Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 381/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej republiky – Daňového úradu Košice,

zastúpenej Mgr. Z. T., vo veci namietaného porušenia a

Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaní vedenom Okresným súdom Malacky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Slovenskej republiky – Daňového úradu Košice o d m i e t a ako

oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2012

osobne do podateľne doručená sťažnosť Slovenskej republiky – Daňového úradu Košice,

Rozvojová 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20

a (ďalej len „“), Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 (správne

má byť zrejme čl. 1, pozn.) Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Okresným súdom

Malacky (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -17 z 29. apríla 2004 bolo povolené

vyrovnanie dlžníka F., a. s. (ďalej len „dlžník“). V rámci tohto vyrovnania bývalý Daňový

úrad Košice IV (ďalej len „právny predchodca sťažovateľky“) zo svojej pohľadávky voči

dlžníkovi prihlásenej vo výške 640 793 831 Sk získal právo na úhradu 35 % z pohľadávky,

teda na sumu 224 227 841 Sk. Vyplýva to z ďalšieho uznesenia krajského súdu č. k.

-31 zo 14. júla 2004 (s právoplatnosťou 23. júla 2004), ktorým bolo vyrovnanie

potvrdené. Rozhodnutím Komisie Európskych spoločenstiev v Bruseli (ďalej len „komisia“)

sp. zn. C 25/2005 (EX NN 21/2005) zo 7. júna 2006 bolo vyslovené, že štátna pomoc, ktorú

Slovenská republika poskytla dlžníkovi vo výške 416 515 990 Sk, nie je zlučiteľná

so spoločným trhom. Slovenskej republike bolo uložené prijať všetky opatrenia potrebné

na vymáhanie nezákonne poskytnutej štátnej pomoci od dlžníka s tým, že vymáhanie sa má

uskutočniť bez odkladu a v súlade s postupmi uvedenými vo vnútroštátnych predpisoch,

pokiaľ umožňujú okamžité a účinné vykonanie tohto rozhodnutia. Vymáhaná suma pritom

musí zahŕňať úroky za celé obdobie od dátumu, ku ktorému bola suma daná k dispozícii

dlžníkovi, do jej skutočného vrátenia.

Dňa 1. júna 2011 nadobudol účinnosť , ktorým sa mení

a dopĺňa o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov a ktorým sa

mení a dopĺňa o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novela zákona o štátnej pomoci“).

Na základe novely zákona o štátnej pomoci podal právny predchodca sťažovateľky ako

oprávnený návrh na vykonanie exekúcie proti dlžníkovi ako povinnému. Domáhal sa ním

exekvovania sumy 20 976 920 € s úrokom 2,77 % ročne od 1. júna 2011 až do zaplatenia.

Za exekučný titul označil rozhodnutie komisie o štátnej pomoci sp. zn. C 25/2005

(EX NN 21/2005) zo 7. júna 2006.

Uznesením okresného súdu č. k. -135 zo 4. mája 2012 sa

konštatovalo, že exekučné konanie sa povolením reštrukturalizácie zo zákona zastavuje,

pričom žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Podľa zistenia okresného

súdu reštrukturalizačné konanie bolo proti dlžníkovi začaté vydaním uznesenia Okresného

súdu Košice I sp. zn. z 13. júla 2011, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom

vestníku 19. júla 2011. Reštrukturalizácia bola povolená zverejnením uznesenia krajského

súdu sp. zn. z 18. októbra 2011, ku ktorému došlo 25. októbra 2011. Podľa

o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) povolením reštrukturalizácie sa konania prerušené

podľa § 114 ods. 1 písm. b) zákona o konkurze zastavujú. Na základe uvedeného preto

došlo zo zákona k zastaveniu prerušeného exekučného konania, a to povolením

reštrukturalizácie dlžníka.

Uznesenie obsahuje poučenie, podľa ktorého proti výroku o zastavení exekúcie nie je

prípustné odvolanie v zmysle § 58 ods. 4 Exekučného poriadku. Proti výroku o trovách

konaniach je odvolanie prípustné, a to do 15 dní odo dňa doručenia. Podľa dátumovej

pečiatky bolo uznesenie doručené sťažovateľke 14. mája 2012.

Uznesenie okresného súdu č. k. -135 zo 4. mája 2012 podľa doložky

právoplatnosti z 19. júla 2012 nadobudlo právoplatnosť vo výroku o zastavení konania

14. mája 2012. Výrok o náhrade trov konania sa stal právoplatným 30. mája 2012.

Podľa názoru sťažovateľky uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného

konania je neakceptovateľné v podstate z dvoch zásadných pohľadov. Hoci okresný súd ešte

pred zastavením konania toto prerušil z dôvodu, že na ústavnom súde prebieha konanie

o súlade novely zákona o štátnej pomoci, v uznesení o zastavení konania už vychádza

z toho, že exekučné konanie bolo prerušené zo zákona začatím reštrukturalizačného

konania. Takáto argumentácia sa javí ako zmätočná, a to tým viac, že sťažovateľka podala

proti uzneseniu o prerušení konania z dôvodu prebiehajúceho konania o súlade právnych

predpisov na ústavnom súde odvolanie, o ktorom nikdy rozhodnuté nebolo. Ďalším

dôvodom je, že okresný súd mal vec posúdiť v rámci prednostnej aplikácie európskeho

práva a na jeho základe mal dospieť k záveru o neaplikovateľnosti ustanovenia § 118 ods. 1

zákona o konkurze (na základe ktorého považoval exekúciu za zastavenú).

Sťažovateľka je presvedčená, že jej sťažnosť treba považovať za včas podanú.

Pri koncipovaní sťažnosti vychádzala z telefonicky získanej informácie od okresného súdu,

podľa ktorej uznesenie č. k. -135 zo 4. mája 2012 nadobudlo právoplatnosť

30. mája 2012, avšak v samotnom písomnom vyhotovení uznesenia bola právoplatnosť

vyznačená odlišne podľa jednotlivých výrokov tak, ako to je už uvedené. Napriek tomu

podáva túto sťažnosť aspoň v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti uznesenia v časti

výroku o trovách konania, teda do 30. júla 2012. Opiera sa pritom o ,

podľa ktorého základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné

a nezrušiteľné. Je toho názoru, že základné právo na súdnu ochranu podľa , ako

aj základné právo na vlastníctvo podľa sú podľa

nepremlčateľnými právami. Nepremlčateľnosť týchto základných práv v intenciách už

uvedených okolností umožňuje sťažovateľke domnievať sa, že v tomto prípade je možné

neprihliadnuť na dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti určenú v § 53 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Súčasne sa sťažovateľka opiera o znenie

ustanovenia , podľa ktorého ústavný súd môže (a teda

nie je povinný) odmietnuť návrhy podané oneskorene.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. s tým, aby uznesenie zo 4. mája 2012 bolo

zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľka si je vedomá skutočnosti, že uznesenie okresného súdu o zastavení

exekúcie nadobudlo podľa doložky právoplatnosti vydanej okresným súdom 19. júla 2012

právoplatnosť 14. mája 2012. Napriek tomu považuje sťažnosť za včas podanú.

Na vysvetlenie dodáva, že podľa predbežnej telefonickej informácie z okresného súdu bola

presvedčená, že uznesenie sa stalo právoplatným 30. mája 2012. Okrem toho vzhľadom

na nepremlčateľnosť označených základných práv je v danom prípade podľa nej možné

neprihliadnuť na dvojmesačnú zákonnú lehotu. Napokon je presvedčená, že vzhľadom

na znenie ustanovenia ústavný súd síce môže, ale nie je

povinný odmietnuť návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd konštatuje, že aj keby malo byť pravdivé tvrdenie sťažovateľky, podľa

ktorého získala predbežnú telefonickú informáciu z okresného súdu o tom, že uznesenie sa

stalo právoplatným 30. mája 2012, vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu muselo byť

sťažovateľke (ktorá je odborne personálne vybavená na riešenie právnych problémov) už

na prvý pohľad zrejmé, že uznesenie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť ohľadom

všetkých jeho výrokov v rovnakom časovom momente. Je to dané okolnosťou, že kým proti

prvému výroku o zastavení exekučného konania nebolo v zmysle poskytnutého poučenia

prípustné odvolanie, proti druhému výroku o náhrade trov konania bolo v zmysle

poskytnutého poučenia prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia uznesenia.

Za daného stavu v záujme účinnej ochrany vlastných práv mala sťažovateľka

postupovať tak, aby sťažnosť ústavnému súdu podala v lehote dvoch mesiacov od doručenia

uznesenia. Takýto postup vylučoval riziko vyplývajúce zo skutočnosti, že sťažovateľka bez

informácie z okresného súdu nemohla presne vedieť, kedy sa stal výrok uznesenia

o zastavení exekučného konania právoplatným.

Skutočnosť, že základné práva a slobody sú v zmysle druhej vety

nepremlčateľné (v hmotno-právnom zmysle), neznamená, že by nebolo možné zákonom

ustanoviť lehotu (v procesno-právnom zmysle), v rámci ktorej treba prípadné porušenie

základného práva v predpísanom konaní uplatniť. Opačný výklad by znamenal, že zákonné

procesné lehoty na uplatnenie práva v predpísanom konaní sú vlastne superfluentné,

ak predmetom konania je niektoré základné právo alebo sloboda. Takýto výklad je však

neudržateľný.

Napokon je potrebné uviesť, že formulácia ustanovenia § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorej návrhy podané (inter alia) oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania, neznamená

podľa ustálenej judikačnej praxe ústavného súdu, že by aplikáciu tohto ustanovenia bolo

možné považovať za fakultatívnu. Použitý výraz „môže“ v danom prípade treba vykladať

vo význame „smie“, teda skôr z pohľadu vymedzenia právomoci.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2012