Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 48/2016
PDF · 114.45 KB
No categories available
III. ÚS 48/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného
sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 14 NcC 2/2015 a jeho
uznesením z 18. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 NcC 2/2015 a jeho uznesením z 18. februára 2015 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie“).
Napadnutým rozhodnutím krajský súd rozhodoval o námietke zaujatosti sudcov
Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní, ktorého predmetom je
rozhodovanie o žalobe sťažovateľky o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala
byť spôsobená nesprávnym úradným postupom označeného okresného súdu.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky je v zásade identická
z hľadiska skutkového a právneho stavu, ako aj právnej argumentácie sťažovateľky
s nespočetným množstvom predchádzajúcich sťažností sťažovateľky, o ktorých už ústavný
súd rozhodol. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nepovažuje za potrebné reprodukovať
argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú v sťažnosti, o ktorej aktuálne rozhoduje. Považuje
totiž za dostatočné poukázať na obdobnú argumentáciu sťažovateľky popísanú v jej
predchádzajúcich sťažnostiach, o ktorých rozhodol napr. uzneseniami sp. zn. I. ÚS 92/2013
z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12.
septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2.
júla 2013 alebo sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013.
Sťažovateľka v sťažnosti reaguje aj na jedno z prvých uznesení ústavného súdu (sp.
zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013), ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti
odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie. V tejto
súvislosti sťažovateľka poukazuje na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp.
zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento
preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú
rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len
v jej prípade. Sťažovateľka argumentuje tiež odôvodnením publikovaného uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil vec na
ďalšie konanie, a tiež aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania. Sťažovateľka taktiež navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažnosti týkajúcej sa napadnutého
rozhodnutia krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá
argumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je totožná s jej právnou argumentáciou,
ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal
v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov rozhodujúcich
o námietkach zaujatosti vznesených sťažovateľkou v prvostupňových konaniach vedených
pred okresnými súdmi, v ktorých si uplatnila svoje žalobné nároky podľa zákona
č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov aj vo veľkom množstve prípadov predošlých (a tiež posudzovaných
ústavným súdom, pozn.), ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľke sú nepochybne
známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch, ako aj vyslovený právny
názor ústavného súdu na danú právnu problematiku. A keďže v rozsahu použitej zásadnej
argumentácie sťažovateľky k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sa táto nemení, nie
je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade tejto sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013,
sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. III. ÚS 350/2013 z 18. júla 2013,
sp. zn. III. ÚS 534/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 87/2014 z 30. januára 2014...),
ktoré skončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov
tam uvedených. Ústavný súd v posudzovaných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už
ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie
rozhodnutia, v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu tejto sťažnosti pre nedostatok svojej
právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016