Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 694/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr.

P. Ď., B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a

a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta

2013 doručená sťažnosť, doplnená podaním z 22. augusta 2013, spoločnosti M. s. r. o., B.

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj navrhovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva zaručeného v , 2 a 4 a a 2 a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní o opravnom prostriedku

sťažovateľky vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. júna 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola

v procesnom postavení navrhovateľky „v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu

odporkyne (Rada pre vysielanie a retransmisiu B., pozn.) č.

zo dňa 11. septembra 2012“.

Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“, príp. „odporkyňa“) predmetným

rozhodnutím vyslovila, že sťažovateľka (účastník správneho konania) „porušil

povinnosť ustanovenú v tým, že

na programovej službe J. odvysielal

- dňa 03. 04. 2012 o cca 17:17 hod. v rámci programu N. o 17:00 príspevok s názvom HAV

DU JU DU? – Video žiačky strednej školy, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím

obsahom zasiahol do práva na zachovanie osobnej cti učiteľky, ktorá bola zobrazená v

procese výučby

a

- dňa 04. 04. 2012 o cca 17:08 hod. v rámci programu N. o 17:00 príspevok s názvom KAM

ZMIZLI KVALITNÍ ANGLIČTINÁRI? – Školy ich nemajú ako zaplatiť, ktorý spôsobom

svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol do práva na zachovanie osobnej cti učiteľky

zobrazenej ako prvej v poradí v procese výučby a učiteľky zobrazenej ako druhej v poradí v

procese výučby,

za čo mu ukladá podľa ustanovenia sankciu -

pokutu, určenú podľa vo výške 5 000,- €,

slovom päťtisíc eur.“.

O odvolaní sťažovateľky z 25. októbra 2012 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 11. júna 2013, ktorým potvrdil „rozhodnutie odporkyne č.

zo dňa 11. septembra 2012“ a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok

v sume 500 €.

2. Sťažovateľka uviedla, že «najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zasiahol

do základného právo sťažovateľky na spravodlivý súdne konanie, súdnu a inú právnu

ochranu a práva na slobodu prejavu garantované SR a Dohovorom, a to konkrétne

ustanovenia článku 26 ods. 1, 2, 4 a článok 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1

(ďalej len „“), ako aj článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1

a 2 Dohovoru a subsidiárne ustanovenia článku 1 Dohovoru, pretože:

• svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil,

• nevysporiadal sa s obranou sťažovateľa,

• nevysporiadal sa s „vyvážením“ práva na slobodu prejavu a práva na informácie

s právom na ochranu osobnosti a ľudskej dôstojnosti.

Sťažovateľka sa domnieva, že jej ústavné právo na súdnu ochranu bolo porušené,

nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé odôvodnenie právneho

názoru najvyššieho súdu...

... najvyšší súd napadnutým rozhodnutím aplikoval výlučne „formálny aspekt“,

pričom opomenul posúdiť obsah existujúceho právneho vzťahu (materiálny aspekt).

Z obsahu existujúceho právneho vzťahu jednoznačne vyplýva, že právne vzťahy vznikajúce

pri ochrane ľudskej dôstojnosti (ochrane osobnosti) sú výlučne súkromnoprávnej povahy

a zakladajú „spor“ medzi dvoma osobami súkromného práva. Spor medzi dvoma osobami

súkromného práva (ak spor vznikol) má právomoc rozhodovať jedine všeobecný súd, pokiaľ

nejde o prípady delenej právomoci podľa ustanovenia Žiaden právny predpis

neustanovuje „delenú“ právomoc všeobecných súdov a Rady v sporoch o ochranu ľudskej

dôstojnosti (ochranu osobnosti)...

... najvyšší súd interpretoval a aplikoval dotknuté právne predpisy spôsobom, ktorý

nie je zlučiteľný sústavou, t. j. z ústavného hľadiska neospravedlniteľný, neudržateľný

a v konečnom dôsledku by viedol k odmietnutiu spravodlivosti. Sťažovateľka uvádza, že

postupom najvyššieho súdu došlo k zásahu do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne

konanie, práva na zákonného sudcu a práva na rozhodnutie o vecí občianskoprávnej

povahy nezávislým a nestranným súdom.».

4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti M., s. r. o... na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1),

ods. 2) a ods. 4), právo na súdnu a inú ochranu podľa a ods. 2), ... a čl.

6 ods. 1 a čl. 10... dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... v konaní o odvolaní pod sp.

zn.: zo dňa 11. 06. 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu... v konaní o odvolaní pod sp. zn.: zo dňa

11. 06. 2013, sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd... je povinný uhradiť spoločností M., s. r. o... trovy právneho

zastúpenia vo výške 323,50 EUR...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice... Podľa slobodu prejavu

a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia

v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,

verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd (sloboda prejavu), pretože zahŕňa

aj povinnosť aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam,

obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti

alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci.

9. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa

domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa a a 2 dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. júna 2013, ktorým potvrdil prvostupňové

rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi rady, ktoré však

podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho

následného nesprávneho posúdenia. Najvyššiemu súdu v podstatnom vytýkala arbitrárnosť

a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia (pozri tiež bod 3).

10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

11. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní

sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 11. júna 2013 sú zlučiteľné s označeným

článkom (resp. dohovoru).

12. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Najvyšší súd v odôvodnení okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia odporkyne na základe podaného opravného prostriedku preskúmal

napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 2501 ods. 1

a a na pojednávaní

súdu dňa 11. 06. 2013 po preskúmaní dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po

oboznámení sa s ústnymi vyjadreniami zástupcov účastníkov konania, ako aj s obsahom

pripojeného administratívneho spisu č. , s obsahom rozhodnutia

Rady č. zo dňa 11. 09. 2012, ako aj s obsahom obrazovo-zvukového záznamu

a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný.

Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci bolo

začaté správne konanie oznámením o začatí správneho konania č.

zo dňa 26. 06. 2012, ktoré bolo doručené advokátovi navrhovateľky dňa 09. 07. 2012.

V spise je pripojený obrazovo-zvukový záznam predmetných programov, opätovná výzva na

vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie, vyjadrenie navrhovateľky k oznámeniu o začatí

správneho konania, zápisnica ohlasovaní Rady zo dňa 11. 09. 2012, rozhodnutie Rady

č. zo dňa 11. 09. 2012.

Na podklade uvedeného, v rámci prípravy pojednávania po tom, ako sa senát

najvyššieho súdu oboznámil s obsahom pripojeného obrazovo-zvukového záznamu, bolo

súdom zistené, že navrhovateľka odvysielala na programovej službe J. dňa 03. 04. 2012 so

začiatkom o 17:17:03 hod. v rámci programu N. o 17:00 príspevok s názvom HAV DU JU

DU? – Video žiačky strednej Školy a dňa 04. 04. 2012 so začiatkom o 17:08:32 hod. v

rámci programu N. o 17:00 príspevok s názvom KAM ZMIZLI KVALITNÍ ANGLIČTINÁRI?

– Školy ich nemajú ako zaplatiť. V oboch príspevkoch boli zobrazené učiteľky v procese

výučby, ktoré bolo možné identifikovať.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1

).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných

prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa

tretej hlavy piatej časti ( ).

Podľa pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa

primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Úlohou senátu najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa tretej

hlavy piatej časti preskúmať zákonnosť postupu a napadnutého rozhodnutia

odporkyne, ktorým rozhodla, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1

písm. a/ tým, že dňa 03. 04. 2012 o cca 17:17 hod. odvysielala

v rámci programovej služby J. v programe N. o 17:00 príspevok s názvom HAV DU JU

DU? – Video žiačky strednej školy, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom

zasiahol do práva na zachovanie osobnej cti učiteľky, ktorá bola zobrazená v procese

výučby a dňa 04. 04. 2012 o cca 17:08 hod. v programe N. o 17:00 príspevok s názvom

KAM ZMIZLI KVALITNÍ ANGLIČTINÁRI? – Školy ich nemajú ako zaplatiť, ktorý

spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol do práva na zachovanie osobnej

cti učiteľky zobrazenej ako prvej v poradí v procese výučby a učiteľky zobrazenej ako

druhej v poradí v procese výučby.

Podľa audiovizuálna mediálna služba

na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania

a svojim obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.

Podľa Rada uloží pokutu vysielateľovi

televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3.319 €

do 165.969 € a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 € do 49.790 €, ak

vysiela programy a iné zložky programovej služby, ktorých obsah je v rozpore

s povinnosťami podľa § 19...

Podľa písm. 1/ vysielateľ je povinný uchovávať

súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite;

na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči,

ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom.

Najvyšší súd preskúmal, či napadnuté rozhodnutie odporkyne nevybočilo z medzí

a hľadísk ustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú zasadám logického myslenia

a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.

Po oboznámení sa s obsahom oboch posudzovaných príspevkov sa najvyšší súd

stotožnil s názorom odporkyne, že obsah príspevkov, a teda hodnotiace výroky, ktoré v ňom

zazneli, zasiahli do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd dotknutých pedagógov,

a to najmä s prihliadnutím na značne dehonestujúce vyjadrenia moderátorov v prvom

príspevku odvysielanom dňa 03. 04. 2012 (ďalej len prvý príspevok), ktorí sa

na odvysielanom videu zabávali a výsmešné napodobňovali výslovnosť zobrazenej

pedagogičky, keď moderátor povedal anglickú frázu „lámanou“ angličtinou. Ako už

najvyšší súd uviedol v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 29. 03. 2012 verejný výsmech

je zásahom do ľudskej dôstojnosti v zmysle

Druhý príspevok, odvysielaný dna 04. 04. 2012 (ďalej len druhý príspevok), bol uvedený

slovami, ktoré prirovnávali učiteľku z prvého príspevku k ukrajinskému kamionistovi, čo sa

týka jej výslovnosti. Následne bolo opätovne odvysielané video s učiteľkou z prvého

príspevku s technicky upravenou tvárou, ale s nezmeneným hlasom a ďalšie amatérske

video, na ktorom bola zobrazená učiteľka angličtiny s tvrdou výslovnosťou. Video s druhou

učiteľkou nebolo po obrazovej ani zvukovej stránke nijako upravené. Odporkyňa a ani

najvyšší súd nepopierajú aktuálnosť témy a záujem verejnosti dozvedieť sa o nedostatkoch

v slovenskom školstve, avšak spôsob a obsah spracovania predmetných príspevkov,

konkrétne výsmešné vyjadrenia moderátorov ku konkrétnym zobrazeným učiteľkám,

neprispievali k informačnej hodnote spracovanej témy.

Podľa názoru súdu Rada správne uviedla, že v prípade, ak je aj jazyková vybavenosť

zobrazených učiteliek nízka, čo je spôsobené nedostatkom financií a neschopnosťou zaplatiť

vysoko kvalifikovaných pedagógov anglického jazyka, neoprávňuje to vysielateľa používať

predmetné amatérske videá difamujúcim spôsobom. Takýto spôsob zobrazenia videí

presiahol rámec vecnej kritiky, pretože boli komentáre a reakcie moderátorov k zobrazeným

osobám dehonestujúce. Rada sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadala s otázkou legality

(pokuta uložená na základe ), ako aj s otázkou

legitimity (ochrana práva na zachovanie osobnej cti zobrazených učiteliek). Rovnako sa

odporkyňa zaoberala aj otázkou proporcionality, keď posudzovala, či ochrana osobnej cti

zobrazených učiteliek prevážila nad slobodou prejavu navrhovateľky. Obe učiteľky boli

v predmetných videách dostatočne identifikovateľné pre svoje okolie, preto z tohto pohľadu

mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty podľa

Z. z. Na identifikovateľnosť nie je nevyhnutné, aby bola dotknutá osoba identifikovaná

prostredníctvom osobných údajov, avšak postačuje, ak je dotknutá osoba identifikovateľná

čo i len pre užšiu verejnosť.

Sloboda prejavu patrí k najdôležitejším politickým základným právam, pretože

prispieva k názorovej pluralite v spoločnosti. Dôležité je všetko, čo je ohľadom danej témy

zobrazené, odvysielané a v akom kontexte a aby boli predkladané informácie objektívne

a vyvážené. Spôsob zobrazenia danej témy však musí byť taký, ktorý neznižuje ľudskú

dôstojnosť, t. j. snaží sa konkrétne zobrazené osoby za podmienok daných povahou

vysielanej informácie, čo možno najviac chrániť.

K námietke navrhovateľky týkajúcej sa posúdenia skutku, ako pokračujúceho

správneho deliktu, senát najvyššieho súdu uvádza, že skutočnosť, že páchateľ porušil tú istú

povinnosť nestačí na vyhodnotenie jeho konania ako pokračujúceho správneho deliktu

(rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ). Odporkyňa použitím správnej úvahy

posudzuje všetky protiprávne konania individuálne. O pokračujúci správny delikt by išlo

v prípade ak čiastkové útoky, vedené jednotným zámerom, spojené rovnakým alebo

podobným spôsobom spáchania, časovo spolu súviseli, súvisel by aj ich predmet útoku

a naplnili by rovnakú skutkovú podstatu. Odporkyňa posúdila, že v danom prípade nebola

naplnená podmienka objektívnej súvislosti v spôsobe spáchania protiprávneho konania

a ani objektívna súvislosť v čase a predmete útoku jednotlivých konaní, na ktoré poukázala

navrhovateľka. Najvyšší súd sa viackrát vo svojej judikatúre vyjadril k analógii trestného

práva so správnym trestaním, avšak zatiaľ nie sú stanovené jednoznačné podmienky pre

použitie analógie trestného práva v administratívnom trestaní. Výbor ministrov poskytol

dňa 13. 02. 1991 na 452 stretnutí zástupcov ministrov Odporúčanie Výboru ministrov

č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách, pričom medzi tam uvedenými zásadami sa

nenachádza žiadna zásada, podľa ktorej by na základe analógie bolo potrebné v správnom

konaní aplikovať pravidlá pre triedenie trestných činov z časového hľadiska, takým

spôsobom ako to požaduje navrhovateľka.

Výrok administratívneho rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať popis

skutku s uvedením miesta, času a spôsobu spáchania. Najvyšší súd sa nestotožnil

s námietkou navrhovateľky ohľadom výrokovej časti rozhodnutia, keďže z výroku

rozhodnutia je zrejmé, kedy bol správny delikt spáchaný (03. 04. 2012 o cca 17:17 hod., 04.

04. 2012 o cca 17:08 hod,), ako bol spáchaný (odvysielanie príspevku s názvom HAU DU

JU DU? – Video žiačky strednej školy a príspevku s názvom KAM ZMIZLI KVALITNÍ

ANGLIČTINÁRI? – Školy ich nemajú ako zaplatiť), s uvedením ustanovenia zákona (§ 19

ods. 1 písm. a/ Z. z) a v akom programe odvysielanom navrhovateľkou

(oba príspevky boli odvysielané v rámci programu N. o 17:00). Z takto formulovaného

výroku je zrejmé o aký skutok ide a akým spôsobom došlo k porušeniu zákona. Výrok

s obdobnou formuláciou posudzoval aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.

zo dňa 27. 07. 2011 a námietku sťažovateľa ohľadom formulácie výroku

vyhodnotil ako nedôvodnú.

K námietke navrhovateľky ohľadom postupu odporkyne voči navrhovateľke pri

vyžiadaní záznamu vysielania senát najvyššieho súdu poukazuje na svoje skoršie

rozhodnutia, kde sa už touto námietkou podrobne zaoberal. Ide napr. o rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 29. 03. 2012, z ktorého vyberá: „Pokiaľ ide

o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľa uvádza,

že zákon síce výslovne neupravuje formu a náležitosti tohto úkonu, ale vzhľadom

na skutočnosť, že v podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti vysielateľa uloženej mu

zákonom, považuje doterajší spôsob konania Rady za súladný s účelom tohto ustanovenia

zákona.

Požiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom

vyžiadania záznamu vysielania v lehote do 45 dní od vysielania, vzhľadom na zloženie Rady

( ), možnú periodicitu jej zasadaní, prípadné námietky

vysielateľa proti dôvodom, resp. oprávnenosti žiadosti a potrebu rozhodnutia o týchto

námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá nemá oporu v citovanom

zákonnom ustanovení. Preto jej uplatnenie v predmetnej veci prvýkrát ako odvolacieho

dôvodu, najvyšší súd vychádzajúc jednak z citovaných ustanovení zákona c. ,

jeho účelu a systematickej súvislosti a jednak z doteraz ustálenej súdnej praxe a judikatúry,

vyhodnotil ako zjavne účelové až špekulatívne.“

Taktiež aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 13. 11.

2012 uviedol: „K problému formy, akou Rada požadovala záznam vysielania

od sťažovateľky, ústavný súd uvádza, že ide o námietku, ktorá nedosahuje ústavnú

relevanciu. Ak zákon formálnu podobu procesného úkonu smerujúceho k realizácii

kompetencie správneho orgánu nepredpisuje, potom z ústavného hľadiska nie je významné,

akou formou správny orgán predmetný procesný úkon uskutoční. Dôležitá je len jeho

obsahová stránka tak, aby adresát úkonu bol spôsobilý jednoznačne identifikovať správny

orgán a povinnosť, ktorej splnenie sa od neho očakáva. Sťažovateľka v tomto zmysle žiadne

námietky v sťažnosti nepredniesla, preto je akceptovateľný spôsob, akým sa najvyšší súd

s otázkou formy realizácie dotknutého oprávnenia Rady vysporiadal.“

V súvislostí s námietkou nezákonného procesného postupu a nezákonne získaného

dôkazného prostriedku senát najvyššieho súdu poukazuje na rímskoprávne pravidlo „nullus

videtur dolo facere, qui iure suo utitur“ (nekoná protiprávne ten, kto využíva svoje práva),

podľa ktorého, ak niekto koná v súlade s právom, nemožno takéto konanie považovať za

protiprávne, nezákonné. Vysielatelia majú v zmysle písm. V

Z. z. povinnosť uchovávať záznamy vysielania počas 45 dní od ich vysielania

a na vyžiadanie ich poskytnúť Rade. Rada má tejto povinnosti zodpovedajúce oprávnenie

podľa žiadať záznamy vysielania

od vysielateľov. Je pravdou, že na administratívne konanie týkajúce sa porušenia zákona

č. je potrebné aplikovať zásady trestného konania, avšak je potrebné uviesť,

že Rada postupovala v súlade so a predloženie záznamu

vysielania nie je možné považovať za predloženie dôkazu vo svoj neprospech. Predloženie

záznamu vysielania predstavuje predloženie informácií, ktoré je vysielateľ povinný

predložiť podľa , je získaný na základe zákonného splnomocnenia

a podmienok stanovených pri udelení licencie na vysielanie a preto nie je získaný v rozpore

so zákonom.

Správny orgán svojím konaním neporušil prezumpciu neviny, keďže v oznámení

o začatí predmetného správneho konania uviedol, že začína správne konanie voči M., s. r.

o., vo veci možného porušenia , teda odporkyňa

na začiatku správneho konania konštatovala možnosť spáchania správneho deliktu a až v

rozhodnutí č. zo dňa 11.09.2012, ktorým ukončila celé administratívne

konanie konštatovala porušenie predmetného ustanovenia, čím len realizovala svoju

právomoc a pôsobnosť v zmysle § 4 ods. 2, § 5 ods. 1 písm. g/, § 64 ods. 1 zákona č.

K problematike ústavnosti sa tiež

najvyšší súd vyjadril už viackrát vo svojich rozhodnutiach, napr. rozhodnutie sp. zn.

8 Sž/29/20I1 zo dňa 24. 07. 2012: „Porušenie zákazu donucovania k sebaobviňovaniu

(nemo tenetur se ipsum accusare) môže podľa ustálenej judikatúry ESĽP viesť v určitých

prípadoch k porušeniu čl. 6 Dohovoru, avšak v prejednávanej veci sa jednalo o splnenie

zákonom stanovenej povinnosti, navrhovateľka nekonala ako osoba obvinená respektíve

podozrivá zo spáchania správneho deliktu v priebehu konania o správnom delikte.“

Obdobne aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 30. 10. 2012:

„Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne

zachytáva skutkový stav, obsah vysielania. V čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo

správne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem

výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie a jeho

predloženie, nie je predložením dôkazu proti sebe, ale poskytnutím informácií o svojej

činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto získaný záznam, ktorý sa

v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať

za nezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľ.“

Pre úplnosť senát najvyššieho súdu poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. zo dňa 27. 03. 2013: „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie

záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľky uvádza, že Rada neporušila žiadne

ustanovenie zákona vyžiadaním si záznamu vysielania a vysielateľ poskytnutím záznamu

plnil na základe požiadavky Rady svoju zákonom uloženú povinnosť vysielateľa.

Prevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné

požiadavky a predloženie záznamu z vysielania na požiadanie Rady je súčasťou licencie na

vysielanie a má evidenčný a archivačný charakter. Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa

v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav a obsah vysielania.

V čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi.

Vyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním

právnych predpisov upravujúcich vysielanie a jeho predloženie nie je predložením dôkazu

proti sebe, ako sa mylne domnieva navrhovateľka, ale poskytnutím informácii o svojej

činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto získaný záznam, ktorý sa

v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať

za nezákonný resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľka.

Samotnú existenciu tejto povinnosti nemožno preto vnímať ako rozpornú s čl. 6 Dohovoru,

naviac, ide o predloženie pasívneho záznamu právnickou osobou, ktoré nevykazuje znaky

podávania svedectva vo svoj neprospech. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti na svoju

judikatúru, ktorá sa charakterom záznamu vysielania zaoberala (napríklad rozsudky

vo veciach , , ) a od ktorej nemá dôvod sa

v prejednávanom prípade odchýliť. Námietka navrhovateľky týkajúca sa použitia nezákonne

získaného dôkazu je preto podľa názoru najvyššieho súdu neopodstatnená.“

Rovnako je potrebné poukázať i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len ESĽP), predovšetkým na tie prípady, keď vnútroštátne právo stanovuje povinnosť

poskytnúť štátnym orgánom určité informácie, pričom za nerešpektovanie tejto povinnosti

hrozí subjektu uloženie sankcie. Podľa ESĽP právo neobviňovať sám seba nejde až tak

ďaleko, aby zahŕňalo napr. právo (nie povinnosť) podať daňové priznanie, aj keď je

nesplnenie tejto povinnosti sankcionované, možno si len ťažko predstaviť účinné fungovanie

daňových systémov v zmluvných krajinách. Privilégium nebyť nútený k vlastnému

sebaobviňovaniu nie je podľa ESĽP možné vykladať tak, že ide o poskytnutie určitej imunity

pre činy motivované snahou vyhnúť sa sankcionovaniu (bližšie pozri napr. rozsudky Alien

proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 10. 09. 2002; Elomaa proti Fínsku zo dňa 21. 04. 2009;

O' Halloran a Francis proti Spojenému kráľovstvu).

K námietke navrhovateľa uplatnenej na súdnom pojednávaní dňa 11. 06. 2013 nad

rámec dôvodov nezákonnosti napadnutého rozhodnutia uvedených v opravnom prostriedku,

ako i po uplynutí lehoty na rozširovanie „žalobných“ dôvodov (

v spojení s ), smerujúcej k tomu, že v správnom spise sa nenachádza

zápisnica, z obsahu ktorej by vyplývalo, že sa rada oboznámila s obsahom obrazovo-

zvukových záznamov posudzovaných programov, súd dodáva, že v napadnutom rozhodnutí

odporkyňa i na str. 2 v poslednom riadku konštatovala, že po získaní všetkých podkladov

pre rozhodnutie a oboznámení sa s nimi v danej veci rozhodla, čo vzhľadom na skutočnosť,

že obsahom pripojeného administratívneho spisu je i prepis/popis skutkového stavu

obsahujúci doslovný prepis posudzovaných príspevkov, nie je podľa názoru najvyššieho

súdu takou vadou, ktorá by mohla spôsobiť nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.

Na základe uvedených skutočností dospel senát najvyššieho súdu k záveru, že nie je

dôvod na postup, ktorý navrhla navrhovateľka. Preto najvyšší súd konanie vo veci samej

neprerušil a neobrátil sa na Ústavný súd Slovenskej republiky s otázkou, či je ustanovenie

písm. 1/ v súlade s a s či. 6 Dohovoru,

o čom rozhodol uznesením zo dňa 21. mája 2013,

K námietke navrhovateľky, že neboli vypočuté osoby, do ktorých dôstojnosti bolo

zasiahnuté, senát odvolacieho súdu uvádza, že skutkový stav bol odporkyňou zistený

v dostatočnej miere, keďže pre posúdenie veci je rozhodujúce to, čo bolo navrhovateľkou

reálne odvysielané. Prípadné výpovede svedkov by už nemali vplyv na obsah odvysielaného

komunikátu a teda, ani na posúdenie veci samotnej.

Rada chráni verejný záujem, aby vo vysielaní vysielateľov nedochádzalo

k neoprávneným zásahom do ľudskej dôstojnosti. Občiansko-právne spory týkajúce sa

ochrany osobnosti, ktoré rozhodujú všeobecné súdy, predstavujú úplne iný procesný inštitút

ochrany, na ktorý konanie o porušení , kde má

právomoc konať a rozhodovať Rada, nemá vplyv. Rada má povinnosť konať a rozhodovať

v zákonom stanovených lehotách, a preto je postup, ktorý navrhla navrhovateľka, aby bola

aplikácia ochrany podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zo strany Rady až následná, po rozhodnutí

súdu o otázke zásahu do ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby, neodôvodnený.

Keďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené

pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom na

vyššie uvedené, napadnuté rozhodnutie Rady č. zo dna 11.09,2012 podľa

potvrdil.»

13. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (a v jeho rozsahu tiež prvostupňové

rozhodnutie, keďže bolo potvrdené odvolacím súdom, pozn.) obsahuje podľa názoru

ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by

jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho

súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

14. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. júna 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne odvolacie závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav (odvolávajúc sa aj na predošlé konanie vo veci,

pozn.), k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj

, ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

15. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a 2 a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

16. Keďže sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2,

3 a 4 len z dôvodu nepreukázania a neodôvodnenia oprávnenosti zásahu do slobody

prejavu záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ústavný súd nepovažoval

za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom , ktorý mal byť podľa nej

taktiež porušený. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

postupom a rozsudkom najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a 2 , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení

základného práva podľa , 2 a 4 .

17. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky

hmotnoprávneho charakteru (). Ústavný súd totiž v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

18. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky je aj v časti

namietajúcej porušenie , 2 a 4 zjavne neopodstatnená.

19. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2013