Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 626/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. D., Š., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd v spojení s postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 18. mája 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta

2013 faxom a 7. augusta 2013 poštou doručená sťažnosť Ing. P. D. (ďalej len „sťažovateľ“,

v citáciách aj „odporca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v spojení s postupom Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 18. mája 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. apríla 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol

v procesnom podstavení odporcu v súdnom spore o zaplatenie 19 032,38 eur

s príslušenstvom vedenom okresným súdom pod sp. zn. . Okresný súd

rozsudkom z 18. mája 2010 uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi (I) žalovanú sumu

spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 %, (II) dohodnutý úrok vo výške 2 503,49 €

(vo zvyšku návrh zamietol) a trovy konania. Krajský súd o odvolaniach účastníkov rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 23. apríla 2013 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok

„v priznávajúcej časti a vo výroku o trovách konania“. Súčasne zmenil zamietajúcu časť

II. výroku rozsudku.

3. Podľa názoru sťažovateľa „napadnutý Rozsudok Krajského súdu v spojení

s Rozsudkom Okresného súdu odporuje SR, Listiny,

ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že:

a) sa ním potvrdilo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa vyhovelo žalobe

navrhovateľa v celom rozsahu, za situácie, kedy odvolací súd jasne a zrozumiteľne

neodôvodnil, z akého dôvodu potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci sťažovateľ

namietal voči viacerým nedostatkom tohto rozhodnutia...

b) napadnuté rozhodnutia súdov sú arbitrárne, nakoľko súdy v nich neskúmali

a nedávali ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo relevantné námietky

sťažovateľa vznesené v súdnom konaní, a v Odvolaní, pričom v odôvodnení napadnutých

rozhodnutiach ani neuviedli, prečo tak neurobili, čo tiež znamená, že súdy jasne

a zrozumiteľne neodôvodnili svoje rozhodnutia...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo

na súdnu ochranu a spravodlivý proces Ing. P. D... garantované ... čl.

36 ods. 1 Listiny... a Dohovoru... v spojení s ... rozsudkom

Krajského súdu... zo dňa 23. 04. 2013, sp. zn. -483, v spojení s rozsudkom

Okresného súdu... zo dňa 18. 05. 2010, sp. zn. -377, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 23. 04. 2013... a rozsudok Okresného súdu...

zo dňa 18. 05. 2010... sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.

Krajský súd... a Okresný súd... sú povinní nahradiť... sťažovateľovi trovy konania

vo výške 867,24 EUR...“

Súčasne požiadal o odloženie vykonateľnosti predmetných rozsudkov.

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozsudok

okresného súdu č. k. -377 z 18. mája 2010 a rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 23. apríla 2013.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého

sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná

situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

10. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

II.A

K namietanému porušeniu základného práva podľa (

ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

11. Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,

že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis

). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem

iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii

vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý

jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo

slobody ().

12. O ochrane práv sťažovateľa, ktorých porušenie namietal vo vzťahu k postupu

okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd (pozri bod 2).

Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu

preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného a iného práva postupom

okresného súdu podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru v spojení s postupom krajského súdu

14. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho práva na spravodlivý proces

zaručeného v ( listiny) a dohovoru postupom

krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

15. Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý

proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

( listiny) a práva podľa dohovoru označeným

rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola

vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne

iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľa rozsudkom č. k. -483 z 23. apríla 2013 sú zlučiteľné

s označeným článkom (listiny), resp. dohovoru.

19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu konštatuje,

že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia

vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tom základe vyvodených

právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po oboznámení podstaty

skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej argumentácie sťažovateľa, ako

aj stanoviska navrhovateľa k nemu svoje rozhodnutie takto odôvodnil:

«Krajský súd... ako súd odvolací ( ) preskúmal a prejednal vec

v zmysle bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

, postupom podľa , a po preskúmaní napadnutého rozsudku,

ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa

je dôvodné a odvolanie odporcu nedôvodné.

Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci potrebný na rozhodnutie

( ), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným

spôsobom odôvodnil ( ). S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie prvostupňového súdu dáva odpovede na všetky

otázky dôležité pre rozhodnutie, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné.

Námietky odporcu uvedené v jeho odvolaní neobstoja. Je možné konštatovať, že s ich

prevažnou väčšinou sa už dostatočne vysporiadal súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v sporovom konaní musia účastníci

v zmysle pre úspech v spore predovšetkým tvrdiť relevantné a konkrétne

skutočnosti a dostatočne ich preukázať. Navrhovateľ, ktorého v prvom rade zaťažuje

dôkazné bremeno, v konaní dostatočne preukázal rozhodujúce skutočnosti.

Teda, že v januári a februári 2001 požičal odporcovi čiastky 300 000,- Kč a 10 000,- DM,

a že sa dňa 24. 2. 2001 písomne dohodli na ročnom úroku vo výške 60,000,- Kč,

ako aj na termíne vrátenia pôžičky dňa 24. 2. 2003. Zo všetkých dôkazov vyplynulo,

že peniaze boli poskytnuté ako pôžička. Obaja účastníci podpísali listinu nazvanú

ako zmluva o pôžičke, pričom je v nej odkaz na . Z toho

zároveň vyplýva, že požičané peniaze treba aj vrátiť.

Termín vrátenia pôžičky bol v čl. III. zmluvy dohodnutý platne. Deň 24. 3. 2003 bol

aj podľa odvolacieho súdu nepochybne dohodnutý ako termín vrátenia. Prvostupňový súd

teda správne vyložil toto znenie zmluvy. Článok III. zmluvy navyše logicky nadväzuje

na predchádzajúci text zmluvy o povinnosti vrátiť požičanú sumu. Zjavne preto nemohlo

ísť o termín poskytnutia pôžičky, lebo tá bola poskytnutá už v januári a februári 2001.

K argumentácii a námietkam odporcu o dvoch samostatných pôžičkách,

o nesprávnom právnom posúdení písomnosti označenej ako Zmluva o pôžičke II, odvolací

súd dopĺňa, že odporca neuviedol, aké dôsledky by mali z týchto jeho tvrdení vyplynúť.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu ide len o účelové tvrdenia odporcu. Odvolací súd

má rovnako za to, že v danom prípade došlo k reálnemu odovzdaniu konkrétnej sumy

peňazí, k dohode o úroku, a k dohode o termíne vrátenia pôžičky. Boli tak preukázané

a splnené všetky podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho

zákonníka.

Odvolací súd nemohol súhlasiť ani s argumentáciou odporcu v odvolaní,

že preukázal, že pôžička bola simulovaným úkonom. Všetky dôkazy svedčili o opaku.

Odporca nepredložil, ani nenavrhol súdu žiadny presvedčivý dôkaz o simulácii. Odporca

sa nezúčastnil ani jedného pojednávania, hoci jeho právny zástupca opakovanie navrhol

jeho výsluch ako účastníka konania, keďže si bol zrejme vedomý významu tohto dôkazu.

Odporca sa tak vlastnou vinou sám zbavil možnosti ponúknuť súdu aspoň jeden priamy

dôkaz o tvrdenej simulácii. Dôvody, pre ktoré sa odporca nezúčastnil pojednávaní, zjavne

neboli vážne. Odporca súdu nepredložil žiadne potvrdenie o práceneschopnosti,

a ambulantná liečba nemôže byť prekážkou zúčastniť sa pojednávania, najmä ak sa konanie

začalo už v roku 2004. Pre mnohých účastníkov je konanie v ich veci a výsluch pred súdom

stresujúce a zaťažujúce, ale napriek tomu aspoň raz na pojednávanie pred súdom prídu.

Ani z predloženej písomnej výpovede účastníka konania – odporcu vôbec nevyplýva,

že v danom prípade išlo o simuláciu. Odporca v nej len inak než navrhovateľ interpretuje

ich podnikanie, a kladie si otázky o výhodnosti uzatvorených zmlúv. Pritom chýba jeho

jasné a priame stanovisko, skutkový popis, a najmä chýba uvedenie podstatného faktu,

aký úkon sa zakrýval. Odporca len uviedol; že suma mu bola poskytnutá ako súkromná,

a že nebolo predmetom ich dohody jej použitie ani na jeho vtedajšie podnikanie,

ani ako investícia. Tieto všetky skutočnosti potvrdzujú správnosť záverov súdu prvého

stupňa, že nešlo o simuláciu. Ostatnými nepriamymi listinnými dôkazmi odporca simuláciu

nepreukázal, a k opačnému záveru sa nedalo dospieť ani v ich vzájomnej súvislosti. Úmysel

spoločne podnikať, resp. zúčastniť sa na podnikaní inej osoby, nevylučuje sám o sebe

poskytnutie pôžičky.

Ak by nešlo o pôžičku, odporca by túto skutočnosť určite namietol vo vzájomnej

korešpondencii s navrhovateľom, napr. v spomínanom v liste zo dňa 31. 3. 2004. V tomto

liste odporca urobil prejav smerujúci k započítaniu vzájomných pohľadávok. Započítaním

vzájomné pohľadávky zanikajú, len ak sú splnené zákonné predpoklady uvedené v § 580

. Ak sú vzájomné pohľadávky sporné, je potrebné ich existenciu

preukázať. V danom prípade súd prvého stupňa správne konštatoval, že odporca

nepreukázal splatnú pohľadávku voči navrhovateľovi. V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje aj na to, že odporca vo svojom odvolaní nenapadol závery prvostupňového súdu

týkajúce sa započítania.

Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne posúdil aj námietku

premlčania. Ako bolo vyššie uvedené, splatnosť pôžičky si účastníci platne dohodli na deň

24. 3. 2003, pričom žaloba bola súdu doručená dňa 21. 5. 2004. Právo navrhovateľa

sa teda nepremlčalo. Správne súd postupoval aj v tom, keď nepripustil ďalšie dokazovanie

zamerané na pracovné vzťahy medzi navrhovateľom a českou spoločnosťou G. Tieto

skutočností nemajú so sporným vzťahom priamy súvis, a nemohli preukázať simuláciu

právneho úkonu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v priznávajúcej časti podľa

, ako vecne správny potvrdil.

Čo sa týka návrhu navrhovateľa na opravu II. výroku rozsudku postupom podľa

, a to doplnením slova „ročne“ zo sumy 2.503,49 eur, odvolací súd uvádza,

že oprava výroku tak, ako žiadal navrhovateľ, neprichádzala do úvahy z dôvodu,

že za zrejmú nesprávnosť nemožno v tejto veci považovať rozpor medzi znením vyhláseného

rozsudku a jeho odôvodnením. Uvedený výrok rozsudku v jeho písomnom vyhotovení

zodpovedal výroku v zápisnici, teda zjavne bol v tomto znení podľa zápisnice aj vyhlásený,

a tak je ním súd v zmysle viazaný.

Odvolací súd tak rozhodoval aj o odvolaní navrhovateľa proti zamietajúcej časti

výroku II. rozsudku, týkajúcej sa dohodnutého úroku. Pretože z vykonaného dokazovania

súdom prvého stupňa bolo preukázané, a odvolací súd sa s tým stotožňuje, že účastníci

zmluvy si v zmluve o pôžičke dohodli aj úrok podľa vo výške

60.000 Kč ročne od 24. 2. 2001 do 24. 2. 2003, pričom navrhovateľovi bol tento úrok

súdom priznaný len za jeden rok, dospel odvolací súd k záveru, že je dôvod na to, aby bol

rozsudok v tejto časti zmenený. Z uvedených dôvodov rozhodol o odvolaní navrhovateľa

proti zamietajúcej časti výroku II. odvolací súd tak, že rozsudok v napadnutej časti zmenil

v zmysle navrhovateľovi priznal dohodnutý úrok aj za druhý rok. To znamená,

že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi dohodnutý úrok z pôžičky za dva roky

v celkovej výške 5.006,98 eura (2 x po 2.503,49 eura).

Súd prvého stupňa správne rozhodol o trovách konania, keď aplikoval ustanovenie

Navrhovateľ nebol úspešný len v časti príslušenstva pohľadávky,

čo je pomerne nepatrná časť z celkovo žalovanej pohľadávky. Preto odvolací súd rozsudok

aj vo výroku o trovách konania potvrdil ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení

s »

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského

súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona,

ako aj obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite

odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia

okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec

použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , resp. práva podľa dohovoru.

21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnutý

rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právo

na súdnu ochranu v zmysle ( listiny), resp. právo podľa

ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť,

že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

22. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s postupom krajského

súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa ( listiny), resp. práva podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V takom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne

napr. , ).

23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu

a sťažovateľom namietaným porušením označených práv, sťažnosť v tejto jej časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

24. Keďže nebolo zistené porušenie základného práva podľa

(čl. 36 ods. 1 listiny), resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť

ani k porušeniu .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013