Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 201 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (545)II. ÚS 24/2013
PDF · 217.39 KB
No categories available
II. ÚS 24/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2013 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej doc. JUDr. B. F., PhD., F.,
s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 Er 662/2009 a takto
rozhodol:
Základné právo spoločnosti P., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod
sp. zn. 11 Er 662/2009 p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k.
II. ÚS 24/2013-19 z 24. januára 2013 na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti P., s. r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“), v časti namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 Er 662/2009.
2. Z obsahu sťažnosti a jej doplnenia vyplynulo, že sťažovateľka v označenom
konaní písomným podaním z 19. júna 2009 navrhla zvolenému súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu pre pohľadávku, ktorá jej vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho
zo zmluvy o úvere č. 2420219 uzatvorenej s dlžníčkou (povinnou) J. D. Súdny exekútor,
postupujúc podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov, následne požiadal okresný súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Okresný súd túto žiadosť prijal na ďalšie konanie, čím došlo
k zákonnému založeniu jeho povinnosti rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci
v zákonom ustanovenej lehote.
Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do dňa spísania ústavnej sťažnosti nerozhodol napriek
tomu, že vec nevykazuje prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžaduje takú spoluprácu
okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie,
resp. rozhodnutie v označenej veci.
Vzhľadom na neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu
sťažovateľka opakovane urgovala rozhodnutie o udelení poverenia, okresnému súdu
adresovala viaceré žiadosti o informáciu o stave namietaného konania a 26. mája 2011
podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)
predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v ňou iniciovanom exekučnom konaní.
Predsedníčka okresného súdu v prešetrení sťažnosti z 23. júna 2011 konštatovala, že napriek
tomu, že okresný súd o žiadosti súdneho exekútora nerozhodol, úkony vykonával plynule,
preto je sťažnosť sťažovateľky neopodstatnená. Sťažovateľka sa z dôvodu pretrvávajúceho
stavu porušovania jej označených práv obrátila na ústavný súd.
Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
2.1 V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 662/2009
boli porušené ňou označené práva, aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných
prieťahov a aby sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia.
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou Mgr. A. M., listom sp. zn.
Spr 176/2013 zo 16. apríla 2013 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému
vyjadreniu okresného súdu z 2. mája 2013 doplneným 10. júla 2013.
3.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem chronológie úkonov
vykonaných súdom v namietanom konaní k veci ďalej uviedla:
„V tejto veci som riešila sťažnosť oprávneného pod sp. zn. 1SprV 45/2011, ktorú za
obdobie od podania žiadosti na vykonanie exekúcie do 23. 6. 2011 som posúdila ako
neopodstatnenú čo do plynulosti konania prvostupňového súdu.
V období od vrátenia spisového materiálu z krajského súdu to znamená od 1. 6. 2011
súd vo veci konal pomalšie. Bolo to ovplyvnené aj prístupom oprávneného - sťažovateľa,
ktorý na výzvu súdu žiadané náležitosti zaslal spoločne s náležitosťami patriacimi do iného
spisu, konkrétne do spisu 11Er 379/2009 a túto skutočnosť súdu oznámil až na urgenciu
súdu. Následne súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Podľa môjho názoru určitý podiel na plynulosti konania z horeuvedeného dôvodu
má aj oprávnený.
... súhlasím s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. Ústavný súd upustil
od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“
3.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
predsedníčky okresného súdu k veci okrem iného uviedol:
„Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 17. 07. 2009. V zákonnej pätnásť dňovej
lehote súd neuskutočnil žiadnu činnosť a konal so zbytočnými prieťahmi. Prvý úkon bol
vykonaný po uplynutí viac ako jedného mesiaca 18. 08. 2009. Je pochybné akú efektivitu
mala výzva adresovaná stálemu rozhodcovskému súdu na predloženie spisu, keď šlo vec pri
ktorej bol predložený exekučný titul a bolo z neho zrejmé, že ide o rozhodcovský rozsudok,
a bolo tiež z jeho odôvodnenia zrejmé ako a prečo súd rozhodol. Podľa názoru sťažovateľa
šlo o nesústredenú činnosť a zbytočný úkon, ktorý nemohol ovplyvniť záverečné rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Súd totižto na podporu svojho rozhodnutia
v jeho odôvodnení nečerpá argumenty so súdneho spisu rozhodcovského súdu.
Dňa 03. 11. 2009 súd rozhodol o povolení odkladu exekúcie. Jednoznačne šlo
o nesústredenú činnosť súdu, ako to potvrdil krajský súd svojim rozhodnutím dňa
01. 06. 2011, ktorým zrušil rozhodnutie súdu zo dňa 03. 11. 2009 pre rozpor so zákonom.
Vo vyššie opísanom období exitovali v konaní zbytočné prieťahy vyvolané súdom
reprezentované predovšetkým nesústredenou činnosťou v trvaní viac ako dvadsaťdva
mesiacov.
Súd vôbec nekonal od 07. 06. 2011 do 21. 09. 2011 a spôsobil tak ďalšie zbytočné
prieťahy v trvaní viac ako tri mesiace.
Nesústredenosťou je reprezentovaný aj úkon súdu zo dňa 21. 09. 2011, pretože je
zrejmé, že v danom prípade šlo o vec súdu notoricky známu a preto (ak vôbec) mala byť
výzva na predloženie obchodných podmienok realizovaná v 15-dňovej zákonnej lehote a nie
po viac ako dvoch rokoch od podania žiadosti o udelene poverenia. Zarážajúce tiež je, že
napriek tomu, že pokyn na uskutočnenie výzvy bol udelený 21. 09. 2011 k skutočnej
realizácii zo strany súdu došlo až 14. 06. 2012, teda po viac ako osemmesačných
zbytočných prieťahoch. Súd navyše vyzýval na predloženie niečo, čo mal vo svojej
dispozícii, čo svedčí o ďalšej nesústredenej činnosti a o nezáujme súdu riešiť vec ako takú.
Súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol 27. 11. 2012 a dovoľujeme si tvrdiť, že
k tomuto úkonu sa dostal výlučne po tom, čo sťažovateľ podal predsedníčke súdu sťažnosť
na postup súdu. Otázne je, ako mohol pri vyššie uvedených faktoch súd v súvislosti
s vybavením sťažnosti tvrdiť, že sťažnosť je nedôvodná.
Vec je jednoznačne poznačená zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako tri roky a štyri
mesiace, konkrétne od 02. 08. 2009 do 27. 11. 2012.
S poukazom na vyššie vykonanú skutkovú analýzu priebehu exekučných konaní
a vzhľadom k... judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, sťažovateľ zotrváva na podanej ústavnej sťažnosti a žiada, aby ústavný súd
rozhodol podľa v nej obsiahnutého petitu. Osobitne zdôrazňujeme potrebu spravodlivého
zadosťučinenia, ktorá je zdôvodnená už len samotným faktom, že súd vo veci rozhodol
namiesto zákonných 15 dní viac ako tri roky a štyri mesiace...
Vzhľadom k skutočnosti, že sťažovateľ mal možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu
porušovateľa a túto aj využil, viac netrvá na uskutočnení ústneho pojednávania a súhlasí,
aby ústavný súd rozhodol vo veci bez jeho nariadenia. Žiadame však, aby sme boli
informovaný o prípadných ďalších stanoviskách porušovateľa, ak by ich súdu predkladal,
aby sme mohli zvážiť prehodnotenie tohto súhlasu.“
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
lej „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po
oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného
práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti, jej doplnení, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa
vzťahujúceho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného pod sp. zn.
Dňa 17. júla 2009 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora
JUDr. R. K. (ďalej len „súdny exekútor“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vedenej sťažovateľkou ako oprávnenou proti J. D., V. (ďalej len „povinná“), na vymoženie
sumy 497,93 € s prísl. Súdny poplatok bol žiadateľom zaplatený kolkom na samotnej
žiadosti.
Dňa 18. augusta 2009 okresný súd požiadal Stály rozhodcovský súd spoločnosti S.,
a. s. (ďalej len „rozhodcovský súd“), o zaslanie spisu. Rozhodcovský súd prevzal výzvu
7. septembra 2009.
Dňa 3. novembra 2009 okresný súd uznesením povolil odklad exekúcie až
do právoplatnosti rozhodnutia o prípadnom zastavení exekúcie alebo vyhlásení exekúcie za
neprípustnú.
Dňa 23. novembra 2009 sťažovateľka požiadala o informáciu o stave konania.
Dňa 29. decembra 2009 sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného
súdu o povolení odkladu exekúcie.
Dňa 25. januára 2010 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľky povinnej na
vyjadrenie (povinná výzvu prevzala 18. februára 2010, avšak k odvolaniu sa nevyjadrila).
Dňa 15. apríla 2010 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní.
Dňa 29. apríla 2011 krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoE 93/2010 zrušil uznesenie
okresného súdu o povolení odkladu exekúcie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.
Dňa 1. júna 2011 krajský súd vrátil spis okresnému súdu.
Dňa 10. januára 2012 organizácia O., oznámila vstup do konania a podala návrh na
odklad exekúcie a následne na jej zastavenie.
Dňa 5. marca 2012 okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie obchodných
podmienok k zmluve o úvere uzatvorenej medzi povinnou a sťažovateľkou (výzva bola
kanceláriou okresného súdu vypravená až 14. júna 2012).
Dňa 12. júla 2012 sťažovateľka doručila zmluvu o úvere spolu s obchodnými
podmienkami.
Dňa 2. októbra 2012 okresný súd urgoval sťažovateľku, aby predložila obchodné
podmienky k zmluve o úvere.
Dňa 15. októbra 2012 sťažovateľka v nadväznosti na urgenciu okresného súdu
uviedla, že požadované obchodné podmienky zaslala mu už na základe prvej výzvy,
a v prílohe ich opätovne zaslala.
Dňa 27. novembra 2012 okresný súd uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia. Zároveň vyzval súdneho exekútora na vyčíslenie trov exekúcie.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 662/2009 dochádzalo k porušovaniu základného
práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne
úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03,
IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá
povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne
realizovalo (II. ÚS 21/01).
V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon
rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03 alebo
III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie
podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania
z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) by právo na súdnu ochranu zostalo
iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie
ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba
považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03,
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup
samotného súdu (3) a význam veci pre účastníka (4).
Z chronológie úkonov vykonaných okresným súdom v namietanom konaní vyplýva,
že ku dňu podania ústavnej sťažnosti, t. j. 24. augusta 2012 trvalo konanie pred všeobecným
súdom 37 mesiacov, pričom v období od 15. apríla 2010 do 1. júna 2011 (teda viac ako
13 mesiacov) sa spis nachádzal na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o odvolaní, čo
nemožno pričítať na ťarchu okresného súdu. Okresný súd o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol uznesením z 27. novembra 2012 tak,
že túto zamietol.
V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová skutočnosť, že sťažovateľka
pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až
tisíce exekučných konaní – návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne
judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť
súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné
prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len
v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96,
I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012, mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie
komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku
(rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D.,
KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha :
C. H. Beck, 2012, s. 710, s. 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však konštatuje,
že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva
na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda
(dosiaľ) o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel
k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania aj sám. Spomenutá doktrína
absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch
relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces argumentácie nazývaný
odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R.
a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29.
ISBN 80-903786-0-9). V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína
modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady
obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie
v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy,
a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.
In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria
faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec
sťažovateľa, ale jeho typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd
koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť
všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto
zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky.
V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu
dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu
vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva
do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných
prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred
dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd
v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení
porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom
čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým
osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou o odstránenie svojej
právnej neistoty“.
V rámci kritéria významu veci pre sťažovateľku ústavný súd konštatuje, že v daných
prípadoch nejde napr. o osobno-statusový spor, pracovný spor či spor pre sťažovateľku inak
existenčný (pozri aj referenčnú rovinu – vec/veci).
Vzhľadom na uvedené, prihliadajúc na všetky okolnosti posudzovaného prípadu,
ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu v označenom konaní sťažovateľky
neporušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Obdobné práva účastníkov iných konaní pred okresným súdom totiž nemôžu bez
ďalšieho ustúpiť už identifikovaným právam sťažovateľky. Okresný súd je preto povinný
zvoliť vyvážený prístup k ochrane týchto práv tak vo vzťahu k sťažovateľke, ako aj
vo vzťahu k účastníkom iných konaní.
Pokiaľ ide o sťažovateľkinu námietku, že okresný súd nerozhodol v zákonom
ustanovenej lehote 15 dní, ústavný súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto
lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) (t. j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok). Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia
prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44
ods. 2 týkajúca sa udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok a notárska zápisnica, bola do Exekučného poriadku zavedená
zákonom č. 144/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, a to s účinnosťou od 1. júna 2010.
V predmetných veciach, tak ako to vyplýva z exekučných spisov okresného súdu,
boli exekučným titulom rozsudky rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na vydanie
poverenia v danom prípade nevzťahovala.
Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní
by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia
exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010).
Navyše, aj v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje zákonná lehota podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý
v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len
s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo
iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce
prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného
práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného
článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil
inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa „výsledku konania“
(§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde), zohľadňujúc, či bola sťažnosť dôvodná, teda či
ústavný súd vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa zaručených
v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.
Keďže v uvedenom prípade ústavný súd rozhodol, že sťažovateľkou označené
základné právo zaručené v ústave a právo zaručené v dohovore porušené neboli, uvedeným
návrhom sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2013