Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bd8/362803.fe877f.pdf
PDF · 265.96 KB
No categories available
1Sža/19/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/19/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD.,
v právnej veci navrhovateľa: V. P., nar. X. alias D. D., nar. X., štátny občan Gruzínska, t. č.
miesto pobytu neznáme, zastúpený Advokátskou kanceláriou Š., s.r.o., M., proti odporcovi:
Oddelenie cudzineckej polície, Policajného zboru Trnava, ul. Športová č. 10, Trnava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p. UHCP-48-8/RHCP-BA-TT-AV-2009 zo
dňa 6. novembra 2009, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.
k. 32Sp/42/2009-110 zo dňa 14. februára 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave
č. k. 32Sp/42/2009-110 zo dňa 14. februára 2011 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
2
Krajský súd v Trnave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie
č. p. UHCP-48-8/RHCP-BA-TT-AV-2009 zo dňa 6. novembra 2009, ktorým odporca podľa
§ 62 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) zaistil dňom 6.11.2009 o 15.00 h
navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 180 dní, t. j. do 4.5.2010 (podľa § 62
ods. 3 zákona o pobyte cudzincov) a podľa § 62 ods. 4 zákona navrhovateľa umiestnil
v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov M.
Krajský súd vyhodnotil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne a odvolanie
navrhovateľa povaţoval za nedôvodné. Podľa jeho názoru skutočnosť, ţe navrhovateľ nemá
na území Slovenskej republiky prechodný pobyt, na ktorom sa zdrţuje a kde by bol
zastihnuteľný pre účely správnych orgánov, ako aj skutočnosť, ţe nemá platné cestovné
doklady, finančné prostriedky, je dostatočným dôvodom na to, aby bol navrhovateľ zaistený
pre účely výkonu trestu vyhostenia. Tento dôvod je zrejmý aj zo samotného správania
sa navrhovateľa, ktorý počas celej doby, kedy mu bola obmedzená osobná sloboda
nespolupracoval s orgánmi polície, čo je zrejmé aj z toho, ţe doposiaľ nebolo ustálené jeho
meno a priezvisko.
V čase vydania napadnutého rozhodnutia bol síce ţiadateľom o azyl, s poukazom
na ust. § 62 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov však táto skutočnosť nebránila vydaniu
rozhodnutia o zaistení pre účely administratívneho vyhostenia. Navrhovateľ podáva ţiadosti
o azyl opakovane, z jeho konania je teda zrejmé, ţe ide len o účelové konania s cieľom zmariť
výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení.
Krajský súd sa plne stotoţnil s právnym názorom odporcu a to, ţe v čase zaistenia
sa navrhovateľ zdrţiaval na území Slovenskej republiky neoprávnene. Nakoľko rozhodnutie
o administratívnom vyhostení je právoplatné, je naplnený nielen dôvod zaistenia, ale aj jeho
účel, ktorým je fyzická prítomnosť navrhovateľa pre potreby cudzineckej polície
3
pri samotnom výkone trestu vyhostenia, keďţe existuje dôvodná obava, ţe navrhovateľ
sa bude skrývať a vyhostenie nebude moţné vykonať.
Krajský súd preto dospel k záveru, ţe odporca správne aplikoval ust. § 62 ods. 1
písm. a/ zákona o pobyte cudzincov a tým, ţe navrhovateľa zaistil, nedošlo k pozbaveniu
osobnej slobody v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Krajský súd sa nestotoţnil ani s námietkou navrhovateľa, ţe rozhodnutie správneho
orgánu je neodôvodnené a tým aj nepreskúmateľné. Podľa krajského súdu rozhodnutie
odporcu je v súlade s ust. § 47 Správneho poriadku. V odôvodnení rozhodnutia odporca
uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, uviedol akými úvahami bol
vedený pri hodnotení dôkazov a pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodoval.
Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie
z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., teda z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci súdom.
Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, ţe bol opakovane hrubým spôsobom poškodený
na jeho medzinárodne garantovaných právach a slobodách, konkrétne bol porušený článok 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľ sa v čase vydania
rozhodnutia o zaistení nachádzal na území Slovenskej republiky oprávnene, a to ako ţiadateľ
o azyl. Aţ vtedy, keď rozhodnutie v konaní o udelenie azylu nadobudne právoplatnosť, môţe
sa ţiadateľ ocitnúť na území Slovenskej republiky neoprávnene. Podľa navrhovateľa,
na skutočnosti, ţe sa nachádzal v čase vydania rozhodnutia o zaistení na území Slovenskej
republiky oprávnene, nemení nič ani ustanovenie zákona o azyle, podľa ktorého rozklad proti
rozhodnutiu Migračného úradu o zastavení konania nemá odkladný účinok. Odkladný účinok
sa vzťahuje na vykonateľnosť rozhodnutia a právoplatnosti rozhodnutia sa nijakým spôsobom
nedotýka ani s ňou nesúvisí. V prípade rozhodnutia o zastavení konania ani nemoţno hovoriť
4
o vykonateľnosti, pretoţe ide o rozhodnutie ktoré neukladá navrhovateľovi ţiadnu povinnosť.
Zaistenie osoby oprávnene sa zdrţiavajúcej na území Slovenskej republiky nespĺňa
podmienku efektívnosti a účelnosti, ktorá je vyţadovaná, aby mohlo byť rozhodnutie
pozbavujúce osobnú slobodu povaţované za zákonné.
Rozhodnutie krajského súdu je podľa názoru navrhovateľa nedostatočne odôvodnené
a zmätočné, nakoľko rozhodnutie o zastavení azylového konania navrhovateľa vydané
20.10.2009 bolo potvrdené rozsudkom krajského súdu dňa 7.1.2009 a tento bol následne
potvrdený rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4.6.2009, čo bolo neskôr
ako bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu. Zmätočnosť rozhodnutia krajského súdu
spočívala podľa navrhovateľa aj v tom, ţe na niektorých miestach hovorí o zaistení
navrhovateľa z účelom výkonu trestu vyhostenia a na iných o zaistení za účelom
administratívneho vyhostenia.
Navrhovateľ preto ţiadal, aby Najvyšší Súd Slovenskej republiky rozsudok krajského
súdu zmenil, a to tak, ţe zruší rozhodnutie správneho orgánu v celom rozsahu.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, ţe cudzinec bol zaistený na základe
zákona o pobyte cudzincov a aj postup pri zaistení bol v súlade s uvedeným zákonom.
Zaistený bol za účelom administratívneho vyhostenia, nakoľko jeho výkon nebolo moţné
zabezpečiť ihneď, z dôvodu, ţe cudzinec bol bez cestovného doklady a nemal ani prostriedky
na vycestovanie. U menovaného neboli porušené jeho práva vyplývajúce z článku 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretoţe bol zaistený v zmysle
zákona o pobyte cudzincov, ktorý je platný a účinný a je vydaný v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Rozhodnutie o zaistení je zrozumiteľné a je vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov.
Opakovaným podávaním ţiadostí o udelenie azylu (navrhovateľ poţiadal o azyl uţ osemkrát),
pričom o jeho neudelení sa uţ právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil
sa skôr javí, ţe cudzinec sa účelovo vyhýba výkonu právoplatného rozhodnutia správneho
orgánu, čo moţno povaţovať za nerešpektovanie všeobecne záväzných právnych predpisov
Slovenskej republiky.
5
Skutočnosť, ţe krajský súd napísal, ţe navrhovateľ bol zaistený pre účely výkonu
trestu vyhostenia povaţuje za zrejmú nesprávnosť z dôvodu, ţe z odôvodnenia rozsudku
je zrejmé, ţe navrhovateľ bol z územia Slovenskej republiky administratívne vyhostený.
K vykonateľnosti rozhodnutia odporca uviedol, ţe v tomto prípade podanie opravného
prostriedku nemá odkladný účinok. Tento účinok v zmysle § 52 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (Správny poriadok) vyjadruje skutočnosť, ţe rozhodnutie je vykonateľné.
Skutočnosti uvádzané cudzincom pri opakovaných ţiadostiach o azyl boli objektívne
posúdené a komplexne vyhodnotené a neboli zistené skutočnosti, ktoré by bránili jeho
administratívnemu vyhosteniu do krajiny pôvodu. Ak by situácia cudzinca bola taká váţna,
tak by opakovane bez udania dôvodu a upovedomenia personálu neopustil zariadenia
Migračného úradu MV SR, ako to urobil v piatich prípadoch, pričom v troch prípadoch bol
vrátený na územie Slovenskej republiky z Rakúska na základe Dublinského dohovoru,
ale by zotrval na území Slovenskej republiky pokiaľ Migračný úrad nerozhodne o jeho
ţiadosti o azyl.
Z dôvodu, ţe cudzincovi bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ktoré
je právoplatné, a v ktorom mu bol určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky,
ako aj preto, ţe cudzinec sa na území Slovenskej republiky dopustil úmyselnej trestnej
činnosti, naďalej sa zdrţiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, bez cestovného
dokladu a bez finančných prostriedkov, je odôvodnený záver, ţe bude aj naďalej mariť
a sťaţovať výkon právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, a preto je
potrebné ho zaistiť a zaistením zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia z územia
Slovenskej republiky a teda aj Schengenského priestoru.
V čase zaistenia bolo Migračným úradom MV SR uţ rozhodnuté o zastavení konania
o udelenie azylu (rozhodnutie vydané 20.10.2009), rozhodnutie bolo doručené 28.10.2009
a rozklad proti rozhodnutiu nemá odkladný účinok, rozhodnutie je preto vykonateľné, pričom
rozhodnutie ktoré mu predchádzalo, t. j. rozhodnutie o neudelení azylu, neposkytnutí
doplnkovej ochrany, ako aj o tom, ţe neexistuje prekáţka administratívneho vyhostenia
ČAS: MU-459/PO-Ţ-2008 zo dňa 2.9.2008 nadobudlo právoplatnosť 29.6.2009
6
potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorému predchádzal
potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Košiciach.
Odporca povaţoval za nesporné, ţe v deň vydania rozhodnutia o zaistení
sa navrhovateľ nachádzal na území Slovenskej republiky neoprávnene z dôvodu, ţe bol
administratívne vyhostený z dôvodu zdrţiavania sa na území Slovenskej republiky
bez cestovného dokladu, pričom mu bol zakázaný vstup na územie Slovenskej republiky
na dobu 5 rokov. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.10.2005 a cudzinec
ho ţiadnym spôsobom nespochybnil, nepodal opravný prostriedok. Pre účel administratívneho
vyhostenia bol navrhovateľ následne zaistený, a to na nevyhnutne potrebný čas. Zaistenie
navrhovateľa nie je porušením ţiadneho z jeho základných práv, ale naopak postupom
výslovne predpokladaným ako príslušným zákonom, tak aj jednou z medzinárodných zmlúv,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
Odporca uviedol, ţe na základe uvedených skutočností vydal rozhodnutie o zaistení,
ktorým nedošlo k porušeniu zákona. Rozhodnutie o zaistení bolo vydané v súlade so zákonom
a podľa odporcu cudzinec sa len všemoţne snaţí o to, aby nemusel opustiť územie Slovenskej
republiky a teda i Schengenský priestor. S namietaním navrhovateľa teda odporca nesúhlasil,
pretoţe zastavenie konania o azyle bolo v čase zaistenia vykonateľné a rozhodnutie
o neudelení azylu právoplatné. Preto navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozhodnutie ako vecne a právne správne potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne
(§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov)
k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, ţe deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 24. mája 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Z administratívneho spisu bolo zistené, ţe navrhovateľ prvýkrát poţiadal o udelenie
azylu na území Slovenskej republiky dňa 2.2.2004 pod menom D. D., pričom ako dôvod
uviedol zlú ekonomickú situáciu. Po podaní ţiadosti svojvoľne opustil azylové zariadenie,
konanie o azyle pod č. MU-907/PO-Ţ/2004 bolo preto 7.4.2004 zastavené. Neskôr
neoprávnene vstúpil na územie Rakúska, odkiaľ bol vrátený späť na Slovensko.
7
Druhýkrát poţiadal o udelenie azylu 23.3.2004 z politických dôvodov. Opäť
nepovolene vstúpil na územie Rakúska a bol vrátený na územie Slovenskej republiky. Aj toto
konanie o azyle pod č. MU-1955/PO-Ţ/2004 bolo preto 28.3.2004 zastavené.
Tretíkrát poţiadal o udelenie azylu 28.3.2004, pričom ako dôvod uviedol ekonomické
dôvody. Znova nedovolene vstúpil na územie Rakúska, bol vrátený na územie Slovenskej
republiky a konanie o udelenie azylu č. MU-2076/ PO-Ţ/2004 bolo 14.4.2004 zastavené.
Štvrtýkrát poţiadal o udelenie azylu 6.4.2004 z ekonomických a politických dôvodov.
Aj toto konanie pod č. MU-2438/PO-Ţ/2004 bolo dňa 19.4.2004 zastavené, nakoľko
sa navrhovateľ po podaní vyhlásenia nedostavil v zákonnej lehote do azylového zariadenia.
Piatykrát poţiadal o udelenie azylu 23.6.2004. V tomto prípade svojvoľne opustil
azylové zariadenie a konanie pod č. MU-5897/POŢ/2004 bolo 27.7.2004 zastavené.
Dňa 7.10.2005 Oddelenie hraničnej kontroly PZ Bratislava – Rusovce vydalo
rozhodnutie o administratívnom vyhostení pod č. p.: P-PPZ-14/HK-Ru/2005 a bol mu určený
zákaz vstupu na územie SR na dobu 5 rokov, t. j. do 7.10.2010, z dôvodu, ţe sa na území
Slovenskej republiky nachádzal neoprávnene bez cestovného dokladu. Navrhovateľ sa proti
tomuto rozhodnutiu neodvolal a to nadobudlo právoplatnosť 22.10.2005.
Šiestykrát poţiadal o udelenie azylu 15.2.2006 z politických a národnostných
dôvodov. Rozhodnutím č. MU-235-22/PO-Ţ/2006 zo dňa 12.5.2006 mu nebol azyl na území
SR udelený. Toto rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom Bratislava 7.2.2006
pod č. 9Saz 51/2006.
Siedmykrát poţiadal o azyl, uţ ako V. P., 29.7.2008 z dôvodu obavy o svoj ţivot
v krajine pôvodu. Rozhodnutím č. MU-459/PO-Ţ-2008 zo dňa 2.9.2008 mu nebol udelený
azyl, ani mu nebola poskytnutá doplnková ochrana. Toto rozhodnutie bolo potvrdené pod č.
5Saz 85/2008 dňa 7.1.2009 Krajským súdom v Košiciach a rozhodnutie krajského súdu bolo
potvrdené rozhodnutím č. 8Sţa 18/2008 zo dňa 4.6.2009 Najvyšším súdom Slovenskej
republiky.
Ôsmykrát poţiadal o udelenie azylu 3.9.2009 počas výkonu trestu odňatia slobody
v ÚVTOS H. (za spáchanie úmyselného prečinu krádeţe bol odsúdený k trestu odňatia
slobody na osem mesiacov nepodmienečne) z dôvodu ohrozenia ţivota aj zdravia v krajine
pôvodu zo strany príbuzných svojho otca. pod č. MU-517-20/PO-Ţ-2009 vydal Migračný
8
úrad MV SR dňa 20.10.2009 rozhodnutie o zastavení konania o udelenie azylu z dôvodu, ţe
sa uţ právoplatne rozhodlo o tom, ţe sa neudeľuje azyl a skutkový stav sa podstatne
nezmenil. Toto rozhodnutie je vykonateľné a podaný rozklad nemal odkladný účinok.
Po jeho prepustení z ÚVTOS H., Oddelenie cudzineckej polície PZ Trnava dňa
6.11.2009 vydalo rozhodnutie č. p.: UHCP-48-8/RHCP-BA-TT-AV-2009, ktorým bol
navrhovateľ zaistený v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, teda na účel
výkonu jeho administratívneho vyhostenia. Cudzinec bol podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte
cudzincov zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 180 dní, t. j. do
4.5.2010. Dňa 5.5.2010 o 14.30 hod bol cudzinec prepustený na slobodu z ÚPZC M. podľa §
63 písm. f/ bod 3. zákona o pobyte cudzincov, nakoľko uplynula lehota zaistenia. Podľa
odporcu jeho súčasný pobyt nie je známy.
Proti tomuto rozhodnutiu o zaistení podal navrhovateľ opravný prostriedok. Krajský
súd v Trnave rozhodnutím č. k. 32Sp 42/2009-26 zo dňa 7.1.2010 potvrdil napadnuté
rozhodnutie odporcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky toto rozhodnutie krajského súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie rozhodnutím č. 1Sţa 37/2010 zo dňa 4.5.2010,
vzhľadom k tomu, ţe krajský súd sa uvedenými námietkami navrhovateľa uplatnenými
v opravnom prostriedku nezaoberal a odňal mu tým moţnosť konať o uplatnených
námietkach pred súdom. Krajský súd svojím rozhodnutím č. k. 32Sp 42/2009-68 zo dňa
14.6.2010 znova potvrdil rozhodnutie správneho orgánu. Aj toto rozhodnutie krajského súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1Sţa 82/2010 zo dňa 7.12.2010 zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vzhľadom na to, ţe krajský súd sa znova uvedenými
námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku nezaoberal, čím neodstránil
vytýkané nedostatky svojho rozhodnutia a odňal tým navrhovateľovi moţnosť konať
o uplatnených námietkach pred súdom. Krajský súd vydal pod č. k. 32Sp 42/2009-110 dňa
14.2.2011 rozsudok, ktorým napadnuté rozhodnutie správneho orgánu potvrdil. Proti tomuto
rozhodnutiu sa navrhovateľ znova odvolal.
V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté
rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými
9
námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z účinného od 1.1.2008 policajt je
oprávnený zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu
trestu vyhostenia.
Podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov cudzinec môţe byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac však na 180 dní.
Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 62 ods. 1
písm. a/ zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o administratívnom
vyhostení.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa splnením podmienok podľa
§ 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, a to existenciu rozhodnutia odporcu
o administratívnom vyhostení navrhovateľa č. p. P-PPZ-14/HK-Ru/2005 zo dňa 7.10.2005.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto povaţoval odvolacie námietky navrhovateľa
za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil
ani ţiadne pochybenie v postupe odporcu, pričom krajský súd sa dostatočne vysporiadal
so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.
Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ sa na niektorých miestach v odôvodnení
rozhodnutia krajského súdu uvádza ako účel zaistenia navrhovateľa zabezpečenie výkonu
trestu vyhostenia, ide v danom prípade o formulačnú nedôslednosť, nakoľko v ostatných
častiach rozhodnutia uviedol krajský súd ako účel zaistenia administratívne vyhostenie,
čo sa aj v iných častiach rozhodnutia výslovne uvádza. Z obsahu pripojených spisov je
zrejmé, ţe ide o zaistenie pre účely administratívneho vyhostenia.
Krajskému súdu moţno vyčítať aj nepresné uvádzanie časových údajov
o rozhodnutiach, keď nesprávne uviedol údaje o rozhodnutiach Krajského súdu v Košiciach
a Najvyššieho súdu SR, ktorými bolo potvrdené rozhodnutie Migračného úradu MV SR
ČAS: MU-517-20/PO-Ţ-2009 zo dňa 20.10.2009.
Uvedené nedostatky však nespôsobujú nepreskúmateľnosť rozhodnutia
pre nezrozumiteľnosť a nejde ani o vadu majúcu vplyv na jeho vecnú správnosť.
10
Z uvedených dôvodov preto bolo moţné vyvodiť záver, ţe rozhodnutie odporcu
o zaistení navrhovateľa podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné
povaţovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho
rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku
stotoţnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 OSP
v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, ţe navrhovateľovi,
ako neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 24. mája 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová