Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 475/2013
PDF · 301.9 KB
No categories available
II. ÚS 475/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva „domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na súde Slovenskej republiky“ podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.
9 CoD 43/2012-39 z 31. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2013
doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva „domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde
Slovenskej republiky“ podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 CoD 43/2012-39 z 31. júla 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti vyplynulo, že «Sťažovateľka podala dňa 10. 2. 2012 návrh na začatie
konania o umorenie listiny. Návrhom na začatie konania o umorenie listiny sa sťažovateľka
domáhala umorenia kúpnopredajnej zmluvy uzatvorenej dňa 16. 1. 2002, kde predávajúcim
bol pán M. Č.(...) a kupujúcou sťažovateľka, ktorej predmetom bol predaj 2-izbového bytu
č. 58, nachádzajúceho sa na 8. poschodí bytového domu číslo súpisné IV.1522, ul. P., číslo
vchodu 01 v K. a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu na P. ulici č. 1 vo výške 59/10000, spoluvlastnícky podiel na pozemku číslo parcely
1617/42 vo výmere 623 m², druh pozemku zastavaná plocha, vo výmere 1251 m² vo výške
spoluvlastníckeho podielu 59/10000. Nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom uvedenej
kúpnopredajnej zmluvy sú zapísané v katastri nehnuteľností na LV č. 1100, k. ú. K.,
za dohodnutú kúpnu cenu 14 512 Sk.
Konanie o umorenie listiny bolo vedené na Okresnom súde Košice II pod
sp. zn. 39UL1/2012.
Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. 39UL1/2012 zo dňa 2. 5. 2012 rozhodol tak,
že návrh sťažovateľky zamietol.
Proti uzneseniu Okresného súdu Košice II sp. zn. 39UL1/2012 zo dňa 2. 5. 2012
podala dňa 25. 5. 2012 sťažovateľka odvolanie.
Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 9CoD/43/2012-39 zo dňa 31. 7. 2012
rozhodol tak, že potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 39UL1/2012 zo dňa
2. 5. 2012.
Sťažovateľka dňa 8. 10. 2012 podala vo veci sp. zn. 39UL1/2012 proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoD/43/2012-39 zo dňa 31. 7. 2012 dovolanie.
Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4 Cdo 365/2012 zo dňa 29. 1. 2013 rozhodol tak,
že dovolanie sťažovateľky odmietol.
Uvedené rozhodnutie bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené dňa
13. 3. 2013. (...)
Z doposiaľ uvedených skutočností(...) vyplýva podľa názoru sťažovateľky
nepochybne, že rozhodnutím odporcu (ďalej aj ako „odvolací súd“), a to uznesením
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoD/43/20l2-39 zo dňa 31. 7. 2012 došlo:
- k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a
- k porušeniu práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
súde Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ods. 4 citovaného
článku ústavy.(...)
Sťažovateľka si dovoľuje zdôrazniť osobitnú povahu konania o umorenie listín, ktoré
je upravené v ustanovení § 185i až § 185s O. s. p. Toto konanie sa skladá z viacerých,
vzájomne sa podmieňujúcich fáz. V prvej fáze súd skúma, či predložená listina je
spôsobilým predmetom umorenia. Ak súd zistí, že listina, ktorej umorenie bolo navrhnuté,
nebola vystavená alebo že nie je stratená ani zničená, návrh zamietne (185m ods. 1
O. s. p.), rovnako návrh zamietne, ak ide o niektorú z listín uvedenú v ustanovení § 185i
ods. 3 O. s. p., ktoré sú vylúčené z umorenia. Úlohou súdu v prvej fáze je teda urobiť záver
o tom, či predložená listina je alebo nie je spôsobilým predmetom umorenia.
Ak súd dôjde k záveru, že predložená listina je spôsobilým predmetom umorenia,
teda nezistí žiaden dôvod na zamietnutie návrhu, nastupuje druhá fáza, kedy súd vydá
uznesenie obsahujúce výzvu, aby sa ten, kto má listinu, prihlásil do 1 roka a podľa možností
predložil listinu alebo podal proti návrhu námietky. Po uplynutí tejto jednoročnej lehoty,
súd v tretej fáze na návrh navrhovateľa podaný do 1 mesiaca (od uplynutia jednoročnej
lehoty) vyhlási listinu za umorenú. Uznesenie súdu o umorení listiny nahrádza umorenú
listinu.
Návrh sťažovateľky na umorenie listiny bol prvostupňovým súdom zamietnutý
z dôvodu, že sťažovateľkou predložená listina - kúpnopredajná zmluva je nespôsobilým
predmetom umorenia, pričom toto rozhodnutie prvostupňového súdu bolo potvrdené
odvolacím súdom.
Rovnako ako prvostupňový súd, tak aj odvolací súd, ktorý sa stotožnil s názorom
prvostupňového súdu, že kúpnopredajná zmluva je nespôsobilým predmetom umorenia,
došiel k tomuto právnemu záveru bez akejkoľvek opory v ustanoveniach § 185i až § 185s
O. s. p., ktoré upravujú konanie o umorenie listín.
V konaní o umorenie listín podľa ustanovení § 185i až § 185s O. s. p., vedenom na
Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 39UL1/2012, sa sťažovateľka domáhala umorenia
kúpnopredajnej zmluvy uzatvorenej dňa 16. 1. 2002, kde predávajúcim bol M. Č.(...)
a kupujúcou sťažovateľka(...)
Návrh na začatie konania o umorenie listiny sťažovateľka odôvodnila tým, že
k nadobudnutiu vlastníckeho práva ňou ako kupujúcou nedošlo, keďže doposiaľ nebol
podaný návrh na vklad vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vzhľadom na to, že
uplynutím času od uzatvorenia predmetnej kúpnopredajnej zmluvy sťažovateľka originál
vyhotovenia zmluvy stratila, a má k dispozícii len jeho fotokópiu. Táto fotokópia však
nemôže slúžiť ako príloha k návrhu na začatie konania o povolení vkladu.
Prvostupňový súd návrh sťažovateľky na umorenie kúpnopredajnej zmluvy
uznesením sp. zn. 39UL1/2012 zo dňa 2. 5. 2012 zamietol.
Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie,
v ktorom navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie. V odvolaní sťažovateľka poukázala na vadu rozhodnutia, a to
nesprávne právne posúdenie veci.
Návrhom na umorenie kúpnopredajnej zmluvy sa sťažovateľka domáhala svojho
základného práva, ktoré jej vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR(...) Na všeobecný súd sa
sťažovateľka obrátila vo veci, ktorá nesporne patrí do právomoci súdov vychádzajúc
z ustanovenia § 2 O. s. p.(...)
Občianske súdne konanie zabezpečuje realizáciu základného práva zakotveného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR prostredníctvom úpravy v Občianskom súdnom poriadku a iných
občianskoprávnych predpisoch, a to takým postupom a rozhodnutiami súdov, ktoré
bezvýnimočne vychádzajú z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a iných
občianskoprávnych predpisov pri zachovávaní zmyslu a obsahu základných práv
zaručených Ústavou SR.
Odvolací súd porušil základné právo sťažovateľky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR tak, že nesprávne interpretoval ustanovenia § 185i až § 185s O. s. p., ktoré upravujú
konanie o umorenie listín, čím znemožnil uplatnenie práva sťažovateľky na umorenie
kúpnopredajnej zmluvy napriek tomu, že zákon (Občiansky súdny poriadok) takéto právo
(domáhať sa umorenia listiny) umožňuje realizovať.
Keďže konanie o umorenie listín je upravené v ustanoveniach § 185i až § 185s
O. s. p., práve tieto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku predstavujú medze
uplatnenia, resp. vykonania základného práva sťažovateľky zakotveného v čl. 46 ods. 1
Ústavy SR v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR.
Z dôvodu straty listiny (kúpnopredajnej zmluvy) uplatnila sťažovateľka svoje
základné právo vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v medziach čl. 51 ods. 1 Ústavy SR,
teda podaním návrhu na začatie konania o umorenie listiny, pričom konanie o umorenie
listín je upravené v ustanoveniach § 185i až § 185s O. s. p.
Podľa ustanovenia § 185i ods. 1 O. s. p. - „umoriť možno stratenú alebo zničenú
listinu, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva.“
Podľa ustanovenia § 185i ods. 2 O. s. p. - „v konaní pred súdom nemožno umoriť
také listiny, ktoré podľa zákona je oprávnená umoriť právnická osoba, ktorá ich vystavila.“
Podľa ustanovenia § 185i ods. 3 O. s. p. - „umoreniu nepodliehajú peniaze, lotériové
žreby, tikety, lístky a známky denného obehu (vstupenky, cestovné lístky a pod.), kupóny
a talóny cenných papierov, listiny, s ktorými je spojené právo uhrádzať určitej právnickej
osobe v tuzemsku cenu tovaru a služieb, ako aj listiny, na ktorých podklade možno uplatniť
len nárok na vedľajšie plnenie.“
Podľa ustanovenia § 185j ods. 1 O. s. p. - „návrh na umorenie listiny môže podať
každý, kto má na jej umorení právny záujem.“
V citovaných ustanoveniach O. s. p. sú upravené zákonné podmienky, ktoré musia
byť splnené, aby mohlo dôjsť k umoreniu listiny.
Z návrhu na začatie konania o umorenie listiny zo dňa 9. 2. 2012 je zrejmé, že tieto
zákonné podmienky splnené sú.
Stratená kúpnopredajná zmluva uzatvorená dňa 16. 1. 2002 je v zmysle ustanovenia
§ 185i ods. 1 O. s. p. listinou, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva, ktorým je právo
sťažovateľky na podanie návrhu na vklad jej vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
Na základe ustanovenia § 30 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) je
sťažovateľka oprávnená podať návrh na vklad jej vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností, keďže sťažovateľka bola účastníčkou právneho úkonu, na podklade ktorého
má vzniknúť jej vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti.
Zo zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) vyplýva, že práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv,
vrátane vlastníckeho práva, sa zapisujú do katastra nehnuteľností vkladom a vznikajú,
menia sa, alebo zanikajú vkladom do katastra nehnuteľností. O tomto vklade rozhoduje
správa katastra na návrh účastníka zmluvy, na základe ktorej má vzniknúť, zmeniť sa, alebo
zaniknúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti.
Vlastnícke právo k nehnuteľnosti sa nadobúda právoplatnosťou rozhodnutia správy
katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.
Vklad je teda úkon správy katastra, ktorý má konštitutívne účinky, keďže až vkladom vzniká
vlastnícke právo k nehnuteľnosti.
V ustanovení § 185i ods. 2 a § 185i ods. 3 O. s. p. zákonodarca uvádza taxatívny
výpočet listiny ktoré sú vylúčené z umorenia. Listinami vylúčenými z umorenia sú len:
- listiny, ktoré podľa zákona je oprávnená umoriť právnická osoba, ktorá ich
vystavila, a
- peniaze, lotériové žreby, tikety, lístky a známky denného obehu (vstupenky, cestovné
lístky a pod.), kupóny a talóny cenných papierov, listiny, s ktorými je spojené právo
uhrádzať určitej právnickej osobe v tuzemsku cenu tovaru a služieb, ako aj listiny,
na ktorých podklade možno uplatniť len nárok na vedľajšie plnenie.
Závery odvolacieho súdu, uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na str. 2
a 3 („citované ustanovenie § 185i ods. 1 O. s. p. umožňuje umorenie len takej stratenej
alebo zničenej listiny, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva a ktorú nemožno inak
nahradiť. Odsek 3 tohto ustanovenia stanovuje výnimku z odseku 1, keď určité listiny, ktoré
inak treba predložiť na uplatnenie práva, z umorenia vylučuje. I keď odsek 1 uvedeného
ustanovenia bližšie nevymedzuje, čo treba rozumieť pod listinou, ktorú treba predložiť
na uplatnenie práva, z odseku 3 konkrétne označujúceho niektoré takéto listiny, aj z ďalších
ustanovení upravujúcich umorovacie konanie, teda systematickým výkladom možno vyvodiť,
že dispozitívne listiny (t. j. listiny, u ktorých zákon alebo dohoda účastníkov vyžaduje
písomnú formu, napr. zmluva o prevode nehnuteľnosti alebo závet) majú síce konštitutívnu
funkciu pre vznik právneho pomeru, nie sú však hmotnoprávnou podmienkou pre prevod
a zánik práva“) sú nesprávne, nelogické, v rozpore s teóriou práva a konkrétnymi
ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku, preto rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, je svojvoľné a zjavne
arbitrárne.
(...)platne uzatvorená kúpnopredajná zmluva je hmotnoprávnou podmienkou pre
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, spoločne s ďalšou hmotnoprávnou
podmienkou, a to právoplatným rozhodnutím správy katastra o povolení vkladu
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Z tohto dôvodu správa katastra zapíše
vlastnícke právo sťažovateľky k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností len na základe
predloženej kúpnopredajnej zmluvy v originálnom vyhotovení.
Odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 185i ods. 3 O. s. p. označuje „niektoré“
listiny, ktoré sú vylúčené z umorenia. Vzhľadom na doslovné znenie ustanovenia § 185i
ods. 3 O. s. p. je evidentné, že odvolací súd toto ustanovenie nesprávne vyložil, keďže
gramatickým výkladom tohto ustanovenia je možné dospieť k zisteniu, že v tomto ustanovení
sú taxatívnym spôsobom vypočítané listiny, ktoré sú vylúčené z umorenia.
Je preto zrejmé, že ustanovenie § 185i ods. 3 O. s. p. obsahuje taxatívny výpočet
listín vylúčených z umorenia, a nie iba demonštratívny výpočet listín vylúčených z
umorenia, ako to tvrdí odvolací súd.
Medzi listinami vylúčenými z umorenia podľa ustanovenia § 185i ods. 3 O. s. p. nie
je uvedená kúpnopredajná zmluva, a ani žiadna iná dvojstranná zmluva uzatvorená medzi
fyzickými osobami. Kúpnopredajná zmluva taktiež nie je listinou, ktorú podľa zákona je
oprávnená umoriť právnická osoba, ktorá ju vystavila v zmysle ustanovenia § 185i ods. 2
Taktiež konštatovanie odvolacieho súdu, podľa ktorého systematickým výkladom
ustanovenia § 185i ods. 1 a § 185i ods. 3 O. s. p., ako aj ďalších ustanovení upravujúcich
umorovacie konanie (pričom odvolací súd tieto ďalšie ustanovenia upravujúce umorovacie
konanie zreteľne neoznačuje, ale len všeobecne na ne odkazuje), možno vyvodiť, že
dispozitívne listiny sú vylúčené z umorenia, je nesprávnym právnym posúdením. Tento záver
odvolacieho súdu je nesprávny, keďže nemá legitimačný dôvod a oporu v systematickom
výklade, ktorému sa venuje právna teória a preto je neprijateľný.
V odbornej právnickej literatúre z oblasti teórie práva sa k systematickému výkladu
uvádza:
„Objasňovanie obsahu systematickým výkladom sa môže týkať samotnej (jednej)
právnej normy, ktorej štrukturálne prvky sú „difuzované“ v rámci jedného normatívneho
aktu alebo vo viacerých normatívnych právnych aktoch a taktiež jej porovnaním s inými
právnymi normami. Normu nemožno poznať, skúmať a objasniť izolovane, ale len v súlade
s inými právnymi normami, v súvislostiach celého systému práva.
Metóda systematického výkladu musí byť bezpodmienečne použitá v prípade kódexu,
spravidla sa skladajúceho zo všeobecnej a osobitnej (zvláštnej) časti.“ (Bröstl, A.,
Dobrovičová, G., Kanárik, I.: Teória práva. UPJŠ Košice, 2007, str. 138 a 139).
Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že odvolací súd nemohol systematickým
výkladom dôjsť k záveru, že dispozitívne listiny sú vylúčené z umorenia, a to z toho dôvodu,
že k takémuto záveru možno dôjsť len reštriktívnym výkladom.
Medzi systematickým výkladom a reštriktívnym výkladom existujú zásadné rozdiely
v ich podstate a dôsledkoch. Reštriktívny (zužujúci) výklad je na rozdiel od systematického
výkladu (ako výkladu práva podľa metódy výkladu) výkladom práva podľa rozsahu právnej
normy stanoveného výkladom. Podstatou systematického výkladu je objasnenie významu
jazykovo nejasného pojmu či ustanovenia právneho predpisu na základe systematiky
daného právneho predpisu, resp. právnych predpisov vôbec. Podstatou reštriktívneho
výkladu je stanovenie rozsahu právnej normy užšie, ako by vyplývalo z doslovného znenia
jej textu. Dôsledkom systematického výkladu je preto zistenie obsahu právnej normy v rámci
systematiky právneho predpisu a dôsledkom reštriktívneho výkladu je obmedzenie (zúženie)
obsahu právnej normy.
So zreteľom na právnu teóriu je nepochybné, že odvolací súd nepoužil systematický
výklad na interpretáciu relevantných ustanovení, ale v skutočnosti použil reštriktívny
výklad, ktorého dôsledkom bolo obmedzenie (zúženie) obsahu interpretovaného ustanovenia
§ 185i ods. 3 O. s. p. o dispozitívne listiny, pričom k takémuto obmedzeniu tohto
interpretovaného ustanovenia nemožno dôjsť systematickým výkladom a preto je v nesúlade
tak s gramatickým výkladom, ako aj doslovným výkladom tohto ustanovenia.
Uvedený nesprávny záver odvolacieho súdu je v rozpore so znením ustanovení § 185i
až § 185s O. s. p., v ktorých sa nachádza právna úprava konania o umorenie listín a taktiež
nezodpovedá ani gramatickému výkladu a doslovnému výkladu týchto ustanovení.
Odvolací súd teda skrytým spôsobom, pod záštitou deklarovaného systematického
výkladu, vykonal reštriktívny výklad, ktorým vylúčil dispozitívne listiny, a tým aj
kúpnopredajnú zmluvu, z umorenia.
Ak by zákonodarca chcel dispozitívne listiny vylúčiť z umorenia, tak by takéto
vylúčenie do ustanovení O. s. p, upravujúcich konanie o umorenie listín výslovne zakotvil.
Vôľa zákonodarcu vylúčiť dispozitívne listiny z umorenia nevyplýva ani z dôvodovej správy
k zákonu č. 263/1992 Zb., ktorým bolo konanie o umorenie listín zakotvené do Občianskeho
súdneho poriadku.
Tento neústavný a nezákonný postup odvolacieho súdu spôsobil porušenie práva
sťažovateľky zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako účastníčke
konania o umorenie listiny upraveného v ustanoveniach § 185i až § 185s O. s. p.
Rozhodnutie odvolacieho súdu je svojvoľné, zjavne arbitrárne a spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci spôsobenom ústavne nekonformným výkladom.
Pripustenie reštriktívneho výkladu v neprospech účastníka konania o umorenie
listiny (sťažovateľky ako navrhovateľky), ktorý značne zužuje, resp. obmedzuje rámec dikcie
interpretovaného ustanovenia, je v rozpore nielen s vyššie uvedenými právami, ale aj
právnymi princípmi - princípom súdnej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníka
konania a princípom legitímnych očakávaní, a preto je ústavne neprijateľné.
Je zrejmé, že stratená kúpnopredajná zmluva zo dňa 16. 1. 2002 je listinou, ktorú
treba predložiť na uplatnenie práva, ktorým je právo sťažovateľky na podanie návrhu
na vklad jej vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v zmysle zákona o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon),
pričom nie je vylúčená z umorenia v zmysle ustanovení § 185i ods. 2 a § 185i ods. 3 O. s. p.,
resp. iných ustanovení upravujúcich konanie o umorenie listín, a teda je jednoznačne
spôsobilou listinou na umorenie v zmysle ustanovenia § 185i O. s. p.
V komentári k Občianskemu súdnemu poriadku z roku 1996 sa uvádza:
„Ďalším predpokladom pre súdne umorenie listiny je, že ide o listinu, ktorá nie je
vylúčená z umorenia (§ 185i ods. 3). Ak listina nepodlieha umoreniu podľa § 185i ods. 3,
na rozdiel od postupu v prípade § 185i ods. 2, súd v tomto prípade rozhodne meritórne tak,
že návrh zamietne.“ (Bajcura, A. a kol.: Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár.
Euronion, Bratislava 1996, str. 323).
Aj z komentára k Občianskemu súdnemu poriadku vyplýva, že návrh na umorenie
listiny súd zamietne len vtedy, ak ide o listinu uvedenú v ustanovení § 185i ods. 3 O. s. p.
Sťažovateľka chce ďalej poukázať na skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu je takmer totožné s odôvodnením rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4 Cdo 33/2007 zo dňa 27. 11. 2007.
V odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 33/2007 zo dňa
27. 11. 2007 sa konštatuje:
„Pokiaľ ide o otázku možnosti umorenia listiny obsahujúcej závet v konaní podľa
§ 185i a nasl. O. s. p. zastáva dovolací súd názor, že umorenie takejto listiny neprichádza
do úvahy. Citované ustanovenie § 185i ods. 1 O. s. p. umožňuje len umorenie takej stratenej
alebo zničenej listiny, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva, a ktorú nemožno inak
nahradiť. Odsek 3 tohto ustanovenia stanovuje výnimku z odseku 1, keď určité listiny, ktoré
inak treba predložiť na uplatnenie práva, z umorenia vylučuje. I keď odsek 1 uvedeného
ustanovenia bližšie nevymedzuje, čo treba rozumieť pod listinou, ktorú treba predložiť
na uplatnenie práva, z odseku 3 konkrétne označujúceho niektoré takéto listiny, aj z ďalších
ustanovení upravujúcich umorovacie konanie, teda systematickým výkladom možno vyvodiť,
... ide o dispozitívnu listinu, ktorá má síce konštitutívnu funkciu pre vznik právneho pomeru,
nie je však hmotnoprávnou podmienkou pre prevod a alebo zánik práva.“
Je nepochybné, že odvolací súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia prevzal právny
názor Najvyššieho súdu SR o nemožnosti umorenia závetu.
Avšak Najvyšší súd SR v odôvodnení tohto rozsudku uviedol aj toto:
„Ustanovenie § 185i druhá veta i ustanovenie § 185s O. s. p. napríklad predpokladá
osobu podľa listiny zaviazanú. V prípade závetu takáto osoba neprichádza do úvahy. Závet
je totiž jednostranným právnym úkonom, ktorým fyzická osoba - poručiteľ robí
v predpísanej forme dispozíciu svojím majetkom pre prípad smrti. Závet je jedným
z právnych dôvodov dedenia, teda prechodu práv a povinností fyzickej osoby z dôvodu jej
smrti na iné subjekty. Občiansky zákonník v § 480 ods. 2 umožňuje poručiteľovi zrušenie
závetu aj tým, že zničí listinu, na ktorej bol napísaný. Pokiaľ hmotné právo upravuje takúto
možnosť s právnymi dôsledkami zrušenia účinkov závetu, je zároveň vylúčená možnosť
domáhať sa v takomto prípade podľa procesných predpisov umorenia listiny závetu.“
V spomínanom rozsudku Najvyšší súd SR vyslovil názor, že umorenie listiny
obsahujúcej závet neprichádza do úvahy, keďže Občiansky zákonník v ustanovení § 480
ods. 2 umožňuje poručiteľovi zrušenie závetu aj tým, že zničí listinu, na ktorej bol napísaný.
Uvedený rozsudok nemožno dávať do súvislosti s umorením kúpnopredajnej zmluvy
z dôvodu zásadných rozdielov medzi závetom a kúpnopredajnou zmluvou. Kúpnopredajná
zmluva je dvojstranný právny úkon medzi živými, ktorým sú jeho účastníci viazaní,
a od ktorého možno odstúpiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Naproti tomu závet je
vždy jednostranným právnym úkonom pre prípad smrti, ktorého špecifikom je to, že ho
možno zo strany poručiteľa zrušiť zničením listiny, na ktorej je napísaný. Kúpnopredajnú
zmluvu však nie je možné zrušiť zničením listiny, na ktorej je zachytený jej obsah.
Podľa ustanovenia § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka - „prejav vôle smerujúci
k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom
na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa
navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.“
Podľa ustanovenia § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka - „včasné vyhlásenie
urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno
vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.“
Podľa ustanovenia § 43c ods. 2 Občianskeho zákonníka - „včasné prijatie návrhu
nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde
navrhovateľovi. Prijatie možno odvolať, ak odvolanie dôjde navrhovateľovi najneskôr
súčasne s prijatím.“
V zmysle ustanovenia § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka - „zmluva je uzavretá
okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo
nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.“
Podľa ustanovenia § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka - „písomnú formu musia mať
zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo
dohoda účastníkov.“
Podľa ustanovenia § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka - „pre uzavretie zmluvy
písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide
o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.“
Z obsahu fotokópie kúpnopredajnej zmluvy, predmetom ktorej je nehnuteľnosť, je
nepochybné, že došlo medzi sťažovateľkou ako kupujúcou a M. Č. ako predávajúcim
k platnému uzatvoreniu kúpnopredajnej zmluvy, v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami
Kúpnopredajná zmluva bola uzatvorená na základe návrhu na uzavretie
kúpnopredajnej zmluvy, ktorý bol dostatočne určitý a vyplývala z neho vôľa predávajúceho,
aby bol ním viazaný v prípade jeho prijatia. O prijatí návrhu na uzavretie kúpnopredajnej
zmluvy svedčia úradne overené podpisy účastníkov zmluvy. Súhlasné prejavy, ktoré
vytvárajú kúpnopredajnú zmluvu, sú obsiahnuté na tej istej listine.
Dôsledkom straty alebo zničenia kúpnopredajnej zmluvy, predmetom ktorej je
nehnuteľnosť, nie je zrušenie tejto zmluvy, ani strata platnosti či účinnosti, a preto zaväzuje
účastníkov zmluvy aj po jej strate, resp. zničení. (...)
Z(...) judikatúry Ústavného súdu SR jednoznačne vyplýva, že v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku, akým je dovolanie, sa považuje ústavná sťažnosť za
prípustnú až po rozhodnutí dovolacieho súdu o dovolaní, pričom lehota na podanie
sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu, akým je rozhodnutie odvolacieho súdu.
Ako vyplýva z tejto sťažnosti(...), sťažovateľka v predmetnej veci podala dovolanie
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Dovolací súd sa nezaoberal meritórnym preskúmaním
rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu, že dovolanie bolo odmietnuté ako neprípustné,
pričom rozhodnutie dovolacieho súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené dňa
13. 3. 2013, a preto je zachovaná lehota na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, na základe ktorej je ústavný súd oprávnený preskúmať námietky
sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu v tejto sťažnosti označených práv
rozhodnutím odvolacieho súdu.
Je zrejmé, že v sťažnosti opísaným postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu bolo
porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie a právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na súde, keďže právny záver odvolacieho súdu
o nespôsobilosti kúpnopredajnej zmluvy byť predmetom umorenia je zjavne neodôvodnený,
arbitrárny a z ústavného hľadiska neospravedlniteľný, čím došlo k tomu, že konanie
o umorenie kúpnopredajnej zmluvy nikdy neprešlo do ďalších zákonom predvídaných fáz,
ktoré by viedli k výzve tomu, kto má listinu, aby ju predložil alebo podal námietky, a tak
v konečnom dôsledku k umoreniu tejto listiny.
Sťažovateľka očakáva, že ústavný súd pristúpi k preskúmavaniu zjavne
neodôvodnených a arbitrárnych právnych záverov odvolacieho súdu v zmysle svojej
konštantnej judikatúry uvedenej v tejto sťažnosti.
Postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu bolo sťažovateľke bránené v uplatnení jej
hmotného práva, resp. nedošlo k poskytnutiu ochrany hmotnému právu sťažovateľky, ktorá
sa práve tejto súdnej ochrany domáhala. Je nepochybné, že žiaden zo všeobecných súdov,
na ktoré sa v inštančnom postupe obrátila sťažovateľka so žiadosťou o poskytnutie súdnej
ochrany jej hmotného práva, sa vôbec nezaoberal meritom veci.
Sťažovateľka považuje rozhodnutie odporcu za nesprávne, argumentáciu v ňom
uvedenú za zjavne arbitrárnu a z ústavného hľadiska neakceptovateľnú.
Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd
Slovenskej republiky vydal toto uznesenie:
Sťažnosť sťažovateľky vo veci porušenia jej
- práva na spravodlivé súdne konanie zakotveného v článku 6 ods. 1 prvá veta
Dohovoru(...) a práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde
zakotveného v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy(...), uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 9CoD/43/2012-39 zo dňa 31. 7. 2012, prijíma na ďalšie konanie
a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:
Právo sťažovateľky
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru(...)
a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené
v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy(...) bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 9CoD/43/2012-39 zo dňa 31. 7. 2012 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 9CoD/43/2012-39 zo dňa 31. 7. 2012 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach
na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.».
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal(...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom(...)
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu vyplývajúcu z citovaného článku ústavy tak, že
postupujú v konaní, súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,
dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Pokiaľ ide o predmet tohto konania, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z petitu
sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva „domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde Slovenskej republiky“ podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 9 CoD 43/2012-39 z 31. júla 2012
v podstate z dôvodu, že „odvolací súd(...) skrytým spôsobom, pod záštitou deklarovaného
systematického výkladu, vykonal reštriktívny výklad, ktorým vylúčil dispozitívne listiny,
a tým aj kúpnopredajnú zmluvu, z umorenia“, pričom podľa presvedčenia sťažovateľky
„právny záver odvolacieho súdu o nespôsobilosti kúpnopredajnej zmluvy byť predmetom
umorenia je zjavne neodôvodnený, arbitrárny a z ústavného hľadiska neospravedlniteľný“.
Zo samotnej sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka podala dovolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu č. k. 9 CoD 43/2012-39 z 31. júla 2012. Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sa však vo svojom uznesení sp. zn.
4 Cdo 365/2012 z 29. januára 2013 „nezaoberal meritórnym preskúmaním rozhodnutia
odvolacieho súdu z dôvodu, že dovolanie bolo odmietnuté ako neprípustné, pričom
rozhodnutie dovolacieho súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené dňa
13. 3. 2013“. Sťažovateľka uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu ani nijako
nespochybňuje vo svojej ústavnej sťažnosti, avšak od doručenia tohto rozhodnutia odvíja
lehotu na podanie tejto sťažnosti.
Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti sa považuje za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (m. m. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09,
II. ÚS 324/2010 a iné). Vychádzajúc z tejto judikatúry ústavného súdu a vzhľadom na
okolnosti danej veci, lehotu na podanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu krajského súdu
č. k. 9 CoD 43/2012-39 z 31. júla 2012 treba považovať za zachovanú.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva najmä, že:
„Citované ustanovenie § 185i ods. 1 O. s. p. umožňuje umorenie len takej stratenej
alebo zničenej listiny, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva a ktorú nemožno inak
nahradiť. Odsek 3 tohto ustanovenia stanovuje výnimku z odseku 1, keď určité listiny, ktoré
inak treba predložiť na uplatnenie práva, z umorenia vylučuje. I keď odsek 1 uvedeného
ustanovenia bližšie nevymedzuje, čo treba rozumieť pod listinou, ktorú treba predložiť na
uplatnenie práva, z odseku 3 konkrétne označujúceho niektoré takéto listiny, aj z ďalších
ustanovení upravujúcich umorovacie konanie, teda systematickým výkladom možno vyvodiť,
že dispozitívne listiny (t. j. listiny, u ktorých zákon alebo dohoda účastníkov vyžaduje
písomnú formu, napr. zmluva o prevode nehnuteľnosti alebo závet) majú síce konštitutívnu
funkciu pre vznik právneho pomeru, nie sú však hmotnoprávnou podmienkou pre prevod
a zánik práva. Oprávnený, ktorému sa takáto listina stratila alebo zničila, má možnosť
inými procesnými prostriedkami dokázať, že písomná forma úkonu, predpísaná právnym
predpisom alebo dohodnutá medzi stranami, bola dodržaná.
Súd prvého stupňa preto správne návrh na umorenie predmetnej kúpnej zmluvy
zamietol.“
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym
názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných
ustanovení vo veci sťažovateľky, pretože napadnutý výklad súdov podľa sťažovateľky
„spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci spôsobenom ústavne nekonformným
výkladom“. Uvedený výklad najvyššieho súdu však nie je možné považovať za odporujúci
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci
nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02). V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd
síce stručným, ale zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré treba ustanovenie
§ 185i a nasl. Občianskeho súdneho poriadku interpretovať a uplatňovať práve takýmto
spôsobom, a nie iným, a tým zároveň podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným
spôsobom (dostatočne a relevantne) odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky, podľa
ktorej toto zákonné ustanovenie treba vykladať a uplatňovať odlišne.
V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní právneho záveru
vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným, aj
keď právna argumentácia sťažovateľky je vo viacerých aspektoch skutočne náležitá.
V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov
všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecného
súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto
nedostatky nevykazuje. Iba na dokreslenie napadnutého výkladu možno uviesť, že pre
niektoré právne úkony vyžaduje zákonný predpis alebo dohoda strán, písomnú formu ako
formálny predpoklad ich účinnosti. Takú písomnú formu vyžaduje napr. Občiansky
zákonník pri právnych úkonoch o prevodoch nehnuteľností (§ 46 Občianskeho zákonníka),
ďalej pri právnych úkonoch akým je závet (§ 476 Občianskeho zákonníka) a pod. Rovnako
je potrebná písomná forma pri právnych úkonoch, pri ktorých písomná forma bola
subjektmi právneho vzťahu vopred zmluvne dohodnutá. Listiny o týchto právnych úkonoch
prestávajú byť potom iba dôkazným prostriedkom s formálno-právnym významom pre
určité právo, ale stávajú sa nepostrádateľnou hmotnoprávnou podmienkou pre jeho vznik.
Majú tak konštitutívnu funkciu pre vznik právneho pomeru, pričom jeho vznik je celkom
v dispozícii strany. Nie sú však už súčasne hmotnoprávnou podmienkou na prevod alebo
zánik práva a chýba im teda finálna funkcia. Tým sa tiež líšia tieto listiny rýdzo dispozitívne
alebo rýdzo konštitutívne od cenných papierov (inak v ktorých sú inkorporované práva).
Ich vylúčenie z umorenia je teda dané ich samotnou povahou a tým, že právny poriadok ich
umožňuje nahradiť v prípade straty alebo zničenia rovnako účinne ako dôkazné listiny.
Sťažovateľke, ktorej sa taká listina stratila, je totiž na základe procesných predpisov
poskytnutá možnosť preukázať taktiež inými dôkaznými prostriedkami, že písomná forma
právneho úkonu predpísaná zákonnými predpismi alebo dohodnutá medzi stranami bola
riadne dodržaná.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného, pokiaľ z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnutým
rozhodnutím malo dôjsť aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba dodať, že základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľka namieta, sa možno domáhať len v medziach
a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51
ústavy). Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu však vyplýva, že sťažovateľka
neuplatnila svoje práva v medziach zákona pred všeobecnými súdmi, preto k porušeniu jej
práva na súdnu ochranu v danom prípade ani nemohlo dôjsť.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2013