Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/37/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: V., nar. X., štátny príslušník

Gruzínska, naposledy bytom v zahraničí: M. zast. Advokátska kancelária Š., proti odporcovi:

Oddelenie cudzineckej polície PZ Trnava, Športová 10, Trnava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporcu č. p. UHCP-48-8/RHCP-BA-TT-AV-2009 zo dňa 6. novembra 2009,

na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. -26 zo dňa

7. januára 2010 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. -26

zo dňa 7. januára 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trnave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie č. p.

8/RHCP-BA-TT-AV-2009 zo dňa 6. novembra 2009, ktorým odporca podľa § 62 ods. 1 písm. a/

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len zákon o pobyte cudzincov) zaistil dňom 6.11.2009 navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný,

najviac však na 180 dní do 4.5.2010 (podľa § 62 ods. 3 zákona) a podľa § 62 ods. 4 zákona

navrhovateľa umiestnil v Útvare policajného zaistenia Medveďov.

Krajský súd dospel k záveru, nie je sú splnené podmienky pre zmenu ani pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia, nakoľko v rámci podaného odvolania neboli preukázané žiadne

relevantné dôvody, ktoré by spochybnili správnosť zistení a záverov o ktoré sa opieralo napadnuté

rozhodnutie odporcu. Krajský súd uviedol, že v konaní bola preukázaná skutočnosť, že navrhovateľ

bol právoplatným rozhodnutím vyhostený, a to rozhodnutím č. P-PPZ-14/HK-RU/2005 a bol mu

určený zákaz vstupu na územie SR na dobu 5 rokov. Krajský súd poukázal na to, že v čase vydania

napadnutého rozhodnutia bol navrhovateľ v pozícii žiadateľa o azyl, avšak s poukazom na § 62

ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, táto skutočnosť nebráni vydaniu rozhodnutia o zaistení pre účely

administratívneho vyhostenia. Krajský súd napokon poukázal na to, že navrhovateľ opakovane

podáva žiadosti o azyl, pričom z jeho konania je zrejmé, že ide len o účelové konania s cieľom

zmariť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

Preto sa stotožnil s právnym názorom odporcu, že v čase zaistenia, t. j. dňa 6.11.2009

sa navrhovateľ zdržiaval na území SR neoprávnene a nakoľko bolo vydané rozhodnutie o jeho

administratívnom vyhostení, ktoré je právoplatné, je naplnený účel jeho zaistenia.

Zaistením navrhovateľa podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, nedošlo

podľa krajského súdu k pozbaveniu osobnej slobody v rozpore s článkom 5 ods.1 písm. f/

Dohovoru.

S poukazom na uvedené krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom vyjadril presvedčenie,

že krajský súd nesprávne posúdil otázku nevyhnutnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa.

Podľa navrhovateľa, jednotlivé ustanovenia zákona o pobyte cudzincov umožňujúce

zaistenie cudzinca na účely jeho administratívneho vyhostenia nemožno neodôvodnene oddeliť

od ostatných právnych predpisov vzťahujúcich sa na postavenie žiadateľov o azyl, vrátane

medzinárodných dohovorov, ku rešpektovaniu ktorých sa Slovenská republika zaviazala. Samotná

skutočnosť, že zákonné ustanovenia zaistenie navrhovateľa pripúšťa, nestačí na to, aby ho

bez prihliadnutia k ostatným právnym predpisom bolo možné automaticky považovať za oprávnené.

Poukázal na to, že počas výkonu trestu odňatia slobody požiadal dňa 3.9.2009 o udelenie

azylu. Dňa 20.10.2009 Migračný úrad MV SR rozhodnutím ČAS: MU-517-20/PO-Ž-2009 konanie

o udelenie azylu zastavil, toto rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené 28.10.2009 a v lehote,

ktorá končí dňa 18.11.2009 má možnosť podať proti nemu rozklad.

Hoci je navrhovateľ v pozícii žiadateľa o azyl, a teda je oprávnený zdržiavať sa na území

SR, odporca vydal rozhodnutie o jeho zaistení v čase, keď bol žiadateľom o azyl.

Navrhovateľ poukázal v tejto súvislosti na ust. § 22 zákona o azyle, z ktorého vyplýva,

že žiadatelia o azyl sú oprávnení sa zdržiavať na území SR. Až vtedy, keď rozhodnutie v konaní

o udelenie azylu nadobudne právoplatnosť, môže sa žiadateľ ocitnúť na území SR neoprávnene.

Navrhovateľ poukázal na to, že síce ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rieši

otázku nedôvodnosti prepustenia zaistenia cudzinca, ktorý podal žiadosť o azyl, nemôže sa však

vzťahovať na navrhovateľa, ktorý bol zaistený už v postavení žiadateľa o azyl.

Na skutočnosti, že sa navrhovateľ nachádzal v čase vydania rozhodnutia o zaistení na území

SR oprávnene, nemení nič ani ustanovenie § 19 ods. 3 zákona o azyle, podľa ktorého rozklad proti

rozhodnutiu o zastavení konania nemá odkladný účinok, pretože ten sa vzťahuje na vykonateľnosť

rozhodnutia. Právoplatnosti rozhodnutia sa podľa navrhovateľa nijakým spôsobom nedotýka

ani s ňou nesúvisí.

Podľa navrhovateľa nemožno vyvodiť z neho záver, žiadateľ o azyl sa vydaním rozhodnutia

o zastavení konania ocitne na území SR neoprávnene.

Podľa navrhovateľa v odôvodnení rozhodnutia súdu absentuje odôvodnenie právneho názoru

súdu, podľa ktorého bol síce navrhovateľ v čase rozhodnutia odporcu žiadateľom o azyl, avšak

na území SR sa nachádzal neoprávnene. Rovnako krajskému súdu vyčítal, že neodôvodnil tvrdenie

o tom, že rozhodnutím odporcu nedošlo k porušeniu čl. 5 Dohovoru.

Podľa navrhovateľa, v čase vydania napadnutého rozhodnutia sa na území SR zdržiaval

oprávnene a nespĺňa podmienku efektívnosti a účelnosti zaistenia, ktorá je vyžadovaná, aby mohlo

byť rozhodnutie pozbavujúce osobnú slobodu považované za zákonné.

Nakoľko čl. 5 Dohovoru vyžaduje na oprávnené pozbavenie osobnej slobody súčasné

splnenie podmienky zákonom stanoveného postupu a zákonnosti rozhodnutia a tieto v danom

prípade neboli splnené, nemožno podľa navrhovateľa tvrdiť, že zaistenie navrhovateľa bolo

uskutočnené v súlade s Dohovorom.

Navrhovateľ preto navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu

navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť

ako vecne správny. Poukázal na to, že dôvodom vydania rozhodnutia o zaistení navrhovateľa bola

skutočnosť, že navrhovateľovi bolo dňa 7.10.2005 Oddelením cudzineckej polície PZ Bratislava-

Rusovce vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu s platnosťou

do 7.10.2010. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.10.2005.

Odporca poukázal na to, že navrhovateľ počas výkonu trestu odňatia slobody požiadal o azyl

(ôsmy krát), a to z dôvodu obavy o svoj život a zdravie v krajine pôvodu. Dňa 20.10.2009 MÚ MV

SR rozhodnutím č.p.MU-517-20/PO-Ž-2009 konanie zastavil. Navrhovateľa rozhodnutie prevzal

dňa 28.10.2008. Konzultáciou Oddelenia cudzineckej polície PZ Trnava s MÚ MV SR bolo zistené,

že uvedené rozhodnutie je vykonateľné a rozklad nemá odkladný účinok. Na základ uvedeného

odporca vydal napadnuté rozhodnutie o zaistení navrhovateľa. Z dôvodu, že navrhovateľovi bolo

vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie SR do 7.10.2010

a naďalej sa zdržiaval na území SR, bol dňa 22.7.2008 Okresným súdom v Humennom na základe

Trestného rozkazu č: odsúdený za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa

s použitím na trest odňatia slobody na jeden rok. Podľa

ods. 1 písm. a/ súd nepodmienečne odložil výkon trestu odňatia slobody a podľa

súd určil skúšobnú dobu dva roky.

Odporca poukázal na to, že výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia SR

zabezpečuje Oddelenie cudzineckej polície PZ Trnava.

Odporca vyjadril presvedčenie, že napadnutým rozhodnutím o zaistení navrhovateľa nedošlo

k porušeniu zákona, bolo vydané v súlade so zákonom a s námietkami navrhovateľa nie je možné

súhlasiť, pretože zastavenie konania o azyle bolo vykonateľné v čase zaistenia.

Na základe uvedeného odporca navrhol napadnutý rozsudok súdu potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že rozsudok krajského

súdu je potrebné zrušiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania s tým, že deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok

bol verejne vyhlásený dňa 4. mája 2010 ( a ).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu č. p. UHCP-48-8/RHCP-BA-TT-AV-

2009 zo dňa 6. novembra 2009, ktorým odporca podľa

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon) zaistil dňom

6.11.2009 navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 180 dní do 4.5.2010 (podľa

§ 62 ods. 3 zákona) a podľa § 62 ods. 4 zákona navrhovateľa umiestnil v Útvare policajného

zaistenia Medveďov.

Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský

súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto

vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci

skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy

nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Úlohou krajského súdu bolo v danej veci preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov

uvedených v opravnom prostriedku ( ). Konanie v správnom súdnictve je totiž

ovládané dispozičnou zásadou, znamenajúcou, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie

len v medziach a v rozsahu určenom v opravnom prostriedku.

Z opravného prostriedku musí byť zrejmé v ktorých častiach a z akej stránky má súd

napadnuté rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje

tvrdenie o porušení zákona (procesného, resp. hmotného).

Z ustanovenia (použitie ktorého v konaní podľa 3. hlavy vyplýva z ust.

l ods. 2 ) vyplýva, že navrhovateľ je povinný ním videné dôvody nezákonnosti

napadnutého rozhodnutia explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť tak rozsah súdnej

kontroly rozhodnutia správneho orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria vlastnú podstatu bodov

opravného prostriedku, ktorými je súd viazaný.

Z opravného prostriedku navrhovateľa vyplynulo, že navrhovateľ jasne a zrozumiteľne

uviedol, v čom vidí nesprávnosť a z toho plynúcu nezákonnosť rozhodnutia odporcu. Poukázal

na nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia odporcu s poukazom na to, že v danom prípade odporca

oprávnenosť zaistenia odôvodňoval púhou existenciou rozhodnutia o administratívnom vyhostení

navrhovateľa zo 7.10.2005, pričom sa nezaoberal skutočnosťou, že v čase vydania rozhodnutia

o zaistení, bol v pozícii žiadateľa o azyl, pretože dňa 20.10.2009 MÚ MV SR konanie o jeho

žiadosti o azyl zastavil, rozhodnutie mu bolo doručené dňa 28.10.2009 a v čase rozhodnutia

odporcu, navrhovateľovi plynula lehota na podanie rozkladu proti uvedenému rozhodnutiu. Teda,

podľa navrhovateľa sa v čase rozhodnutia odporcu na území SR nachádzal legálne. Navrhovateľ

v opravnom prostriedku poukázal na to, že síce ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov

rieši otázku nedôvodnosti prepustenia zaistenia cudzinca, ktorý podal žiadosť o azyl, nemôže

sa však vzťahovať na neho, pretože bol zaistený už v postavení žiadateľa o azyl.

Podľa navrhovateľa v odôvodnení rozhodnutia odporcu absentuje akýkoľvek iný dôvod

vysvetľujúci, prečo odporca rozhodol tak ako rozhodol. Navrhovateľ v opravnom prostriedku

namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, obmedzuje sa len na stručné

zosumarizovanie prípadu navrhovateľa a konštatuje, že takéto zaistenie je potrebné pre výkon

administratívneho vyhostenia navrhovateľa. Navrhovateľ namieta, že z rozhodnutia nie je zrejmé,

prečo je takéto rozhodnutie potrebné, podobne neuvádza akým spôsobom sa vysporiadal

so všetkými rozhodnutiami správnych orgánov a súdov, ktoré v odôvodnení rozhodnutia uvádza.

V tejto súvislosti navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že napadnutým rozhodnutím odporcu bol

ukrátený na svojich právach.

Na výzvu súdu, či navrhovateľ súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania,

navrhovateľ odpovedal, že s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania nesúhlasí a žiada

o urýchlené rozhodnutie v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd považoval skutkové zistenia

správneho orgánu za správne vrátane právneho názoru odporcu o splnení podmienok pre vydanie

rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, za ktoré považoval právoplatné rozhodnutie o vyhostení

navrhovateľa.

V rozhodnutí krajského súdu sa uvádza, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia bol

navrhovateľ v pozícii žiadateľa o azyl, avšak s poukazom na § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov,

táto skutočnosť nebránila vydaniu rozhodnutie o zaistení pre účely administratívneho vyhostenia.

Podľa krajského súdu navrhovateľ sa zdržiaval v čase zaistenia dňa 6.11.2009 na území SR

neoprávnene.

Z rozhodnutia krajského súdu napokon vyplýva, že súd dospel k záveru, že odporca správne

aplikoval ust. § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, a nedošlo k pozbaveniu osobnej

slobody v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru.

Právnemu názoru krajského súdu týkajúceho sa posúdenia vzťahu konania o žiadosti

navrhovateľa o udelenie azylu na území SR s konaním o zaistení navrhovateľa pre účel

administratívneho vyhostenia chýba akákoľvek úvaha súdu, na základe ktorej k takémuto záveru

dospel. Naviac k spisu nie je pripojený administratívny spis Migračného úradu MV SR,

resp. rozhodnutie príslušného správneho orgánu o zastavení konania, a preto tvrdenia navrhovateľa,

resp. odporcu o zastavení konania, o nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia o zastavení

konania o žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu nebolo možné verifikovať (obsahom predmetných

rozhodnutí, dokladov o doručení rozhodnutia a dátume nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia),

na ktoré sa krajský súd odvoláva. Nebolo možné podľa odvolacieho súdu posúdiť ani správnosť

záverov krajského súdu ohľadne namietanej zákonnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa najmä

s poukazom na rozhodnutie správneho orgánu o zastavení konania vo veci azylu, ktoré sa v spise

krajského súdu, ani správneho orgánu vôbec nenachádza.

V rozhodnutí krajského súdu absentuje aj vyhodnotenie námietok navrhovateľa v súvislosti

s namietaným nesprávnym posúdením otázky nevyhnutnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa,

ktoré navrhovateľ namietal v opravnom prostriedku.

Týmito námietkami navrhovateľa explicitne vyjadrenými v opravnom prostriedku sa krajský

súd vôbec nezaoberal, zo strany krajského súdu krajského súdu zostali nepovšimnuté.

Rozsudok krajského súdu tak nereagoval na podstatné námietky navrhovateľa, pričom nie je

z jeho odôvodnenia zrejmé, ako sa s námietkami navrhovateľa vysporiadal a ako dospel k záveru

o zákonnosti a správnosti napadnutého rozhodnutia odporcu bez zohľadnenia predmetných

námietok, preto je rozhodnutie krajského súdu nielenže nepresvedčivé, ale z pohľadu prieskumu

rozsudku krajského súdu nepreskúmateľné.

Uvedený záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia totiž nevypovedá nič

o správnosti postupu krajského súdu pri jeho hodnotení dostatočnosti skutkových podkladov najmä

s poukazom na vznesené námietky navrhovateľa, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu zostali

zo strany krajského súdu nepovšimnuté.

Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom

prostriedku a nič mu nebránilo v tom, aby aproboval skutkové zistenia, z ktorých vychádzal

odporca. Z ustanovenia síce nevyplýva povinnosť súdu vykonať navrhované

dôkazy, z rozhodnutia súdu však musí byť zrejmé, ako sa s takýmto návrhom účastníka konania

na vykonanie dôkazov vysporiadal a prečo vykonanie navrhovaného dôkazu nepovažoval

za potrebné.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť

obmedzovaný v skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu

vykonaných dôkazov, ani ich obsahu najmä z hľadiska závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd

teda celkom samostatne hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení učinených správnym

orgánom a ak pri tom zistí skutkové či procesné právne nedostatky, môže reagovať jednak tým,

že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie či doplnenie, resp. zváži, či tak učiní sám.

Týmto požiadavkám, však postup krajského súdu v predmetnej veci

nezodpovedá.

V danom prípade bol krajský súd viazaný rozsahom a dôvodmi opravného

prostriedku, a pri dodržaní tejto zákonnej zásady sa mal týmito dôvodmi zaoberať

a zaujať k nim stanovisko, najmä z toho pohľadu, či uvedené námietky sú spôsobilé

vyvolať pochybnosti o správnosti skutkových zistení a z toho plynúcu namietanú

nezákonnosť rozhodnutia odporcu.

V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti Uznesenie Ústavného súdu SR

č. -55 zo dňa 16.12.2008, v ktorom ústavný súd uviedol, že v zmysle svojej

judikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne

odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,

aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedáva zrozumiteľným spôsobom odpoveď na

otázky nastolené navrhovateľom, a to na namietané nesprávne posúdenie zákonnosti rozhodnutia

o zaistení navrhovateľa v kontexte namietaného porušenia čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, pričom

odvolací súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať, pretože takýmto

postupom súdu by sa odňala možnosť konať pred súdom, dospel odvolací súd k potrebe zrušenia

rozsudku krajského súdu.

Podľa na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd,

len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, aj keď sa

navrhuje zmena, a naopak.

Podľa súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom.

101Sža 37/2010

Vzhľadom k tomu, že krajský súd sa uvedenými námietkami navrhovateľa uplatnenými

v opravnom prostriedku nezaoberal, odňal navrhovateľovi možnosť konať o uplatnených

námietkach pred súdom.

Na základe uvedeného odvolací súd podľa citovaných ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/

napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, s tým, že úlohou

krajského súdu v ďalšom konaní bude sa týmito námietkami podrobne zaoberať.

O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol, pretože

o trovách odvolacieho konania podľa rozhodne súd prvého stupňa v novom

rozhodnutí o veci.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 4. mája 2010

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová