Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 381/2012
PDF · 123.71 KB
No categories available
II. ÚS 381/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej republiky – Daňového úradu Košice,
zastúpenej Mgr. Z. T., vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v konaní vedenom Okresným súdom Malacky pod sp. zn. 23 Er 2767/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Slovenskej republiky – Daňového úradu Košice o d m i e t a ako
oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2012
osobne do podateľne doručená sťažnosť Slovenskej republiky – Daňového úradu Košice,
Rozvojová 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods.1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 (správne
má byť zrejme čl. 1, pozn.) Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Okresným súdom
Malacky (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 23 Er 2767/2011.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že uznesením Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 V 1/04-17 z 29. apríla 2004 bolo povolené
vyrovnanie dlžníka F., a. s. (ďalej len „dlžník“). V rámci tohto vyrovnania bývalý Daňový
úrad Košice IV (ďalej len „právny predchodca sťažovateľky“) zo svojej pohľadávky voči
dlžníkovi prihlásenej vo výške 640 793 831 Sk získal právo na úhradu 35 % z pohľadávky,
teda na sumu 224 227 841 Sk. Vyplýva to z ďalšieho uznesenia krajského súdu č. k.
3 V 1/04-31 zo 14. júla 2004 (s právoplatnosťou 23. júla 2004), ktorým bolo vyrovnanie
potvrdené. Rozhodnutím Komisie Európskych spoločenstiev v Bruseli (ďalej len „komisia“)
sp. zn. C 25/2005 (EX NN 21/2005) zo 7. júna 2006 bolo vyslovené, že štátna pomoc, ktorú
Slovenská republika poskytla dlžníkovi vo výške 416 515 990 Sk, nie je zlučiteľná
so spoločným trhom. Slovenskej republike bolo uložené prijať všetky opatrenia potrebné
na vymáhanie nezákonne poskytnutej štátnej pomoci od dlžníka s tým, že vymáhanie sa má
uskutočniť bez odkladu a v súlade s postupmi uvedenými vo vnútroštátnych predpisoch,
pokiaľ umožňujú okamžité a účinné vykonanie tohto rozhodnutia. Vymáhaná suma pritom
musí zahŕňať úroky za celé obdobie od dátumu, ku ktorému bola suma daná k dispozícii
dlžníkovi, do jej skutočného vrátenia.
Dňa 1. júna 2011 nadobudol účinnosť zákon č. 102/2011 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov a ktorým sa
mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „novela zákona o štátnej pomoci“).
Na základe novely zákona o štátnej pomoci podal právny predchodca sťažovateľky ako
oprávnený návrh na vykonanie exekúcie proti dlžníkovi ako povinnému. Domáhal sa ním
exekvovania sumy 20 976 920 € s úrokom 2,77 % ročne od 1. júna 2011 až do zaplatenia.
Za exekučný titul označil rozhodnutie komisie o štátnej pomoci sp. zn. C 25/2005
(EX NN 21/2005) zo 7. júna 2006.
Uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 2767/2011-135 zo 4. mája 2012 sa
konštatovalo, že exekučné konanie sa povolením reštrukturalizácie zo zákona zastavuje,
pričom žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Podľa zistenia okresného
súdu reštrukturalizačné konanie bolo proti dlžníkovi začaté vydaním uznesenia Okresného
súdu Košice I sp. zn. 26 R 5/2011 z 13. júla 2011, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom
vestníku 19. júla 2011. Reštrukturalizácia bola povolená zverejnením uznesenia krajského
súdu sp. zn. 2 CoKR 15/2011 z 18. októbra 2011, ku ktorému došlo 25. októbra 2011. Podľa
§ 118 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) povolením reštrukturalizácie sa konania prerušené
podľa § 114 ods. 1 písm. b) zákona o konkurze zastavujú. Na základe uvedeného preto
došlo zo zákona k zastaveniu prerušeného exekučného konania, a to povolením
reštrukturalizácie dlžníka.
Uznesenie obsahuje poučenie, podľa ktorého proti výroku o zastavení exekúcie nie je
prípustné odvolanie v zmysle § 58 ods. 4 Exekučného poriadku. Proti výroku o trovách
konaniach je odvolanie prípustné, a to do 15 dní odo dňa doručenia. Podľa dátumovej
pečiatky bolo uznesenie doručené sťažovateľke 14. mája 2012.
Uznesenie okresného súdu č. k. 23 Er 2767/2011-135 zo 4. mája 2012 podľa doložky
právoplatnosti z 19. júla 2012 nadobudlo právoplatnosť vo výroku o zastavení konania
14. mája 2012. Výrok o náhrade trov konania sa stal právoplatným 30. mája 2012.
Podľa názoru sťažovateľky uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného
konania je neakceptovateľné v podstate z dvoch zásadných pohľadov. Hoci okresný súd ešte
pred zastavením konania toto prerušil z dôvodu, že na ústavnom súde prebieha konanie
o súlade novely zákona o štátnej pomoci, v uznesení o zastavení konania už vychádza
z toho, že exekučné konanie bolo prerušené zo zákona začatím reštrukturalizačného
konania. Takáto argumentácia sa javí ako zmätočná, a to tým viac, že sťažovateľka podala
proti uzneseniu o prerušení konania z dôvodu prebiehajúceho konania o súlade právnych
predpisov na ústavnom súde odvolanie, o ktorom nikdy rozhodnuté nebolo. Ďalším
dôvodom je, že okresný súd mal vec posúdiť v rámci prednostnej aplikácie európskeho
práva a na jeho základe mal dospieť k záveru o neaplikovateľnosti ustanovenia § 118 ods. 1
zákona o konkurze (na základe ktorého považoval exekúciu za zastavenú).
Sťažovateľka je presvedčená, že jej sťažnosť treba považovať za včas podanú.
Pri koncipovaní sťažnosti vychádzala z telefonicky získanej informácie od okresného súdu,
podľa ktorej uznesenie č. k. 23 Er 2767/2011-135 zo 4. mája 2012 nadobudlo právoplatnosť
30. mája 2012, avšak v samotnom písomnom vyhotovení uznesenia bola právoplatnosť
vyznačená odlišne podľa jednotlivých výrokov tak, ako to je už uvedené. Napriek tomu
podáva túto sťažnosť aspoň v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti uznesenia v časti
výroku o trovách konania, teda do 30. júla 2012. Opiera sa pritom o čl. 12 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné
a nezrušiteľné. Je toho názoru, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, ako
aj základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy sú podľa čl. 12 ústavy
nepremlčateľnými právami. Nepremlčateľnosť týchto základných práv v intenciách už
uvedených okolností umožňuje sťažovateľke domnievať sa, že v tomto prípade je možné
neprihliadnuť na dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti určenú v § 53 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Súčasne sa sťažovateľka opiera o znenie
ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže (a teda
nie je povinný) odmietnuť návrhy podané oneskorene.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 23 Er 2767/2011 s tým, aby uznesenie zo 4. mája 2012 bolo
zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Sťažovateľka si je vedomá skutočnosti, že uznesenie okresného súdu o zastavení
exekúcie nadobudlo podľa doložky právoplatnosti vydanej okresným súdom 19. júla 2012
právoplatnosť 14. mája 2012. Napriek tomu považuje sťažnosť za včas podanú.
Na vysvetlenie dodáva, že podľa predbežnej telefonickej informácie z okresného súdu bola
presvedčená, že uznesenie sa stalo právoplatným 30. mája 2012. Okrem toho vzhľadom
na nepremlčateľnosť označených základných práv je v danom prípade podľa nej možné
neprihliadnuť na dvojmesačnú zákonnú lehotu. Napokon je presvedčená, že vzhľadom
na znenie ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd síce môže, ale nie je
povinný odmietnuť návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd konštatuje, že aj keby malo byť pravdivé tvrdenie sťažovateľky, podľa
ktorého získala predbežnú telefonickú informáciu z okresného súdu o tom, že uznesenie sa
stalo právoplatným 30. mája 2012, vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu muselo byť
sťažovateľke (ktorá je odborne personálne vybavená na riešenie právnych problémov) už
na prvý pohľad zrejmé, že uznesenie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť ohľadom
všetkých jeho výrokov v rovnakom časovom momente. Je to dané okolnosťou, že kým proti
prvému výroku o zastavení exekučného konania nebolo v zmysle poskytnutého poučenia
prípustné odvolanie, proti druhému výroku o náhrade trov konania bolo v zmysle
poskytnutého poučenia prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia uznesenia.
Za daného stavu v záujme účinnej ochrany vlastných práv mala sťažovateľka
postupovať tak, aby sťažnosť ústavnému súdu podala v lehote dvoch mesiacov od doručenia
uznesenia. Takýto postup vylučoval riziko vyplývajúce zo skutočnosti, že sťažovateľka bez
informácie z okresného súdu nemohla presne vedieť, kedy sa stal výrok uznesenia
o zastavení exekučného konania právoplatným.
Skutočnosť, že základné práva a slobody sú v zmysle čl. 12 ods. 1 druhej vety ústavy
nepremlčateľné (v hmotno-právnom zmysle), neznamená, že by nebolo možné zákonom
ustanoviť lehotu (v procesno-právnom zmysle), v rámci ktorej treba prípadné porušenie
základného práva v predpísanom konaní uplatniť. Opačný výklad by znamenal, že zákonné
procesné lehoty na uplatnenie práva v predpísanom konaní sú vlastne superfluentné,
ak predmetom konania je niektoré základné právo alebo sloboda. Takýto výklad je však
neudržateľný.
Napokon je potrebné uviesť, že formulácia ustanovenia § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorej návrhy podané (inter alia) oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania, neznamená
podľa ustálenej judikačnej praxe ústavného súdu, že by aplikáciu tohto ustanovenia bolo
možné považovať za fakultatívnu. Použitý výraz „môže“ v danom prípade treba vykladať
vo význame „smie“, teda skôr z pohľadu vymedzenia právomoci.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2012