Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 613/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., Ž., zastúpenej

advokátom JUDr. R. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 12. júla 2013 a jemu predchádzajúcim

postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., Ž. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13

Cob 30/2013 z 12. júla 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim

postupom.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

„... 16. 11. 2012 Okresný súd Žilina rozsudkom sp. zn. -271 uložil

sťažovateľovi ako žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 18.130,85- EUR...

Sťažovateľ je presvedčený, že rozsudok Krajského súd v Žiline sp. zn.

zo dňa 12. 06. 2013, v spojitosti s predchádzajúcimi súdnymi rozhodnutiami je rozhodnutím

arbitrárnym, ktorý nemá oporu v právnych predpisoch a právnom poriadku Slovenskej

republiky. Súd v rozpore s vykonaným dokazovaním a v rozpore so zákonom dospel

k záveru, že medzi účastníkmi došlo k dohode o cene a predmete diela, k odovzdaniu

a prevzatiu diela, k záveru, podľa ktorého žalobca nebol povinný vykonať dohodnuté skúšky

diela a napokon k záveru, podľa ktorého sťažovateľ nepreukázal notifikáciu a uplatnenie

zodpovednostných nárokov z vád diela.“

Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti poukazuje na jednotlivé vykonané dôkazy

týkajúce sa ceny diela, odovzdania diela, skúšok diela a nárokov z vád diela a uvádza:

„... krajský súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym

a arbitrárnym skutkovým a právnym záverom, podľa ktorých medzi žalobcom

a sťažovateľom došlo k uzatvoreniu platnej zmluvy o dielo a k dohode o cene za dielo

2

vo výške 255,- Sk/mbez DPH, aj keď táto skutočnosť je v rozpore s tvrdeniami žalobcu,

s tvrdeniami sťažovateľa, ako aj v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania. Keďže

uvedený záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní je zjavne neodôvodnený, krajský súd

autoritatívne určil dohodu o cene diela medzi žalobcom a sťažovateľom vo výške 255,-

2

Sk/mbez DPH...

Podľa ust. cena musí byť v zmluve dohodnutá

alebo v nej musí byť aspoň určený spôsob jej určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu

uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia. V citovanom ustanovení je upravená dohoda o cene

ako podstatná náležitosť zmluvy o dielo. Zmluvné strany sa musia dohodnúť na určitej cene

(okrem prípadu, keď prejavia výslovnú vôľu uzatvoriť zmluvu o dielo aj bez dohody o cene).

Dohoda o cene musí byť vyjadrená tak, aby v praxi nespôsobovala pochybnosti o prejave

zmluvných strán. Prejav vôle o výške dohodnutej ceny musí byť určitý. V prejednávanej veci

však neexistovala výslovná dohoda o cene medzi žalobcom ako zhotoviteľom a

sťažovateľom ako objednávateľom, a ani vôľa účastníkov uzatvoriť zmluvu o dielo bez

dohody o cene. Podmienkou na vznik zmluvy je však výslovný prejav vôle účastníkov

zmluvného vzťahu, nie opomenutie prejavu vôle uviesť cenu, alebo uzavrieť zmluvu bez

dohody o cene. Napríklad ak návrh zmluvy neobsahuje žiadny údaj o cene a aj keď bol

prijatý v plnom rozsahu bez uvedenia ceny, napriek dohode strán o celom obsahu zmluvy,

zmluvu nemožno považovať za platne uzavretú, lebo v nej nie je výslovný prejav vôle o cene,

alebo ojej neuvedení v zmluve.

Na základe uvedených skutočností krajský súd dospel na základe vykonaného

dokazovania k nesprávnym (arbitrárnym) skutkovým záverom, podľa ktorých medzi

2

žalobcom a sťažovateľom došlo k uzatvoreniu dohody o cene za dielo vo výške 255,-Sk/m

bez DPH, aj keď táto skutočnosť je v rozpore s tvrdeniami žalobcu, sťažovateľa, ako aj

v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania. Keďže uvedený záver nemá oporu

vo vykonanom dokazovaní, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa

12. 06. 2013 a jemu predchádzajúce súdne rozhodnutia sú autoritatívnymi rozhodnutiami

súdov, ktoré nemajú oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale sú svojvoľnými

rozhodnutiami súdov, ktoré autoritatívne určili dohodu o cene diela medzi žalobcom

2

a sťažovateľom vo výške 255,- Sk/mbez DPH...

Medzi podstatné náležitosti zmluvy o dielo patrí dohoda o predmete plnenia

a dohoda o cene. Podľa rozsudku krajského a prvostupňového súdu žalobca a sťažovateľ

uzatvorili platnú zmluvu o dielo, keďže účastníci sa dohodli na jej podstatných

náležitostiach, a to konkrétne na predmete diela, ktorým bola realizácia betónovej podlahy

2 2

o rozlohe 1.800 mza cenu 255,- Sk/mbez DPH. Výsledky dokazovania pred okresným, ako

aj krajským súdom sú však v rozpore so závermi prvostupňového a odvolacieho súdu, keďže

obaja účastníci konania zhodne potvrdili, že predmetom diela bolo zhotovenie betónovej

2

podlahy, ktoré sa malo realizovať v 2 etapách po 900 m, pričom žalobca a sťažovateľ sa

2

spolu výslovne dohodli len na realizácii prvej etapy betónovej podlahy o rozlohe 900 m,

2

avšak 2. etapu o rozlohe 900 mrealizoval žalobca na základe objednávky a pokynov

priamo s poľským investorom. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca nastúpil

na realizáciu 2. etapy diela bez pokynu sťažovateľa, teda bez toho, aby sa žalobca dohodol

na realizácii 2. etapy diela so sťažovateľom. Z uvedeného je zrejmé, že predmetom plnenia

na základe zmluvy o dielo, uzatvorenej medzi žalobcom a sťažovateľom, bolo iba

2

vyhotovenie 1. etapy diela spočívajúceho v realizácii betónovej podlahy o rozlohe 900 m,

2

a nie vo vyhotovení betónovej podlahy o rozlohe 1.800 m, ako k tomu dospel prvostupňový

a krajský súd.

Na základe uvedených skutočností krajský a prvostupňový súd dospeli na základe

vykonaného dokazovania k nesprávnym (arbitrárnym) skutkovým záverom, podľa ktorých

medzi žalobcom a sťažovateľom došlo k uzatvoreniu dohody o predmete plnenia,

2

spočívajúce v realizácii betónovej podlahy o rozlohe 1.800 m, aj keď táto skutočnosť je

v rozpore s tvrdeniami žalobcu, sťažovateľa, ako aj v rozpore s výsledkami vykonaného

dokazovania. Keďže uvedený záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, rozsudok

Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 12. 06. 2013 a jemu predchádzajúce

súdne rozhodnutia sú autoritatívnymi rozhodnutiami súdov, ktoré nemajú oporu v právnom

poriadku Slovenskej republiky, ale sú svojvoľnými rozhodnutiami súdov, ktoré autoritatívne

určili dohodu o predmete diela medzi žalobcom a sťažovateľom, spočívajúcu vo vyhotovení

2

betónovej podlahy o rozlohe 1.800 m...

V zmysle rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 12. 06.

2013 odvolací súd potvrdil správnosť skutkových záverov prvostupňového súdu, podľa

ktorého k odovzdaniu a prevzatiu diela došlo vstúpením do užívania diela investorom.

Podľa ust. prvá veta zhotoviteľ splní svoju

povinnosť vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela

objednávateľovi v dohodnutom mieste, inak v mieste ustanovenom týmto zákonom.

Podľa ust. ako to požiada ktorákoľvek strana,

spíše sa o odovzdaní predmetu diela zápisnica, ktorú podpíšu obe strany.

Podľa ust. prvá veta ak zmluva nezahŕňa

povinnosť zhotoviteľa predmet diela odoslať, splní zhotoviteľ svoju povinnosť vykonať dielo,

ak umožní objednávateľovi nakladať s predmetom diela riadne vykonaným v mieste

ustanovenom v § 554.

Zo systematického zaradenia právnej úpravy, upravujúcej spísanie preberacieho

protokolu v ust. , pred úpravou odovzdania diela

vstupom objednávateľa do jeho užívania v ust. vyplýva,

že ak si účastníci zmluvy o dielo dohodnú preberacie konanie, k odovzdaniu a prevzatiu

diela môže dôjsť len na základe realizácie dohodnutého procesu odovzdania a prevzatia

diela, ktoré sa má zachytiť v písomnej forme. Pokiaľ nedôjde k dohodnutému preberaciemu

konaniu, nemôžu nastať účinky prevzatia diela vstupom objednávateľa do užívania diela,

pretože takýto záver by absolútne popieral nielen zákonnú a zmluvnú úpravu preberacieho

konania na základe písomného preberacieho protokolu a vopred zmluvne dohodnutému

procesu preberacieho konania, ale malo by to za následok narúšanie jednej zo základných

zásad civilného práva, a to zásady zmluvnej voľnosti a princípu, podľa ktorého zmluva

zaväzuje všetkých jej účastníkov. Realizácii písomného preberacieho konania nebráni ani

prípadná neúčasť jednej zo zmluvných strán na tomto preberacom konaní, keďže

odovzdávací a preberací protokol môže na základe analogickej aplikácie ust. § 555 ods. 4

podpísať za neprítomného účastníka hodnoverná a nestranná

osoba, ktorá sa na preberacom konaní zúčastnila...

Na základe uvedených skutočností krajský a prvostupňový súd dospeli na základe

vykonaného dokazovania k nesprávnym (arbitrárnym) skutkovým a právnym záverom,

podľa ktorých žalobca splnil svoju povinnosť odovzdať dielo sťažovateľovi tým, že

sťažovateľ vstúpil do užívania diela, resp. hlavný poľský investor vstúpil do úžitku diela tým,

že na diele prevádzkuje výrobu, aj keď tento záver je v rozpore s tvrdeniami žalobcu,

sťažovateľa, v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania a v rozpore s právnou

úpravou (v rozpore s ust. ). Keďže

uvedený záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v zákone, rozsudok Krajského

súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 12. 06. 2013 a jemu predchádzajúce súdne

rozhodnutia sú autoritatívnymi rozhodnutiami súdov, ktoré nemajú oporu v právnom

poriadku Slovenskej republiky, ale sú svojvoľnými rozhodnutiami súdov, ktoré autoritatívne

určili, že žalobca si splnil povinnosť odovzdať dielo sťažovateľovi tým, že sťažovateľ, resp.

poľský investor vstúpil do užívania diela, aj napriek dohodnutému procesu protokolárneho

preberacieho konania...“

K skúškam diela sťažovateľka uvádza: „... závery krajského, ako aj prvostupňového

súdu sú však v rozpore s vykonaným dokazovaním, ako aj v rozpore s právnou úpravou

. V tejto súvislosti súdy neprihliadli na správanie sa žalobcu pred

začatím súdneho sporu (na rozdiel od skutočnosti, že krajský súd v odôvodnení svojich

rozhodnutí výslovne prihliadal na správania sa sťažovateľa pred začatím súdneho konania)

a na skutočnosť, že žalobca v liste zo dňa 07. 03. 2007, ako reakcii na žiadosť sťažovateľa

na vykonanie dohodnutých skúšok zo dňa 18. 12. 2006, nenamietal, že medzi účastníkmi

existovala dohoda o realizácii skúšok diela. Z odôvodnenia rozhodnutí okresného

a krajského súdu dokonca vyplýva, že medzi žalobcom a sťažovateľom bolo dohodnuté

vykonanie skúšok diela, avšak záver súdov o nemožnosti vykonania týchto skúšok z dôvodu

neposkytnutia súčinnosti sťažovateľom, je v rozpore s výsledkami dokazovania a v rozpore

s právnou úpravou, zakotvenou v . Žalobca v rámci súdneho konania

opakovane tvrdil, že počas realizácie betónovej podlahy (či už v rámci realizácie 1. alebo

2. etapy), nebol na stavbe prítomný nikto zo strany sťažovateľa (str. 4 zápisnice

o pojednávaní zo dňa 03. 10. 2008, str. 6 zápisnice o pojednávaní zo dňa 14. 01. 2009, str.

3 zápisnice o pojednávaní zo dňa 24. 11. 2010), no napriek tomu mu bolo umožnené

vykonávať dielo spočívajúce v zhotovení betónovej podlahy. Žalobca dokonca uviedol, že

2. etapu diela realizoval na základe pokynu a objednávky priamo s poľským investorom,

ktorý bol s jeho prácou spokojný (str. 4 zápisnice o pojednávaní zo dňa 03. 10. 2008, str. 6

zápisnice o pojednávaní zo dňa 14. 01. 2009), avšak čo sa týka vykonania dohodnutých

skúšok diela, tu už žalobca použil obranu, spočívajúcu v tom, že ako subdodávateľ diela

nemal možnosť bez súčinnosti sťažovateľa ako objednávateľa diela a hlavného zmluvného

partnera s poľským investorom, vstupovať na stavbu za účelom vykonania dohodnutých

skúšok a nevidel dôvod, prečo by mal kontrolovať sám po sebe dielo, ktoré sám zhotovil.

Okresný a krajský súd sa tak nelogicky priklonili k ničím nepreukázanému tvrdeniu žalobcu,

že bez súčinnosti sťažovateľa, nemal možnosť realizovať dohodnuté skúšky diela, aj keď

celú betónovú podlahu realizoval žalobca v podstate bez prítomnosti zástupcu sťažovateľa

na stavbe, pričom toto tvrdenie žalobcu bolo v rozpore s jeho predchádzajúcimi tvrdeniami,

ktoré v konaní produkoval. Záver súdu o nemožnosti vykonania dohodnutých skúšok je

zároveň v rozpore s ust. , podľa ktorého ak sa podľa

zmluvy má riadne vykonanie diela preukázať vykonaním dohodnutých skúšok, považuje

sa vykonanie diela za dokončené až vtedy, keď sa tieto skúšky úspešne vykonali. Na účasť

na nich je zhotoviteľ povinný objednávateľa včas pozvať, ako aj v rozpore s ust. § 555 ods.

3 , podľa ktorého neúčasť objednávateľa na skúškach, na ktorých

vykonanie bol objednávateľ včas pozvaný, nebráni vykonaniu skúšok. Ustanovenie § 553

ods. 3 o opakovaní skúšok platí obdobne, a napokon aj v rozpore s ust. § 555 ods. 4

, podľa ktorého výsledok skúšok sa zachytí v zápisnici podpísanej

oboma stranami. Ak objednávateľ nie je prítomný, podpíše zápisnicu namiesto neho

hodnoverná a nestranná osoba, ktorá sa na skúškach zúčastnila. Podľa výsledkov

dokazovania, keď žalobca realizoval dielo bez nutnosti osobnej prítomnosti zástupcu

sťažovateľa na stavbe v Poľskej republike, keď žalobca realizoval 2. etapu diela na základe

výslovnej dohody s poľským investorom, ktorý bol s jeho prácou údajne spokojný a objednal

si priamo u žalobcu realizáciu 2. etapy diela, a vzhľadom k právnej úprave zakotvenej

v ust. , , , sa na vykonanie dohodnutých

skúšok diela nevyžadovala účasť a prítomnosť zástupcu sťažovateľa, práve naopak, v rámci

vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca dohodnuté skúšky diela nevykonal, pričom

neúčasť zástupcu sťažovateľa nebránila žalobcovi v realizácii dohodnutých skúšok, žalobca

ani netvrdil, že by mu niekto (napr. poľský investor) bránil vo vykonaní skúšok (čo by bolo

aj nelogické vzhľadom na výsledky dokazovania a tvrdenia samotného žalobcu) a účasť

sťažovateľa na vykonaní dohodnutých skúšok nevyžaduje ani právna úprava v Obchodnom

zákonníku, ktorá v prípade neúčasti objednávateľa diela zakotvuje osobitný náhradný

mechanizmus, ktorý umožňuje zhotoviteľovi diela splniť si povinnosť vykonať dohodnuté

skúšky diela aj bez prítomnosti objednávateľa, ktoré skúšky však žalobca nevykonal,

vzhľadom k čomu nie je možné považovať dielo za dokončené a sťažovateľovi tak nemohla

vzniknúť povinnosť zaplatiť cenu za dielo, ktoré nie je zhotovené.

Na základe uvedených skutočností krajský a prvostupňový súd dospeli na základe

vykonaného dokazovania k nesprávnym (arbitrárnym) skutkovým a právnym záverom,

podľa ktorých žalobca nebol povinný vykonať dohodnuté skúšky diela z dôvodu tvrdeného

neposkytnutia súčinnosti zo strany sťažovateľa ako objednávateľa diela, aj keď tento záver

je v rozpore s tvrdeniami žalobcu, sťažovateľa, v rozpore s výsledkami vykonaného

dokazovania a v rozpore s právnou úpravou (v rozpore s ust.

ods. 2 až ods. 4 ). Keďže uvedený záver nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní a ani v zákone, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa

12. 06. 2013 a jemu predchádzajúce súdne rozhodnutia sú autoritatívnymi rozhodnutiami

súdov, ktoré nemajú oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale sú svojvoľnými

rozhodnutiami súdov, ktoré autoritatívne určili, že žalobca nebol povinný vykonať

dohodnuté skúšky diela z dôvodu neposkytnutia súčinnosti zo strany sťažovateľa.“

K vadám diela a reklamácii vád sťažovateľka uvádza: „Podľa odôvodnenia rozsudku

Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 12. 06. 2013 odvolací súd dospel

k záveru, podľa ktorého sťažovateľ nesplnil notifikačnú povinnosť týkajúcu sa vád diela

vo vzťahu k žalobcovi a dostatočne určitým spôsobom a včas neidentifikoval vady,

nepopísal ich, neuviedol, akým spôsobom sa vady prejavujú, vakom rozsahu a dostatočne

určito a včas nerealizoval voľbu zodpovednostného nároku.

Podľa ust. zhotoviteľ splní svoju povinnosť

vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela objednávateľovi

v dohodnutom mieste, inak v mieste ustanovenom týmto zákonom.

Riadnym vykonaním diela dochádza k zániku záväzku zhotoviteľa diela. Riadnym

ukončením sa rozumie ukončenie v dohodnutej lehote a bez vád. Objednávateľ nie je

povinný prevziať dielo s vadami. Pri vadnom plnení však nedochádza k zániku záväzku

zhotoviteľa diela.

V prípade, keď objednávateľovi nevzniklo právo odstúpiť od zmluvy, alebo ho

nevyužil, dochádza k zmene záväzku na nároky vzniknuté z vadného plnenia. Objednávateľ

môže požadovať napr. odstránenie zistenej vady. K zániku záväzku zhotoviteľa zo zmluvy

o dielo dôjde až odstránením vád diela zhotoviteľom.

Podľa ust. záväzok zanikne, ak sa veriteľovi

splní včas a riadne.

Na to, aby došlo k splneniu záväzku, musí byť povinnosť splnená kvalifikovaným

spôsobom, t. j. včas a riadne. Požiadavka splniť riadne vo všeobecnosti znamená, že včas

ponúknuté plnenie má všetky náležitosti splnenia, a to z hľadiska predmetu, spôsobu

a miesta plnenia, osoby splniteľa, príjemcu a pod. To znamená, že plnenie musí byť bez vád

a musí byť uskutočnené na určenom mieste. V opačnom prípade zhotoviteľovi nevznikne

právo na zaplatenie ceny diela...

Odsek 3 ustanovenia osobitne rieši situáciu, keď bolo

poskytnuté vadné plnenie za predpokladu, že veriteľ buď nemá právo od zmluvy odstúpiť,

alebo toto právo nevyužije. Záväzok v tomto prípade nezaniká, ale mení sa obsah záväzku

tak, ako to zodpovedá právam veriteľa a povinnostiam dlžníka zo zodpovednosti za vady.

Konkrétne práva a povinnosti zo zodpovednosti za vady upravujú jednotlivé zmluvné typy.

Záväzok zanikne splnením až vtedy, keď dôjde k uspokojeniu práv veriteľa zo zodpovednosti

za vady. V prípade vadného plnenia záväzok nezanikne prirodzenou cestou, t. j. riadnym

a včasným splnením, ale zánik záväzku v týchto prípadoch spôsobuje až splnenie

zodpovednostných povinností dlžníka.

Podľa ust. dielo má vady, ak vykonanie diela

nezodpovedá výsledku určenému v zmluve.

Podľa ust. zhotoviteľ zodpovedá za vady, ktoré

má dielo v čase jeho odovzdania (§ 554);

Skutočnosť, či je dielo vadné, sa zisťuje porovnaním dosiahnutého výsledku

vykonaného diela s vlastnosťami, ktoré boli uvedené v dohodnutom predmete zmluvy.

Ak predmet diela odkazuje na vlastnosti uvedené v projekte, porovnáva sa výsledok diela

s vlastnosťami uvedenými v projekte. V prípade, ak zmluva neobsahuje odkaz na vlastnosti

diela, dielo musí mať aspoň obvyklé vlastnosti, ktoré má porovnateľné dielo podľa účelu

zmluvy. Ak tieto vlastnosti nedosahuje, tak dielo vykazuje vady. Zodpovednosť za vady,

ktoré má dielo v čase jeho odovzdania, je objektívna.

Podľa ust. objednávateľ je povinný predmet

diela prezrieť alebo zariadiť jeho prehliadku podľa možnosti čo najskôr po odovzdaní

predmetu diela.

Podľa ust. súd neprizná objednávateľovi právo

z vád diela, ak objednávateľ neoznámi vady diela

a) bez zbytočného odkladu po tom, čo ich zistí,

b) bez zbytočného odkladu po tom, čo ich mal zistiť pri vynaložení odbornej

starostlivosti pri prehliadke uskutočnenej podľa odseku 1,

c) bez zbytočného odkladu po tom, čo mohli byť zistené neskôr pri vynaložení

odbornej starostlivosti, najneskôr však do dvoch rokov a pri stavbách do piatich rokov

od odovzdania predmetu diela. Pri vadách, na ktoré sa vzťahuje záruka, platí namiesto tejto

lehoty záručná doba.

Podľa ust. ustanovenia a sa

použijú obdobne na účinky vedené v odseku 2.

Objednávateľ je povinný preveriť riadne ukončenie diela pri jeho odovzdaní a ak

zistí vady, dielo nemusí prevziať ( ). Po prevzatí diela je

povinný sám dielo prehliadnuť, alebo zabezpečiť jeho prehliadku odbornou osobou

(fyzickou alebo právnickou). To znamená, že ak objednávateľ zistí pred prevzatím diela pri

jeho odovzdávaní, že dielo má vady, takéto dielo vôbec nemusí prevziať. Ak sa však

objednávateľ rozhodne takéto dielo prevziať, musí zabezpečiť prehliadku diela po jeho

prevzatí za účelom preverenia, či dielo zodpovedá dohodnutým parametrom a či netrpí

nejakou vadou. Pokiaľ však pred prevzatím diela objednávateľ odmietne dielo prevziať z

dôvodu jeho vád, nenastupuje proces nutnej prehliadky diela a následných procesov v

rámci uplatnenia zodpovednostných nárokov voči zhotoviteľovi, keďže doposiaľ nedošlo k

splneniu záväzku zhotoviteľa dielo vykonať riadne. Po prevzatí diela v rámci riadnej

prehliadky by mal objednávateľ zistiť všetky zrejmé vady prevzatého diela. Zrejmé vady

musí objednávateľ oznámiť zhotoviteľovi buď po ich osobnom zistení, alebo v nadväznosti

na prehliadku zabezpečenú inou osobou. Objednávateľ musí zistené vady zhotoviteľovi

oznámiť. V oznámení však netreba uviesť aj konkrétne nároky vyplývajúce z vád (Obchodný

zákonník v ust. § 562 ods. 2 výslovne uvádza len oznámenie vád, nie aj uplatnenie

zodpovednostného nároku). S nesplnením oznamovacej povinnosti zákon priamo nespája

zánik práva. Zhotoviteľ však môže v súdnom konaní namietnuť nesplnenie oznamovacej

povinnosti o zistenej vade. Na základe tejto námietky súd neprizná právo z vád diela. Ako

vyplýva z ust. , dôsledky za nesplnenie oznamovacej

povinnosti nenastupujú automaticky a súd ich nemusí použiť z úradnej povinnosti, keďže

nejde o prekluzívnu lehotu. Z ust. vyplýva, že súd musí

prihliadnuť na nesplnenie oznamovacej povinnosti len v prípade, keď to namietol

zhotoviteľ. V prípade, keď zhotoviteľ vedel alebo musel vedieť o vadách diela, nemôže

namietať nesplnenie oznamovacej povinnosti objednávateľa (§ 428 ods. 3).

Podľa ust. pri vadách diela platia primerane až

441.

Objednávateľ nemusí v oznámení vád uviesť priamo aj voľbu nároku. V Obchodnom

zákonníku nie sú upravené osobitné lehoty na uplatnenie nárokov z vadného plnenia

na súde, ak zhotoviteľ neodstránil vady, ktoré mu objednávateľ v čas oznámil.

Podľa ust. ak je dodaním tovaru s vadami

porušená zmluva podstatným spôsobom (§ 345 ods. 2), môže kupujúci:

a) požadovať odstránenie vád dodaním náhradného tovaru za vadný tovar, dodanie

chýbajúceho tovaru a požadovať odstránenie právnych vád,

b) požadovať odstránenie vád opravou tovaru, ak sú vady opraviteľné,

c) požadovať primeranú zľavu z kúpnej ceny alebo

d) odstúpiť od zmluvy.

Podľa ust. voľba medzi nárokmi uvedenými

v odseku 1 kupujúcemu patrí, len ak ju oznámi predávajúcemu vo včas zaslanom oznámení

vád alebo bez zbytočného odkladu po tomto oznámení.

Voľba medzi nárokmi uvedenými v odseku 1 kupujúcemu patrí, len ak ju oznámi

predávajúcemu vo včas zaslanom oznámení vád alebo bez zbytočného odkladu po tomto

oznámení. Uplatnený nárok nemôže kupujúci meniť bez súhlasu predávajúceho. Ak sa však

ukáže, že vady tovaru sú neopraviteľné alebo že s ich opravou by boli spojené neprimerané

náklady, môže kupujúci požadovať dodanie náhradného tovaru, ak o to predávajúceho

požiada bez zbytočného odkladu po tom, čo mu predávajúci oznámil túto skutočnosť.

Ak predávajúci neodstráni vady tovaru v primeranej dodatočnej lehote alebo ak oznámi

pred jej uplynutím, že vady neodstráni, môže kupujúci odstúpiť od zmluvy alebo požadovať

primeranú zľavu z kúpnej ceny.

Podľa ust. ak kupujúci neoznámi voľbu svojho

nároku v lehote uvedenej v odseku 2, má nároky z vád tovaru ako pri nepodstatnom

porušení zmluvy.

Podľa ust. ak je dodaním tovaru s vadami

zmluva porušená nepodstatným spôsobom, môže kupujúci požadovať buď dodanie

chýbajúceho tovaru a odstránenie ostatných vád tovaru, alebo zľavu z kúpnej ceny.

Podľa ust. dokiaľ kupujúci neuplatní nárok

na zľavu z kúpnej ceny alebo neodstúpi od zmluvy podľa odseku 5, je predávajúci povinný

dodať chýbajúci tovar a odstrániť právne vady tovaru. Ostatné vady je povinný odstrániť

podľa svojej voľby opravou tovaru alebo dodaním náhradného tovaru; zvoleným spôsobom

odstránenia vád však nesmie spôsobiť kupujúcemu vynaloženie neprimeraných nákladov.

Ak objednávateľ diela (kupujúci) voľbu nevykoná alebo neodstúpi od zmluvy,

zhotoviteľ (predávajúci) je povinný dodať chýbajúci tovar a odstrániť ostatné chyby diela

(tovaru), pričom spôsob odstránenia vád zvolí zhotoviteľ (predávajúci).

To znamená, že zákon ukladá povinnosť objednávateľovi diela oznámiť vady diela

zhotoviteľovi bez zbytočného odkladu po tom, čo ich zistil, resp. bez zbytočného odkladu

po tom, čo ich mal zistiť, pričom v rámci tohto oznámenia nemusí objednávateľ zároveň

uviesť konkrétny nárok vyplývajúci zvád diela (napr. či žiada opravu veci, alebo zľavu

z cena a pod.). Pokiaľ objednávateľ nezvolí zodpovednostný nárok, tento zodpovednostný

nárok objednávateľovi nezaniká (zákon vôbec nepredpokladá zánik zodpovednostného

nároku objednávateľa), ale stráca možnosť výberu zodpovednostného nároku a táto

možnosť výberu prechádza na zhotoviteľa, ktorý je povinný chýbajúce dielo dodať,

odstrániť právne vady, resp. je povinný ostatné vady odstrániť opravou alebo dodaním

náhradného diela alebo jeho časti. Tým, že objednávateľ nezvolí zodpovednostný nárok ešte

neznamená, že zhotoviteľ nie je povinný odstrániť vady diela, ktoré mu boli zo strany

objednávateľa oznámené bez zbytočného odkladu, hoci bez uplatnenia zodpovednostného

nároku. Opačný výklad zákonných ustanovení by viedol k autoritatívnym teóriám, ktoré sú

neudržateľné v právnom poriadku Slovenskej republiky, čomu sa stalo aj v prípade

napadnutého rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 12. 06. 2013

a jemu predchádzajúcich súdnych rozhodnutiach.

Pokiaľ by zákon ukladal povinnosť pod hrozbou zániku práva v rámci oznámenia vád

zvoliť aj zodpovednostný nárok, prípadne pod hrozbou zániku práva zvoliť zodpovednostný

nárok bez zbytočného odkladu po oznámení vád zhotoviteľovi, súd na túto skutočnosť

neprihliada z úradnej povinnosti, ale len na základe námietky zhotoviteľa, avšak

za predpokladu, že zhotoviteľ nevedel, alebo nemohol vedieť o vadách diela. Z vykonaného

dokazovania je však zrejmé, že žalobca ako zhotoviteľ mal vedomosť o vadách diela, a to

z oznámenia sťažovateľa ako objednávateľa. Vzhľadom k uvedenému žalobca ani nemohol

namietať, aby súd nepriznal objednávateľovi právo z vád diela, resp. súd nemal na túto

námietku žalobcu vôbec prihliadať a sťažovateľovi tak mal súd priznať právo z vád diela.

Zákon napokon ani neuvádza, akým spôsobom je objednávateľ povinný špecifikovať

vady diela, ktoré oznámi zhotoviteľovi. Takéto oznámenie by malo spĺňať minimálny

predpoklad, uvedený v ust. , t. j. oznámenie o vadách

musí byť určité a zrozumiteľné. Sťažovateľ je presvedčený, že dostatočne určitým

a zrozumiteľným spôsobom oznámil žalobcovi vady diela, spočívajúce a prejavujúce sa

v nerovnostiach podlahy a nedostatočnej rovinnosti (na dvoch metroch dĺžky rozdiel 2 cm,

rozdiel medzi prvou a druhou časťou vo výške cca 4 cm), odlupovaní sa povrchu betónu

takmer na všetkých miestach, predovšetkým na miestach, kde boli vyrezané dilatačné špáry,

a ďalej aj pri dverách, kde boli zistené nerovnosti až do výšky 4 cm, zlé vyhotovenie

dilatačnej špáry. Napriek tomu krajský ako aj prvostupňový súd zaujali záver, podľa

ktorého sťažovateľ presne neoznačil a jednoznačne nešpecifikoval rozsah vád, pričom

podľa názoru súdov na notifikáciu vád je potrebné, aby každá vada bola presne opísaná

a prípadne zdokumentovaná, a to nielen jej popisom, akým spôsobom sa vada prejavuje, ale

tiež popísaním rozsahu tejto vady, napr. uvedením veľkosti plochy, na ktorej sa vyskytuje,

prípadne presným určením miesta, kde sa vyskytuje. Krajský ako aj okresný súd však vôbec

2

neprihliadali na povahu diela, ktorým bola betónová podlaha o rozlohe 1.800 m.

Pri takomto rozsiahlom diele je prakticky nemožné, aby sťažovateľ notifikoval vady diela

podľa predstáv okresného a krajského súdu, t. j. presným určením, kde sa vada vyskytuje

a uvedením plochy, na ktorej sa vyskytuje. Sťažovateľom oznámené vady diela sa

nachádzali prakticky na celej ploche betónovej podlahy a rovnako sa prakticky odlupovala

celá plocha betónu, najmä v oblasti dilatačnej špáry. Sťažovateľ má teda za to, že

dostatočne určitým a zrozumiteľným spôsobom oznámil žalobcovi vady diela a v tejto časti

súdy dospeli k nesprávnym skutkovým a právnym záverom.

Napokon, v rámci údajného nesplnenia notifikačnej povinnosti o vadách diela

zo strany sťažovateľa, krajský súd spolu s okresným súdom zároveň uviedli, že žalobca ani

nezabezpečoval dodávku betónu a nezabezpečoval ani hutnenie podkladu, pričom podľa

súdu z vykonaných dôkazov nevyplýva, že by žalobca porušil povinnosť upozorniť

objednávateľa na nevhodnú povahu vecí alebo pokynov daných na vykonanie diela.

Z vykonaného dokazovania je však zrejmé a potvrdil to aj viac krát samotný žalobca,

že dodávky betónu zabezpečoval poľský investor, betón bol v katastrofálnom stave,

dochádzalo k častým prestojom pri dodávaní betónu a dochádzalo k spájaniu staršieho

zaschnutého betónu s novým, vzhľadom k čomu mohlo podľa samotného žalobcu dôjsť

k vzniku nerovností, ktoré by bolo potrebné v následnom období opravovať. Zároveň

samotný žalobca potvrdil, že dodávku nekvalitného betónu a prestojov neriešil

so sťažovateľom ako objednávateľom, ale priamo s poľským investorom, ktorý zabezpečoval

aj dovoz betónu. Dodávka nekvalitného betónu, prestoje a spájanie staršieho zaschnutého

betónu s novým musela nevyhnutne viesť k vzniku vád diela, ktoré sťažovateľ riadne

notifikoval žalobcovi bez zbytočného odkladu po tom, čo ich zistil. Krajský a okresný súd

však v tejto súvislosti dospeli k absurdným záverom, podľa ktorých žalobca neporušil

zákonnú povinnosť zakotvenú v ust. a upozorniť

sťažovateľa ako objednávateľa na nevhodnú povahu vecí alebo pokynov daných

na vykonanie diela. Tieto závery sú v absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním, ako aj

s tvrdeniami samotných účastníkov konania.

Na základe uvedených skutočností krajský a prvostupňový súd dospeli na základe

vykonaného dokazovania k nesprávnym (arbitrárnym) skutkovým a právnym záverom,

podľa ktorých sťažovateľ nesplnil notifikačnú povinnosť vo vzťahu k vadám diela,

dostatočne určitým spôsobom nešpecifikoval vady diela, neuplatnil zodpovednostný nárok

zvád diela a žalobca neporušil oznamovaciu povinnosť týkajúcu sa upozornenia na zlú

povahu vecí alebo pokynov daných na vykonanie diela, aj keď tento záver je v rozpore

s tvrdeniami žalobcu, sťažovateľa, v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania

a v rozpore s právnou úpravou . Keďže uvedený záver nemá oporu

vo vykonanom dokazovaní a ani v zákone, rozsudok Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo dňa 12. 06. 2013 a jemu predchádzajúce súdne rozhodnutia sú

autoritatívnymi rozhodnutiami súdov, ktoré nemajú oporu v právnom poriadku Slovenskej

republiky, ale sú svojvoľnými rozhodnutiami súdov, ktoré autoritatívne určili, že sťažovateľ

nesplnil notifikačnú povinnosť vo vzťahu k vadám diela, dostatočne určitým spôsobom

nešpecifikoval vady diela, neuplatnil zodpovednostný nárok z vád diela a žalobca neporušil

oznamovaciu povinnosť týkajúcu sa upozornenia na zlú povahu vecí alebo pokynov daných

na vykonanie diela, vzhľadom k čomu súd nepriznal sťažovateľovi právo z vád diela.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo spoločnosti H... na súdnu ochranu zaručené či. 46 ods. 1

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo na

spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 12. 06. 2013 v konaní

vedenom pod sp. zn. , porušené boli.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 12. 06.

2013 v konaní vedenom pod sp. zn. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania, pozostávajúce

z trov právneho zastúpenia vo výške 827,40- EUR (2 x úkon právnej služby: prevzatie

a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd, hodnota 1 úkonu á 336,94 EUR +

20 % DPH + 2 x paušálna náhrada nákladov á 7,81- EUR + 20 % DPH), na účet právneho

zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom.

Podľa sťažovateľky krajský súd porušil ňou označené základné a iné práva, pretože

rozsudok krajského súdu je arbitrárnym. Arbitrárnosť rozsudku krajského súdu vidí

sťažovateľka v tom, že „Súd v rozpore s vykonaným dokazovaním a v rozpore so zákonom

dospel k záveru, že medzi účastníkmi došlo k dohode o cene a predmete diela, k odovzdaniu

a prevzatiu diela, k záveru, podľa ktorého žalobca nebol povinný vykonať dohodnuté skúšky

diela a napokon k záveru, podľa ktorého sťažovateľ nepreukázal notifikáciu a uplatnenie

zodpovednostných nárokov z vád diela.“.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zaoberal

jej opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania

príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46

ods. 1 a listiny, resp. právom podľa dohovoru, porušenie

ktorých sťažovateľka v sťažnosti namietala. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť

námietok sťažovateľky, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia namietaného rozsudku

krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia ňou označených práv.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne,

resp. svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ). Z týchto hľadísk potom ústavný

súd posudzoval rozsudok krajského súdu.

Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -271

zo 16. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľku

zaplatiť navrhovateľovi sumu 18 130,85 € s príslušenstvom. Proti rozsudku okresného súdu

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak,

že rozsudok okresného súdu potvrdil. Ústavný súd poukazuje na nasledujúce relevantné

časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v ktorých sa krajský súd zaoberal

sťažovateľkou namietaným predmetom a cenou diela, odovzdaním a prevzatím diela,

skúškami diela a notifikáciou vád diela:

«... krajský súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 219 ods. 2

, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,

viažucim sa k dotknutým výrokovým častiam, a preto v podrobnostiach na jeho skutkové

a právne závery odkazuje. Z titulu aplikácie ust. nie je potrebné, aby

krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré

už vyplývajú z napadnutého rozsudku okresného súdu, a preto je postačujúce vo väzbe

k odvolacím dôvodom žalovaného, aby boli uvádzané len tie okolnosti a právne stanoviská

zo strany krajského súdu ako súdu odvolacieho, ktoré sú zamerané k zvýrazneniu vecnej

správnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Tento postup krajského súdu je aj

v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 08. októbra 2009, podľa

ktorého... „odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok (, , ). Tento právny

názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných

súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu),

ktoré bolí vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Krajský súd poukazuje aj na

rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v zmysle ktorého... “pokiaľ

v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd

sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“.

V ďalšom krajský súd na zvýraznenie vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu

2

a k odvolacím dôvodom žalovaného uvádza... dohoda o cene diela 255,- Sk/mbetónovej

plochy bez DPH vyplývala z výsledkov vykonaného dokazovania, keď žalobca na

pojednávaní konanom dňa 14. 1. 2009 uviedol (č. l. 75 spisu), že základom ceny bola suma

2

255,- Sk/mbetónovej plochy bez DPH, ku ktorej cene, ak dodal, že malo dôjsť k navýšeniu,

2

tak toto nepreukázal, a tým sa vychádzalo zo žalobcom tvrdenej ceny diela 255,- Sk/m

betónovej plochy bez DPH, čo bolo v zhode aj s vyjadrením konateľa žalovaného

p. Miroslava Kovalčíka, ktorý s ohľadom na ďalšie zákazky, ktoré boli realizované za cenu

2

255,- Sk/mbetónovej plochy bez DPH, mal za to, že aj v danom prípade zákazky bude cena

rovnaká. Nemohol byť preto relevantný odvolací dôvod žalovaného, ktorý uviedol, že mu

nie je zrejmé, kedy, kde a akým spôsobom bola medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá

2

cena 255,- Sk/mbetónovej plochy bez DPH, keď z takejto ceny ako základnej vychádzal

žalobca a s takouto cenou počítal aj žalovaný. Pokiaľ aj žalobca k tejto základnej cene

diela, ktorá bola medzi žalobcom a žalovaným ustálená, poskytol tvrdenie jej navýšenia, tak

k tomuto nebol označený žiaden dôkaz, ktorý by preukázal navýšenie ceny prác a predmetné

2

dielo na 280,- Sk/mbetónovej plochy bez DPH. Krajský súd pri konštatovaní dohodnutej

2

ceny diela 255,- Sk/mbetónovej plochy bez DPH vychádzal z dôslednej aplikácie ust. § 132

, keď vo vzájomnej súvislosti prihliadol na všetky dôkazy vykonané pred okresným

súdom, t. j. výsluch tak účastníkov konania, ako aj ich zástupcov, predložené listinné

dôkazy, a v neposlednom rade aj na správanie sa žalovaného pred vyvolaním súdneho

sporu, keď obidve sporové strany vychádzali zo základu ceny diela práve vo výške 255,-

2

Sk/mbetónovej plochy bez DPH. Krajský súd dodáva, že k cene diela a jej dohode bolo

nevyhnutné vykonať dokazovanie, pretože ak zmluva o dielo nemala písomnú formu, v ktorej

by boli vyjadrené jednotlivé podstatné náležitosti tejto zmluvy, a to predmet a cena diela,

tak bolo to práve na vykonávaných dôkazoch, v akej výške bola dohodnutá cena diela.

2

Výsledky dokazovania potom potvrdili cenu diela 255,- Sk/mbetónovej plochy bez DPH,

z ktorej vychádzal žalovaný, obdobne ako v predchádzajúcich zákazkách a z ktorej ceny

vychádzal aj žalobca, ktorému, pokiaľ sa k tejto cene nepodarilo preukázať jej navýšenie,

2

tak platila cena 255,- Sk/mbetónovej plochy bez DPH. K uzavretiu zmluvy medzi žalobcom

a žalovaným došlo, keďže dohodli sa jej podstatné náležitosti, a to predmet diela –

2

zhotovenie betónovej podlahy o rozlohe 1.800 mna stavbe haly v Poľskej republike za cenu

2

255,- Sk/mbetónovej plochy bez DPH.

Krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn. zo dňa 14. 4.

2010 vyslovil aj ďalší záväzný právny názor, keď za aplikácie ust. § 555 ods. 1 veta prvá

a zisteného skutkového stavu uviedol, že žalobca dielo žalovanému

odovzdal, umožnil žalovanému s dielom nakladať a do úžitku tohto diela vstúpil aj konečný

objednávateľ – investor, ktorý bol v zmluvnom vzťahu so žalovaným, keďže žalobca

vystupoval ako subdodávateľ. Investor vstúpil do užívania haly, kde bolo vykonávané dielo

žalobcom v subdodávateľskom režime pre žalovaného a je nevyhnutné len logicky vyvodiť,

že pokiaľ by žalovaný nemal odovzdané dielo žalobcom, tak následne by nemal možnosť

s ním disponovať a toto dielo odovzdávať hlavnému investorovi, s ktorým bol žalovaný

v zmluvnom vzťahu. Krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení uložil okresnému súdu

vychádzať zo záveru, že pokiaľ dielo bolo odovzdané žalovanému, dané mu do dispozície

a žalovaným následne odovzdané investorovi, ktorý s ním disponuje, tak v ďalšom štádiu

konania bolo potrebné za dôkaznej povinnosti sporových strán sa zaoberať obranou

žalovaného o tvrdenej vadnosti diela, resp. uplatneného zodpovednostného nároku

žalovaným. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného opätovne krajský súd uvádza, že

k ukončeniu a odovzdaniu diela žalovanému došlo a na tomto závere je bez vplyvu absencia

protokolárneho odovzdania diela. Krajský súd v súvislosti s odvolacím dôvodom

žalovaného, že dielo nemohlo byť vykonané, keďže neboli zrealizované skúšky v zmysle

ust. , , uvádza, že sa stotožňuje so záverom okresného

súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Nevykonanie, resp. vykonanie dohodnutých skúšok

nemôže byť na ujmu konštatovania odovzdania diela, pokiaľ túto obranu použil žalovaný,

ktorý súčasne neposkytol súčinnosť k vykonaniu týchto skúšok žalobcom, pretože žalobca

ako subdodávateľ žalovaného, ktorý bol vo vzťahu s hlavným investorom, nemal možnosť

bez spolupráce so žalovaným vykonávať takéto úkony. Kontrolu vykonaných prác môže

zrealizovať žalobca za účasti žalovaného, ktorú žalovaný neposkytol, pretože podľa zistení

vykonaných pred okresným súdom, rovnosť betónovej podlahy bola žalobcom

zabezpečovaná už počas nanášania betónu, pričom žalovaný nespochybnil, že počas

realizácie diela, ani v čase jeho ukončenia, nebol na stavbe nikto prítomný za žalovaného.

Neposkytnutie vzájomnej súčinnosti žalovaným pri obrane nevykonania diela žalobcom, keď

nemali byť zrealizované skúšky tohto diela, krajský súd v zhode s názorom okresného súdu

mal za to, že táto obrana nebola relevantná práve preto, že žalovaný nepreukázal, že

v tomto smere poskytol súčinnosť žalobcovi.

Pri požiadavke vykonávania skúšok by malo byť medzi stranami preukázané, ako boli

upravené podmienky vykonávania skúšok, kto ich zabezpečí, na koho náklady sa uskutočnia,

aké výsledky sa majú skúškami zistiť a overiť, aké dôsledky vyplynú z toho pre zhotoviteľa,

ak sa predpokladané výsledky nedosiahnu, či a koľkokrát sa budú skúšky opakovať, či ich

budú zmluvné strany robiť samé alebo za prítomnosti odbornej organizácie a podobne.

Zmluvné strany by si malí dohodnúť aj časový harmonogram skúšok, zodpovedné osoby,

ktoré sa majú na skúškach zúčastniť, ako aj otázky pozývania na skúšky. Už z uvedeného

vyplýva, že povinnosť vykonania skúšok od žalobcu by mohla byť požadovaná len v prípade,

ak by žalovaný preukázal, že bol pripravený splniť si svoju povinnosť, a to poskytnúť

súčinnosť na vykonanie takýchto skúšok žalobcom, k čomu však zo strany žalovaného

nedošlo, resp. takéto splnenie povinností z jeho strany nebolo preukázané. V tomto smere

preto odvolací dôvod žalovaného nebo! opodstatnený a nemal vplyv na záver vykonania

diela žalobcom a jeho odovzdania žalovanému, poskytnutia do dispozície, v konečnom

dôsledku hlavnému investorovi ako zmluvnému partnerovi žalovaného, ktorý dielo vykonané

žalobcom užíva.

Okresný súd v súlade so zrušujúcim uznesením krajského súdu sp. zn.

zo dňa 14. 4. 2010 postupoval, pokiaľ zameral dokazovanie na žalovaného

obranu v tvrdenej vadnosti diela. Je potrebné na tomto mieste obrany žalovaného poukázať

aj na ust. , v zmysle ktorého záručná doba týkajúca sa

diela začína plynúť odovzdaním diela v spojení s ust. .

V zhode s názorom okresného súdu krajský súd poukazuje na to, že ak sa žalovaný bránil

tvrdenou vadnosťou diela, tak zákonite toto dielo ním muselo byť prevzaté, aby mohlo dôjsť

k jeho posúdeniu, či dielo má alebo nemá vady. To, či vady diela žalovaný notifikoval

zákonným spôsobom, vykonal okresný súd v dostatočnom rozsahu dokazovanie, z ktorého

vyvodil vecne správne nielen skutkové alebo aj právne závery. Nepochybne z ust. § 564

vyplýva, že pri vadách diela platia primerane až 441. Práve

z ust. a je zrejmé, že vytknutie vád, resp. splnenie

notiftkačnej povinnosti ohľadom vád je jednostranný hmotno-právny úkon, ktorý pokiaľ má

vyvolať účinky, tak musí spĺňať náležitosti určitosti tohto úkonu. Zákonná požiadavka

určitosti jednostranného hmotno-právneho úkonu sa vyžaduje v identifikácii vád, ich

popisu, vyjadrenia, akým spôsobom sa vady prejavujú, v akom rozsahu, ich konkretizácia

musí byť vykonaná spôsobom, ktorým sa zabezpečí nezameniteľnosť vád s inými vadami,

a v konečnom dôsledku aj voľba zodpovednostného nároku, t. j, akým spôsobom

oprávnený subjekt žiada s týmito vadami naložiť, musí byť uskutočnená rovnako určitým,

zreteľným a nepochybným spôsobom. Žalovanému sa nepodarilo preukázať, že takýto úkon

uskutočnil, že ho zrealizoval včas. vzhľadom k obrane žalobcu v zmysle ust. § 428 ods. 1, 2

, a preto správne postupoval okresný súd, pokiaľ k obrane

žalovaného o vadnosti diela neprihliadol, resp. túto obranu vyhodnotil ako nepreukázanú,

nedôvodnú. V podrobnostiach krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia

okresného súdu. K úplnosti sa dodáva, že žalovaný nepreukázal notifíkáciu vád konkrétnym,

jasným a určitým spôsobom, preto odvolací dôvod vadnosti diela nebol opodstatnený.

Správne skonštatoval okresný súd, pokiaľ z vykonaných dôkazov uzavrel, že námietka

vadností zo strany žalovaného bola len vo všeobecnej rovine bez zákonnej požiadavky

Špecifikácie a konkrétnosti popisu vád, ich prejavu, rozsahu s následne uplatneným

právom, resp. voľbou zodpovednostnčho nároku. Ďalej krajský súd uvádza, že sa oboznámil

s listinou zo dňa 07. 03. 2007 (č. l. 8 spisu), ktorá rovnako obsahovo nemohla byť

vyhodnotená ako reklamácia – notifikovanie vád, resp. uplatnenie zodpovednosmého

nároku, keďže ani táto listina nespĺňala požiadavku konkrétnosti a určitosti popisu vád

žalovaným. V súvislosti s nepreukázaním včasnej notifikácte vád žalovaným krajský súd

poukazuje na samotnú výpoveď žalobcu pred okresným súdom na pojednávaní konanom

dňa 24. 11. 2010, ktorý uviedol, že ohľadne námietok nerovnosti betónovej podlahy nebola

zo strany žalovaného žiadna komunikácia a vedomosti o týchto námietkach mal žalobca len

z nekonkrétnych oznámení, pretože žiadna konkrétna výzva na to, aby prišiel žalobca

odstraňovať nejaké vady s určením termínu, nebola.

Z výsledkov dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalovaný nepreukázal, že by

uplatnil právne relevantným spôsobom zodpovednostný nárok voči žalobcovi (§ 564

v spojení s ust. a nasledujúce ust. ), čo bol základný

predpoklad k tomu, aby sa mohlo viesť dokazovanie o tvrdenej vadnosti účtovaného

plnenia, resp. v rovine obrany žalovaného o namietanej vadnosti diela vykonávaného

žalobcom...

Súčasne krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 09.

2011, sp. zn. , podľa ktorého... „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo

prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132

). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí

z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade

nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska

pravdivosti ten-ktorý dôkaz zhodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Do obsahu základného práva podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí

právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa dožadovať nim navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

()“.

Aj v zmysle uvedeného je potrebné zo strany krajského súdu dodať, že hodnotenie

dôkazov v zmysle ust. je na súde, ktorý musí starostlivo prihliadať na všetko,

čo vyšlo za konania najavo. Okresný súd podľa ust. postupoval. V hodnotení

výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu

neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému

prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej

činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný

stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. . Okresný súd

takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie

vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé. Rozhodnutie okresného súdu preto

netrpí žiadnou vadou, čo namietal žalovaný v odvolaní, nedošlo ani k nesprávnym

skutkovým zisteniam, ani k nesprávnemu posúdeniu veci. Dôkazný stav zistený súdom

prvého stupňa dal spoľahlivý a nepochybný záver pre podstatné a rozhodné skutočnosti

v danej sporovej právnej veci. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych

predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z uvedených situácií v predmetnej

sporovej právnej veci nenastala. Na úplné a správne zistený skutkový stav veci okresný súd

aplikoval správnu právnu normu, a to hmotné právo – , z neho

konkrétne zákonné ustanovenia upravujúce zmluvu o dielo podľa § 536 a nasl. ustanovenia

a ust. v spojení s a nasl. ustanovenia Obchodného

zákonníka pri tvrdenej vadnosti diela žalovaným a § 428 ods. 1, 2, 3 Obchodného

zákonníka. Okresný súd prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala racionálna

úvaha konajúceho súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, preto

krajský súd nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych skutkových

a právnych zhodnotení vykonaných okresným súdom, pričom v podrobnostiach

na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu odkazuje z titulu aplikácie

ust. .»

Ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry vo všeobecnosti úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva,

že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ).

Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva ani ústavný súd neskúma, či dôvody

uvedené v namietanom rozhodnutí sú vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla

1994, séria A, č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet

v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy

všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane

odôvodnený a nie je arbitrárny.

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Postup v súdnom konaní, zisťovanie

a hodnotenie skutkového stavu, výklad iných než ústavných predpisov a ich aplikácia sú pri

riešení konkrétnych prípadov záležitosťou všeobecných súdov. Ústavnému súdu preto

neprislúcha posudzovať zákonnosť vydaných súdnych rozhodnutí za predpokladu, že nimi

nebolo porušené zaručené právo či sloboda.

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť

zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide

o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd

(, ).

Právomoc ústavného súdu na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov sa

vzťahuje výhradne na dodržanie ústavnoprocesných princípov podľa až ,

posúdenie, či konanie ako celok možno považovať za spravodlivé, a v nadväznosti na to

zisťovanie, či v namietanom konaní (a rozhodnutím v ňom vydaným) nedošlo k porušeniu

základných práv alebo slobôd účastníka konania alebo jeho ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala

a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je vecou

všeobecného súdu, ktorú právnu normu z právneho poriadku Slovenskej republiky aplikuje

a ako ju interpretuje. Navyše treba dodať, že všeobecný súd je primárne zodpovedný

za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144

ods. 1 a ). Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie

musí však byť v súlade s ( ).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka svojou sťažnosťou vlastne pokračuje

v polemike so všeobecnými súdmi o tom, akým spôsobom mali byť jednotlivé dôkazy

vyhodnotené a ku akým skutkovým a právnym záverom na ich základe mali všeobecné súdy

dospieť. Zároveň uplatnením podstatnej časti argumentácie, o ktorú oprela už svoje

odvolanie proti rozsudku okresného súdu, požaduje, aby ústavný súd preskúmal namietaný

rozsudok krajského súdu a zo sťažovateľkou predkladaných dôkazov dospel k inému

skutkovému a právnemu záveru ako krajský súd v napadnutom rozsudku.

V súvislosti s takto formulovanou sťažnosťou ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.

Vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani riadnou či

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana

sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

V citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd podrobne a zrozumiteľne

uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu potvrdil, odpovedal na všetky otázky

týkajúce sa ceny, diela, jeho odovzdania, skúšok diela a vadnosti diela. Podľa ústavného

súdu rozsudok krajského súdu a jeho právne a skutkového závery nemožno považovať

za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu v spojení

s odôvodnením rozsudku okresného súdu je tak podrobné a odpovedá na všetky podstatné

okolnosti sťažovateľkinej veci, že nepovažuje za potrebné k napadnutému rozsudku

krajského súdu nič dodať a to hlavne s poukazom na dôvody podanej sťažnosti.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (m. m. ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry

by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom

takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach

podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd

v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s

( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad

právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný

alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože

namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým,

t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov, považuje napadnuté

rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že by

relevancia námietok sťažovateľky smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

v kontexte posúdenia možného porušenia jej základného práva podľa

a čl. 36 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by

odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013