Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Saz-3-2024.pdf
PDF · 130.17 KB
Case nature
Area
Subarea
8Saz/3/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach sudcom A. A. A. v právnej veci žalobkyne: B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: D. D. B., bez dokladu totožnosti, trvale bytom D. D. B., toho času miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, právne zastúpená: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Bratislava Ružinov - letisko, so sídlom Letisko M. R. Štefánika, 820 16 Bratislava, vo veci správnej žaloby o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA7-2024/053052-033 zo dňa 5. júla 2024 a o prepustenie zo zaistenia, takto
rozhodol:
I. Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA7-2024/053052-033 zo dňa 5. júla 2024 o zaistení žalobkyne: B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, bez dokladu totožnosti, trvale bytom D. D. B., toho času miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce zrušuje.
II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby bezodkladne prepustil zo zaistenia žalobkyňu: B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, bez dokladu totožnosti, trvale bytom Iránska islamská republika, toho času miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce.
III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA7-2024/053052-033 zo dňa 05.07.2024 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) o zaistení žalobkyne ako žiadateľky o udelenie azylu, keďže existuje podozrenie, že podala žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jej administratívne vyhostenie. Zároveň podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 05.10.2024 a podľa § 88a ods. 5 zákona o pobyte cudzincov rozhodol o umiestnení žalobkyne v útvare policajného zaistenia pre cudzincov. 2. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, že dňa 03.07.2024 v čase o 13:30 hod. žalobkyňa pricestovala letecky z Istanbulu do Bratislavy, pričom pri hraničnej kontrole predložila cestovný pas Bulharskej republiky č. XXXXXXXXX vydaný na meno: E. A. F., ktorý bol po následnej kontrole vyhodnotený ako pozmenený. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo voči žalobkyni začaté správne konanie vo veci zákazu vstupu podľa § 82 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov.
Dňa 04.07.2024 v čase o 9:45 hod. bola so žalobkyňou spísaná zápisnica o podaní vysvetlenia, kedy žalobkyňa požiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu hrozby smrti v domovskej krajine. Následne dňa 05.07.2024 bolo začaté konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobkyne podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a toto bolo rozhodnutím č.: PPZ- HCP-BA7-2024/053052-031 zo dňa 05.07.2024 prerušené z dôvodu podanej žiadosti o udelenie azylu. V napadnutom rozhodnutí žalovaný uviedol, že počas zaistenia žalobkyne bude Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky posudzovať jej žiadosť o udelenie azylu. Zároveň žalovaný konštatoval, že v prípade žalobkyne ide o žiadateľa o azyl, u ktorého je podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, a z tohto dôvodu žalovaný nerozhodol o prepustení žalobkyne a jej následnom prevoze do záchytného tábora v Humennom. 3. Žalovaný konštatoval, že zaistenie žalobkyne je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a deklaroval, že práva žalobkyne podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd jej neupiera a plne ich rešpektuje. 4. Dňa 10.07.2024 žalovaný písomnosťou č. PPZ-HCP-BA7-2024/054193-001 opravil „zrejmú chybu v písomnom vyhotovení“ napadnutého rozhodnutia, a to tak, že na strane 1 (teda vo výrokovej časti) pôvodne aplikovaný dôvod zaistenia žalobkyne podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov nahradil dôvodom zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Obdobne takto vykonal opravu aj v ostatných častiach rozhodnutia a skonštatoval, že ostatné časti písomného vyhotovenia napadnutého rozhodnutia zostávajú nezmenené.
II.
Konanie na správnom súde
5. Žalobkyňa sa správnou žalobou zo dňa 18.07.2024 podľa § 221 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v účinnom znení (ďalej aj „S.s.p.“) domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a zároveň žiadala, aby správny súd nariadil žalovanému, aby bola bezodkladne prepustená zo zaistenia a bola jej priznaná náhrada trov konania. 6. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že bola zaistená napadnutým rozhodnutím podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Zároveň uviedla, že samostatnými rozhodnutiami žalovaný zaistil aj maloleté deti žalobkyne: B. F. G., nar. XX.XX.XXXX a A. F. G., nar. XX.XX.XXXX, ktorí sa rovnako ako žalobkyňa obrátili so žalobou na súd. 7. Žalobkyňa v žalobe namietala, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasí v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, dospel na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie je citáciou zákonných ustanovení bez riadneho odôvodnenia. v tejto súvislosti uviedla, že zákonným predpokladom pre aplikáciu § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je existencia rizika úteku žalobkyne, ktorý nebol splnený a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa so splnením tohto predpokladu žalovaný ani nezaoberal. Rovnako žalovaný neodôvodnil nevyhnutnosť a proporcionalitu zaistenia žalobkyne. Zároveň žalovaný vôbec neuviedol, prečo považuje žiadosť žalobkyne o azyl za účelovú. Nedostatočne odôvodnil napadnuté rozhodnutie v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia ako aj aplikácie menej invazívnych prostriedkov nahradzujúcich zaistenie. V tejto súvislosti uviedla, že ako žiadateľka o azyl má možnosť prebývať v azylovom zariadení, kde má zároveň zabezpečené bezplatné stravovanie a lekársku starostlivosť, a z tohto dôvodu žalobkyni bolo možné uložiť povinnosť hlásenia pobytu. 8. Napokon dodala, že na území Slovenskej republiky, ale aj v rámci Európskej únie žiada o udelenie azylu prvýkrát, je si vedomá fungovania dublinského systému, v zmysle, ktorého by bola aj v prípade úteku z územia Slovenskej republiky na toto odovzdaná, uviedla, že vzhľadom na okolnosti jej prípadu existuje vysoká pravdepodobnosť priznania medzinárodnej ochrany a v prípade jej prepustenia zo zaistenia a umiestnenia v azylovom zariadení nebude ohrozený účel zaistenia. 9. Žalobkyňa považuje za neopodstatnený argument žalovaného o tom, že na území Slovenskej republiky má neoprávnený pobyt. V tejto súvislosti poukázala na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa 30.03.2016, sp. zn. 10Sža/35/2014 zo dňa 02.10.2014, sp. zn. 10Sža/38/2014 zo dňa 05.11.2014 a sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015. 10. Ďalej žalobkyňa poukázala na internetové zdroje informácií o zlej bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu a štatistiku vedenú Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že štátnym príslušníkom Iránu bolo na území Slovenskej republiky udelených doposiaľ 41
azylov. Vo vzťahu k záveru o účelovosti žiadosti o azyl žalobkyňa poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa 30.03.2016. Zároveň žalobkyňa poukázala na nedávne rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sak/4/2023 zo dňa 27.03.2023 a sp. zn. 2Sak/3/2023 zo dňa 27.03.2024, ktorými bolo z dôvodu nedostatočného skúmania a vyhodnotenia prekážok administratívneho vyhostenia rozhodnuté o nariadení prepustenia iných dvoch štátnych príslušníkov Iránu. 11. Podľa názoru žalobkyne je napadnuté rozhodnutie zároveň v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou správnych súdov a kasačného súdu v otázke obmedzenia osobnej slobody rodín s maloletými deťmi, nakoľko žalovaný v rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že sa žalobkyňa nachádza v zaistení so svojimi maloletými deťmi, pričom žalovaný neposúdil prípustnosť zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Keďže žalovaný nedostatočne, resp. vôbec neodôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu maloletých osôb, ktorý logicky súvisí s obmedzením osobnej slobody žalobkyne, táto považuje rozhodnutie za nepreskúmateľné a teda aj nezákonné. 12. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zopakoval už vyššie opísaný priebeh a výsledky administratívneho konania. Ďalej poukázal na dôvody pre ktoré žalobkyňa požiadala o udelenie azylu, skutočnosť, že žalobkyňa si pozmenené cestovné doklady zaobstarala pre seba a pre svojich synov prostredníctvom svojho manžela ako aj na vyjadrenie žalobkyne o tom, že cieľom ich cesty bolo Nemecko. V tejto súvislosti uviedol, že po predložení pozmeneného cestovného dokladu a upovedomení štátneho príslušníka tretej krajiny o tom, že mu hrozí zákaz vstupu do členských štátov Európskej únie na 3 až 5 rokov tento účelovým spôsobom požiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky s cieľom zabezpečiť zastavenie konania o zákaze vstupu. Účelovosť a špekulatívnosť takéhoto vyhlásenia navyše umocňuje skutočnosť, že na územie Slovenskej republiky s podvodnými dokladmi s cieľom pokračovať ďalej do ekonomicky vyspelejších európskych štátov prichádza zo štátov považovaných za bezpečné krajiny - v tomto prípade išlo o Tureckú republiku. Vo vzťahu k nevyužitiu alternatívnych donucovacích opatrení žalovaný uviedol, že tieto nevyužil, keďže sa domnieval, že žalobkyňa by nezotrvala na určenom mieste a zneužila by tento inštitút. Z tohto dôvodu ako aj z dôvodu, že žalobkyňa za svoju cieľovú krajinu označila Nemecko žalovaný považuje podmienku existencie rizika úteku za splnenú. Žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a navrhol, aby správny súd správnu žalobu zamietol. 13. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobkyni, ktorá k tomuto nezaujala žiadne stanovisko. 14. Správny súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 19. augusta 2024. Na pojednávanie sa účastníci konania nedostavili (žalobkyňa, jej právny zástupca ako aj žalovaný svoju neprítomnosť ospravedlnili), preto správny súd v nariadenom pojednávaní pokračoval v ich neprítomnosti (§ 114 SSP).
III.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov
15. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. 16. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
17. Podľa § 88 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 18. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona, ak vyjadril úmysel neopustiť územie Slovenskej republiky alebo členských štátov alebo je tento úmysel zjavný z jeho konania, v minulosti sa vyhol prevozu podľa osobitného predpisu85) alebo sa pokúsil o útek, alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa posudzuje individuálne podľa okolností každého jednotlivého prípadu. 19. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. 20. Podľa § 88a ods. 1 písm. b) a c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 21. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 22. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia, 23. Podľa čl. 3 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“), nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 24. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 25. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné. 26. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou. 27. Podľa čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice, zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1. 28. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie. 29. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa (ďalej aj „Dohovor o právach dieťaťa“), záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. 30. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom
prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa. 31. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami. 32. Podľa § 206 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v platnom a účinnom znení (ďalej aj „SSP“), pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 33. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 34. Podľa § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania.
IV.
Právne posúdenie veci správnym súdom
35. Správny súd konajúc podľa ust. § 221 a nasl. SSP, po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou, preskúmal v nej obsiahnutú argumentáciu, ako aj obsah administratívneho spisu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 36. Predmetom súdneho prieskumu v zmysle správnej žaloby bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zaistení a posúdenie, či ďalšie zotrvanie žalobkyne v zaistení realizované v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce je zákonné. 37. Na prvom mieste správny súd považoval za nevyhnutné vysporiadať sa s postupom žalovaného, ktorý po vydaní napadnutého rozhodnutia, ktorým zaistil žalobkyňu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, písomnosťou č. PPZ-HCP-BA7-2024/054193-001 vykonal opravu napadnutého rozhodnutia tak, že vo výrokovej časti pôvodne aplikovaný dôvod zaistenia žalobkyne podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov nahradil dôvodom zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Rovnakým spôsobom vykonal opravu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. 38. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/60/2016 zo dňa 14.12.2017, podľa ktorého z ustanovenia § 47 ods. 6 Správneho poriadku vyplýva, že chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania. Zmyslom tohto inštitútu je odstrániť zrejmé chyby a nesprávnosti, ku ktorým došlo nedopatrením zamestnanca správneho orgánu, ktorý vypracoval písomné vyhotovenie rozhodnutia. Chyby, ktoré sa vyskytujú v správnych rozhodnutiach, majú rôzny charakter, pričom môžu byť v jeho obsahovej časti, ako aj vo forme rozhodnutia. Z tohto hľadiska treba rozlišovať medzi obsahovo materiálnymi chybami správnych rozhodnutí, ktorých odstránenie vyžaduje zásadnú zmenu alebo zrušenie správneho rozhodnutia a obsahovo formálnymi chybami správnych rozhodnutí, ktoré spočívajú vo formálnych nedostatkoch rozhodnutia, akými sú chyby v písaní, počtoch alebo iných zrejmých nesprávnostiach rozhodnutia, ktoré sú označované ako opraviteľné (§ 47 ods. 6 Správneho poriadku). 39. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sž/142/2001: „Oprava chyby v písaní a počítaní alebo inej zrejmej nesprávnosti rozhodnutia je prípustná len vtedy, ak sú takéto chyby a nesprávnosti rozhodnutia zrejmé z kontextu predmetného rozhodnutia. Omyl v hodnotení skutkových okolností alebo právnom posúdení veci, hoci sa javí ako zrejmý, nemožno napraviť podľa § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Formou opravy rozhodnutia nemožno zásadne zmeniť pôvodné rozhodnutie tak, aby na základe opravy rozhodnutia malo dôjsť k zmene právnej situácie založenej rozhodnutím. Takúto zásadnú zmenu rozhodnutia je možné dosiahnuť iba postupom podľa § 65 zákona č. 71/1967 Zb., t. j. aplikáciu inštitútu preskúmania rozhodnutia mimo
odvolacieho konania, ktorého uplatnenie je však limitované lehotou troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia (§ 68 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.).“ 40. Dôvod zaistenia žalobcu vyjadrený podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je nutné hodnotiť ako výsledok právneho posúdenia veci žalovaným. Tento dôvod bol uvedený ako súčasť samotného výroku preskúmavaného rozhodnutia (pričom následne bolo znenie tohto zákonného ustanovenia taktiež citované v texte odôvodnenia). Podľa názoru správneho súdu dôvod zaistenia predstavuje právny základ obmedzenia osobnej slobody žalobcu, a preto tvorí neoddeliteľnú súčasť rozhodnutia vo veci, ktoré je vyjadrené výrokom rozhodnutia (§ 47 ods. 2 správneho poriadku). Dôvod zaistenia ako zákonný predpoklad zásahu do osobnej slobody má vždy obzvlášť závažný význam a musí byť teda za každých okolností nepochybne a jednoznačne stanovený (a to už od momentu vydania rozhodnutia, ktorým dochádza k zaisteniu cudzinca). Z týchto dôvodov vymedzenie určitého (následne korigovaného) dôvodu zaistenia vo výroku rozhodnutia o zaistení nemožno kvalifikovať ako chybu v písaní (formálny nedostatok), ktorý by bolo možné odstraňovať postupom podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku. 41. Zároveň z obsahu preskúmavaného rozhodnutia nevyplýva, že pri zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov by sa malo jednať chybu písomného vyhotovenia preskúmavaného rozhodnutia, ktoré by bolo možné označiť za zrejmú. Žiadna časť odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia v pôvodnom znení neobsahuje výslovný odkaz na § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Naopak žalovaný v napadnutom rozhodnutí výslovne uvádza, že „Správny orgán preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené podmienky podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov.“ Správny súd podotýka, že skutkové dôvody zaistenia žalobcu uvedené v preskúmavanom rozhodnutí sú natoľko strohé (k tomu nižšie), že ani z týchto nemožno usúdiť, že by sa malo jednať o zrejmú chybu pri určení dôvodu zaistenia ako § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov namiesto § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte. 42. Správny súd dospel k záveru, že oprava zo dňa 10.07.2024 bola vykonaná v rozpore s § 47 ods. 6 správneho poriadku, a preto nebola spôsobilá vyvolať žiadne účinky vo vzťahu k zmene preskúmavaného rozhodnutia. Preto správny súd na opravu zo dňa 10.07.2024 neprihliadal a posúdil preskúmavané rozhodnutie v znení pred vykonaním opravy zo dňa 10.07.2024. 43. Predmetom preskúmania v tomto konaní je preto rozhodnutie žalovaného, ktorým podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov zaistil žalobkyňu ako žiadateľku o udelenie azylu, z dôvodu že existuje podozrenie, že podala žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jej administratívne vyhostenie. Uvedené ustanovenie umožňuje žalovanému zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ktorý je už zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b), ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Pokiaľ teda policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu podaná po jeho predchádzajúcom zaistení je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, žalovaný rozhodne, že dôvody predchádzajúceho zaistenia podľa § 88 ods.1 písm. a) alebo b) zákona pobyte cudzincov trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu, pričom v rozhodnutí v ktorom preukáže splnenie zákonných podmienok jeho zaistenia podľa § 88a ods.1 písm. c) musí vyložiť, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu. V prejednávanom prípade nebola účinne naplnená podmienka, že v čase vydania nového rozhodnutia o zaistení, bola žalobkyňa zaistená podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona o pobyte cudzincov. Splnenie tejto podmienky žalovaný v napadnutom rozhodnutí nekonštatoval a jej splnenie nevyplýva ani z obsahu administratívneho spisu. Preto už z tohto dôvodu je napadnuté rozhodnutie nezákonné, pričom ako už správny súd vyššie konštatoval, uvedené pochybenie nebolo možné odstrániť opravou podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku. 44. Správny súd vyhodnotil ako dôvodný žalobný bod týkajúci sa nedostatočného zdôvodnenia dĺžky doby zaistenia. Správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona (§ 88 ods. 4), že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný rozhodol o zaistení žalobkyne na 3 mesiace, pričom odôvodnenie doby zaistenia v napadnutom rozhodnutí úplne absentuje. Na povinnosť odôvodniť dĺžku doby zaistenia riadne a dostatočne konkrétnym spôsobom nemá žiadny vplyv formulácia výroku rozhodnutia: „na čas nevyhnutne potrebný, najviac do ...“. Z preskúmavaného rozhodnutia preto nie je vôbec zrejmé z akých dôvodov mal za to, že je potrebné zaistiť žalobkyňu na dobu, 3 mesiacov.
Takéto pochybenie je podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14. marca 2011). 45. Správny súd mal taktiež za dôvodný žalobný bod, ktorým žalobkyňa v správnej žalobe vytýkala žalovanému, že sa v preskúmavanom rozhodnutí nedostatočne zaoberal možnosťou uloženia miernejších donucovacích opatrení ako zaistenia. Spolu so zaistením žalobkyne došlo k zaisteniu jej dvoch maloletých synov na základe samostatných rozhodnutí. Ako žalobkyňa, tak aj jej synovia požiadali o udelenie azylu v Slovenskej republike. Podľa záverov ustálenej rozhodovacej praxe: „Z obsahu citovaného zákonného ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov okrem iného vyplýva, že žiadateľa o udelenie azylu možno zaistiť, ak na dosiahnutie účelu nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky. K nevyhnutnosti využitia miernejších opatrení ESĽP vo veci Rusu v. Rakúsko, rozsudok z 2. októbra 2008, sťažnosť č. 34082/02, (sťažovateľka bola uväznená, keď sa pokúšala opustiť krajinu, pretože do krajiny vstúpila nelegálne, bez platného pasu a víz, a na život v Rakúsku nemala potrebné prostriedky, z týchto dôvodov orgány usúdili, že v prípade prepustenia by utiekla a zmarila konanie) zdôraznil, že zaistenie jednotlivca je vážne opatrenie, a že v kontexte, kde je zaistenie nutné na dosiahnutie stanoveného cieľa, bude zaistenie svojvoľné, pokiaľ nie je odôvodnené ako posledná možnosť po zvážení ostatných menej prísnych opatrení a ak sa zistí, že tieto opatrenia sú nedostatočné na ochránenie jednotlivca alebo verejného záujmu. Odôvodnenie orgánov na zaistenie žiadateľky bolo neprimerané a jej zaistenie obsahovalo prvky svojvôle. Jej zaistenie preto porušilo článok 5 EDLP.
Vo veci A. v. Estónsko, rozsudok z 8. októbra 2009, sťažnosť č. 10664/05, ESLP zistil, že orgány mali k dispozícii aj iné opatrenia než držať žiadateľa v predlžovanej väzbe v deportačnom stredisku, keď nemali bezprostrednú vyhliadku na jeho vyhostenie.
Vo veci Yoh-Ekale Mwanje v. Belgicko, rozsudok z 20. decembra 2011, č. 10486/10, sa sťažnosť týkala zaistenia kamerunskej štátnej príslušníčky s pokročilým nálezom HIV. Orgány poznali totožnosť a stálu adresu žiadateľky a tá vždy dodržala termíny ich návštev, a podnikla niekoľko krokov s cieľom zlegalizovať svoje postavenie v Belgicku. Napriek skutočnosti, že jej zdravotný stav sa počas pobytu vo väzení zhoršil, orgány neposúdili menej intruzívnu možnosť- miernejšie opatrenia, ako napríklad vydanie povolenia na dočasný pobyt s cieľom chrániť verejný záujem. Namiesto toho ju držali vo väzení takmer štyri mesiace. ESLP nevidel žiadne prepojenie medzi zaistením žiadateľky a cieľom vlády deportovať ju, a preto usúdil, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 EDLP.
Vo veci A. a i. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok veľkého senátu z 19. februára 2009, sťažnosť č. 3455/05, ESLP konštatoval, že politika „aktívneho sledovania“ možnej deportácie žiadateľky nebola dostatočne určitá ani determinujúca, aby predstavovala „opatrenie [...] prijaté na účel deportácie“ podľa článku 5 ods. 1. Zaistenie nebolo jasne zacielené na zabránenie nepovolenému vstupu, a preto bolo nezákonné.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, 10SZa/12/2016)
46. Na vyššie uvedené právne závery je potrebné dbať obzvlášť dôsledne, keď sa zaistenie týka členov rodiny s maloletými deťmi, ktorí požiadali o udelenie azylu. Preskúmavané rozhodnutie sa s možnosťou uloženia miernejších donucovacích opatrení dostatočne nevysporiadalo, a preto je aj v tejto časti pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
47. Správny súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobkyne, že žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia o zaistení žiadnym spôsobom nezohľadnil záujem maloletých detí žalobkyne, ktoré boli zaistené spolu s ňou na základe samostatných rozhodnutí žalovaného tak, ako to vyžadujú všeobecne záväzné právne predpisy, ako aj ustálená rozhodovacia prax. 48. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 49. V tomto kontexte správny súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14. júna 2016, v zmysle ktorého „správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a
ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.“ 50. Kasačný súd v tejto súvislosti považoval za dôležité zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19. januára 2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12. októbra 2006 vo veci A. A. a C. A. v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19. januára 2010 vo veci A. i. v. Belgicko (č. 41442/07). 51. Správny súd preto posúdil ako dôvodnú aj námietku žalobkyne týkajúcu sa tej skutočnosti, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že žalobkyňa je v zaistení spolu so svojimi dvoma maloletými deťmi, a teda neposúdil prípustnosť zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 v spojení s § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Navyše, v celom rozhodnutí žalovaného nie je žiadna zmienka o tom, že žalobkyňa bola zaistená spolu so svojimi maloletými deťmi. V tejto súvislosti správny súd upriamuje pozornosť na článok 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť vždy prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí a podľa názoru správneho súdu aj v prípade, ak rozhodnutie správneho orgánu nesmeruje priamo proti maloletej osobe, avšak je s ňou logicky neoddeliteľne spojené, pričom správny súd vychádza judikovaného právneho názoru, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov, v spojení so zásadou zachovania celistvosti rodiny. Správny súd preto dodáva, že hoci je pravdou, že maloleté deti sú zaistené na základe samostatných rozhodnutí, v tejto súvislosti bolo žiadúce, aby žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysvetlil svoje úvahy vedúce k rozhodnutiu o zaistení žalobkyne týkajúce sa aj otázky, či zaistenie jej maloletých detí bolo dôvodné (nakoľko toto má predstavovať len krajnú možnosť), akým spôsobom boli zohľadnené záujmy týchto maloletých detí, a či bola zachovaná zásada celistvosti rodiny, tak aby bolo možné z rozhodnutia vyvodiť, že na jednej strane bolo prihliadnuté na záujem zachovania rodiny, avšak aj u maloletých detí bola samostatne daná dôvodnosť ich zaistenia. 52. Správny súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, vychádzajúc zo skutočnosti, že v konaní neboli splnené podmienky na zaistenie žalobkyne podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a následnú opravu rozhodnutia správny súd nemohol uznať ako účinnú, žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí opomenul odôvodniť dobu zaistenia žalobkyne ako aj neuplatnenie menej invazívnych postupov, nahradzujúcich zaistenie a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou opomenul vysporiadať sa s otázkou ochrany záujmov maloletých detí, napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia.
53. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j. podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§ 440 ods. 1, 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).