Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
5cb/435761.2ad009.pdf
PDF · 144.72 KB
No categories available
6Cdo/114/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 6 Cdo 114/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ O. Š. bývajúceho v
R.R., 2/ S. Š., bývajúcej v R.R., 3/ Ing. S. Š., bývajúceho v R.R., 4/ Z. Š., bývajúcej v K.,
v dovolacom konaní zastúpených Advokátskou kanceláriou s.r.o., JUDr. Milan Chovanec,
Vojtecha Tvrdého 17, Žilina, proti žalovaným 1/ O. H., bývajúcej v R.R.,
2/ B. C., bývajúcemu v R.R., v dovolacom konaní obaja zastúpení JUDr. Bohuslav
Majchrákom, advokát, spol. s r.o., so sídlom v Novej Bystrici 850, o odstránenie čiernej
stavby a o stanovenie povinnosti strpieť vstup na pozemok, vedenej na Okresnom súde
Žilina pod sp.zn. 25 C 201/2006, o dovolaní žalovaných proti rozsudku Krajského súdu
v Žiline z 9.novembra 2011 sp.zn. 6 Co 266/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie žalovaných 1/ a 2/ o d m i e t a.
Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcom 1/, 2/, 3/ a 4/ spoločne a nerozdielne
náhradu trov dovolacieho konania v sume 150 eur na účet právneho zástupcu žalobcov
JUDr. Milana Chovanca č. X. do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žilina rozsudkom z 29. marca 2011 č.k. 25 C 201/2006-515 zamietol
návrh žalobcov 1/ až 4/, ktorým sa domáhali, aby súd uložil žalovaným 1/ a 2/ do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku povinnosť odstrániť drevenú hospodársku stavbu postavenú
2
na KNC parc. č. 745/2 – záhrady o výmere 318 m, zapísanej na LV č. X. a na KNC parc. č.
741/1 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 195 m2, zapísanej na LV č. X. pre kat. územie
R. z dôvodu neoprávneného zriadenia stavby na cudzom pozemku. Súčasne okresný súd
uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť umožniť žalobcom 1/ a 2/ vstup na pozemok KNC parc. č.
2
745/2 – záhrady o výmere 318 m, vedený na LV č. X. pre kat. úz. R.,
na účel opravy plota, postaveného medzi pozemkami KNC parc. č. 745/2 – záhrady o výmere
2
318 m, zapísaného na LV č. X. a KNC parc. č. 74/1 – zastavané plochy a nádvoria
2
o výmere 195 m, zapísaných na LV č. X. pre kat. úz. R. v rozsahu právoplatného rozhodnutia
príslušného stavebného úradu. Návrh žalobcov 3/ a 4/ v tejto časti zamietol. O trovách
konania okresný súd rozhodol tak, že žalobcovia l/ a 2/ a žalovaní 1/ a 2/ nemajú právo na
náhradu trov konania a zároveň žalobcom 3/ a 4/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania v sume 1.426,40 Eur, všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sporná
hospodárska stavba vlastnícky patriaca žalovaným 1/ a 2/ zasahuje do pozemku žalobcov len
časťou drevenej strechy, ktorú žalovaní dobudovali dodatočne so súhlasom žalobcov
a s vedomím obce. Účelom takto dobudovanej strechy bolo to, aby nedochádzalo
k podmokaniu pozemkov účastníkov konania a hlavne základov samotnej garáže žalobcov.
Žalobu v tejto časti považoval preto za nedôvodne podanú. K druhej časti žaloby uviedol, že
opravu plota, vzhľadom na jeho podobu a stav, v akom sa nachádzal ku dňu rozhodovania
vo veci samej, nie je možné považovať za bežnú údržbu, a preto k tejto oprave je potrebné
rozhodnutie príslušného stavebného úradu buď vo forme ohlásenia stavby alebo stavebného
povolenia. Keďže hranica susediacich pozemkov, kadiaľ vedie oplotenie, sporná nie je, dospel
k záveru, že je možné vyhovieť návrhu žalobcov 1/ a 2/ ako vlastníkov tohto plota a uložiť
žalovaným povinnosť umožniť týmto žalobcom vstup na ich pozemok za účelom opravy
tohto plota v rozsahu právoplatného rozhodnutia príslušného stavebného úradu. V tejto časti
žaloby žalobcom 3/ a 4/ pre nedostatok ich vecnej legitimácie nevyhovel.
Krajský súd v Žiline rozsudkom z 9. novembra 2011 sp.zn. 6 Co 266/2011 na základe
odvolania všetkých účastníkov konania rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu
žalobcov o uložení povinnosti žalovaným odstrániť drevenú hospodársku stavbu zamietol,
potvrdil. Vo výroku, ktorým okresný súd uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť umožniť
žalobcom 1/ a 2/ vstup na ich pozemok a ktorým v predmetnej časti žalobu žalobcov 3/ a 4/
zamietol zmenil tak, že žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť umožniť žalobcom 1/ až 4/ vstup
na ich pozemok na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere na účel opravy plota. Rozsudok
okresného súdu zmenil vo výroku o trovách konania medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovanými
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu a rozhodol o trovách odvolacieho
konania. K potvrdzujúcej časti rozhodnutia uviedol, že okresný súd náležite zistil skutkový
stav veci a vec aj správne právne posúdil. V tejto časti preto okresný súd správne rozhodol,
keď žalobu žalobcov zamietol. K druhému výroku napadnutého rozhodnutia uviedol, že
súčasne s prevodom pozemku, na ktorom sa nachádza oplotenie, prešlo na žalobcov 3/ a 4/
nielen vlastnícke právo k pozemku, ale aj vlastníctvo (spoluvlastníctvo) k oploteniu ako
príslušenstva k hlavnej veci (§ 121 ods. 1 OZ). Všetci žalobcovia majú preto k tejto časti
žaloby aktívnu vecnú legitimáciu. Keďže z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že
pôvodne vystavané oplotenie žalobcami 1/ a 2/ je značne poškodené a vyžaduje si opravu,
žalovaní 1/ a 2/ sú povinní v zmysle § 127 ods. 3 OZ umožniť žalobcom vstup na ich
pozemok za účelom opravy oplotenia stojaceho na hranici pozemkov účastníkov presne
špecifikovaných vo výroku rozsudku. V tejto časti preto zmenil rozsudok okresného súdu
s tým, že vstup na pozemok viazal na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere. Rozhodnutie
o trovách odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu do výroku, ktorým odvolací súd zmenil
rozsudok okresného súdu a uložil žalovaným povinnosť umožniť žalobcom vstup na ich
pozemok za účelom opravy plota, podali včas dovolanie žalovaní. Žiadali rozsudok krajského
súdu v dovolaním napadnutej časti zmeniť tak, že dovolací súd žalobu v tejto časti zamietne,
resp. aby dovolací súd rozsudok krajského súdu v tejto časti a aj rozsudok okresného súdu
v druhom jeho výroku zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Uviedli, že
rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti neposkytuje dostatok dôvodov,
ktoré súd k takémuto rozhodnutiu viedli. Odvolací súd tým porušil ich právo na súdnu
ochranu a spravodlivý proces. Okrem toho namietali, že súdy nižších stupňov dospeli
k nesprávnym skutkovým zisteniam, že plot sa v celej jeho dĺžke nachádza na hranici
susediacich pozemkov vlastnícky patriacich žalobcom a žalovaným (podstatná časť plota sa
nachádza na ich pozemku, čo bolo v konaní preukázané viacerými vykonanými dôkazmi).
Výsledkom toho je, že odvolací súd nesprávne vec právne posúdil, keď síce správne poníma
režim príslušenstva hlavnej veci (§ 121 ods. 1 OZ), avšak vychádza z nesprávneho
skutkového zistenia, podľa ktorého plot je vybudovaný na hranici pozemkov. V súlade
s právnym režimom vlastníctva plotu, na ktoré odvolací súd poukazuje, musí jeho vlastníctvo
zdieľať režim hlavnej veci, ktorou v tomto prípade nie je parcela vlastnícky patriaca žalobcom
(parc. č. 741/1), ale parcela v ich spoluvlastníctve (parc. č. 741/2), na ktorej je plot
v podstatnej časti postavený. Odvolací súd dospel preto k nesprávnemu záveru, že oplotenie je
vo vlastníctve (spoluvlastníctve) žalobcov a nesprávne im poskytol ochranu v zmysle § 127
ods. 3 OZ.
Žalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu navrhli, aby dovolací súd dovolanie žalovaných
ako nedôvodne podané zamietol a žiadali priznať náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti takému
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
podmienky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku upravujú ustanovenia
Dovolanie je zásadne prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozsudku,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Žalovaní prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p., keďže
boli toho názoru, že odvolacím súdom bol rozsudok súdu prvého stupňa v dovolaním
napadnutej časti vo veci samej zmenený.
Súdna prax už opakovane konštatovala, že prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu je založená na zásade diformity (rozdielnosti). O rozdielnosť
rozhodnutí ide vtedy, keď súdy posúdili okolnosti významné pre meritórne rozhodnutie veci
odlišne. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu nie je preto
rozhodujúce to, ako odvolací súd sformuloval výrok svojho rozsudku, (či ho formálne označil
ako zmeňujúci, hoci v skutočnosti ide o potvrdzujúci rozsudok), prípadne ako v dôvodoch
označil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých pri rozhodnutí postupoval
(či rozhodol podľa § 219 O.s.p. alebo § 220 O.s.p.).
V posudzovanej veci, je podľa názoru dovolacieho súdu z hľadiska nastolenej otázky
určujúce to, ako bola súdmi nižších stupňov deklarovaná povinnosť žalovaných, t.j. či výroky
rozsudkov súdov nižších stupňov pri deklarovaní povinnosti žalovaným v zmysle § 127
ods. 3 OZ vyznievajú rozdielne alebo nie. Ustanovenie § 127 ods. 3 OZ totiž vymedzuje len
to, za splnenia akých podmienok sú vlastníci susediacich pozemkov povinní umožniť vstup
na svoje pozemky, prípadne na stavby na nich stojace (konkrétne nevymedzuje, ktoré osoby
sú oprávnené vstupovať na susediaci pozemok alebo susediacu stavbu).
Z porovnania rozsudkov vo výrokoch okresného a krajského súdu, ktoré žalovaní
napadli dovolaním, nevyplývajú žiadne obsahové odlišnosti z hľadiska deklarovania
povinností žalovaných. Okresný aj krajský súd dospeli zhodne k názoru, že pôvodne
vystavané oplotenie žalobcami 1/ a 2/ je značne poškodené a vyžaduje si nevyhnutne opravu,
a teda že sú splnené zákonné predpoklady v zmysle § 127 ods. 3 OZ pre uloženie povinnosti
žalovaným umožniť vstup na svoje pozemky. Zmena výroku rozsudku odvolacieho súdu bola
vyvolaná len tým, že odvolací súd považoval za oprávnené osoby aj žalobcov 3/ a 4/ a že
povinnosť žalovaných umožniť vstup na pozemok, na rozdiel od súdu prvého stupňa, viazal
na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere, čo vyplýva priamo zo znenia ustanovenia § 127
ods. 3 OZ.
So zreteľom na uvedené dovolací súd nepovažoval žalovanými napadnutý výrok
rozsudku krajského súdu vo veci samej z hľadiska ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p.
za zmeňujúci (proti ktorému by bolo dovolanie bez ďalšieho prípustné), ale za rozsudok,
ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti potvrdené. Podmienky prípustnosti
tohto mimoriadneho opravného prostriedku preto skúmal v zmysle § 238 ods. 2 a 3 O.s.p.
Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo iné rozhodnutie dovolacieho súdu
obsahujúce právny názor v tejto veci. Prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 O.s.p. preto
neprichádza do úvahy. V dovolaním napadnutej časti nejde o potvrdzujúci rozsudok,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa
ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého
stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p. nie je preto prípustné.
Pokiaľ dovolanie žalovaných smeruje aj proti výroku o trovách konania, treba uviesť,
že v zmysle ustanovenia § 167 ods. 1 O.s.p. sa o náhrade trov konania rozhoduje uznesením.
O tejto povinnosti súd rozhoduje na návrh a spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie
na ňom končí (§ 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Z uvedeného vyplýva, že spravidla súd pojme
rozhodnutie o trovách konania do rozsudku, ktorým rozhoduje o veci samej (§ 155 ods. 1
O.s.p.). Výrok o náhrade trov konania sa tak stáva súčasťou výroku rozsudku. To ale
neznamená, že táto časť výroku zároveň stráca povahu rozhodnutia vydaného vo forme
uznesenia. Práve naopak, túto povahu rozhodnutia si aj naďalej zachováva, pretože výrok
o náhrade trov konania je obsiahnutý vo výroku rozsudku len z dôvodov procesnej
hospodárnosti.
Podmienky prípustnosti dovolania, smerujúceho proti uzneseniu odvolacieho súdu
(ako tomu je v prejednávanej veci), sú upravené v ustanovení § 239 O.s.p. V treťom odseku
tohto zákonného ustanovenia sú vymenované prípady, ktoré vylučujú prípustnosť dovolania.
Jedným z nich je aj uznesenie o trovách konania, pričom nie je významný spôsob rozhodnutia
odvolacieho súdu v porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Dovolanie proti takémuto
rozhodnutiu preto nie je prípustné ani v prípade, že odvolací súd v tejto časti rozhodnutie súdu
prvého stupňa zmenil.
Možno teda uzavrieť, že dovolanie žalovaných, ktoré smeruje proti výroku
odvolacieho súdu o trovách konania, podľa § 239 ods. 3 O.s.p., prípustné nie je.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238, resp. § 239 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či
v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania
vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).
Nezistil existenciu žiadneho dôvodu obsiahnutého v jeho taxatívnom výpočte
uvedenom pod písmenami a/ až g/. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa § 237 O.s.p.
prípustné nie je.
K tvrdeniu žalovaných, že rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti
neposkytuje dostatok dôvodov, ktoré súd viedli k takémuto rozhodnutiu, treba uviesť, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03
z 3. júla 2003). Dovolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého:
„Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Naostatok
nemožno opomenúť ani ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého je odvolaciemu
súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je
podmienená stotožnením sa so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia
prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení
skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia aj vo vzťahu k výroku
napadnutého dovolaním uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho
rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia podrobne uviedol, ako súd prvého stupňa
rozhodol vo veci samej, aké skutkové závery vyvodil z výsledkov vykonaného dokazovania
a ako vec právne posúdil. Podrobne opísal, čo bolo obsahom odvolaní účastníkov konania
a ich vyjadrení k odvolaniam. Vo vzťahu k prvému výroku rozsudku okresného súdu v súlade
s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov
súdu prvého stupňa a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto
rozhodnutie potvrdil. V súvislosti s druhým výrokom jeho rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré
považoval za oprávnené osoby aj žalobcov 3/ a 4/. V otázke uloženia povinnosti žalovaných
umožniť vstup na svoj pozemok za účelom opravy plota sa stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktoré okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku
jasne a zrozumiteľne formuloval. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel preto k záveru, že
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a aj odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti ako celok s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaných.
Pokiaľ ide o námietku žalovaných spochybňujúcu správnosť skutkových zistení, treba
uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo
osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení
urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je
oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže
vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,
v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,
nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť podľa
zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je
zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a
ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Napokon, pokiaľ dovolatelia namietali, že odvolací súd nesprávne právne vec posúdil,
treba uviesť, že uvedená námietka nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 O.s.p.
Námietka účastníka konania, ktorou vytýka súdu existenciu omylu pri aplikácii práva, treba
považovať za dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorý však sám o sebe
prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na
nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania za predpokladu,
ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalovaných smerovalo
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 238 a § 239 ods. 3 O.s.p. prípustné
nie je; keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky ich dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná
správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Žalobcovia mali v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov
konania proti žalovaným, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní žalobcom vznikli trovy
v súvislosti s odmenou za právne služby poskytnuté advokátom. Odmena za jeden úkon
právnej služby činí sumu 117,38 Eur, pričom patrí za jeden úkon právnej služby a to písomné
vyjadrenie k dovolaniu z 10. februára 2012 (§ 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 14 ods. 1
písm. b/ a § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z.) a jeden krát režijný paušál v rozsahu jednej
stotiny výpočtového základu za úkon právnej služby (§ 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky) v sume
7,63 Eur. Celkove vznikli žalobcom trovy v sume 150 Eur (po pripočítaní DPH 20%), ktoré
sú žalovaní povinní zaplatiť na účet advokáta žalobcov (§ 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243b
ods. 5 veta prvá O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. mája 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová