Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 534/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou

spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. B. F., vedené

pod sp. zn. vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na zákonného

sudcu podľa a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 11. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. októbra

2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len

„okresný súd“) doručila žalobu, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody –

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení,

smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej

základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej

kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu Žiar nad Hronom sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka

zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného

poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným

postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude

o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu

zásady „nemo debet esse iudex in propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru

ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov

okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté

rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho

základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného , t. j. práva

na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva

na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva

na nestranný súd zriadený zákonom.».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce

sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn.

z 26. novembra 2009, nález sp. zn. z 5. septembra 2006, uznesenie

sp. zn. z 8. októbra 2009, nález sp. zn. z 11. mája 2005, nález

sp. zn. zo 17. marca 2005, nález sp. zn. z 8. októbra 2009,

rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok

ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že

„objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia

nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj

z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach (ust. );

b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných

prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o

náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť

prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou

„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť

o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti

prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,

že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých

svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu

záveru, ako krajský súd v napadnutom uznesení.

Sťažovateľka svoju sťažnosť následne doplnila podaniami doručenými ústavnému

súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti

ústavným súdom odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prejednanie

a rozhodnutie „s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv

uskutočňovanej systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch

súdnej moci, pričom táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej

republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv

podaním dovolania z dôvodu podľa ust. (dovolanie nie je prípustné)!

Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených

po sp. zn. , a sp. zn. , v ktorých preskúmaval

rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa

sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka

taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe č. 40/1998)

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. ,

v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či

dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení

sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v

takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c

)...“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo

vecí je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej

sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských

súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní

a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania

a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného

súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého

petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, zruší uvedené uznesenie, vec vráti

krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj

úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho,

že napadnutým uznesením krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu

z prerokovávania a rozhodovania veci napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka

uplatnila v podanej žalobe, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom

toho istého okresného súdu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až

) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. l je v (ďalej aj „OSP“) garantované

prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť

( až ). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa

subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokovávaní a rozhodovaní

vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov

podľa príslušných ustanovení .

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ods. l

nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade

sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi

označených sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho

obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade

návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre

zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

„všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd,

ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje”

(), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,

ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov”

().

Pokiaľ právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych

a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa , nie je

možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a označeným

uznesením rozhodol zjavne neodôvodnene. Ústavný súd však pripomína, že po prerokovaní

a následnom vydaní rozhodnutia vo veci samej má sťažovateľka vždy právo v rámci

riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov – odvolania a dovolania – namietať

aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie § 221 ods. 1 písm. g)

zakladá prípustnosť odvolania proti každému rozhodnutiu prvostupňového súdu vo

veci samej a zase prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu aj z dôvodu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Aj z ustálenej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred

všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú závažné procesné

pochybenia v konaní všeobecných súdov (vrátane porušenia základného práva

na zákonného sudcu podľa ) dôvodom i na podanie dovolania

(, ).

V predmetnom konaní teda v prípade využitia oprávnenia podať dovolanie priamo

proti rozhodnutiu krajského súdu v merite veci (nie však proti rozhodnutiam krajského súdu

o vznesených námietkach zaujatosti) opätovne existuje „iný súd“, a to najvyšší súd

povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Neobstojí teda

argumentácia sťažovateľky, že po vydaní napadnutého uznesenia krajského súdu nemá

žiadne právne prostriedky nápravy prípadného porušenia označených práv.

ani nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa a . Preto

ústavný súd nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok

nezákonného sudcu, ktoré smerujú voči napadnutým uzneseniam.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa v spojení s .

Navyše, ústavný súd k tomu poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu

konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť

o nestrannosti a nezaujatosti sudcov konajúcich v sťažovateľkinej veci, môže sa

sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným

súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti ( ), prípadne

prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221

ods. 1 písm. g) , resp. ], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho

súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného

rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a

rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti

dovolania v zmysle ustanovenia , posúdiť túto otázku samostatne a

prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval,

ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo

153/96 z 21. augusta 1997).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnenej v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013