Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 147/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2013 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť V. P. alias D. D., štátneho občana Gruzínska, naposledy

umiestneného v Útvare policajného zaistenia Medveďov, t. č. na neznámom mieste,

zastúpeného A., s. r. o., za ktorú koná konateľ a advokát Mgr. M. Š., pre namietané

porušenie práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -134

z 24. mája 2011 a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených

pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. b o l o p o r u š e n é právo

V. P. alias D. D. na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody

zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. V. P. alias D. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 € (slovom

dvetisíc eur), z ktorých 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur) j e p o v i n n ý zaplatiť mu

Najvyšší súd Slovenskej republiky a 500 € (slovom päťsto eur) j e p o v i n n ý zaplatiť

mu Krajský súd v Trnave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti V. P. alias D. D. n e v y h o v u j e .

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť V. P. alias D. D.

trovy konania vo výške 159,93 € (slovom stopäťdesiatdeväť eur a deväťdesiattri centov)

a Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť mu trovy konania vo výške 79,95 €

(slovom sedemdesiatdeväť eur a deväťdesiatpäť centov), a to do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu na účet A., s. r. o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav

1. V. P. alias D. D., ktorý podľa údajov z administratívnych spisov používal aj mená

V. P., D. (S.) T. alebo P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), je štátnym občanom Gruzínska(...).

1.1 Sťažovateľ vstúpil na územie Slovenskej republiky prvýkrát 2. februára 2004

nelegálne, keď po zadržaní príslušníkmi Policajného zboru podal prvú žiadosť o udelenie

azylu z ekonomických dôvodov. Po podaní žiadosti sťažovateľ 22. marca 2004 opustil

Slovenskú republiku a nepovolene vstúpil na územie Rakúskej republiky, odkiaľ bol

vrátený späť do Slovenskej republiky. V dôsledku toho bolo konanie o jeho žiadosti o

udelenie azylu zastavené 7. apríla 2004. Po jeho vrátení do Slovenskej republiky sťažovateľ

ihneď podal druhú žiadosť o udelenie azylu z politických dôvodov, opätovne však

nepovolene vstúpil na územie Rakúskej republiky a konanie o jeho žiadosti o udelenie azylu

tak bolo zastavené 28. marca 2004.

V rovnaký deň sťažovateľ podal tretiu žiadosť o udelenie azylu z ekonomických

dôvodov, následne však v noci z 5. na 6. apríla 2004 opätovne nedovolene vstúpil na územie

Rakúskej republiky a bol vrátený do Slovenskej republiky. V dôsledku toho bolo konanie

o tejto žiadosti zastavené 14. apríla 2004. Štvrtú žiadosť o udelenie azylu podal sťažovateľ

6. apríla 2004 z ekonomických dôvodov, konanie o nej však bolo opätovne zastavené,

pretože sa nedostavil v určenej lehote do azylového zariadenia.

Piatu žiadosť o udelenie azylu, tentokrát z politických dôvodov, podal sťažovateľ

23. júna 2004, následne však svojvoľne opustil azylové zariadenie, v dôsledku čoho bolo

konanie o nej 27. júla 2004 zastavené.

1.2 Rozhodnutím oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Bratislava-Rusovce

č. P-PPZ-14/HK-Ru/2005 zo 7. októbra 2005 bolo sťažovateľovi uložené jednak

administratívne vyhostenie, ako aj zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na obdobie

piatich rokov (do 7. októbra 2010). Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 22. októbra

2005.

Sťažovateľ následne podal 15. februára 2006 šiestu žiadosť o udelenie azylu

z politických a národnostných dôvodov, ktorá bola zamietnutá rozhodnutím Migračného

úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „migračný úrad“) z 12. mája

2006. Toto rozhodnutie bolo potvrdené aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 7. februára 2007. Následne bol sťažovateľ z územia Slovenskej republiky

zrejme aj reálne vyhostený.

1.3 Sťažovateľ však opätovne nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky

20. júla 2008, za čo bol trestným rozhodnutím Okresného súdu Humenné sp. zn.

z 22. júla 2008 uznaný za vinného z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia a bol

mu uložený trest odňatia slobody na jeden rok s podmienečným odkladom na dva roky.

Sťažovateľ 29. júla 2008 podal už siedmu žiadosť o udelenie azylu, ktorá bola

zamietnutá rozhodnutím z 2. septembra 2008. Toto rozhodnutie bolo potvrdené aj

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo 7. februára 2007

a následne rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 4. júna 2009.

1.4 Už 6. marca 2009 však sťažovateľ v Bratislave spáchal prečin krádeže, za ktorý

bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

z 9. marca 2009 a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní ôsmich mesiacov. Počas

výkonu trestu odňatia slobody(...) sťažovateľ podal ôsmu žiadosť o udelenie azylu z dôvodu

ohrozenia života a zdravia v krajine pôvodu zo strany príbuzných svojho otca, konanie o nej

však bolo zastavené rozhodnutím migračného úradu sp. zn. ČAS: MU-517-20/PO-Ž-2009

z 20. októbra 2009 podľa ustanovenia o azyle

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o azyle“) z dôvodu, že v konaní o azyle sa už právoplatne rozhodlo o tom, že sa azyl

neudeľuje, a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Sťažovateľ podal proti tomuto

rozhodnutiu rozklad, ktorý bol zamietnutý rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej

republiky z 8. januára 2010.

Sťažovateľ bol z výkonu trestu odňatia slobody prepustený 6. novembra 2009.

1.5 Rozhodnutím oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trnava (ďalej len

„cudzinecká polícia“) č. p. UHCP-48-8/RHCP-BA-TT-AV-2009 zo 6. novembra 2009 (teda

zo dňa prepustenia sťažovateľa z výkonu trestu) bol sťažovateľ zaistený na základe § 62

ods. 1 písm. a) o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom do 14. januára 2010 (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) na

účely výkonu jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky.

V odôvodnení tohto rozhodnutia cudzinecká polícia v podstate zhrnula doterajšie dôvody

vyhostenia (pozri predchádzajúce odseky 1.2 až 1.4) a uzavrela:

„Nakoľko je to potrebné pre výkon administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej

republiky, bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia. Výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení v zmysle § 59 ods. 1 písm. b)

a d) zabezpečuje Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru

Trnava prostredníctvom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov z dôvodu,

že možno predpokladať, že účastník konania bude mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia

o administratívnom vyhostení, nemá platný cestovný doklad a finančné prostriedky na

vycestovanie.“

1.6 Počas trvania zaistenia sťažovateľa nebolo jeho administratívne vyhostenie

vykonané, cudzinecká polícia však vykonávala úkony smerujúce k zisteniu totožnosti

sťažovateľa, najmä dopyty na zastupiteľské úrady štátov, ktoré prichádzali do úvahy

(Gruzínska republika, ostatné štáty bývalého Sovietskeho zväzu, členské štáty Európskej

únie). Totožnosť sťažovateľa však nebolo možné žiadnym spôsobom potvrdiť, v dôsledku

čoho mu nebolo možné vystaviť cestovný doklad a zariadiť jeho vycestovanie.

Po bezvýslednom uplynutí 180 dní (t. j. najvyššej prípustnej dĺžky zaistenia) bol sťažovateľ

4. mája 2010 zo zaistenia prepustený bez toho, aby vycestoval. Odvtedy je miesto jeho

pobytu neznáme.

2. Rozhodnutie cudzineckej polície o zaistení napadol sťažovateľ na Krajskom súde

v Trnave (ďalej len „krajský súd“).

2.1 Sťažovateľ podal proti uvedenému rozhodnutiu opravný prostriedok podľa

(ďalej aj „OSP“) na krajskom súde, ktorý odôvodnil

tým, že od 3. septembra 2009 je v pozícii žiadateľa o azyl a podľa § 22 ods. 1 zákona

o azyle je oprávnený sa na území Slovenskej republiky zdržiavať. Zastavenie azylového

konania a neexistencia odkladného účinku rozkladu proti rozhodnutiu o zastavení sú podľa

sťažovateľa nepodstatné, pretože k strate postavenia žiadateľa o azyl dochádza podľa neho

až právoplatným zastavením takého konania (rozhodnutím rozkladového orgánu). Na prípad

nebolo podľa sťažovateľa možné použiť ani ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o pobyte

cudzincov, pretože to upravuje situáciu, keď je žiadosť o azyl podaná po zaistení cudzinca,

a na opačné poradie týchto krokov sa nevzťahuje. Dôsledkom toho bola jeho

nevyhostiteľnosť z územia Slovenskej republiky v čase vydania rozhodnutia cudzineckej

polície o zaistení. V závere opravného prostriedku sťažovateľ namietal, že rozhodnutie

cudzineckej polície je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť.

2.2 Krajský súd o opravnom prostriedku konal pod sp. zn. a rozhodol

celkovo tromi rozsudkami, pričom každým z nich napadnuté rozhodnutie cudzineckej

polície potvrdil. Prvé dva rozsudky však boli na odvolanie sťažovateľa, ktorý sa ale

zakaždým domáhal ich zmeny, nie ich zrušenia, zrušené najvyšším súdom z dôvodu

uvedeného v , teda kvôli odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred

súdom tým, že krajský súd sa riadne nevyrovnal so všetkými námietkami sťažovateľa

uvedenými v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu cudzineckej polície. Posledný

(v poradí tretí) rozsudok krajského súdu č. k. -110 zo 14. februára 2011 bol

najvyšším súdom potvrdený (pozri ďalej body 2.3 a 2.4).

Až do vydania posledného (tretieho) rozsudku krajského súdu vykonávali krajský

súd i najvyšší súd vo veci tieto úkony:

- 23. novembra 2009 – opravný prostriedok sťažovateľa bol doručený krajskému súdu,

- 24. novembra 2009 – bol daný pokyn na doručenie opravného prostriedku cudzineckej

polícii, výzvy na vyjadrenie k nemu a na predloženie spisov, všetko v lehote 15 dní od

doručenia, zároveň bol sťažovateľ vyzvaný, aby predložil splnomocnenie pre advokáta

(predložené 1. decembra 2009),

- 11. decembra 2009 – cudzinecká polícia predložila krajskému súdu spisy a vyjadrenie,

- 16. decembra 2009 – sudkyňa určila termín pojednávania na 7. január 2010 (predvolania

boli z krajského súdu vypravené v rovnaký deň),

- 7. januára 2010 – sa konalo pojednávanie za prítomnosti sťažovateľa a jeho právneho

zástupcu, na ktorom krajský súd vyhlásil rozsudok, ktorým potvrdil rozhodnutie

cudzineckej polície,

- 19. januára 2010 – bolo z krajského súdu vypravené písomné vyhotovenie rozsudku,

- 9. februára 2010 – bolo krajskému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku

zo 7. januára 2010, v ktorom sťažovateľ navrhoval zmeniť napadnutý rozsudok, vyhovieť

jeho opravnému prostriedku a zrušiť rozhodnutie cudzineckej polície, zároveň na titulnom

liste odvolania výslovne žiadal o urýchlené konanie,

- 12. februára 2010 – odvolanie sťažovateľa bolo odoslané cudzineckej polícii s výzvou na

vyjadrenie v lehote 10 dní,

- 25. februára 2010 – bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie cudzineckej polície,

- 26. februára 2010 – bol daný pokyn sudkyne na predloženie spisu najvyššiemu súdu (spis

bol vypravený 2. marca 2010),

- 11. marca 2010 – bol spis doručený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní

sťažovateľa,

- 15. apríla 2010 – najvyšší súd určil termín na vyhlásenie rozhodnutia na 4. máj 2010

o 10.45 h a informoval o ňom na svojej internetovej stránke,

- 4. mája 2010 – najvyšší súd vyhlásil uznesenie, ktorým rozsudok krajského súdu

zo 7. januára 2010 zrušil ako nepreskúmateľný a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 10. mája 2010 – bol daný pokyn referujúcej sudkyne najvyššieho súdu na vrátenie spisu

krajskému súdu,

- 11. mája 2010 – bol spis vrátený krajskému súdu, sudkyňa dala pokyn na doručenie

uznesenia najvyššieho súdu účastníkom konania,

- 24. mája 2010 – sudkyňa nariadila pojednávanie na 14. jún 2010,

- 14. júna 2010 – sa konalo pojednávanie bez prítomnosti sťažovateľa (len za prítomnosti

právneho zástupcu), na ktorom krajský súd vyhlásil rozsudok, ktorým opätovne potvrdil

rozhodnutie cudzineckej polície,

- 26. júna 2010 – bolo písomné vyhotovenie rozsudku z krajského súdu expedované

účastníkom konania,

- 19. júla 2010 – bolo krajskému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku

zo 14. júna 2010, v ktorom sťažovateľ opäť navrhol zmeniť napadnutý rozsudok, vyhovieť

jeho opravnému prostriedku a zrušiť rozhodnutie cudzineckej polície,

- 20. júla 2010 – sudkyňa dala odvolanie sťažovateľa doručiť cudzineckej polícii s výzvou

na vyjadrenie v lehote 10 dní (vypravené 22. júla 2010),

- 5. augusta 2010 – bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie cudzineckej polície,

- 9. augusta 2010 – dala sudkyňa pokyn na predloženie spisu najvyššiemu súdu,

- 18. augusta 2010 – bol spis doručený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní

sťažovateľa,

- 22. novembra 2010 – najvyšší súd určil termín vyhlásenia rozhodnutia na 7. december

2010 o 9.40 h a oznámil ho na svojej internetovej stránke,

- 7. decembra 2010 – najvyšší súd vyhlásil uznesenie, ktorým rozsudok krajského súdu

zo 14. júna 2010 zrušil ako nepreskúmateľný a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 23. decembra 2010 – bol spis vrátený krajskému súdu,

- 23. decembra 2010 – dala sudkyňa pokyn na doručenie uznesenia najvyššieho súdu

účastníkom konania,

- 17. januára 2011 – nový zákonný sudca nariadil pojednávanie na 14. február 2011.

2.3 Dňa 14. februára 2011 sa konalo nariadené pojednávanie bez prítomnosti

sťažovateľa i jeho právneho zástupcu, na ktorom krajský súd vyhlásil rozsudok č. k.

-110, ktorým opätovne potvrdil rozhodnutie cudzineckej polície, pričom

v jeho odôvodnení v podstatnej časti uviedol:

«V danom prípade z obsahu spisového materiálu odporcu (t. j. cudzineckej polície,

pozn.) mal krajský súd za preukázané, že navrhovateľ (t. j. sťažovateľ, pozn.) bol

rozhodnutím č. P-PPZ-14/HK-RU/2005 administratívne vyhostený a bol mu určený zákaz

vstupu na dobu 5 rokov t. j. do 7. 10. 2010. Ďalej mal krajský súd z obsahu spisového

materiálu za preukázané, že navrhovateľ opakovane už osem krát požiadal o udelenie azylu,

pričom opakovane bolo azylové konanie niekoľkokrát zastavené, pretože navrhovateľ

nedodržal podmienky azylového konania. Rozhodnutím Migračného úradu MV SR č. MU-

459/PO-Ž-2008 zo dňa 2. 9. 2008 mu nebol udelený azyl a ani mu nebola poskytnutá

doplnková ochrana, pričom toto rozhodnutie bolo potvrdené tak rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 4. 6. 2009.

Podľa názoru krajského súdu skutočnosť, že navrhovateľ nemá na území SR

prechodný pobyt, na ktorom sa zdržuje a kde by bol zastihnuteľný pre účely správnych

orgánov ako aj skutočnosť, že tento nemá platné cestovné doklady, finančné prostriedky, je

dostatočným dôvodom na to, aby bol navrhovateľ zaistený pre účely výkonu trestu

vyhostenia. Tento dôvod je zrejmý aj zo samotného správania sa navrhovateľa, ktorý počas

celej doby kedy mu bola obmedzená osobná sloboda nespolupracoval s orgánmi polície, čo

je zrejmé aj z toho, že doposiaľ nebolo ustálené jeho meno a priezvisko.

Skutočnosť, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia bol navrhovateľ v pozícii

žiadateľa o azyl, avšak s poukazom na ust. § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, táto

skutočnosť nebráni vydaniu rozhodnutia o zaistení na účely administratívneho vyhostenia.

Navrhovateľ opakovane podáva žiadosti o azyl, pričom z jeho konania je zrejmé, že ide len

o účelové konania s cieľom zmariť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

Krajský súd sa na základe vyššie uvedených skutočností plne stotožnil s právnym

názorom odporcu a to, že sa v čase zaistenia t. j. dňa 6. 11. 2009 zdržiaval na území SR

neoprávnene. Nakoľko bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ktoré je

právoplatné, je naplnený nielen dôvod zaistenia, ale aj jeho účel, ktorým je fyzická

prítomnosť navrhovateľa pre potreby cudzineckej polície pri samotnom výkone trestu

vyhostenia, keďže existuje dôvodná obava, že navrhovateľ sa bude skrývať a nebude

orgánom Slovenskej republiky (zrejme chýba „k dispozícii“, pozn.), keď bude možné trest

vyhostenia vykonať. Tento dôvod je aj obsiahnutý aj v rozhodnutí samotného správneho

orgánu, kde v závere odporca konštatuje, že zaistenie navrhovateľa pre výkon

administratívneho vyhostenia je odôvodnené aj tým, že možno predpokladať, že účastník

konania bude mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení.»

Písomné vyhotovenie rozsudku bolo vypracované 16. februára 2011, keď dal sudca

pokyn na jeho doručenie účastníkom (expedovaný bol 24. februára 2011). Sťažovateľ podal

proti tomuto rozsudku odvolanie, ktoré bolo doručené krajskému súdu 15. marca 2011

a v ktorom opakoval svoju argumentáciu z opravného prostriedku a predchádzajúcich

odvolaní.

Krajský súd po doručení odvolania sťažovateľa vo veci vykonal tieto ďalšie úkony:

- 15. marca 2011 – bolo odvolanie sťažovateľa odoslané cudzineckej polícii s výzvou na

vyjadrenie v lehote 10 dní,

- 28. marca 2011 – bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie cudzineckej polície,

- 30. marca 2011 – bol daný pokyn sudcu na predloženie spisu najvyššiemu súdu.

2.4 Spis bol najvyššiemu súdu doručený 6. apríla 2011, ktorý 12. mája 2011 určil

termín na vyhlásenie rozhodnutia na 24. máj 2011. Na tomto pojednávaní najvyšší súd

vyhlásil rozsudok sp. zn. , ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu č. k.

-110 zo 14. februára 2011 a v ktorého odôvodnení po citácii ustanovenia § 62

ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov uviedol:

„Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 62

ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia

o administratívnom vyhostení.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa splnením podmienok podľa

§ 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, a to existenciu rozhodnutia odporcu

o administratívnom vyhostení navrhovateľa č. p. P-PPZ-14/HK-Ru/2005 zo dňa 7. 10. 2005.

Najvyšší súd... preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné

a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne

pochybenie v postupe odporcu, pričom krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými

námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.“

Spis spolu s písomnými vyhotoveniami rozsudku najvyššieho súdu bol 6. júna 2011

vrátený krajskému súdu, ktorý dal jedno písomné vyhotovenie 8. júna 2011 doručiť

účastníkom konania. Sťažovateľovi bol tento rozsudok doručený 14. júna 2011 a v ten istý

deň rozsudok najvyššieho súdu, ako aj rozsudok krajského súdu a rozhodnutie cudzineckej

polície nadobudli právoplatnosť.

II.

Obsah sťažnosti a vyjadrenia účastníkov konania

3. Sťažovateľ svojou sťažnosťou v tej časti, v ktorej bola uznesením Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. -16 z 21. februára 2013

prijatá na ďalšie konanie, namieta porušenie práva na osobnú slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uvedeným rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -134 z 24. mája

2011 a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody

zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. .

3.1 Porušenie svojho práva na ochranu a osobnú slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 1

písm. f) dohovoru odôvodnil sťažovateľ takto:

«Z podstaty zaistenia je zrejmé, že obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel

zaistenia – realizáciu administratívneho vyhostenia, a že súd nemôže pri rozhodovaní

ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu.

Limitom zaistenia je naplnenie jeho účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť

cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou.

Ak nemožno realizovať rozhodnutie o administratívnom vyhostení, nemožno zaistenie

považovať za účelné. Logickým predpokladom zaistenia je to, že jeho účel bude môcť byť

naplnený.

Uvedené vyplýva priamo z článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, v ktorom je uvedené,

že pozbaviť osobnej slobody možno osobu, proti ktorej sa vedie konanie o vyhostení.

Vedením, resp. prebiehaním konania nemožno rozumieť iba formálne začatie, či priebeh

konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ak sa osoba nachádza na území cudzieho štátu

oprávnene, možno konštatovať iba formálne začatie konania o vyhostení, nie však reálnu

vyhostiteľnosť.

V uvedenom zmysle je potrebné poukázať na rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Samie Ali vs. Švajčiarsko, sťažnosť č. 24881/94.

Sťažovateľ bol zaistený za účelom vyhostenia. Švajčiarske úrady nariadili vyhostenie

napriek tomu, že im bolo známe, že je to nemožné nakoľko sťažovateľ nedisponoval

potrebnými dokladmi. Komisia konštatovala, že ak je úradom jasná nemožnosť výkonu

vyhostenia, tak zaistenie nemôže byť považované za také, ktoré smeruje k vyhosteniu.

Uvedenú argumentáciu využil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn.:

-61 zo dňa 19. októbra 2010, v ktorom je poukázané aj na rozhodnutia

Nejvyššího správního soudu č. k. a č. k. -66.

Sťažovateľ bol v čase vydania rozhodnutia o jeho zaistení ako žiadateľ o azyl

nevyhostiteľný z územia Slovenskej republiky a táto skutočnosť bola príslušným orgánom

ako aj Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky známa. Jeho zaistenie nemohlo byť

považované za zaistenie smerujúce k realizácii administratívneho vyhostenia a tým nebola

splnená zákonom stanovená podmienka zaistenia – jeho účel, ktorým má byť výkon

rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

Rozhodnutie o zaistení sťažovateľa nie je ani efektívne ani účelné tak, ako si to

vyžaduje Dohovor. Nie je efektívnym a účelným zaisťovanie osoby oprávnene sa zdržujúcej

na území Slovenskej republiky. Neboli teda splnené Dohovorom stanovené podmienky

na pozbavenie osobnej slobody.

Rozhodnutie o zaistení sťažovateľa bolo vydané v rozpore s Dohovorom.

V prípade sťažovateľa nebolo možné aplikovať § 62 ods. 2 zákona o pobyte

cudzincov, podľa ktorého podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie

zaisteného cudzinca. Ide o ustanovenie, ktoré umožňuje pokračovanie v zaistení osoby,

ktorá v zaistení požiadala o udelenie azylu. Toto ustanovenie má teda na mysli požiadanie

o azyl v čase, keď už je osoba zaistená. Sťažovateľ bol v čase jeho zaistenia už v postavení

žiadateľa o azyl.

Na skutočnosti, že sa sťažovateľ nachádzal v čase vydania rozhodnutia o zaistení na

území Slovenskej republiky oprávnene, nemení nič ani ustanovenie § 19 ods. 3 zákona

o azyle, podľa ktorého rozklad proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky o zastavení konania nemá odkladný účinok – existencia, resp.

neexistencia odkladného účinku nemá nič spoločné s právoplatnosťou rozhodnutia.

Najvyšší súd... v danej veci konštatoval, že Oddelenie cudzineckej polície PZ Trnava

dostatočne zdôvodnilo zaistenie sťažovateľa existenciou rozhodnutia č. p.: P-PPZ-14/HK-

zo dňa 7. októbra 2005 o administratívnom vyhostení sťažovateľa. S námietkami

sťažovateľa týkajúcimi sa neefektívnosti a neúčelnosti rozhodnutia o zaistení ako aj

skutočnosti, že v čase jeho zaistenia bol žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej

republiky a teda osobou oprávnenou zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, sa nijakým

spôsobom nevyporiadal a to napriek tomu, že týmito otázkami sa nezoberalo ani Oddelenie

cudzineckej polície PZ Trnava, ani Krajský súd v Trnave.

Sťažovateľ na uvedené skutočnosti poukazoval v opravnom prostriedku proti

rozhodnutiu o jeho zaistení a opakovane aj v odvolaniach proti rozsudkom Krajského súdu

v Trnave. Ani Krajský súd v Trnave, ani Najvyšší súd Slovenskej republiky nezaujali

jednoznačne stanovisko k tomu, či sa navrhovateľ nachádzal alebo nenachádzal v čase

zaistenia na území Slovenskej republiky ako žiadateľ o azyl, či sa tu v tomto zmysle

nachádzal alebo nenachádzal oprávnene, či jeho zaistenie za takýchto okolností bolo alebo

nebolo účelné a či bol alebo nebol z územia Slovenskej republiky v čase jeho zaistenia

vyhostiteľný alebo nevyhostiteľný.

Tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok Krajského súdu

v Trnave sp. zn.: -110 zo dňa 14. februára 2011, ktorým bolo potvrdené

rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Trnava č. p.: UHCP-48-8/RHCP-BA-TT-AV-

2009 zo dňa 6. novembra 2009, porušil sťažovateľove práva.»

3.2 Námietku porušenia práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia

jeho osobnej slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených

pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. odôvodnil

sťažovateľ tým, že hoci bol pozbavený osobnej slobody 6. novembra 2009, právoplatne

bolo vo veci jeho opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu rozhodnuté až

rozsudkom najvyššieho súdu z 24. mája 2011. Podľa sťažovateľa však súdy mali podľa § 62

ods. 6 zákona o pobyte cudzincov o opravnom prostriedku rozhodnúť „bezodkladne“,

pričom ústavný súd v náleze sp. zn. považoval za v zásade primeranú lehotu 15

dní. Rozhodovanie krajského súdu v lehote 50 dní a najvyššieho súdu v lehote 473 dní preto

podľa sťažovateľa nemožno považovať za spĺňajúce požiadavku na urýchlené rozhodnutie

o zákonnosti pozbavenia slobody.

3.3 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal

tento nález:

„1. Najvyšší súd... svojím rozhodnutím sp. zn.: , ktorým potvrdil

rozsudok Krajského súdu... sp. zn.: -110 zo dňa 14. februára 2011, ktorým

bolo potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Trnava č. p.:

8/RHCP-BA-TT-AV-2009 zo dňa 6. novembra 2009 o zaistení sťažovateľa porušil právo

V. P. garantované článkom 5 ods. 1 Dohovoru...

2. Krajský súd... a Najvyšší súd... v konaniach vedených pod sp. zn. ,

, a porušili právo V. P. na urýchlené

rozhodovanie o pozbavení slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

3. Rozsudok Najvyššieho súdu... č. zo dňa 24. mája 2011 sa zrušuje

a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

4. V. P. (správne má byť V. P., pozn.) priznáva primerané finančné zadosťučinenie za

porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru... v sume 20 000 EUR..., ktoré sú Najvyšší súd... a

Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava povinné vyplatiť mu do 2 mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. V. P. (správne má byť V. P., pozn.) priznáva primerané finančné zadosťučinenie za

porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru... v sume 10 000 EUR..., ktoré sú Najvyšší súd... a

Krajský súd... povinné vyplatiť mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Najvyšší súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

4. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti sťažovateľa vyjadrili najvyšší súd,

ktorý predložil aj zberné spisy sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

, aj krajský súd, do spisu ktorého ústavný súd nahliadol.

4.1 Najvyšší súd vo svojej replike v podstate zopakoval príslušné pasáže

odôvodnenia svojho rozsudku sp. zn. z 24. mája 2011, kde sa podľa neho

dostatočne vyrovnal s námietkami sťažovateľa. Osobitne uviedol, že s námietkou

nevyhostiteľnosti sťažovateľa sa vyrovnal tak, že v odôvodnení svojho rozsudku spomenul,

že v čase vydania rozhodnutia cudzineckej polície o zaistení (teda 6. novembra 2009) bola

už žiadosť sťažovateľa o udelenie azylu vybavená rozhodnutím migračného úradu

z 20. októbra 2009, keď rozklad podaný sťažovateľom proti tomuto rozhodnutiu nemal

odkladný účinok. Najvyšší súd ďalej na podporu správnosti svojho rozsudku vyslovil názor,

že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) citovanej

najvyšším súdom vo vyjadrení majú zmluvné štáty dohovoru právo kontrolovať vstup,

pobyt a odchod cudzincov z ich územia a dohovor ani jeho protokoly nezaručujú právo na

pobyt cudzinca ani právo na udelenie azylu. Z uvedených dôvodov najvyšší súd uzavrel, že

jeho rozsudkom nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. f)

dohovoru.

Najvyšší súd taktiež odmietol námietku, že jeho postupom došlo k porušeniu čl. 5

ods. 4 dohovoru, keďže predovšetkým zákon o pobyte cudzincov v § 62 neustanovoval

žiadnu lehotu na rozhodnutie súdu. V tejto súvislosti uviedol, že odvolacie konanie vedené

pod sp. zn. trvalo 54 dní, odvolacie konanie vedené pod sp. zn.

trvalo 111 dní a odvolacie konanie vedené pod sp. zn. trvalo

38 dní „(z toho bolo 16 dní pracovného voľna)“, pričom rozsudok vo veci bol verejne

vyhlásený 24. mája 2011. K odvolacím konaniam vedeným pod sp. zn.

a sp. zn. najvyšší súd osobitne upozornil, že „(n)a dĺžku konania mal

bezpochyby... vplyv aj neprimeraný počet vecí pridelený do senátu 1S, ktorý o odvolaní

sťažovateľa rozhodoval, a to v dôsledku zmeny rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR účinnej

od 1. 10. 2009. Na neprimeraný počet vecí upozornila členka senátu 1S dňa 12. 3. 2010

predsedu Najvyššieho súdu SR, pričom v upozornení opakovane namietala, že prideľovaním

azylových vecí do jediného senátu dochádza k porušeniu princípu náhodného výberu veci

spomedzi minimálne dvoch senátov a neprimerane zaťažuje sudcu..., ktorý tak nemôže

naplniť zákonom ustanovenú povinnosť plynule konať v ostatných veciach bez zbytočných

prieťahov.“. Podľa najvyššieho súdu tak z jeho strany nedošlo k porušeniu čl. 5 ods. 4

dohovoru.

Na základe uvedených skutočností najvyšší súd navrhol sťažnosť sťažovateľa

„odmietnuť“.

4.2 Krajský súd vo svojom vyjadrení podal prehľad procesných úkonov v konaní

sp. zn. a následne uviedol: „Po vyhodnotení skutočností, na ktoré poukazuje

sťažovateľ v súvislosti i s vyjadrením vo veci konajúceho sudcu a v spojení s obsahom spisu

vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. máme za to, že právo sťažovateľa

V. P... čl. 5 ods. 4 Dohovoru nebolo porušené, pretože doba od podania návrhu od

23. 11. 2009 do 7. 1. 2012, t. j. do rozhodnutia Krajského súdu Trnave ako súdu prvého

stupňa nebola neprimeraná, pretože je potrebné vziať do úvahy i súvisiace procesné

postupy, ktoré zákon pre splnenie podmienok pre rozhodnutie vyžaduje, k čomu poukazujem

na to, že právny zástupca plnomocenstvo doručil súdu až 1. 12. 2009 na základe výzvy, čo

bolo príčinou nedostatku návrhu, ktorú musel súd odstraňovať.

Sťažnosť považujeme za neopodstatnenú a navrhujeme ju odmietnuť.“

5. Sťažovateľ vo svojej duplike v podstate zopakoval nosné body svojej

argumentácie, ktorú predostrel už v sťažnosti. K argumentom najvyššieho súdu doplnil, že

právo štátov kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov nemôže implikovať právo

pozbaviť osobnej slobody cudzincov nachádzajúcich sa na ich území oprávnene. Vo vzťahu

k čl. 5 ods. 4 dohovoru sťažovateľ uviedol, že nie sú akceptovateľné odkazy najvyššieho

súdu i krajského súdu na neprimeraný počet vecí alebo zmenu sudcov. V závere dupliky

sťažovateľ vyčíslil trovy konania.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 dohovoru

6. Podľa ustanovenia čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem jedného z prípadov vymenovaných

v písmenách a) až f) uvedeného odseku, ak sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným

zákonom. Predmetom ochrany uvedených ustanovení je osobná sloboda jednotlivca, teda

voľnosť človeka od vonkajších prekážok a obmedzení jeho pohybu (,

č. ÚS).

Ustanovenie § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov umožňuje policajtovi

zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia. Dôsledkom takéhoto

rozhodnutia je umiestnenie cudzinca v zariadení pre cudzincov, kde je povinný podrobiť sa

určeným obmedzeniam (§ 69 zákona o pobyte cudzincov).

Zo skutkových okolností uvedených v časti I odôvodnenia je zrejmé, že sťažovateľ je

v postavení osoby, proti ktorej bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení

a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky, čoho dôsledkom bolo umiestnenie

sťažovateľa v Útvare policajného zaistenia Medveďov. V dôsledku toho prípad sťažovateľa

ratione materiae spadá pod ochranu poskytovanú ustanovením čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Rovnako je z uvedených okolností zrejmé, že zaistenie sťažovateľa rozhodnutím

cudzineckej polície zo 6. novembra 2009 predstavuje zásah do práva zaručeného v čl. 5

ods. 1 dohovoru, keďže jeho dôsledkom je obmedzenie osobnej slobody. Podľa

akceptovanej metodiky prieskumu porušenia práv zaručených dohovorom je tak podstatnou

úlohou ústavného súdu preskúmať, či je tento zásah súladný s požiadavkami čl. 5 ods. 1

dohovoru.

7. Ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru umožňuje obmedziť osobnú slobodu

v prípade, ak ide o zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej slobody osoby, proti

ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Citované ustanovenie tak umožňuje obmedziť osobnú

slobodu osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie, formou zatknutia, prípadne iného

pozbavenia osobnej slobody, ak sa tak stane v súlade so zákonom.

7.1 Výkladom uvedeného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 62 zákona o pobyte

cudzincov vo vzťahu k obmedzeniu osobnej slobody zaistením na účel výkonu

administratívneho vyhostenia sa ústavný súd obsiahlo zaoberal v náleze sp. zn.

. Závery ústavného súdu vyslovené v tomto náleze možno zhrnúť takto:

Ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru ani judikatúra ESĽP [porov. Chachal proti

Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 22414/93, rozsudok Veľkého senátu z 15. novembra

1996, ods. 112; Agnissan proti Dánsku, sťažnosť č. 39964/98, rozhodnutie zo 4. októbra

2001, s. 10; Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, sťažnosť č. 30471/08, rozsudok

z 22. septembra 2009; Saadi proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 13229/03, rozsudok

Veľkého senátu z 29. januára 2008, ods. 72] nevyžadujú, aby bolo zaistenie osoby, proti

ktorej prebieha konanie o vyhostenie, nevyhnutné (necessary), ako to je napríklad v prípade

väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ale postačuje, že ho príslušný orgán považuje za

vhodné (appropriate). Rovnako ustanovenie § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov

neustanovuje primeranosť ako predpoklad zaistenia.

Zaistenie však nemôže byť svojvoľné, ale jeho limitom je naplnenie účelu, teda

reálnosť vyhostenia. V zmysle judikatúry (Samie Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť

č. 24881/94, správa Európskej komisie pre ľudské práva z 26. februára 1997, už citované

rozhodnutia Agnissan proti Dánsku a Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozhodnutia

českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. a sp. zn. ) sú preto

orgány verejnej moci pri rozhodovaní o zaistení na účely vyhostenia a pri jeho výkone vždy

povinné skúmať, či k vyhosteniu aj skutočne môže dôjsť. Pokiaľ sú príslušným orgánom

známe prekážky vyhostenia, nemôže byť zaistenie naďalej považované za zaistenie v rámci

konania o vyhostenie v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.

Od týchto záverov nemá ústavný súd dôvod odchýliť sa ani v prerokúvanej veci.

7.2 Na druhej strane však ústavný súd v už citovanom náleze sp. zn.

nezaujal jednoznačné stanovisko k otázke, či prebiehajúce konanie o žiadosti o udelenie

azylu predstavuje takú prekážku, ktorá by bránila vyhosteniu do tej miery, že by také

zaistenie na účely takého vyhostenia nebolo naďalej možné považovať za súladné s čl. 5

ods. 1 písm. f) dohovoru. Už podľa doslovného znenia ustanovenia čl. 5 ods. 1 písm. f)

dohovoru možno zaistiť osobu, proti ktorej „prebieha konanie“ o vyhostenie. Formulácia

slovenského prekladu dohovoru vychádza pravdepodobne z francúzskeho znenia („une

procédure d'expulsion... est en cours“), čím sa odlišuje od anglického znenia, ktoré v tejto

súvislosti používa formuláciu „action is being taken with a view to deportation“, teda „sa

podnikajú kroky s cieľom vyhostenia“. Z toho vyplýva, že sám dohovor predpokladá, že

osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostenie nie je jednoznačné, teda keď ešte

o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. Postačuje, že prebieha konanie o jej vyhostenie, teda

také konanie, ktoré môže skutočne k vyhosteniu viesť. To ale znamená, že zaistený

cudzinec nemusí byť z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru reálne a efektívne

vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, keďže jeho vyhostenie je práve predmetom onoho

konania, ktoré má viesť k rozhodnutiu o tom, či cudzinec vyhostený bude, alebo nie. Je totiž

zrejmé, že počas konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnej moci zistiť také

okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia, ktoré však v čase zaistenia známe neboli, rovnako ako

môže príslušný orgán zistiť také skutočnosti, ktoré pôvodne neprípustne sa javiace

vyhostenie umožnia. Opačný výklad, teda že zaistenie je prípustné len u cudzinca, u ktorého

je ihneď v okamihu zaistenia bez ďalšieho zjavné, že ho je ihneď možné vyhostiť, by

vlastne robil zaistenie na účely konania o vyhostení podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru

neprípustným, čo výslovne odporuje zneniu tohto ustanovenia.

7.3 Z hľadiska posúdenia vzťahu konania o žiadosti o udelenie azylu podľa zákona

o azyle a konania o vyhostenie podľa zákona o pobyte cudzincov je tak kľúčovým výklad

spojenia „proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie“ použitého v čl. 5 ods. 1 písm. f)

dohovoru. Naopak, pojem „konanie o vyhostení“ podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru je

podľa názoru ústavného súdu a v súlade s praxou samotného ESĽP potrebné chápať

autonómne (porov. k iným pojmom čl. 5 ods. 1 dohovoru napríklad Charin proti Rusku,

sťažnosť č. 37345/03, rozsudok z 3. februára 2011, ods. 34 a 37) ako súbor takých úkonov

orgánov štátu, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva potrebné na to, aby skutočne došlo

k realizácii vyhostenia dotknutej osoby, teda jeho fyzickému odovzdaniu alebo odoslaniu do

iného štátu. Z pohľadu dohovoru nemusí ísť nevyhnutne o konanie len jedného orgánu štátu,

resp. len jednej sústavy orgánov, ale môže ísť aj o viacero vzájomne previazaných konaní,

na konci ktorých stojí konečný úkon vyhostenia dotknutej osoby. Podľa názoru ústavného

súdu tak za takéto konanie, teda za súčasť „konania o vyhostení“ na účely čl. 5 ods. 1

písm. f) dohovoru možno a treba považovať aj konanie o žiadosti osoby, o ktorej vyhostenie

ide, o udelenie azylu, ak takáto osoba takúto žiadosť podala. V tomto zmysle i ESĽP

vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie i za situácie, že cudzinec požiadal

v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto

žiadosti považuje za obdobie, kedy „prebieha konanie o vyhostení“ v zmysle čl. 5 ods. 1

písm. f) dohovoru (porov. už citované rozhodnutie Saadi proti Spojenému kráľovstvu,

ods. 65, ale napríklad i Gündogu proti Rakúsku, sťažnosť č. 33052/96, rozhodnutie

Európskej komisie pre ľudské práva zo 6. marca 1997, časť „The Law“, ods. 4, alebo Longa

Yonkeu proti Litve, sťažnosť č. 57229/09, rozsudok z 15. novembra 2011, ods. 123),

za predpokladu, že sú dodržané ostatné podmienky, najmä zákonnosť, nearbitrárnosť

a primeraná dĺžka zaistenia.

8. Ústavný súd preto nemôže akceptovať názor sťažovateľa, že ustanovenie § 22

ods. 1 zákona o azyle bráni reálnemu vyhosteniu sťažovateľa do tej miery, že by jeho

zaistenie nemohlo byť považované za vykonané v konaní o vyhostenie, teda na účel

umožnený v čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Citované ustanovenie zákona o azyle totiž bráni

vyhosteniu len počas konania o udelenie azylu, po skončení tohto konania (ak nedôjde

k udeleniu azylu) však táto ochrana žiadateľa o azyl zaniká a žiadateľ sa principiálne stáva

administratívne vyhostiteľným. Ako však už bolo uvedené, možno konanie o žiadosti

o udelenie azylu považovať na účely čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru za súčasť

prebiehajúceho konania o vyhostenie, nie za jeho prekážku. To platí o to viac, že podľa

názoru ústavného súdu možno rozumne predpokladať, že cudzinec, ktorému hrozí

vyhostenie, spravidla požiada o udelenie azylu, aby svoje vyhostenie oddialil.

Napokon, účelom ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle je podľa názoru ústavného

súdu aj zabrániť kriminalizácii žiadateľov o azyl z hľadiska zákona o pobyte cudzincov,

teda zabrániť tomu, aby ich pobyt na území Slovenskej republiky počas konania o žiadosti

o udelenie azylu bol spätne hodnotený ako neoprávnený pobyt s následkom príslušných

sankcií podľa zákona o pobyte cudzincov.

9. Zaisteniu osoby, ktorá podala žiadosť o azyl, nebráni ani žiadne iné ustanovenie

zákona o pobyte cudzincov. Naopak, ustanovenie § 62 ods. 1 písm. a) tohto zákona

predpokladá výslovne zaistenie na účely výkonu administratívneho vyhostenia, a to bez

ohľadu na to, či zaistený cudzinec je v čase zaistenia (dočasne) oprávnený zdržiavať sa na

území Slovenskej republiky z dôvodu podania žiadosti o udelenie azylu. Citované

ustanovenie podľa ústavného súdu poskytuje dostatočný zákonný základ pre zaistenie

cudzinca aj počas konania o azyle. To, samozrejme, neznamená, že pri jeho výklade

a aplikácii netreba dbať na hranice vymedzené už citovanou judikatúrou ESĽP a aplikovať

ňou určené kritériá, najmä kritérium nearbitrárnosti a primeranej dĺžky (pozri

predchádzajúce body 7.1 a 7.2). Tieto však samy osebe bez ďalšieho nespochybňujú

spôsobilosť ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov slúžiť ako zákonný

základ zaistenia cudzinca aj v čase konania o udelenie azylu.

V prospech tohto výkladu podľa názoru ústavného súdu hovorí i ustanovenie § 62

ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ktoré ustanovuje, že podanie vyhlásenia podľa zákona

o azyle (teda okrem iného podania žiadosti o udelenie azylu) nie je dôvodom na prepustenie

zaisteného cudzinca. Ústavný súd nemôže prisvedčiť výkladu sťažovateľa, že toto

ustanovenie len umožňuje pokračovanie v zaistení osoby, ktorá v zaistení požiadala

o udelenie azylu. I keď by možno doslovné znenie takémuto výkladu nasvedčovalo,

vytváral by tento výklad podľa názoru ústavného súdu bezdôvodnú nerovnosť medzi tými

žiadateľmi o azyl, ktorí svoju žiadosť podali až po zaistení (a ktorí by podľa výkladu

zastávaného sťažovateľom mohli byť naďalej držaní v zaistení, hoci by u nich zjavne

existovali rovnaké prekážky vyhostenia, ako sťažovateľ vidí vo svojom prípade), na strane

jednej, a tými žiadateľmi, ktorí o azyl požiadali pred svojím zaistením (a ktorých by podľa

sťažovateľa zaistiť vôbec nebolo možné, hoci by u nich neexistovali žiadne prekážky

vyhostenia, ba dokonca, hoci by – ako u sťažovateľa – voči nim bolo o vyhostení

právoplatne rozhodnuté).

10. Ústavný súd – uvedomujúc si hodnotu osobnej slobody – samozrejme, nechápe

už citované ustanovenie zákona o pobyte cudzincov ako „blanko splnomocnenie“ pre

cudzineckú políciu na zaisťovanie ktoréhokoľvek žiadateľa o azyl, u ktorého to vzhľadom

na jeho administratívne vyhostenie prichádza do úvahy.

10.1 V zhode s už citovanou judikatúrou ESĽP (porov. Chachal proti Spojenému

kráľovstvu, ods. 118, Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 66) i ústavný súd vychádza

z toho, že takéto zaistenie musí byť vždy zbavené arbitrárnosti. Pri posudzovaní, či zaistenie

je arbitrárne alebo nie, je potrebné orientovať sa podľa kritérií vymedzených najmä

judikatúrou ESĽP. Podľa uvedenej judikatúry (porov. Saadi proti Spojenému kráľovstvu,

ods. 67 a nasl.) sa za arbitrárne na účely čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru považuje také

zbavenie slobody, kde v postupe správnych alebo súdnych orgánov, ktoré o zaistení

rozhodujú, je prítomný prvok zlomyseľnosti, teda nedostatku dobromyseľnosti vo vzťahu

k účelu zaistenia. To podľa názoru ústavného súdu znamená, že správny orgán rozhodujúci

o zaistení je povinný pri svojom rozhodovaní zaoberať sa a vziať do úvahy individuálne

okolnosti týkajúce sa daného prípadu žiadateľa a musí v takto zistených okolnostiach

dospieť k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne

zaistenie slúžiť, teda niektorému z dôvodov uvedených v § 62 ods. 1 zákona o pobyte

cudzincov. To znamená, že správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa

tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia,

trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase

rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní

najavo. V takej situácii je v zmysle o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť,

či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon

administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potenciálne

možný (porov. zhodne i uznesenie českého Najvyššieho správneho súdu č. k. 7 As 79/2010-

150 z 23. novembra 2011).

10.2 Osobitne táto povinnosť zaťažuje správne orgány i súdy v prípadoch, keď sa

rozhoduje o zaistení osoby, ktorá je súčasne žiadateľom o azyl. I keď už citované

ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov ustanovuje, že podanie žiadosti

o udelenie azylu nebráni zaisteniu cudzinca, zároveň § 24 ods. 1 zákona o azyle ustanovuje,

že ten, komu bol udelený azyl, má právo na pobyt na území Slovenskej republiky ako

cudzinec s trvalým pobytom. Veľká pravdepodobnosť udelenia azylu (napríklad zjavné

prenasledovanie cudzinca z politických, rasových, náboženských dôvodov), ktorá by bola

zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca, by tak podľa názoru ústavného súdu

mohla predstavovať prekážku zaistenia cudzinca na účely výkonu administratívneho

vyhostenia. U takého cudzinca by totiž možnosť administratívneho vyhostenia bola veľmi

obmedzená, pretože jeho pobyt na území Slovenskej republiky počas konania o udelenie

azylu by bol oprávnený na základe § 22 zákona o azyle a po udelení azylu na základe § 24

ods. 1 tohto zákona. Zaistenie takého cudzinca by tak v skutočnosti nemohlo byť

považované za vykonané „v rámci konania o vyhostenie“, pretože k vyhosteniu by reálne

nemohlo dôjsť. Takéto zaistenie by tak v skutočnosti predstavovalo protiprávne zbavenie

osobnej slobody, ktoré by nebolo kryté druhou alternatívou ustanovenia čl. 5 ods. 1 písm. f)

dohovoru, ale naopak, bolo by s ním v rozpore.

11. Ústavný súd v dôsledku toho preskúmal, či rozhodnutia cudzineckej polície

a rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu netrpia arbitrárnosťou v už uvedenom

zmysle, čo im v podstate vytýkal i sťažovateľ.

11.1 Krajskému súdu i najvyššiemu súdu možno síce vytknúť určitú úspornosť

vo vyjadrovaní k dôvodom zaistenia a námietkam sťažovateľa v tomto smere. Napriek tomu

však samotné odôvodnenie oboch rozsudkov (č. k. -110 zo 14. februára 2011

i sp. zn. z 24. mája 2011, pozri body 2.3 a 2.4) podľa názoru ústavného súdu

nemožno považovať za arbitrárne. Naopak, z dôvodov oboch rozsudkov jednoznačne

vyplýva, že súdy dostatočne zvážili okolnosť, či sťažovateľ bude po skončení azylového

konania z územia Slovenskej republiky vyhostiteľný, keď sa zaoberali okolnosťami ostatnej

sťažovateľovej žiadosti o azyl, o ktorej bolo konanie zastavené rozhodnutím migračného

úradu z 20. októbra 2009. Záveru oboch súdov, že sťažovateľova žiadosť o azyl je účelová

s cieľom vyhnúť sa administratívnemu vyhosteniu, nemožno vzhľadom na objektívne

okolnosti (osemnásobná žiadosť založená na v podstate veľmi podobných dôvodoch

a existencia neprávoplatného, ale predsa vykonateľného rozhodnutia migračného úradu

z 20. októbra 2009 o zastavení konania o poslednej sťažovateľovej žiadosti o azyl), na ktoré

oba súdy vo svojich rozsudkoch zrozumiteľne odkázali, podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska nič vytknúť.

11.2 Len na dôvažok ústavný súd dopĺňa, že nemožno súhlasiť s paušálnym a inak

bližšie neodôvodneným záverom sťažovateľa, že pre závery v prerokúvanej veci je

nepodstatné ustanovenie § 19 ods. 3 zákona o azyle, podľa ktorého rozklad proti

rozhodnutiu migračného úradu o zastavení konania o udelenie azylu nemá odkladný účinok.

Nemožno síce dať za pravdu tvrdeniu najvyššieho súdu, že s námietkou sťažovateľa

týkajúcou sa tohto ustanovenia sa vyrovnal (pozri bod 4.1 tohto nálezu), pretože stať

odôvodnenia rozsudku sp. zn. , ktorú najvyšší súd citoval, sa týka zhrnutia

dovtedajšieho priebehu konania, nie vlastného právneho posúdenia veci najvyšším súdom.

Napriek tomu však podľa názoru ústavného súdu možno dospieť k záveru, že skutočným

zmyslom uvedeného ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o azyle je to, aby napriek plynutiu

lehoty na podanie rozkladu, resp. podanému rozkladu, nastúpili účinky rozhodnutia

o zastavení konania o žiadosti o azyl a pominuli účinky spojené s prebiehajúcim konaním

o nej, najmä účinok ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle o tom, že žiadateľ je počas

konania o azyle oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Preto už samotná

okolnosť, že rozhodnutie cudzineckej polície o zaistení sťažovateľa bolo vydané až

6. novembra 2009, teda v čase, keď rozhodnutie migračného úradu z 20. októbra 2009 bolo

(bez odkladného účinku rozkladu) vykonateľné, by postačovala na rozptýlenie námietok

vznášaných sťažovateľom týkajúcich sa neprípustnosti zaistenia sťažovateľa ako žiadateľa

o azyl. Avšak vzhľadom na to, že najvyšší súd svoj rozsudok sp. zn.

z 24. mája 2011 nezaložil na tomto dôvode, nepovažoval ho ani ústavný súd za nosný dôvod

svojej argumentácie, hoci by tento dôvod sám osebe bol na to spôsobilý.

11.3 Hoci sa sťažovateľ vo svojej sťažnosti nedovolával výslovne práva Európskej

únie, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že Súdny dvor Európskej únie v rozsudku

z 30. mája 2013 vo veci C-534/11, Mehmet Arslan proti Policii ČR, Krajskému ředitelství

policie Ústeckého kraje, odboru cizinecké policie, vyslovil, že smernica Rady 2003/9/ES

z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl,

a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008

o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu príslušníkov tretích

krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, „nebránia tomu, aby bol štátny

príslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení... podal žiadosť o medzinárodnú ochranu

v zmysle smernice 2005/85, ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho

práva, ak sa po individuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto

žiadosť bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že

pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla

definitívne vyhnúť svojmu návratu“.

12. Ústavný súd preto uzatvára, že v prerokúvanej veci bol sťažovateľ zbavený

osobnej slobody na účel ustanovený v čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru, a to v rámci

prebiehajúceho konania o administratívne vyhostenie, ktoré nebolo nevykonateľné, že

cudzinecká polícia, ako aj krajský súd a najvyšší súd postupovali zákonne a ich postup

nebolo možné považovať za arbitrárny, teda nesúci prvky nedobromyseľného postupu voči

sťažovateľovi. Za týchto okolností ústavný súd nemohol vyhovieť sťažnosti sťažovateľa

v časti, v ktorej namietal, že rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý potvrdil rozsudok

krajského súdu a rozhodnutie cudzineckej polície, došlo k porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. f)

dohovoru (bod 3 výroku).

13. V záujme predídenia prípadným dezinterpretáciám tohto nálezu v praxi

cudzineckej polície alebo všeobecných súdov ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť,

že vzhľadom na okolnosti prerokúvanej veci sa nezaoberal početnými právnymi

i politickými dokumentmi, ktoré zakazujú, prípadne neodporúčajú štátom, aby bola

obmedzovaná osobná sloboda žiadateľov o azyl len z toho dôvodu, že na účely žiadosti

o azyl neoprávnene pricestovali do daného štátu [porov. napríklad čl. 31 Dohovoru

o právnom postavení utečencov č. , odporúčanie Rady ministrov Rady

Európy Rec. (2003) 5], na ktoré vo svojej judikatúre reagoval i ESĽP (porov. už citovaný

Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 33 až 35, 37, ods. 61 a nasl., najmä ods. 65, a

ods. 71 až 74). V prerokúvanej veci totiž sťažovateľ nebol zaistený len preto, že na územie

Slovenskej republiky vstúpil neoprávnene na účely získania azylu, ale na základe

právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ktorým mu bol uložený zákaz pobytu na území

Slovenskej republiky na obdobie do 7. októbra 2010 potom, čo jeho viaceré žiadosti o azyl

boli zamietnuté alebo konanie o nich bolo zastavené a čo sa dopustil viacnásobnej trestnej

činnosti. Z uvedeného dôvodu nie je sťažovateľov prípad ani porovnateľný s prípadom,

o ktorom rozhodoval český Najvyšší správny súd pod sp. zn. (citovaný

v náleze sp. zn. ), v ktorom bola nemožnosť vyhostenia odôvodnená práve

ochranou zaručenou v čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov.

14. Ústavný súd sa ďalej nezaoberal otázkou, aký vplyv mala na súlad s čl. 5 ods. 1

písm. f) dohovoru tá okolnosť, že účel sťažovateľovho zaistenia, ktorým bol výkon

administratívneho vyhostenia, nebol vôbec realizovaný. Ako vyplýva zo spisov cudzineckej

polície, sťažovateľa sa totiž počas celého obdobia zaistenia nepodarilo riadne stotožniť do

tej miery, aby mu mohli byť vystavené cestovné doklady, keď dopyty diplomatickou

a medzinárodnou cestou zostali bez pozitívnej odozvy. Sťažovateľ však túto námietku

v ústavnej sťažnosti neuplatnil, čo ústavnému súdu znemožnilo sa týmito otázkami

zaoberať.

K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru

15. Ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru zaručuje každému, kto bol pozbavený slobody,

právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho

pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej konštantnej judikatúre (z posledného

obdobia porov. Jefimova proti Rusku, sťažnosť č. 39786/09, rozsudok z 19. februára 2013,

ods. 287, 288 a 293, podobne Savriddin Džurajev proti Rusku, sťažnosť č. 71386/10,

rozsudok z 25. apríla 2013, ods. 224 a 225) zdôrazňuje, že hoci počet dní, počas ktorých

príslušné konanie trvalo, je prvkom dôležitým, sám osebe však nie je rozhodujúcim pri

posudzovaní, či bolo rozhodnutie vydané s požadovanou rýchlosťou. Do úvahy sa, naopak,

berie starostlivosť, ktorú príslušné orgány preukázali, prieťahy, ktoré možno pričítať na

vrub sťažovateľovi, a iné faktory, ktoré majú za následok prieťahy, za ktoré štát nemôže

zodpovedať. Či bolo rešpektované právo na urýchlené rozhodnutie, možno preto určiť len

vo svetle okolností každej jednotlivej veci.

Pokiaľ ide o viacinštančné konania, ESĽP zdôrazňuje, že dohovor nevyžaduje od

členských štátov, aby v konaní o posudzovanie zákonnosti obmedzenia osobnej slobody

zriadili druhú inštanciu. Avšak tam, kde vnútroštátne právo poskytuje možnosť opravného

prostriedku, orgán, ktorý o ňom má rozhodovať, je povinný taktiež postupovať v súlade

s čl. 5 ods. 4 dohovoru, napríklad aj pokiaľ ide o požiadavku na rýchlosť konania.

Vzhľadom na to treba pri skúmaní súladu s uvedenou požiadavkou posudzovať konanie na

viacerých inštanciách komplexne. Zároveň treba požiadavku „urýchlenosti“ vo vzťahu

k odvolaciemu súdu posudzovať menej prísne.

Nadväzujúc na uvedenú judikatúru k čl. 5 ods. 4 dohovoru, už ústavný súd vo svojej

judikatúre vyslovil, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania nezodpovedá lehota

počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať

lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť

trvajúca týždne (porov. , č. ÚS). Na účely tohto ustanovenia je

pritom rozhodujúce obdobie od predloženia veci súdu do verejného vyhlásenia jeho

rozhodnutia, a ak sa rozhodnutie verejne nevyhlasuje, do doručenia písomného vyhotovenia

(porov. napr. Osváthová proti Slovensku, sťažnosť č. 15684/05, rozsudok z 21. decembra

2010, ods. 71).

16. Vychádzajúc z uvedených východísk, preskúmal ústavný súd postup krajského

súdu i okresného súdu najskôr z hľadiska absolútnej dĺžky konania a následne z hľadiska

existencie osobitných okolností, ktoré by mali vplyv na záver o porušení čl. 5 ods. 4

dohovoru postupom oboch súdov.

16.1 Celková dĺžka konania od 23. novembra 2009 do 24. mája 2011 (vyhlásenie

konečného rozsudku najvyššieho súdu) predstavuje 18 mesiacov. Takéto obdobie je podľa

názoru ústavného súdu tak očividne excesívne, že možno bez ďalšieho urobiť záver

o porušení práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti zbavenia osobnej slobody podľa

čl. 5 ods. 4 dohovoru. O celkovej neefektívnosti takto dlhej procedúry svedčí fakt, že

sťažovateľ bol už po prvej tretine konania prepustený zo zaistenia bez toho, aby vôbec

vedel, či jeho zaistenie je zákonné, a o jeho zákonnosti bolo rozhodnuté až po viac ako roku

od jeho prepustenia. Oneskorené posúdenie zákonnosti zbavenia osobnej slobody

prichádzajúce po viac než roku potom, čo už bolo obmedzenie osobnej slobody ukončené,

však má ten istý efekt, ako keby dotknutá osoba nemala žiadnu súdnu ochranu proti takému

obmedzeniu.

Vzhľadom na to, že vo veci konali viaceré inštancie, zaoberal sa ústavný súd

v ďalšom rozložením zodpovednosti za spôsobené prieťahy medzi ne.

16.2 Krajský súd vo veci konal celkovo trikrát, takže mu možno pričítať na vrub

prvýkrát obdobie od 23. novembra 2009 (doručenie opravného prostriedku sťažovateľa) do

2. marca 2010 (vypravenie spisu na najvyšší súd), druhýkrát od 11. mája 2010 (vrátenie

spisu z najvyššieho súdu) do 9. augusta 2010 (opätovné predloženie spisu najvyššiemu

súdu) a tretíkrát od 23. decembra 2010 (vrátenie spisu z najvyššieho súdu) do 30. marca

2011 (opätovné predloženie spisu). Celková dĺžka konania na krajskom súde do vyhlásenia

prvého rozsudku 7. januára 2010 tak predstavuje približne šesť týždňov a ďalších sedem

týždňov pripadá na následné administratívne úkony súvisiace s doručením rozsudku

a predložením odvolania. Po zrušení prvého rozsudku a vrátení spisu trvalo krajskému súdu

približne mesiac, než 14. júna 2010 vyhlásil nový rozsudok, a ďalších osem týždňov trvali

úkony súvisiace s doručením rozsudku a predložením odvolania. Do tretice trvalo

krajskému súdu vyhlásenie rozsudku po vrátení spisu približne sedem týždňov, než

14. februára 2011 vyhlásil ďalší rozsudok, a ďalších šesť týždňov trvali úkony spojené

s jeho doručením a predložením spisu najvyššiemu súdu.

Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že krajský súd ani v jednom prípade nebol schopný

zachovať aspoň približne dvoj, resp. nanajvýš trojtýždňovú lehotu, v ktorej by svoj

rozsudok aspoň vyhlásil. Tým však podľa citovanej judikatúry ústavného súdu a ESĽP

nemožno jeho konanie považovať za „urýchlené“ v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ďalšie

predĺženie konania spôsobili následné administratívne úkony krajského súdu spojené

s doručovaním rozsudku a predkladaním spisu na odvolanie najvyššiemu súdu. Preto bolo

vyslovené porušenie uvedeného práva sťažovateľa postupom krajského súdu (bod 1

výroku).

16.3 Ústavný súd si je vedomý svojho postavenia nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti [ (ďalej len „“)] a toho, že je

predovšetkým úlohou predsedu súdu ako orgánu správy a riadenia súdu dohliadať na

efektívnosť práce a plynulosť vybavovania agendy [§ 42 ods. 2 a § 53 ods. 1 písm. a), b) a f)

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov]. Napriek tomu však ústavný súd považuje za potrebné upozorniť

krajský súd na niektoré nedostatky v jeho postupe, ktoré mali za následok porušenie práva

sťažovateľa zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru v prerokúvanej veci. Zároveň možno na

tomto mieste odpovedať aj na niektoré argumenty uvedené v stanovisku krajského súdu.

Patrí sa však na tomto mieste pripomenúť, že mnohé z týchto nedostatkov už boli krajskému

súdu vytknuté v skorších nálezoch ústavného súdu (napríklad , č. 24/2008

Zb. ÚS).

a) Ústavný súd nepovažuje za efektívny a požiadavku urýchlenosti zohľadňujúci

postup krajského súdu, ktorý po podaní opravného prostriedku proti rozhodnutiu

cudzineckej polície najskôr vyzýva cudzineckú políciu na vyjadrenie k nemu a predloženie

spisov a následne nariaďuje pojednávanie. Takýto pevne určený postup nevyplýva ani

z ustanovení , alebo , ani z iných jeho ustanovení. Podľa názoru

ústavného súdu tak nie je vylúčené a z hľadiska požiadavky rýchlosti podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru aj vyhovujúcejšie, aby súd nariadil pojednávanie ihneď po podaní opravného

prostriedku a doručil opravný prostriedok cudzineckej polícii na vyjadrenie a výzvu na

predloženie spisov už spoločne s predvolaním na pojednávanie. V tejto súvislosti možno

upriamiť pozornosť krajského súdu na to, že v zmysle možno v naliehavých

prípadoch predvolať na pojednávanie telefaxom alebo telefonicky, nielen písomne.

b) Ustanovenia , , ani ustanovenie neurčujú

účastníkom konania zákonné lehoty na vykonanie tam uvedených úkonov, ale ponechávajú

ich určenie na úvahu súdu (zhodne aj prvá veta ). Bolo preto úlohou krajského

súdu, aby pri určovaní lehôt na vyjadrenie a predloženie spisov cudzineckej polície

i vyjadrenie k odvolaniu zohľadňoval požiadavku urýchlenosti konania. Pätnásť, resp.

desaťdňové lehoty, ktoré v prerokúvanej veci krajský súd poskytol, sa ústavnému súdu javia

ako pomerne veľkorysé, a to pri zohľadnení faktu, že cudzinecká polícia je odborným

správnym orgánom, zameraným na agendu pobytu cudzincov a azylu, takže si je vedomá

požiadavky urýchleného konania a bude schopná reagovať aj v lehotách podstatne kratších.

Napokon, nová právna úprava ( ) účinná od 1. mája 2013 počíta v tejto

súvislosti so sedem, resp. trojdňovými lehotami, ktoré bude súd povinný rešpektovať.

16.4 Najvyšší súd vo veci konal takisto trikrát, takže mu možno pričítať na vrub

prvýkrát obdobie od 11. marca 2010 (doručenie spisu najvyššiemu súdu) do 11. mája 2010

(vrátenie spisu krajskému súdu), druhýkrát od 18. augusta 2010 (doručenie spisu

najvyššiemu súdu) do 23. decembra 2010 (vrátenie spisu krajskému súdu) a tretíkrát od

6. apríla 2011 (doručenie spisu najvyššiemu súdu) do 24. mája 2011 (vyhlásenie rozsudku).

Celková dĺžka konania na najvyššom súde o prvom odvolaní tak predstavuje približne dva

mesiace, o druhom odvolaní takmer štyri mesiace a o treťom (poslednom) odvolaní

približne šesť týždňov. Ústavný súd pritom v prípade prvého a druhého odvolania

nezohľadňoval len dĺžku konania do vyhlásenia (zrušovacích) uznesení najvyššieho súdu,

keďže takéto rozhodnutia nemožno považovať za rozhodnutie o zákonnosti obmedzenia

osobnej slobody v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že najvyšší súd bol schopný zachovať približne

šesťtýždňovú lehotu na rozhodnutie len v prípade posledného odvolania, v prípade prvého

a druhého však dĺžku konania na najvyššom súde v žiadnom prípade nemožno považovať za

primeranú a jeho konanie tak nemožno považovať za „urýchlené“ v zmysle čl. 5 ods. 4

dohovoru. Na druhej strane však podľa názoru ústavného súdu nemožno šesťtýždňové

trvanie konania o poslednom odvolaní považovať za akceptovateľné práve preto, že najvyšší

súd vo veci rozhodoval už tretíkrát a, že celková dĺžka konania už zreteľne presahovala

jeden rok. Preto bolo vyslovené porušenie práva sťažovateľa zaručeného v čl. 5 ods. 4

dohovoru postupom najvyššieho súdu vo všetkých troch konaniach (bod 1 výroku).

16.5 Ešte podstatnejší než vlastná dĺžka konania pred najvyšším súdom je vplyv

najvyššieho súdu na celkovú dĺžku konania.

a) Je zrejmé, že v podstate celé konanie od 4. mája 2010 (a potom opätovne od

7. decembra 2010) je dôsledkom toho, že najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa nevybavil

vec meritórne, ale vždy len zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. V oboch prípadoch tak urobil napriek tomu, že sťažovateľ vo svojom odvolaní

takéto rozhodnutie nenavrhoval, ale domáhal sa vždy len zmeny rozsudku krajského súdu

v zmysle zrušenia rozhodnutia cudzineckej polície. Postup najvyššieho súdu je podľa

názoru ústavného súdu z pohľadu čl. 5 ods. 4 dohovoru neakceptovateľný.

b) Účelom záruk v ustanovení čl. 5 ods. 4 dohovoru je nechať preskúmať zákonnosť

zbavenia osobnej slobody a v prípade jeho nezákonnosti nariadiť prepustenie. Je zrejmé, že

toto preskúmanie je zmysluplné a efektívne len vtedy, keď je dostupné v primeranej lehote,

čo je v skratke vyjadrené v populárnej formule ESĽP justice delayed – justice denied

(neskorá spravodlivosť – žiadna spravodlivosť). Na druhej strane je samozrejmé, že

i v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru sa účastníkom garantujú určité minimálne štandardy

konania, v ktorom sa zákonnosť zbavenia osobnej slobody skúma (pozri prehľad u Kmeca,

J., v diele Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských

právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 540 a nasl.). Úlohou konajúcich súdov je

však v prvom rade zabezpečiť rovnováhu medzi týmito právami (porov. napr.

, č. ÚS). Uvedomujúc si hodnotu osobnej slobody jednotlivca, už

ústavný súd vo svojej judikatúre zdôraznil, že následky procesnej vady nesprávneho

zloženia senátu konajúceho súdu nemôžu ísť na úkor základného práva na osobnú slobodu

zaručeného v (, č. ÚS). To isté podľa názoru

ústavného súdu platí aj v prípade iných procesných vád. S určitou dávkou nadsádzky totiž

možno predpokladať, že ten, kto je zbavený osobnej slobody, len ťažko ocení úzkostlivú

starostlivosť súdu o jeho procesné práva, ak dôsledkom tejto starostlivosti je len predĺženie

stavu jeho neslobody.

Najvyšší súd vo svojich uzneseniach zo 4. mája 2010 i 7. decembra 2010 dospel

k záveru, že napadnuté rozsudky krajského súdu nedostatočne reagovali na námietky

sťažovateľa, pričom sa odvolal aj na judikatúru ústavného súdu (,

, , , ). Jej interpretácia najvyšším

súdom však bola podľa ústavného súdu nesprávna a najmä s ohľadom na predmet konania,

ktorým bola osobná sloboda sťažovateľa, úplne zjavne neprimeraná. Z judikatúry ústavného

súdu – založenej poväčšinou na – totiž vyplýva, že je povinnosťou

všeobecných súdov poskytnúť vo svojich rozhodnutiach odpovede na argumenty

účastníkov. Zo žiadneho ustanovenia však nemožno vyvodiť, že by túto povinnosť

mohol splniť vždy len určitý stupeň súdnej sústavy, teda napríklad vždy len súd prvého

stupňa. Naopak, pokiaľ túto povinnosť nesplnil alebo len nedostatočne splnil prvostupňový

súd, v princípe postačuje, ak ju splní súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, pokiaľ by

takýto postup nebol na ujmu iných ústavných práv zaručených účastníkom konania.

Najvyšší súd je v zmysle integrálnou súčasťou sústavy všeobecných

súdov, ktorý nie je nijakým spôsobom obmedzený čo do rozsahu právomocí alebo

spôsobu rozhodovania (napríklad tak, že by bol len kasačným súdom). V tom je jeho

postavenie odlišné od ústavného súdu, ktorý má v zmysle v zásade len

kasačnú právomoc, v dôsledku čoho nemožno spôsob rozhodovania ústavného súdu pri

zistení porušenia základného práva na súdnu ochranu nedostatočným odôvodnením

rozhodnutia všeobecného súdu mechanicky prenášať aj na rozhodovanie najvyššieho súdu

ako súdu odvolacieho, ktorému poskytuje omnoho širšiu paletu

možností (najmä a ). Preto, ak najvyšší súd rozhoduje o opravnom

prostriedku a platné procesné predpisy ( a ) mu umožňujú

meritórne rozhodnutie, teda rozhodnutie o otázke, kvôli ktorej sa žalobca (navrhovateľ)

vôbec na všeobecné súdy obrátil, je podľa názoru ústavného súdu jeho povinnosťou

uprednostňovať tento spôsob rozhodovania. Len meritórne rozhodnutie totiž so sebou

prináša cieľ samotného súdneho konania, ktorým je odstránenie právnej neistoty, resp. –

v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru – rozhodnutie o tom, či osobná sloboda určitej osoby bola

alebo nebola obmedzená zákonne a či toto obmedzenie zostane voči nej naďalej účinné

alebo nie.

c) V prerokúvanej veci podľa názoru ústavného súdu ani v jednom prípade, teda ani

v prípade odvolania proti rozsudku krajského súdu zo 7. januára 2010, ani v prípade

odvolania proti rozsudku zo 14. júna 2010 nebol dôvod na postup, ktorý zvolil najvyšší súd,

t. j. na zrušenie týchto rozsudkov. Z odôvodnenia oboch rozsudkov nie je zrejmé, že by ich

odôvodnenie trpelo takými zásadnými vadami, že by to spôsobovalo ich nepreskúmateľnosť

do tej miery, aby najvyšší súd musel vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Naopak,

podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd mohol sám chýbajúce odpovede na niektoré

čiastkové argumenty sťažovateľa doplniť a mohol už na základe prvého odvolania proti

rozsudku krajského súdu zo 7. januára 2010 rozhodnúť vo veci meritórne. Dvojnásobným

bezdôvodným zrušením rozsudku krajského súdu najvyšší súd prispel k väčšej časti

zdĺhavého konania.

d) Len okrajovo ústavný súd poukazuje na doteraz, zdá sa súdnou praxou

neuchopený problém, a to, aký je obsah pojmu „vrátenie veci na ďalšie konanie“

v prípadoch ako v prerokúvanej veci, keď sa zistí len nedostatočné odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia. Platná právna úprava (na rozdiel od napríklad § 477 Civilného

súdneho poriadku č. 113/1895 r. z. účinného na území Českej republiky pred 1. januárom

1951) totiž nerozlišuje medzi zrušením rozsudku a zrušením jemu predchádzajúceho

konania. Aktuálna súdna prax zjavne vychádza z toho, že pri zrušení rozsudku a vrátení veci

na ďalšie konanie možno (bez ohľadu na dôvod zrušenia) nový rozsudok vyniesť len po

opakovaní pojednávania. To je však minimálne otázne v tých prípadoch, kde rozsudok bol

zrušený len z dôvodu „nepreskúmateľnosti“, teda nedostatočného odôvodnenia (písomne

vyhotoveného) rozsudku. Je totiž možné uvažovať i tak, že v takomto prípade sa konanie

vracia do štádia, v akom sa nachádzalo tesne pred vyhlásením rozsudku, teda po už

prebehnuvšom pojednávaní, ktoré zrušením rozsudku nijako nie je dotknuté. Vzhľadom na

nedostatok zákonnej úpravy neumožňujúcej presné rozlíšenie zrušovaných procesných

úkonov alebo fázy konania by malo byť úlohou odvolacích súdov jednoznačne usmerniť

( ) prvostupňové súdy, či je potrebné opakovanie pojednávania, alebo postačí

nové vyhlásenie a písomné vyhotovenie rozsudku.

Práve v prerokúvanej veci, v ktorej najvyšší súd ani v jednom prípade nezistil iný

dôvod zrušenia rozsudkov krajského súdu než ich nepreskúmateľnosť, resp. nedostatočné

odôvodnenie, mohlo aspoň takéto jednoznačné usmernenie prispieť ku skráteniu celého

konania po 4. máji 2010.

d) Mieru prispenia najvyššieho súdu k celkovej dĺžke konania ústavný súd zohľadnil

pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

Finančné zadosťučinenie

17. Keďže vyslovenie porušenia práva sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie

zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru nie je

dostatočnou satisfakciou, ústavný súd s odkazom na ustanovenia a

ods. 4 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) dospel k záveru, že je potrebné priznať mu

aj finančné zadosťučinenie. Vychádzajúc z doterajšej judikatúry (napr. už citované

), možno za okolnostiam prípadu primeranú považovať sumu 2 000 €, ktorá

zohľadňuje najmä výraznú dĺžku konania pred krajským súdom i najvyšším súdom (bod 2

výroku). Ústavný súd pritom v zmysle už uvedeného (bod 16.5 tohto nálezu) dospel

k záveru, že túto sumu treba medzi krajský súd a najvyšší súd rozdeliť v pomere 1 : 3, teda

500 € k 1 500 €, čo síce matematicky nezodpovedá pomeru trvania konaní pred týmito

súdmi, zohľadňuje to však podiel najvyššieho súdu na celkovej dĺžke konania.

Priznané finančné zadosťučinenie treba zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu ( ). Ústavný súd neurčil

sťažovateľovho advokáta za platobné miesto (analogicky k ), keďže pre

taký postup platné právo neposkytuje dostatočnú oporu a ani zo splnomocnenia

predloženého ústavnému súdu nevyplýva, že by právny zástupca sťažovateľa bol oprávnený

prijímať za sťažovateľa iné plnenia než ustanovuje .

IV.

Záver

18. Sťažovateľ požadoval aj priznanie náhrady trov konania takto v sume 479,75 €

za dva úkony právnej služby v roku 2011, a to prevzatie zastúpenia s tarifnou odmenou

123,50 € a paušálnou náhradou výdavkov 7,41 €, spísanie sťažnosti s tarifnou odmenou

123,50 € a paušálnou náhradou výdavkov 7,41 € a jeden úkon právnej služby v roku 2013 –

duplika k replikám najvyššieho súdu a krajského súdu s tarifnou odmenou 130,16 €

a paušálnou náhradou výdavkov 7,82 €, spolu teda 399,79 €, k tomu daň z pridanej hodnoty

vo výške 79,96 €.

Podľa môže ústavný súd z dôvodov hodných

osobitného zreteľa uložiť niektorému účastníkovi, aby uhradil inému účastníkovi jeho trovy

konania. V súlade s ustálenou judikatúrou sa za dôvody hodné osobitné zreteľa spravidla

považuje už samo vyhovenie sťažnosti. Avšak vzhľadom na to, že sťažovateľ bol úspešný

len s časťou svojej sťažnosti, ktorá z právneho hľadiska predstavovala menej náročnú časť

argumentácie, ústavný súd považoval za dôvodné priznať mu len úhradu polovice

vynaložených trov, teda sumy 239,88 € (z toho 39,98 € je daň z pridanej hodnoty),

na úhradu ktorej zaviazal najvyšší súd a krajský súd v rovnakom pomere, v akom priznal

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie. Najvyšší súd tak uhradí sťažovateľovi

časť jeho trov vo výške 159,93 € (z toho 26,66 € je daň z pridanej hodnoty) a krajský súd

uhradí sťažovateľovi časť jeho trov výške 79,95 € (z toho 13,32 € je daň z pridanej

hodnoty), a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet A., s. r. o. (§ 149

ods. 3 v spojení s ).

19. Ústavný súd so súhlasom oboch účastníkov upustil od verejného ústneho

pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2

). Preto bolo toto uznesenie prijaté na neverejnom zasadnutí senátu.

20. Vzhľadom na už uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je

uvedené vo výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013