Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 472/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K. a Ing. H. K., obaja bytom K., zastúpených

advokátom JUDr. A. T., K., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1,

v spojení s , a c ,

čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 v spojení s čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6

ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1

Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Košice I č. k. -457 z 13. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. K. a Ing. H. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a obsah sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája

2012 doručená sťažnosť Ing. V. K. (ďalej len „sťažovateľ“) a Ing. H. K. (ďalej len

„sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie práva na rovnosť

v právach a zákazu diskriminácie zaručených v a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 , základného práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti a na vyjadrenie sa

k vykonaným dôkazom zaručeného v , všetko v spojení s ,

a c , ďalej obsahovo totožných práv zaručených v

a čl. 38 ods. 2 v spojení s čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný opravný

prostriedok zaručeného v čl. 13 dohovoru a zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14

dohovoru a v čl. 1 Protokolu č. 12 k dohovoru, všetko v spojení s čl. 1 dohovoru uznesením

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -457 z 13. marca

2012.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z listín vyžiadaných ústavným súdom

v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti (zápisnica zo schôdze veriteľov

z 1. marca 2012 a prihláška pohľadávky č. 1) bol zistený tento skutkový stav:

2.1 Sťažovateľ je od 20. júna 2009 zapísaný v obchodnom registri ako jediný

spoločník spoločnosti F., s. r. o. (ďalej len „úpadca“), a od 30. decembra 1998 bol jej

zamestnancom. Sťažovateľka je jeho manželka a od 22. januára 1999 bola tiež

zamestnankyňou úpadcu.

2.2 Na návrh Slovenskej republiky, zastúpenej Daňovým úradom Košice II bol

na úpadcu uznesením okresného súdu č. k. -155 z 10. júla 2009 vyhlásený

konkurz. Ďalším veriteľom, ktorého existenciu okresný súd zistil, bol Colný úrad Košice

(ďalej len „colný úrad“). Na odvolanie úpadcu vyhlásenie konkurzu potvrdil aj Krajský súd

v Košiciach uznesením č. k. -228 zo 16. septembra 2009. Sťažnosť proti

tomuto uzneseniu bola odmietnutá uznesením ústavného súdu č. k. -38

z 27. januára 2010.

2.3 Do vyhláseného konkurzu na úpadcu si prihlásili svoje pohľadávky okrem iného

aj títo veritelia:

a) colný úrad – pohľadávku v celkovej sume 1 608 670,10 € z titulu colného dlhu

vymeraného rozhodnutím colného úradu z 22. novembra 2002 (v spojení s rozhodnutím

odvolacieho orgánu), ktorý vznikol „podľa Colný

zákon..., t. j. nezákonným odňatím tovaru, ktorý podlieha dozorným platbám, colnému

dohľadu“ a k nemu prislúchajúcich úrokov z omeškania,

b) sťažovateľ – pohľadávky v celkovej sume 484 064,37 € (a ďalšie podmienené

pohľadávky v sume 711 086,69 €) vzniknuté z rôznych zmluvných vzťahov k spoločnosti

(medzi nimi pracovný pomer a príkazná zmluva) a k nim prislúchajúce príslušenstvo,

c) sťažovateľka – pohľadávku v celkovej sume 59 047,72 € vzniknutú z pracovného

pomeru k úpadcovi a prislúchajúce príslušenstvo.

Sťažovatelia zároveň podali správcovi podstaty úpadcu podnet, aby pohľadávku

colného úradu poprel. Jedným z dôvodov popretia mala byť neexistujúca aktívna

legitimácia colného úradu, keďže veriteľom (oprávneným) z colného dlhu je štát a colný

úrad môže len konať v jeho mene. Colný úrad taktiež nemá ani vlastnú právnu subjektivitu.

Pohľadávka prihlásená colným úradom preto mala byť popretá.

Správca poprel prihlásené pohľadávky sťažovateľov, ich žiadosti o popretie

pohľadávky colného úradu nevyhovel a túto pohľadávku uznal v celom rozsahu. Sťažnosť

sťažovateľov proti tomuto postupu správcu a okresného súdu ústavný súd odmietol

uznesením č. k. -28 z 27. januára 2010.

2.4 Sťažovatelia sa potom žalobou domáhali určenia pravosti svojich popretých

pohľadávok. Po úspešnom určení pravosti týchto pohľadávok a pohľadávok niektorých

ďalších veriteľov sťažovateľ 29. januára 2012 navrhol konanie schôdze veriteľov, na ktorej

by došlo k rekonštrukcii veriteľského výboru, ktorého predsedom bol dovtedy colný úrad.

Ako dôvod sťažovateľ uviedol jednak úspešné určenie pravosti niektorých pohľadávok, čo

by ich veriteľom prinavrátilo hlasovacie práva, jednak skutočnosť, že práve konanie

colného úradu je podľa neho príčinou konkurzu na úpadcu. Zodpovednosť štátu za toto

konanie bola podľa neho vyslovená (neprávoplatným) rozsudkom Okresného súdu

Košice II. Správca mal podľa sťažovateľa zažalovať štát o ďalšiu náhradu škody a v tomto

zmysle mu mal veriteľský výbor uložiť záväzný pokyn. Kým je však colný úrad sám

členom veriteľského výboru, bude pri hlasovaní v konflikte záujmov.

2.5 Schôdza veriteľov zvolaná správcom sa konala 1. marca 2012 a zúčastnili sa

na nej okrem iných veriteľov aj colný úrad, ktorému vzhľadom na výšku jeho pohľadávky

patrilo 69,32 % hlasov prítomných veriteľov, a sťažovatelia, ktorým spoločne patrilo

24,95 % hlasov prítomných veriteľov.

Podľa obsahu zápisnice o schôdzi veriteľov boli výsledkom hlasovania na nej tieto

uznesenia:

„Uznesenie č. 1

Schôdza veriteľov berie na vedomie poučenie o hlasovaní v zmysle § 35, § 36, § 37

a hlasovacie práva prítomných veriteľov.“

Za toto uznesenie hlasovalo 75,04 % prítomných veriteľov, proti nemu 24,96 %.

„Uznesenie č. 2

Schôdza veriteľov berie na vedomie správu o stave konkurzu a činnosti správcu

a správu o speňažení majetku úpadcu.“

Za toto uznesenie hlasovalo 100 % prítomných veriteľov.

„Uznesenie č. 3

Schôdza veriteľov berie na vedomie správu Ing. V. K. (t. j. sťažovateľa, pozn.)

o nároku úpadcu na náhradu škody a návrh postupu pri vymáhaní náhrady škody.“

Za toto uznesenie hlasovalo 100 %.

„Uznesenie č. 4

Odvolanie člena veriteľského výboru Colný úrad... schôdza veriteľov neschválila.“

Toto uznesenie bolo dôsledkom skutočnosti, že za odvolanie colného úradu hlasovalo

24,96 % prítomných veriteľov, proti nemu 75,04 %.

„Uznesenie č. 5

Za člena veriteľského výboru schôdza veriteľov volí veriteľa Ing. V. K... (t. j.

sťažovateľa)“

Za toto uznesenie hlasovalo 94,28 % prítomných veriteľov, proti nemu 5,72 %.

„Uznesenie č. 6

Za člena veriteľského výboru schôdza veriteľov volí veriteľa S., a. s. ...“

Za toto uznesenie hlasovalo 100 % prítomných veriteľov.

V zápisnici je ďalej zapísané, že sťažovateľ podal námietku proti uzneseniu č. 1

v tomto znení: „Namieta voči hlasovaniu Colného úradu... z dôvodu, že zákon mu

nepriznáva procesnú ani hmotno-právnu subjektivitu v tomto konaní.“ V závere zápisnice je

rukou dopísaný text: „Namietame voči hlasovaniu Colného úradu... z dôvodu, že mu zákon

nepriznáva procesnú ani hmotno-právnu subjektivitu v tomto konaní.“, pod ktorým sú

podpísaní sťažovatelia.

2.6 Po skončení schôdze sťažovatelia podali okresnému súdu návrh na zrušenie

uznesení schôdze veriteľov z 1. marca 2012, ktorý odôvodnili takto:

«O návrhoch hlasoval na schôdzi aj veriteľ „Colný úrad Košice“. Voči hlasovaniu

tohto veriteľa vzniesli námietku do zápisnice veritelia Ing. V. K. a Ing. H. K. a to z dôvodu,

že Colný úrad Košice nedisponuje v občianskom súdnom konaní procesnou ani

hmotnoprávnou subjektivitou.

Navrhujeme súdu, aby akékoľvek rozhodnutia, ktoré schôdza prijala za účasti

veriteľa „Colný úrad Košice“ na hlasovaní, zrušil ako nezákonné.

Svoju námietku na schôdzi a tento návrh opierame o rozhodnutie NS SR ako súdu

dovolacieho, zo dňa 23. 9. 2010, SP. ZN. Cdo 260/2009 (zrejme , pozn.)

v ktorom súd rozhodol, že na základe aktuálne platných zákonov colné úrady nie sú

právnickými osobami, v občianskom súdnom konaní nemajú právnu ani procesnú

subjektivitu a v občianskom súdnom konaní sa jedná o subjekt nespôsobilý byť nositeľom

práv a povinností.

Realizácia konkurzného konania aj na podklade vôle colného úradu predstavuje

nezákonný zásah do práv ostatných veriteľov úpadcu, vrátane zásahu do ich práv

základných.»

2.7 Okresný súd uznesením č. k. -457 z 13. marca 2012 tento návrh

sťažovateľov zamietol. V odôvodnení uviedol, že vychádzal z obsahu spisu a obsahu

zápisnice o schôdzi publikovanej v obchodnom vestníku, pretože vzhľadom na sedemdňovú

lehotu, v ktorej má podľa o konkurze a reštrukturalizácii

v znení účinnom do 31. decembra 2011 (ďalej len „konkurzný zákon“) o návrhu rozhodnúť,

nemohol vykonávať dokazovanie výsluchom účastníkov. Samotné zamietnutie návrhu

sťažovateľov okresný súd odôvodnil takto:

„Súd zo zápisnice zo schôdze veriteľov zo dňa 01. 03. 2012 uverejnenej

v Obchodnom vestníku č. zistil, že námietku podal iba veriteľ Ing. V. K... a to voči

uzneseniu č. 1 – hlasovacie práva veriteľov na schôdzi konkurzných veriteľov. Námietku

uplatnil voči hlasovaniu Colného úradu Košice z dôvodu, že zákon mu nepriznáva procesnú

ani hmotno-právnu subjektivitu v tomto konaní.

Z konečného zoznamu s vyznačením popretých pohľadávok zostavených správcom

vyplýva skutočnosť, že obaja navrhovatelia (t. j. sťažovatelia, pozn.) si riadne prihlásili

svoje pohľadávky do konkurzného konania prostredníctvom prihlášok a navrhovatelia sú

konkurznými veriteľmi zistených pohľadávok zapísaných do konečného zoznamu

pohľadávok vyhotoveného správcom. Zo samotnej zápisnice zo schôdze veriteľov je zrejmé,

že navrhovatelia sa zúčastnili predmetnej schôdze veriteľov, pričom však do zápisnice

odôvodnenú námietku rozporu prijatého uznesenia so zákonom podal iba veriteľ Ing. V. K...

Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že aktívne vecne legitimovaný na podanie

návrhu na zrušenie uznesenia schôdze veriteľov č. 1 bol v zmysle ust.

(konkurzný zákon, pozn.) iba navrhovateľ v prvom rade. Taktiež možno konštatovať, že

aktívne vecne legitimovaný na podanie návrhu na zrušenie uznesenia schôdze veriteľov č. 2

až č. 6 nebol v zmysle ust. ani jeden z navrhovateľov z dôvodu, že voči

týmto uzneseniam si ani jeden z navrhovateľov neuplatnil na schôdzi veriteľov do zápisnice

odôvodnenú námietku rozporu prijatého uznesenia so zákonom.

Z konečného zoznamu s vyznačením popretých pohľadávok taktiež vyplýva

skutočnosť, že na základe správcom vyhotoveného konečného zoznamu pohľadávok

s vyznačením popretých správca nepoprel prihlášku veriteľa: Colný úrad Košice... vo výške

1.608.670,10 € zo žiadneho dôvodu a teda ani z navrhovateľmi uvádzaného dôvodu

nedisponovania hmotnoprávnou či procesnou subjektivitou. Správca predmetnú prihlášku

pohľadávky tohto veriteľa zaradil do konečného zoznamu ako pohľadávku zistenú v celom

prihlásenom rozsahu a pridelil jej v konečnom zozname poradové číslo 1. Zaradením

pohľadávky predmetného veriteľa správcom do konečného zoznamu sa tento veriteľ

v zmysle ust. v spojení s ust. v súlade s platnou právnou

úpravou konkurzného konania stal účastníkom konkurzného konania a uplynutím lehoty na

popieranie pohľadávok sa jeho prihlásená pohľadávka v rozsahu, v akom nebola popretá,

považuje za zistenú.

Vzhľadom na skutočnosť, že súd v zmysle vykonáva počas celého konkurzného

konania nad predmetným konaním dohľad, súd pristúpil aj k vykonaniu dohľadu nad

samotným hlasovaním pri prijatí námietkou napadnutého uznesenia č. 1 schôdze veriteľov,

pričom zistil skutočnosť, že toto bolo prijaté potrebnou väčšinou účastníkov konkurzného

konania v zmysle vyššie uvedených ustanovení . ...

Na základe vyššie uvedených skutočností a po preštudovaní všetkých listinných

dôkazov dospel (okresný súd, pozn.) k záveru, že konkurzný správca predmetnú prihlášku

pohľadávky veriteľa Colný úrad Košice... zaradil do konečného zoznamu, pričom ju zaradil

ako pohľadávku zistenú v celom prihlásenom rozsahu a pridelil jej v konečnom zozname

poradové číslo 1. Predmetný veriteľ je vzhľadom na túto skutočnosť do dnešného dňa

účastníkom konkurzného konania a uplynutím lehoty na popieranie pohľadávok sa jeho

prihlásená pohľadávka v rozsahu, v akom nebola popretá, považuje za zistenú, pričom

taktiež možno konštatovať, že námietkou napadnuté uznesenie predmetnej schôdze veriteľov

bolo prijaté potrebnou väčšinou hlasov účastníkov konkurzného konania. Z uvedených

dôvodov má tunajší súd za to, že nedošlo k rozporu prijatého uznesenia so zákonom.“

3. Proti tomuto uzneseniu smeruje obsiahla sťažnosť sťažovateľov.

3.1 Sťažovatelia predovšetkým naďalej spochybňujú spôsobilosť colného úradu byť

účastníkom konania, odkazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. septembra 2010. Z neho podľa nich

vyplýva záver, že colný úrad nie je právnickou osobou, túto jeho vlastnosť nemožno

vyvodiť ani podľa kritérií určených staršou judikatúrou (R 86/2002), a preto nemajú

procesnú subjektivitu a nemôžu byť účastníkmi konania. Tento nedostatok je podľa

sťažovateľov nedostatkom podmienok konania, ktorý nemohla zhojiť ani právoplatnosť

uznesenia o konkurze a ktorý mal viesť k zastaveniu konkurzného konania analogickou

aplikáciou a (ďalej aj „OSP“).

3.2 Ďalší okruh námietok sťažovateľov smeruje proti nepriznaniu aktívnej

legitimácie sťažovateľke, hoci táto rovnako vzniesla námietku do zápisnice, jej námietka

však nebola zapísaná. Sťažovatelia navyše uplatnili námietky proti všetkým uzneseniam

schôdze veriteľov, nielen uzneseniu č. 1. Okresný súd však mal vychádzať z originálnej

zápisnice, nie z nesprávnej verzie uverejnenej v obchodnom vestníku. Sťažovatelia osobitne

zdôraznili, že na schôdzi veriteľov sa žiadna zápisnica nepodpisovala, takže nemali

možnosť zistiť jej obsah a prípadné rozpory. Rozpory medzi zápisnicou a ich tvrdeniami

mohol a mal odstrániť okresný súd na pojednávaní, ktoré mal nariadiť. Tým, že tak

neurobil, porušil ustanovenia , v spojení s ,

ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 dohovoru.

3.3 Okresný súd vo svojom uznesení nedal podľa sťažovateľov podrobnú odpoveď

na ich najpodstatnejší argument o neexistencii procesnej spôsobilosti colného úradu, ktorý

podkladali uznesením najvyššieho súdu sp. zn. . Tým okresný súd porušil

a , a listiny a v spojení

s čl. 1 dohovoru.

3.4 Ďalšia skupina námietok sťažovateľov smeruje proti samotnej okolnosti, že

pohľadávka colného úradu bola správcom uznaná napriek tomu, že mu dali podnet na jej

popretie, o ktorom však správca rozhodol úplne arbitrárne. Sťažovatelia s odkazom na nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. prízvukujú, že uspokojením

pohľadávky colného úradu sa znižuje uspokojenie ich pohľadávok, čím dochádza k zásahu

do ich pohľadávok, ktoré sú majetkom v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru,

ako aj čl. 11 ods. 1 listiny, a jeho ochrany sa v zmysle čl. 36 ods. 1 listiny môžu domáhať.

Toto právo je nepremlčateľné, preto sťažovatelia síce musia trpieť postavenie colného úradu

ako veriteľa, ale svoje práva budú uplatňovať proti každému novému zásahu (napr.

v podobe jeho hlasovania na schôdzi veriteľov). Povinnosťou súdov je potom vyriešiť

kolíziu ich práv s právom colného úradu.

Okolnosť, že colný úrad vystupuje v konaní, hoci nemá procesnú spôsobilosť,

spôsobuje podľa nich neodstrániteľný nedostatok podmienok konania a analogicky

k judikátu R 58/1997 odôvodňuje zastavenie konkurzného konania ako „generálnej

exekúcie“. Týmto nedostatkom trpí už uznesenie o vyhlásení konkurzu. Sťažovatelia tvrdia,

že buď právo colného úradu je založené na nepráve a nemožno mu priznať ochranu, alebo

sa mýlia a pre ten prípad rozvíjajú úvahu v tom smere, že chýbajúca právna subjektivita

colného úradu znamená aj jeho chýbajúcu deliktuálnu spôsobilosť a nie je voči nemu možné

sa domáhať náhrady škody za jeho protiprávny postup ako konkurzného veriteľa. Uvedená

situácia spôsobuje nerovnosť (diskrimináciu) medzi nimi a colným úradom, pretože im

takéto povinnosti vzniknúť môžu, kým colný úrad môže svoje „práva uplatňovať

bezbreho“ a nehrozí mu žiadna sankcia.

Tieto skutočnosti podľa sťažovateľov znamenajú, že uznesenie okresného súdu

porušuje a 2, , , a

v spojení s čl. 3 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 Protokolu č. 12

k dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru.

3.5 Porušenie a 2 a , a

v spojení s čl. 3 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a čl. 1 Protokolu č. 12

k dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru vidia sťažovatelia ďalej v tom, že okresný súd im

v napadnutom uznesení za analogickej situácie poskytol menej priaznivú ochranu než

poskytol najvyšší súd inej žalovanej v uznesení sp. zn. . Odkázali pritom

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súdu,

podľa ktorých rozdielna judikatúra porušuje princíp právnej istoty.

3.6 Konečne, k porušeniu čl. 13 v spojení s čl. 1 dohovoru podľa sťažovateľov došlo

k tomu, že neexistenciou riadneho opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu,

v rámci ktorého by bolo možné už uvedené nedostatky odstrániť, nemali k dispozícii účinný

prostriedok nápravy.

3.7 Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia „predbežne, laicky“ navrhli

ústavnému súdu, aby nálezom rozhodol tak, že „naše základné práva, ľudské práva

a základné slobody chránené , 2, , SR v spojení

s , a c ods. 1 SR, , v spojení

s čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 Dohovoru, čl. 1

Protokolu č. 12 k Dohovoru, v spojení s čl. 1 Dohovoru, uznesením Okresného súdu

Košice I zo dňa 13. 3. 2012, sp. zn. -457 a v konaní ktoré vydaniu tohto

uznesenia predchádzalo, porušené boli“, aby napadnuté uznesenie zrušil a priznal

sťažovateľom finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.

3.8 Osobitným podaním doručeným ústavnému súdu spolu so sťažnosťou požiadali

sťažovatelia najskôr o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

V tejto súvislosti v sťažnosti požiadali ústavný súd, aby im po ustanovení advokáta umožnil

„laicky koncipovanú“ sťažnosť opraviť a doplniť. Na výzvu ústavného súdu však

sťažovatelia predložili splnomocnenia pre zvoleného advokáta z 12. júna 2013 a požiadali

ústavný súd, aby pripustil „sprofesionalizovanie/opravu“ ich sťažnosti nimi

splnomocneným advokátom v lehote, ktorú ústavný súd určí.

II.

Posúdenie veci ústavným súdom

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených

v . Podľa tohto ustanovenia môže ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní odmietnuť okrem iného taký návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

5. Skôr, než sa ústavný súd bude zaoberať obsahom sťažnosti, musí uviesť, že

nevyhovel žiadosti sťažovateľov a neurčil splnomocnenému advokátovi sťažovateľov lehotu

na doplnenie, resp. opravu sťažnosti. Nedostatok sťažnosti sťažovateľov spočíval len v tom,

že k nej nebolo pripojené splnomocnenie pre advokáta, ako to vyžaduje ustanovenie § 20

ods. 2 . Podľa názoru ústavného súdu však sťažnosť ako taká

zodpovedala požiadavkám uvedeným v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom

súde. Bolo z nej zrejmé, kto ju podáva, akej veci sa týka, proti komu smeruje, boli v nej

označené porušené základné práva a slobody a rozhodnutie, ktorými sa porušili, bola jasne

odôvodnená a boli v nej označené dôkazy. Účelom výzvy na odstránenie nedostatkov

sťažnosti je odstránenie takých nedostatkov, ktoré bránia jej prerokovaniu ústavným súdom.

Jej účelom nie je dávať sťažovateľom priestor na vylepšovanie ich argumentácie za stavu,

že sú zastúpení nimi zvoleným advokátom [porov. v tomto smere , č. 81/2005

Zbierky nálezov a uznesení ústavného súdu (ďalej len „Zb. ÚS“)], ktorý navyše mohol sám

kedykoľvek po prevzatí zastúpenia argumentáciu sťažnosti vylepšiť jej doplnením.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov prerokoval v takej podobe, v akej ju podali

a následne doplnili svojím podaním z 13. júna 2013.

6. Z rekapitulácie obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia vznášajú pomerne

veľké množstvo námietok a vidia v nich porušenie rôznych práv zaručených v ústave,

listine, dohovore a dodatkových protokoloch k nemu. Vzhľadom na logické vzťahy medzi

postupom a uznesením okresného súdu a jednotlivými námietkami sťažovateľov sa nimi

bude ústavný súd zaoberať postupne v tomto poradí:

a) nedostatky v postupe okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľov

(pozri bod 3.2 tohto uznesenia),

b) otázka právnej subjektivity, resp. aktívnej legitimácie colného úradu, vplyv

na hlasovacie práva a reakcia okresného súdu na ich argumenty (pozri body 3.1, 3.3 až 3.5

tohto uznesenia),

c) neexistencia efektívneho prostriedku nápravy (bod 3.6 tohto uznesenia).

K bodu a) Nedostatky v postupe okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu

sťažovateľov

7. Okresný súd v prerokúvanej veci konal o návrhu sťažovateľov na zrušenie

uznesení schôdze veriteľov úpadcu konanej 1. marca 2012, a to v zmysle ustanovenia § 35

ods. 8 konkurzného zákona.

7.1 Citované ustanovenie umožňuje každému veriteľovi majúcemu právo hlasovať

domáhať sa zrušenia uznesenia schôdze veriteľov, ak na nej vzniesol do zápisnice

odôvodnenú námietku rozporu so zákonom, pritom uznesenie možno napadnúť len dôvodmi

uvedenými v námietke. V prerokúvanej veci je z obsahu návrhu sťažovateľov (pozri bod 2.6

tohto uznesenia) zrejmé, že návrh na zrušenie jednotlivých uznesení schôdze veriteľov bol

podaný výlučne z dôvodu chýbajúcej procesnej spôsobilosti colného úradu. Sťažovatelia

vo svojom návrhu voči jednotlivým uzneseniam nevzniesli žiadne iné meritórne výhrady,

najmä nijako nenamietali voči ich obsahovej stránke, čo by v niektorých prípadoch bolo aj

nelogické, keďže za ne sami hlasovali (uznesenia č. 2, 3, 5 a 6), ba dokonca jedným z nich

(č. 5) bol sám sťažovateľ zvolený za člena veriteľského výboru.

7.2 Ústavný súd nepovažuje za potrebné sa podrobne zaoberať otázkou, či

rozhodovanie súdu o návrhu na zrušenie schôdze veriteľov podľa § 37 ods. 8 konkurzného

zákona možno podradiť pod ustanovenie , resp. listiny. Ústavný

súd totiž už v minulosti vyslovil, že záruky uvedené v tomto ustanovení sa nevzťahujú

na rozhodovanie súdov, ktoré nie je rozhodovaním vo veci samej (porov. napr. ,

č. 56/97 Zb. ÚS). Na situácii sťažovateľov by sa nič nezmenilo ani v prípade, keby sa toto

ustanovenie na toto rozhodovanie súdu vzťahovalo.

Sťažovatelia totiž vidia porušenie tohto ustanovenia v tom, že okresný súd

neodstránil rozpor medzi ich návrhom a zápisnicou zo schôdze veriteľov (presnejšie tým

vyhotovením zápisnice, z ktorého súd vychádzal), v ktorej nebola ručne dopísaná námietka

uplatnená sťažovateľkou a v ktorej nebolo zachytené, že sťažovatelia vzniesli námietku aj

proti uzneseniam č. 2 až 6. Dôsledkom toho bolo podľa sťažovateľov nepriznanie aktívnej

legitimácie sťažovateľke a ani sťažovateľovi na podanie návrhu na zrušenie vo vzťahu

k uzneseniam č. 2 až 6. Okresný súd sa však zaoberal návrhom sťažovateľa na zrušenie

uznesenia č. 1 a o tomto meritórne rozhodol tak, že návrh zamietol, lebo nezistil rozpor

uznesenia č. 1 so zákonom, keďže colný úrad bol veriteľom uvedeným v konečnom

zozname uznaných pohľadávok. Táto námietka (teda nedostatok oprávnenia colného úradu

hlasovať) však bola zároveň spoločnou a jedinou námietkou sťažovateľov proti všetkým

uzneseniam schôdze veriteľov. Vo výsledku sa preto tento postup okresného súdu prejavil

v tom, že napadnuté uznesenie obsahuje len jeden výrok, a to „Návrh zamieta“. Hoci teda

okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia hovorí o úplnom nedostatku aktívnej

legitimácie sťažovateľky a jej čiastočnom nedostatku u sťažovateľa, v skutočnosti dal obom

sťažovateľom odpoveď na jediný nimi uplatnený dôvod zrušenia všetkých uznesení.

Je zrejmé, že na rozhodnutí okresného súdu by sa nič nezmenilo ani vtedy, keby

sťažovateľmi tvrdené rozpory medzi ich návrhom a zápisnicou zo schôdze veriteľov

odstránil, ako to požadujú. Znamenalo by to totiž len toľko, že okresný súd by návrh

nezamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie, ale meritórne (keďže je zjavné, že

jediný sťažovateľmi uplatnený dôvod okresný súd za dôvod zrušenia uznesenia schôdze

veriteľov nepovažoval).

7.3 Možno preto uzavrieť, že aj keby sa na rozhodovanie okresného súdu o návrhu

sťažovateľov vzťahovali ustanovenia a listiny a keby

okresný súd postupoval tak, ako to od neho sťažovatelia požadujú, nemalo by to na

výsledné rozhodnutia okresného súdu vplyv. Prípadný nesprávny postup okresného súdu tak

podľa ústavného súdu nebol kauzálny pre jeho rozhodnutie, v dôsledku čoho podľa

ústavného súdu postupom a rozhodnutím okresného súdu nedošlo k porušeniu uvedených

dvoch článkov, ale ani s nimi súvisiacich , listiny a

ods. 1 dohovoru. Ustanovenie nemožno navyše považovať za

ustanovenie zakladajúce verejné subjektívne právo, ktorého porušenie by bolo možné

namietať sťažnosťou podľa (porov. napr. , III. ÚS

117/2012).

K bodu b) Právna subjektivita, resp. aktívna legitimácia colného úradu, vplyv

na hlasovacie práva a reakcia okresného súdu na argumenty sťažovateľov

8. Ako už ústavný súd uviedol, sťažovatelia svoj návrh na zrušenie uznesení schôdze

veriteľov z 1. marca 2012 odôvodnili len chýbajúcou procesnou spôsobilosťou colného

úradu, ktorú vyvodzovali z uznesenia najvyššieho súdu. Okresný súd vo svojom uznesení

nedal podľa sťažovateľov na ich argument žiadnu odpoveď.

8.1 Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu citovaného v bode 2.6

tohto uznesenia je zrejmé, že hlavným dôvodom, kvôli ktorému okresný súd považoval

uznesenie schôdze veriteľov za súladné so zákonom, bola skutočnosť, že pohľadávka

colného úradu nebola popretá. Tento záver odôvodnil ustanovením § 32 ods. 4 piatej vety

konkurzného zákona, podľa ktorého sa uplynutím lehoty na popieranie pohľadávok

pohľadávka považuje za zistenú v rozsahu, v akom nebola popretá, v spojení s § 35 ods. 4

prvou vetou konkurzného zákona, podľa ktorého na schôdzi veriteľov môže hlasovať každý

veriteľ, ktorého pohľadávka je v čase konania schôdze zistená, pričom má jeden hlas na

každé euro zistenej sumy svojej pohľadávky.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že všeobecný súd v zásade nezasiahne

do základného práva zaručeného v , ak koná spôsobom ustanoveným

zákonom, keďže práve to je obsahom označeného základného práva (porov. napr.

– bod 22, – časť II.1). Z citovaných zákonných ustanovení je

ale zrejmé, že konkurzný zákon viaže oprávnenie veriteľa hlasovať na schôdzi veriteľov

a počet jeho hlasov na zistenie jeho prihlásených pohľadávok, ktorým je márne uplynutie

lehoty na ich popretie. Skutočnosť, že rozhodnutie o popretí pohľadávky je zverené výlučne

správcovi, znamená okrem iného aj to, že v prvom rade patrí do kompetencie správcu

posúdiť aj to, či prihlasujúci veriteľ má právnu subjektivitu a či svoju pohľadávku môže

uplatňovať vo svojom mene. Citované zákonné ustanovenia podľa názoru ústavného súdu

umožňujú záver, ku ktorému dospel okresný súd v napadnutom uznesení. Názor, že súd by

mal pri každom hlasovaní skúmať, či hlasujúci veriteľ má skutočne postavenie veriteľa, sa

odkláňa od zákonnej konštrukcie koncentrácie rozhodovania o uznaní a popieraní

pohľadávky vyjadrenej v § 32 ods. 4 prvej vete konkurzného zákona a sťažovatelia

nepredniesli žiadne osobitné dôvody, ktorými by takýto odklon mal byť odôvodnený.

Ústavný súd pripomína len to, že sťažovatelia sa vo svojich podaniach nijako

nezaoberali citovanými ustanoveniami, ale neustále poukazovali na ustanovenia § 103

a . Ustanovenia sa však v konkurznom konaní

použijú len „primerane“ (porov. § 196 konkurzného zákona). Podľa názoru ústavného súdu

nemožno preto vyčítať okresnému súdu, že vo svojom uznesení odkázal len na citované

osobitné ustanovenia konkurzného zákona ako právny základ svojho rozhodnutia. Takéto

odôvodnenie dáva podľa ústavného súdu primeranú odpoveď na hlavný argument

sťažovateľov uplatnený v návrhu na zrušenie uznesení schôdze veriteľov. Túto odpoveď

nemožno považovať za zjavne neudržateľnú alebo arbitrárnu a napadnuté uznesenie tak

vyhovuje ustanoveniam , listiny i dohovoru

(porov. , , ).

Zo sťažnosti ani z podaní sťažovateľov, ktoré tvorili prílohy sťažnosti, nie je navyše

vôbec zrejmé, prečo vlastne sťažovatelia žiadajú konkurzné konanie zastaviť. Sami totiž

priznávajú, že konkurz je „generálna exekúcia“, a účastníkmi konkurzného konania sú

v zmysle § 32 konkurzného zákona všetci veritelia, ktorí si včas prihlásili svoje pohľadávky

a splnili niektoré ďalšie podmienky. V prerokúvanej veci je zrejmé, že colný úrad nie je

jediným prihláseným veriteľom, ale prihlásenými veriteľmi sú okrem iného nielen sami

sťažovatelia, ale aj viacero ďalších subjektov, ktorých právnu subjektivitu sťažovatelia

nijako nespochybnili (napríklad S., a. s., a V., a. s.). Podľa názoru ústavného súdu je

zastavenie celého konkurzného konania len kvôli chýbajúcej procesnej subjektivite jedného

z viacerých veriteľov (aj keby boli názory sťažovateľov správne) ťažko predstaviteľné.

Pokiaľ sťažovatelia tvrdia, že neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania trpí

už uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu a tiež uznesenie Krajského súdu

v Košiciach, ktorý toto uznesenie potvrdil, otvárajú tým otázky, ktoré už nastolili v inej

sťažnosti, tú však ústavný súd odmietol uznesením č. k. -38 z 27. januára

2010. Toto odmietajúce uznesenie bráni ústavnému súdu, aby sa ich námietkami opätovne

zaoberal vecne. I tak však zostáva dodať, že tieto námietky nezodpovedajú verne

skutočnosti – z listín predložených sťažovateľmi v konaní sp. zn. totiž

vyplýva, že konkurz na úpadcu bol vyhlásený jedine na návrh Slovenskej republiky –

Daňového úradu Košice II. Colný úrad v tomto konaní nevystupoval ako jediný účastník,

ale jeho vyhlásením sa len preukazovala pluralita veriteľov úpadcu ako nevyhnutná

podmienka vyhlásenia konkurzu (§ 3 ods. 2 konkurzného zákona). Ak by aj súdy

rozhodujúce o vyhlásení konkurzu posúdili nesprávne právnu subjektivitu colného úradu,

resp. otázku totožnosti veriteľa ním uplatňovanej pohľadávky (štát, za ktorý konal colný

úrad), s veriteľom, ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu (štát, za ktorý konal daňový

úrad), išlo by len o nesprávny skutkový alebo právny základ ich uznesenia o vyhlásení

konkurzu (nesprávny v tom, či sú skutočne splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu),

no nie o otázku splnenia procesných podmienok na vydanie takéhoto uznesenia. Nedostatky

v právnom alebo skutkovom hodnotení predpokladov vyhlásenia konkurzu sú však zhojené

právoplatnosťou uznesenia.

8.2 V časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia poukazujú na uznanie pohľadávky

colného úradu správcom napriek ich výhradám voči týmto pohľadávkam, uplatňujú

sťažovatelia rovnaké dôvody, akými sa ústavný súd už zaoberal v uznesení č. k. I. ÚS

29/2010-28 z 27. januára 2010, ktorým ich sťažnosť odmietol. Ústavný súd nemôže

akceptovať tento spôsob snahy o opätovné otvorenie už raz uzavretých námietok. Z

uvedeného dôvodu nemožno ani prisvedčiť úvahám sťažovateľov o tom, že dôsledkom

nepremlčateľnosti ich základného práva je ich právo opätovne tieto námietky vznášať pri

každom hlasovaní schôdze veriteľov – nepremlčateľnosť základných práv totiž neznamená,

že by v konkrétnom prípade nemohlo uplatnenie určitých práv podliehať napríklad časovým

obmedzeniam (porov. , č. ÚS).

Ústavný súd ďalej pripomína, že v zmysle ustanovenia čl. 144 ods. 1 v spojení

s ods. 2 sú súdy viazané predovšetkým zákonom. Pokiaľ mali sťažovatelia

ústavnoprávne výhrady k zákonnej úprave hlasovacích práv na schôdzi veriteľov, ktorá je

naviazaná na zistenie pohľadávok správcom, resp. ústavnoprávne výhrady k nemožnosti

poprieť pohľadávku iného veriteľa (v zmysle nimi citovaného nálezu českého ústavného

súdu sp. zn. ), mali možnosť spolu s návrhom na zrušenie uznesení schôdze

veriteľov podať (konkurznému) súdu návrh na prerušenie konania a podanie príslušného

návrhu ústavnému súdu [ , ], čomu podľa

ústavného súdu nemôže brániť ani ustanovenie § 197 ods. 5 konkurzného zákona (porov.

k podobnému ustanoveniu § 36 ods. 6 Exekučného poriadku meritórne prerokovanie veci

sp. zn. , č. ÚS). Z podaní sťažovateľov nevyplýva, že by túto

možnosť využili, práve naopak, zo sťažnosti a z jej príloh sa javí, že svoju ústavnoprávnu

argumentáciu v uvedenom smere po prvýkrát rozvinuli až v sťažnosti ústavnému súdu.

8.3 Za vysoko špekulatívne – a preto za nespôsobilé byť v súčasnosti príčinou zásahu

do práv sťažovateľov – považuje ústavný súd úvahy o údajnej deliktuálnej nespôsobilosti

colného úradu a z toho prameniacej nerovnosti (diskriminácii) medzi ním na jednej strane

a sťažovateľmi na druhej strane. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že tu ide len o subjektívny

názor sťažovateľov, ktorí nepredložili žiadne rozhodnutie súdu v ich veci, ktoré by ho

potvrdzovalo. Za predpokladu, že vymáhanie colných nedoplatkov formou ich prihlášky

v konkurze je súčasťou právomoci colného úradu (pozri ďalej), nevidí ústavný súd dôvod,

prečo by za prípadné nesprávne konanie colného úradu nemal zodpovedať štát.

Z ustanovenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov totiž

vyplýva, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej

moci. Nie je preto rozhodné, či orgán verejnej moci koná „vo vlastnom mene“ alebo

„v mene štátu“, podstatné je, či vykonáva verejnú moc, kam patrí aj úradný postup

o právach, právom chránených záujmoch a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb –

in casu úpadcu [k tomu porov. § 2 písm. a) cit. zákona].

8.4 Podstatnú časť svojej argumentácie týkajúcej sa diskriminácie založili

sťažovatelia na uznesení najvyššieho súdu sp. zn. , ktoré údajne riešilo

analogickú situáciu, akou je situácia sťažovateľov. Záver sťažovateľov je však mylný.

V uznesení najvyššieho súdu sp. zn. , ktoré (keďže ho sťažovatelia

nepredložili) si ústavný súd zadovážil z webového sídla najvyššieho súdu

<www.nssr.gov.sk>, najvyšší súd riešil otázku, či môže colný úrad uplatňovať nároky na

náhrady škody, resp. vydanie bezdôvodného obohatenia (bližšie skutkové alebo právne

okolnosti uplatňovaného nároku z odôvodnenia uvedeného uznesenia nie sú zrejmé).

Po podrobnej analýze organizačných predpisov upravujúcich postavenie colných úradov

dospel najvyšší súd k záveru, že „colné úrady nie sú právnickými osobami, nemajú právnu

ani procesnú subjektivitu a nemôžu byť preto účastníkmi občianskeho súdneho konania

vo veciach, v ktorých súdy rozhodujú o sporoch vyplývajúcich z občianskoprávnych

vzťahov“. Tento záver však v prerokúvanej veci použiť nemožno.

V prerokúvanej veci colný úrad uplatnil prihláškou colnú pohľadávku – colný dlh

a k nemu zodpovedajúce úroky z omeškania. Aj bez podrobnejšieho skúmania je tak zrejmé,

že pohľadávka colného úradu nie je nárokom z občianskoprávnych vzťahov, ale je

verejnoprávnym nárokom vyplývajúcim z ustanovení príslušných colných predpisov. Už to

samo osebe jednoznačne vylučuje analogickú aplikáciu záverov vyslovených najvyšším

súdom v uznesení sp. zn. na konkurznú vec sťažovateľov.

Pri prihlasovaní colných pohľadávok vzniknutých pred 1. májom 2004 (pred dňom

pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii) v konkurze alebo v reštrukturalizácii sa

podľa Colný zákon a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „colný zákon z 2004“) postupuje podľa dovtedajších predpisov.

Z rozhodnutia colného úradu z 22. novembra 2002 vyplýva, že colný dlh bol vymeraný

v súlade so Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len

„colný zákon z 2001“) napriek tomu, že vznikol už v roku 1995. Zo sťažnosti nevyplýva, že

by toto rozhodnutie colného úradu bolo zrušené, preto z neho bude vychádzať aj ústavný

súd. Colný zákon z 2001 upravoval prihlasovanie colných pohľadávok do konkurzného

konania v ustanovení § 432 v rámci šiesteho dielu šiestej časti nazvaného „Vymáhanie“.

Ustanovenie § 432 ods. 5 colného zákona z 2001 potom ustanovovalo, že colnú pohľadávku

[ktorou sa v zmysle § 432 ods. 1 písm. a) prvého a tretieho bodu rozumeli nezaplatená

dovozná platba zodpovedajúca colnému dlhu a úrok z colnej pohľadávky] prihlási do

konkurzného konania colný úrad. Obsahovo totožná úprava je ustanovená aj v § 62 ods. 5

colného zákona z 2004, ktorý sa však – ako už bolo uvedené – na vec priamo nevzťahuje.

Z citovaných ustanovení je podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že právo prihlásiť

colnú pohľadávku v konkurznom konaní patrí priamo colnému úradu. Je preto logický

výklad, že na tento úkon (prihlásenie colnej pohľadávky v konkurze a reštrukturalizácii)

musí colnému úradu patriť aj nevyhnutná procesná spôsobilosť, keďže v opačnom prípade

by bolo toto ustanovenie zjavne nevykonateľné. V takom prípade je ale podľa ústavného

súdu akceptovateľný záver, že colný úrad má na tento účel zákonom výslovne priznanú

spôsobilosť byť účastníkom, ako to ustanovuje in fine .

Tieto ustanovenia tak vylučujú tvrdenia sťažovateľov o analógii v oboch procesných

situáciách (t. j. v situácii riešenej uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

a situácii sťažovateľov riešenej napadnutým uznesením okresného súdu). Vylúčením

analógie oboch procesných situácií je bezdôvodné ďalej sa zaoberať otázkou, či mohlo

rozdielnym postupom oboch súdov dôjsť k diskriminácii sťažovateľov a či vôbec možno

takúto diskrimináciu odvodiť z nimi označených ustanovení , listiny a dohovoru.

8.5 Ústavný súd preto nemôže akceptovať námietku sťažovateľov, že zákonný postup

okresného súdu, ktorý pri posudzovaní hlasovacích práv vychádza z konečného zoznamu

zistených pohľadávok, zasahuje do ich práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, a listiny či dohovoru. Keďže ústavný súd

zároveň nateraz nevidí sťažovateľmi tvrdenú ich diskrimináciu oproti colnému úradu, nevidí

vôbec relevantný súvis medzi napadnutým uznesením okresného súdu a uvedenými právami

sťažovateľov v spojení s a 2 , listiny a a 14 dohovoru.

Pokiaľ ide o Protokol č. 12 k dohovoru, ten doteraz nenadobudol pre Slovenskú republiku

platnosť, preto z neho sťažovatelia nemôžu odvodzovať žiadne práva (porov. prehľad na

<http://conventions.coe.int/Treaty/Commun/ListeTableauCourt.asp?CL=ENG&MA=3>,

tiež napr. rozhodnutie ESĽP z 21. mája 2013, Fehér a Dolník proti Slovensku, sťažnosť

č. 14927/12 a 30414/12, ods. 53 až 55).

K bodu c) Neexistencia efektívneho prostriedku nápravy

9. Podľa ustálenej judikatúry ESĽP možno porušenie čl. 13 dohovoru vysloviť vtedy,

ak sťažovateľom svedčí tzv. obhájiteľné tvrdenie porušenia práva (angl. arguable claim,

franc. grief défendable). Takéto hájiteľné tvrdenie tu spravidla nie je v tých prípadoch,

v ktorých sú tvrdené porušenia práv sťažovateľov podľa iných článkov dohovoru zjavne

neopodstatnené (porov. napr. Herold Tele Media, s. r. o., a ďalší proti Slovensku, sťažnosť

č. 46190/99, rozhodnutie z 28. septembra 2010, ods. 93). Pod pojmom efektívny prostriedok

nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru navyše nemožno nevyhnutne rozumieť existenciu

riadneho opravného prostriedku (odvolania). Naopak, ESĽP vo svojej judikatúre považoval

za efektívny prostriedok nápravy aj sťažnosť podľa [napr. Poštová

banka, a. s., proti Slovensku, sťažnosť č. 22736/06, rozhodnutie z 20. októbra 2010, časť

„Právo“ („Law“), bod 2], keďže v nej možno namietať porušenie práv zaručených

dohovorom a a 3 a poskytuje ústavnému súdu efektívne možnosti

odstrániť vzniknuté porušenie týchto práv.

Keďže v prerokúvanej veci mali sťažovatelia možnosť podať proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu (túto) sťažnosť podľa , v ktorej namietli

viaceré porušenia práv zaručených dohovorom, mali podľa názoru ústavného súdu

k dispozícii efektívny prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru. Súčasťou práva podľa

tohto článku však nie je právo na úspech ich opravného prostriedku.

III.

Záver

10. Z uvedených dôvodov senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí podľa § 25

ods. 2 odmietol zjavne neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľov, tak

ako to je uvedené vo výroku. Odmietnutím je sťažnosť posúdená (a vybavená) v celom

rozsahu, vrátane návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013