Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21Saz-3-2024.pdf
PDF · 135.07 KB
Case nature
Area
Subarea
21Saz/3/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach, sudcom Mgr. Mariánom Haladejom, v právnej veci žalobcu: mal. A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 07801 Sečovce, Slovenská republika, v mene ktorej koná zákonný zástupca (matka) A. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 07801 Sečovce, Slovenská republika, zastúpená: Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30 798 841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Bratislava Ružinov – letisko, Letisko M. R. Štefánika, 820 16 Bratislava, Slovenská republika o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA7-2024/053052-030 zo dňa 05.07.2024, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného číslo PPZ-HCP-BA7-2024/053052-030 zo dňa 05.07.2024 o zaistení žalobcu: : mal. A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 07801 Sečovce, Slovenská republika.
II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby bezodkladne prepustil zo zaistenia žalobcu: : mal. A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 07801 Sečovce, Slovenská republika
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 18.07.2024, predloženou žalovanému dňa 19.07.2024 a doručenou dňa 12.08.2024 Správnemu súdu v Košiciach, sa žalobca domáhal nariadenia prepustenia zo zaistenia, nakoľko žalobca bol zaistený pre účely výkonu administratívneho vyhostenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), resp. v zmysle opravy rozhodnutia zo dňa 10.07.2024 podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.
Administratívne konanie
2. Dňa 03.07.2024 v čase o 13:30 hod. žalobca pricestoval letecky z Istanbulu do Bratislavy, spolu so svojím súrodencom a matkou, pričom pri hraničnej kontrole predložil cestovný pas Bulharskej republiky č. XXXXXXXXX vydaný na meno: E. A., -m-, nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol po následnej
kontrole vyhodnotený ako pozmenený. Na základe druhej kontroly bolo zistené, že došlo k falšovaniu a pozmeňovaniu údajov na cestovnom doklade. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo voči žalobcovi začaté správne konanie vo veci zákazu vstupu podľa § 82 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Dňa 04.07.2024 v čase o 9:45 hod. bola so žalobcom za prítomnosti zákonného zástupcu - matky D. A. - spísaná zápisnica o podaní vysvetlenia, kedy žalobca požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu hrozby smrti v domovskej krajine. Následne dňa 05.07.2024 bolo začaté konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a toto bolo rozhodnutím č.: PPZ-HCP-BA7-2024/053052-028 zo dňa 05.07.2024 prerušené z dôvodu podanej žiadosti o udelenie azylu. V napadnutom rozhodnutí žalovaný uviedol, že počas zaistenia žalobcu bude Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky posudzovať jej žiadosť o udelenie azylu. Zároveň žalovaný konštatoval, že v prípade žalobcu ide o žiadateľa o azyl, u ktorého je podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie a z tohto dôvodu žalovaný nerozhodol o prepustení žalobcu a jeho následnom prevoze do záchytného tábora v Humennom.
3. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA7-2024/053052-030 zo dňa 5. júla 2024 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) o zaistení žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu, keďže existuje podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jej administratívne vyhostenie. Zároveň podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 05.10.2024 a podľa § 88a ods. 5 zákona o pobyte cudzincov rozhodol o umiestnení žalobcu v útvare policajného zaistenia pre cudzincov. Žalovaný ďalej vydal prípis- oprava zrejmej chyby v písaní v písomnom vyhotovení rozhodnutia, kde opravil výrokovú časť rozhodnutia, okrem iného opravil dôvod zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, a nahradil ho okrem iného dôvodom podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.
4. Žalovaný konštatoval, že zaistenie žalobcu je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a deklaroval, že práva žalobcu podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd jej neupiera a plne ich rešpektuje.
Konanie pred správnym súdom
5. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 18.07.2024 podľa § 221 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v účinnom znení (ďalej aj „S.s.p.“) domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a zároveň žiadal, aby správny súd nariadil žalovanému, aby bol bezodkladne prepusteny zo zaistenia a bola mu priznaná náhrada trov konania. Žalobca v žalobe uviedol, že bol zaistený napadnutým rozhodnutím podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Zároveň uviedol, že samostatnými rozhodnutiami žalovaný zaistil aj matku žalobcu D. A. nar. XX.XX.XXXX a súrodenca F. B. C., nar. XX.XX.XXXX, ktorí sa rovnako ako žalobca obrátil so žalobou na súd.
6. Žalobca v žalobe namietal, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasí v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, dospel na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie je citáciou zákonných ustanovení bez riadneho odôvodnenia. V tejto súvislosti uviedol, že zákonným predpokladom pre aplikáciu § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je existencia rizika úteku žalobcu, ktorý nebol splnený a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa so splnením tohto predpokladu žalovaný ani nezaoberal. Rovnako žalovaný neodôvodnil nevyhnutnosť a proporcionalitu zaistenia žalobcu. Zároveň žalovaný vôbec neuviedol, prečo považuje žiadosť žalobcu o azyl za účelovú. Nedostatočne odôvodnil napadnuté rozhodnutie v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia ako aj aplikácie menej invazívnych prostriedkov nahradzujúcich zaistenie. V tejto súvislosti uviedol, že ako žiadateľ o azyl má možnosť prebývať v azylovom zariadení, kde má zároveň zabezpečené bezplatné stravovanie a lekársku starostlivosť a z tohto dôvodu žalobcovi bolo možné uložiť povinnosť hlásenia pobytu. Napokon dodal, že na území Slovenskej republiky, ale aj v rámci Európskej únie žiada o udelenie azylu prvýkrát, je si vedomý fungovania dublinského systému, v zmysle, ktorého by bola aj v prípade úteku z územia Slovenskej republiky na toto odovzdaný, uviedol, že vzhľadom na okolnosti jej prípadu existuje vysoká pravdepodobnosť priznania medzinárodnej ochrany a v prípade jej prepustenia zo
zaistenia a umiestnenia v azylovom zariadení nebude ohrozený účel zaistenia. Žalobca považuje za neopodstatnený argument žalovaného o tom, že na území Slovenskej republiky má neoprávnený pobyt. V tejto súvislosti poukázala na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa 30.03.2016, sp. zn. 10Sža/35/2014 zo dňa 02.10.2014, sp. zn. 10Sža/38/2014 zo dňa 05.11.2014 a sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015. Ďalej žalobca poukázal na internetové zdroje informácií o zlej bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu a štatistiku vedenú Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že štátnym príslušníkom Iránu bolo na území Slovenskej republiky udelených doposiaľ 41 azylov. Vo vzťahu k záveru o účelovosti žiadosti o azyl žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa 30.03.2016. Podľa názoru žalobcu je napadnuté rozhodnutie zároveň v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou správnych súdov a kasačného súdu v otázke obmedzenia osobnej slobody rodín s maloletými deťmi, nakoľko žalovaný v rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že sa žalobca nachádza v zaistení so svojou matkou a súrodencom, pričom žalovaný neposúdil prípustnosť zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Keďže žalovaný nedostatočne, resp. vôbec neodôvodnil zásah do základného práva na osobnú maloletého, ktorý logicky súvisí s obmedzením osobnej slobody žalobcu, táto považuje rozhodnutie za nepreskúmateľné a teda aj nezákonné.
7. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zopakoval už vyššie opísaný priebeh a výsledky administratívneho konania. Ďalej poukázal na dôvody pre ktoré žalobca požiadal o udelenie azylu, skutočnosť, že matka žalobcu si pozmenené cestovné doklady zaobstarala pre seba a pre svojich synov prostredníctvom otca a cieľom ich cesty bolo Nemecko. V tejto súvislosti uviedol, že po predložení pozmeneného cestovného dokladu a upovedomení štátneho príslušníka tretej krajiny o tom, že mu hrozí zákaz vstupu do členských štátov Európskej únie na 3 až 5 rokov tento účelovým spôsobom požiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky s cieľom zabezpečiť zastavenie konania o zákaze vstupu. Účelovosť a špekulatívnosť takéhoto vyhlásenia navyše umocňuje skutočnosť, že na územie Slovenskej republiky s podvodnými dokladmi s cieľom pokračovať ďalej do ekonomicky vyspelejších európskych štátov prichádza zo štátov považovaných za bezpečné krajiny - v tomto prípade išlo o Tureckú republiku. Vo vzťahu k nevyužitiu alternatívnych donucovacích opatrení žalovaný uviedol, že tieto nevyužil, keďže sa domnieval, že žalobca by nezotrvala na určenom mieste a zneužil by tento inštitút. Z tohto dôvodu ako aj z dôvodu, že žalobca za svoju cieľovú krajinu označil Nemecko žalovaný považuje podmienku existencie rizika úteku za splnenú. Žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a navrhol, aby správny súd správnu žalobu zamietol.
8. Na rozhodnutie o správnej žalobe nariadil správny súd na deň 19.08.2024 so začiatkom o 09:40 hod. pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnil žalobca ani jeho zástupca, ktorí svoju neúčasť na ňom ospravedlnil už v správnej žalobe a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Rovnako tak, sa tohto pojednávania nezúčastnil ani zástupca žalovaného, pričom svoju neúčasť žalovaný ospravedlnil vo svojom vyjadrení k žalobe. Neprítomná bola aj verejnosť. Neprítomná bola aj zákonná zástupkyňa maloletého žalobcu. Správny súd v Košiciach si pre účely súdneho konania pripojil aj súvisiaci administratívny spis z konania vedeného na správnom súde v Košiciach pod spisovou značkou 8Saz/3/2024. Zo zápisnice o pojednávaní konanom dňa 19.02.2024 vyplýva, že boli splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 137 ods. 3, veta druhá SSP a preto správny súd v tento deň vyhlásil rozsudok vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli Správneho súdu v Košiciach.
Relevantné právne predpisy
9. Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
10. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
11. Podľa ust. § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
12. Podľa § 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený.
13. Podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
14. Podľa § 88 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
15. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona, ak vyjadril úmysel neopustiť územie Slovenskej republiky alebo členských štátov alebo je tento úmysel zjavný z jeho konania, v minulosti sa vyhol prevozu podľa osobitného predpisu85) alebo sa pokúsil o útek, alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa posudzuje individuálne podľa okolností každého jednotlivého prípadu.
16. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
17. Podľa § 88a ods. 1 písm. b) a c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
18. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
19. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,
20. Podľa čl. 3 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“), nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
21. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
22. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
23. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou . 24. Podľa čl. 15 ods. 4 Návratovej smernice, zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.
25. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.
26. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa (ďalej aj „Dohovor o právach dieťaťa“), záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
27. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
28. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
29. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
30. Podľa druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
31. Podľa § 206 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v platnom a účinnom znení (ďalej aj „SSP“), pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
32. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
33. Podľa § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania.
Právny názor správneho súdu
34. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia sa oboznámil so správnou žalobou, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, vyjadreniami účastníkov konania a to v právnych medziach vznesených žalobných námietok a na pojednávaní konanom dňa 19.08.2024 dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná, rozhodnutie je potrebné zrušiť a je nevyhnutné nariadiť prepustenie žalobcu zo zaistenia. Po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, mal správny súd za dôvodnú predovšetkým námietku nedostatočného zdôvodnenia rozhodnutia a rovnako neúčelnosti zaistenia.
35. Na prvom mieste správny súd považoval za nevyhnutné vysporiadať sa s postupom žalovaného, ktorý po vydaní napadnutého rozhodnutia, ktorým zaistil žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, písomnosťou č. PPZ-HCP-BA7-2024/054192-001 vykonal opravu napadnutého rozhodnutia tak, že vo výrokovej časti pôvodne aplikovaný dôvod zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov nahradil dôvodom zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Rovnakým spôsobom vykonal opravu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/60/2016 zo dňa 14.12.2017, podľa ktorého z ustanovenia § 47 ods. 6 Správneho poriadku vyplýva, že chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania. Zmyslom tohto inštitútu je odstrániť zrejmé chyby a nesprávnosti, ku ktorým došlo nedopatrením zamestnanca správneho orgánu, ktorý vypracoval písomné vyhotovenie rozhodnutia. Chyby, ktoré sa vyskytujú v správnych rozhodnutiach, majú rôzny charakter, pričom môžu byť v jeho obsahovej časti, ako aj vo forme rozhodnutia. Z tohto hľadiska treba rozlišovať medzi obsahovo materiálnymi chybami správnych rozhodnutí, ktorých odstránenie vyžaduje zásadnú zmenu alebo zrušenie správneho rozhodnutia a obsahovo formálnymi chybami správnych rozhodnutí, ktoré spočívajú vo formálnych nedostatkoch rozhodnutia, akými sú chyby v písaní, počtoch alebo iných zrejmých nesprávnostiach rozhodnutia, ktoré sú označované ako opraviteľné (§ 47 ods. 6 Správneho poriadku).
36. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sž/142/2001: „Oprava chyby v písaní a počítaní alebo inej zrejmej nesprávnosti rozhodnutia je prípustná len vtedy, ak sú takéto chyby a nesprávnosti rozhodnutia zrejmé z kontextu predmetného rozhodnutia. Omyl v hodnotení skutkových okolností alebo právnom posúdení veci, hoci sa javí ako zrejmý, nemožno napraviť podľa § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Formou opravy rozhodnutia nemožno zásadne zmeniť pôvodné rozhodnutie tak, aby na základe opravy rozhodnutia malo dôjsť k zmene právnej situácie založenej rozhodnutím. Takúto zásadnú zmenu rozhodnutia je možné dosiahnuť iba postupom podľa § 65 zákona č. 71/1967 Zb., t. j. aplikáciu inštitútu preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania, ktorého uplatnenie je však limitované lehotou troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia (§ 68 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.).“
37. Aplikovaný dôvod zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov nemožno kvalifikovať ako chybu v písaní (formálny nedostatok) ale ako právne posúdenie veci a navyše, hoc aj mylné (k tomu viď nižšie), avšak vzhľadom na obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (keďže žalovaný zaistenie žalobcu odôvodňoval účelovosťou jej žiadosti o azyl, čo svedčí o úmysle žalovaného aplikovať vyššie uvedený dôvod zaistenia) nie je bez ďalšieho zrejmý. Z uvedeného dôvodu nemožno písomnosť zo dňa 10.07.2024 považovať za opravu napadnutého rozhodnutia žalovaného z dôvodu zrejmej chyby v jeho písomnom vyhotovení, pretože týmto listom došlo k podstatnej zmene výroku rozhodnutia žalovaného. Oprava výroku a odôvodnenia rozhodnutia tak, ako to urobil žalovaný, nie je v súlade so zákonom, keďže aplikáciu toho ktorého dôvodu zaistenia podľa § 88a zákona o pobyte
cudzincov, nemožno považovať za zrejmú chybu v písomnom vyhotovení rozhodnutia a túto formálne odstrániť postupom podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku. Týmto postupom žalovaný nemohol zmeniť a ani účinne nezmenil dôvod zaistenia žalobcu. oprava výrokovej časti rozhodnutia je zásadným zásahom do konzistencie rozhodnutia ako takého výrok v tomto prípade určuje jednoznačný dôvod zaistenia ktorý nie je možné zameniť za iný. Je potrebné si uvedomiť, že výrokom rozhodnutia o zaistení dochádza k obmedzeniu osobnej slobody žalobcu, zásah do osobnej slobody je zásahom autoritatívnym, najvyšším, a preto vyžaduje perfektnosť a nezameniteľnosť výroku, ktorý jednoznačne určuje, aký dôvod zaistenia je.
38. Predmetom preskúmania v tomto konaní je preto rozhodnutie žalovaného, ktorým podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov zaistil žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu, z dôvodu že existuje podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jej administratívne vyhostenie. Uvedené ustanovenie umožňuje žalovanému zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ktorý je už zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b), ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Pokiaľ teda policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu podaná po jeho predchádzajúcom zaistení je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, žalovaný rozhodne, že dôvody predchádzajúceho zaistenia podľa § 88 ods.1 písm. a) alebo b) zákona pobyte cudzincov trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu, pričom v rozhodnutí v ktorom preukáže splnenie zákonných podmienok jeho zaistenia podľa § 88a ods.1 písm. c) musí vyložiť, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu. V prejednávanom prípade nebola účinne naplnená podmienka, že v čase vydania nového rozhodnutia o zaistení, bol žalobca zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona o pobyte cudzincov. Splnenie tejto podmienky žalovaný v napadnutom rozhodnutí nekonštatoval a jej splnenie nevyplýva ani z obsahu administratívneho spisu. Preto už z tohto dôvodu je napadnuté rozhodnutie nezákonné, pričom ako už správny súd vyššie konštatoval, uvedené pochybenie nebolo možné odstrániť opravou podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku.
39. Správny súd vyhodnotil ako dôvodný žalobný bod týkajúci sa nedostatočného zdôvodnenia dĺžky doby zaistenia. Správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona (§ 88 ods. 4), že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu na 3 mesiace, pričom odôvodnenie doby zaistenia v napadnutom rozhodnutí úplne absentuje. Na povinnosť odôvodniť dĺžku doby zaistenia riadne a dostatočne konkrétnym spôsobom nemá žiadny vplyv formulácia výroku rozhodnutia: „na čas nevyhnutne potrebný, najviac do ...“. Z preskúmavaného rozhodnutia preto nie je vôbec zrejmé z akých dôvodov mal za to, že je potrebné zaistiť žalobcu na dobu, 3 mesiacov. Takéto pochybenie je podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14. marca 2011).
40. Správny súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobcu, že žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia o zaistení žiadnym spôsobom nezohľadnil záujem maloletých detí a ich vzťahu k matke, ktoré boli zaistené spolu s ňou na základe samostatných rozhodnutí žalovaného tak, ako to vyžadujú všeobecne záväzné právne predpisy, ako aj ustálená rozhodovacia prax. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
41. V tomto kontexte správny súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14. júna 2016, v zmysle ktorého „správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo
verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.“
42. Po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, mal správny súd za dôvodnú v aj námietku žalobcu týkajúcu sa nesplnenia si zákonnej povinnosti žalovaným, uloženej mu cit. § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z.z., skúmať po celý čas trvania zaistenia či trvá aj jeho účel, t.j. či osoba, ktorej osobná sloboda bola zaistením obmedzená, je aj reálne vyhostiteľnou a teda či neexistujú prekážky jej vyhostenia. V danom prípade v zmysle rozhodnutia o vyhostení mal. žalobcu, má byť táto vyhostená do Iránskej islamskej republiky. do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa účastník konania dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. Z rozhodnutia žalovaného o zaistení, vydaného na uvedený účel vyhostenia nevyplýva, žeby sa žalovaný bol zaoberal minimálne vo vzťahu ku krajine pôvodu mal. žalobcu (keďže uvedenie konkrétnej krajiny na vyhostenie v rozhodnutí o zaistení nie je nevyhnutným, viď ďalej), ktorá bola žalobca známa a ktorou je Iránska islamská republika, či sa teda zaoberal situáciou v tejto krajine a to s ohľadom najmä na príslušnosť mal. žalobcu ku kurdskej národnosti, ktorej práva a slobody sú v označenej krajine potlačované.
43. Rovnako správny súd poukazuje na skutočnosť, že v preskúmanom prípade je potrebné trvanie a účel zaistenia skúmať v každom čase, v danom prípade o to prísnejšie, že žalobca je obmedzený na osobnej slobode. Čisto formalisticky je možné konštatovať, že nedošlo k porušeniu zákonnej lehoty zaistenia, ale po bližšom skúmaní je zrejmé, že účel zaistenia nie ani efektívny ani dôvodný. Pozbavenie osobnej slobody žalobcu je samoúčelné a naplnenie zákonnej požiadavky účelnosti a efektívnosti zaistenia samo osebe odôvodňuje nezákonnosť trvania zaistenia. Inak povedané, hoc zákonná lehota na maximálnu dĺžku zaistenia nebola prekročená, neznamená to, že každá zaistená osoba má byť zaistená na maximálnu dobu zaistenia automaticky. Správny súd si je vedomý osobitne zložitých personálnych a technických podmienok, v ktorých vykonávajú zamestnanci žalovaného plnenie služobných povinností, rovnako obťažnosti úkonov, aby boli dodržané zákonné lehoty, je potrebné mať na zreteli, že plnenie ostatných povinností, ktoré vyplývajú a z úloh, ktoré sú zverené žalovanému zákonom nemôže byť v žiadnom prípade na ťarchu žalobcu a obmedzenie jeho základných práv, ktoré sú garantované nielen ústavou, ale aj medzinárodnými zmluvami, musí byť v nevyhnutnom rozsahu.
44. Správny súd teda posudzoval vyváženie medzi zákonom dovoleným spôsobom obmedziť základné právo jednotlivca na osobnú slobodu, do ktorého bolo zasiahnuté, pretože boli porušené predpisy na úseku pobytu a pohybu cudzincov v SR, na druhej strane je zrejmé, že žalobca je zaistený necelé 2 mesiace, je obmedzený na osobnej slobode a úkony zo strany štátu, pre ktoré je zaistený, nie sú účelne vykonané, doposiaľ nebolo rozhodnuté o jeho žiadosti o azyl, neboli vykonané niektoré úkony, pre ktoré je žalobca zaistený a vychádzajúc z prezumpcie zaistenia, ako krajného prostriedku, správny súd vyhodnotil, že zaistenie žalobcu v ďalšom je neúčelné a nezákonné. Správny súd sa zaoberal aj možnosťou uloženia miernejšieho opatrenia žalobcovi, napríklad uloženie povinnosti hlásenia pobytu alebo uloženie povinnosti poskytnutia peňažnej záruky, ako to vyplýva z administratívneho spisu, žalobca však nemá na území Slovenskej republiky registrovaný pobyt, nemá tu žiadnych známych, žiadnych príbuzných a rovnako nemá dostatočnú finančnú hotovosť na to, aby si zabezpečil pobyt, z uvedeného nebolo možné uložiť miernejšie opatrenie.
45. Rovnako správny súd poukazuje aj na skutočnosť, že je potrebné zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Správny súd preto posúdil ako dôvodnú aj námietku žalobcu týkajúcu sa tej skutočnosti, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k skutočnosti, že žalobca je v zaistení maloletý, s nevyhnutnou potrebou matky a súrodenca a teda neposúdil prípustnosť zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 v spojení s § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti správny súd upriamuje pozornosť na článok 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť vždy prvoradým
hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí a podľa názoru správneho súdu, rozhodnutie správneho orgánu smeruje priamo proti maloletej osobe, pričom správny súd vychádza judikovaného právneho názoru, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov, v spojení so zásadou zachovania celistvosti rodiny. Správny súd preto dodáva, že hoci je pravdou, že maloleté deti sú zaistené na základe samostatných rozhodnutí, v tejto súvislosti bolo žiadúce, aby žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysvetlil svoje úvahy vedúce k rozhodnutiu o zaistení žalobcu týkajúce sa aj otázky, či zaistenie maky a jeho súrodenca, bolo dôvodné (nakoľko toto má predstavovať len krajnú možnosť), akým spôsobom boli zohľadnené záujmy týchto matky a maloletých detí a či bola zachovaná zásada celistvosti rodiny, tak aby bolo možné z rozhodnutia vyvodiť, že na jednej strane bolo prihliadnuté na záujem zachovania rodiny, avšak aj u maloletých detí bola samostatne daná dôvodnosť ich zaistenia.
46. V tomto kontexte správny súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14. júna 2016, v zmysle ktorého „správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.“
47. Správny súd na záver uvádza, že neboli splnené podmienky na zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) ani podľa 88a ods.1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, opravu rozhodnutia správny súd nemohol uznať ako vykonanú riadne, zákonne v preskúmavanom rozhodnutí opomenul odôvodniť dobu zaistenia žalobcu v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou opomenul vysporiadať sa s otázkou ochrany záujmov maloletých detí, napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
48. Správny súd dáva do pozornosti aj skutočnosť, že zaistenie je mimoriadny inštitút, ktorým je obmedzená sloboda jednotlivca, táto má byť čo najmiernejšia a efektívna.
49. Podľa § 167 odsek 1 zákona cˇ. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo cˇiastocˇnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
50. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že priznal ich náhradu žalobcovi v celom rozsahu, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci samej (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/
SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.