Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 24/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2013 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej doc. JUDr. B. F., PhD., F.,

s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti P., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené v a právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod

sp. zn. p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k.

-19 z 24. januára 2013 na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti P., s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), v časti namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

2. Z obsahu sťažnosti a jej doplnenia vyplynulo, že sťažovateľka v označenom

konaní písomným podaním z 19. júna 2009 navrhla zvolenému súdnemu exekútorovi

vykonať exekúciu pre pohľadávku, ktorá jej vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho

zo zmluvy o úvere č. 2420219 uzatvorenej s dlžníčkou (povinnou) J. D. Súdny exekútor,

postupujúc podľa o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov, následne požiadal okresný súd o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Okresný súd túto žiadosť prijal na ďalšie konanie, čím došlo

k zákonnému založeniu jeho povinnosti rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci

v zákonom ustanovenej lehote.

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie do dňa spísania ústavnej sťažnosti nerozhodol napriek

tomu, že vec nevykazuje prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžaduje takú spoluprácu

okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie,

resp. rozhodnutie v označenej veci.

Vzhľadom na neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu

sťažovateľka opakovane urgovala rozhodnutie o udelení poverenia, okresnému súdu

adresovala viaceré žiadosti o informáciu o stave namietaného konania a 26. mája 2011

podala v zmysle o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)

predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v ňou iniciovanom exekučnom konaní.

Predsedníčka okresného súdu v prešetrení sťažnosti z 23. júna 2011 konštatovala, že napriek

tomu, že okresný súd o žiadosti súdneho exekútora nerozhodol, úkony vykonával plynule,

preto je sťažnosť sťažovateľky neopodstatnená. Sťažovateľka sa z dôvodu pretrvávajúceho

stavu porušovania jej označených práv obrátila na ústavný súd.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.1 V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

boli porušené ňou označené práva, aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných

prieťahov a aby sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov

právneho zastúpenia.

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou Mgr. A. M., listom sp. zn.

Spr 176/2013 zo 16. apríla 2013 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému

vyjadreniu okresného súdu z 2. mája 2013 doplneným 10. júla 2013.

3.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem chronológie úkonov

vykonaných súdom v namietanom konaní k veci ďalej uviedla:

„V tejto veci som riešila sťažnosť oprávneného pod sp. zn. , ktorú za

obdobie od podania žiadosti na vykonanie exekúcie do 23. 6. 2011 som posúdila ako

neopodstatnenú čo do plynulosti konania prvostupňového súdu.

V období od vrátenia spisového materiálu z krajského súdu to znamená od 1. 6. 2011

súd vo veci konal pomalšie. Bolo to ovplyvnené aj prístupom oprávneného - sťažovateľa,

ktorý na výzvu súdu žiadané náležitosti zaslal spoločne s náležitosťami patriacimi do iného

spisu, konkrétne do spisu a túto skutočnosť súdu oznámil až na urgenciu

súdu. Následne súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol. Podľa môjho názoru určitý podiel na plynulosti konania z horeuvedeného dôvodu

má aj oprávnený.

... súhlasím s tým, aby podľa Ústavný súd upustil

od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

3.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu

predsedníčky okresného súdu k veci okrem iného uviedol:

„Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 17. 07. 2009. V zákonnej pätnásť dňovej

lehote súd neuskutočnil žiadnu činnosť a konal so zbytočnými prieťahmi. Prvý úkon bol

vykonaný po uplynutí viac ako jedného mesiaca 18. 08. 2009. Je pochybné akú efektivitu

mala výzva adresovaná stálemu rozhodcovskému súdu na predloženie spisu, keď šlo vec pri

ktorej bol predložený exekučný titul a bolo z neho zrejmé, že ide o rozhodcovský rozsudok,

a bolo tiež z jeho odôvodnenia zrejmé ako a prečo súd rozhodol. Podľa názoru sťažovateľa

šlo o nesústredenú činnosť a zbytočný úkon, ktorý nemohol ovplyvniť záverečné rozhodnutie

o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Súd totižto na podporu svojho rozhodnutia

v jeho odôvodnení nečerpá argumenty so súdneho spisu rozhodcovského súdu.

Dňa 03. 11. 2009 súd rozhodol o povolení odkladu exekúcie. Jednoznačne šlo

o nesústredenú činnosť súdu, ako to potvrdil krajský súd svojim rozhodnutím dňa

01. 06. 2011, ktorým zrušil rozhodnutie súdu zo dňa 03. 11. 2009 pre rozpor so zákonom.

Vo vyššie opísanom období exitovali v konaní zbytočné prieťahy vyvolané súdom

reprezentované predovšetkým nesústredenou činnosťou v trvaní viac ako dvadsaťdva

mesiacov.

Súd vôbec nekonal od 07. 06. 2011 do 21. 09. 2011 a spôsobil tak ďalšie zbytočné

prieťahy v trvaní viac ako tri mesiace.

Nesústredenosťou je reprezentovaný aj úkon súdu zo dňa 21. 09. 2011, pretože je

zrejmé, že v danom prípade šlo o vec súdu notoricky známu a preto (ak vôbec) mala byť

výzva na predloženie obchodných podmienok realizovaná v 15-dňovej zákonnej lehote a nie

po viac ako dvoch rokoch od podania žiadosti o udelene poverenia. Zarážajúce tiež je, že

napriek tomu, že pokyn na uskutočnenie výzvy bol udelený 21. 09. 2011 k skutočnej

realizácii zo strany súdu došlo až 14. 06. 2012, teda po viac ako osemmesačných

zbytočných prieťahoch. Súd navyše vyzýval na predloženie niečo, čo mal vo svojej

dispozícii, čo svedčí o ďalšej nesústredenej činnosti a o nezáujme súdu riešiť vec ako takú.

Súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol 27. 11. 2012 a dovoľujeme si tvrdiť, že

k tomuto úkonu sa dostal výlučne po tom, čo sťažovateľ podal predsedníčke súdu sťažnosť

na postup súdu. Otázne je, ako mohol pri vyššie uvedených faktoch súd v súvislosti

s vybavením sťažnosti tvrdiť, že sťažnosť je nedôvodná.

Vec je jednoznačne poznačená zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako tri roky a štyri

mesiace, konkrétne od 02. 08. 2009 do 27. 11. 2012.

S poukazom na vyššie vykonanú skutkovú analýzu priebehu exekučných konaní

a vzhľadom k... judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva

v Štrasburgu, sťažovateľ zotrváva na podanej ústavnej sťažnosti a žiada, aby ústavný súd

rozhodol podľa v nej obsiahnutého petitu. Osobitne zdôrazňujeme potrebu spravodlivého

zadosťučinenia, ktorá je zdôvodnená už len samotným faktom, že súd vo veci rozhodol

namiesto zákonných 15 dní viac ako tri roky a štyri mesiace...

Vzhľadom k skutočnosti, že sťažovateľ mal možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu

porušovateľa a túto aj využil, viac netrvá na uskutočnení ústneho pojednávania a súhlasí,

aby ústavný súd rozhodol vo veci bez jeho nariadenia. Žiadame však, aby sme boli

informovaný o prípadných ďalších stanoviskách porušovateľa, ak by ich súdu predkladal,

aby sme mohli zvážiť prehodnotenie tohto súhlasu.“

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

lej „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po

oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného

práva zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej doplnení, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa

vzťahujúceho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného pod sp. zn.

:

Dňa 17. júla 2009 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora

JUDr. R. K. (ďalej len „súdny exekútor“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

vedenej sťažovateľkou ako oprávnenou proti J. D., V. (ďalej len „povinná“), na vymoženie

sumy 497,93 € s prísl. Súdny poplatok bol žiadateľom zaplatený kolkom na samotnej

žiadosti.

Dňa 18. augusta 2009 okresný súd požiadal Stály rozhodcovský súd spoločnosti S.,

a. s. (ďalej len „rozhodcovský súd“), o zaslanie spisu. Rozhodcovský súd prevzal výzvu

7. septembra 2009.

Dňa 3. novembra 2009 okresný súd uznesením povolil odklad exekúcie až

do právoplatnosti rozhodnutia o prípadnom zastavení exekúcie alebo vyhlásení exekúcie za

neprípustnú.

Dňa 23. novembra 2009 sťažovateľka požiadala o informáciu o stave konania.

Dňa 29. decembra 2009 sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného

súdu o povolení odkladu exekúcie.

Dňa 25. januára 2010 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľky povinnej na

vyjadrenie (povinná výzvu prevzala 18. februára 2010, avšak k odvolaniu sa nevyjadrila).

Dňa 15. apríla 2010 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní.

Dňa 29. apríla 2011 krajský súd uznesením sp. zn. zrušil uznesenie

okresného súdu o povolení odkladu exekúcie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

Dňa 1. júna 2011 krajský súd vrátil spis okresnému súdu.

Dňa 10. januára 2012 organizácia O., oznámila vstup do konania a podala návrh na

odklad exekúcie a následne na jej zastavenie.

Dňa 5. marca 2012 okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie obchodných

podmienok k zmluve o úvere uzatvorenej medzi povinnou a sťažovateľkou (výzva bola

kanceláriou okresného súdu vypravená až 14. júna 2012).

Dňa 12. júla 2012 sťažovateľka doručila zmluvu o úvere spolu s obchodnými

podmienkami.

Dňa 2. októbra 2012 okresný súd urgoval sťažovateľku, aby predložila obchodné

podmienky k zmluve o úvere.

Dňa 15. októbra 2012 sťažovateľka v nadväznosti na urgenciu okresného súdu

uviedla, že požadované obchodné podmienky zaslala mu už na základe prvej výzvy,

a v prílohe ich opätovne zaslala.

Dňa 27. novembra 2012 okresný súd uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia. Zároveň vyzval súdneho exekútora na vyčíslenie trov exekúcie.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. dochádzalo k porušovaniu základného

práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa

nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne

úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. ,

). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá

povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne

realizovalo ().

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon

rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. alebo

), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie

podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (, ), pričom v takéto konania

z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) by právo na súdnu ochranu zostalo

iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie

ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba

považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne ,

).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup

samotného súdu (3) a význam veci pre účastníka (4).

Z chronológie úkonov vykonaných okresným súdom v namietanom konaní vyplýva,

že ku dňu podania ústavnej sťažnosti, t. j. 24. augusta 2012 trvalo konanie pred všeobecným

súdom 37 mesiacov, pričom v období od 15. apríla 2010 do 1. júna 2011 (teda viac ako

13 mesiacov) sa spis nachádzal na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o odvolaní, čo

nemožno pričítať na ťarchu okresného súdu. Okresný súd o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol uznesením z 27. novembra 2012 tak,

že túto zamietol.

V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová skutočnosť, že sťažovateľka

pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až

tisíce exekučných konaní – návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne

judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť

súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné

prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len

v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. ,

, , mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie

komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku

(rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D.,

KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha :

C. H. Beck, 2012, s. 710, s. 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však konštatuje,

že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva

na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda

(dosiaľ) o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel

k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania aj sám. Spomenutá doktrína

absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch

relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces argumentácie nazývaný

odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R.

a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29.

ISBN 80-903786-0-9). V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína

modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady

obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie

v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy,

a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.

In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria

faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec

sťažovateľa, ale jeho typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd

koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť

všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto

zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky.

V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu

dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu

vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva

do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných

prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred

dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd

v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. , keď pri hodnotení

porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom

čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým

osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou o odstránenie svojej

právnej neistoty“.

V rámci kritéria významu veci pre sťažovateľku ústavný súd konštatuje, že v daných

prípadoch nejde napr. o osobno-statusový spor, pracovný spor či spor pre sťažovateľku inak

existenčný (pozri aj referenčnú rovinu – vec/veci).

Vzhľadom na uvedené, prihliadajúc na všetky okolnosti posudzovaného prípadu,

ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu v označenom konaní sťažovateľky

neporušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , resp. právo na prejednanie veci v primeranej dobe podľa

dohovoru. Obdobné práva účastníkov iných konaní pred okresným súdom totiž nemôžu bez

ďalšieho ustúpiť už identifikovaným právam sťažovateľky. Okresný súd je preto povinný

zvoliť vyvážený prístup k ochrane týchto práv tak vo vzťahu k sťažovateľke, ako aj

vo vzťahu k účastníkom iných konaní.

Pokiaľ ide o sťažovateľkinu námietku, že okresný súd nerozhodol v zákonom

ustanovenej lehote 15 dní, ústavný súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto

lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) (t. j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom

rozhodcovský rozsudok). Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia

prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44

ods. 2 týkajúca sa udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom

rozhodcovský rozsudok a notárska zápisnica, bola do Exekučného poriadku zavedená

, ktorým sa mení a dopĺňa o cestnej

premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, a to s účinnosťou od 1. júna 2010.

V predmetných veciach, tak ako to vyplýva z exekučných spisov okresného súdu,

boli exekučným titulom rozsudky rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na vydanie

poverenia v danom prípade nevzťahovala.

Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní

by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo

exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia

exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010).

Navyše, aj v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje zákonná lehota podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“

obsiahnutý v (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý

v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len

s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo

iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ústavný súd na takéto lehoty síce

prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného

práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného

článku nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán

dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil

inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa „výsledku konania“

( ), zohľadňujúc, či bola sťažnosť dôvodná, teda či

ústavný súd vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa zaručených

v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Keďže v uvedenom prípade ústavný súd rozhodol, že sťažovateľkou označené

základné právo zaručené v ústave a právo zaručené v dohovore porušené neboli, uvedeným

návrhom sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013