Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 694/2013
PDF · 270.92 KB
No categories available
I. ÚS 694/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr.
P. Ď., B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 3 Sž/22/2013
a jeho rozsudkom z 11. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta
2013 doručená sťažnosť, doplnená podaním z 22. augusta 2013, spoločnosti M. s. r. o., B.
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj navrhovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní o opravnom prostriedku
sťažovateľky vedenom pod sp. zn. 3 Sž/22/2013 a jeho rozsudkom z 11. júna 2013.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola
v procesnom postavení navrhovateľky „v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu
odporkyne (Rada pre vysielanie a retransmisiu B., pozn.) č. RP/049/2012
zo dňa 11. septembra 2012“.
Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“, príp. „odporkyňa“) predmetným
rozhodnutím vyslovila, že sťažovateľka (účastník správneho konania) „porušil
povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že
na programovej službe J. odvysielal
- dňa 03. 04. 2012 o cca 17:17 hod. v rámci programu N. o 17:00 príspevok s názvom HAV
DU JU DU? – Video žiačky strednej školy, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím
obsahom zasiahol do práva na zachovanie osobnej cti učiteľky, ktorá bola zobrazená v
procese výučby
a
- dňa 04. 04. 2012 o cca 17:08 hod. v rámci programu N. o 17:00 príspevok s názvom KAM
ZMIZLI KVALITNÍ ANGLIČTINÁRI? – Školy ich nemajú ako zaplatiť, ktorý spôsobom
svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol do práva na zachovanie osobnej cti učiteľky
zobrazenej ako prvej v poradí v procese výučby a učiteľky zobrazenej ako druhej v poradí v
procese výučby,
za čo mu ukladá podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu -
pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 5 000,- €,
slovom päťtisíc eur.“.
O odvolaní sťažovateľky z 25. októbra 2012 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
3 Sž/22/2012 z 11. júna 2013, ktorým potvrdil „rozhodnutie odporkyne č. RP/049/2012
zo dňa 11. septembra 2012“ a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok
v sume 500 €.
2. Sťažovateľka uviedla, že «najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zasiahol
do základného právo sťažovateľky na spravodlivý súdne konanie, súdnu a inú právnu
ochranu a práva na slobodu prejavu garantované Ústavou SR a Dohovorom, a to konkrétne
ustanovenia článku 26 ods. 1, 2, 4 a článok 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1
a 2 Dohovoru a subsidiárne ustanovenia článku 1 Dohovoru, pretože:
• svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil,
• nevysporiadal sa s obranou sťažovateľa,
• nevysporiadal sa s „vyvážením“ práva na slobodu prejavu a práva na informácie
s právom na ochranu osobnosti a ľudskej dôstojnosti.
Sťažovateľka sa domnieva, že jej ústavné právo na súdnu ochranu bolo porušené,
nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé odôvodnenie právneho
názoru najvyššieho súdu...
... najvyšší súd napadnutým rozhodnutím aplikoval výlučne „formálny aspekt“,
pričom opomenul posúdiť obsah existujúceho právneho vzťahu (materiálny aspekt).
Z obsahu existujúceho právneho vzťahu jednoznačne vyplýva, že právne vzťahy vznikajúce
pri ochrane ľudskej dôstojnosti (ochrane osobnosti) sú výlučne súkromnoprávnej povahy
a zakladajú „spor“ medzi dvoma osobami súkromného práva. Spor medzi dvoma osobami
súkromného práva (ak spor vznikol) má právomoc rozhodovať jedine všeobecný súd, pokiaľ
nejde o prípady delenej právomoci podľa ustanovenia § 8 O. s. p. Žiaden právny predpis
neustanovuje „delenú“ právomoc všeobecných súdov a Rady v sporoch o ochranu ľudskej
dôstojnosti (ochranu osobnosti)...
... najvyšší súd interpretoval a aplikoval dotknuté právne predpisy spôsobom, ktorý
nie je zlučiteľný sústavou, t. j. z ústavného hľadiska neospravedlniteľný, neudržateľný
a v konečnom dôsledku by viedol k odmietnutiu spravodlivosti. Sťažovateľka uvádza, že
postupom najvyššieho súdu došlo k zásahu do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne
konanie, práva na zákonného sudcu a práva na rozhodnutie o vecí občianskoprávnej
povahy nezávislým a nestranným súdom.».
4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo spoločnosti M., s. r. o... na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1),
ods. 2) a ods. 4), právo na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2), Ústavy... a čl.
6 ods. 1 a čl. 10... dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... v konaní o odvolaní pod sp.
zn.: 3Sž/22/2012 zo dňa 11. 06. 2013 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu... v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 3 Sž/22/2012 zo dňa
11. 06. 2013, sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd... je povinný uhradiť spoločností M., s. r. o... trovy právneho
zastúpenia vo výške 323,50 EUR...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
7. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice... Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu
a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,
verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd (sloboda prejavu), pretože zahŕňa
aj povinnosť aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam,
obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti
alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority
a nestrannosti súdnej moci.
9. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa
domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž/22/2012 z 11. júna 2013, ktorým potvrdil prvostupňové
rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi rady, ktoré však
podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho
následného nesprávneho posúdenia. Najvyššiemu súdu v podstatnom vytýkala arbitrárnosť
a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia (pozri tiež bod 3).
10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
11. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho
súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní
sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 3 Sž/22/2012 z 11. júna 2013 sú zlučiteľné s označeným
článkom ústavy (resp. dohovoru).
12. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako
vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca
z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
Najvyšší súd v odôvodnení okrem iného uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia odporkyne na základe podaného opravného prostriedku preskúmal
napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 2501 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku a § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z. a na pojednávaní
súdu dňa 11. 06. 2013 po preskúmaní dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po
oboznámení sa s ústnymi vyjadreniami zástupcov účastníkov konania, ako aj s obsahom
pripojeného administratívneho spisu č. 306-PLO/O-3595/2012, s obsahom rozhodnutia
Rady č. RP/049/2012 zo dňa 11. 09. 2012, ako aj s obsahom obrazovo-zvukového záznamu
a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný.
Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci bolo
začaté správne konanie oznámením o začatí správneho konania č. 306-PLO/O-3595/2012
zo dňa 26. 06. 2012, ktoré bolo doručené advokátovi navrhovateľky dňa 09. 07. 2012.
V spise je pripojený obrazovo-zvukový záznam predmetných programov, opätovná výzva na
vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie, vyjadrenie navrhovateľky k oznámeniu o začatí
správneho konania, zápisnica ohlasovaní Rady zo dňa 11. 09. 2012, rozhodnutie Rady
č. RP/049/2012 zo dňa 11. 09. 2012.
Na podklade uvedeného, v rámci prípravy pojednávania po tom, ako sa senát
najvyššieho súdu oboznámil s obsahom pripojeného obrazovo-zvukového záznamu, bolo
súdom zistené, že navrhovateľka odvysielala na programovej službe J. dňa 03. 04. 2012 so
začiatkom o 17:17:03 hod. v rámci programu N. o 17:00 príspevok s názvom HAV DU JU
DU? – Video žiačky strednej Školy a dňa 04. 04. 2012 so začiatkom o 17:08:32 hod. v
rámci programu N. o 17:00 príspevok s názvom KAM ZMIZLI KVALITNÍ ANGLIČTINÁRI?
– Školy ich nemajú ako zaplatiť. V oboch príspevkoch boli zobrazené učiteľky v procese
výučby, ktoré bolo možné identifikovať.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1
O. s. p.).
V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa
tretej hlavy piatej časti O. s. p. (§ 2501 ods. 1 O. s. p.).
Podľa § 2501 ods. 2 O. s. p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa
primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Úlohou senátu najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa tretej
hlavy piatej časti O. s. p. preskúmať zákonnosť postupu a napadnutého rozhodnutia
odporkyne, ktorým rozhodla, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1
písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 03. 04. 2012 o cca 17:17 hod. odvysielala
v rámci programovej služby J. v programe N. o 17:00 príspevok s názvom HAV DU JU
DU? – Video žiačky strednej školy, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom
zasiahol do práva na zachovanie osobnej cti učiteľky, ktorá bola zobrazená v procese
výučby a dňa 04. 04. 2012 o cca 17:08 hod. v programe N. o 17:00 príspevok s názvom
KAM ZMIZLI KVALITNÍ ANGLIČTINÁRI? – Školy ich nemajú ako zaplatiť, ktorý
spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol do práva na zachovanie osobnej
cti učiteľky zobrazenej ako prvej v poradí v procese výučby a učiteľky zobrazenej ako
druhej v poradí v procese výučby.
Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. audiovizuálna mediálna služba
na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania
a svojim obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.
Podľa § 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi
televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3.319 €
do 165.969 € a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 € do 49.790 €, ak
vysiela programy a iné zložky programovej služby, ktorých obsah je v rozpore
s povinnosťami podľa § 19...
Podľa § 16 ods. 3 písm. 1/zákona č. 308/2000 Z. z. vysielateľ je povinný uchovávať
súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite;
na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči,
ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom.
Najvyšší súd preskúmal, či napadnuté rozhodnutie odporkyne nevybočilo z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú zasadám logického myslenia
a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.
Po oboznámení sa s obsahom oboch posudzovaných príspevkov sa najvyšší súd
stotožnil s názorom odporkyne, že obsah príspevkov, a teda hodnotiace výroky, ktoré v ňom
zazneli, zasiahli do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd dotknutých pedagógov,
a to najmä s prihliadnutím na značne dehonestujúce vyjadrenia moderátorov v prvom
príspevku odvysielanom dňa 03. 04. 2012 (ďalej len prvý príspevok), ktorí sa
na odvysielanom videu zabávali a výsmešné napodobňovali výslovnosť zobrazenej
pedagogičky, keď moderátor povedal anglickú frázu „lámanou“ angličtinou. Ako už
najvyšší súd uviedol v rozhodnutí sp. zn. 5 Sž/18/2011 zo dňa 29. 03. 2012 verejný výsmech
je zásahom do ľudskej dôstojnosti v zmysle § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.
Druhý príspevok, odvysielaný dna 04. 04. 2012 (ďalej len druhý príspevok), bol uvedený
slovami, ktoré prirovnávali učiteľku z prvého príspevku k ukrajinskému kamionistovi, čo sa
týka jej výslovnosti. Následne bolo opätovne odvysielané video s učiteľkou z prvého
príspevku s technicky upravenou tvárou, ale s nezmeneným hlasom a ďalšie amatérske
video, na ktorom bola zobrazená učiteľka angličtiny s tvrdou výslovnosťou. Video s druhou
učiteľkou nebolo po obrazovej ani zvukovej stránke nijako upravené. Odporkyňa a ani
najvyšší súd nepopierajú aktuálnosť témy a záujem verejnosti dozvedieť sa o nedostatkoch
v slovenskom školstve, avšak spôsob a obsah spracovania predmetných príspevkov,
konkrétne výsmešné vyjadrenia moderátorov ku konkrétnym zobrazeným učiteľkám,
neprispievali k informačnej hodnote spracovanej témy.
Podľa názoru súdu Rada správne uviedla, že v prípade, ak je aj jazyková vybavenosť
zobrazených učiteliek nízka, čo je spôsobené nedostatkom financií a neschopnosťou zaplatiť
vysoko kvalifikovaných pedagógov anglického jazyka, neoprávňuje to vysielateľa používať
predmetné amatérske videá difamujúcim spôsobom. Takýto spôsob zobrazenia videí
presiahol rámec vecnej kritiky, pretože boli komentáre a reakcie moderátorov k zobrazeným
osobám dehonestujúce. Rada sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadala s otázkou legality
(pokuta uložená na základe § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.), ako aj s otázkou
legitimity (ochrana práva na zachovanie osobnej cti zobrazených učiteliek). Rovnako sa
odporkyňa zaoberala aj otázkou proporcionality, keď posudzovala, či ochrana osobnej cti
zobrazených učiteliek prevážila nad slobodou prejavu navrhovateľky. Obe učiteľky boli
v predmetných videách dostatočne identifikovateľné pre svoje okolie, preto z tohto pohľadu
mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000
Z. z. Na identifikovateľnosť nie je nevyhnutné, aby bola dotknutá osoba identifikovaná
prostredníctvom osobných údajov, avšak postačuje, ak je dotknutá osoba identifikovateľná
čo i len pre užšiu verejnosť.
Sloboda prejavu patrí k najdôležitejším politickým základným právam, pretože
prispieva k názorovej pluralite v spoločnosti. Dôležité je všetko, čo je ohľadom danej témy
zobrazené, odvysielané a v akom kontexte a aby boli predkladané informácie objektívne
a vyvážené. Spôsob zobrazenia danej témy však musí byť taký, ktorý neznižuje ľudskú
dôstojnosť, t. j. snaží sa konkrétne zobrazené osoby za podmienok daných povahou
vysielanej informácie, čo možno najviac chrániť.
K námietke navrhovateľky týkajúcej sa posúdenia skutku, ako pokračujúceho
správneho deliktu, senát najvyššieho súdu uvádza, že skutočnosť, že páchateľ porušil tú istú
povinnosť nestačí na vyhodnotenie jeho konania ako pokračujúceho správneho deliktu
(rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž/41/2011). Odporkyňa použitím správnej úvahy
posudzuje všetky protiprávne konania individuálne. O pokračujúci správny delikt by išlo
v prípade ak čiastkové útoky, vedené jednotným zámerom, spojené rovnakým alebo
podobným spôsobom spáchania, časovo spolu súviseli, súvisel by aj ich predmet útoku
a naplnili by rovnakú skutkovú podstatu. Odporkyňa posúdila, že v danom prípade nebola
naplnená podmienka objektívnej súvislosti v spôsobe spáchania protiprávneho konania
a ani objektívna súvislosť v čase a predmete útoku jednotlivých konaní, na ktoré poukázala
navrhovateľka. Najvyšší súd sa viackrát vo svojej judikatúre vyjadril k analógii trestného
práva so správnym trestaním, avšak zatiaľ nie sú stanovené jednoznačné podmienky pre
použitie analógie trestného práva v administratívnom trestaní. Výbor ministrov poskytol
dňa 13. 02. 1991 na 452 stretnutí zástupcov ministrov Odporúčanie Výboru ministrov
č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách, pričom medzi tam uvedenými zásadami sa
nenachádza žiadna zásada, podľa ktorej by na základe analógie bolo potrebné v správnom
konaní aplikovať pravidlá pre triedenie trestných činov z časového hľadiska, takým
spôsobom ako to požaduje navrhovateľka.
Výrok administratívneho rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať popis
skutku s uvedením miesta, času a spôsobu spáchania. Najvyšší súd sa nestotožnil
s námietkou navrhovateľky ohľadom výrokovej časti rozhodnutia, keďže z výroku
rozhodnutia je zrejmé, kedy bol správny delikt spáchaný (03. 04. 2012 o cca 17:17 hod., 04.
04. 2012 o cca 17:08 hod,), ako bol spáchaný (odvysielanie príspevku s názvom HAU DU
JU DU? – Video žiačky strednej školy a príspevku s názvom KAM ZMIZLI KVALITNÍ
ANGLIČTINÁRI? – Školy ich nemajú ako zaplatiť), s uvedením ustanovenia zákona (§ 19
ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z) a v akom programe odvysielanom navrhovateľkou
(oba príspevky boli odvysielané v rámci programu N. o 17:00). Z takto formulovaného
výroku je zrejmé o aký skutok ide a akým spôsobom došlo k porušeniu zákona. Výrok
s obdobnou formuláciou posudzoval aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.
III. ÚS 322/2011 zo dňa 27. 07. 2011 a námietku sťažovateľa ohľadom formulácie výroku
vyhodnotil ako nedôvodnú.
K námietke navrhovateľky ohľadom postupu odporkyne voči navrhovateľke pri
vyžiadaní záznamu vysielania senát najvyššieho súdu poukazuje na svoje skoršie
rozhodnutia, kde sa už touto námietkou podrobne zaoberal. Ide napr. o rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž/18/2011 zo dňa 29. 03. 2012, z ktorého vyberá: „Pokiaľ ide
o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľa uvádza,
že zákon síce výslovne neupravuje formu a náležitosti tohto úkonu, ale vzhľadom
na skutočnosť, že v podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti vysielateľa uloženej mu
zákonom, považuje doterajší spôsob konania Rady za súladný s účelom tohto ustanovenia
zákona.
Požiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom
vyžiadania záznamu vysielania v lehote do 45 dní od vysielania, vzhľadom na zloženie Rady
(§ 6 zákona č. 308/2000 Z. z.), možnú periodicitu jej zasadaní, prípadné námietky
vysielateľa proti dôvodom, resp. oprávnenosti žiadosti a potrebu rozhodnutia o týchto
námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá nemá oporu v citovanom
zákonnom ustanovení. Preto jej uplatnenie v predmetnej veci prvýkrát ako odvolacieho
dôvodu, najvyšší súd vychádzajúc jednak z citovaných ustanovení zákona c. 308/2000 Z. z.,
jeho účelu a systematickej súvislosti a jednak z doteraz ustálenej súdnej praxe a judikatúry,
vyhodnotil ako zjavne účelové až špekulatívne.“
Taktiež aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 564/2012 zo dňa 13. 11.
2012 uviedol: „K problému formy, akou Rada požadovala záznam vysielania
od sťažovateľky, ústavný súd uvádza, že ide o námietku, ktorá nedosahuje ústavnú
relevanciu. Ak zákon formálnu podobu procesného úkonu smerujúceho k realizácii
kompetencie správneho orgánu nepredpisuje, potom z ústavného hľadiska nie je významné,
akou formou správny orgán predmetný procesný úkon uskutoční. Dôležitá je len jeho
obsahová stránka tak, aby adresát úkonu bol spôsobilý jednoznačne identifikovať správny
orgán a povinnosť, ktorej splnenie sa od neho očakáva. Sťažovateľka v tomto zmysle žiadne
námietky v sťažnosti nepredniesla, preto je akceptovateľný spôsob, akým sa najvyšší súd
s otázkou formy realizácie dotknutého oprávnenia Rady vysporiadal.“
V súvislostí s námietkou nezákonného procesného postupu a nezákonne získaného
dôkazného prostriedku senát najvyššieho súdu poukazuje na rímskoprávne pravidlo „nullus
videtur dolo facere, qui iure suo utitur“ (nekoná protiprávne ten, kto využíva svoje práva),
podľa ktorého, ak niekto koná v súlade s právom, nemožno takéto konanie považovať za
protiprávne, nezákonné. Vysielatelia majú v zmysle § 16 ods. 3 písm. V zákona č. 308/2000
Z. z. povinnosť uchovávať záznamy vysielania počas 45 dní od ich vysielania
a na vyžiadanie ich poskytnúť Rade. Rada má tejto povinnosti zodpovedajúce oprávnenie
podľa § 5 ods. 1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z. z. žiadať záznamy vysielania
od vysielateľov. Je pravdou, že na administratívne konanie týkajúce sa porušenia zákona
č. 308/2000 Z. z. je potrebné aplikovať zásady trestného konania, avšak je potrebné uviesť,
že Rada postupovala v súlade so zákonom č. 308/2000 Z. z. a predloženie záznamu
vysielania nie je možné považovať za predloženie dôkazu vo svoj neprospech. Predloženie
záznamu vysielania predstavuje predloženie informácií, ktoré je vysielateľ povinný
predložiť podľa zákona č. 308/2000 Z. z., je získaný na základe zákonného splnomocnenia
a podmienok stanovených pri udelení licencie na vysielanie a preto nie je získaný v rozpore
so zákonom.
Správny orgán svojím konaním neporušil prezumpciu neviny, keďže v oznámení
o začatí predmetného správneho konania uviedol, že začína správne konanie voči M., s. r.
o., vo veci možného porušenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., teda odporkyňa
na začiatku správneho konania konštatovala možnosť spáchania správneho deliktu a až v
rozhodnutí č. RP/049/2012 zo dňa 11.09.2012, ktorým ukončila celé administratívne
konanie konštatovala porušenie predmetného ustanovenia, čím len realizovala svoju
právomoc a pôsobnosť v zmysle § 4 ods. 2, § 5 ods. 1 písm. g/, § 64 ods. 1 zákona č.
K problematike ústavnosti § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. sa tiež
najvyšší súd vyjadril už viackrát vo svojich rozhodnutiach, napr. rozhodnutie sp. zn.
8 Sž/29/20I1 zo dňa 24. 07. 2012: „Porušenie zákazu donucovania k sebaobviňovaniu
(nemo tenetur se ipsum accusare) môže podľa ustálenej judikatúry ESĽP viesť v určitých
prípadoch k porušeniu čl. 6 Dohovoru, avšak v prejednávanej veci sa jednalo o splnenie
zákonom stanovenej povinnosti, navrhovateľka nekonala ako osoba obvinená respektíve
podozrivá zo spáchania správneho deliktu v priebehu konania o správnom delikte.“
Obdobne aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž/19/2012 zo dňa 30. 10. 2012:
„Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne
zachytáva skutkový stav, obsah vysielania. V čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo
správne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem
výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie a jeho
predloženie, nie je predložením dôkazu proti sebe, ale poskytnutím informácií o svojej
činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto získaný záznam, ktorý sa
v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať
za nezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľ.“
Pre úplnosť senát najvyššieho súdu poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sž/24/2012 zo dňa 27. 03. 2013: „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie
záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľky uvádza, že Rada neporušila žiadne
ustanovenie zákona vyžiadaním si záznamu vysielania a vysielateľ poskytnutím záznamu
plnil na základe požiadavky Rady svoju zákonom uloženú povinnosť vysielateľa.
Prevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné
požiadavky a predloženie záznamu z vysielania na požiadanie Rady je súčasťou licencie na
vysielanie a má evidenčný a archivačný charakter. Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa
v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav a obsah vysielania.
V čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi.
Vyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním
právnych predpisov upravujúcich vysielanie a jeho predloženie nie je predložením dôkazu
proti sebe, ako sa mylne domnieva navrhovateľka, ale poskytnutím informácii o svojej
činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto získaný záznam, ktorý sa
v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať
za nezákonný resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľka.
Samotnú existenciu tejto povinnosti nemožno preto vnímať ako rozpornú s čl. 6 Dohovoru,
naviac, ide o predloženie pasívneho záznamu právnickou osobou, ktoré nevykazuje znaky
podávania svedectva vo svoj neprospech. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti na svoju
judikatúru, ktorá sa charakterom záznamu vysielania zaoberala (napríklad rozsudky
vo veciach 3 Sž/23/2012, 5 Sž/18/2011, 5 Sž/37/2011) a od ktorej nemá dôvod sa
v prejednávanom prípade odchýliť. Námietka navrhovateľky týkajúca sa použitia nezákonne
získaného dôkazu je preto podľa názoru najvyššieho súdu neopodstatnená.“
Rovnako je potrebné poukázať i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len ESĽP), predovšetkým na tie prípady, keď vnútroštátne právo stanovuje povinnosť
poskytnúť štátnym orgánom určité informácie, pričom za nerešpektovanie tejto povinnosti
hrozí subjektu uloženie sankcie. Podľa ESĽP právo neobviňovať sám seba nejde až tak
ďaleko, aby zahŕňalo napr. právo (nie povinnosť) podať daňové priznanie, aj keď je
nesplnenie tejto povinnosti sankcionované, možno si len ťažko predstaviť účinné fungovanie
daňových systémov v zmluvných krajinách. Privilégium nebyť nútený k vlastnému
sebaobviňovaniu nie je podľa ESĽP možné vykladať tak, že ide o poskytnutie určitej imunity
pre činy motivované snahou vyhnúť sa sankcionovaniu (bližšie pozri napr. rozsudky Alien
proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 10. 09. 2002; Elomaa proti Fínsku zo dňa 21. 04. 2009;
O' Halloran a Francis proti Spojenému kráľovstvu).
K námietke navrhovateľa uplatnenej na súdnom pojednávaní dňa 11. 06. 2013 nad
rámec dôvodov nezákonnosti napadnutého rozhodnutia uvedených v opravnom prostriedku,
ako i po uplynutí lehoty na rozširovanie „žalobných“ dôvodov (§ 2501 ods. 2 O. s. p.
v spojení s § 250h ods. 1 O. s. p.), smerujúcej k tomu, že v správnom spise sa nenachádza
zápisnica, z obsahu ktorej by vyplývalo, že sa rada oboznámila s obsahom obrazovo-
zvukových záznamov posudzovaných programov, súd dodáva, že v napadnutom rozhodnutí
odporkyňa i na str. 2 v poslednom riadku konštatovala, že po získaní všetkých podkladov
pre rozhodnutie a oboznámení sa s nimi v danej veci rozhodla, čo vzhľadom na skutočnosť,
že obsahom pripojeného administratívneho spisu je i prepis/popis skutkového stavu
obsahujúci doslovný prepis posudzovaných príspevkov, nie je podľa názoru najvyššieho
súdu takou vadou, ktorá by mohla spôsobiť nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.
Na základe uvedených skutočností dospel senát najvyššieho súdu k záveru, že nie je
dôvod na postup, ktorý navrhla navrhovateľka. Preto najvyšší súd konanie vo veci samej
neprerušil a neobrátil sa na Ústavný súd Slovenskej republiky s otázkou, či je ustanovenie
§ 16 ods. 3 písm. 1/ zákona č. 308/2000 Z. z. v súlade s čl. 46 Ústavy a s či. 6 Dohovoru,
o čom rozhodol uznesením zo dňa 21. mája 2013,
K námietke navrhovateľky, že neboli vypočuté osoby, do ktorých dôstojnosti bolo
zasiahnuté, senát odvolacieho súdu uvádza, že skutkový stav bol odporkyňou zistený
v dostatočnej miere, keďže pre posúdenie veci je rozhodujúce to, čo bolo navrhovateľkou
reálne odvysielané. Prípadné výpovede svedkov by už nemali vplyv na obsah odvysielaného
komunikátu a teda, ani na posúdenie veci samotnej.
Rada chráni verejný záujem, aby vo vysielaní vysielateľov nedochádzalo
k neoprávneným zásahom do ľudskej dôstojnosti. Občiansko-právne spory týkajúce sa
ochrany osobnosti, ktoré rozhodujú všeobecné súdy, predstavujú úplne iný procesný inštitút
ochrany, na ktorý konanie o porušení § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., kde má
právomoc konať a rozhodovať Rada, nemá vplyv. Rada má povinnosť konať a rozhodovať
v zákonom stanovených lehotách, a preto je postup, ktorý navrhla navrhovateľka, aby bola
aplikácia ochrany podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zo strany Rady až následná, po rozhodnutí
súdu o otázke zásahu do ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby, neodôvodnený.
Keďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené
pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom na
vyššie uvedené, napadnuté rozhodnutie Rady č. RP/049/2012 zo dna 11.09,2012 podľa
§ 250q ods. 2 O. s. p. potvrdil.»
13. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (a v jeho rozsahu tiež prvostupňové
rozhodnutie, keďže bolo potvrdené odvolacím súdom, pozn.) obsahuje podľa názoru
ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by
jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho
súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd
za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
14. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sž/22/2012 z 11. júna 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne odvolacie závery,
konštatuje dostatočne zistený skutkový stav (odvolávajúc sa aj na predošlé konanie vo veci,
pozn.), k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
15. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
16. Keďže sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2,
3 a 4 ústavy len z dôvodu nepreukázania a neodôvodnenia oprávnenosti zásahu do slobody
prejavu záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ústavný súd nepovažoval
za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy, ktorý mal byť podľa nej
taktiež porušený. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým
postupom a rozsudkom najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení
základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy.
17. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky
hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05). Ústavný súd totiž v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
18. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky je aj v časti
namietajúcej porušenie čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy zjavne neopodstatnená.
19. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. novembra 2013