Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 301/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou

spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. B. F., vedené

pod sp. zn. , , , , Rvp

1887/2013, , , , , Rvp

1897/2013, , , , a sp. zn. Rvp

2051/2013 vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na zákonného sudcu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 9. októbra 2012, uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 10. októbra 2012, uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. zo 17. októbra 2012, uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 16. októbra 2012, uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 18. októbra 2012, uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 11. októbra 2012, uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 16. októbra 2012,

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 17. októbra

2012, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 17. októbra 2012, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

16 NcC 110/2012 z 11. októbra 2012, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

16 NcC 107/2012 z 9. októbra 2012, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 8. októbra 2012, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 10. októbra 2012, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

14 NcC 117/2012 z 10. októbra 2012 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 10. októbra 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

Rvp 1832/2013, , , , , Rvp

1890/2013, , , , , Rvp

1964/2013, , a sp. zn. s p á j a na

spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 9. októbra 2012, uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 10. októbra

2012, uznesením krajského súdu sp. zn. zo 17. októbra 2012, uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2012, uznesením krajského súdu sp.

zn. z 18. októbra 2012 (sťažovateľka v sťažnosti uvádza nesprávnu

spisovú značku – , pod ktorou je vedené okresným súdom konanie o žalobe

sťažovateľa, pozn.), uznesením krajského súdu sp. zn. z 11. októbra 2012,

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2012, uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 17. októbra 2012, uznesením krajského súdu sp.

zn. zo 17. októbra 2012, uznesením krajského súdu sp. zn. 16 NcC

110/2012 z 11. októbra 2012, uznesením krajského súdu sp. zn. z 9.

októbra 2012, uznesením krajského súdu sp. zn. z 8. októbra 2012,

uznesením krajského súdu sp. zn. z 10. októbra 2012, uznesením

krajského súdu sp. zn. z 10. októbra 2012 a uznesením krajského súdu sp.

zn. z 10. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Lučenec (ďalej len „okresný

súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody –

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení,

smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej

základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej

kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu Lučenec sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z

objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na

skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik

škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode

rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady „nemo

debet esse iudex in propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu

týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov

okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté

rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho

základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného , t. j. práva

na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva

na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva

na nestranný súd zriadený zákonom.».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce

sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn.

z 26. novembra 2009, nález sp. zn. z 5. septembra 2006, uznesenie

sp. zn. z 8. októbra 2009, nález sp. zn. z 11. mája 2005, nález

sp. zn. zo 17. marca 2005, nález sp. zn. z 8. októbra 2009,

rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok

ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že

„objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia

nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj

z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach (ust. );

b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných

prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o

náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť

prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou

„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť

o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti

prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,

že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých

svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu

záveru ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.

Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému

súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti

ústavným súdom odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prejednanie

a rozhodnutie „s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv

uskutočňovanej systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch

súdnej moci, pričom táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej

republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv

podaním dovolania z dôvodu podľa ust. (dovolanie nie je prípustné)!

Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených

pod sp. zn. , a sp. zn. , v ktorých preskúmaval

rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa

sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka

taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe

pod č. 40/1998) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v ktorom tento

súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti

rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného

súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie

o opravnom prostriedku zastaví ( v spojení s )...“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo

vecí je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej

sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských

súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní

a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania

a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného

súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého

petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší uvedené uznesenia, vec vráti

krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj

úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp

1831/2013, , , , , Rvp

1889/2013, , , , , Rvp

1949/2013, , , a sp. zn.

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc

na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

II. B.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že

napadnutými uzneseniami krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu

z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si

sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom toho istého okresného súdu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až

) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. l je v garantované prostredníctvom vylúčenia

sudcu z jej ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť ( až ).

Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho

názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokovávaní a rozhodovaní vylúčený, je

dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

príslušných ustanovení .

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ods. l

nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade

sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi

označených sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho

obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade

návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre

zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

„všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd,

ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje”

(), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,

ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov”

().

Pokiaľ právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych

a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa , nie je

možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a označenými

uzneseniami rozhodol zjavne neodôvodnene. Ústavný súd však pripomína, že po

prerokovaní a následnom vydaní rozhodnutia vo veci samej má sťažovateľka vždy právo

v rámci riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov – odvolania a dovolania –

namietať aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie § 221 ods. 1

písm. g) zakladá prípustnosť odvolania proti každému rozhodnutiu prvostupňového

súdu vo veci samej a zase prípustnosť dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu aj z dôvodu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Aj

z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania

pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú závažné

procesné pochybenia v konaní všeobecných súdov (vrátane porušenia základného práva

na zákonného sudcu podľa ) dôvodom i na podanie dovolania

(, ).

V predmetných konaniach teda v prípade využitia oprávnenia podať dovolanie

priamo proti rozhodnutiu krajského súdu v merite veci (nie však proti rozhodnutiam

krajského súdu o vznesených námietkach zaujatosti) opätovne existuje „iný súd“, a to

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), povolaný na poskytnutie

ochrany základným právam sťažovateľky. Neobstojí teda argumentácia sťažovateľky, že po

vydaní napadnutých uznesení krajského súdu nemá žiadne právne prostriedky nápravy

prípadného porušenia označených práv.

ani nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa a . Preto

ústavný súd nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok

nezákonného sudcu, ktoré smerujú voči napadnutým uzneseniam.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa v spojení s .

Navyše, ústavný súd k tomu poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu

konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť

o nestrannosti a nezaujatosti sudcov konajúcich v sťažovateľkinej veci, môže sa

sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným

súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti ( ), prípadne

prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221

ods. 1 písm. g) , resp. ], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho

súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného

rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a

rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti

dovolania v zmysle ustanovenia , posúdiť túto otázku samostatne a

prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval,

ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo

153/96 z 21. augusta 1997).

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013