Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 626/2013
PDF · 239.49 KB
No categories available
I. ÚS 626/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. D., Š., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 13/2009 a jeho
rozsudkom z 18. mája 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 Co 405/2010 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta
2013 faxom a 7. augusta 2013 poštou doručená sťažnosť Ing. P. D. (ďalej len „sťažovateľ“,
v citáciách aj „odporca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 13/2009 a jeho rozsudkom
z 18. mája 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 405/2010 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2013.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol
v procesnom podstavení odporcu v súdnom spore o zaplatenie 19 032,38 eur
s príslušenstvom vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C 13/2009. Okresný súd
rozsudkom z 18. mája 2010 uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi (I) žalovanú sumu
spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 %, (II) dohodnutý úrok vo výške 2 503,49 €
(vo zvyšku návrh zamietol) a trovy konania. Krajský súd o odvolaniach účastníkov rozhodol
rozsudkom sp. zn. 14 Co 405/2010 z 23. apríla 2013 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok
„v priznávajúcej časti a vo výroku o trovách konania“. Súčasne zmenil zamietajúcu časť
II. výroku rozsudku.
3. Podľa názoru sťažovateľa „napadnutý Rozsudok Krajského súdu v spojení
s Rozsudkom Okresného súdu odporuje čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny,
ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že:
a) sa ním potvrdilo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa vyhovelo žalobe
navrhovateľa v celom rozsahu, za situácie, kedy odvolací súd jasne a zrozumiteľne
neodôvodnil, z akého dôvodu potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci sťažovateľ
namietal voči viacerým nedostatkom tohto rozhodnutia...
b) napadnuté rozhodnutia súdov sú arbitrárne, nakoľko súdy v nich neskúmali
a nedávali ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo relevantné námietky
sťažovateľa vznesené v súdnom konaní, a v Odvolaní, pričom v odôvodnení napadnutých
rozhodnutiach ani neuviedli, prečo tak neurobili, čo tiež znamená, že súdy jasne
a zrozumiteľne neodôvodnili svoje rozhodnutia...“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo
na súdnu ochranu a spravodlivý proces Ing. P. D... garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy... čl.
36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy... rozsudkom
Krajského súdu... zo dňa 23. 04. 2013, sp. zn. 14 Co/405/2010-483, v spojení s rozsudkom
Okresného súdu... zo dňa 18. 05. 2010, sp. zn. 11 C/13/2009-377, porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 23. 04. 2013... a rozsudok Okresného súdu...
zo dňa 18. 05. 2010... sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.
Krajský súd... a Okresný súd... sú povinní nahradiť... sťažovateľovi trovy konania
vo výške 867,24 EUR...“
Súčasne požiadal o odloženie vykonateľnosti predmetných rozsudkov.
5. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozsudok
okresného súdu č. k. 11 C 13/2009-377 z 18. mája 2010 a rozsudok krajského súdu sp. zn.
14 Co 405/2010 z 23. apríla 2013.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého
sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
10. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.A
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36
ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
11. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,
že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis
I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem
iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii
vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý
jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo
slobody (I. ÚS 36/96).
12. O ochrane práv sťažovateľa, ktorých porušenie namietal vo vzťahu k postupu
okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd (pozri bod 2).
Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu
preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 13/2009.
13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného a iného práva postupom
okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu
14. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho práva na spravodlivý proces
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
15. Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý
proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným
rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola
vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne
iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o odvolaní sťažovateľa rozsudkom č. k. 14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013 sú zlučiteľné
s označeným článkom ústavy (listiny), resp. dohovoru.
19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu konštatuje,
že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia
vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tom základe vyvodených
právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po oboznámení podstaty
skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej argumentácie sťažovateľa, ako
aj stanoviska navrhovateľa k nemu svoje rozhodnutie takto odôvodnil:
«Krajský súd... ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal a prejednal vec
v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p., postupom podľa § 156 ods. 3 O. s. p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku,
ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa
je dôvodné a odvolanie odporcu nedôvodné.
Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci potrebný na rozhodnutie
(§ 120 O. s. p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným
spôsobom odôvodnil (§ 157 O. s. p.). S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie prvostupňového súdu dáva odpovede na všetky
otázky dôležité pre rozhodnutie, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné.
Námietky odporcu uvedené v jeho odvolaní neobstoja. Je možné konštatovať, že s ich
prevažnou väčšinou sa už dostatočne vysporiadal súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí.
Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v sporovom konaní musia účastníci
v zmysle § 120 O. s. p. pre úspech v spore predovšetkým tvrdiť relevantné a konkrétne
skutočnosti a dostatočne ich preukázať. Navrhovateľ, ktorého v prvom rade zaťažuje
dôkazné bremeno, v konaní dostatočne preukázal rozhodujúce skutočnosti.
Teda, že v januári a februári 2001 požičal odporcovi čiastky 300 000,- Kč a 10 000,- DM,
a že sa dňa 24. 2. 2001 písomne dohodli na ročnom úroku vo výške 60,000,- Kč,
ako aj na termíne vrátenia pôžičky dňa 24. 2. 2003. Zo všetkých dôkazov vyplynulo,
že peniaze boli poskytnuté ako pôžička. Obaja účastníci podpísali listinu nazvanú
ako zmluva o pôžičke, pričom je v nej odkaz na § 657 Občianskeho zákonníka. Z toho
zároveň vyplýva, že požičané peniaze treba aj vrátiť.
Termín vrátenia pôžičky bol v čl. III. zmluvy dohodnutý platne. Deň 24. 3. 2003 bol
aj podľa odvolacieho súdu nepochybne dohodnutý ako termín vrátenia. Prvostupňový súd
teda správne vyložil toto znenie zmluvy. Článok III. zmluvy navyše logicky nadväzuje
na predchádzajúci text zmluvy o povinnosti vrátiť požičanú sumu. Zjavne preto nemohlo
ísť o termín poskytnutia pôžičky, lebo tá bola poskytnutá už v januári a februári 2001.
K argumentácii a námietkam odporcu o dvoch samostatných pôžičkách,
o nesprávnom právnom posúdení písomnosti označenej ako Zmluva o pôžičke II, odvolací
súd dopĺňa, že odporca neuviedol, aké dôsledky by mali z týchto jeho tvrdení vyplynúť.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu ide len o účelové tvrdenia odporcu. Odvolací súd
má rovnako za to, že v danom prípade došlo k reálnemu odovzdaniu konkrétnej sumy
peňazí, k dohode o úroku, a k dohode o termíne vrátenia pôžičky. Boli tak preukázané
a splnené všetky podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho
zákonníka.
Odvolací súd nemohol súhlasiť ani s argumentáciou odporcu v odvolaní,
že preukázal, že pôžička bola simulovaným úkonom. Všetky dôkazy svedčili o opaku.
Odporca nepredložil, ani nenavrhol súdu žiadny presvedčivý dôkaz o simulácii. Odporca
sa nezúčastnil ani jedného pojednávania, hoci jeho právny zástupca opakovanie navrhol
jeho výsluch ako účastníka konania, keďže si bol zrejme vedomý významu tohto dôkazu.
Odporca sa tak vlastnou vinou sám zbavil možnosti ponúknuť súdu aspoň jeden priamy
dôkaz o tvrdenej simulácii. Dôvody, pre ktoré sa odporca nezúčastnil pojednávaní, zjavne
neboli vážne. Odporca súdu nepredložil žiadne potvrdenie o práceneschopnosti,
a ambulantná liečba nemôže byť prekážkou zúčastniť sa pojednávania, najmä ak sa konanie
začalo už v roku 2004. Pre mnohých účastníkov je konanie v ich veci a výsluch pred súdom
stresujúce a zaťažujúce, ale napriek tomu aspoň raz na pojednávanie pred súdom prídu.
Ani z predloženej písomnej výpovede účastníka konania – odporcu vôbec nevyplýva,
že v danom prípade išlo o simuláciu. Odporca v nej len inak než navrhovateľ interpretuje
ich podnikanie, a kladie si otázky o výhodnosti uzatvorených zmlúv. Pritom chýba jeho
jasné a priame stanovisko, skutkový popis, a najmä chýba uvedenie podstatného faktu,
aký úkon sa zakrýval. Odporca len uviedol; že suma mu bola poskytnutá ako súkromná,
a že nebolo predmetom ich dohody jej použitie ani na jeho vtedajšie podnikanie,
ani ako investícia. Tieto všetky skutočnosti potvrdzujú správnosť záverov súdu prvého
stupňa, že nešlo o simuláciu. Ostatnými nepriamymi listinnými dôkazmi odporca simuláciu
nepreukázal, a k opačnému záveru sa nedalo dospieť ani v ich vzájomnej súvislosti. Úmysel
spoločne podnikať, resp. zúčastniť sa na podnikaní inej osoby, nevylučuje sám o sebe
poskytnutie pôžičky.
Ak by nešlo o pôžičku, odporca by túto skutočnosť určite namietol vo vzájomnej
korešpondencii s navrhovateľom, napr. v spomínanom v liste zo dňa 31. 3. 2004. V tomto
liste odporca urobil prejav smerujúci k započítaniu vzájomných pohľadávok. Započítaním
vzájomné pohľadávky zanikajú, len ak sú splnené zákonné predpoklady uvedené v § 580
Občianskeho zákonníka. Ak sú vzájomné pohľadávky sporné, je potrebné ich existenciu
preukázať. V danom prípade súd prvého stupňa správne konštatoval, že odporca
nepreukázal splatnú pohľadávku voči navrhovateľovi. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje aj na to, že odporca vo svojom odvolaní nenapadol závery prvostupňového súdu
týkajúce sa započítania.
Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne posúdil aj námietku
premlčania. Ako bolo vyššie uvedené, splatnosť pôžičky si účastníci platne dohodli na deň
24. 3. 2003, pričom žaloba bola súdu doručená dňa 21. 5. 2004. Právo navrhovateľa
sa teda nepremlčalo. Správne súd postupoval aj v tom, keď nepripustil ďalšie dokazovanie
zamerané na pracovné vzťahy medzi navrhovateľom a českou spoločnosťou G. Tieto
skutočností nemajú so sporným vzťahom priamy súvis, a nemohli preukázať simuláciu
právneho úkonu.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v priznávajúcej časti podľa
§ 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Čo sa týka návrhu navrhovateľa na opravu II. výroku rozsudku postupom podľa
§ 164 O. s. p., a to doplnením slova „ročne“ zo sumy 2.503,49 eur, odvolací súd uvádza,
že oprava výroku tak, ako žiadal navrhovateľ, neprichádzala do úvahy z dôvodu,
že za zrejmú nesprávnosť nemožno v tejto veci považovať rozpor medzi znením vyhláseného
rozsudku a jeho odôvodnením. Uvedený výrok rozsudku v jeho písomnom vyhotovení
zodpovedal výroku v zápisnici, teda zjavne bol v tomto znení podľa zápisnice aj vyhlásený,
a tak je ním súd v zmysle § 156 ods. 4 O. s. p. viazaný.
Odvolací súd tak rozhodoval aj o odvolaní navrhovateľa proti zamietajúcej časti
výroku II. rozsudku, týkajúcej sa dohodnutého úroku. Pretože z vykonaného dokazovania
súdom prvého stupňa bolo preukázané, a odvolací súd sa s tým stotožňuje, že účastníci
zmluvy si v zmluve o pôžičke dohodli aj úrok podľa § 658 Občianskeho zákonníka vo výške
60.000 Kč ročne od 24. 2. 2001 do 24. 2. 2003, pričom navrhovateľovi bol tento úrok
súdom priznaný len za jeden rok, dospel odvolací súd k záveru, že je dôvod na to, aby bol
rozsudok v tejto časti zmenený. Z uvedených dôvodov rozhodol o odvolaní navrhovateľa
proti zamietajúcej časti výroku II. odvolací súd tak, že rozsudok v napadnutej časti zmenil
v zmysle § 220 O. s. p. navrhovateľovi priznal dohodnutý úrok aj za druhý rok. To znamená,
že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi dohodnutý úrok z pôžičky za dva roky
v celkovej výške 5.006,98 eura (2 x po 2.503,49 eura).
Súd prvého stupňa správne rozhodol o trovách konania, keď aplikoval ustanovenie
§ 142 ods. 3 O. s. p. Navrhovateľ nebol úspešný len v časti príslušenstva pohľadávky,
čo je pomerne nepatrná časť z celkovo žalovanej pohľadávky. Preto odvolací súd rozsudok
aj vo výroku o trovách konania potvrdil ako vecne správny.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení
20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského
súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona,
ako aj obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite
odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia
okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec
použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právo
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), resp. právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť,
že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať
za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
22. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s postupom krajského
súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V takom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne
napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu
a sťažovateľom namietaným porušením označených práv, sťažnosť v tejto jej časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. Keďže nebolo zistené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(čl. 36 ods. 1 listiny), resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť
ani k porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2013