Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 553/2013
PDF · 135.27 KB
No categories available
III. ÚS 553/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. D. C., toho času vo výkone trestu odňatia
slobody, zastúpeného Mgr. S. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 To 62/2012
z 5. decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. D. C. o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra
2013 doručená sťažnosť (podpísaná zaručeným elektronickým podpisom) Mgr. D. C., toho
času vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 62/2012 z 5.
decembra 2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na základe rozsudku okresného súdu
sp. zn. 3 T 89/2011 z 1. marca 2012 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 1 To 62/2012 z 5. decembra 2012 bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a 2 písm. a) Trestného
zákona s použitím § 38 ods. 2 a § 39 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol
uložený trest odňatia slobody nepodmienečne v trvaní 8 rokov a ochranný dohľad v trvaní
1 roka.
Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že po nepriaznivom rozhodnutí krajského súdu sa
v zmysle § 371 ods. 3 Trestného poriadku obrátil na ministra spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) s podnetom na podanie dovolania. Tento
jeho podnet bol „Stanoviskom“ Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. k. 31111/2012-61/D/235 zo 17. júla 2013 (ďalej len „stanovisko ministerstva
spravodlivosti“) odložený ako nedôvodný.
Sťažovateľ v sťažnosti nenamietal postup ministra spravodlivosti v súvislosti
s vybavením jeho podnetu, ale svoje námietky predostrel proti druhostupňovému
rozhodnutiu. Sťažovateľ tvrdil, že aj napriek jeho námietkam obsiahnutým v odvolaní sa
krajský súd nimi nezaoberal v požadovanej kvalite. V odvolaní namietal, že okresný súd sa
nevysporiadal s tým, aké okolnosti predchádzali jeho zadržaniu, nezaoberal sa skúmaním
subjektívnej stránky trestného činu, uspokojil sa s vykonaním niektorých dôkazov bez toho,
aby vykonal ďalšie dôkazy, ktoré by odstránili rozpory, nezisťoval dôvody, na základe
ktorých došlo k zmareniu zachytenia komunikácie medzi ním a svedkom. Podľa
sťažovateľa teda okresný súd nevykonal dôkazy, ktoré mohli preňho privodiť priaznivejšie
rozhodnutie vo veci. Sťažovateľ uviedol, že práve uvedenými argumentmi sa v rámci
odvolacieho konania snažil dosiahnuť spravodlivé rozhodnutie vo veci, ale krajský súd
sa s jeho názormi a očakávaniami nestotožnil.
Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho
základných práv na súdnu ochranu a na obhajobu. Sťažovateľ je toho názoru, že
rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne, neodôvodnené a nekorešponduje s obsahom jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu
sp. zn. 1 To 62/2012 z 5. decembra 2012 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, namietané uznesenie krajského súdu a zároveň rozsudok
okresného súdu sp. zn. 3 T 89/2011 z 1. marca 2012 zrušil, krajskému súdu uložil povinnosť
zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Pri právoplatnom rozhodnutí vydanom
v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa ustanovení zákona
o ústavnom súde rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi,
ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa alebo doručenie rovnopisu
rozhodnutia (napr. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03).
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom
súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Podľa zistení ústavného súdu namietané uznesenie krajského súdu
sp. zn. 1 To 62/2012 z 5. decembra 2012 bolo sťažovateľovi doručené 28. januára 2013.
Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 24. septembra 2013, teda zjavne
po uplynutí dvojmesačnej lehoty.
Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľ opiera začiatok plynutia zákonnej lehoty
v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od okamihu, keď mu bolo doručené
stanovisko ministerstva spravodlivosti.
Ústavný súd však poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej zachovanie
lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k druhostupňovému rozhodnutiu
síce garantuje, ale len v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí
dovolania pre jeho neprípustnosť (k tomu pozri napr. III. ÚS 114/2010, III. ÚS 81/2012).
V takýchto prípadoch ústavný súd zásadne neakceptuje zachovanie zákonnej lehoty, ktorej
začiatok plynutia sťažovateľ odvodil od doručenia odpovede orgánu verejnej moci (v tomto
prípade ministra spravodlivosti) o nevyhovení podnetu na podanie mimoriadneho
opravného prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa (obdobne
Keďže námietku o porušení základných práv uznesením krajského súdu sťažovateľ
nepodal v zákonnej dvojmesačnej lehote tak, ako to ustanovuje § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, ústavný súd jeho sťažnosť posúdil ako podanú oneskorene a podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ju z tohto dôvodu odmietol.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že aj keď sťažnosť sťažovateľa
(podaná prostredníctvom právneho zástupcu) bola podaná oneskorene, nespĺňala zároveň
všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania podľa § 50 ods. 1 a 2
s poukazom na § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ v petite sťažnosti
(východisko pre rozhodnutie ústavného súdu) žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok
okresného súdu bez toho, aby námietka o porušení jeho základných práv smerovala aj voči
tomuto orgánu verejnej moci a jeho rozhodnutiu. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína,
že zrušenie rozhodnutia je v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy explicitne spojené s vyhovením
sťažnosti a vyslovením porušenia označených práv. Sťažovateľ však požiadavku na zrušenie
rozsudku okresného súdu predložil bez toho, aby ju v petite sťažnosti spojil s námietkou
o porušení základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy aj uvedeným
rozsudkom okresného súdu. Okrem toho sťažovateľ k sťažnosti nepripojil kópiu
právoplatného (namietaného) rozhodnutia, hoci splnenie tejto podmienky zákon o ústavnom
súde vyžaduje v ustanovení § 50 ods. 2.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ktoré v sťažnosti predložil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2013