Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 475/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva „domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na súde Slovenskej republiky“ podľa v spojení s ods. 4

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.

-39 z 31. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2013

doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva „domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde

Slovenskej republiky“ podľa v spojení s ods. 4

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -39 z 31. júla 2012 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že «Sťažovateľka podala dňa 10. 2. 2012 návrh na začatie

konania o umorenie listiny. Návrhom na začatie konania o umorenie listiny sa sťažovateľka

domáhala umorenia kúpnopredajnej zmluvy uzatvorenej dňa 16. 1. 2002, kde predávajúcim

bol pán M. Č.(...) a kupujúcou sťažovateľka, ktorej predmetom bol predaj 2-izbového bytu

č. 58, nachádzajúceho sa na 8. poschodí bytového domu číslo súpisné IV.1522, ul. P., číslo

vchodu 01 v K. a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach

domu na P. ulici č. 1 vo výške 59/10000, spoluvlastnícky podiel na pozemku číslo parcely

1617/42 vo výmere 623 m², druh pozemku zastavaná plocha, vo výmere 1251 m² vo výške

spoluvlastníckeho podielu 59/10000. Nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom uvedenej

kúpnopredajnej zmluvy sú zapísané v katastri nehnuteľností na LV č. 1100, k. ú. K.,

za dohodnutú kúpnu cenu 14 512 Sk.

Konanie o umorenie listiny bolo vedené na Okresnom súde Košice II pod

sp. zn. .

Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. zo dňa 2. 5. 2012 rozhodol tak,

že návrh sťažovateľky zamietol.

Proti uzneseniu Okresného súdu Košice II sp. zn. zo dňa 2. 5. 2012

podala dňa 25. 5. 2012 sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. -39 zo dňa 31. 7. 2012

rozhodol tak, že potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. zo dňa

2. 5. 2012.

Sťažovateľka dňa 8. 10. 2012 podala vo veci sp. zn. proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -39 zo dňa 31. 7. 2012 dovolanie.

Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. zo dňa 29. 1. 2013 rozhodol tak,

že dovolanie sťažovateľky odmietol.

Uvedené rozhodnutie bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené dňa

13. 3. 2013. (...)

Z doposiaľ uvedených skutočností(...) vyplýva podľa názoru sťažovateľky

nepochybne, že rozhodnutím odporcu (ďalej aj ako „odvolací súd“), a to uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -39 zo dňa 31. 7. 2012 došlo:

- k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a

- k porušeniu práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

súde Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 SR v spojení s ods. 4 citovaného

článku .(...)

Sťažovateľka si dovoľuje zdôrazniť osobitnú povahu konania o umorenie listín, ktoré

je upravené v ustanovení až Toto konanie sa skladá z viacerých,

vzájomne sa podmieňujúcich fáz. V prvej fáze súd skúma, či predložená listina je

spôsobilým predmetom umorenia. Ak súd zistí, že listina, ktorej umorenie bolo navrhnuté,

nebola vystavená alebo že nie je stratená ani zničená, návrh zamietne (185m ods. 1

), rovnako návrh zamietne, ak ide o niektorú z listín uvedenú v ustanovení

ods. 3 , ktoré sú vylúčené z umorenia. Úlohou súdu v prvej fáze je teda urobiť záver

o tom, či predložená listina je alebo nie je spôsobilým predmetom umorenia.

Ak súd dôjde k záveru, že predložená listina je spôsobilým predmetom umorenia,

teda nezistí žiaden dôvod na zamietnutie návrhu, nastupuje druhá fáza, kedy súd vydá

uznesenie obsahujúce výzvu, aby sa ten, kto má listinu, prihlásil do 1 roka a podľa možností

predložil listinu alebo podal proti návrhu námietky. Po uplynutí tejto jednoročnej lehoty,

súd v tretej fáze na návrh navrhovateľa podaný do 1 mesiaca (od uplynutia jednoročnej

lehoty) vyhlási listinu za umorenú. Uznesenie súdu o umorení listiny nahrádza umorenú

listinu.

Návrh sťažovateľky na umorenie listiny bol prvostupňovým súdom zamietnutý

z dôvodu, že sťažovateľkou predložená listina - kúpnopredajná zmluva je nespôsobilým

predmetom umorenia, pričom toto rozhodnutie prvostupňového súdu bolo potvrdené

odvolacím súdom.

Rovnako ako prvostupňový súd, tak aj odvolací súd, ktorý sa stotožnil s názorom

prvostupňového súdu, že kúpnopredajná zmluva je nespôsobilým predmetom umorenia,

došiel k tomuto právnemu záveru bez akejkoľvek opory v ustanoveniach § 185i až § 185s

, ktoré upravujú konanie o umorenie listín.

V konaní o umorenie listín podľa ustanovení až , vedenom na

Okresnom súde Košice II pod sp. zn. , sa sťažovateľka domáhala umorenia

kúpnopredajnej zmluvy uzatvorenej dňa 16. 1. 2002, kde predávajúcim bol M. Č.(...)

a kupujúcou sťažovateľka(...)

Návrh na začatie konania o umorenie listiny sťažovateľka odôvodnila tým, že

k nadobudnutiu vlastníckeho práva ňou ako kupujúcou nedošlo, keďže doposiaľ nebol

podaný návrh na vklad vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vzhľadom na to, že

uplynutím času od uzatvorenia predmetnej kúpnopredajnej zmluvy sťažovateľka originál

vyhotovenia zmluvy stratila, a má k dispozícii len jeho fotokópiu. Táto fotokópia však

nemôže slúžiť ako príloha k návrhu na začatie konania o povolení vkladu.

Prvostupňový súd návrh sťažovateľky na umorenie kúpnopredajnej zmluvy

uznesením sp. zn. zo dňa 2. 5. 2012 zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie,

v ktorom navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému

súdu na ďalšie konanie. V odvolaní sťažovateľka poukázala na vadu rozhodnutia, a to

nesprávne právne posúdenie veci.

Návrhom na umorenie kúpnopredajnej zmluvy sa sťažovateľka domáhala svojho

základného práva, ktoré jej vyplýva z SR(...) Na všeobecný súd sa

sťažovateľka obrátila vo veci, ktorá nesporne patrí do právomoci súdov vychádzajúc

z ustanovenia (...)

Občianske súdne konanie zabezpečuje realizáciu základného práva zakotveného

v SR prostredníctvom úpravy v a iných

občianskoprávnych predpisoch, a to takým postupom a rozhodnutiami súdov, ktoré

bezvýnimočne vychádzajú z ustanovení a iných

občianskoprávnych predpisov pri zachovávaní zmyslu a obsahu základných práv

zaručených SR.

Odvolací súd porušil základné právo sťažovateľky vyplývajúce z

SR tak, že nesprávne interpretoval ustanovenia až , ktoré upravujú

konanie o umorenie listín, čím znemožnil uplatnenie práva sťažovateľky na umorenie

kúpnopredajnej zmluvy napriek tomu, že zákon () takéto právo

(domáhať sa umorenia listiny) umožňuje realizovať.

Keďže konanie o umorenie listín je upravené v ustanoveniach § 185i až § 185s

, práve tieto ustanovenia predstavujú medze

uplatnenia, resp. vykonania základného práva sťažovateľky zakotveného v čl. 46 ods. 1

SR v spojení s SR.

Z dôvodu straty listiny (kúpnopredajnej zmluvy) uplatnila sťažovateľka svoje

základné právo vyplývajúce z SR v medziach SR,

teda podaním návrhu na začatie konania o umorenie listiny, pričom konanie o umorenie

listín je upravené v ustanoveniach až

Podľa ustanovenia - „umoriť možno stratenú alebo zničenú

listinu, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva.“

Podľa ustanovenia - „v konaní pred súdom nemožno umoriť

také listiny, ktoré podľa zákona je oprávnená umoriť právnická osoba, ktorá ich vystavila.“

Podľa ustanovenia - „umoreniu nepodliehajú peniaze, lotériové

žreby, tikety, lístky a známky denného obehu (vstupenky, cestovné lístky a pod.), kupóny

a talóny cenných papierov, listiny, s ktorými je spojené právo uhrádzať určitej právnickej

osobe v tuzemsku cenu tovaru a služieb, ako aj listiny, na ktorých podklade možno uplatniť

len nárok na vedľajšie plnenie.“

Podľa ustanovenia - „návrh na umorenie listiny môže podať

každý, kto má na jej umorení právny záujem.“

V citovaných ustanoveniach sú upravené zákonné podmienky, ktoré musia

byť splnené, aby mohlo dôjsť k umoreniu listiny.

Z návrhu na začatie konania o umorenie listiny zo dňa 9. 2. 2012 je zrejmé, že tieto

zákonné podmienky splnené sú.

Stratená kúpnopredajná zmluva uzatvorená dňa 16. 1. 2002 je v zmysle ustanovenia

listinou, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva, ktorým je právo

sťažovateľky na podanie návrhu na vklad jej vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

Na základe ustanovenia a o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) je

sťažovateľka oprávnená podať návrh na vklad jej vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností, keďže sťažovateľka bola účastníčkou právneho úkonu, na podklade ktorého

má vzniknúť jej vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti.

Zo o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných

práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) vyplýva, že práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv,

vrátane vlastníckeho práva, sa zapisujú do katastra nehnuteľností vkladom a vznikajú,

menia sa, alebo zanikajú vkladom do katastra nehnuteľností. O tomto vklade rozhoduje

správa katastra na návrh účastníka zmluvy, na základe ktorej má vzniknúť, zmeniť sa, alebo

zaniknúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti.

Vlastnícke právo k nehnuteľnosti sa nadobúda právoplatnosťou rozhodnutia správy

katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.

Vklad je teda úkon správy katastra, ktorý má konštitutívne účinky, keďže až vkladom vzniká

vlastnícke právo k nehnuteľnosti.

V ustanovení a zákonodarca uvádza taxatívny

výpočet listiny ktoré sú vylúčené z umorenia. Listinami vylúčenými z umorenia sú len:

- listiny, ktoré podľa zákona je oprávnená umoriť právnická osoba, ktorá ich

vystavila, a

- peniaze, lotériové žreby, tikety, lístky a známky denného obehu (vstupenky, cestovné

lístky a pod.), kupóny a talóny cenných papierov, listiny, s ktorými je spojené právo

uhrádzať určitej právnickej osobe v tuzemsku cenu tovaru a služieb, ako aj listiny,

na ktorých podklade možno uplatniť len nárok na vedľajšie plnenie.

Závery odvolacieho súdu, uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na str. 2

a 3 („citované ustanovenie umožňuje umorenie len takej stratenej

alebo zničenej listiny, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva a ktorú nemožno inak

nahradiť. Odsek 3 tohto ustanovenia stanovuje výnimku z odseku 1, keď určité listiny, ktoré

inak treba predložiť na uplatnenie práva, z umorenia vylučuje. I keď odsek 1 uvedeného

ustanovenia bližšie nevymedzuje, čo treba rozumieť pod listinou, ktorú treba predložiť

na uplatnenie práva, z odseku 3 konkrétne označujúceho niektoré takéto listiny, aj z ďalších

ustanovení upravujúcich umorovacie konanie, teda systematickým výkladom možno vyvodiť,

že dispozitívne listiny (t. j. listiny, u ktorých zákon alebo dohoda účastníkov vyžaduje

písomnú formu, napr. zmluva o prevode nehnuteľnosti alebo závet) majú síce konštitutívnu

funkciu pre vznik právneho pomeru, nie sú však hmotnoprávnou podmienkou pre prevod

a zánik práva“) sú nesprávne, nelogické, v rozpore s teóriou práva a konkrétnymi

ustanoveniami a , preto rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, je svojvoľné a zjavne

arbitrárne.

(...)platne uzatvorená kúpnopredajná zmluva je hmotnoprávnou podmienkou pre

nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, spoločne s ďalšou hmotnoprávnou

podmienkou, a to právoplatným rozhodnutím správy katastra o povolení vkladu

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Z tohto dôvodu správa katastra zapíše

vlastnícke právo sťažovateľky k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností len na základe

predloženej kúpnopredajnej zmluvy v originálnom vyhotovení.

Odvolací súd konštatuje, že ustanovenie označuje „niektoré“

listiny, ktoré sú vylúčené z umorenia. Vzhľadom na doslovné znenie ustanovenia § 185i

ods. 3 je evidentné, že odvolací súd toto ustanovenie nesprávne vyložil, keďže

gramatickým výkladom tohto ustanovenia je možné dospieť k zisteniu, že v tomto ustanovení

sú taxatívnym spôsobom vypočítané listiny, ktoré sú vylúčené z umorenia.

Je preto zrejmé, že ustanovenie obsahuje taxatívny výpočet

listín vylúčených z umorenia, a nie iba demonštratívny výpočet listín vylúčených z

umorenia, ako to tvrdí odvolací súd.

Medzi listinami vylúčenými z umorenia podľa ustanovenia nie

je uvedená kúpnopredajná zmluva, a ani žiadna iná dvojstranná zmluva uzatvorená medzi

fyzickými osobami. Kúpnopredajná zmluva taktiež nie je listinou, ktorú podľa zákona je

oprávnená umoriť právnická osoba, ktorá ju vystavila v zmysle ustanovenia § 185i ods. 2

Taktiež konštatovanie odvolacieho súdu, podľa ktorého systematickým výkladom

ustanovenia a , ako aj ďalších ustanovení upravujúcich

umorovacie konanie (pričom odvolací súd tieto ďalšie ustanovenia upravujúce umorovacie

konanie zreteľne neoznačuje, ale len všeobecne na ne odkazuje), možno vyvodiť, že

dispozitívne listiny sú vylúčené z umorenia, je nesprávnym právnym posúdením. Tento záver

odvolacieho súdu je nesprávny, keďže nemá legitimačný dôvod a oporu v systematickom

výklade, ktorému sa venuje právna teória a preto je neprijateľný.

V odbornej právnickej literatúre z oblasti teórie práva sa k systematickému výkladu

uvádza:

„Objasňovanie obsahu systematickým výkladom sa môže týkať samotnej (jednej)

právnej normy, ktorej štrukturálne prvky sú „difuzované“ v rámci jedného normatívneho

aktu alebo vo viacerých normatívnych právnych aktoch a taktiež jej porovnaním s inými

právnymi normami. Normu nemožno poznať, skúmať a objasniť izolovane, ale len v súlade

s inými právnymi normami, v súvislostiach celého systému práva.

Metóda systematického výkladu musí byť bezpodmienečne použitá v prípade kódexu,

spravidla sa skladajúceho zo všeobecnej a osobitnej (zvláštnej) časti.“ (Bröstl, A.,

Dobrovičová, G., Kanárik, I.: Teória práva. UPJŠ Košice, 2007, str. 138 a 139).

Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že odvolací súd nemohol systematickým

výkladom dôjsť k záveru, že dispozitívne listiny sú vylúčené z umorenia, a to z toho dôvodu,

že k takémuto záveru možno dôjsť len reštriktívnym výkladom.

Medzi systematickým výkladom a reštriktívnym výkladom existujú zásadné rozdiely

v ich podstate a dôsledkoch. Reštriktívny (zužujúci) výklad je na rozdiel od systematického

výkladu (ako výkladu práva podľa metódy výkladu) výkladom práva podľa rozsahu právnej

normy stanoveného výkladom. Podstatou systematického výkladu je objasnenie významu

jazykovo nejasného pojmu či ustanovenia právneho predpisu na základe systematiky

daného právneho predpisu, resp. právnych predpisov vôbec. Podstatou reštriktívneho

výkladu je stanovenie rozsahu právnej normy užšie, ako by vyplývalo z doslovného znenia

jej textu. Dôsledkom systematického výkladu je preto zistenie obsahu právnej normy v rámci

systematiky právneho predpisu a dôsledkom reštriktívneho výkladu je obmedzenie (zúženie)

obsahu právnej normy.

So zreteľom na právnu teóriu je nepochybné, že odvolací súd nepoužil systematický

výklad na interpretáciu relevantných ustanovení, ale v skutočnosti použil reštriktívny

výklad, ktorého dôsledkom bolo obmedzenie (zúženie) obsahu interpretovaného ustanovenia

o dispozitívne listiny, pričom k takémuto obmedzeniu tohto

interpretovaného ustanovenia nemožno dôjsť systematickým výkladom a preto je v nesúlade

tak s gramatickým výkladom, ako aj doslovným výkladom tohto ustanovenia.

Uvedený nesprávny záver odvolacieho súdu je v rozpore so znením ustanovení § 185i

až , v ktorých sa nachádza právna úprava konania o umorenie listín a taktiež

nezodpovedá ani gramatickému výkladu a doslovnému výkladu týchto ustanovení.

Odvolací súd teda skrytým spôsobom, pod záštitou deklarovaného systematického

výkladu, vykonal reštriktívny výklad, ktorým vylúčil dispozitívne listiny, a tým aj

kúpnopredajnú zmluvu, z umorenia.

Ak by zákonodarca chcel dispozitívne listiny vylúčiť z umorenia, tak by takéto

vylúčenie do ustanovení O. s. p, upravujúcich konanie o umorenie listín výslovne zakotvil.

Vôľa zákonodarcu vylúčiť dispozitívne listiny z umorenia nevyplýva ani z dôvodovej správy

k , ktorým bolo konanie o umorenie listín zakotvené do Občianskeho

súdneho poriadku.

Tento neústavný a nezákonný postup odvolacieho súdu spôsobil porušenie práva

sťažovateľky zakotveného v SR a Dohovoru ako účastníčke

konania o umorenie listiny upraveného v ustanoveniach až

Rozhodnutie odvolacieho súdu je svojvoľné, zjavne arbitrárne a spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci spôsobenom ústavne nekonformným výkladom.

Pripustenie reštriktívneho výkladu v neprospech účastníka konania o umorenie

listiny (sťažovateľky ako navrhovateľky), ktorý značne zužuje, resp. obmedzuje rámec dikcie

interpretovaného ustanovenia, je v rozpore nielen s vyššie uvedenými právami, ale aj

právnymi princípmi - princípom súdnej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníka

konania a princípom legitímnych očakávaní, a preto je ústavne neprijateľné.

Je zrejmé, že stratená kúpnopredajná zmluva zo dňa 16. 1. 2002 je listinou, ktorú

treba predložiť na uplatnenie práva, ktorým je právo sťažovateľky na podanie návrhu

na vklad jej vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v zmysle zákona o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon),

pričom nie je vylúčená z umorenia v zmysle ustanovení a ,

resp. iných ustanovení upravujúcich konanie o umorenie listín, a teda je jednoznačne

spôsobilou listinou na umorenie v zmysle ustanovenia

V komentári k z roku 1996 sa uvádza:

„Ďalším predpokladom pre súdne umorenie listiny je, že ide o listinu, ktorá nie je

vylúčená z umorenia (§ 185i ods. 3). Ak listina nepodlieha umoreniu podľa § 185i ods. 3,

na rozdiel od postupu v prípade § 185i ods. 2, súd v tomto prípade rozhodne meritórne tak,

že návrh zamietne.“ (Bajcura, A. a kol.: . I. diel. Komentár.

Euronion, Bratislava 1996, str. 323).

Aj z komentára k vyplýva, že návrh na umorenie

listiny súd zamietne len vtedy, ak ide o listinu uvedenú v ustanovení

Sťažovateľka chce ďalej poukázať na skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu je takmer totožné s odôvodnením rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 27. 11. 2007.

V odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

27. 11. 2007 sa konštatuje:

„Pokiaľ ide o otázku možnosti umorenia listiny obsahujúcej závet v konaní podľa

a nasl. zastáva dovolací súd názor, že umorenie takejto listiny neprichádza

do úvahy. Citované ustanovenie umožňuje len umorenie takej stratenej

alebo zničenej listiny, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva, a ktorú nemožno inak

nahradiť. Odsek 3 tohto ustanovenia stanovuje výnimku z odseku 1, keď určité listiny, ktoré

inak treba predložiť na uplatnenie práva, z umorenia vylučuje. I keď odsek 1 uvedeného

ustanovenia bližšie nevymedzuje, čo treba rozumieť pod listinou, ktorú treba predložiť

na uplatnenie práva, z odseku 3 konkrétne označujúceho niektoré takéto listiny, aj z ďalších

ustanovení upravujúcich umorovacie konanie, teda systematickým výkladom možno vyvodiť,

... ide o dispozitívnu listinu, ktorá má síce konštitutívnu funkciu pre vznik právneho pomeru,

nie je však hmotnoprávnou podmienkou pre prevod a alebo zánik práva.“

Je nepochybné, že odvolací súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia prevzal právny

názor Najvyššieho súdu SR o nemožnosti umorenia závetu.

Avšak Najvyšší súd SR v odôvodnení tohto rozsudku uviedol aj toto:

„Ustanovenie druhá veta i ustanovenie napríklad predpokladá

osobu podľa listiny zaviazanú. V prípade závetu takáto osoba neprichádza do úvahy. Závet

je totiž jednostranným právnym úkonom, ktorým fyzická osoba - poručiteľ robí

v predpísanej forme dispozíciu svojím majetkom pre prípad smrti. Závet je jedným

z právnych dôvodov dedenia, teda prechodu práv a povinností fyzickej osoby z dôvodu jej

smrti na iné subjekty. v umožňuje poručiteľovi zrušenie

závetu aj tým, že zničí listinu, na ktorej bol napísaný. Pokiaľ hmotné právo upravuje takúto

možnosť s právnymi dôsledkami zrušenia účinkov závetu, je zároveň vylúčená možnosť

domáhať sa v takomto prípade podľa procesných predpisov umorenia listiny závetu.“

V spomínanom rozsudku Najvyšší súd SR vyslovil názor, že umorenie listiny

obsahujúcej závet neprichádza do úvahy, keďže v ustanovení

ods. 2 umožňuje poručiteľovi zrušenie závetu aj tým, že zničí listinu, na ktorej bol napísaný.

Uvedený rozsudok nemožno dávať do súvislosti s umorením kúpnopredajnej zmluvy

z dôvodu zásadných rozdielov medzi závetom a kúpnopredajnou zmluvou. Kúpnopredajná

zmluva je dvojstranný právny úkon medzi živými, ktorým sú jeho účastníci viazaní,

a od ktorého možno odstúpiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Naproti tomu závet je

vždy jednostranným právnym úkonom pre prípad smrti, ktorého špecifikom je to, že ho

možno zo strany poručiteľa zrušiť zničením listiny, na ktorej je napísaný. Kúpnopredajnú

zmluvu však nie je možné zrušiť zničením listiny, na ktorej je zachytený jej obsah.

Podľa ustanovenia - „prejav vôle smerujúci

k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom

na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa

navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.“

Podľa ustanovenia - „včasné vyhlásenie

urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno

vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.“

Podľa ustanovenia - „včasné prijatie návrhu

nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde

navrhovateľovi. Prijatie možno odvolať, ak odvolanie dôjde navrhovateľovi najneskôr

súčasne s prijatím.“

V zmysle ustanovenia - „zmluva je uzavretá

okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo

nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.“

Podľa ustanovenia - „písomnú formu musia mať

zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo

dohoda účastníkov.“

Podľa ustanovenia - „pre uzavretie zmluvy

písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide

o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.“

Z obsahu fotokópie kúpnopredajnej zmluvy, predmetom ktorej je nehnuteľnosť, je

nepochybné, že došlo medzi sťažovateľkou ako kupujúcou a M. Č. ako predávajúcim

k platnému uzatvoreniu kúpnopredajnej zmluvy, v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami

.

Kúpnopredajná zmluva bola uzatvorená na základe návrhu na uzavretie

kúpnopredajnej zmluvy, ktorý bol dostatočne určitý a vyplývala z neho vôľa predávajúceho,

aby bol ním viazaný v prípade jeho prijatia. O prijatí návrhu na uzavretie kúpnopredajnej

zmluvy svedčia úradne overené podpisy účastníkov zmluvy. Súhlasné prejavy, ktoré

vytvárajú kúpnopredajnú zmluvu, sú obsiahnuté na tej istej listine.

Dôsledkom straty alebo zničenia kúpnopredajnej zmluvy, predmetom ktorej je

nehnuteľnosť, nie je zrušenie tejto zmluvy, ani strata platnosti či účinnosti, a preto zaväzuje

účastníkov zmluvy aj po jej strate, resp. zničení. (...)

Z(...) judikatúry Ústavného súdu SR jednoznačne vyplýva, že v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku, akým je dovolanie, sa považuje ústavná sťažnosť za

prípustnú až po rozhodnutí dovolacieho súdu o dovolaní, pričom lehota na podanie

sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, akým je rozhodnutie odvolacieho súdu.

Ako vyplýva z tejto sťažnosti(...), sťažovateľka v predmetnej veci podala dovolanie

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Dovolací súd sa nezaoberal meritórnym preskúmaním

rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu, že dovolanie bolo odmietnuté ako neprípustné,

pričom rozhodnutie dovolacieho súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené dňa

13. 3. 2013, a preto je zachovaná lehota na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, na základe ktorej je ústavný súd oprávnený preskúmať námietky

sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu v tejto sťažnosti označených práv

rozhodnutím odvolacieho súdu.

Je zrejmé, že v sťažnosti opísaným postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu bolo

porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie a právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na súde, keďže právny záver odvolacieho súdu

o nespôsobilosti kúpnopredajnej zmluvy byť predmetom umorenia je zjavne neodôvodnený,

arbitrárny a z ústavného hľadiska neospravedlniteľný, čím došlo k tomu, že konanie

o umorenie kúpnopredajnej zmluvy nikdy neprešlo do ďalších zákonom predvídaných fáz,

ktoré by viedli k výzve tomu, kto má listinu, aby ju predložil alebo podal námietky, a tak

v konečnom dôsledku k umoreniu tejto listiny.

Sťažovateľka očakáva, že ústavný súd pristúpi k preskúmavaniu zjavne

neodôvodnených a arbitrárnych právnych záverov odvolacieho súdu v zmysle svojej

konštantnej judikatúry uvedenej v tejto sťažnosti.

Postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu bolo sťažovateľke bránené v uplatnení jej

hmotného práva, resp. nedošlo k poskytnutiu ochrany hmotnému právu sťažovateľky, ktorá

sa práve tejto súdnej ochrany domáhala. Je nepochybné, že žiaden zo všeobecných súdov,

na ktoré sa v inštančnom postupe obrátila sťažovateľka so žiadosťou o poskytnutie súdnej

ochrany jej hmotného práva, sa vôbec nezaoberal meritom veci.

Sťažovateľka považuje rozhodnutie odporcu za nesprávne, argumentáciu v ňom

uvedenú za zjavne arbitrárnu a z ústavného hľadiska neakceptovateľnú.

Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky vydal toto uznesenie:

Sťažnosť sťažovateľky vo veci porušenia jej

- práva na spravodlivé súdne konanie zakotveného v článku 6 ods. 1 prvá veta

Dohovoru(...) a práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde

zakotveného v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 (...), uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. -39 zo dňa 31. 7. 2012, prijíma na ďalšie konanie

a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

Právo sťažovateľky

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru(...)

a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené

v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 (...) bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. -39 zo dňa 31. 7. 2012 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. -39 zo dňa 31. 7. 2012 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach

na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.».

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal(...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom(...)

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

). Všeobecné súdy poskytujú ochranu vyplývajúcu z citovaného článku tak, že

postupujú v konaní, súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,

dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu ().

Pokiaľ ide o predmet tohto konania, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z petitu

sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva „domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde Slovenskej republiky“ podľa

v spojení s ods. 4 a práva na spravodlivý proces zaručeného v

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -39 z 31. júla 2012

v podstate z dôvodu, že „odvolací súd(...) skrytým spôsobom, pod záštitou deklarovaného

systematického výkladu, vykonal reštriktívny výklad, ktorým vylúčil dispozitívne listiny,

a tým aj kúpnopredajnú zmluvu, z umorenia“, pričom podľa presvedčenia sťažovateľky

„právny záver odvolacieho súdu o nespôsobilosti kúpnopredajnej zmluvy byť predmetom

umorenia je zjavne neodôvodnený, arbitrárny a z ústavného hľadiska neospravedlniteľný“.

Zo samotnej sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka podala dovolanie proti

rozhodnutiu krajského súdu č. k. -39 z 31. júla 2012. Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sa však vo svojom uznesení sp. zn.

z 29. januára 2013 „nezaoberal meritórnym preskúmaním rozhodnutia

odvolacieho súdu z dôvodu, že dovolanie bolo odmietnuté ako neprípustné, pričom

rozhodnutie dovolacieho súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené dňa

13. 3. 2013“. Sťažovateľka uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu ani nijako

nespochybňuje vo svojej ústavnej sťažnosti, avšak od doručenia tohto rozhodnutia odvíja

lehotu na podanie tejto sťažnosti.

Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti sa považuje za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (m. m. , ,

a iné). Vychádzajúc z tejto judikatúry ústavného súdu a vzhľadom na

okolnosti danej veci, lehotu na podanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu krajského súdu

č. k. -39 z 31. júla 2012 treba považovať za zachovanú.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva najmä, že:

„Citované ustanovenie umožňuje umorenie len takej stratenej

alebo zničenej listiny, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva a ktorú nemožno inak

nahradiť. Odsek 3 tohto ustanovenia stanovuje výnimku z odseku 1, keď určité listiny, ktoré

inak treba predložiť na uplatnenie práva, z umorenia vylučuje. I keď odsek 1 uvedeného

ustanovenia bližšie nevymedzuje, čo treba rozumieť pod listinou, ktorú treba predložiť na

uplatnenie práva, z odseku 3 konkrétne označujúceho niektoré takéto listiny, aj z ďalších

ustanovení upravujúcich umorovacie konanie, teda systematickým výkladom možno vyvodiť,

že dispozitívne listiny (t. j. listiny, u ktorých zákon alebo dohoda účastníkov vyžaduje

písomnú formu, napr. zmluva o prevode nehnuteľnosti alebo závet) majú síce konštitutívnu

funkciu pre vznik právneho pomeru, nie sú však hmotnoprávnou podmienkou pre prevod

a zánik práva. Oprávnený, ktorému sa takáto listina stratila alebo zničila, má možnosť

inými procesnými prostriedkami dokázať, že písomná forma úkonu, predpísaná právnym

predpisom alebo dohodnutá medzi stranami, bola dodržaná.

Súd prvého stupňa preto správne návrh na umorenie predmetnej kúpnej zmluvy

zamietol.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym

názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných

ustanovení vo veci sťažovateľky, pretože napadnutý výklad súdov podľa sťažovateľky

„spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci spôsobenom ústavne nekonformným

výkladom“. Uvedený výklad najvyššieho súdu však nie je možné považovať za odporujúci

a dohovoru. Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci

nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. ). V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd

síce stručným, ale zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré treba ustanovenie

a nasl. interpretovať a uplatňovať práve takýmto

spôsobom, a nie iným, a tým zároveň podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným

spôsobom (dostatočne a relevantne) odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky, podľa

ktorej toto zákonné ustanovenie treba vykladať a uplatňovať odlišne.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní právneho záveru

vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným, aj

keď právna argumentácia sťažovateľky je vo viacerých aspektoch skutočne náležitá.

V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecného

súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto

nedostatky nevykazuje. Iba na dokreslenie napadnutého výkladu možno uviesť, že pre

niektoré právne úkony vyžaduje zákonný predpis alebo dohoda strán, písomnú formu ako

formálny predpoklad ich účinnosti. Takú písomnú formu vyžaduje napr. Občiansky

zákonník pri právnych úkonoch o prevodoch nehnuteľností ( ),

ďalej pri právnych úkonoch akým je závet ( ) a pod. Rovnako

je potrebná písomná forma pri právnych úkonoch, pri ktorých písomná forma bola

subjektmi právneho vzťahu vopred zmluvne dohodnutá. Listiny o týchto právnych úkonoch

prestávajú byť potom iba dôkazným prostriedkom s formálno-právnym významom pre

určité právo, ale stávajú sa nepostrádateľnou hmotnoprávnou podmienkou pre jeho vznik.

Majú tak konštitutívnu funkciu pre vznik právneho pomeru, pričom jeho vznik je celkom

v dispozícii strany. Nie sú však už súčasne hmotnoprávnou podmienkou na prevod alebo

zánik práva a chýba im teda finálna funkcia. Tým sa tiež líšia tieto listiny rýdzo dispozitívne

alebo rýdzo konštitutívne od cenných papierov (inak v ktorých sú inkorporované práva).

Ich vylúčenie z umorenia je teda dané ich samotnou povahou a tým, že právny poriadok ich

umožňuje nahradiť v prípade straty alebo zničenia rovnako účinne ako dôkazné listiny.

Sťažovateľke, ktorej sa taká listina stratila, je totiž na základe procesných predpisov

poskytnutá možnosť preukázať taktiež inými dôkaznými prostriedkami, že písomná forma

právneho úkonu predpísaná zákonnými predpismi alebo dohodnutá medzi stranami bola

riadne dodržaná.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného, pokiaľ z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnutým

rozhodnutím malo dôjsť aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa , treba dodať, že základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , porušenie ktorého sťažovateľka namieta, sa možno domáhať len v medziach

a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51

). Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu však vyplýva, že sťažovateľka

neuplatnila svoje práva v medziach zákona pred všeobecnými súdmi, preto k porušeniu jej

práva na súdnu ochranu v danom prípade ani nemohlo dôjsť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013