSR“)

v konaní vedenom pod sp. zn. , týkajúcom sa dovolania sťažovateľky proti

uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 03. 10. 2012, sp. zn. -705...

Predmetným napádaným uznesením NSSR odmietol dovolenie sťažovateľky proti

Uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 03. 10. 2012, sp. zn. -705, v ktorom

sťažovateľka namietala niekoľko procesných pochybení a poukázala taktiež na porušenie jej

základných, garantovaných práv. Odvolací súd v rozhodnutí, ktoré bolo

sťažovateľkou napadnuté dovolaním potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Bánovce

nad Bebravou zo dňa 13. 07. 2012 č. k. , ktorým bol návrh sťažovateľky zo dňa

26. 06. 2012 o vrátenie súdneho poplatku za podanie odvolania zamietnutý.

Sťažovateľka v dovolaní namietala vadný postup súdu, ktorým sa jej ako účastníkovi

konania znemožnila realizácia jej procesných práv, priznaných v občianskom súdnom

konaní za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov, ktorý zakladal

prípustnosť dovolania podľa ..

Rozhodnutie odvolacieho súdu podľa názoru sťažovateľky nespĺňa parametre

zákonného rozhodnutia, pretože nie je dostatočné odôvodnené, neuvádza presvedčivé

dôvody, ktoré súd viedli k danému rozhodnutiu. Súd sa v odôvodnení obmedzil len

na konštatovanie, že zo zápisnice z Krajského súdu Žilina zo dňa 16. 04. 2012 nepochybne

vyplýva, že navrhovateľka vzala podané odvolanie späť až po začatí pojednávania pred

odvolacím súdom. Podľa sťažovateľky sa takáto úvaha súdu javí ako svojvoľná, vzhľadom

na to, že uvedená skutočnosť zo zápisnice nevyplýva, naopak, po preskúmaní zápisnice

zo dňa 16. 04. 2012 je možné nepochybne konštatovať, že navrhovateľka zobrala svoje

odvolanie späť pred prvým pojednávaním. Uvedené podporuje aj názor prvostupňového

súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí uvádza, že navrhovateľke by súdny poplatok krátený

o 1 % patril, avšak kvôli nesprávnemu rozhodnutiu o trovách konania nemožno jej návrhu

vyhovieť. Odvolací súd sám uvádza, že za prvé pojednávanie treba považovať iba také

pojednávanie, na ktorom došlo k prejednaniu veci, t. j. došlo ku konaniu vo veci samej.

Zo zápisnice však nepochybne vyplýva, že k prejednaniu veci nedošlo, keďže navrhovateľka

ešte pred tým ako by mohlo dôjsť k akýmkoľvek úkonom zo strany účastníkov alebo súdu

zobrala svoje odvolanie späť...

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o dovolaní uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu považuje za zrozumiteľné a ústavne konformné, pretože odvolací súd sa

pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení...

Postup odvolacieho súdu sa javí tiež ako účelový, s cieľom zastrieť chybu Krajského

súdu Žilina pri rozhodovaní o trovách konania týkajúceho sa veci samej, v rámci ktorého

bola sťažovateľke priznaná náhrada trov konania v celom rozsahu, t. j. vrátane nekráteného

súdneho poplatku za odvolanie, aj napriek tomu, že odvolanie zobrala sťažovateľka späť,

pričom tento jej mal byť súdom vrátený, krátený o 1 %, tak ako správne uviedol

prvostupňový súd pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľky...

Ďalšou závažnou vadou konania, tak prvostupňového ako aj odvolacieho, ktorú

sťažovateľka namietla a ktorú možno považovať za taký postup súdu. ktorým bola

navrhovateľke odňatá možnosť konať pred súdom je skutočnosť, že rozhodnutie

prvostupňového ani odvolacieho súdu neboli sťažovateľke do dnešného dňa doručené, a to

napriek povinnosti súdu podľa ustanovenia doručiť uznesenie proti

ktorému je prípustné odvolanie, účastníkom konania. Súdy doručovali písomnosti JUDr. J.

L., ktorý však sťažovateľku právne zastupoval len v konaní o ochranu osobnosti, ktoré

skončilo právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, nie v konaní o vrátenie súdneho

poplatku... Návrh na vrátenie súdneho poplatku podávala sťažovateľka sama, vo svojom

mene, bez uvedenia skutočnosti právneho zastupovania. Uvedené považujeme za závažné

procesné pochybenie súdov, spôsobujúce odňatie možnosti sťažovateľky konať pred

súdom...

Najvyšší súd konštatoval, že takýto postup súdov považuje za správny, teda nie je

procesnou vadou zakladajúcou prípustnosť dovolania...

Sťažovateľka má za to, že takýmto postupom Najvyššieho súdu SR. t. j. odmietnutím

dovolania ako smerujúceho proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný

prostriedok prípustný bez meritórneho rozhodnutia bolo tiež porušené jej právo vlastniť

majetok upravené v a nasl. . Súdy svojim postupom

a rozhodovacou činnosťou ohrozili majetkové pomery sťažovateľky a odňali jej vlastnícke

právo k finančným prostriedkom vo výške 3 509,50 Eur, a to bez právneho dôvodu...»

V doplnení sťažnosti sťažovateľka uviedla: „V súvislosti s porušením ústavného

práva vlastniť majetok považujeme za potrebné uviesť, že vzhľadom na postup odvolacieho

súdu sa štát bezdôvodne obohatil, keďže súdne poplatky sú príjmom štátneho rozpočtu.

Suma vo výške 3 509,50 Eur bola sťažovateľkou zaplatená v prospech štátu a tento jej mal

danú sumu po splnení zákonných podmienok na vrátenie súdneho poplatku prostredníctvom

okresného, resp. odvolacieho súdu vrátiť. Takýmto postupom sa štát bezdôvodne

a nezákonne obohatil...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„Základné právo JUDr. H. L... na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 a

nasl. a na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo vlastniť majetok

upravené v a nasl. Uznesením Najvyššieho súdu SR zo

dňa 28. 05. 2013 sp. zn. porušené bolo...

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 05. 2013 sp. zn. sa

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie...

JUDr. H. L. priznáva finančné zadosťučinenie v sume vo výške 500,00 Eur..., ktoré je

Najvyšší súd SR povinný JUDr. H. L. vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia

(nálezu)...

JUDr. H. L. priznáva náhradu trov konania a právneho zastúpenia v sume vo výške

331,13 Eur..., ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. R. F... do

15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -655 z 30. apríla 2012 právoplatným 11. mája 2012

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) bolo konanie o odvolaní sťažovateľky (ktorá bola

účastníčkou súdneho konania ako navrhovateľka) proti prvostupňovému rozhodnutiu

zastavené z dôvodu späťvzatia odvolania podaného sťažovateľkou a odporca bol zaviazaný

zaplatiť sťažovateľke trovy odvolacieho konania v sume 3 991,35 € pozostávajúce

zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie v sume 3 545 € a trov právneho zastúpenia

v sume 446,35 €.

Sťažovateľka sa návrhom z 26. júna 2012 doručeným Okresnému súdu Bánovce

nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) domáhala vrátenia súdneho poplatku, ktorý

uhradila za odvolanie proti prvostupňovému rozsudku a ktoré vzala späť 16. apríla 2012.

Okresný súd uznesením č. k. -694 z 13. júla 2012 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) návrh sťažovateľky na vrátenie súdneho poplatku z odvolania z 26. júna

2012 zamietol.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -705 z 3. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“) tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu podala dovolanie, v ktorom namietala,

že postupom a uznesením krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, a tým

je založená prípustnosť jej dovolania proti uzneseniu krajského súdu podľa § 237 písm. f)

(ďalej len „OSP“) ako jej dôvodnosť. Odňatie možnosti

konať pred súdom videla sťažovateľka v nedostatočnom odôvodnení uznesenia krajského

súdu, ako aj v doručovaní rozhodnutí.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na ochranu

vlastníctva podľa a nasledujúcich , základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a nasledujúcich a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie

sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu ako neprípustné.

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych záverov

v uznesení najvyššieho súdu, pokiaľ ide o danosť sťažovateľkou tvrdených dôvodov

zakladajúcich prípustnosť jej dovolania podaného proti uzneseniu krajského súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom uznesení aplikáciou zákonnej

úpravy prípustnosti dovolania ( a ) v spojení s posúdením existencie vád

konania podľa [osobitne sťažovateľkou namietanej vady konania podľa

písm. f) ] dospel k správnemu a ústavne konformnému záveru v časti jeho výroku

o neprípustnosti dovolania sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol:

„V prejednávanej veci okresný súd zamietol návrh navrhovateľky na vrátenie

súdneho poplatku za odvolanie, ktorý zaplatila na účet Okresného súdu Bánovce nad

Bebravou dňa 9. 6. 2011 vo výške 3.545,- €, s tým, že navrhovateľke by síce patril zaplatený

súdny poplatok krátený o 1 % z dôvodu, že podané odvolanie vzala späť, avšak odvolací súd

nesprávne pri rozhodovaní o trovách navrhovateľky priznal náhradu trov konania, ktorých

súčasťou bol aj súdny poplatok za odvolanie v celej jeho výške a teda v prípade vyhovenia

návrhu by mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu navrhovateľky.

V prvom rade odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je vo výroku

vecne správne, i keď sa nemožno stotožniť s argumentáciou okresného súdu v odôvodnení

napadnutého uznesenia. Zákon však trvá iba na vecnej správnosti výroku, ktorý bol

napadnutý odvolaním. Keďže postačuje, aby odvolací súd dospel k výroku zhodnému

s napadnutým výrokom okresného súdu, aj keď odôvodnenia budú rozdielne, odvolací súd

napravil nesprávnosť v odôvodnení okresného súdu odôvodnením svojho potvrdzujúceho

rozhodnutia bez nutnosti jeho zmeny alebo zrušenia. Odvolací súd preto rozhodnutie

okresného súdu potvrdil v súlade s ust. .

Z obsahu spisového materiálu mal odvolací súd preukázané, že navrhovateľka súdny

poplatok za podané odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou

č. k. -473 zo dňa 23. 3. 2011 zaplatila na účet okresného súdu dňa 9. 6. 2011

v sume 3.545,- €. Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 16. 4. 2012

nepochybne vyplýva, že navrhovateľka vzala podané odvolanie späť až po začatí

pojednávania pred odvolacím súdom (čl. 640).

Podľa ust. § 11 ods. 3 z. č. 71/1992 2b. o súdnych poplatkoch, poplatok splatný

podaním návrhu na začatie konania, podaním odvolania alebo dovolania sa vráti, ak sa

konanie zastavilo, ak sa podanie, vrátane odvolania a dovolania odmietlo alebo ak sa

návrh, odvolanie alebo dovolanie vzali späť pred prvým pojednávaním bez ohľadu na to, či

bol vydaný platobný rozkaz alebo rozkaz na plnenie.

Za prvé pojednávanie v zmysle odseku 3 treba považovať iba také pojednávanie,

na ktorom došlo k prejednaniu veci, t. j. došlo ku konaniu vo veci samej. Ak už došlo

k prejednávaniu veci, k prednesom účastníkov, prípadne k dokazovaniu, vrátenie poplatku

nemá opodstatnenie. Pojednávaním sa nerozumie každý úkon súdu, o ktorom bola spísaná

zápisnica na formulári pre zápisnice o pojednávaní, ale iba pojednávanie vo veci, t. j.

na ktorom došlo aspoň k prednesom účastníkov vo veci samej. Teda ak bol vytýčený termín

pojednávania, ale pred jeho začatím bolo zistené, že účastníci nemajú doručenie

predvolania vykázané a následkom toho došlo k odročeniu pojednávania, k pojednávaniu

vlastne nedošlo. Rovnako to platí aj v prípade, ak sa účastníci síce na pojednávanie

dostavili avšak ešte pred meritórnymi prednesmi požiadali o odročenie pojednávania a súd

ich návrhu vyhovel.

V danom prípade došlo na prvom pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 16. 4.

2012 k prejednaniu veci, pričom navrhovateľka vzala späť odvolanie až po začatí tohto

pojednávania. Z tohto dôvodu je potrebné konštatovať, že nebola splnená podmienka

v zmysle ust. z. č. , keďže navrhovateľka nevzala späť odvolanie

pred prvým pojednávaním, a v dôsledku tejto skutočnosti nie je daný dôvod pre vrátenie

zaplateného súdneho poplatku navrhovateľke, ani kráteného. V nadväznosti na uvedené bol

postup Krajského súdu v Žiline správny, keď pri rozhodovaní o náhrade trov konania

v meritórnom rozhodnutí zaviazal odporcu nahradiť navrhovateľke trovy konania

pozostávajúce aj zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie vo výške 3.545,- €.

Z týchto dôvodov odvolací súd odvolanie navrhovateľky vyhodnotil ako nedôvodné

a uznesenie okresného súdu potvrdil...“

Najvyšší súd v relevantnej časti svojho uznesenia uviedol:

«So zreteľom na navrhovateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší

súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že

v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/

)...

K odňatiu možnosti navrhovateľky pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť

nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri

výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,

že dovolávateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

(napr. ).

K odňatiu možnosti navrhovateľky pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť aj

tým, že jej neboli doručené rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu, nakoľko tieto

rozhodnutia boli doručované JUDr. J. L., ktorý ju zastupoval v konaní o ochranu osobnosti,

ktoré sa skončilo právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, nie však už v konaní o

vrátenie súdneho poplatku. Tým bolo podľa názoru navrhovateľky porušené jej právo na

spravodlivý súdny proces.

V súvislosti s vyriešením otázky, či v prejednávanej veci došlo k dovolateľkou

namietanej vade konania treba uviesť, že podľa sa účastník môže dať v konaní

zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. V zmysle si ako zástupcu môže

vždy zvoliť advokáta a jemu udelené plnomocenstvo nemožno obmedziť. Zvolený advokát je

povinný účelne využívať všetky zákonom pripustené prostriedky a spôsoby poskytovania

právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje ( ). Zástupca, ktorému

bolo udelené plnomocenstvo pre celé konanie, je oprávnený na všetky úkony, ktoré v konaní

môže urobiť účastník ( ). Ak má účastník takéhoto zástupcu s

plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi (viď § 49

ods. 1 ). Advokát je pri poskytovaní právnych služieb nezávislý, je viazaný všeobecne

záväznými právnymi predpismi a v ich medziach príkazmi klienta [§ 2 ods. 2 zákona č.

o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/3991 Zb. o živnostenskom

podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o advokácii“)]. Advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a

záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne

záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom

poučí (§ 18 ods. 1 zákona o advokácii). Advokát je povinný pri výkone advokácie konať

čestne a svedomito, dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme

klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné. Pritom dbá na účelnosť

a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb (§ 18 ods. 2 zákona o advokácii).

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola v konaní zastúpená advokátom JUDr.

J. L. na základe plnomocenstva z 9. septembra 2008 (č. l. 18 spisu), ktoré bolo udelené bez

časového obmedzenia pre zastupovanie „vo veci ochrany osobnosti proti M., spol. s r. o...“.

V predmetnom konaní o návrhu navrhovateľky na vrátenie súdneho poplatku boli právnemu

zástupcovi navrhovateľky doručované aj rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu

(viď doručenky na č. l. 694 a 713 spisu). Rozhodnutie vo veci samej (rozsudok Krajského

súdu v Žiline z 30. apríla 2012 sp. zn. v spojení s opravným uznesením

z 3. októbra sp. zn. .) nadobudlo právoplatnosť v I. výroku, ktorým odvolací

súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa dňa 14. januára 2013 a v ostatných výrokových

častiach dňa 11. mája 2012. Vzhľadom k tomu, navrhovateľkou bolo advokátovi JUDr. J. L.

udelené plnomocenstvo na celé konanie (prvostupňové a druhostupňové), bol oprávnený

robiť všetky úkony, ktoré mohla v konaní robiť sama navrhovateľka ako účastníčka konania,

vrátane tých procesných úkonov, ku ktorým nebol navrhovateľkou výslovne zmocnený. Až

dňom právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej sa skončilo aj jeho právne zastupovanie

navrhovateľky. Ak za daného stavu okresný súd doručoval rozhodnutia prvostupňového a

odvolacieho súdu, ktorými bolo rozhodované o návrhu navrhovateľky o vrátení súdneho

poplatku (v súvislosti so späťvzatím odvolania v konaní o ochranu osobnosti) jej zástupcovi,

postupoval správne. V prípade, ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé

konanie, je doručovanie súdnej písomnosti iba účastníkovi neúčinné. V takomto prípade

nezačnú plynúť ani lehoty na podanie opravného prostriedku.

Vychádzajúc z uvedeného nepovažuje dovolací súd za správny názor navrhovateľky,

že rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu mali byť doručené jej ako účastníčke

konania z dôvodov, že advokát JUDr. J. L. ju zastupoval v konaní o ochranu osobnosti,

ktoré bolo ukončené právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, nie však už v konaní o

vrátenie súdneho poplatku. Navrhovateľka podaním z 26. júna 2012 (viď č. l. 690 spisu)

spolu so žiadosťou o „doplnenie rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2012 sp. zn.

“ požiadala aj o vrátenie súdneho poplatku za odvolanie, teda období, keď

vo veci samej ešte právoplatne rozhodnuté nebolo. Žiadosť o vrátenie súdneho poplatku

súvisela so späťvzatím odvolania navrhovateľky v konaní o ochranu osobnosti.

Z uvedeného vyplýva, že postupom odvolacieho súdu, ktorý bol v súlade so zákonom,

nedošlo k porušeniu procesných práv dovolateľky, priznanej jej zákonom v zmysle § 237

písm. f/ Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť

z ustanovenia , a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie

na súdoch nižších stupňov bolo postihnuté vadami uvedenými v , Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky podľa v spojení s

ods. 1 písm. c/ ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, odmietol. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa

nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti...»

Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie najvyššieho súdu bolo svojvoľné

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené, a tým mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v .

Najvyšší súd postupoval ústavne súladne, keď sa zaoberal námietkou nedostatočného

odôvodnenia rozsudku krajského súdu v rámci posúdenia existencie vady konania v zmysle

a dospel k náležite odôvodnenému a ústavne konformnému záveru

o neexistencii takejto vady konania, čím nebola daná prípustnosť dovolania ani podľa

citovaného zákonného ustanovenia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd uzatvára, že nezistil ani možnosť

porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

a nasledujúcich a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu, a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmieta podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na ochranu vlastníctva

podľa a nasledujúcich ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva

sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasledujúcich a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20

a nasledujúcich , je len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného

vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavnoprocesnými princípmi

z perspektívy ich možného porušenia (rovnako ).

Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych

ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho uznesenie je založené na ústavne konformnom

výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta podľa § 25 ods. 2

sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013