Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 255 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (302)II. ÚS 147/2013
PDF · 494.67 KB
No categories available
II. ÚS 147/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2013 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť V. P. alias D. D., štátneho občana Gruzínska, naposledy
umiestneného v Útvare policajného zaistenia Medveďov, t. č. na neznámom mieste,
zastúpeného A., s. r. o., za ktorú koná konateľ a advokát Mgr. M. Š., pre namietané
porušenie práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Sža 19/2011-134
z 24. mája 2011 a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.
32 Sp 42/2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených
pod sp. zn. 1 Sža 37/2010, sp. zn. 1 Sža 82/2010 a sp. zn. 1 Sža 19/2011 a takto
rozhodol:
1. Postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Sp 42/2009
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn.
1 Sža 37/2010, sp. zn. 1 Sža 82/2010 a sp. zn. 1 Sža 19/2011 b o l o p o r u š e n é právo
V. P. alias D. D. na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody
zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. V. P. alias D. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 € (slovom
dvetisíc eur), z ktorých 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur) j e p o v i n n ý zaplatiť mu
Najvyšší súd Slovenskej republiky a 500 € (slovom päťsto eur) j e p o v i n n ý zaplatiť
mu Krajský súd v Trnave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti V. P. alias D. D. n e v y h o v u j e .
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť V. P. alias D. D.
trovy konania vo výške 159,93 € (slovom stopäťdesiatdeväť eur a deväťdesiattri centov)
a Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť mu trovy konania vo výške 79,95 €
(slovom sedemdesiatdeväť eur a deväťdesiatpäť centov), a to do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu na účet A., s. r. o.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav
1. V. P. alias D. D., ktorý podľa údajov z administratívnych spisov používal aj mená
V. P., D. (S.) T. alebo P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), je štátnym občanom Gruzínska(...).
1.1 Sťažovateľ vstúpil na územie Slovenskej republiky prvýkrát 2. februára 2004
nelegálne, keď po zadržaní príslušníkmi Policajného zboru podal prvú žiadosť o udelenie
azylu z ekonomických dôvodov. Po podaní žiadosti sťažovateľ 22. marca 2004 opustil
Slovenskú republiku a nepovolene vstúpil na územie Rakúskej republiky, odkiaľ bol
vrátený späť do Slovenskej republiky. V dôsledku toho bolo konanie o jeho žiadosti o
udelenie azylu zastavené 7. apríla 2004. Po jeho vrátení do Slovenskej republiky sťažovateľ
ihneď podal druhú žiadosť o udelenie azylu z politických dôvodov, opätovne však
nepovolene vstúpil na územie Rakúskej republiky a konanie o jeho žiadosti o udelenie azylu
tak bolo zastavené 28. marca 2004.
V rovnaký deň sťažovateľ podal tretiu žiadosť o udelenie azylu z ekonomických
dôvodov, následne však v noci z 5. na 6. apríla 2004 opätovne nedovolene vstúpil na územie
Rakúskej republiky a bol vrátený do Slovenskej republiky. V dôsledku toho bolo konanie
o tejto žiadosti zastavené 14. apríla 2004. Štvrtú žiadosť o udelenie azylu podal sťažovateľ
6. apríla 2004 z ekonomických dôvodov, konanie o nej však bolo opätovne zastavené,
pretože sa nedostavil v určenej lehote do azylového zariadenia.
Piatu žiadosť o udelenie azylu, tentokrát z politických dôvodov, podal sťažovateľ
23. júna 2004, následne však svojvoľne opustil azylové zariadenie, v dôsledku čoho bolo
konanie o nej 27. júla 2004 zastavené.
1.2 Rozhodnutím oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Bratislava-Rusovce
č. P-PPZ-14/HK-Ru/2005 zo 7. októbra 2005 bolo sťažovateľovi uložené jednak
administratívne vyhostenie, ako aj zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na obdobie
piatich rokov (do 7. októbra 2010). Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 22. októbra
2005.
Sťažovateľ následne podal 15. februára 2006 šiestu žiadosť o udelenie azylu
z politických a národnostných dôvodov, ktorá bola zamietnutá rozhodnutím Migračného
úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „migračný úrad“) z 12. mája
2006. Toto rozhodnutie bolo potvrdené aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
9 Saz 51/2006 zo 7. februára 2007. Následne bol sťažovateľ z územia Slovenskej republiky
zrejme aj reálne vyhostený.
1.3 Sťažovateľ však opätovne nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky
20. júla 2008, za čo bol trestným rozhodnutím Okresného súdu Humenné sp. zn. 0 T 18/08
z 22. júla 2008 uznaný za vinného z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia a bol
mu uložený trest odňatia slobody na jeden rok s podmienečným odkladom na dva roky.
Sťažovateľ 29. júla 2008 podal už siedmu žiadosť o udelenie azylu, ktorá bola
zamietnutá rozhodnutím z 2. septembra 2008. Toto rozhodnutie bolo potvrdené aj
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Saz 85/2008 zo 7. februára 2007
a následne rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 8 Sža 18/2008 zo 4. júna 2009.
1.4 Už 6. marca 2009 však sťažovateľ v Bratislave spáchal prečin krádeže, za ktorý
bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 0 T 71/2009
z 9. marca 2009 a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní ôsmich mesiacov. Počas
výkonu trestu odňatia slobody(...) sťažovateľ podal ôsmu žiadosť o udelenie azylu z dôvodu
ohrozenia života a zdravia v krajine pôvodu zo strany príbuzných svojho otca, konanie o nej
však bolo zastavené rozhodnutím migračného úradu sp. zn. ČAS: MU-517-20/PO-Ž-2009
z 20. októbra 2009 podľa ustanovenia § 19 ods. 4 písm. i) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o azyle“) z dôvodu, že v konaní o azyle sa už právoplatne rozhodlo o tom, že sa azyl
neudeľuje, a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Sťažovateľ podal proti tomuto
rozhodnutiu rozklad, ktorý bol zamietnutý rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej
republiky z 8. januára 2010.
Sťažovateľ bol z výkonu trestu odňatia slobody prepustený 6. novembra 2009.
1.5 Rozhodnutím oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trnava (ďalej len
„cudzinecká polícia“) č. p. UHCP-48-8/RHCP-BA-TT-AV-2009 zo 6. novembra 2009 (teda
zo dňa prepustenia sťažovateľa z výkonu trestu) bol sťažovateľ zaistený na základe § 62
ods. 1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom do 14. januára 2010 (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) na
účely výkonu jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky.
V odôvodnení tohto rozhodnutia cudzinecká polícia v podstate zhrnula doterajšie dôvody
vyhostenia (pozri predchádzajúce odseky 1.2 až 1.4) a uzavrela:
„Nakoľko je to potrebné pre výkon administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej
republiky, bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia. Výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení v zmysle § 59 ods. 1 písm. b)
a d) zákona č. 48/2002 Z. z. zabezpečuje Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru
Trnava prostredníctvom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov z dôvodu,
že možno predpokladať, že účastník konania bude mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia
o administratívnom vyhostení, nemá platný cestovný doklad a finančné prostriedky na
vycestovanie.“
1.6 Počas trvania zaistenia sťažovateľa nebolo jeho administratívne vyhostenie
vykonané, cudzinecká polícia však vykonávala úkony smerujúce k zisteniu totožnosti
sťažovateľa, najmä dopyty na zastupiteľské úrady štátov, ktoré prichádzali do úvahy
(Gruzínska republika, ostatné štáty bývalého Sovietskeho zväzu, členské štáty Európskej
únie). Totožnosť sťažovateľa však nebolo možné žiadnym spôsobom potvrdiť, v dôsledku
čoho mu nebolo možné vystaviť cestovný doklad a zariadiť jeho vycestovanie.
Po bezvýslednom uplynutí 180 dní (t. j. najvyššej prípustnej dĺžky zaistenia) bol sťažovateľ
4. mája 2010 zo zaistenia prepustený bez toho, aby vycestoval. Odvtedy je miesto jeho
pobytu neznáme.
2. Rozhodnutie cudzineckej polície o zaistení napadol sťažovateľ na Krajskom súde
v Trnave (ďalej len „krajský súd“).
2.1 Sťažovateľ podal proti uvedenému rozhodnutiu opravný prostriedok podľa
§ 250m Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na krajskom súde, ktorý odôvodnil
tým, že od 3. septembra 2009 je v pozícii žiadateľa o azyl a podľa § 22 ods. 1 zákona
o azyle je oprávnený sa na území Slovenskej republiky zdržiavať. Zastavenie azylového
konania a neexistencia odkladného účinku rozkladu proti rozhodnutiu o zastavení sú podľa
sťažovateľa nepodstatné, pretože k strate postavenia žiadateľa o azyl dochádza podľa neho
až právoplatným zastavením takého konania (rozhodnutím rozkladového orgánu). Na prípad
nebolo podľa sťažovateľa možné použiť ani ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o pobyte
cudzincov, pretože to upravuje situáciu, keď je žiadosť o azyl podaná po zaistení cudzinca,
a na opačné poradie týchto krokov sa nevzťahuje. Dôsledkom toho bola jeho
nevyhostiteľnosť z územia Slovenskej republiky v čase vydania rozhodnutia cudzineckej
polície o zaistení. V závere opravného prostriedku sťažovateľ namietal, že rozhodnutie
cudzineckej polície je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť.
2.2 Krajský súd o opravnom prostriedku konal pod sp. zn. 32 Sp 42/2009 a rozhodol
celkovo tromi rozsudkami, pričom každým z nich napadnuté rozhodnutie cudzineckej
polície potvrdil. Prvé dva rozsudky však boli na odvolanie sťažovateľa, ktorý sa ale
zakaždým domáhal ich zmeny, nie ich zrušenia, zrušené najvyšším súdom z dôvodu
uvedeného v § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda kvôli odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred
súdom tým, že krajský súd sa riadne nevyrovnal so všetkými námietkami sťažovateľa
uvedenými v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu cudzineckej polície. Posledný
(v poradí tretí) rozsudok krajského súdu č. k. 32 Sp 42/2009-110 zo 14. februára 2011 bol
najvyšším súdom potvrdený (pozri ďalej body 2.3 a 2.4).
Až do vydania posledného (tretieho) rozsudku krajského súdu vykonávali krajský
súd i najvyšší súd vo veci tieto úkony:
- 23. novembra 2009 – opravný prostriedok sťažovateľa bol doručený krajskému súdu,
- 24. novembra 2009 – bol daný pokyn na doručenie opravného prostriedku cudzineckej
polícii, výzvy na vyjadrenie k nemu a na predloženie spisov, všetko v lehote 15 dní od
doručenia, zároveň bol sťažovateľ vyzvaný, aby predložil splnomocnenie pre advokáta
(predložené 1. decembra 2009),
- 11. decembra 2009 – cudzinecká polícia predložila krajskému súdu spisy a vyjadrenie,
- 16. decembra 2009 – sudkyňa určila termín pojednávania na 7. január 2010 (predvolania
boli z krajského súdu vypravené v rovnaký deň),
- 7. januára 2010 – sa konalo pojednávanie za prítomnosti sťažovateľa a jeho právneho
zástupcu, na ktorom krajský súd vyhlásil rozsudok, ktorým potvrdil rozhodnutie
cudzineckej polície,
- 19. januára 2010 – bolo z krajského súdu vypravené písomné vyhotovenie rozsudku,
- 9. februára 2010 – bolo krajskému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku
zo 7. januára 2010, v ktorom sťažovateľ navrhoval zmeniť napadnutý rozsudok, vyhovieť
jeho opravnému prostriedku a zrušiť rozhodnutie cudzineckej polície, zároveň na titulnom
liste odvolania výslovne žiadal o urýchlené konanie,
- 12. februára 2010 – odvolanie sťažovateľa bolo odoslané cudzineckej polícii s výzvou na
vyjadrenie v lehote 10 dní,
- 25. februára 2010 – bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie cudzineckej polície,
- 26. februára 2010 – bol daný pokyn sudkyne na predloženie spisu najvyššiemu súdu (spis
bol vypravený 2. marca 2010),
- 11. marca 2010 – bol spis doručený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní
sťažovateľa,
- 15. apríla 2010 – najvyšší súd určil termín na vyhlásenie rozhodnutia na 4. máj 2010
o 10.45 h a informoval o ňom na svojej internetovej stránke,
- 4. mája 2010 – najvyšší súd vyhlásil uznesenie, ktorým rozsudok krajského súdu
zo 7. januára 2010 zrušil ako nepreskúmateľný a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
- 10. mája 2010 – bol daný pokyn referujúcej sudkyne najvyššieho súdu na vrátenie spisu
krajskému súdu,
- 11. mája 2010 – bol spis vrátený krajskému súdu, sudkyňa dala pokyn na doručenie
uznesenia najvyššieho súdu účastníkom konania,
- 24. mája 2010 – sudkyňa nariadila pojednávanie na 14. jún 2010,
- 14. júna 2010 – sa konalo pojednávanie bez prítomnosti sťažovateľa (len za prítomnosti
právneho zástupcu), na ktorom krajský súd vyhlásil rozsudok, ktorým opätovne potvrdil
rozhodnutie cudzineckej polície,
- 26. júna 2010 – bolo písomné vyhotovenie rozsudku z krajského súdu expedované
účastníkom konania,
- 19. júla 2010 – bolo krajskému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku
zo 14. júna 2010, v ktorom sťažovateľ opäť navrhol zmeniť napadnutý rozsudok, vyhovieť
jeho opravnému prostriedku a zrušiť rozhodnutie cudzineckej polície,
- 20. júla 2010 – sudkyňa dala odvolanie sťažovateľa doručiť cudzineckej polícii s výzvou
na vyjadrenie v lehote 10 dní (vypravené 22. júla 2010),
- 5. augusta 2010 – bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie cudzineckej polície,
- 9. augusta 2010 – dala sudkyňa pokyn na predloženie spisu najvyššiemu súdu,
- 18. augusta 2010 – bol spis doručený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní
sťažovateľa,
- 22. novembra 2010 – najvyšší súd určil termín vyhlásenia rozhodnutia na 7. december
2010 o 9.40 h a oznámil ho na svojej internetovej stránke,
- 7. decembra 2010 – najvyšší súd vyhlásil uznesenie, ktorým rozsudok krajského súdu
zo 14. júna 2010 zrušil ako nepreskúmateľný a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
- 23. decembra 2010 – bol spis vrátený krajskému súdu,
- 23. decembra 2010 – dala sudkyňa pokyn na doručenie uznesenia najvyššieho súdu
účastníkom konania,
- 17. januára 2011 – nový zákonný sudca nariadil pojednávanie na 14. február 2011.
2.3 Dňa 14. februára 2011 sa konalo nariadené pojednávanie bez prítomnosti
sťažovateľa i jeho právneho zástupcu, na ktorom krajský súd vyhlásil rozsudok č. k.
32 Sp 42/2009-110, ktorým opätovne potvrdil rozhodnutie cudzineckej polície, pričom
v jeho odôvodnení v podstatnej časti uviedol:
«V danom prípade z obsahu spisového materiálu odporcu (t. j. cudzineckej polície,
pozn.) mal krajský súd za preukázané, že navrhovateľ (t. j. sťažovateľ, pozn.) bol
rozhodnutím č. P-PPZ-14/HK-RU/2005 administratívne vyhostený a bol mu určený zákaz
vstupu na dobu 5 rokov t. j. do 7. 10. 2010. Ďalej mal krajský súd z obsahu spisového
materiálu za preukázané, že navrhovateľ opakovane už osem krát požiadal o udelenie azylu,
pričom opakovane bolo azylové konanie niekoľkokrát zastavené, pretože navrhovateľ
nedodržal podmienky azylového konania. Rozhodnutím Migračného úradu MV SR č. MU-
459/PO-Ž-2008 zo dňa 2. 9. 2008 mu nebol udelený azyl a ani mu nebola poskytnutá
doplnková ochrana, pričom toto rozhodnutie bolo potvrdené tak rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 5 Saz 85/2008 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8 Sža 18/2008 zo dňa 4. 6. 2009.
Podľa názoru krajského súdu skutočnosť, že navrhovateľ nemá na území SR
prechodný pobyt, na ktorom sa zdržuje a kde by bol zastihnuteľný pre účely správnych
orgánov ako aj skutočnosť, že tento nemá platné cestovné doklady, finančné prostriedky, je
dostatočným dôvodom na to, aby bol navrhovateľ zaistený pre účely výkonu trestu
vyhostenia. Tento dôvod je zrejmý aj zo samotného správania sa navrhovateľa, ktorý počas
celej doby kedy mu bola obmedzená osobná sloboda nespolupracoval s orgánmi polície, čo
je zrejmé aj z toho, že doposiaľ nebolo ustálené jeho meno a priezvisko.
Skutočnosť, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia bol navrhovateľ v pozícii
žiadateľa o azyl, avšak s poukazom na ust. § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, táto
skutočnosť nebráni vydaniu rozhodnutia o zaistení na účely administratívneho vyhostenia.
Navrhovateľ opakovane podáva žiadosti o azyl, pričom z jeho konania je zrejmé, že ide len
o účelové konania s cieľom zmariť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení.
Krajský súd sa na základe vyššie uvedených skutočností plne stotožnil s právnym
názorom odporcu a to, že sa v čase zaistenia t. j. dňa 6. 11. 2009 zdržiaval na území SR
neoprávnene. Nakoľko bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ktoré je
právoplatné, je naplnený nielen dôvod zaistenia, ale aj jeho účel, ktorým je fyzická
prítomnosť navrhovateľa pre potreby cudzineckej polície pri samotnom výkone trestu
vyhostenia, keďže existuje dôvodná obava, že navrhovateľ sa bude skrývať a nebude
orgánom Slovenskej republiky (zrejme chýba „k dispozícii“, pozn.), keď bude možné trest
vyhostenia vykonať. Tento dôvod je aj obsiahnutý aj v rozhodnutí samotného správneho
orgánu, kde v závere odporca konštatuje, že zaistenie navrhovateľa pre výkon
administratívneho vyhostenia je odôvodnené aj tým, že možno predpokladať, že účastník
konania bude mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení.»
Písomné vyhotovenie rozsudku bolo vypracované 16. februára 2011, keď dal sudca
pokyn na jeho doručenie účastníkom (expedovaný bol 24. februára 2011). Sťažovateľ podal
proti tomuto rozsudku odvolanie, ktoré bolo doručené krajskému súdu 15. marca 2011
a v ktorom opakoval svoju argumentáciu z opravného prostriedku a predchádzajúcich
odvolaní.
Krajský súd po doručení odvolania sťažovateľa vo veci vykonal tieto ďalšie úkony:
- 15. marca 2011 – bolo odvolanie sťažovateľa odoslané cudzineckej polícii s výzvou na
vyjadrenie v lehote 10 dní,
- 28. marca 2011 – bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie cudzineckej polície,
- 30. marca 2011 – bol daný pokyn sudcu na predloženie spisu najvyššiemu súdu.
2.4 Spis bol najvyššiemu súdu doručený 6. apríla 2011, ktorý 12. mája 2011 určil
termín na vyhlásenie rozhodnutia na 24. máj 2011. Na tomto pojednávaní najvyšší súd
vyhlásil rozsudok sp. zn. 1 Sža 19/2011, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu č. k.
32 Sp 42/2009-110 zo 14. februára 2011 a v ktorého odôvodnení po citácii ustanovenia § 62
ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov uviedol:
„Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 62
ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia
o administratívnom vyhostení.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa splnením podmienok podľa
§ 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, a to existenciu rozhodnutia odporcu
o administratívnom vyhostení navrhovateľa č. p. P-PPZ-14/HK-Ru/2005 zo dňa 7. 10. 2005.
Najvyšší súd... preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné
a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne
pochybenie v postupe odporcu, pričom krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými
námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.“
Spis spolu s písomnými vyhotoveniami rozsudku najvyššieho súdu bol 6. júna 2011
vrátený krajskému súdu, ktorý dal jedno písomné vyhotovenie 8. júna 2011 doručiť
účastníkom konania. Sťažovateľovi bol tento rozsudok doručený 14. júna 2011 a v ten istý
deň rozsudok najvyššieho súdu, ako aj rozsudok krajského súdu a rozhodnutie cudzineckej
polície nadobudli právoplatnosť.
II.
Obsah sťažnosti a vyjadrenia účastníkov konania
3. Sťažovateľ svojou sťažnosťou v tej časti, v ktorej bola uznesením Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 147/2013-16 z 21. februára 2013
prijatá na ďalšie konanie, namieta porušenie práva na osobnú slobodu a bezpečnosť
zaručeného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uvedeným rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 1 Sža 19/2011-134 z 24. mája
2011 a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody
zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
32 Sp 42/2009 a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.
1 Sža 37/2010, sp. zn. 1 Sža 82/2010 a sp. zn. 1 Sža 19/2011.
3.1 Porušenie svojho práva na ochranu a osobnú slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 1
písm. f) dohovoru odôvodnil sťažovateľ takto:
«Z podstaty zaistenia je zrejmé, že obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel
zaistenia – realizáciu administratívneho vyhostenia, a že súd nemôže pri rozhodovaní
ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu.
Limitom zaistenia je naplnenie jeho účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť
cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou.
Ak nemožno realizovať rozhodnutie o administratívnom vyhostení, nemožno zaistenie
považovať za účelné. Logickým predpokladom zaistenia je to, že jeho účel bude môcť byť
naplnený.
Uvedené vyplýva priamo z článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, v ktorom je uvedené,
že pozbaviť osobnej slobody možno osobu, proti ktorej sa vedie konanie o vyhostení.
Vedením, resp. prebiehaním konania nemožno rozumieť iba formálne začatie, či priebeh
konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ak sa osoba nachádza na území cudzieho štátu
oprávnene, možno konštatovať iba formálne začatie konania o vyhostení, nie však reálnu
vyhostiteľnosť.
V uvedenom zmysle je potrebné poukázať na rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Samie Ali vs. Švajčiarsko, sťažnosť č. 24881/94.
Sťažovateľ bol zaistený za účelom vyhostenia. Švajčiarske úrady nariadili vyhostenie
napriek tomu, že im bolo známe, že je to nemožné nakoľko sťažovateľ nedisponoval
potrebnými dokladmi. Komisia konštatovala, že ak je úradom jasná nemožnosť výkonu
vyhostenia, tak zaistenie nemôže byť považované za také, ktoré smeruje k vyhosteniu.
Uvedenú argumentáciu využil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn.:
II. ÚS 264/09-61 zo dňa 19. októbra 2010, v ktorom je poukázané aj na rozhodnutia
Nejvyššího správního soudu č. k. 1 As 12/2009 a č. k. 2 As 80/2009-66.
Sťažovateľ bol v čase vydania rozhodnutia o jeho zaistení ako žiadateľ o azyl
nevyhostiteľný z územia Slovenskej republiky a táto skutočnosť bola príslušným orgánom
ako aj Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky známa. Jeho zaistenie nemohlo byť
považované za zaistenie smerujúce k realizácii administratívneho vyhostenia a tým nebola
splnená zákonom stanovená podmienka zaistenia – jeho účel, ktorým má byť výkon
rozhodnutia o administratívnom vyhostení.
Rozhodnutie o zaistení sťažovateľa nie je ani efektívne ani účelné tak, ako si to
vyžaduje Dohovor. Nie je efektívnym a účelným zaisťovanie osoby oprávnene sa zdržujúcej
na území Slovenskej republiky. Neboli teda splnené Dohovorom stanovené podmienky
na pozbavenie osobnej slobody.
Rozhodnutie o zaistení sťažovateľa bolo vydané v rozpore s Dohovorom.
V prípade sťažovateľa nebolo možné aplikovať § 62 ods. 2 zákona o pobyte
cudzincov, podľa ktorého podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie
zaisteného cudzinca. Ide o ustanovenie, ktoré umožňuje pokračovanie v zaistení osoby,
ktorá v zaistení požiadala o udelenie azylu. Toto ustanovenie má teda na mysli požiadanie
o azyl v čase, keď už je osoba zaistená. Sťažovateľ bol v čase jeho zaistenia už v postavení
žiadateľa o azyl.
Na skutočnosti, že sa sťažovateľ nachádzal v čase vydania rozhodnutia o zaistení na
území Slovenskej republiky oprávnene, nemení nič ani ustanovenie § 19 ods. 3 zákona
o azyle, podľa ktorého rozklad proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky o zastavení konania nemá odkladný účinok – existencia, resp.
neexistencia odkladného účinku nemá nič spoločné s právoplatnosťou rozhodnutia.
Najvyšší súd... v danej veci konštatoval, že Oddelenie cudzineckej polície PZ Trnava
dostatočne zdôvodnilo zaistenie sťažovateľa existenciou rozhodnutia č. p.: P-PPZ-14/HK-
Ru/2005 zo dňa 7. októbra 2005 o administratívnom vyhostení sťažovateľa. S námietkami
sťažovateľa týkajúcimi sa neefektívnosti a neúčelnosti rozhodnutia o zaistení ako aj
skutočnosti, že v čase jeho zaistenia bol žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej
republiky a teda osobou oprávnenou zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, sa nijakým
spôsobom nevyporiadal a to napriek tomu, že týmito otázkami sa nezoberalo ani Oddelenie
cudzineckej polície PZ Trnava, ani Krajský súd v Trnave.
Sťažovateľ na uvedené skutočnosti poukazoval v opravnom prostriedku proti
rozhodnutiu o jeho zaistení a opakovane aj v odvolaniach proti rozsudkom Krajského súdu
v Trnave. Ani Krajský súd v Trnave, ani Najvyšší súd Slovenskej republiky nezaujali
jednoznačne stanovisko k tomu, či sa navrhovateľ nachádzal alebo nenachádzal v čase
zaistenia na území Slovenskej republiky ako žiadateľ o azyl, či sa tu v tomto zmysle
nachádzal alebo nenachádzal oprávnene, či jeho zaistenie za takýchto okolností bolo alebo
nebolo účelné a či bol alebo nebol z územia Slovenskej republiky v čase jeho zaistenia
vyhostiteľný alebo nevyhostiteľný.
Tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok Krajského súdu
v Trnave sp. zn.: 32Sp/42/2009-110 zo dňa 14. februára 2011, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Trnava č. p.: UHCP-48-8/RHCP-BA-TT-AV-
2009 zo dňa 6. novembra 2009, porušil sťažovateľove práva.»
3.2 Námietku porušenia práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia
jeho osobnej slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 32 Sp 42/2009 a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených
pod sp. zn. 1 Sža 37/2010, sp. zn. 1 Sža 82/2010 a sp. zn. 1 Sža 19/2011 odôvodnil
sťažovateľ tým, že hoci bol pozbavený osobnej slobody 6. novembra 2009, právoplatne
bolo vo veci jeho opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu rozhodnuté až
rozsudkom najvyššieho súdu z 24. mája 2011. Podľa sťažovateľa však súdy mali podľa § 62
ods. 6 zákona o pobyte cudzincov o opravnom prostriedku rozhodnúť „bezodkladne“,
pričom ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 6/07 považoval za v zásade primeranú lehotu 15
dní. Rozhodovanie krajského súdu v lehote 50 dní a najvyššieho súdu v lehote 473 dní preto
podľa sťažovateľa nemožno považovať za spĺňajúce požiadavku na urýchlené rozhodnutie
o zákonnosti pozbavenia slobody.
3.3 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal
tento nález:
„1. Najvyšší súd... svojím rozhodnutím sp. zn.: 1Sža/19/2011, ktorým potvrdil
rozsudok Krajského súdu... sp. zn.: 32Sp/42/2009-110 zo dňa 14. februára 2011, ktorým
bolo potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Trnava č. p.: UHCP-48-
8/RHCP-BA-TT-AV-2009 zo dňa 6. novembra 2009 o zaistení sťažovateľa porušil právo
V. P. garantované článkom 5 ods. 1 Dohovoru...
2. Krajský súd... a Najvyšší súd... v konaniach vedených pod sp. zn. 32Sp/42/2009,
1Sža/37/2010, 1Sža/82/2010 a 1Sža/19/2011 porušili právo V. P. na urýchlené
rozhodovanie o pozbavení slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru...
3. Rozsudok Najvyššieho súdu... č. 1Sža/19/2011 zo dňa 24. mája 2011 sa zrušuje
a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
4. V. P. (správne má byť V. P., pozn.) priznáva primerané finančné zadosťučinenie za
porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru... v sume 20 000 EUR..., ktoré sú Najvyšší súd... a
Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava povinné vyplatiť mu do 2 mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. V. P. (správne má byť V. P., pozn.) priznáva primerané finančné zadosťučinenie za
porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru... v sume 10 000 EUR..., ktoré sú Najvyšší súd... a
Krajský súd... povinné vyplatiť mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Najvyšší súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“
4. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti sťažovateľa vyjadrili najvyšší súd,
ktorý predložil aj zberné spisy sp. zn. 1 Sža 37/2010, sp. zn. 1 Sža 82/2010 a sp. zn.
1 Sža 19/2011, aj krajský súd, do spisu ktorého ústavný súd nahliadol.
4.1 Najvyšší súd vo svojej replike v podstate zopakoval príslušné pasáže
odôvodnenia svojho rozsudku sp. zn. 1 Sža 19/2011 z 24. mája 2011, kde sa podľa neho
dostatočne vyrovnal s námietkami sťažovateľa. Osobitne uviedol, že s námietkou
nevyhostiteľnosti sťažovateľa sa vyrovnal tak, že v odôvodnení svojho rozsudku spomenul,
že v čase vydania rozhodnutia cudzineckej polície o zaistení (teda 6. novembra 2009) bola
už žiadosť sťažovateľa o udelenie azylu vybavená rozhodnutím migračného úradu
z 20. októbra 2009, keď rozklad podaný sťažovateľom proti tomuto rozhodnutiu nemal
odkladný účinok. Najvyšší súd ďalej na podporu správnosti svojho rozsudku vyslovil názor,
že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) citovanej
najvyšším súdom vo vyjadrení majú zmluvné štáty dohovoru právo kontrolovať vstup,
pobyt a odchod cudzincov z ich územia a dohovor ani jeho protokoly nezaručujú právo na
pobyt cudzinca ani právo na udelenie azylu. Z uvedených dôvodov najvyšší súd uzavrel, že
jeho rozsudkom nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. f)
dohovoru.
Najvyšší súd taktiež odmietol námietku, že jeho postupom došlo k porušeniu čl. 5
ods. 4 dohovoru, keďže predovšetkým zákon o pobyte cudzincov v § 62 neustanovoval
žiadnu lehotu na rozhodnutie súdu. V tejto súvislosti uviedol, že odvolacie konanie vedené
pod sp. zn. 1 Sža 37/2010 trvalo 54 dní, odvolacie konanie vedené pod sp. zn.
1 Sža 82/2010 trvalo 111 dní a odvolacie konanie vedené pod sp. zn. 1 Sža 19/2011 trvalo
38 dní „(z toho bolo 16 dní pracovného voľna)“, pričom rozsudok vo veci bol verejne
vyhlásený 24. mája 2011. K odvolacím konaniam vedeným pod sp. zn. 1 Sža 37/2010
a sp. zn. 1 Sža 82/2010 najvyšší súd osobitne upozornil, že „(n)a dĺžku konania mal
bezpochyby... vplyv aj neprimeraný počet vecí pridelený do senátu 1S, ktorý o odvolaní
sťažovateľa rozhodoval, a to v dôsledku zmeny rozvrhu práce Najvyššieho súdu SR účinnej
od 1. 10. 2009. Na neprimeraný počet vecí upozornila členka senátu 1S dňa 12. 3. 2010
predsedu Najvyššieho súdu SR, pričom v upozornení opakovane namietala, že prideľovaním
azylových vecí do jediného senátu dochádza k porušeniu princípu náhodného výberu veci
spomedzi minimálne dvoch senátov a neprimerane zaťažuje sudcu..., ktorý tak nemôže
naplniť zákonom ustanovenú povinnosť plynule konať v ostatných veciach bez zbytočných
prieťahov.“. Podľa najvyššieho súdu tak z jeho strany nedošlo k porušeniu čl. 5 ods. 4
dohovoru.
Na základe uvedených skutočností najvyšší súd navrhol sťažnosť sťažovateľa
„odmietnuť“.
4.2 Krajský súd vo svojom vyjadrení podal prehľad procesných úkonov v konaní
sp. zn. 32 Sp 42/2009 a následne uviedol: „Po vyhodnotení skutočností, na ktoré poukazuje
sťažovateľ v súvislosti i s vyjadrením vo veci konajúceho sudcu a v spojení s obsahom spisu
vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 32Sp/42/2009 máme za to, že právo sťažovateľa
V. P... čl. 5 ods. 4 Dohovoru nebolo porušené, pretože doba od podania návrhu od
23. 11. 2009 do 7. 1. 2012, t. j. do rozhodnutia Krajského súdu Trnave ako súdu prvého
stupňa nebola neprimeraná, pretože je potrebné vziať do úvahy i súvisiace procesné
postupy, ktoré zákon pre splnenie podmienok pre rozhodnutie vyžaduje, k čomu poukazujem
na to, že právny zástupca plnomocenstvo doručil súdu až 1. 12. 2009 na základe výzvy, čo
bolo príčinou nedostatku návrhu, ktorú musel súd odstraňovať.
Sťažnosť považujeme za neopodstatnenú a navrhujeme ju odmietnuť.“
5. Sťažovateľ vo svojej duplike v podstate zopakoval nosné body svojej
argumentácie, ktorú predostrel už v sťažnosti. K argumentom najvyššieho súdu doplnil, že
právo štátov kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov nemôže implikovať právo
pozbaviť osobnej slobody cudzincov nachádzajúcich sa na ich území oprávnene. Vo vzťahu
k čl. 5 ods. 4 dohovoru sťažovateľ uviedol, že nie sú akceptovateľné odkazy najvyššieho
súdu i krajského súdu na neprimeraný počet vecí alebo zmenu sudcov. V závere dupliky
sťažovateľ vyčíslil trovy konania.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 dohovoru
6. Podľa ustanovenia čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem jedného z prípadov vymenovaných
v písmenách a) až f) uvedeného odseku, ak sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným
zákonom. Predmetom ochrany uvedených ustanovení je osobná sloboda jednotlivca, teda
voľnosť človeka od vonkajších prekážok a obmedzení jeho pohybu (PL. ÚS 29/95,
č. 8/1995 Zb. ÚS).
Ustanovenie § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov umožňuje policajtovi
zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia. Dôsledkom takéhoto
rozhodnutia je umiestnenie cudzinca v zariadení pre cudzincov, kde je povinný podrobiť sa
určeným obmedzeniam (§ 69 zákona o pobyte cudzincov).
Zo skutkových okolností uvedených v časti I odôvodnenia je zrejmé, že sťažovateľ je
v postavení osoby, proti ktorej bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení
a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky, čoho dôsledkom bolo umiestnenie
sťažovateľa v Útvare policajného zaistenia Medveďov. V dôsledku toho prípad sťažovateľa
ratione materiae spadá pod ochranu poskytovanú ustanovením čl. 5 ods. 1 dohovoru.
Rovnako je z uvedených okolností zrejmé, že zaistenie sťažovateľa rozhodnutím
cudzineckej polície zo 6. novembra 2009 predstavuje zásah do práva zaručeného v čl. 5
ods. 1 dohovoru, keďže jeho dôsledkom je obmedzenie osobnej slobody. Podľa
akceptovanej metodiky prieskumu porušenia práv zaručených dohovorom je tak podstatnou
úlohou ústavného súdu preskúmať, či je tento zásah súladný s požiadavkami čl. 5 ods. 1
dohovoru.
7. Ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru umožňuje obmedziť osobnú slobodu
v prípade, ak ide o zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej slobody osoby, proti
ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Citované ustanovenie tak umožňuje obmedziť osobnú
slobodu osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie, formou zatknutia, prípadne iného
pozbavenia osobnej slobody, ak sa tak stane v súlade so zákonom.
7.1 Výkladom uvedeného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 62 zákona o pobyte
cudzincov vo vzťahu k obmedzeniu osobnej slobody zaistením na účel výkonu
administratívneho vyhostenia sa ústavný súd obsiahlo zaoberal v náleze sp. zn.
II. ÚS 264/09. Závery ústavného súdu vyslovené v tomto náleze možno zhrnúť takto:
Ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru ani judikatúra ESĽP [porov. Chachal proti
Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 22414/93, rozsudok Veľkého senátu z 15. novembra
1996, ods. 112; Agnissan proti Dánsku, sťažnosť č. 39964/98, rozhodnutie zo 4. októbra
2001, s. 10; Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, sťažnosť č. 30471/08, rozsudok
z 22. septembra 2009; Saadi proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 13229/03, rozsudok
Veľkého senátu z 29. januára 2008, ods. 72] nevyžadujú, aby bolo zaistenie osoby, proti
ktorej prebieha konanie o vyhostenie, nevyhnutné (necessary), ako to je napríklad v prípade
väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ale postačuje, že ho príslušný orgán považuje za
vhodné (appropriate). Rovnako ustanovenie § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov
neustanovuje primeranosť ako predpoklad zaistenia.
Zaistenie však nemôže byť svojvoľné, ale jeho limitom je naplnenie účelu, teda
reálnosť vyhostenia. V zmysle judikatúry (Samie Ali proti Švajčiarsku, sťažnosť
č. 24881/94, správa Európskej komisie pre ľudské práva z 26. februára 1997, už citované
rozhodnutia Agnissan proti Dánsku a Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozhodnutia
českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1 As 12/2009 a sp. zn. 2 As 80/2009) sú preto
orgány verejnej moci pri rozhodovaní o zaistení na účely vyhostenia a pri jeho výkone vždy
povinné skúmať, či k vyhosteniu aj skutočne môže dôjsť. Pokiaľ sú príslušným orgánom
známe prekážky vyhostenia, nemôže byť zaistenie naďalej považované za zaistenie v rámci
konania o vyhostenie v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.
Od týchto záverov nemá ústavný súd dôvod odchýliť sa ani v prerokúvanej veci.
7.2 Na druhej strane však ústavný súd v už citovanom náleze sp. zn. II. ÚS 264/09
nezaujal jednoznačné stanovisko k otázke, či prebiehajúce konanie o žiadosti o udelenie
azylu predstavuje takú prekážku, ktorá by bránila vyhosteniu do tej miery, že by také
zaistenie na účely takého vyhostenia nebolo naďalej možné považovať za súladné s čl. 5
ods. 1 písm. f) dohovoru. Už podľa doslovného znenia ustanovenia čl. 5 ods. 1 písm. f)
dohovoru možno zaistiť osobu, proti ktorej „prebieha konanie“ o vyhostenie. Formulácia
slovenského prekladu dohovoru vychádza pravdepodobne z francúzskeho znenia („une
procédure d'expulsion... est en cours“), čím sa odlišuje od anglického znenia, ktoré v tejto
súvislosti používa formuláciu „action is being taken with a view to deportation“, teda „sa
podnikajú kroky s cieľom vyhostenia“. Z toho vyplýva, že sám dohovor predpokladá, že
osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostenie nie je jednoznačné, teda keď ešte
o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. Postačuje, že prebieha konanie o jej vyhostenie, teda
také konanie, ktoré môže skutočne k vyhosteniu viesť. To ale znamená, že zaistený
cudzinec nemusí byť z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru reálne a efektívne
vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, keďže jeho vyhostenie je práve predmetom onoho
konania, ktoré má viesť k rozhodnutiu o tom, či cudzinec vyhostený bude, alebo nie. Je totiž
zrejmé, že počas konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnej moci zistiť také
okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia, ktoré však v čase zaistenia známe neboli, rovnako ako
môže príslušný orgán zistiť také skutočnosti, ktoré pôvodne neprípustne sa javiace
vyhostenie umožnia. Opačný výklad, teda že zaistenie je prípustné len u cudzinca, u ktorého
je ihneď v okamihu zaistenia bez ďalšieho zjavné, že ho je ihneď možné vyhostiť, by
vlastne robil zaistenie na účely konania o vyhostení podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru
neprípustným, čo výslovne odporuje zneniu tohto ustanovenia.
7.3 Z hľadiska posúdenia vzťahu konania o žiadosti o udelenie azylu podľa zákona
o azyle a konania o vyhostenie podľa zákona o pobyte cudzincov je tak kľúčovým výklad
spojenia „proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie“ použitého v čl. 5 ods. 1 písm. f)
dohovoru. Naopak, pojem „konanie o vyhostení“ podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru je
podľa názoru ústavného súdu a v súlade s praxou samotného ESĽP potrebné chápať
autonómne (porov. k iným pojmom čl. 5 ods. 1 dohovoru napríklad Charin proti Rusku,
sťažnosť č. 37345/03, rozsudok z 3. februára 2011, ods. 34 a 37) ako súbor takých úkonov
orgánov štátu, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva potrebné na to, aby skutočne došlo
k realizácii vyhostenia dotknutej osoby, teda jeho fyzickému odovzdaniu alebo odoslaniu do
iného štátu. Z pohľadu dohovoru nemusí ísť nevyhnutne o konanie len jedného orgánu štátu,
resp. len jednej sústavy orgánov, ale môže ísť aj o viacero vzájomne previazaných konaní,
na konci ktorých stojí konečný úkon vyhostenia dotknutej osoby. Podľa názoru ústavného
súdu tak za takéto konanie, teda za súčasť „konania o vyhostení“ na účely čl. 5 ods. 1
písm. f) dohovoru možno a treba považovať aj konanie o žiadosti osoby, o ktorej vyhostenie
ide, o udelenie azylu, ak takáto osoba takúto žiadosť podala. V tomto zmysle i ESĽP
vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie i za situácie, že cudzinec požiadal
v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto
žiadosti považuje za obdobie, kedy „prebieha konanie o vyhostení“ v zmysle čl. 5 ods. 1
písm. f) dohovoru (porov. už citované rozhodnutie Saadi proti Spojenému kráľovstvu,
ods. 65, ale napríklad i Gündogu proti Rakúsku, sťažnosť č. 33052/96, rozhodnutie
Európskej komisie pre ľudské práva zo 6. marca 1997, časť „The Law“, ods. 4, alebo Longa
Yonkeu proti Litve, sťažnosť č. 57229/09, rozsudok z 15. novembra 2011, ods. 123),
za predpokladu, že sú dodržané ostatné podmienky, najmä zákonnosť, nearbitrárnosť
a primeraná dĺžka zaistenia.
8. Ústavný súd preto nemôže akceptovať názor sťažovateľa, že ustanovenie § 22
ods. 1 zákona o azyle bráni reálnemu vyhosteniu sťažovateľa do tej miery, že by jeho
zaistenie nemohlo byť považované za vykonané v konaní o vyhostenie, teda na účel
umožnený v čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Citované ustanovenie zákona o azyle totiž bráni
vyhosteniu len počas konania o udelenie azylu, po skončení tohto konania (ak nedôjde
k udeleniu azylu) však táto ochrana žiadateľa o azyl zaniká a žiadateľ sa principiálne stáva
administratívne vyhostiteľným. Ako však už bolo uvedené, možno konanie o žiadosti
o udelenie azylu považovať na účely čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru za súčasť
prebiehajúceho konania o vyhostenie, nie za jeho prekážku. To platí o to viac, že podľa
názoru ústavného súdu možno rozumne predpokladať, že cudzinec, ktorému hrozí
vyhostenie, spravidla požiada o udelenie azylu, aby svoje vyhostenie oddialil.
Napokon, účelom ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle je podľa názoru ústavného
súdu aj zabrániť kriminalizácii žiadateľov o azyl z hľadiska zákona o pobyte cudzincov,
teda zabrániť tomu, aby ich pobyt na území Slovenskej republiky počas konania o žiadosti
o udelenie azylu bol spätne hodnotený ako neoprávnený pobyt s následkom príslušných
sankcií podľa zákona o pobyte cudzincov.
9. Zaisteniu osoby, ktorá podala žiadosť o azyl, nebráni ani žiadne iné ustanovenie
zákona o pobyte cudzincov. Naopak, ustanovenie § 62 ods. 1 písm. a) tohto zákona
predpokladá výslovne zaistenie na účely výkonu administratívneho vyhostenia, a to bez
ohľadu na to, či zaistený cudzinec je v čase zaistenia (dočasne) oprávnený zdržiavať sa na
území Slovenskej republiky z dôvodu podania žiadosti o udelenie azylu. Citované
ustanovenie podľa ústavného súdu poskytuje dostatočný zákonný základ pre zaistenie
cudzinca aj počas konania o azyle. To, samozrejme, neznamená, že pri jeho výklade
a aplikácii netreba dbať na hranice vymedzené už citovanou judikatúrou ESĽP a aplikovať
ňou určené kritériá, najmä kritérium nearbitrárnosti a primeranej dĺžky (pozri
predchádzajúce body 7.1 a 7.2). Tieto však samy osebe bez ďalšieho nespochybňujú
spôsobilosť ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov slúžiť ako zákonný
základ zaistenia cudzinca aj v čase konania o udelenie azylu.
V prospech tohto výkladu podľa názoru ústavného súdu hovorí i ustanovenie § 62
ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ktoré ustanovuje, že podanie vyhlásenia podľa zákona
o azyle (teda okrem iného podania žiadosti o udelenie azylu) nie je dôvodom na prepustenie
zaisteného cudzinca. Ústavný súd nemôže prisvedčiť výkladu sťažovateľa, že toto
ustanovenie len umožňuje pokračovanie v zaistení osoby, ktorá v zaistení požiadala
o udelenie azylu. I keď by možno doslovné znenie takémuto výkladu nasvedčovalo,
vytváral by tento výklad podľa názoru ústavného súdu bezdôvodnú nerovnosť medzi tými
žiadateľmi o azyl, ktorí svoju žiadosť podali až po zaistení (a ktorí by podľa výkladu
zastávaného sťažovateľom mohli byť naďalej držaní v zaistení, hoci by u nich zjavne
existovali rovnaké prekážky vyhostenia, ako sťažovateľ vidí vo svojom prípade), na strane
jednej, a tými žiadateľmi, ktorí o azyl požiadali pred svojím zaistením (a ktorých by podľa
sťažovateľa zaistiť vôbec nebolo možné, hoci by u nich neexistovali žiadne prekážky
vyhostenia, ba dokonca, hoci by – ako u sťažovateľa – voči nim bolo o vyhostení
právoplatne rozhodnuté).
10. Ústavný súd – uvedomujúc si hodnotu osobnej slobody – samozrejme, nechápe
už citované ustanovenie zákona o pobyte cudzincov ako „blanko splnomocnenie“ pre
cudzineckú políciu na zaisťovanie ktoréhokoľvek žiadateľa o azyl, u ktorého to vzhľadom
na jeho administratívne vyhostenie prichádza do úvahy.
10.1 V zhode s už citovanou judikatúrou ESĽP (porov. Chachal proti Spojenému
kráľovstvu, ods. 118, Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 66) i ústavný súd vychádza
z toho, že takéto zaistenie musí byť vždy zbavené arbitrárnosti. Pri posudzovaní, či zaistenie
je arbitrárne alebo nie, je potrebné orientovať sa podľa kritérií vymedzených najmä
judikatúrou ESĽP. Podľa uvedenej judikatúry (porov. Saadi proti Spojenému kráľovstvu,
ods. 67 a nasl.) sa za arbitrárne na účely čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru považuje také
zbavenie slobody, kde v postupe správnych alebo súdnych orgánov, ktoré o zaistení
rozhodujú, je prítomný prvok zlomyseľnosti, teda nedostatku dobromyseľnosti vo vzťahu
k účelu zaistenia. To podľa názoru ústavného súdu znamená, že správny orgán rozhodujúci
o zaistení je povinný pri svojom rozhodovaní zaoberať sa a vziať do úvahy individuálne
okolnosti týkajúce sa daného prípadu žiadateľa a musí v takto zistených okolnostiach
dospieť k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne
zaistenie slúžiť, teda niektorému z dôvodov uvedených v § 62 ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov. To znamená, že správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa
tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia,
trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase
rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní
najavo. V takej situácii je v zmysle § 40 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších predpisov povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť,
či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon
administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potenciálne
možný (porov. zhodne i uznesenie českého Najvyššieho správneho súdu č. k. 7 As 79/2010-
150 z 23. novembra 2011).
10.2 Osobitne táto povinnosť zaťažuje správne orgány i súdy v prípadoch, keď sa
rozhoduje o zaistení osoby, ktorá je súčasne žiadateľom o azyl. I keď už citované
ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov ustanovuje, že podanie žiadosti
o udelenie azylu nebráni zaisteniu cudzinca, zároveň § 24 ods. 1 zákona o azyle ustanovuje,
že ten, komu bol udelený azyl, má právo na pobyt na území Slovenskej republiky ako
cudzinec s trvalým pobytom. Veľká pravdepodobnosť udelenia azylu (napríklad zjavné
prenasledovanie cudzinca z politických, rasových, náboženských dôvodov), ktorá by bola
zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca, by tak podľa názoru ústavného súdu
mohla predstavovať prekážku zaistenia cudzinca na účely výkonu administratívneho
vyhostenia. U takého cudzinca by totiž možnosť administratívneho vyhostenia bola veľmi
obmedzená, pretože jeho pobyt na území Slovenskej republiky počas konania o udelenie
azylu by bol oprávnený na základe § 22 zákona o azyle a po udelení azylu na základe § 24
ods. 1 tohto zákona. Zaistenie takého cudzinca by tak v skutočnosti nemohlo byť
považované za vykonané „v rámci konania o vyhostenie“, pretože k vyhosteniu by reálne
nemohlo dôjsť. Takéto zaistenie by tak v skutočnosti predstavovalo protiprávne zbavenie
osobnej slobody, ktoré by nebolo kryté druhou alternatívou ustanovenia čl. 5 ods. 1 písm. f)
dohovoru, ale naopak, bolo by s ním v rozpore.
11. Ústavný súd v dôsledku toho preskúmal, či rozhodnutia cudzineckej polície
a rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu netrpia arbitrárnosťou v už uvedenom
zmysle, čo im v podstate vytýkal i sťažovateľ.
11.1 Krajskému súdu i najvyššiemu súdu možno síce vytknúť určitú úspornosť
vo vyjadrovaní k dôvodom zaistenia a námietkam sťažovateľa v tomto smere. Napriek tomu
však samotné odôvodnenie oboch rozsudkov (č. k. 32 Sp 42/2009-110 zo 14. februára 2011
i sp. zn. 1 Sža 19/2011 z 24. mája 2011, pozri body 2.3 a 2.4) podľa názoru ústavného súdu
nemožno považovať za arbitrárne. Naopak, z dôvodov oboch rozsudkov jednoznačne
vyplýva, že súdy dostatočne zvážili okolnosť, či sťažovateľ bude po skončení azylového
konania z územia Slovenskej republiky vyhostiteľný, keď sa zaoberali okolnosťami ostatnej
sťažovateľovej žiadosti o azyl, o ktorej bolo konanie zastavené rozhodnutím migračného
úradu z 20. októbra 2009. Záveru oboch súdov, že sťažovateľova žiadosť o azyl je účelová
s cieľom vyhnúť sa administratívnemu vyhosteniu, nemožno vzhľadom na objektívne
okolnosti (osemnásobná žiadosť založená na v podstate veľmi podobných dôvodoch
a existencia neprávoplatného, ale predsa vykonateľného rozhodnutia migračného úradu
z 20. októbra 2009 o zastavení konania o poslednej sťažovateľovej žiadosti o azyl), na ktoré
oba súdy vo svojich rozsudkoch zrozumiteľne odkázali, podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska nič vytknúť.
11.2 Len na dôvažok ústavný súd dopĺňa, že nemožno súhlasiť s paušálnym a inak
bližšie neodôvodneným záverom sťažovateľa, že pre závery v prerokúvanej veci je
nepodstatné ustanovenie § 19 ods. 3 zákona o azyle, podľa ktorého rozklad proti
rozhodnutiu migračného úradu o zastavení konania o udelenie azylu nemá odkladný účinok.
Nemožno síce dať za pravdu tvrdeniu najvyššieho súdu, že s námietkou sťažovateľa
týkajúcou sa tohto ustanovenia sa vyrovnal (pozri bod 4.1 tohto nálezu), pretože stať
odôvodnenia rozsudku sp. zn. 1 Sža 19/2011, ktorú najvyšší súd citoval, sa týka zhrnutia
dovtedajšieho priebehu konania, nie vlastného právneho posúdenia veci najvyšším súdom.
Napriek tomu však podľa názoru ústavného súdu možno dospieť k záveru, že skutočným
zmyslom uvedeného ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o azyle je to, aby napriek plynutiu
lehoty na podanie rozkladu, resp. podanému rozkladu, nastúpili účinky rozhodnutia
o zastavení konania o žiadosti o azyl a pominuli účinky spojené s prebiehajúcim konaním
o nej, najmä účinok ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle o tom, že žiadateľ je počas
konania o azyle oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Preto už samotná
okolnosť, že rozhodnutie cudzineckej polície o zaistení sťažovateľa bolo vydané až
6. novembra 2009, teda v čase, keď rozhodnutie migračného úradu z 20. októbra 2009 bolo
(bez odkladného účinku rozkladu) vykonateľné, by postačovala na rozptýlenie námietok
vznášaných sťažovateľom týkajúcich sa neprípustnosti zaistenia sťažovateľa ako žiadateľa
o azyl. Avšak vzhľadom na to, že najvyšší súd svoj rozsudok sp. zn. 1 Sža 19/2011
z 24. mája 2011 nezaložil na tomto dôvode, nepovažoval ho ani ústavný súd za nosný dôvod
svojej argumentácie, hoci by tento dôvod sám osebe bol na to spôsobilý.
11.3 Hoci sa sťažovateľ vo svojej sťažnosti nedovolával výslovne práva Európskej
únie, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že Súdny dvor Európskej únie v rozsudku
z 30. mája 2013 vo veci C-534/11, Mehmet Arslan proti Policii ČR, Krajskému ředitelství
policie Ústeckého kraje, odboru cizinecké policie, vyslovil, že smernica Rady 2003/9/ES
z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl,
a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008
o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu príslušníkov tretích
krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, „nebránia tomu, aby bol štátny
príslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení... podal žiadosť o medzinárodnú ochranu
v zmysle smernice 2005/85, ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho
práva, ak sa po individuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto
žiadosť bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že
pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla
definitívne vyhnúť svojmu návratu“.
12. Ústavný súd preto uzatvára, že v prerokúvanej veci bol sťažovateľ zbavený
osobnej slobody na účel ustanovený v čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru, a to v rámci
prebiehajúceho konania o administratívne vyhostenie, ktoré nebolo nevykonateľné, že
cudzinecká polícia, ako aj krajský súd a najvyšší súd postupovali zákonne a ich postup
nebolo možné považovať za arbitrárny, teda nesúci prvky nedobromyseľného postupu voči
sťažovateľovi. Za týchto okolností ústavný súd nemohol vyhovieť sťažnosti sťažovateľa
v časti, v ktorej namietal, že rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý potvrdil rozsudok
krajského súdu a rozhodnutie cudzineckej polície, došlo k porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. f)
dohovoru (bod 3 výroku).
13. V záujme predídenia prípadným dezinterpretáciám tohto nálezu v praxi
cudzineckej polície alebo všeobecných súdov ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť,
že vzhľadom na okolnosti prerokúvanej veci sa nezaoberal početnými právnymi
i politickými dokumentmi, ktoré zakazujú, prípadne neodporúčajú štátom, aby bola
obmedzovaná osobná sloboda žiadateľov o azyl len z toho dôvodu, že na účely žiadosti
o azyl neoprávnene pricestovali do daného štátu [porov. napríklad čl. 31 Dohovoru
o právnom postavení utečencov č. 319/1996 Z. z., odporúčanie Rady ministrov Rady
Európy Rec. (2003) 5], na ktoré vo svojej judikatúre reagoval i ESĽP (porov. už citovaný
Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 33 až 35, 37, ods. 61 a nasl., najmä ods. 65, a
ods. 71 až 74). V prerokúvanej veci totiž sťažovateľ nebol zaistený len preto, že na územie
Slovenskej republiky vstúpil neoprávnene na účely získania azylu, ale na základe
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ktorým mu bol uložený zákaz pobytu na území
Slovenskej republiky na obdobie do 7. októbra 2010 potom, čo jeho viaceré žiadosti o azyl
boli zamietnuté alebo konanie o nich bolo zastavené a čo sa dopustil viacnásobnej trestnej
činnosti. Z uvedeného dôvodu nie je sťažovateľov prípad ani porovnateľný s prípadom,
o ktorom rozhodoval český Najvyšší správny súd pod sp. zn. 1 As 12/2009 (citovaný
v náleze sp. zn. II. ÚS 264/09), v ktorom bola nemožnosť vyhostenia odôvodnená práve
ochranou zaručenou v čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov.
14. Ústavný súd sa ďalej nezaoberal otázkou, aký vplyv mala na súlad s čl. 5 ods. 1
písm. f) dohovoru tá okolnosť, že účel sťažovateľovho zaistenia, ktorým bol výkon
administratívneho vyhostenia, nebol vôbec realizovaný. Ako vyplýva zo spisov cudzineckej
polície, sťažovateľa sa totiž počas celého obdobia zaistenia nepodarilo riadne stotožniť do
tej miery, aby mu mohli byť vystavené cestovné doklady, keď dopyty diplomatickou
a medzinárodnou cestou zostali bez pozitívnej odozvy. Sťažovateľ však túto námietku
v ústavnej sťažnosti neuplatnil, čo ústavnému súdu znemožnilo sa týmito otázkami
zaoberať.
K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru
15. Ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru zaručuje každému, kto bol pozbavený slobody,
právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho
pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojej konštantnej judikatúre (z posledného
obdobia porov. Jefimova proti Rusku, sťažnosť č. 39786/09, rozsudok z 19. februára 2013,
ods. 287, 288 a 293, podobne Savriddin Džurajev proti Rusku, sťažnosť č. 71386/10,
rozsudok z 25. apríla 2013, ods. 224 a 225) zdôrazňuje, že hoci počet dní, počas ktorých
príslušné konanie trvalo, je prvkom dôležitým, sám osebe však nie je rozhodujúcim pri
posudzovaní, či bolo rozhodnutie vydané s požadovanou rýchlosťou. Do úvahy sa, naopak,
berie starostlivosť, ktorú príslušné orgány preukázali, prieťahy, ktoré možno pričítať na
vrub sťažovateľovi, a iné faktory, ktoré majú za následok prieťahy, za ktoré štát nemôže
zodpovedať. Či bolo rešpektované právo na urýchlené rozhodnutie, možno preto určiť len
vo svetle okolností každej jednotlivej veci.
Pokiaľ ide o viacinštančné konania, ESĽP zdôrazňuje, že dohovor nevyžaduje od
členských štátov, aby v konaní o posudzovanie zákonnosti obmedzenia osobnej slobody
zriadili druhú inštanciu. Avšak tam, kde vnútroštátne právo poskytuje možnosť opravného
prostriedku, orgán, ktorý o ňom má rozhodovať, je povinný taktiež postupovať v súlade
s čl. 5 ods. 4 dohovoru, napríklad aj pokiaľ ide o požiadavku na rýchlosť konania.
Vzhľadom na to treba pri skúmaní súladu s uvedenou požiadavkou posudzovať konanie na
viacerých inštanciách komplexne. Zároveň treba požiadavku „urýchlenosti“ vo vzťahu
k odvolaciemu súdu posudzovať menej prísne.
Nadväzujúc na uvedenú judikatúru k čl. 5 ods. 4 dohovoru, už ústavný súd vo svojej
judikatúre vyslovil, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania nezodpovedá lehota
počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať
lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť
trvajúca týždne (porov. III. ÚS 255/03, č. 6/2004 Zb. ÚS). Na účely tohto ustanovenia je
pritom rozhodujúce obdobie od predloženia veci súdu do verejného vyhlásenia jeho
rozhodnutia, a ak sa rozhodnutie verejne nevyhlasuje, do doručenia písomného vyhotovenia
(porov. napr. Osváthová proti Slovensku, sťažnosť č. 15684/05, rozsudok z 21. decembra
2010, ods. 71).
16. Vychádzajúc z uvedených východísk, preskúmal ústavný súd postup krajského
súdu i okresného súdu najskôr z hľadiska absolútnej dĺžky konania a následne z hľadiska
existencie osobitných okolností, ktoré by mali vplyv na záver o porušení čl. 5 ods. 4
dohovoru postupom oboch súdov.
16.1 Celková dĺžka konania od 23. novembra 2009 do 24. mája 2011 (vyhlásenie
konečného rozsudku najvyššieho súdu) predstavuje 18 mesiacov. Takéto obdobie je podľa
názoru ústavného súdu tak očividne excesívne, že možno bez ďalšieho urobiť záver
o porušení práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti zbavenia osobnej slobody podľa
čl. 5 ods. 4 dohovoru. O celkovej neefektívnosti takto dlhej procedúry svedčí fakt, že
sťažovateľ bol už po prvej tretine konania prepustený zo zaistenia bez toho, aby vôbec
vedel, či jeho zaistenie je zákonné, a o jeho zákonnosti bolo rozhodnuté až po viac ako roku
od jeho prepustenia. Oneskorené posúdenie zákonnosti zbavenia osobnej slobody
prichádzajúce po viac než roku potom, čo už bolo obmedzenie osobnej slobody ukončené,
však má ten istý efekt, ako keby dotknutá osoba nemala žiadnu súdnu ochranu proti takému
obmedzeniu.
Vzhľadom na to, že vo veci konali viaceré inštancie, zaoberal sa ústavný súd
v ďalšom rozložením zodpovednosti za spôsobené prieťahy medzi ne.
16.2 Krajský súd vo veci konal celkovo trikrát, takže mu možno pričítať na vrub
prvýkrát obdobie od 23. novembra 2009 (doručenie opravného prostriedku sťažovateľa) do
2. marca 2010 (vypravenie spisu na najvyšší súd), druhýkrát od 11. mája 2010 (vrátenie
spisu z najvyššieho súdu) do 9. augusta 2010 (opätovné predloženie spisu najvyššiemu
súdu) a tretíkrát od 23. decembra 2010 (vrátenie spisu z najvyššieho súdu) do 30. marca
2011 (opätovné predloženie spisu). Celková dĺžka konania na krajskom súde do vyhlásenia
prvého rozsudku 7. januára 2010 tak predstavuje približne šesť týždňov a ďalších sedem
týždňov pripadá na následné administratívne úkony súvisiace s doručením rozsudku
a predložením odvolania. Po zrušení prvého rozsudku a vrátení spisu trvalo krajskému súdu
približne mesiac, než 14. júna 2010 vyhlásil nový rozsudok, a ďalších osem týždňov trvali
úkony súvisiace s doručením rozsudku a predložením odvolania. Do tretice trvalo
krajskému súdu vyhlásenie rozsudku po vrátení spisu približne sedem týždňov, než
14. februára 2011 vyhlásil ďalší rozsudok, a ďalších šesť týždňov trvali úkony spojené
s jeho doručením a predložením spisu najvyššiemu súdu.
Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že krajský súd ani v jednom prípade nebol schopný
zachovať aspoň približne dvoj, resp. nanajvýš trojtýždňovú lehotu, v ktorej by svoj
rozsudok aspoň vyhlásil. Tým však podľa citovanej judikatúry ústavného súdu a ESĽP
nemožno jeho konanie považovať za „urýchlené“ v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ďalšie
predĺženie konania spôsobili následné administratívne úkony krajského súdu spojené
s doručovaním rozsudku a predkladaním spisu na odvolanie najvyššiemu súdu. Preto bolo
vyslovené porušenie uvedeného práva sťažovateľa postupom krajského súdu (bod 1
výroku).
16.3 Ústavný súd si je vedomý svojho postavenia nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti [čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)] a toho, že je
predovšetkým úlohou predsedu súdu ako orgánu správy a riadenia súdu dohliadať na
efektívnosť práce a plynulosť vybavovania agendy [§ 42 ods. 2 a § 53 ods. 1 písm. a), b) a f)
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov]. Napriek tomu však ústavný súd považuje za potrebné upozorniť
krajský súd na niektoré nedostatky v jeho postupe, ktoré mali za následok porušenie práva
sťažovateľa zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru v prerokúvanej veci. Zároveň možno na
tomto mieste odpovedať aj na niektoré argumenty uvedené v stanovisku krajského súdu.
Patrí sa však na tomto mieste pripomenúť, že mnohé z týchto nedostatkov už boli krajskému
súdu vytknuté v skorších nálezoch ústavného súdu (napríklad I. ÚS 6/07, č. 24/2008
Zb. ÚS).
a) Ústavný súd nepovažuje za efektívny a požiadavku urýchlenosti zohľadňujúci
postup krajského súdu, ktorý po podaní opravného prostriedku proti rozhodnutiu
cudzineckej polície najskôr vyzýva cudzineckú políciu na vyjadrenie k nemu a predloženie
spisov a následne nariaďuje pojednávanie. Takýto pevne určený postup nevyplýva ani
z ustanovení § 250d, § 250e alebo § 250q OSP, ani z iných jeho ustanovení. Podľa názoru
ústavného súdu tak nie je vylúčené a z hľadiska požiadavky rýchlosti podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru aj vyhovujúcejšie, aby súd nariadil pojednávanie ihneď po podaní opravného
prostriedku a doručil opravný prostriedok cudzineckej polícii na vyjadrenie a výzvu na
predloženie spisov už spoločne s predvolaním na pojednávanie. V tejto súvislosti možno
upriamiť pozornosť krajského súdu na to, že v zmysle § 51 OSP možno v naliehavých
prípadoch predvolať na pojednávanie telefaxom alebo telefonicky, nielen písomne.
b) Ustanovenia § 250d, § 250e, § 250q ani ustanovenie § 209a ods. 1 OSP neurčujú
účastníkom konania zákonné lehoty na vykonanie tam uvedených úkonov, ale ponechávajú
ich určenie na úvahu súdu (zhodne aj § 55 prvá veta OSP). Bolo preto úlohou krajského
súdu, aby pri určovaní lehôt na vyjadrenie a predloženie spisov cudzineckej polície
i vyjadrenie k odvolaniu zohľadňoval požiadavku urýchlenosti konania. Pätnásť, resp.
desaťdňové lehoty, ktoré v prerokúvanej veci krajský súd poskytol, sa ústavnému súdu javia
ako pomerne veľkorysé, a to pri zohľadnení faktu, že cudzinecká polícia je odborným
správnym orgánom, zameraným na agendu pobytu cudzincov a azylu, takže si je vedomá
požiadavky urýchleného konania a bude schopná reagovať aj v lehotách podstatne kratších.
Napokon, nová právna úprava (§ 250sa OSP) účinná od 1. mája 2013 počíta v tejto
súvislosti so sedem, resp. trojdňovými lehotami, ktoré bude súd povinný rešpektovať.
16.4 Najvyšší súd vo veci konal takisto trikrát, takže mu možno pričítať na vrub
prvýkrát obdobie od 11. marca 2010 (doručenie spisu najvyššiemu súdu) do 11. mája 2010
(vrátenie spisu krajskému súdu), druhýkrát od 18. augusta 2010 (doručenie spisu
najvyššiemu súdu) do 23. decembra 2010 (vrátenie spisu krajskému súdu) a tretíkrát od
6. apríla 2011 (doručenie spisu najvyššiemu súdu) do 24. mája 2011 (vyhlásenie rozsudku).
Celková dĺžka konania na najvyššom súde o prvom odvolaní tak predstavuje približne dva
mesiace, o druhom odvolaní takmer štyri mesiace a o treťom (poslednom) odvolaní
približne šesť týždňov. Ústavný súd pritom v prípade prvého a druhého odvolania
nezohľadňoval len dĺžku konania do vyhlásenia (zrušovacích) uznesení najvyššieho súdu,
keďže takéto rozhodnutia nemožno považovať za rozhodnutie o zákonnosti obmedzenia
osobnej slobody v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že najvyšší súd bol schopný zachovať približne
šesťtýždňovú lehotu na rozhodnutie len v prípade posledného odvolania, v prípade prvého
a druhého však dĺžku konania na najvyššom súde v žiadnom prípade nemožno považovať za
primeranú a jeho konanie tak nemožno považovať za „urýchlené“ v zmysle čl. 5 ods. 4
dohovoru. Na druhej strane však podľa názoru ústavného súdu nemožno šesťtýždňové
trvanie konania o poslednom odvolaní považovať za akceptovateľné práve preto, že najvyšší
súd vo veci rozhodoval už tretíkrát a, že celková dĺžka konania už zreteľne presahovala
jeden rok. Preto bolo vyslovené porušenie práva sťažovateľa zaručeného v čl. 5 ods. 4
dohovoru postupom najvyššieho súdu vo všetkých troch konaniach (bod 1 výroku).
16.5 Ešte podstatnejší než vlastná dĺžka konania pred najvyšším súdom je vplyv
najvyššieho súdu na celkovú dĺžku konania.
a) Je zrejmé, že v podstate celé konanie od 4. mája 2010 (a potom opätovne od
7. decembra 2010) je dôsledkom toho, že najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa nevybavil
vec meritórne, ale vždy len zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V oboch prípadoch tak urobil napriek tomu, že sťažovateľ vo svojom odvolaní
takéto rozhodnutie nenavrhoval, ale domáhal sa vždy len zmeny rozsudku krajského súdu
v zmysle zrušenia rozhodnutia cudzineckej polície. Postup najvyššieho súdu je podľa
názoru ústavného súdu z pohľadu čl. 5 ods. 4 dohovoru neakceptovateľný.
b) Účelom záruk v ustanovení čl. 5 ods. 4 dohovoru je nechať preskúmať zákonnosť
zbavenia osobnej slobody a v prípade jeho nezákonnosti nariadiť prepustenie. Je zrejmé, že
toto preskúmanie je zmysluplné a efektívne len vtedy, keď je dostupné v primeranej lehote,
čo je v skratke vyjadrené v populárnej formule ESĽP justice delayed – justice denied
(neskorá spravodlivosť – žiadna spravodlivosť). Na druhej strane je samozrejmé, že
i v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru sa účastníkom garantujú určité minimálne štandardy
konania, v ktorom sa zákonnosť zbavenia osobnej slobody skúma (pozri prehľad u Kmeca,
J., v diele Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 540 a nasl.). Úlohou konajúcich súdov je
však v prvom rade zabezpečiť rovnováhu medzi týmito právami (porov. napr.
III. ÚS 239/06, č. 62/2006 Zb. ÚS). Uvedomujúc si hodnotu osobnej slobody jednotlivca, už
ústavný súd vo svojej judikatúre zdôraznil, že následky procesnej vady nesprávneho
zloženia senátu konajúceho súdu nemôžu ísť na úkor základného práva na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy (I. ÚS 217/05, č. 30/2006 Zb. ÚS). To isté podľa názoru
ústavného súdu platí aj v prípade iných procesných vád. S určitou dávkou nadsádzky totiž
možno predpokladať, že ten, kto je zbavený osobnej slobody, len ťažko ocení úzkostlivú
starostlivosť súdu o jeho procesné práva, ak dôsledkom tejto starostlivosti je len predĺženie
stavu jeho neslobody.
Najvyšší súd vo svojich uzneseniach zo 4. mája 2010 i 7. decembra 2010 dospel
k záveru, že napadnuté rozsudky krajského súdu nedostatočne reagovali na námietky
sťažovateľa, pričom sa odvolal aj na judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 378/08,
IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Jej interpretácia najvyšším
súdom však bola podľa ústavného súdu nesprávna a najmä s ohľadom na predmet konania,
ktorým bola osobná sloboda sťažovateľa, úplne zjavne neprimeraná. Z judikatúry ústavného
súdu – založenej poväčšinou na čl. 46 ods. 1 ústavy – totiž vyplýva, že je povinnosťou
všeobecných súdov poskytnúť vo svojich rozhodnutiach odpovede na argumenty
účastníkov. Zo žiadneho ustanovenia ústavy však nemožno vyvodiť, že by túto povinnosť
mohol splniť vždy len určitý stupeň súdnej sústavy, teda napríklad vždy len súd prvého
stupňa. Naopak, pokiaľ túto povinnosť nesplnil alebo len nedostatočne splnil prvostupňový
súd, v princípe postačuje, ak ju splní súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, pokiaľ by
takýto postup nebol na ujmu iných ústavných práv zaručených účastníkom konania.
Najvyšší súd je v zmysle čl. 143 ods. 1 ústavy integrálnou súčasťou sústavy všeobecných
súdov, ktorý ústavou nie je nijakým spôsobom obmedzený čo do rozsahu právomocí alebo
spôsobu rozhodovania (napríklad tak, že by bol len kasačným súdom). V tom je jeho
postavenie odlišné od ústavného súdu, ktorý má v zmysle čl. 127 ústavy v zásade len
kasačnú právomoc, v dôsledku čoho nemožno spôsob rozhodovania ústavného súdu pri
zistení porušenia základného práva na súdnu ochranu nedostatočným odôvodnením
rozhodnutia všeobecného súdu mechanicky prenášať aj na rozhodovanie najvyššieho súdu
ako súdu odvolacieho, ktorému Občiansky súdny poriadok poskytuje omnoho širšiu paletu
možností (najmä § 219 a § 220 OSP). Preto, ak najvyšší súd rozhoduje o opravnom
prostriedku a platné procesné predpisy (čl. 143 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy) mu umožňujú
meritórne rozhodnutie, teda rozhodnutie o otázke, kvôli ktorej sa žalobca (navrhovateľ)
vôbec na všeobecné súdy obrátil, je podľa názoru ústavného súdu jeho povinnosťou
uprednostňovať tento spôsob rozhodovania. Len meritórne rozhodnutie totiž so sebou
prináša cieľ samotného súdneho konania, ktorým je odstránenie právnej neistoty, resp. –
v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru – rozhodnutie o tom, či osobná sloboda určitej osoby bola
alebo nebola obmedzená zákonne a či toto obmedzenie zostane voči nej naďalej účinné
alebo nie.
c) V prerokúvanej veci podľa názoru ústavného súdu ani v jednom prípade, teda ani
v prípade odvolania proti rozsudku krajského súdu zo 7. januára 2010, ani v prípade
odvolania proti rozsudku zo 14. júna 2010 nebol dôvod na postup, ktorý zvolil najvyšší súd,
t. j. na zrušenie týchto rozsudkov. Z odôvodnenia oboch rozsudkov nie je zrejmé, že by ich
odôvodnenie trpelo takými zásadnými vadami, že by to spôsobovalo ich nepreskúmateľnosť
do tej miery, aby najvyšší súd musel vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Naopak,
podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd mohol sám chýbajúce odpovede na niektoré
čiastkové argumenty sťažovateľa doplniť a mohol už na základe prvého odvolania proti
rozsudku krajského súdu zo 7. januára 2010 rozhodnúť vo veci meritórne. Dvojnásobným
bezdôvodným zrušením rozsudku krajského súdu najvyšší súd prispel k väčšej časti
zdĺhavého konania.
d) Len okrajovo ústavný súd poukazuje na doteraz, zdá sa súdnou praxou
neuchopený problém, a to, aký je obsah pojmu „vrátenie veci na ďalšie konanie“
v prípadoch ako v prerokúvanej veci, keď sa zistí len nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia. Platná právna úprava (na rozdiel od napríklad § 477 Civilného
súdneho poriadku č. 113/1895 r. z. účinného na území Českej republiky pred 1. januárom
1951) totiž nerozlišuje medzi zrušením rozsudku a zrušením jemu predchádzajúceho
konania. Aktuálna súdna prax zjavne vychádza z toho, že pri zrušení rozsudku a vrátení veci
na ďalšie konanie možno (bez ohľadu na dôvod zrušenia) nový rozsudok vyniesť len po
opakovaní pojednávania. To je však minimálne otázne v tých prípadoch, kde rozsudok bol
zrušený len z dôvodu „nepreskúmateľnosti“, teda nedostatočného odôvodnenia (písomne
vyhotoveného) rozsudku. Je totiž možné uvažovať i tak, že v takomto prípade sa konanie
vracia do štádia, v akom sa nachádzalo tesne pred vyhlásením rozsudku, teda po už
prebehnuvšom pojednávaní, ktoré zrušením rozsudku nijako nie je dotknuté. Vzhľadom na
nedostatok zákonnej úpravy neumožňujúcej presné rozlíšenie zrušovaných procesných
úkonov alebo fázy konania by malo byť úlohou odvolacích súdov jednoznačne usmerniť
(§ 226 OSP) prvostupňové súdy, či je potrebné opakovanie pojednávania, alebo postačí
nové vyhlásenie a písomné vyhotovenie rozsudku.
Práve v prerokúvanej veci, v ktorej najvyšší súd ani v jednom prípade nezistil iný
dôvod zrušenia rozsudkov krajského súdu než ich nepreskúmateľnosť, resp. nedostatočné
odôvodnenie, mohlo aspoň takéto jednoznačné usmernenie prispieť ku skráteniu celého
konania po 4. máji 2010.
d) Mieru prispenia najvyššieho súdu k celkovej dĺžke konania ústavný súd zohľadnil
pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.
Finančné zadosťučinenie
17. Keďže vyslovenie porušenia práva sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie
zákonnosti pozbavenia osobnej slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru nie je
dostatočnou satisfakciou, ústavný súd s odkazom na ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56
ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) dospel k záveru, že je potrebné priznať mu
aj finančné zadosťučinenie. Vychádzajúc z doterajšej judikatúry (napr. už citované
II. ÚS 264/09), možno za okolnostiam prípadu primeranú považovať sumu 2 000 €, ktorá
zohľadňuje najmä výraznú dĺžku konania pred krajským súdom i najvyšším súdom (bod 2
výroku). Ústavný súd pritom v zmysle už uvedeného (bod 16.5 tohto nálezu) dospel
k záveru, že túto sumu treba medzi krajský súd a najvyšší súd rozdeliť v pomere 1 : 3, teda
500 € k 1 500 €, čo síce matematicky nezodpovedá pomeru trvania konaní pred týmito
súdmi, zohľadňuje to však podiel najvyššieho súdu na celkovej dĺžke konania.
Priznané finančné zadosťučinenie treba zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd neurčil
sťažovateľovho advokáta za platobné miesto (analogicky k § 149 ods. 3 OSP), keďže pre
taký postup platné právo neposkytuje dostatočnú oporu a ani zo splnomocnenia
predloženého ústavnému súdu nevyplýva, že by právny zástupca sťažovateľa bol oprávnený
prijímať za sťažovateľa iné plnenia než ustanovuje Občiansky súdny poriadok.
IV.
Záver
18. Sťažovateľ požadoval aj priznanie náhrady trov konania takto v sume 479,75 €
za dva úkony právnej služby v roku 2011, a to prevzatie zastúpenia s tarifnou odmenou
123,50 € a paušálnou náhradou výdavkov 7,41 €, spísanie sťažnosti s tarifnou odmenou
123,50 € a paušálnou náhradou výdavkov 7,41 € a jeden úkon právnej služby v roku 2013 –
duplika k replikám najvyššieho súdu a krajského súdu s tarifnou odmenou 130,16 €
a paušálnou náhradou výdavkov 7,82 €, spolu teda 399,79 €, k tomu daň z pridanej hodnoty
vo výške 79,96 €.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd z dôvodov hodných
osobitného zreteľa uložiť niektorému účastníkovi, aby uhradil inému účastníkovi jeho trovy
konania. V súlade s ustálenou judikatúrou sa za dôvody hodné osobitné zreteľa spravidla
považuje už samo vyhovenie sťažnosti. Avšak vzhľadom na to, že sťažovateľ bol úspešný
len s časťou svojej sťažnosti, ktorá z právneho hľadiska predstavovala menej náročnú časť
argumentácie, ústavný súd považoval za dôvodné priznať mu len úhradu polovice
vynaložených trov, teda sumy 239,88 € (z toho 39,98 € je daň z pridanej hodnoty),
na úhradu ktorej zaviazal najvyšší súd a krajský súd v rovnakom pomere, v akom priznal
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie. Najvyšší súd tak uhradí sťažovateľovi
časť jeho trov vo výške 159,93 € (z toho 26,66 € je daň z pridanej hodnoty) a krajský súd
uhradí sťažovateľovi časť jeho trov výške 79,95 € (z toho 13,32 € je daň z pridanej
hodnoty), a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet A., s. r. o. (§ 149
ods. 3 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde).
19. Ústavný súd so súhlasom oboch účastníkov upustil od verejného ústneho
pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2
zákona o ústavnom súde). Preto bolo toto uznesenie prijaté na neverejnom zasadnutí senátu.
20. Vzhľadom na už uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je
uvedené vo výroku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2013