Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 616/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť O. H. a B. C., obaja bytom R., zastúpených A., advokát,

spol. s r. o., N., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. M., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141

ods. 1 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 5. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. H. a B. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra

2013 faxom a následne 13. septembra 2013 poštou doručená sťažnosť O. H. a B. C., obaja

bytom R. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených A., advokát, spol. s r. o., N., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. M., ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 15. mája 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovali v pozícii odporcov

v 1. rade a 2. rade v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. o odstránenie čiernej stavby a o stanovenie povinnosti

strpieť vstup na pozemok. O dovolaní sťažovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie

sťažovateľov odmietol a zaviazal ich na zaplatenie trov dovolacieho konania.

Po citácii podstatnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že rozsudok krajského súdu, ktorý napadli dovolaním, je

nesprávny z týchto dôvodov:

„1. v konaní došlo k procesným pochybeniam zo strany vo veci konajúceho súdu

na ujmu nás, dovolateľov tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej

časti neposkytuje dostatok dôvodov, ktoré súd k takémuto rozhodnutiu viedli, teda, teda

odvolací súd svoje rozhodnutie náležitým a zákonom požadovaným spôsobom nezdôvodnil

(iná vada odvolacieho konania), čím porušil naše práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces;

2. aj napriek tomu, že už v konaní pred prvostupňovým súdom bol vykonanými

dôkazmi zistený skutkový stav vecí, argumentácia druhostupňového súdu sa vôbec

nevysporiadala s nami v odvolacom konaní uvedenou argumentáciou o tom, že sporný plot,

podstatná jeho časť, je postavená na parcele v našom vlastníctve, teda máme zato, že súd

na základe vykonaných dôkazov potom dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čoho

výsledkom bolo ta, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

keď správne aplikovanú právnu normu nesprávne vyložil ( ).“

Vo vzťahu k uvedenému sťažovatelia poukázali na skutočnosť, že „aj keď správne

odvolací súd poníma režim vlastníctva príslušenstva hlavnej veci, na ktorý právny režim

sme mimochodom poukazovali v konaní už pred prvostupňovým súdom práve my,

dovolatelia, bez náležitého vysvetlenia v súlade s touto právnou zásadou pripísal vlastníctvo

sporného oplotenia a právnu ochranu žalobcom v rade 1. až 4. a vo vzťahu k vlastníctvu

hlavnej veci, za ktorú označil vlastníctvo p. č. 741/1 bez toho, že by sa bol vysporiadal

so skutočnosťou a našim tvrdením, inak preukázaným aj vykonanými dôkazmi – podaným

znaleckým posudkom vo veci a ohliadkou miesta samého za účastí znalca, že v podstatnej

časti je sporné oplotenie vybudované na p. č. 754/2, teda na parcele v spoluvlastníctve nás

dovolateľov (na tieto skutočnosti sme poukázali aj v odvolaní podanom proti rozsudku

prvostupňového súdu). Teda ak principiálne súd priraďuje ochranu vlastníctvu

príslušenstva hlavnej vecí pri sledovaní režimu hlavnej veci, tak potom je jednoznačné, že

ak bolo oplotenie vystavané na našej parcele, je oplotenie ako jej príslušenstvo

našim vlastníctvom (spoluvlastníctvom).

Z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je ani zrejmé, na základe čoho vyvodil záver

o jednoznačnom preukázaní ani toho, že plot je vybudovaný na hranici pozemkov, keď

práve v protiklade k takémuto záveru sú do spisu zadovážené dôkazy uvedené vyššie, že plot

je postavený v podstatnej časti na našom pozemku.

Keďže výstavbou oplotenia došlo k zásahu do vlastníctva vlastníkov p. č. 745/2

(z dôkazov vyplýva, že išlo len už o technické vylepšenie už jestvujúceho jednoduchého

oplotenia – stĺpiky a pletivo tým, že bolo zriadené na ich pozemku, zásadne a v súlade

s právnym režimom vlastníctva, na ktoré poukazuje odvolací súd, musí jeho vlastníctvo

zdieľať režim vlastníctva hlavnej veci, ktorou je ale p. č. 745/2. teda parcela

v spoluvlastníctve nás, dovolateľov a nie režim vlastníctva p. č. 741/1, ktorá je

v spoluvlastníctve žalobcov (v ďalšom v tejto súvislostí poukazujeme na našu argumentáciu

uvedenú v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu). V tomto smere ide

zo strany odvolacieho súdu o nesprávne právne posúdenie veci tým že s prihliadnutím

na zistený skutkový stav na vec správne použitú právnu normu neprávne vyložil...“.

Na základe uvedeného sú sťažovatelia toho názoru, že najvyšší súd porušil ich právo

na spravodlivý súdny proces, a to najmä tým, že nepostupoval v súlade s § 236 v spojení

s , ktoré vo vzťahu k dôvodom podaného dovolania

nesprávne a arbitrárne vyložil, čím sťažovateľov zbavil možnosti prerokovania ich veci

pred súdom. Súčasne najvyšší súd sa podľa sťažovateľov absolútne nevysporiadal s tým, že

rozsudkom krajského súdu bol založený „záväzok voči ďalším osobám, ktoré v konaní pred

prvostupňovým súdom nemali úspech“, a preto ide jednoznačne o zmenu rozhodnutia

prvostupňového súdu zakladajúcu právo podať proti nemu dovolanie. Sťažovatelia ďalej

argumentovali, že odvolací súd, ako aj prvostupňový súd v ich právnej veci použili

za zisteného skutkového stavu právnu úpravu

arbitrárnym, a preto neprípustným spôsobom, čím porušili ich právo ako vlastníkov.

Najvyšší súd ako dovolací súd svojím rozhodnutím zamedzil sťažovateľom dovolať sa

zákonnými prostriedkami preskúmania rozsudku krajského súdu.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví:

„1. Základné právo sťažovateľov O. H... a B. C... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 v spojení s , , , ,

čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. 6 Cdo

114/2012 zo dňa 15. 05. 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. zo dňa 15. 05.

2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR Bratislava je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. M.,

advokát, spol. s r. o. so sídlom v N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov

verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () ďalej

pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov

a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou

do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych

noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

rozsudku s (, ).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia , , , ,

, ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovali v pozícii

odporcov v 1. rade a 2. rade v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

o odstránenie čiernej stavby a o stanovenie povinnosti strpieť vstup na pozemok. Okresný

súd rozsudkom sp. zn. z 29. marca 2011 zamietol návrh navrhovateľov, a to

1. O. Š., 2. S. Š., 3. Ing. S. Š. a 4. Z. Š. (ďalej len „navrhovatelia“), ktorým sa voči

sťažovateľom domáhali uloženia povinnosti odstránenia drevenej hospodárskej stavby

2

postavenej na KNC parc. č. 745/2 – záhrady o výmere 318 m, zapísanej na liste vlastníctva

2

č. 639, a na KNC parc. č. 741/1 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 195 m, zapísanej

na liste vlastníctva č. 180, katastrálne územie R., z dôvodu neoprávneného zriadenia tejto

stavby na cudzom pozemku. Súčasne okresný súd uložil sťažovateľom povinnosť umožniť

navrhovateľom v 1. rade a 2. rade vstup na pozemok KNC parc. č. 745/2 – záhrady o

2

výmere 318 mvedený na liste vlastníctva č. 639, katastrálne územie R. pre účely opravy

plota v rozsahu právoplatného rozhodnutia príslušného stavebného úradu. Okresný súd

návrh navrhovateľov v 3. rade a 4. rade zamietol a rozhodol o trovách konania. V

odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že sporná hospodárska stavba patriaca

do vlastníctva sťažovateľov zasahuje do pozemku navrhovateľov len časťou drevenej

strechy, ktorá bola sťažovateľmi dobudovaná dodatočne so súhlasom navrhovateľov a obce,

aby nedochádzalo k podmokaniu oboch susediacich pozemkov patriacich účastníkom

konania. K druhej časti návrhu okresný súd uviedol, že keďže nie je sporná hranica

susediacich pozemkov, kadiaľ vedie oplotenie, je možné vyhovieť návrhu navrhovateľov v

1. rade a 2. rade ako vlastníkov tohto oplotenia a uložiť sťažovateľom už uvedenú

povinnosť. Návrh navrhovateľov v 3. rade a 4. rade okresný súd zamietol z dôvodu

nedostatku vecnej legitimácie.

Na základe odvolania podaného navrhovateľmi, ako aj sťažovateľmi krajský súd

rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým sa domáhali voči

sťažovateľom odstránenia drevenej hospodárskej stavby, ako vecne správny. Súčasne

vo výroku, ktorým okresný súd uložil sťažovateľom povinnosť umožniť navrhovateľom

v 1. rade a 2. rade vstup na pozemok pre účely opravy oplotenia, a vo výroku, ktorým návrh

navrhovateľov v 3. rade a 4. rade zamietol, zmenil tak, že povinnosť umožniť vstup

na uvedený pozemok rozšíril aj na navrhovateľov v 3. rade a 4. rade a súčasne neviazal

svoje rozhodnutie o povolení vstupu na rozhodnutie stavebného úradu. Krajský súd sa

vo vzťahu k druhému výroku svojho rozhodnutia nestotožnil s právnym názorom okresného

súdu o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľov v 3. rade a 4. rade, ktorú naopak

vyvodil z ich podielového spoluvlastníctva k predmetnému oploteniu. Vstup navrhovateľov

na pozemok sťažovateľov viazal na nevyhnutnú dobu a nevyhnutnú mieru pre účely opravy

oplotenia.

Proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd zmenil rozsudok

okresného súdu, sťažovatelia podali dovolanie. Najvyšší súd napadnutým uznesením

odmietol dovolanie sťažovateľov ako neprípustné bez toho, aby skúmal vecnú správnosť

rozsudku krajského súdu.

Podstata argumentácie sťažovateľov spočíva v tvrdení, že najvyšší súd porušil ich

základné právo na súdnu ochranu garantované v , pokiaľ nekonal

v súlade s v spojení s , ktoré si nesprávne

a arbitrárne vyložil, čím sťažovateľov zbavil možnosti prerokovania ich právnej veci pred

súdom. Dovolací súd sa podľa sťažovateľov nevysporiadal najmä s tým, že rozsudkom

krajského súdu bol rozsudok okresného súdu čiastočne zmenený, čo zakladá právo

sťažovateľov podať proti nemu v tejto časti dovolanie. Súčasne najvyšší súd neodpovedal

relevantným spôsobom na všetky argumenty sťažovateľov o tom, že krajský súd aplikoval

na právnu vec sťažovateľov arbitrárnym

a neprípustným spôsobom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v jeho relevantnej časti uviedol:

«Dovolanie je zásadne prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ), alebo proti

rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Žalovaní prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia ,

keďže boli toho názoru, že odvolacím súdom bol rozsudok súdu prvého stupňa v dovolaním

napadnutej časti vo veci samej zmenený.

Súdna prax už opakovane konštatovala, že prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu je založená na zásade diformity (rozdielnosti). O rozdielnosť

rozhodnutí ide vtedy, keď súdy posúdili okolnosti významné pre meritórne rozhodnutie veci

odlišne. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu nie je preto

rozhodujúce to, ako odvolací súd sformuloval výrok svojho rozsudku, (či ho formálne

označil ako zmeňujúci, hoci v skutočnosti ide o potvrdzujúci rozsudok), prípadne ako

v dôvodoch označil ustanovenia , podľa ktorých pri

rozhodnutí postupoval (či rozhodol podľa alebo ).

V posudzovanej veci, je podľa názoru dovolacieho súdu z hľadiska nastolenej otázky

určujúce to, ako bola súdmi nižších stupňov deklarovaná povinnosť žalovaných, t. j. či

výroky rozsudkov súdov nižších stupňov) pri deklarovaní povinnosti žalovaným v zmysle

vyznievajú rozdielne alebo nie. Ustanovenie totiž

vymedzuje len to, za splnenia akých podmienok sú vlastníci susediacich pozemkov povinní

umožniť vstup na svoje pozemky, prípadne na stavby na nich stojace (konkrétne

nevymedzuje, ktoré osoby sú oprávnené vstupovať na susediaci pozemok alebo susediacu

stavbu).

Z porovnania rozsudkov vo výrokoch okresného a krajského súdu, ktoré žalovaní

napadli dovolaním, nevyplývajú žiadne obsahové odlišnosti z hľadiska deklarovania

povinností žalovaných. Okresný aj krajský súd dospeli zhodne k názoru, že pôvodne

vystavané oplotenie žalobcami 1/ a 2/ je značne poškodené a vyžaduje si nevyhnutne

opravu, a teda že sú splnené zákonné predpoklady v zmysle pre uloženie

povinnosti žalovaným umožniť vstup na svoje pozemky. Zmena výroku rozsudku

odvolacieho súdu bola vyvolaná len tým, že odvolací súd považoval za oprávnené osoby aj

žalobcov 3/ a 4/ a že povinnosť žalovaných umožniť vstup na pozemok, na rozdiel od súdu

prvého stupňa, viazal na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere, čo vyplýva priamo zo

znenia ustanovenia .

So zreteľom na uvedené dovolací súd nepovažoval žalovanými napadnutý výrok

rozsudku krajského súdu vo veci samej z hľadiska ustanovenia

za zmeňujúci (proti ktorému by bolo dovolanie bez ďalšieho prípustné), ale za rozsudok,

ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti potvrdené. Podmienky

prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku preto skúmal v zmysle § 238 ods. 2

a 3

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo iné rozhodnutie dovolacieho súdu

obsahujúce právny názor v tejto veci. Prípustnosť dovolania podľa

preto neprichádza do úvahy. V dovolaním napadnutej časti nejde o potvrdzujúci rozsudok,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa

ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

Dovolanie podľa nie je preto prípustné.

Pokiaľ dovolanie žalovaných smeruje aj proti výroku o trovách konania, treba

uviesť, že v zmysle ustanovenia sa o náhrade trov konania rozhoduje

uznesením. O tejto povinnosti súd rozhoduje na návrh a spravidla v rozhodnutí, ktorým sa

konanie na ňom končí ( veta prvá ). Z uvedeného vyplýva, že spravidla

súd pojme rozhodnutie o trovách konania do rozsudku, ktorým rozhoduje o veci samej

( ). Výrok o náhrade trov konania sa tak stáva súčasťou výroku

rozsudku. To ale neznamená, že táto časť výroku zároveň stráca povahu rozhodnutia

vydaného vo forme uznesenia. Práve naopak, túto povahu rozhodnutia si aj naďalej

zachováva, pretože výrok o náhrade trov konania je obsiahnutý vo výroku rozsudku len

z dôvodov procesnej hospodárnosti.

Podmienky prípustnosti dovolania, smerujúceho proti uzneseniu odvolacieho súdu

(ako tomu je v prejednávanej veci), sú upravené v ustanovení V treťom odseku

tohto zákonného ustanovenia sú vymenované prípady, ktoré vylučujú prípustnosť dovolania.

Jedným z nich je aj uznesenie o trovách konania, pričom nie je významný spôsob

rozhodnutia odvolacieho súdu v porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Dovolanie

proti takémuto rozhodnutiu preto nie je prípustné ani v prípade, že odvolací súd v tejto časti

rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil.

Možno teda uzavrieť, že dovolanie žalovaných, ktoré smeruje proti výroku

odvolacieho súdu o trovách konania, podľa, , prípustné nie je.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v ustanovení , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , resp. , ale sa komplexne zaoberal otázkou,

či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/

(t. j. či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti

účastníka, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).

Nezistil existenciu žiadneho dôvodu obsiahnutého v jeho taxatívnom výpočte

uvedenom pod písmenami a/ až g/. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa

prípustné nie je.

K tvrdeniu žalovaných, že rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej

časti neposkytuje dostatok dôvodov, ktoré súd viedli k takémuto rozhodnutiu, treba uviesť,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 3. júla 2003). Dovolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti

upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu

v občianskom súdnom konaní podľa je právo

na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v Táto norma

sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní,

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Naostatok nemožno opomenúť ani ustanovenie

, v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotožnením sa so skutkovými

aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto

prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia aj vo vzťahu k výroku

napadnutého dovolaním uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal

priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých

vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho

rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia podrobne uviedol, ako súd prvého stupňa

rozhodol vo veci samej, aké skutkové závery vyvodil z výsledkov vykonaného dokazovania

a ako vec právne posúdil. Podrobne opísal, čo bolo obsahom odvolaní účastníkov konania

a ich vyjadrení k odvolaniam. Vo vzťahu k prvému výroku rozsudku okresného súdu v

súlade s ustanovením skonštatoval správnosť skutkových a právnych

záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil ďalšie dôvody, pre

ktoré toto rozhodnutie potvrdil. V súvislosti s druhým výrokom jeho rozsudku uviedol

dôvody, pre ktoré považoval za oprávnené osoby aj žalobcov 3/ a 4/. V otázke uloženia

povinnosti žalovaných umožniť vstup na svoj pozemok za účelom opravy plota sa stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktoré okresný súd v odôvodnení

svojho rozsudku jasne a zrozumiteľne formuloval. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel

preto k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade

zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s a aj

odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti ako celok

s poukazom na ustanovenie spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

( ). Za porušenie základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv žalovaných.

Pokiaľ ide o námietku žalovaných spochybňujúcu správnosť skutkových zistení, treba

uviesť, že v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôže byť samo

osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných ( a ) a hmotnoprávnych (

) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení

urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je

oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže

vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,

v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,

nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť podľa

zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je

zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konám podľa ustanovenia § 243a

ods. 2, in fine (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Napokon, pokiaľ dovolatelia namietali, že odvolací súd nesprávne právne vec

posúdil, treba uviesť, že uvedená námietka nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237

Námietka účastníka konania, ktorou vytýka súdu existenciu omylu pri aplikácii

práva, treba považovať za dovolací dôvod podľa , ktorý však

sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne

aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania

za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236

a nasl. »

Takéto odôvodnenie uznesenia dovolacieho senátu najvyššieho súdu nemožno

považovať za arbitrárne, či dokonca zjavne svojvoľné a neprípustné, ako to vidia

sťažovatelia. Nie je úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne

potvrdzovať správnosť právnych záverov najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním

vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané

chrániť základné práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutom uznesení

najvyššieho súdu nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať

za následok porušenie označených práv sťažovateľov. Napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu je náležite odôvodnené, jeho záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia

príslušných právnych noriem a nemožno ho považovať za zjavne svojvoľné a arbitrárne.

Ústavný súd reagujúc na námietky sťažovateľov uvedené v sťažnosti v stručnosti

konštatuje, že záver o tom, že krajský súd ako odvolací súd zmenil rozsudok okresného

súdu, nemožno vyvodiť len na základe formálneho označenia výroku, ktorý na prvý pohľad

má zmeňujúcu povahu, ale predovšetkým je potrebné prihliadnuť na vecný obsah

rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa. V danej

právnej veci sa ústavný súd stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že rozsudkom

krajského súdu v skutočnosti obsahovo išlo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, v zmysle

ktorej „Prípustnosť dovolania podľa ustanovenia je založená na zásade

diformity, teda na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa.

O rozdielnosti rozsudkov možno pritom hovoriť len vtedy, ak sú nimi odlišne stanovené

alebo deklarované práva a povinnosti účastníkov. Inými slovami povedané, z hľadiska

prípustnosti dovolania podľa možno považovať za zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu len taký rozsudok, ktorým sa vecne zmeňuje rozhodnutie súdu prvého

stupňa vo výroku o predmete sporu a nahrádza sa iným rozhodnutím. Z uvedeného plynie,

že pre záver, že ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu nepostačuje len iné právne

posúdenie veci, teda len to, že odvolací súd dôjde k záveru o vecnej správnosti výroku

rozsudku súdu prvého stupňa na základe iných právnych úvah než súd prvého stupňa.

Odlišné právne závery odvolacieho súdu bez toho, aby sa tieto premietli do zmeny výroku

rozhodnutia súdu prvého stupňa o veci samej, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa

“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 1. mája 2005).

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo, a preto aj ústavný súd

ho považuje za legitímny a dostačujúci.

Vzhľadom na uvedené úvahy je jednoznačné, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu nedošlo k „denegatio iustitiae“. Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že

povinnosťou najvyššieho súdu bolo v predmetnej veci skúmať, či sú splnené všetky zákonné

podmienky pre prípustnosť dovolania sťažovateľov. Sťažovatelia, ktorí boli kvalifikovane

zastúpení v konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojej sťažnosti neuviedli žiadnu

skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že uznesenie najvyššieho súdu, je

postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv

sťažovateľov, tak ako to tvrdili vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval

dovolanie sťažovateľov ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa

sťažovatelia nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na súdnu

ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov , preto bolo

potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013