Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 593/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka,

zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka na neverejnom zasadnutí senátu

11. decembra 2013 v konaní o sťažnosti J. Š., M., zastúpenej obchodnou spoločnosťou A., s.

r. o., M., konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. S. T., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Základné právo J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l i .

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur),

ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť J. Š. trovy konania v sume 331,12

€ (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. S.

T. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra

2013 doručená sťažnosť J. Š., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej obchodnou

spoločnosťou A., s. r. o., M., konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. S.

T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané

konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že konanie vedené okresným súdom

pod sp. zn. sa začalo 30. marca 1999 doručením návrhu S., a. s. (ďalej len

„navrhovateľ“), smerujúceho okrem iných aj proti sťažovateľke ako odporkyni v 3. rade,

voči ktorej si navrhovateľ uplatňoval nároky na zaplatenie sumy 3 802,70 € z titulu jej

ručenia za splnenie úveru poskytnutého dlžníkovi.

Okresný súd vo veci prvýkrát meritórne rozhodol rozsudkom z 12. júna 2012,

t. j. po viac ako trinástich rokoch od podania návrhu.

Sťažovateľka poukázala na dlhodobú nečinnosť okresného súdu v namietanom

konaní, na doručovanie jej určených zásielok na nesprávnu adresu, hoci súd mal vedomosť

o jej aktuálnej adrese, ako aj na skutočnosť, že „V rámci celého konania okrem doručeného

platobného rozkazu sťažovateľka dostala jediné predvolanie na deň 12. 06. 2012 o 12.45

hod.

Na uvedený termín pojednávania sťažovateľka vycestovala na OS Košice II. Počas

cesty začal vlak meškať, ale stále bolo všetko v časovej rezerve, až do okamihu kedy

sťažovateľka prichádzala do K. Sťažovateľka telefonovala na informačné centrum asi cca 5

minút pred začatím pojednávania, že vlak meškal, ale že sťažovateľka už je v K. s tým, že

príde o čosi neskôr. Bola prepojená k asistentke sudcu, ktorá povedala, že sudca už šiel do

pojednávacej miestnosti, ale uvedené mu oznámi. Keď sťažovateľka prišla na súd,

pojednávanie už bolo skončené a nemohla vo veci nič uviesť, hoci predložila potvrdenie o

meškaní vlaku.

Na jediný nariadený termín pojednávania, ktorý bol sťažovateľke doručený sa

dostavila s ospravedlnením, že bude meškať vlak, avšak súd vo veci konal bez jej

prítomnosti a sťažovateľka nemala možnosť vo veci vypovedať a navrhovať dôkazy, na ktoré

poukázala v podanom odpore.“.

Sťažovateľka 1. augusta 2012 podala proti rozsudku okresného súdu z 12. júna 2012

odvolanie.

Sťažovateľka 3. augusta 2012, t. j. po meritórnom rozhodnutí okresného súdu

rozsudkom z 12. júna 2012, podala sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu

predsedovi okresného súdu, ktorá bola vybavená prípisom okresného súdu

sp. zn. Spr. 133/2012 z 22. augusta 2012, v ktorom sa uvádza: „Po oboznámení so spisom

uvádzam, že Vaša sťažnosť na porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je dôvodná, v určitých časových úsekoch došlo k prieťahom v konaní.

V súčasnosti sa vo veci koná, o žalobe bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 12. 6. 2012,

voči ktorému ste podali odvolanie.“

Sťažovateľka ďalej uviedla, že 22. novembra 2012 podala ústavnému súdu sťažnosť,

ktorá bola uznesením sp. zn. zo 16. januára 2013 odmietnutá ako zjavne

neopodstatnená.

Následne sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý v odpovedi doručenej sťažovateľke

13. marca 2013 uviedol: „Vec Okresného súdu Košice II sp. zn. bola

nášmu súdu doručená na rozhodnutie o odvolaní dňa 24. 10. 2012...“, pričom odvolanie

bolo sťažovateľkou podané už 1. augusta 2012. Uznesením krajského súdu

sp. zn. z 13. februára 2013 bol rozsudok okresného súdu z 12. júna 2012

zrušený a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočne zisteného

skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ďalšia sťažnosť na prieťahy v konaní podaná predsedovi okresného súdu

26. júla 2013 bola vybavená listom zo 7. augusta 2013, v ktorom predseda okresného súdu

konštatoval, že v namietanom konaní nedošlo k prieťahom v konaní.

Okresný súd v namietanom konaní nariadil termín pojednávania na 28. október 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej poukázala na aktuálnu judikatúru ústavného súdu,

podľa ktorej pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd

zohľadňuje 3 kritériá – právnu a faktickú zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie

účastníka konania počas konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. K uvedeným

kritériám sťažovateľka uviedla, že pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, „dĺžka

posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci.“.

Rovnako pri hodnotení správania sťažovateľky podľa jej názoru neexistuje žiadna

významná okolnosť, ktorá by mohla byť pripísaná na jej ťarchu. Za neospravedlniteľný

považuje sťažovateľka postup okresného súdu, ktorý v jej veci nevykonával úkony vedúce

k odstráneniu jej právnej neistoty, a jeho rozsudok musel byť krajským súdom zrušený

z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti

rozhodol týmto nálezom:

„I. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo J. Š., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie veci v primeranej lehote

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. prikazuje

konať bez zbytočných prieťahov.

III. J. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 13 000 € (slovom

trinásťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť J. Š. trovy právneho zastúpenia v sume

357,36 € za 2 úkony právnej pomoci... na účet jej právnej zástupkyni... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 2. októbra 2013 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. doručeným ústavnému súdu 11. novembra 2013, v ktorom sa okrem

iného uvádza:

„V súlade s ustanovením § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, po oboznámení s predloženou

sťažnosťou a so spisom, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, možno konštatovať, že

do 22. 8. 2012 došlo v určitých časových úsekoch k prieťahom, posúdenie dôvodnosti

prieťahov nechávam na zvážení ústavného súdu.

V súčasnosti sa vo veci koná, po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím

súdom a jeho doručení účastníkom konania bolo vo veci nariadené pojednávanie na 28. 10.

2013, ktoré bolo za účelom doplnenia dokazovania a odstránenia rozporných tvrdení

odročené na 9. 12. 2013.

Vo veci bola dňa 8. 8. 2012 podaná sťažovateľkou sťažnosť na prieťahy v konaní

v zmysle o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov, sťažnosť bola vybavená listom zo dňa 22. 8. 2012, evidovaným

pod Spr. 133/2012, sťažnosť bola uznaná za dôvodnú. Dňa 31. 7. 2013 bola podaná

opakovaná sťažnosť, sťažnosť bola vybavená listom zo dňa 7. 8. 2013, evidovaným

pod Spr. 135/2013, sťažnosť na prieťahy v konaní od 23. 8. 2012 nebola uznaná

za dôvodnú.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že vo veci konajúci zákonný sudca

bol dlhodobo práceneschopný v čase od 5. 11. 2012 do 21. 12. 2012.

Zároveň Vám oznamujem, že v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov,

súhlasím s upustením od ústneho pojednávania.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným

ústavnému súdu 20. novembra 2013, v ktorom uviedla: „Na skutkových a právnych

tvrdeniach naďalej zotrvávame a to aj napriek vyjadreniu predsedu Okresného súdu

Košice II. pána JUDr. A. P. zo dňa 7. 11. 2013, považujeme ústavnú sťažnosť za dôvodnú.

K výzve ústavného súdu od upustenia ústneho pojednávania oznamujem, že netrváme

na verejnom ústnom pojednávaní senátu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa

, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. K porušeniu

sťažovateľkou označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom

konaní.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory

o zaplatenie pohľadávok vyplývajúcich z uzatvorených úverových zmlúv tvoria bežnú

súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať

za právne ani skutkovo zložité. Tento záver sa podľa názoru ústavného súdu vzťahuje aj

na napadnuté konanie. Ku skutkovej a právnej zložitosti veci je potrebné napokon ešte

uviesť, že ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti netvrdil, že by

napadnuté konanie malo byť osobitne právne alebo skutkovo zložité.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred všeobecným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný

súd pri preskúmaní spisu zistil, že sťažovateľka svojím správaním prispela k doterajšej

dĺžke konania tým, že neoznámila konajúcemu súdu zmenu svojho trvalého pobytu, ktorá

nastala počas namietaného konania. Pri hodnotení správania sťažovateľky ako žalovanej

v 3. rade ústavný súd tiež prihliadol na skutočnosť, že sa nezúčastnila pojednávania

konaného 6. marca 2012 (jej neúčasť bola ospravedlnená z dôvodu práceneschopnosti) ani

pojednávania nariadeného na 12. jún 2012, keď sa z dôvodu meškania vlaku nestihla

dostaviť na súdom určený čas.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu z hľadiska

posudzovania, či v právnej veci sťažovateľky došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd

konštatuje, že postup okresného súdu v napadnutom konaní sa vyznačoval viacerými dlhými

obdobiami úplnej nečinnosti okresného súdu, a sú to predovšetkým obdobia:

- od 28. septembra 1999, keď bolo okresným súdom vydané uznesenie o vyrubení

súdneho poplatku žalovanej v 2. rade za podaný odpor, do 2. augusta 2000, keď jej okresný

súd zaslal tlačivo – potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch, v trvaní

takmer 11 mesiacov;

- od 17. októbra 2000, keď okresný súd uznesením rozhodol o priznaní oslobodenia

od platenia súdnych poplatkov žalovanej v 2. rade, do 28. júla 2009, keď vyzval obchodnú

spoločnosť E., s. r. o., na podanie návrhu na zámenu účastníkov a predloženie listinných

dôkazov preukazujúcich jej procesné nástupníctvo týkajúce sa žalovanej pohľadávky, v

trvaní 8 a pol roka. V tomto období okresný súd uskutočnil jediný procesný úkon, a to 31.

marca 2005 doručoval všetkým účastníkom konania oznámenie o predpokladanom termíne

pojednávania v II. polroku 2005, pričom prvé pojednávanie vo veci sa konalo až 6. marca

2012. Tento procesný úkon okresného súdu však nemožno posudzovať ako úkon smerujúci

k rozhodnutiu vo veci samej.

Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. , ) taktiež

uviedol, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu

môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty

týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho

veci rozhodol.

O neefektívnosti postupu okresného súdu svedčí najmä skutočnosť, že krajský súd

uznesením sp. zn. z 13. februára 2013 odvolaním sťažovateľky napadnutý

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 12. júna 2012 zrušil v celom rozsahu

z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Postup okresného súdu bol poznačený aj ďalšou nesústredenosťou a neefektívnosťou,

keď napriek už 15. júla 1999 zistenej novej adrese trvalého pobytu sťažovateľky v M. jej

boli okresným súdom doručované písomnosti z 2. augusta 2000 (potvrdenie o osobných,

majetkových a zárobkových pomeroch), 31. marca 2005 (oznámenie o predpokladanom

termíne pojednávania), ako aj zo 7. októbra 2009 (uznesenie o zámene účastníkov konania)

na pôvodnú adresu v K.

O nesústredenom a neefektívnom postupe okresného súdu svedčí aj skutočnosť, že

vôbec nerozhodoval o sťažovateľkou podanej žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov za podaný odpor proti platobnému rozkazu doručenej 20. septembra 1999, ani

o návrhu žalobcu Slovenská sporiteľňa, a. s., na zámenu účastníkov doručenom

26. septembra 2002, ktorým tento navrhoval, aby z konania vystúpil žalobca a na jeho

miesto vstúpila obchodná spoločnosť G., a. s., z dôvodu postúpenia žalovanej pohľadávky.

O zámene účastníkov konania rozhodol okresný súd až uznesením zo 7. októbra 2009 na

základe v poradí druhého návrhu obchodnej spoločnosti E., s. r. o., ktorej bola žalovaná

pohľadávka postúpená obchodnou spoločnosťou G. a. s. (prvý návrh na zámenu účastníkov

bol podaný touto spoločnosťou 8. júna 2005).

Ústavný súd uvádza, že obdobie od 24. októbra 2012 do 12. marca 2013 v trvaní

takmer 5 mesiacov, počas ktorého sa spis okresného súdu nachádzal na krajskom súde

z dôvodu rozhodovania o odvolaní podanom sťažovateľkou, nemožno pričítať na vrub

okresnému súdu.

Pokiaľ predseda súdu uviedol, že „vo veci konajúci zákonný sudca bol dlhodobo

práceneschopný v čase od 5. 11. 2012 do 21. 12. 2012.“, v tejto súvislosti treba zdôrazniť,

že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto

právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu

vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno

prihliadnuť na uvedenú skutočnosť.

Ústavný súd po posúdení všetkých skutočností dospel k názoru, že okresný súd

svojím postupom v namietanom konaní s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania (takmer

14,5 rokov) bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej, ako aj svojou neefektívnou

a nesústredenou činnosťou spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, čím došlo u sťažovateľky

k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez

zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza

sťažovateľka domáhajúca sa právoplatného rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa

ho domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

13 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného uviedla, že má „pocit

obrovskej frustrácie, pomalým a neefektívnym konaním súdu v predmetnom konaní.

Stratená viera v spravodlivosť je spôsobená taktiež postupom súdu, ktorý sa obmedzil iba

na formálne procesné úkony bez skutočného reálneho riešenia sporu v jeho hmotnoprávnej

podstate. V demokratickom právnom štáte nemožno pripustiť takýto postup súdu, pretože

tým dochádza k výraznému oslabeniu právnej istoty občanov a ich dôvery v ochranu ich

základných ústavných práv zo strany orgánov štátnej moci.“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku napadnutého konania okresného súdu a zároveň

berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci

nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval

priznanie sumy 4 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom JUDr. S. T.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti

a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) v sume 260,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,81 € režijný

paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní

pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokátka je jej platcom)

tak predstavuje celkovú sumu 331,12 €.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013