Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 196/2013
PDF · 788.83 KB
No categories available
II. ÚS 196/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 196/2013-123
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky, Krajskej prokuratúry v Košiciach, Okresnej prokuratúry
Košice II a Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru
Košice II v konaní vedenom so súvisiacou sp. zn. ČVS: OUV-963/10-K2-2000 a takto
rozhodol:
1. Krajská prokuratúra v Košiciach, Okresná prokuratúra Košice II a Úrad justičnej
a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II v konaní vedenom
so súvisiacou sp. zn. ČVS: OUV-963/10-K2-2000 p o r u š i l i základné právo Ing. V. K.,
aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
2. Ing. V. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 500 € (slovom
päťtisícpäťsto eur), z ktorej sumy j e Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Košice II p o v i n n ý vyplatiť mu 3 500 € (slovom
tritisícpäťsto eur), Okresná prokuratúra Košice II j e p o v i n n á vyplatiť mu 1 500 €
(slovom tisícpäťsto eur) a Krajská prokuratúra v Košiciach j e p o v i n n á vyplatiť mu
500 € (slovom päťsto eur), a to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia Ing. V. K. v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť
centov) na účet ustanovenej advokátky JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru
Košice II j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 331,12 €
(slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu
Slovenskej republiky(...) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Sťažnosti Ing. V. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 196/2013-23 z 26. marca 2013 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. V. K. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa
čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej aj „generálna prokuratúra“), Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej aj
„krajská prokuratúra“), Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej aj „okresná prokuratúra“)
a Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II
(ďalej aj „polícia“) v konaní vedenom so súvisiacou sp. zn. ČVS: OUV-963/10-K2-2000
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
1.1 Uznesením č. k. II. ÚS 196/2013-23 z 26. marca 2013 bola sťažovateľovi súčasne
ustanovená právna zástupkyňa v predmetnom konaní pred ústavným súdom, advokátka
JUDr. I. R.
1.2 Z obsahu sťažnosti vyplýva najmä chronológia úkonov vykonaných v danej veci
účastníkmi tohto konania a tiež tieto relevantné skutočnosti:
«(...) Táto sťažnosť sa týka neodôvodnených prieťahov v mojom trestnom stíhaní(...)
a nadväzuje na sťažnosť zo dňa 26. 10. 2004, odmietnutú Ústavným súdom uznesením
zo dňa 8. 12. 2004, sp. zn. III. ÚS 365/04 z dôvodu nevyčerpania dostupných opravných
prostriedkov. (...)
Po doručení uznesenia ústavného súdu o odmietnutí mojej sťažnosti (III. ÚS 365/04)
som niekoľko mesiacov čakal, či sa v mojej veci predsa len nezačne konať. Nakoľko podľa
môjho názoru orgány činné v trestnom konaní v mojej veci naďalej nekonali, obrátil som sa
s podnetom zo dňa 28. 5. 2005(...) na Krajskú prokuratúru Košice a žiadal som
o preskúmanie zákonnosti postupu Okresnej prokuratúry Košice II ako aj o odstránenie
prípadne zistených pochybení. Krajská prokuratúra príjem podnetu nepotvrdila a ani
žiadnym iným spôsobom na neho nereagovala.
Podaním zo dňa 3. 8. 2005(...) som sa obrátil s opakovaným podnetom na Generálnu
prokuratúru SR a namietal som voči postupu Krajskej prokuratúry Košice vo veci môjho
podnetu z 28. 5. 2005.
Generálna prokuratúra odpovedala podaním zo dňa 8. 8. 2005(...) Generálna
prokuratúra dala Krajskej prokuratúre Košice pokyn, aby môj podnet zo dňa 28. 5. 2005
urýchlene vybavila(...)
Krajská prokuratúra ani teraz žiadnym spôsobom nereagovala.
Niekedy v septembri r. 2005 mi bolo doručené uznesenie ORPZ ÚJaKP Košice II
zo dňa 6. 9. 2005, ČVS: OÚV-963/10-K2-2000, ktorým vyšetrovateľ PZ moje trestné
stíhanie zastavil v celom rozsahu(...)
Následne mi bolo doručené uznesenie Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa
17. 10. 2005, 1 Pv 221/2003-2000, ktorým prokuratúra zamietla sťažnosť poškodenej proti
zastaveniu trestného stíhania(...)
Na podklade podnetu poškodenej JUDr. I. S., podal generálny prokurátor sťažnosť
pre porušenie zákona k Najvyššiemu súdu SR, ktorý návrhu prokurátora vyhovel
a uznesením zo dňa 3. 5. 2006, sp. zn. 1 Tz 12/2006 napadnuté uznesenie okresnej
prokuratúry zrušil pre porušenie zákona v môj prospech a vec vrátil na ďalšie konanie(...)
Uznesením zo dňa 9. 6. 2006, 1 Pv 221/03-286, Okresná prokuratúra Košice II
zrušila uznesenie vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania a prikázala vyšetrovateľovi
PZ vo veci konať, najmä doplniť vyšetrovanie o dôkazy, ktoré určil vykonať Najvyšší
súd SR(...)
Nadobudol som pocit, že orgány činné v trestnom konaní sú v mojej veci opätovne
nečinné, preto som sa podaním zo dňa 3. 12. 2006(...) znovu obrátil na Okresnú
prokuratúru Košice II so žiadosťou o preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľa v mojej
trestnej veci. Zároveň som upozornil, že doterajší priebeh trestného stíhania subjektívne
považujem za bezprecedentné nedôvodné prenasledovanie občana orgánom štátu, upozornil
som, že moje ďalšie kroky budú smerovať k tomu, aby som túto vec dostal na pôdu
medzinárodného súdu a žiadal som, aby v prípade zistenia pochybení bola automaticky
zjednaná náprava bez toho, aby som sa jej zjednania musel dožadovať následným
samostatným podaním.
Na túto žiadosť odpovedala Okresná prokuratúra Košice II podaním zo dňa
16. 1. 2007, 3 Pv 39/07-91, v ktorom mi opätovne, štvrtý krát, potvrdila prieťahy
vo vyšetrovaní zapríčinené nečinnosťou vyšetrovateľa.
(...)
Porušenie svojich vyššie uvedených základných práv, ľudských práv a základných
slobôd vidím v nižšie uvedených skutočnostiach, pričom námietky rozčleňujem na tri časti,
voči nasledovným etapám trestného stíhania:
I. 16. 10. 2000 - 23. 7. 2004, s uznesením III. ÚS 365/04;
II. 24. 7. 2004 - 19. 1. 2007 (predvolanie novým vyšetrovateľom k výsluchu);
III. 20. 1. 2007 - doteraz.
I. časť
Moje námietky v tejto časti sú zhodné s námietkami, ktoré som už predložil
ústavnému súdu v konaní III. ÚS 365/04(...)
Vznesenie obvinenia je tak vážnym zásahom do integrity osobnosti obvineného
(možné psychické, zdravotné, rodinné, pracovné a spoločenské dôsledky) a to napriek
prezumpcie neviny, že je nesporne nanajvýš naliehavé, aby tento stav neistoty bol
v najkratšom možnom čase odstránený a to či už odsúdením obvineného po jeho obžalovaní,
alebo jeho oslobodením spod obžaloby. Na túto skutočnosť pamätal aj zákonodarca, ktorý
vo viacerých častiach Trestného poriadku opakovane upozorňoval na nevyhnutnosť čo
najrýchlejšieho konania orgánov činných v trestnom konaní(...)
Ako vyplýva z listu Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa 16. 12. 2003(...),
prokuratúra zistila neodôvodnené prieťahy v konaní vyšetrovateľa, ktoré prieťahy samé
o sebe predstavujú porušenie Trestného poriadku v ust. §§ 2(4) a 164(2) a vo svojej
podstate, súc nesprávnym úradným postupom, predstavujú porušenie zákona orgánom
činným v trestnom konaní a súčasne aj porušenie Ústavy SR(...)“
Podľa môjho názoru(...) moja trestná vec bola riešená s neodôvodnenými
prieťahmi(...)
Ako ďalej vyplýva z listu Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa 23. 7. 2004,
vyšetrovateľ, teda orgán činný v trestnom konaní, nereagoval na upozornenie prokurátora
na prieťahy v jeho konaní a v uvedenej veci bol naďalej nečinný, čo vo svojej podstate
znamená hrubé, pokračujúce a vedomé porušovanie mojich(...) označených, základných
práv, orgánmi činnými v trestnom konaní.(...)
Nakoľko je nesporné, že vyšetrovateľ v rozpore so zákonom(...) bol vo veci nečinný,
namietam, že týmto vadným postupom orgánu činného v trestnom konaní, mi bolo bránené
v prístupe k nezávislému a nestrannému súdu, ktorý jediný mohol rozhodnúť o mojej vine či
nevine(...)
Uznesením III. ÚS 365/04 ústavný súd moju sťažnosť odmietol z dôvodu jej
neprípustnosti pre nevyčerpanie dostupných opravných prostriedkov daných mi Zákonom
o prokuratúre.
Rozhodnutie ústavného súdu som rešpektoval, aj keď som sa s jeho názorom
nestotožnil(...)
Ústavný súd v uznesení III. ÚS 365/04 uviedol, že som bol povinný využiť opravné
prostriedky aj vo forme podnetu/podnetov, daných mi Zákonom o prokuratúre.
(...) Podaním zo dňa 28. 5. 2005(...) som sa obrátil na Krajskú prokuratúru
v Košiciach s podnetom podľa § 31 ods. 1 Zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, v ktorom
som žiadal preskúmanie zákonnosti postupu Okresnej prokuratúry Košice II v mojej trestnej
veci a zároveň som žiadal o zjednanie nápravy.
Krajská prokuratúra Košice tento môj podnet ignorovala (bez potvrdenia jeho
prijatia, bez vybavenia v zákonnej lehote, bez vybavenia v akejkoľvek lehote).
Podľa § 32 ods.2 Zákona č. 153/2001 Z. z. bol krajský prokurátor povinný potvrdiť
podanie tohto môjho písomného podnetu v lehote 10 dní od jeho doručenia.
Podľa § 33 ods. 1 Zákona o prokuratúre mal byť môj podnet vybavený v lehote dvoch
mesiacov. Prípadné predĺženie lehoty na vybavenie podnetu mi nebolo oznámené (§ 33
ods. 2 Zákona o prokuratúre).
Týmto vadným postupom krajskej prokuratúry mi bolo upreté základné právo
na účinný a efektívny prostriedok nápravy, s dôsledkom pokračujúceho porušovania mojich
základných práv, ako som už namietal v (...) tejto sťažnosti.
Preto som sa podaním zo dňa 3. 8. 2005(...) obrátil s opakovaným podnetom podľa
§ 34 ods. 1 Zákona o prokuratúre na Generálnu prokuratúru SR a opätovne som žiadal
o zjednanie nápravy.
Generálna prokuratúra tento môj podnet posúdila ako urgenciu a skonštatovala, že
mnou v podnete uvádzané skutočnosti považuje za nedostatky v práci Krajskej prokuratúry
Košice. Zároveň uviedla, že podnet odstúpila na vybavenie Krajskej prokuratúre
v Košiciach a „včasnosť a úplnosť jeho vybavenia sleduje“(...)
Napriek uvedenému, krajská prokuratúra naďalej zaťato mlčala a nekonala. Môj
podnet nie je do dnešného dňa vybavený.
Namietam však aj voči postupu generálnej prokuratúry. Na ňu som sa obrátil
s „opakovaným podnetom“, ktorý vyhodnotila ako urgenciu vybavenia pôvodného podnetu
a opakovaného podnetu sa zbavila jeho odstúpením nižšej prokuratúre, voči ktorej bol
podnet smerovaný. To je ako keby mal sťažnosť vybaviť ten, na koho sa sťažovateľ sťažuje.
Môj opakovaný podnet generálnej prokuratúre bol podaný podľa § 34 ods. 1 Zákona
o prokuratúre, keďže som nebol spokojný s vybavením svojho podnetu podľa § 31 ods. 1
Zákona o prokuratúre. Na vybavenie tohto prvotného podnetu je možné nahliadať ako na
jeho nevybavenie, rovnako ako aj na jeho vybavenie zamietnutím, fiktívnym rozhodnutím
nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Krajská prokuratúra Košice teda následne
zamietla fiktívnym rozhodnutím aj môj opakovaný podnet odstúpený jej na vybavenie
generálnou prokuratúrou(...)
Generálna prokuratúra mi sľúbila, že včasnosť a úplnosť vybavenia sleduje. Nuž,
buď nesledovala, alebo sledovala ako bol v zákonnej lehote zamietnutý fiktívnym
rozhodnutím, utajeným aj predo mnou.
Namietam vadnosť postupu Generálnej prokuratúry SR pri vybavovaní môjho
opakovaného podnetu, s dôsledkom porušenia môjho základného práva na účinný
a efektívny prostriedok nápravy, s dôsledkom pokračujúceho porušovania mojich
základných práv, ako som už namietal v (...) tejto sťažnosti.
Až potom začal vyšetrovateľ konať (formálne sám od seba, nakoľko o spôsobe
vybavenia svojich podnetov som vyrozumený nebol, čo je prax silne obmedzujúca možnosti
poškodenej osoby domáhať sa náhrady spôsobených škôd a/alebo nemajetkovej ujmy).
(...) Obdobie od 6. 9. 2005 (uznesenie o zastavení trestného stíhania) do 9. 6. 2006
(uznesenie okresnej prokuratúry o zrušení uznesenia o zastavení trestného stíhania)
považujem za obdobie bez prieťahov v konaní.
Na základe mojej ďalšej žiadosti z 5. 12. 2006, na podklade ust. § 210 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, mi Okresná prokuratúra Košice II podaním zo dňa
16. 1. 2007(...) znovu potvrdila zistenie prieťahov vo vyšetrovaní absolútnou nečinnosťou
vyšetrovateľa, ktorý od uznesenia NS SR, sp. zn. 1 Tz 12/2006 vo veci nevykonal žiadne
procesné úkony. V tejto dobe bola moja vec pridelená novému vyšetrovateľovi, ktorý ma
dňa 19. 1. 2007 predvolal k výsluchu.
Namietam pokračujúce prieťahy v mojom trestnom stíhaní, o ktorých vedela aj
prokuratúra a napriek tomu nevykonala nič k ich odstráneniu. (...)
V postavení poškodenej osoby tvrdené okradnutej o svoj majetok konaním
prebehnuvším pod dohľadom Krajského súdu Košice ako súdu konkurzného, som sa
podnetom podľa zákona o prokuratúre dožadoval zjednania nápravy vo veci porušenia
mojich práv, ku ktorých porušeniu došlo podľa môjho názoru vadným rozhodnutím
vyšetrovateľa PZ a následne aj dozorujúcej prokuratúry vo veci trestného stíhania vo veci
krádeže môjho majetku.
Krajská prokuratúra Košice tento môj podnet odmietla, pričom ako jeden z dôvodov
jeho odmietnutia uviedla skutočnosť môjho trestného stíhania v inej veci. Nesporne to
vyplýva zo záverečnej vety v tomto podaní: „Vzhľadom na uvedené dôvody, Váš podnet ako
nedôvodný odkladám“, pričom jedným z týchto dôvodov bolo práve zistenie prokuratúry, že
v inej veci som ja sám trestne stíhaný.
Uvedenie skutočnosti môjho trestného stíhania v príčinnej súvislosti s odmietnutím
môjho podnetu, v kontexte s celým, nepochopiteľných 11 rokov trvajúcim trestným stíhaním
mojej osoby, stále bez podania obžaloby, nie je možné rozumne vysvetliť žiadnym iným
spôsobom, než tak, že prokuratúra ma považuje za vinného a ako vinného ma aj trestá
odmietaním mojich práv spôsobom, ktorý nedokážem definovať ináč než ako uplatňovanie
morálneho korektívu pozitívneho práva prokuratúrou, u osoby, ktorú prokuratúra považuje
za nehodnú poskytnutia ochrany jej napadnutým a porušeným právam. (...)
Na podklade rozhodnutia najvyššieho súdu vydal okresný prokurátor dňa 9. 6. 2006
uznesenie 1 Pv 221/03-286(...), ktorým zrušil uznesenie o zastavení trestného stíhania
a usmernil vyšetrovateľa k zabezpečeniu a vykonaniu takých dôkazov, ako to určil najvyšší
súd vo svojom uznesení zo dňa 3. 5. 2006(...) A tento sa vyjadril tak, že treba skúmať, či sa
nejednalo o podvodný úpadok.
(...) v mojom trestnom stíhaní vznikli ďalšie nedôvodné prieťahy, nakoľko nástroje na
riešenie vyšetrovateľ k dispozícii nesporne mal a to v Trestnom poriadku (zastavenie
trestného stíhania alebo návrh na podanie obžaloby).
Čo však negatívne zasiahlo do mojich základných práv, bolo usmernenie
vyšetrovateľa prokuratúrou k takým procesným úkonom a zabezpečovaniu takých dôkazov,
ktoré nemohli v žiadnom prípade viesť k podaniu úspešnej obžaloby, nakoľko v právnom
štáte je trestné stíhanie za nejestvujúci (v čase spáchania skutku) trestný čin, neprípustné.
Aj keď teda voči poslednému účinkujúcemu vyšetrovateľovi nemám podstatné
výhrady vo vzťahu k nečinnosti, jeho činnosť bola prokuratúrou usmernená vadne a celá
doba jeho šetrenia bola dobou neúčinného, neefektívneho a nehospodárneho konania, ktoré
za žiadnych okolností nemohlo smerovať k naplneniu účelu trestného stíhania, ktorým je
potrestanie trestného činu, nakoľko v danej dobe vyšetrovaný trestný čin trestným činom
nebol.
Preto, aj keď posledný vyšetrovateľ konal, namietam nezákonné prieťahy v mojom
trestnom stíhaní(...) zapríčinené vadným postupom a rozhodnutím Okresnej prokuratúry
Košice II a jej vadným usmernením vyšetrovateľa, a to po celú dobu od 20. 1. 2007 až
doteraz.
(...) Ani do dnešného dňa, napriek uplynutiu doby temer 11 rokov od vznesenia mi
obvinenia, nebola podaná obžaloba, ktorá by mi umožnila očistiť svoje meno pred súdom.
(...) Mojim obvinením došlo nesporne k negatívnemu zásahu do môjho osobného,
súkromného, aj pracovného života. Vyšetrovateľ mal k obvineniu pristúpiť až potom, keď
zistené skutočnosti dostatočne poukazovali na moje previnenie a v ďalšom mal pokračovať
čo najrýchlejšie a čo najefektívnejšie tak, aby po náležitom objasnení všetkých okolností
trestného činu mohli orgány činné v trestnom konaní rozhodnúť o zastavení trestného
stíhania, alebo o mojom obžalovaní, čím by sa mi umožnil prístup k nezávislému súdu, ktorý
by objektívne rozhodol o mojej vine či nevine. Vyšetrovatelia aj prokuratúra konali
v rozpore so zákonom, čím porušili moje namietané práva.
V súčasnosti nie je možné vylúčiť, že som nevinný. V takomto prípade som však už po
dobu temer 11 rokov vystavený stresovej situácii z trestného stíhania, ktorého doba trvania
nemá oporu v zložitosti veci, ale vyplýva výhradne z nečinnosti vyšetrovateľov a vadného
konania prokuratúr. Tento stres sa výrazne negatívnym spôsobom podpísal na výraznom
zhoršení môjho zdravotného stavu a to až tak, že som trvale dispenzarizovaný u lekárov
v dvoch špecializovaných odboroch. (...)
Po celú dobu trestného stíhania je poškodzované moje meno a povesť a to samotnou
oznamovateľkou trestných činov, v rámci občiansko-právnych konaní, a to aj na verejných
pojednávaniach jej propagandisticko-biľagujúcim poukazovaním na moje trestné stíhanie,
bez ohľadu na relevanciu tejto skutočnosti k prejednávaným veciam, čo je umožňované
výhradne vadami v postupe orgánov činných v trestnom konaní, nakoľko pri ich riadnom
zákonnom postupe som mohol už dávno preukázať svoju nevinu a neopodstatnenosť
trestného stíhania. (...)
Navrhujem Súdu, aby mi priznal finančné zadosťučinenie za porušenie mojich
základných práv, ktorého primeranosť navrhovanej výšky odôvodňujem nasledovnými
skutočnosťami:
V súčasnom štádiu mojej trestnej veci nemožno vylúčiť, že by sa mohlo jednať
o koordinovanú činnosť neznámych osôb, kedy účelové trestné stíhanie má napomôcť
k dokonaniu komplexného nezákonného napadnutia môjho majetku a majetku spoločností
ktorých som spoločníkom a má smerovať aj k psychickému rozkladu mojej osobnosti
postupným napádaním majetku aj ďalších osôb, s ktorými začnem spolupracovať,
so zrejmým cieľom dosiahnuť moju úplnú spoločenskú izoláciu. (...)
Do 07/2010 som bol zamestnaný u spoločnosti F. s. r. o. Odo dňa 5. 10. 2000, kedy
došlo k nezákonnému napadnutiu majetku môjho aj majetku môjho zamestnávateľa, mi
zamestnávateľ nevyplatil žiadnu mzdu, nakoľko týmto krokom vyvolané majetko-právne
spory nie sú doteraz ukončené. Pokúšal som sa nájsť si iné primerané zamestnanie, avšak
vzhľadom na prebiehajúce trestné stíhanie som nebol v tomto snažení úspešný. (...)
Je nesporne rozdiel v tom, ako sa okolie pozerá na trestne stíhanú osobu, ak je
obvinená z jedného trestného činu a ak je obvinená ako ja, z ôsmych trestných činov, teda
z rozsiahlej trestnej činnosti. Tvrdím, že množstvo trestných činov kladených mi za vinu je
umelo udržiavané orgánmi činnými v trestnom konaní. Ako vyplýva z môjho obvinenia, som
trestne stíhaný za neodovzdanie súpisov konkurznej podstaty. Som však súčasne trestne
stíhaný za odovzdanie súpisov konkurznej podstaty s uvedením nepravdivých údajov. Je
zrejmé, že jeden trestný čin vylučuje spáchanie druhého. Orgány činné v trestnom konaní
mali stíhanie v jednej z týchto vecí už dávno zastaviť. Nestalo sa tak. Zrejme teda majú
dôkazy, že sa stali oba trestné činy naraz, alebo sa jedná o vedome účelový postup proti
mojej osobe, ktorého účelom je čo najťažšie postihnutie mojej povesti ešte pred tým, kým sa
rozhodnú v jednej z vecí nepodať obžalobu.
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia preto viažem na dobu
existujúcich prieťahov, rozsah porušovaných základných práv, počet obvinení z trestných
činov a postavenie, ktoré som mohol v zamestnaní a v spoločnosti zastávať, ak by trestného
stíhania nebolo, resp. ak by prebehlo v primeranej lehote, v súlade so zákonom.
Po jedenástich rokoch propagandistického šírenia informácií o mojej rozsiahlej trestnej
činnosti je moja povesť nenapraviteľne zruinovaná a neopraviteľná dokonca ani v prípade,
že by ma súd oslobodil z pod všetkých bodov obžaloby.
Vzhľadom na závažnosť dôsledkov môjho obvinenia, ako aj vzhľadom na zrejmú
a vedomú nečinnosť a vadnú činnosť orgánov činných v trestnom konaní, navrhujem Súdu,
aby mi priznal finančné odškodnenie za ujmy nemajetkovej povahy vo výške 200,- € za
každé obvinenie a za každý mesiac objektívne zistených neodôvodnených prieťahov, resp. za
každý mesiac vadného konania, ktoré konanie nemohlo naplniť zákonný účel trestného
stíhania.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Ústavný súd SR vyslovil, že k porušeniu
mojich základných práv došlo, aby prikázal orgánom činným v trestnom konaní konať bez
prieťahov, účinne a efektívne a aby mi priznal finančnú kompenzáciu za spôsobené ujmy.
(...)»
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci
konania: generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“),
zastúpený jeho prvým námestníkom JUDr. L. T., listom č. k. IV/2 Spr 4/13-10 zo 14. mája
2013, krajská prokuratúra, zastúpená krajským prokurátorom JUDr. P. K., stanoviskom
sp. zn. KPt 2530/01 z 9. mája 2013, okresná prokuratúra zastúpená okresným prokurátorom
v zastúpení JUDr. R. Š., vyjadrením č. k. 3 Pv 39/2007-372 z 25. apríla 2013, doplnením
vyjadrenia č. k. 3 Pv 39/2007-374 z 29. apríla 2013 a ďalším doplnením vyjadrenia č. k.
3 Pv 39/2007-375 z 3. mája 2013, a napokon polícia prostredníctvom Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Košiciach (ďalej aj „KR PZ“), ktoré má „právnu subjektivitu na
zastupovanie pred súdmi“, listom riaditeľa KR PZ v zastúpení plk. J. B., č. KRPZ-KE-
VO2-120/2013-PS zo 6. mája 2013.
2.1 Generálny prokurátor rekapituloval „podstatu sťažnosti“, popísal „skutkový
stav“ a chronológiu úkonov vykonaných v danej veci a uviedol tieto skutočnosti:
«(...) dovoľujem oznámiť, že generálna prokuratúra netrvá na ústnom pojednávaní.
(...) Dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní vykonávala pod
sp. zn. 3Pv 39/2007 Okresná prokuratúra Košice II (...)
(...) Dohľad nad činnosťou prvostupňovej prokuratúry vo vzťahu k trestnému konaniu
vedenému voči sťažovateľovi realizovala Krajská prokuratúra Košice(...)
(...) Konanie podľa zákona o prokuratúre pred Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky
Sťažovateľ dňa 3. 8. 2005 podal na Generálnu prokuratúru SR podanie, ktorým
signalizoval nedostatky v postupe Krajskej prokuratúry v Košiciach. Tieto podľa názoru
sťažovateľa spočívali v tom, že v zákonnej lehote neobdržal jej vyrozumenie o vybavení
podania, resp. o predĺžení lehoty na jeho vybavenie. Prokurátor generálnej prokuratúry
vyhodnotil podanie sťažovateľa v súlade s ustanovením § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre
ako podnet, ktorý je príslušná vybaviť Krajská prokuratúra v Košiciach. Vzhľadom k týmto
skutočnostiam, v zákonnej lehote podľa § 32 ods. 2 zákona o prokuratúre potvrdil príjem
podnetu pod č. k. IV/3 GPt 506/03-1 1 dňa 8. 8. 2005 a oznámil sťažovateľovi, že podnet
postúpil Krajskej prokuratúre v Košiciach s pokynom, aby ho v stanovenej lehote urýchlene
vybavila. Vybavujúci prokurátor vzhľadom na obsah podania považujúc tvrdenia
sťažovateľa za pravdivé, uložil krajskej prokuratúre č. k. IV/3 GPt 506/03-10 dňa 8. 8. 2005
reagovať na všetky jeho námietky a odpis vybavenia predložiť v určenej lehote generálnej
prokuratúre.
(...) Vplyv Generálnej prokuratúry SR na prieťahy v prípravnom konaní
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky považuje za potrebné v prvom rade
uviesť, že jej pôsobnosťou sa sleduje primárne metodická a riadiaca činnosť podriadených
prokuratúr a v tom rozsahu odstraňovanie zistených pochybení v konaniach. Ako podklad
pre elimináciu pochybení v trestnom konaní slúžia viaceré inštitúty trestného práva a to
napr. riadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu krajskej prokuratúry; mimoriadny
opravný prostriedok podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku (zrušenie právoplatných
rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní generálnym prokurátorom). Osobitným
inštitútom využívaným v prípravnom konaní sledujúcom nestrannosť prokuratúry je odňatie
a prikázanie veci podľa § 201 ods. 5 Trestného poriadku.
Vnútrorezortným prostriedkom nápravy nedostatkov činnosti podriadených
prokuratúr je prijatie opatrení podľa zákona o prokuratúre (§ 31 a § 34) na základe
podnetov fyzických a právnických osôb. Na prijatie opatrení sú prokurátori oprávnení
ustanovením § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre.
Sťažovateľ zo dňa 3. 8. 2005 adresoval generálnej prokuratúre písomnosť označenú
ako podnet, ktorou signalizoval, že jeho podanie zo dňa 28. 5. 2005 nebolo príslušnou
prokuratúrou zákonným spôsobom vybavené. Nakoľko generálnej prokuratúre nebol zrejmý
obsah podania zo dňa 28. 5. 2005, v súlade s ustanovením § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre
vybavujúci prokurátor podanie vyhodnotil ako podnet, ktorý štandardným postupom
odstúpil príslušnej prokuratúre na vybavenie. Sťažovateľ voči uvedenému postupu
nenamietal a v priebehu ďalšieho konania nevyužil ďalší zákonný prostriedok nápravy, a to
opakovaný podnet podľa § 34 a nasl. zákona o prokuratúre. Generálna prokuratúra tak
nemala žiadny zákonný podklad vstúpiť do konania vedeného proti sťažovateľovi a to, či už
prostriedkami trestného práva, respektíve prostriedkom vybavenia opakovaného podnetu
podľa zákona o prokuratúre.
S poukazom na uvedené zákonné dôvody generálna prokuratúra zastáva názor, že
svojím postupom neovplyvnila, a ani nemohla ovplyvniť dĺžku prípravného konania
vedeného proti sťažovateľovi, ktorý nevyužil všetky dostupné prostriedky nápravy. V tejto
súvislosti generálna prokuratúra považuje za významný fakt, že tento účinný prostriedok
nápravy sťažovateľ riadnym spôsobom využíval v iných konaniach, ktoré sám inicioval
a o ktorých generálna prokuratúra zákonným spôsobom konala pod č. k. IV Gn 3034/03-44
dňa 11. 7. 2005. V tomto konaní na podklade opakovaného podnetu sťažovateľa súhrnne
preskúmala štyri vyšetrovacie spisy Okresného úradu vyšetrovania Košice II a jeden
vyšetrovací spis Okresného úradu vyšetrovania Košice I.
Podľa názoru generálnej prokuratúry nie je zanedbateľné i to, že Okresná
prokuratúra Košice II ukončila prípravné konanie a dňa 7. 12. 2011 na sťažovateľa podala
vecne a miestne príslušnému súdu obžalobu. Okresný súd Košice II obžalobu prijal a koná
o nej pod sp. zn. 4T 134/2011. Nie je vylúčené, že v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva pri zistení prieťahov spôsobených orgánom činným v trestnom
konaní vedenom proti sťažovateľovi a vyslovení viny a tieto skutočnosti môžu mať vplyv
na druh a výšku uloženého trestu.
Nad rámec uvedených zákonom limitovaných možností vstupu Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky do prípravného konania považujem za nutné k samotnému
podaniu sťažovateľa zo dňa 28. 5. 2005 uviesť, že toto podanie bolo na generálnu
prokuratúru doručené (na vyžiadanie od Krajskej prokuratúry Košice) dňa 9. 5. 2013.
Po dôslednom preskúmaní jeho obsahu bolo zistené, že sťažovateľ napriek tomu, že v rámci
prípravného konania podal viackrát žiadosť dozorujúcemu prokurátorovi na preskúmanie
postupu policajta (§ 167 Trestného poriadku, účinného do 31. 12. 2005). Sťažovateľ ďalej
uvádza, že prokuratúra zistila prieťahy v konaní vyšetrovateľa, na ktoré ho písomne
upozornila. Už zo samotného podania sťažovateľa je teda zrejmé, že prokurátor
v prípravnom konaní riadne využíval svoje oprávnenia vyplývajúce z ustanovenia § 230
ods. 2 Trestného poriadku (do 31. 12. 2005, § 174 ods. 2 Trestného poriadku). V rámci
využívania vnútroštátnych prostriedkov nápravy, teda sťažovateľ podal podnet na
preskúmanie zákonnosti postupu prokurátora, ktorý konal v zmysle platnej právnej úpravy,
kedy zistil dôvodnosť vybavovaného podania sťažovateľa. Prokurátor teda vykonal
oprávnenie ustanovené § 174 ods. 2 Trestného poriadku a prijal opatrenie na odstránenie
nedostatkov prípravného konania. V tomto prípade dozorujúci prokurátor teda konal
v rámci zákonom stanovených oprávnení.
V rámci prípravného konania vedeného proti sťažovateľovi bolo z jeho strany,
zo strany jeho manželky, ako i za spoločnosť v mene ktorej vystupoval podaných 46
oznámení, sťažností, žiadostí a podnetov orgánom činným v trestnom konaní, prípadne iným
osobám, ktoré sú oprávnené zasahovať do trestného konania. Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky viackrát rozhodovala o opakovaných podnetoch sťažovateľa, pričom
dňa 11.7. 2005 pod sp. zn. 4 Gn 3034/03 vybavila ďalší opakovaný podnet sťažovateľa nad
rámec ustanovenia § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre, pričom preskúmavala
(5 vyšetrovacích spisov, 5 dozorových spisov okresnej prokuratúry a 3 dohľadové spisy
krajskej prokuratúry) i spisový materiál 1 Pv 221/03 s tým záverom, že opakované podnety
sťažovateľa boli ako nedôvodne odložené. Spisový materiál Okresnej prokuratúry Košice II
sp. zn. 1 Pv 221/03 bol dozorovým spisom vedený v prípravnom konaní proti sťažovateľovi.
(...) S poukazom na uvedený postup Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
v trestnej veci sťažovateľa a jeho nevyužitie účinného prostriedku nápravy, ktorým je
opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre, základné právo sťažovateľa podľa
čl. 48 odsek 2 Ústavy(...) a čl. 6 Dohovoru(...) zo strany generálnej prokuratúry porušené
nebolo.»
2.2 Krajský prokurátor taktiež zhrnul „podstatu sťažnosti“, opísal „skutkový stav“
a zaujal k danej veci toto relevantné stanovisko:
«(...) vyslovuje súhlas s upustením od ústneho pojednávania. (...)
(...) Ku porušeniu práva sťažovateľa
V prebiehajúcom trestnom konaní je sťažovateľ v procesnom postavení
obžalovaného, keďže 12. 12. 2011 bola na Ing. K. za skôr uvedené trestné činy podaná
obžaloba okresným prokurátorom Košice II. Podstatou porušenia práv sťažovateľa je
skutočnosť, že prípravné konanie trvalo od 16. 10. 2000, kedy mu bolo vznesené obvinenie
do 12. 12. 2011, keď bola na sťažovateľa podaná obžaloba. Dĺžka prípravného konania
proti sťažovateľovi bola podľa názoru sťažovateľa neprimeraná charakteru a zložitosti veci.
(...) Zložitosť veci
Sťažovateľ je stíhaný za ekonomickú trestnú činnosť s rozsahom poškodzujúcim iné
subjekty vo výške prevyšujúcej 4 000 000 €. Spisový materiál obsahuje vyše 1 300 strán a
pre právne posúdenie dopadov ekonomických transakcii, ktoré sú predmetom trestného
stíhania sťažovateľa, na iné subjekty - poškodené strany v konaní - bolo potrebné náročné
znalecké dokazovanie znalcom z odboru ekonómie a účtovníctva, ktoré dokazovanie si
v prípravnom konaní vyžiadalo viac ako 10 mesiacov. V prípravnom konaní bolo
vyslúchnutých viac ako 20 svedkov a boli vykonané viaceré konfrontácie medzi
sťažovateľom v procesnom postavení obvineného a svedkami.
Z dozorového spisu Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. 3 Pv 39/07 (predtým
1 Pv 1095/00) je zistiteľné, že na vyšetrovaní trestnej veci sa vystriedalo 5 vyšetrovateľov.
V konaní boli zaznamenané viaceré prerušenia trestného stíhania z procesných dôvodov,
z toho jedenkrát tiež pre neprítomnosť obvineného - sťažovateľa (od 19. 04. do
31. 08. 2001), jedenkrát pre neprítomnosť poškodeného-správkyne konkurznej podstaty
(od 18. 01. 2002 do 17. 03. 2003 - jeden rok a dva mesiace). Prokurátor v pravidelných
intervaloch zisťoval, či dôvody prerušenia trestného stíhania proti sťažovateľovi trvali.
Od 17. 10. 2005 do 12. 06. 2006 sa v základom konaní nekonalo vôbec z dôvodu
právoplatného zastavenia trestného stíhania proti obvinenému, a to až do rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tz 12/2006 zo dňa 03. 06. 2006, kedy
Najvyšší súd SR rozhodol v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona zrušujúcim
rozhodnutím a prikázaním, aby okresný prokurátor vec v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.
(...) Správanie sťažovateľa
Sťažovateľ adresoval Krajskej prokuratúre Košice jeden podnet z 28. 05. 2005,
v ktorom signalizoval prieťahy v trestnom konaní, vedenom na Okresnej prokuratúre
Košice II v tom čase pod sp. zn. 1 Pv 221/03.
Týmto podnetom, okrem citácie okresného prokurátora Košice II v jeho liste
zo 16. 12. 2003 sp. zn. 1 Pv 221/03-43 „že prokuratúra zistila prieťahy v konaní
vyšetrovateľa, na ktoré ho písomne upozornila“, ako aj citácie ďalšej informácie okresného
prokurátora Košice II o vybavení podnetu sťažovateľa listom zo dňa 23. 07. 2004, že
„prokuratúra potvrdila existenciu prieťahov vo vyšetrovaní, spočívajúcich v nečinnosti
vyšetrovateľa“, sa nedožadoval resp. ani nemal dôvod dožadovať sa revízie vybavenia jeho
predchádzajúcich podnetov na nadriadenej krajskej prokuratúre, lebo sám sa s touto
informáciou o vybavení predchádzajúcich podnetov okresným prokurátorom a jeho
opatreniami zrejme stotožnil a vyjadrenia okresného prokurátora k podnetom akceptoval.
Treba síce konštatovať, že podnet sťažovateľa z 28. 05. 2005, ktorého písomné
nevybavenie sťažovateľ Krajskej prokuratúre Košice vyčíta, je formálne opodstatnený, lebo
prokurátor na podnet písomne nedopatrením nereagoval, avšak podnet neobsahoval žiadny
dôvod ani požiadavku, aby krajská prokuratúra, ako nadriadená prokuratúra postup
a postoj okresného prokurátora v tejto veci revidovala. Teda, ak by aj prokurátor
zareagoval písomne na uvedený podnet z 28. 05. 2005, mohol by reagovať iba tak, že
predchádzajúce podnety sťažovateľa boli vybavené správne a jeho opatrenia na zistené
prieťahy boli adekvátne stavu veci (signalizácia prieťahov vo vyšetrovaní vedeniu úradu
vyšetrovacej súčasti). Iné opatrenia na zrýchlenie konania neprichádzali do úvahy, keďže
viaceré zmeny v osobe vyšetrovateľa, vynútené organizačnými zmenami úradov vyčerpali
možnosti procesného odňatia veci konkrétnemu vyšetrovateľovi a jej pridelenia na konanie
inému vyšetrovateľovi. Z uvedeného pohľadu sa teda tento podnet javí „nadbytočným“
a jeho písomné nevybavenie nemalo nijaký vplyv na aktuálnu dĺžku prípravného konania
(najmä v situácii, že v septembri 2005 prišlo k právoplatnému zastaveniu trestného stíhania
sťažovateľa v základnom konaní).
Z evidenčných pomôcok Okresnej prokuratúry Košice II zisťujem, že sťažovateľ
súbežne s podnetmi na odstránenie prieťahov v trestnom konaní (asi 40) inicioval ďalšie
trestné konania ako oznamovateľ vo viac ako 20 trestných oznámeniach, súvisiacich práve
s jeho trestnou vecou, v ktorej bol v rovnakom čase v procesnom postavení obvineného.
Aj táto skutočnosť mohla ovplyvniť a zrejme aj ovplyvnila funkčnosť a činnosť príslušnej
vyšetrovacej súčasti Policajného zboru, ktorá bola činná aj v jeho základnom konaní,
v ktorom sa koná o ústavnej sťažnosti.
(...)Postup prokuratúry
Keďže išlo o jediný podnet adresovaný Krajskej prokuratúre v Košiciach
signalizujúci prieťah v konaní vedenom na Okresnej prokuratúre Košice II v konaní
1 Pv 221/03 a prokurátor zobral na vedomie informáciu okresného prokurátora o tom, že
na základe iného podnetu sa nachádza tento spis na Generálnej prokuratúre SR, uspokojil
sa s informáciou okresnej prokuratúry, že prieťahy sú zavinené vyšetrovateľom a osvojil si
opatrenie spočívajúce v signalizácii prieťahov nadriadeným zložkám úradu vyšetrovania.
Ingerencia Krajskej prokuratúry v Košiciach do konania v žiadnom prípade nemala vplyv
na dĺžku konania a ani podiel na zavinených prieťahoch v konaní proti sťažovateľovi.
Nad rámec argumentácie k prieťahom v trestnom konaní proti sťažovateľovi sa javí
potrebné uviesť, že podľa aktuálnej Informácie Krajského súdu v Košiciach konkurzné
konanie vedené pod sp. zn. 2 K 249/98 na majetok úpadcu - obchodnej spoločnosti K.,
s. r. o., ktorej konateľom bol sťažovateľ, nie je dodnes ukončené a práve v dôsledku
obštrukčných procesných aktivít sťažovateľa, v dôsledku čoho 25 konkurzných veriteľov
v tomto konaní nie je dodnes ani pomerne uspokojených.
(...) S poukazom na konkrétne okolnosti v trestnej veci sťažovateľa, dôkaznú
náročnosť ako i správanie sťažovateľa, ako aj pre objektívne zákonné procesné prekážky
konania navrhujem vysloviť, že za obdobie od začatia trestného stíhania a vznesenia
obvinenia od 16. 10. 2000 do 12. 12. 2011 základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
porušené nebolo.»
2.3 Z vyjadrenia okresnej prokuratúry z 25. apríla 2013 vyplýva predovšetkým
podrobný popis procesných a iných úkonov vykonaných prokuratúrou v danej veci a okrem
toho z neho vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:
„(...) V konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 196/2013 Okresná prokuratúra Košice II
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
(...) je možné konštatovať, že dozorový prokurátor plne rešpektoval ustanovenia
§ 210 Tr. poriadku a § 230 Tr. poriadku a pokynu Krajskej prokuratúry Košice zo dňa
02. 01. 2006 a využil pri výkone prokurátorského dozoru v trestnej veci vedenej proti
obvinenému Ing. V. K. všetky jemu prislúchajúce oprávnenia v prípravnom konaní.
Vzhľadom na to, že dozorový prokurátor vo veci vykonával pravidelné previerky
vyšetrovacieho spisu, vyžiadal od vyšetrovateľa správy o stave konania s popisom úkonov,
ktoré bránia skončeniu vyšetrovania, neboli zistené prieťahy pri výkone jeho
prokurátorského dozoru. Chcel by som poukázať, že v predmetnej trestnej veci došlo
nezávisle, od výkonu oprávnenia prokurátora podľa § 230 ods. 2 písm. f/ Trestného
poriadku k výmene dvoch vyšetrovateľov, konajúcich v tejto trestnej veci.
Zastávam názor, že sťažnosť Ing. V. K. nie je opodstatnená.“
2.3.1 Z doplneného vyjadrenia okresnej prokuratúry z 29. apríla 2013 vyplýva
„Chronologický prehľad o vykonávaní procesných úkonov vyšetrovateľa podľa originálu
vyšetrovacieho spisu sp. zn. ORP-889/6-OJP-KE-2007 nachádzajúceho sa t. č. na Okresnom
súde Košice II pod sp. zn. 4T 134/2011“, ktorého citáciu však ústavný súd opomenul,
pretože chronológiu úkonov vykonaných vyšetrovateľom polície v napadnutom konaní
vykonal sám v bode II tohto nálezu aj na základe zapožičaného spisu Okresného súdu
Košice II vedeného pod sp. zn. 4 T 134/2011.
2.3.2 Z ďalšieho doplneného vyjadrenia okresnej prokuratúry z 3. mája 2013
vyplývajú okrem skutkového stavu, ktorý je podrobne popísaný aj v časti II tohto nálezu,
tieto relevantné skutočnosti:
«Vo veci prijatia sťažnosti Ing. V. K.(...) podávam nasledovné doplnenie vyjadrenia.
(...) Zložitosť veci
Sťažovateľ Ing. V. K. je v konaní vedenom na Okresnej prokuratúre Košice II pod
sp. zn. 3 Pv 39/07 trestne stíhaný pre
- trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 256c písm.
a/ Trestného zákona účinné v čase skutku
- trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 256c písm.
b/ Trestného zákona účinné v čase skutku
- trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona účinné v čase skutku
- trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. b/, ods. 4 Trestného
zákona účinné v čase skutku
- trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a ods. 1, ods. 2 Trestného zákona
účinné v čase skutku
- trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. c/, ods. 4 Trestného
zákona účinné v čase skutku.
Sťažovateľ sa podľa obžaloby dopustil viacerých kvalifikovaných trestných činov
ekonomickej povahy. Skutky, pre ktoré bolo vznesené obvinenie sťažovateľovi a pre ktoré
bola podaná obžaloba na sťažovateľa, nepatria medzi obvyklú trestnú činnosť. Jedná sa
o trestnú činnosť obvineného, ktorá je obtiažne dokazovaná a preukázateľná v prípravnom
konaní. Trestná činnosť obvineného bola v prípravnom konaní preukázaná výsluchmi
viacerých svedkov, množstvom listinných dôkazov zabezpečených vyšetrovateľom na č. l.
119 až 814, teda o rozsahu 695 strán a taktiež aj rozsiahlym znaleckým posudkom z odboru
ekonomiky. Chcem poukázať, že vypracovanie znaleckého posudku znalca z Ekonomickej
univerzity v Bratislave - Inštitút ekonomického znalectva a expertíz si vyžiadalo značnú
časovú náročnosť, pretože 22. 8. 2007 bol pribratý znalec uznesením vyšetrovateľa
a znalecký posudok bol vypracovaný znalcom a doručený vyšetrovateľovi až dňa
08. 07. 2008.
Dôkazná situácia v danej trestnej veci bola sťažená tou skutočnosťou, že výška
spôsobenej škody sa musela zistiť a preukázať na podklade veľkého množstva účtovných
dokladov právnických osôb. Rozsiahlosť spisového materiálu cca 1300 strán sa podieľalo
na dodržaní práv na oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania sťažovateľa a poškodených
osôb trestnou činnosťou.
Chcem poukázať na to, že v predmetnej trestnej veci sťažovateľa bol vyšetrovací spis
pridelený nasledovným vyšetrovateľom:
1. mjr. JUDr. M. M. v čase od 13. 10. 2000 do 17. 05. 2003
2. por. Mgr. S. V. v čase od 20. 02. 2004 do 06. 05. 2004
3. npor. Ing. F. R. v čase od 07. 05. 2004 do 06. 09. 2005
4. por. Ing. M. C. v čase od 13. 06. 2006 do 18. 10. 2006
5. por. RNDr. R. F. v čase od 19. 10. 2006 do 22. 10. 2006
6. kpt. JUDr. S. K. v čase od 23. 10. 2006 do 25. 11. 2011
Prerozdeľovanie spisového materiálu šiestim vyšetrovateľom v rámci vyšetrovania
taktiež prispelo k dĺžke prípravného konania, pretože vyšetrovatelia sa museli nanovo
oboznamovať s rozsiahlym spisovým materiálom.
(...) Správanie sťažovateľa
[V tejto časti svojho doplňujúceho vyjadrenia okresná prokuratúra poukázala na
podania sťažovateľa (popísané tiež v časti II tohto nálezu), ktorými sťažovateľ uplatnil
opravné prostriedky (sťažnosti) proti rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní, ako
aj na opakovanú potrebu prerušenia napadnutého konania, a to aj z dôvodov zapríčinených
sťažovateľom.]
(...) Vzhľadom na uvedené podania sťažovateľa dozorujúci prokurátor Okresnej
prokuratúry Košice II bol povinný v každom podaní sťažovateľa si vyžiadať celý spisový
materiál, oboznámiť sa s ním, vykonať previerku spisu a o výsledku preskúmania vždy
sťažovateľa v zákonnej lehote informovať a v prípade sťažnosti sťažovateľa proti
uzneseniam vyšetrovateľa zákonným spôsobom v zákonných lehotách aj rozhodnúť.
Samotné podania sťažovateľa na preskúmanie postupu vyšetrovateľa, trestné
oznámenia za spoločnosť K. s. r. o. svojim spôsobom predĺžili trvanie prípravného konania
a naviac prerušenia trestného stíhania v čase od 19. 04. 2001 do 31. 08. 2001
a od 30. 10. 2001 do 19. 11. 2001 z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa zapríčinili prieťahy
v prípravnom konaní.
(...) Postup prokuratúry
Prokuratúra zastáva názor, že svojim postupom neprispela v rozhodujúcej miere
k dĺžke prípravného konania. V čase od 16. 12. 2000 do 17. 03. 2003 vyšetrovateľ štyri krát
prerušil trestné stíhanie proti sťažovateľovi, z toho dva krát pre jeho neprítomnosť a dva
krát z dôvodu neprítomnosti poškodenej svedkyne JUDr. I. S. Ako je zrejmé z prehľadu
jednotlivých podaní sťažovateľa, tento svojimi opakovanými a neopodstatnenými podaniami
sa výrazným spôsobom podieľal k neúmernému predĺženiu ukončenia prípravného konania.
V rámci vyšetrovania boli v predmetnej trestnej veci činní šiesti vyšetrovatelia, ktorí sa
nanovo museli oboznamovať so spisovým materiálom.
Dozorujúca Okresná prokuratúra Košice II konala v predmetnej trestnej veci
sťažovateľa v zmysle zákona a na prieťahoch v prípravnom konaní sa podieľal sťažovateľ,
a to svojimi podaniami a trestnými oznámeniami.
Poukazujem na to, že v predmetnej trestnej veci bol uplatnený inštitút mimoriadneho
opravného prostriedku, a to dňa 03. 05. 2006 Najvyšší súd SR v trestnej veci sťažovateľa
rozhodol, že právoplatným uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa
17. 10. 2005, sp. zn. 1 Pv 221/2003 o zamietnutí sťažnosti poškodenej strany a v konaní,
ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v prospech obvineného Ing. V. K. V nadväznosti
na predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu v SR vyvstala potreba vykonania nových
vyšetrovacích úkonov a znaleckého dokazovania, čo taktiež prispelo v rozhodujúcej miere
k dĺžke prípravného konania.
(...) Záver
S poukazom na konkrétne okolnosti trestnej veci sťažovateľa, dôkaznú náročnosť
vyšetrovania, ako i správanie sa sťažovateľa v prípravnom konaní napriek značnej dĺžke
prípravného konania navrhujem vysloviť, že sťažnosť Ing. V. K. nie je opodstatnená.»
2.4 Z vyjadrenia polície prostredníctvom Krajského riaditeľstva Policajného zboru
v Košiciach vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:
«Ústavný súd Slovenskej republiky v súvislosti so sťažnosťou Ing. V. K.(...) vyzval
Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach, ako účastníka konania na predloženie
vyjadrenia.
Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších
predpisov spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a samostatne konať pred súdom
v rozsahu svojej pôsobnosti môže útvar Policajného zboru určený ministrom vnútra
Slovenskej republiky. Za útvar Policajného zboru koná pred súdom riaditeľ útvaru alebo
ním poverený policajt alebo zamestnanec. Určenie ministrom vnútra Slovenskej republiky
bolo realizované nariadením ministra vnútra Slovenskej republiky č. 6/2013, ktorým sa
mení a dopĺňa nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 19/2009 o vydaní
vzorového organizačného poriadku krajského riaditeľstva Policajného zboru v znení
neskorších predpisov a nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 73/2009 o vydaní
vzorového organizačného poriadku okresného riaditeľstva Policajného zboru v znení
neskorších predpisov. Z uvedenej internej normatívnej úpravy vyplýva, že útvarom
Policajného zboru majúcim spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania je krajské
riaditeľstvo Policajného zboru (ďalej len „krajské riaditeľstvo“), pričom krajské
riaditeľstvo vo vymedzenom rozsahu vykonáva právne zastupovanie pred súdmi Slovenskej
republiky v sporoch, ktoré vznikli v súvislosti s činnosťou krajského riaditeľstva, okresných
riaditeľstiev Policajného zboru v jeho pôsobnosti a s činnosťou vybraných útvarov
hraničnej a cudzineckej polície.
V súlade s vyššie uvedeným v prílohe predkladám vyjadrenie k predmetnej sťažnosti
a zároveň oznamujem, že v tejto veci netrvám na ústnom pojednávaní Ústavného súdu
Slovenskej republiky.»
Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach v ďalšom podrobne opísalo
úkony vykonané v danej veci vyšetrovateľom polície a napokon dodalo tieto relevantné
skutočnosti:
«V zmysle § 201 Trestného poriadku
(1) Policajt vykonáva vyšetrovanie alebo skrátené vyšetrovanie spravidla osobne.
Úkony, ktorými sa začalo trestné stíhanie alebo ktoré boli vykonané po začatí trestného
stíhania miestne nepríslušným policajtom, nie je potrebné opakovať, ak boli vykonané
podľa tohto zákona.
(2) Policajt postupuje vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní tak, aby čo
najrýchlejšie zadovážil podklady na objasnenie skutku v rozsahu potrebnom na posúdenie
prípadu a zistenie páchateľa trestného činu.
(3) Okrem prípadu, na ktorý je potrebné rozhodnutie alebo súhlas sudcu pre
prípravné konanie alebo prokurátora, vykonáva policajt všetky úkony samostatne a je
povinný ich vykonať v súlade so zákonom a včas.
(4) Policajt zadovažuje dôkazy bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo
v neprospech obvineného; pritom postupuje podľa odseku 3. Obvinený nesmie byť nijakým
spôsobom k výsluchu a k priznaniu nezákonne nútený. Odopretie výpovede sa nesmie použiť
ako dôkaz proti obvinenému.
V zmysle ustanovenia § 210 Trestného poriadku „Obvinený, poškodený a zúčastnená
osoba majú právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania
žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené
prieťahy alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní. Policajt musí
žiadosť prokurátorovi bez meškania predložiť. Prokurátor je povinný žiadosť preskúmať
a o výsledku žiadateľa upovedomiť.“
S poukazom na vyššie uvedené je možné konštatovať, že vyšetrovatelia predmetnej
veci plne rešpektovali ustanovenia § 210 Trestného poriadku. Danú vec za účelom čo
najrýchlejšieho vyšetrenia postupne vyšetrovali až šiesti vyšetrovatelia. Riaditeľ Odboru
justičnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, ako jeho zástupca,
vyvinuli maximálne úsilie, aby predmetná vec bola v čo najkratšom čase riadne vyšetrená.
(...) Zastávam názor, že sťažnosť Ing. V. K. nie je opodstatnená.
Netrvám na ústnom prejedaní veci.»
2.5 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedeným vyjadreniam
účastníkov konania uviedla tieto relevantné skutočnosti:
«(...) Vyjadrenie Krajského riaditeľstva v Košiciach (ďalej len „KR PZ Košice“)
obsahuje výpočet úkonov trestného stíhania. KR PZ Košice sa nijakým spôsobom
nevyjadruje k efektívnosti vykonaných úkonov. Ďalej toto vyjadrenie obsahuje identifikáciu
vyšetrovateľov činných v trestnej veci sťažovateľa. Pokiaľ možno v uvedenom vyjadrení
nájsť zaujatie stanoviska a zdôvodnenie dĺžky konania pred orgánmi policajného zboru
presahujúcej jedenásť rokov, obmedzuje sa toto vyjadrenie na citáciu ustanovenia § 201
a § 210 Trestného poriadku, pričom konštatuje, že vyšetrovatelia v predmetnej veci plne
rešpektovali ustanovenia § 210 teraz platného Trestného poriadku, ktorý upravuje právo
obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby kedykoľvek v priebehu vyšetrovania alebo
skráteného vyšetrovania, žiadať prokurátora aby bol preskúmaný postup policajta, najmä
aby boli odstránené prieťahy alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní.
Na základe takéhoto odôvodnenia zastáva KR PZ v Košiciach názor, že sťažnosť
sťažovateľa je neopodstatnená. So zreteľom na ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky nie je zrejmé aký vzťah k trestnému konaniu trvajúcemu v štádiu vyšetrovania
viac než jedenásť rokov má právo obvineného žiadať prokurátora o odstránenie prieťahov
v konaní. Nemožno ani len pripustiť, že by povinnosť orgánov činných v trestnom konaní
konať bez prieťahov bola podmienená tým, či ich obvinený alebo iná strana „naháňa“
alebo nie.
Povinnosť orgánov činných v trestnom konaní postupovať v súlade s článkom 48
ods. 2 Ústavy SR, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a s článkom 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva, nie z toho či sa obvinený
sťažuje na prieťahy v konaní pretože orgány činné v trestnom konaní majú zo zákona konať
tak, aby k prieťahom v konaní nedochádzalo. Táto ich povinnosť nie je podmienená
využívaním práva obvineného žiadať o preskúmanie ich postupu, keďže v situácii keď
obvinený toto svoje právo využije už k prieťahom došlo a orgány činné v trestnom konaní
teda konali v rozpore so zákonom. Povinnosť orgánov činných v trestnom konaní konať
spôsobom, ktorý v primeranej lehote a bez prieťahov vedie k prerokovaniu a skončeniu
trestnej veci každého vyplývala z ustanovenia § 2 ods. 4 Trestného poriadku účinného do
31. 12. 2005(...)
Ako je zrejmé, procesné predpisy upravujúce trestné konanie ukladali orgánom
činným v trestnom konaní, počas trestného stíhania sťažovateľa konať z úradnej povinnosti
spôsobom, ktorý zabezpečí čo najrýchlejšie ukončenie trestného stíhania osoby, bez toho,
aby podmieňovali takýto postup splnením akýchkoľvek povinností žiadať o takýto postup
zo strany obvineného.
So zreteľom na obsah vyjadrenia KR PZ v Košiciach, ktoré poukazuje na ustanovenie
§ 4 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. v platnom znení a tam vymenované interné predpisy
vydané ministrom vnútra SR, sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že citované zákonné
ustanovenie ani predmetné interné právne normy nebránia tomu, aby ako porušovateľ
práva v konaní pred Ústavným súdom SR bolo označené Okresné riaditeľstvo PZ, keďže
tento orgán konajúc prostredníctvom svojich vyšetrovateľov činných na Okresnom
riaditeľstve PZ v Košiciach bol tým, ktorý svojim postupom porušil práva sťažovateľa.
Na tejto skutočnosti nič nemení, že spôsobilosť byť účastníkom konania má KR PZ
v Košiciach. (...)
K vyjadreniu Krajskej prokuratúry Košice sp. zn. KPt 253/2010 zo dňa 9. 5. 2013
Z vyjadrenia Krajskej prokuratúry Košice (ďalej len „KP Košice“) vyplýva, že toto,
tak ako vyjadrenia iných orgánov, proti ktorým sťažnosť smeruje obsahuje opis skutkov,
za ktoré som trestne stíhaný. Okrem toho poukazuje toto vyjadrenie na údajnú zložitosť veci
majúcu spočívať v tom, že som stíhaný za údajnú ekonomickú trestnú činnosť poškodzujúcu
iné subjekty vo výške prevyšujúcej štyri milióny Eur. Toto vyjadrenie vymenúva počet strán
spisu, poukazuje na znalecké dokazovanie, výsluch svedkov a viaceré konfrontácie,
poukazuje zároveň na to, že trestné stíhanie bolo viac krát prerušené.
Sťažovateľovi v časti označenej ako správanie sťažovateľa vytýka, že jeho podnet
zo dňa 28. 5. 2005 sa javí ako „nadbytočným“ a dochádza k záveru, že písomné
nevybavenie tohto podania nemalo nijaký vplyv na aktuálnu dĺžku prípravného konania.
Poukazuje na to, že sťažovateľ inicioval ďalšie trestné konania a dospieva
k prekvapujúcemu záveru: „aj táto skutočnosť ovplyvniť a zrejme aj ovplyvnila funkčnosť
a činnosť príslušnej vyšetrovacej súčasti policajného zboru, ktorá bola činná aj v jeho
základnom konaní, v ktorom sa koná o ústavnej sťažnosti“.
K postupu KR Košice uvádza stroho, že ingerencia KP Košice nemala vplyv na dĺžku
konania a ani podiel na zavinených prieťahoch v konaní proti sťažovateľovi. Navyše v tejto
časti uvádza, že podľa aktuálnej „bližšie nijako neidentifikovanej“ a ani
neidentifikovateľnej informácie Krajského súdu v Košiciach konkurzné konanie na majetok
obchodnej spoločností K., s. r. o., ktorej konateľom bol sťažovateľ, nie je dodnes ukončené
„práve v dôsledku obštrukčných procesných aktivít sťažovateľa“.
V závere dochádza toto vyjadrenie k postoju, že práva sťažovateľa neboli porušené.
Nemožno sa celkom krátko nepristaviť pri vyjadreniach KP Košice týkajúcich sa tak
toho, že sťažovateľ svojimi trestnými oznámeniami v skutočnosti zavinil prieťahy v trestnom
konaní, kde je sťažovateľ v postavení obvineného. Konania o mojich trestných oznámeniach
sú samostatnými trestnými konaniami a nemožno ani len pripustiť myšlienku, že by krajská
prokuratúra chcela vyjadriť názor, že pokiaľ sťažovateľ chcel, aby trestné stíhanie
sťažovateľa ako obvineného prebiehalo v súlade so zákonom, teda bez prieťahov, sťažovateľ
sa mal vzdať svojho práva prislúchajúceho každému obracať sa na orgány činné v trestnom
konaní s oznámeniami o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin.
Ďalšou časťou vyjadrenia KP Košice je naznačovanie resp. priamo konštatovanie
toho, že sťažovateľ má v inom konaní pred iným orgánom svojimi obštrukciami spôsobovať
prieťahy. Obávam sa, že takéto nedôstojné správanie krajskej prokuratúry(...) nasvedčuje
tomu, že tento orgán verejnej moci si neuvedomuje význam a vážnosť konania pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky. V tejto súvislosti si sťažovateľ dovoľuje dať do
pozornosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky, že v konaniach pred ústavným súdom
sp. zn. I. ÚS 255/08 a IV. ÚS 305/2010 súd vyslovil porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov práve v spomínanom exekučnom konaní. Je však možné uzavrieť,
že nemajúc žiadne argumenty, ktorými by KP Košice obhájila svoj postup pri vybavovaní
sťažovateľovho podnetu zo dňa 28. 5. 2005, táto sa uchyľuje k nepochopiteľným útokom na
moju osobu viniac sťažovateľa bez akéhokoľvek opodstatnenia a dôkazov zo znefunkčnenia
orgánov činných v trestnom konaní a z marenia iného konania, v ktorom postup súdu a jeho
súvislosť s nekonaním KP Košice nie je nijako vypozorovateľná.
V podnete zo dňa 28. 5. 2005 sťažovateľ výslovne žiadal KP Košice „o preskúmanie
zákonnosti postupu Okresnej prokuratúry Košice II. v predmetnej veci a zároveň požiadal
o vykonanie účinných a efektívnych opatrení na odstránenie prípadných zistených porušení
zákona“. Sťažovateľ poukázal na to, že napriek opakovanému zisteniu zbytočných prieťahov
Okresná prokuratúra Košice II. neprijala účinné opatrenia vyplývajúce jej z ustanovenia
§ 174 ods. 4 vtedy platného trestného poriadku.
(...) Bolo teda úlohou KP Košice na môj podnet zo dňa 28. 5. 2005 preskúmať, či
prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II. tieto oprávnenia využíva tak, aby efektívne
zabezpečil, aby moje trestné stíhanie bolo skončené v primeranej lehote, dať mu v súvislosti
s tým záväzné pokyny alebo vykonať jeho úkony sám. Nemožno mať pochybnosti o tom, že
výkonom týchto oprávnení mohol, ale aj mal prokurátor krajskej prokuratúry ovplyvniť
priebeh môjho trestného stíhania na základe sťažovateľovho podnetu zo dňa 28. 5. 2005.
K vyjadreniu Okresnej prokuratúry Košice II. sp. zn. 3 Pv 39/2007-373 zo dňa
25. 04. 2013, sp. zn. 3 Pv 39/2007-374 zo dňa 29. 4. 2013 a 3 Pv 39/2007 zo dňa 3. 5. 2013.
Uvedené vyjadrenia Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej len „OP Košice II.“)
obsahujú výpočet úkonov trestného stíhania, opis skutkov, za ktoré je sťažovateľ stíhaný.
V závere posledného z vyjadrení poukazuje OP Košice II. na zložitosť trestnej veci,
rozsahom vyšetrovacieho spisu, počtom vyšetrovateľov, ktorí sa na vyšetrovaní podieľali
a nakoniec argumentáciu o tom, že sťažovateľ zapríčinil prieťahy v konaní. OP Košice II.
dochádza k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.
K výpočtu úkonov obsiahnutých vo vyjadrení považuje sťažovateľ za potrebné uviesť
nasledujúce. Prerušenie trestného stíhania v období od 16. 12. 2000 do 19. 2. 2001 pre
neprítomnosť poškodenej JUDr. S. je obdobím nedôvodnej nečinnosti, navyše tým, že
nebolo doručované ani obhajcovi sťažovateľa, ani sťažovateľovi samotnému, nemohol
sťažovateľ podaním riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu o prerušení konania
podať sťažnosť a dosiahnuť jeho revíziu. Nedôvodnosť prerušenia spočíva okrem iného aj
v tom, že JUDr. I. S., ako to vyplýva z pripojených listinných dôkazov - listu zo dňa 10. 1.
2001 v uvedenom čase riadne vo svojom sídle vykonávala úkony správkyne konkurznej
podstaty. Rovnako ako dňa 12. 2. 2001, keď vykonala ďalší úkon - oznámenie o zápise do
konkurznej podstaty a rovnako, ako dňa 1. 2. 2001, keď vypracovala svoju odpoveď na
sťažnosti sťažovateľa v konkurznom konaní. Prerušenie trestného stíhania od 19. 4. 2001 do
31. 8. 2001 pre údajnú neprítomnosť obvineného nemá oporu v objektívne existujúcom
stave. Sťažovateľ dňa 31. 7. 2001 vypracoval v konkurznej veci podanie, ktorého postúpenie
mu podaním zo dňa 2. 8. 2001 aj konkurzný súd oznámil a dňa 22. 8. 2001 bol osobne
prítomný na Krajskom súde v Košiciach, kde s ním vedúca kancelárie spísala úradný
záznam. Vo vzťahu k tomuto prerušeniu platí opätovne to, čo bolo uvedené nižšie a teda, že
nebolo doručované ani sťažovateľovi, ani jeho obhajcovi.
Ďalšie prerušenie trestného stíhania od 30. 10. 2001 do 19. 11. 2001 nebolo opäť
dôvodné, keďže dňa 9. 11. 2001 sťažovateľ u vyšetrovateľa v inej trestnej veci podal
vysvetlenie, pričom OP Košice II., ktorá vec ČVS:OUV-1251/10-K2-2001 v konaní
PN 2483/2001 a PN 2495/2001 preskúmavala, mala o tejto skutočnosti vedomosti.
Prerušenie trestného stíhania v období od 18. 1. 2002 do 17. 3. 2003 pre
neprítomnosť poškodenej JUDr. S. nebolo oznámené opäť tak, ako v predošlých prípadoch
ani obvinenému, ani jeho obhajcovi. O prítomnosti JUDr. S. vo svojom sídle a dokonca o jej
účasti na iných vyšetrovacích úkonoch svedčia pripojené listinné dôkazy.
Vo vzťahu k výpočtu úkonov OP Košice II. je potrebné poukázať na to, že tieto
obsahujú úkony, ktoré s trestným stíhaním sťažovateľa nijako nesúvisia. Pokiaľ sa
vo výpočte úkonov uvádza, že dňa 8. 6. 2004 predložil dozorový prokurátor KP Košice
spisy, je potrebné dať do pozornosti Ústavnému súdu, že tieto sa netýkali trestného stíhania
sťažovateľa. Nakoniec, vyplýva to aj z vyjadrenia KP Košice, ktorá sa nezmieňuje o tom, že
by vo veci sťažovateľa vykonala akýkoľvek úkon. Rovnako nesúvisiace s trestným stíhaním
sťažovateľa sú úkony OP Košice II. zo dňa 21. 3. 2005, 31. 3. 2005, 15. 4. 2005, 11. 5. 2005
a 27. 5. 2005.
Pokiaľ vyjadrenie OP Košice II. poukazuje na zložitosť veci, chcem poukázať na to,
že ekonomická kriminalita, do ktorej spadajú trestné činy za údajné spáchanie ktorých je
sťažovateľ stíhaný, nie je novým ani prekvapujúcim odvetvím kriminality. Orgány činné
v trestnom stíhaní, osobitne policajné orgány sú organizované spôsobom, ktorý umožňuje
špecializáciu vyšetrovateľov na jednotlivé druhy trestnej činnosti a v súvislosti s tým sú
zriaďované v rámci týchto orgánov oddelenia ekonomickej kriminality.
Bola to práve OP Košice II., ktorej predovšetkým bola zverená trestným poriadkom
účinným do 31. 5. 2005 aj v súčasnosti platným procesným predpisom ochrana práv strán
v trestnom konaní, pričom ustanovenie § 174 ods. 2 prv platného trestného poriadku,
dávalo dozorovému prokurátorovi nasledujúce oprávnenia:
a) dávať záväzné pokyny na vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie trestných činov,
b) vyžadovať od vyšetrovateľa alebo od policajného orgánu alebo od príslušného
orgánu (§ 88c ods. 3) spisy vrátane spisov vo veciach, v ktorých nebolo začaté trestné
stíhanie, dokumenty, materiály a správy o spáchaných trestných činoch za účelom
previerky, či vyšetrovateľ alebo policajný orgán včas začína trestné stíhanie a riadne v ňom
postupuje,
c) zúčastniť sa na vykonávaní úkonov vyšetrovateľa alebo policajného orgánu,
osobne vykonať jednotlivý úkon alebo aj celé vyšetrovanie alebo skrátené vyšetrovanie
a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek veci; pritom postupuje podľa ustanovení platných podľa
tohto zákona pre vyšetrovateľa alebo policajný orgán a proti jeho rozhodnutiu je prípustná
sťažnosť ako proti rozhodnutiu vyšetrovateľa alebo policajného orgánu,
d) vracať vec vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu so svojimi pokynmi na
doplnenie,
e) zrušovať nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia a opatrenia vyšetrovateľa
a policajného orgánu, ktoré môže nahrádzať vlastnými rozhodnutiami a opatreniami; pri
uznesení podľa § 159, uznesení o zastavení a prerušení trestného stíhania alebo o postúpení
veci môže tak urobiť do pätnástich dní od doručenia uznesenia; ak rozhodnutie
vyšetrovateľa a policajného orgánu nahradil vlastným rozhodnutím inak než na podklade
sťažnosti oprávnenej osoby proti uzneseniu vyšetrovateľa alebo policajného orgánu, proti
jeho rozhodnutiu je prípustná sťažnosť v rovnakom rozsahu ako proti rozhodnutiu
vyšetrovateľa alebo policajného orgánu,
f) odňať ktorúkoľvek vec určitému vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu a
urobiť opatrenie; aby vec bola prikázaná inému vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu,
g) nariadiť vo veci, v ktorej sa vykonáva skrátené vyšetrovanie, aby v nej bolo
vykonané vyšetrovanie, ak to okolnosti odôvodňujú.
Ustanovenie § 230 ods. 2 platného trestného poriadku umožňuje prokurátorovi pri
výkone dozoru ukladať vyšetrovateľom tieto povinnosti:
a) dávať záväzné pokyny na postup podľa § 197, vyšetrovanie a skrátené
vyšetrovanie trestných činov a určovať lehoty na ich vybavenie; také pokyny sú súčasťou
spisu,
b) vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania
vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné
stíhanie a riadne v ňom postupuje,
c) zúčastniť sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon
alebo aj celé vyšetrovanie, alebo skrátené vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek
veci; pritom postupuje podľa tohto zákona; proti takémuto rozhodnutiu prokurátora je
prípustná sťažnosť rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,
d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania
s pokynmi a určovať lehotu na ich doplnenie; o vrátení veci upovedomí obvineného
a poškodeného,
e) zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže
nahradiť vlastnými rozhodnutiami; pri uznesení o zastavení trestného stíhania, prerušení
trestného stíhania alebo o postúpení veci to môže urobiť do 30 dní od ich doručenia; ak
rozhodnutie policajta nahradil vlastným rozhodnutím inak, než na podklade sťažnosti
oprávnenej osoby, proti jeho rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, rovnako ako proti
rozhodnutiu policajta,
f) odňať vec policajtovi a prikázať ju inému, a to aj miestne nepríslušnému
policajtovi, alebo urobiť opatrenie, aby vec bola prikázaná inému policajtovi alebo
policajtom,
g) nariadiť, aby sa vo veciach uvedených v § 202 konalo vyšetrovanie.
Nemožno mať pochybnosti o tom, že tieto oprávnenia majú zabezpečiť reálne taký
priebeh trestného stíhania, ktorý znamená čo najrýchlejšie objasnenie veci a skončenie
trestného stíhania v primeranej lehote. Postoj OP Košice II. k výkonu týchto oprávnení bol
a aj vo vyjadrení ústavnému súdu krajne formalistický. Z dĺžky trvania trestného stíhania
sťažovateľa je a dozorujúcim prokurátorom OP Košice II. muselo byť a aj bolo zrejmé, že
konanie trvá neprimerane dlho. Napriek tomu ich opatrenia boli formalistické, bez toho,
aby skutočne zabezpečili efektívny, rýchly a bezprieťahový postup trestného konania.
K vyjadreniu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. 4/2Spr4/13-10
zo dňa 14. 5. 2013 podanému generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, zastúpeným
L. T., prvým námestníkom generálneho prokurátora.
V sťažnosti podanej sťažovateľom v časti, ktorá sa týka postupu Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „GP SR“) sťažovateľ namietal, že generálna
prokuratúra prispela svojím nesprávnym postupom nezodpovedajúcim ustanoveniam
zákona o prokuratúre, ktoré vo vzťahu k orgánom prokuratúry upravujú konanie bez
zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ktorým vybavila jeho opakovaný podnet zo dňa
3. 8. 2005.
Vo vyjadrení GP SR táto uvádza obsiahlo opis skutkov, za údajné spáchanie ktorých
je sťažovateľ trestne stíhaný, poukazuje na vecnú a miestnu príslušnosť prokuratúr
jednotlivých stupňov a vo vzťahu k námietkam sťažovateľa proti postupu GP SR označuje
jeho opakovaný podnet za podanie, ktorým signalizoval nedostatky v postupe Krajskej
prokuratúry v Košiciach spočívajúce v tom, že mu nebolo doručené vyrozumenie o vybavení
podania zo dňa 3. 8. 2005. Poukazuje na postup GP SR spočívajúci v postúpení tohto
podania Krajskej prokuratúre v Košiciach. Ďalej je z vyjadrenia možnosť zistiť, že
„Generálnej prokuratúre nebol zrejmý obsah podania zo dňa 28. 5. 2005“ a so zreteľom na
to vybavujúci prokurátor podanie vyhodnotil ako podnet, ktorý štandardným postupom
„odstúpil príslušnej prokuratúre na vybavenie“. GP SR poukazuje na to, že sťažovateľ
podľa jej názoru nevyužil všetky dostupné prostriedky nápravy. Vo vyjadrení GP SR sa tieto
„nevyužité všetky dostupné prostriedky nápravy“ neoznačujú, ale odkazuje sa na iné
konania, ktoré „sťažovateľ sám inicioval“ a o ktorých GP SR podľa jej názoru zákonným
spôsobom konala. Poukazuje na to, že preskúmavala štyri vyšetrovacie spisy Okresného
úradu vyšetrovania Košice II. a jeden vyšetrovací spis Okresného úradu vyšetrovania
Košice I. Nakoniec poukazuje na to, že sťažovateľ pri vyslovení viny môže byť účastným
na dobrodení spočívajúcom v tom, že súd pri druhu a výške uloženého trestu prihliadne
na prieťahy v trestnom konaní. V úplnom závere sa GP SR bráni tým, že podanie
sťažovateľa zo dňa 28. 5. 2005, spôsob vybavenia ktorého žiadal preskúmať vo svojom
opakovanom podnete GP SR zo dňa 3. 8. 2005, sa stal GP SR známy až 9. 5. 2013
a opätovne uvádza ako, podľa nej zákonným postupom vybavovala iné veci sťažovateľa.
Pre zaujatie stanoviska k predmetnému vyjadreniu GP SR považujem v mene
sťažovateľa za potrebné poukázať na to, že GP SR nijakým spôsobom neobjasnila ako by
mali súvisieť podania sťažovateľa v iných právnych veciach a jej postup pri ich vybavovaní
s namietaným porušením práv sťažovateľa pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu
zo dňa 3. 8. 2005. Keďže nielen z vyjadrenia GP SR tento súvis nevyplýva, ale nemožno ho
identifikovať ani pri sústredenom skúmaní do úvahy prichádzajúcich skutkových a právnych
okolností, je sťažovateľ toho názoru, že tieto časti vyjadrenia GP SR sú celkom zjavne bez
pomeru a vzťahu k veci, ktorá je predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky. Ani budúca nádej, že trest pre sťažovateľa bude primeraný vo svojom druhu
a výmere, prieťahom v trestnom konaní vedenom pre sťažovateľa nemá žiadny vybadateľný
vzťah k namietaným porušeným právam sťažovateľa. Predovšetkým z dôvodu, že sťažovateľ
túto formu úľavy nemôže považovať za akceptovateľnú, keďže vo všetkých skutkoch, ktoré sa
mu kladú za vinu je nevinný a od rozhodnutia súdu očakáva oslobodenie spod obžaloby
podanej po jedenástich rokoch od začatia trestného stíhania a aj preto, že podľa jeho
názoru imperatívu uvedenému v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zodpovedá
povinnosť orgánov verejnej moci konať na základe ústavy, v jej medziach a spôsobom
a v rozsahu, ktorý ustanoví zákon. Tomuto imperatívu zodpovedá povinnosť orgánov
verejnej moci konať tak, aby neporušovali práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Toto platí aj a hádam možno konštatovať, že aj
predovšetkým, pre orgány prokuratúry, ktorá podľa § 3 ods. 1 Zákona o prokuratúre chráni
práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.
Na čele tejto hierarchicky usporiadanej jednotnej sústavy štátnych orgánov stojí
generálny prokurátor. Generálna prokuratúra pritom je ústredným štátnym orgánom
a najvyšším orgánom prokuratúry nadriadeným ostatným orgánom prokuratúr
a zabezpečuje plnenie úloh patriacich do pôsobnosti generálneho prokurátora. (§ 40 ods. 1,
2 písm. a) a § 2 Zákona o prokuratúre)
K tej časti obsahu, v ktorej GP SR reaguje na skutkové okolnosti týkajúce sa jej
postupu vo veci sťažovateľa, ktorá je predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky, je potrebné uviesť nasledujúce. Z podania zo dňa 3. 8. 2005 vyslovene vyplýva,
že sťažovateľ uviedol: „s vybavením svojho vyššie uvedeného podnetu vyjadrujem
nespokojnosť“.
Ďalej sťažovateľ uviedol: „žiadam o preskúmanie zákonnosti vybavenia môjho
podnetu Krajskej prokuratúre Košice zo dňa 28. 5. 2005“.
Sťažovateľ vo svojom podaní zo dňa 3. 8. 2005 vyjadril to, čoho sa dožaduje
spôsobom identickým s textom zákonného ustanovenia. Ustanovenie § 34 ods. 1 Zákona
o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho
podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.
Čo je zákonným vybavením podnetu ustanovuje § 31 až 33 Zákona o prokuratúre
a § 35 až 36 Zákona o prokuratúre, ktorý okrem iného stanovuje na vybavenie podnetu
lehotu dvoch mesiacov od jeho podania a v odôvodnených prípadoch môže rozhodnúť
o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor.
Sťažovateľ mal právo a zákonný dôvod očakávať, že pokiaľ svoj opakovaný podnet
adresoval GP SR táto ho vybaví spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Mal právo očakávať, že
pokiaľ sa domáha preskúmania zákonnosti vybavenia jeho podnetu Krajskej prokuratúre
v Košiciach, ktorý identifikoval dátumom. GP SR porozumie tomu, čoho sa svojím podaním
domáha, zvlášť, keď je predmet jeho podania vyjadrený citovaním podstatnej časti
zákonného ustanovenia, podľa ktorého mal prokurátor GP SR postupovať. K obrane GP
SR, že podnet sťažovateľa adresovaný Krajskej prokuratúre v Košiciach 28. 5. 2005 jej
nebol známy a toto podanie jej bolo doručené na jej vyžiadanie až 9. 5. 2013, sťažovateľ
považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 36 ods. 1 Zákona o prokuratúre. Nakoniec
svedčí skôr pre obžalobu GP SR z takého do očí bijúceho ľahostajného a povrchného
prístupu pri vybavovaní podania sťažovateľa zo dňa 9. 5. 2005 a nie na jej obhajobu, že
toto podanie „vybavila“, pričom ako sama priznáva ani vlastne nevedela, čo vybavuje.
(...) Sťažovateľ je presvedčený o tom, že z jeho sťažnosti aj zo skutočností uvedených
vyššie v tomto vyjadrení, vyplýva nepochybne, že všetky orgány vo vzťahu ku ktorým bola
sťažnosť prijatá na konanie pred ústavným súdom, sa podieľali na porušovaní jeho práv
vo vzťahu ku ktorým bola sťažnosť prijatá na konanie pred ústavným súdom.
Spôsob, ktorým sa podieľali na porušovaní jeho práv je konkretizovaný
v jednotlivých častiach tohto vyjadrenia.
Sťažovateľ ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti aj sťažnosti, o ktorej bolo vedené
konanie pred ústavným súdom III. ÚS 365/04 využíval v úsilí dosiahnuť skončenie trestného
stíhania a očistenie svojho mena všetky do úvahy prichádzajúce účinné prostriedky
nápravy. Sťažovateľ samotný svojím správaním nedal žiadny dôvod k dĺžke jeho trestného
stíhania presahujúcej jedenásť rokov pred podaním obžaloby súdu.
Dôsledok bezprecedentne dlhého trestného stíhania sťažovateľa nemožno opísať
spôsobom, ktorý by skutočne vyjadril hĺbku rozvratu, ktorý toto trestné stíhanie pre
sťažovateľa v jeho živote znamenalo. Nakoniec vyplýva to aj z vyjadrení orgánov verejnej
moci v tomto konaní pred ústavným súdom, ktoré sa so zreteľom na postavenie sťažovateľa
ako trestne stíhanej osoby neštítia voči nemu invektív ani osočovania, z ktorého by mal vyjsť
v očiach ústavného súdu ako osoba krajne nedôveryhodná.
Tento prejav neúcty voči navrhovateľovi je však len nepatrnou nepríjemnosťou
v porovnaní s tým, čo sťažovateľ zažíva v súvislosti so svojím trestným stíhaním.
Sťažovateľ sa stal osobou bez práce, bez akýchkoľvek sociálnych kontaktov.
Spoločnosť, okruh jeho známych a priateľov, sa dramatickým spôsobom zúžil
a v skutočnosti jedinou osobou, ktorá mu verí, neposudzuje ho a neodsudzuje ho, je jeho
manželka.
Napriek úsiliu po tom, čo sa jeho pracovný život v dôsledku udalostí súvisiacich
alebo priamo prameniacich v jeho trestnom stíhaní zrútil a stal sa z neho človek bez práce.
Uchádzal sa o zamestnanie v mnohých orgánoch a u právnických či fyzických osôb. Napriek
tomu, že sťažovateľ je osobou, ktorá hovorí plynule viacerými cudzími jazykmi, má za sebou
úspešnú prax vo svojom odbore, nie je preňho možné, kvôli doslova nekonečnému trestnému
stíhaniu zamestnať sa. Táto situácia trvá prakticky od začatia trestného stíhania. Už v roku
2002, keď sa sťažovateľ uchádzal o miesto v Slovenskej obchodnej a priemyselnej komore,
nebol prijatý do zamestnania len z dôvodu, že bol trestne stíhaný. Je pochopiteľné, že viac
než jedenásť rokov trvajúce trestné stíhanie, stav úplnej spoločenskej izolovanosti
a zúfalstva prameniaceho v nemožnosti očistiť svoje meno a dosiahnuť ukončenie trestného
stíhania malo výrazný negatívny vplyv na jeho zdravie. Sťažovateľ, ako to vyplýva
z potvrdenia psychiatričky MUDr. A. S. trpí úzkostnou poruchou s panickými atakmi,
pričom neurovegetatívne prejavy, anxiózna symptomatika a ďalšie prejavy tohto ochorenia
boli vyvolávané aj problémami, ktoré sa roky ťahajú. Sťažovateľ trpí prejavmi strachu,
úzkosti a telesná vegetatívna symptomatika tohto ochorenia sa zameriava prevažne na
kardiovaskulárne prejavy. Sťažovateľ nie je odborníkom z odboru medicíny, ale považuje za
nepochybné a všeobecne známe, že dlhotrvajúci stres, neistota a obavy z budúcnosti sú
faktormi, ktoré nielenže zhoršujú prejavy psychických ochorení, ale častokrát vyvolávajú aj
ich recidívu.
Sťažovateľ zároveň trpí aj kardiovaskulárnym ochorením, disrytmiou a hypertenziou
druhého stupňa.
Možno len opätovne zdôrazniť, že k všeobecne známym skutočnostiam patrí aj to, že
stavy stresu, strachu, neistoty sú kontraindikáciou akýchkoľvek kardiovaskulárnych
ochorení. So zreteľom na uvedené sa sťažovateľ domáha voči jednotlivým porušovateľom
jeho práva primeraného finančného zadosťučinenia vo výške uvedenej nižšie v petite tohto
vyjadrenia.
Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o organizácii ústavného súdu a o konaní pred
ním, ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten kto základné právo alebo
slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov, vrátiť vec
na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v ponižovaní základného práva alebo slobody
alebo prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred
porušením základného práva alebo slobody.
Vzhľadom na skutočnosť, že ako to vyplýva z vyjadrení doručených ústavnému súdu
dňa 7. 12. 2011 bola na sťažovateľa podaná obžaloba, je bez významu, aby Ústavný súd SR
zakázal pokračovať v porušovaní základného práva alebo slobody alebo prikázať, aby
orgán, ktorý svojou nečinnosťou porušil práva sťažovateľa vo veci konal podľa osobitných
predpisov.
Vzhľadom na vyššie uvedené a majúc na zreteli podiel každého z orgánov, proti
ktorej sťažnosť smeruje a proti ktorému bola uznesením Ústavného súdu SR II. ÚS
196/2013 zo dňa 26. 3. 2013 prijatá na konanie, navrhuje sťažovateľ, aby ústavný súd
vyniesol tento nález:
Právo sťažovateľa
- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a
- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd
- na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
bolo postupom Generálnej prokuratúry SR, Krajskej prokuratúry v Košiciach,
Okresnej prokuratúry Košice II, Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach
porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 80.000 eur, ktoré je mu povinná vyplatiť Generálna prokuratúra SR vo výške
10.000 Eur, Krajská prokuratúra v Košiciach vo výške 10.000 Eur, Okresná prokuratúra
v Košiciach vo výške 30.000 Eur, a Okresné riaditeľstvo PZ vo výške 30.000 Eur.
Generálna prokuratúra SR, Krajská prokuratúra v Košiciach, Okresná prokuratúra
Košice II a Okresné riaditeľstvo PZ sú povinné nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto
konania. (...) Vychádzajúc analogicky z ustanovenia § 15 zákona o poskytovaní právnej
pomoci osobám v materiálnej núdzi uplatňujem si týmto v mene sťažovateľa trovy konania
v konaní pred Ústavným súdom SR v celkovej výške 699,74 Eur(...). V mene sťažovateľa
žiadam, aby mu boli Generálna prokuratúra SR, povinná nahradiť trovy konania vo výške
174,94 Eur, Krajská prokuratúra v Košiciach povinná nahradiť trovy konania vo výške
174,94 Eur, Okresná prokuratúra Košice II povinná nahradiť trovy konania vo výške
174,94 Eur a Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru
Košice II povinné nahradiť trovy konania vo výške 174,94 Eur a to všetko na môj bežný
účet(...)»
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa
čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúcich súvisiacich spisov ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Košice II pod sp. zn.
ČVS: OUV-963/10-K2-2000:
Dňa 16. októbra 2000 Okresný úrad vyšetrovania Policajného zboru Košice II vydal
uznesenie sp. zn. ČVS: OUV 963/10-K-2000 o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia sťažovateľovi za trestné činy marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho
konania podľa § 256c písm. a) Trestného zákona a trestného činu vydierania podľa § 235
ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe, že
„- v presne nezistenom čase v mesiaci august 1998 v sídle firmy K. s. r. o. JUDr. S.,
správkyni konkurznej podstaty, po doručení uznesenia Krajského súdu Košice o vyhlásení
konkurzu pod č. 2K 249/98-6 odmietol predložiť ako úpadca súpis aktív a pasív hnuteľného
a nehnuteľného majetku aj napriek tomu, že bol povinný tento vydať v zmysle Zákona
o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Z. z.,
- 4. 9. 2000 v kancelárii JUDr. S., správkyni konkurznej podstaty firmy K. s. r. o., sa
vyhrážal, že ak podá na neho trestné oznámenie, že to bude jej posledný krok a môže sa
brať už na druhý svet.“.
Dňa 17. novembra 2000 vyšetrovateľ predložil na okresnej prokuratúre sťažnosť
sťažovateľa podanú proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia.
Dňa 20. októbra 2000 bolo uvedené uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia doručené okresnej prokuratúre, pričom prokurátor uznesenie toho istého dňa
preskúmal a zistil, že je správne a v súlade so zákonom. Sťažnosť sťažovateľa, ktorá bola
podaná proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, bola zamietnutá ako podaná
oneskorene.
Dňa 24. októbra 2000 prokurátor písomne požiadal vyšetrovateľa o predloženie
vyšetrovacieho spisu na účely preskúmania.
Dňa 30. októbra 2000 bol vyšetrovací spis predložený okresnej prokuratúre.
Dňa 6. novembra 2000 dozorový prokurátor preskúmal vyšetrovací spis a dôkazy,
ktoré viedli vyšetrovateľa k vydaniu uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia
obvinenia, a vyšetrovací spis v ten istý deň vrátil vyšetrovateľovi na ďalšie konanie.
Dňa 10. novembra 2000 bola vo veci vypočutá ako svedkyňa – poškodená JUDr. I. S.
Dňa 13. novembra 2000 bol vo veci vypočutý sťažovateľ.
Dňa 15. novembra 2000 bola vo veci vypočutá ako svedkyňa JUDr. I. S.
Dňa 17. novembra 2000 vyšetrovateľ predložil spis okresnej prokuratúre, aby
rozhodla o sťažnosti, ktorú podal sťažovateľ proti uzneseniu o vznesení obvinenia.
Dňa 20. novembra 2000 sa uskutočnil výsluch svedka Ing. E. L. a výsluch svedkyne
M. T.
Dňa 20. novembra 2000 okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pv 1095/2000-12
zamietla sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia ako oneskorene
podanú. Spisový materiál bol v ten istý deň vrátený vyšetrovateľovi polície na ďalšie
konanie.
Dňa 16. decembra 2000 bolo trestné stíhanie proti sťažovateľovi prerušené
uznesením, „nakoľko pre neprítomnosť poškodeného nie je možné vec náležite objasniť“.
(Poškodená totiž oznámila polícii, že „od 10. decembra 2000 až do konca decembra 2000
je mimo územia republiky“.)
Dňa 5. februára 2001 dozorový prokurátor písomne urgoval vyšetrovateľa
na predloženie spisu s návrhom na konečné opatrenie.
Dňa 15. februára 2001 bolo uznesenie o prerušení trestného stíhania doručené
okresnej prokuratúre, pričom skutočnosť, že toto uznesenie nebolo doručené v zákonnej
lehote, bola vytknutá vyšetrovateľovi.
Dňa 19. februára 2001 bolo uznesením rozhodnuté o pokračovaní trestného stíhania
proti sťažovateľovi „nakoľko nie je dôvod na prerušenie“.
Dňa 20. februára 2001 bolo okresnej prokuratúre predložené uznesenie
o pokračovaní v trestnom stíhaní sťažovateľa.
Dňa 20. marca 2001 bola vykonaná konfrontácia medzi sťažovateľom a svedkyňou
JUDr. I. S.
Dňa 10. apríla 2001 bol vo veci vypočutý svedok L. P.
Dňa 19. apríla 2001 vyšetrovateľ uznesením prerušil trestné stíhanie sťažovateľa
„z dôvodu neprítomnosti obvineného, ktorý sa mal zdržiavať mimo územia SR“.
Dňa 23. apríla 2001 si dozorový prokurátor vyžiadal vyšetrovací spis od
vyšetrovateľa na účely previerky tohto spisu, ktorú vykonal v ten istý deň a následne ihneď
vrátil vyšetrovateľovi spisový materiál. Dozorový prokurátor zistil, že vyšetrovateľ okrem
výsluchov uvedených v tejto chronológii „zabezpečil listinné dôkazy od Č., uznesenie
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. K 256/96 zo dňa 20. 02. 1998, uznesenia Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 1 Obo 217/2000 zo dňa 12. 01. 2000, uznesenie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 6 Obo 110/99 zo dňa 04. 06. 1999, uznesenie Krajského súdu Košice, sp. zn.
K 256/96 zo dňa 27. 05. 1997, súpis konkurznej podstaty K. s. r. o. v konkurze od správcu
konkurznej podstaty JUDr. I. S. zo dňa 03. 08. 1998, žalobu F. adresovanú Krajskému súdu
v Košiciach zo dňa 10. 10. 2010, faktúry, zmluvu o dielo zhotoviteľa K. s. r. o. zo dňa
16. 03. 1998, dohodu o zrušení zmluvy o dielo zo dňa 30. 04. 1998, zmluvu o nájme
nehnuteľnosti F. s. r. o. zo dňa 01. 04. 1998, zmluvu o nájme HIM a DHIM zo dňa
28. 08. 1998, zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 28. 08. 1998, dohodu
o postúpení práv a povinností zo dňa 01. 04. 1998, zmluvu o nájme nehnuteľnosti zo dňa
01. 04. 1998, nájomnú zmluvu zo dňa 02. 01. 1998, zmluvu o postúpení pohľadávky za
odplatu zo dňa 01. 04. 1998, zmluvu o prevzatí dlhu zo dňa 24. 07. 1998, kúpnu zmluvu zo
dňa 30. 10. 1997, obchodnú zmluvu medzi K. a F. s. r. o. zo dňa 31. 07. 1998, dohodu
o postúpení práv a povinností zo dňa 31. 07. 1998, zmluvu o dielo č. 20/08/98 medzi M. K.
a spoločnosťou S. a. s., dohodu o postúpení práv a povinností medzi M. K. a S. a. s. zo dňa
11. 12. 1998, dodacie listy, výpisy z obchodného registra, bankové výpisy od Č. a. s.“.
Dňa 11. mája 2001 dozorový prokurátor požiadal vyšetrovateľa o podanie správy
o stave konania.
Dňa 18. júna 2001 dozorový prokurátor opätovne požiadal vyšetrovateľa o podanie
správy o stave konania.
Dňa 25. júna 2001 bolo dozorovému prokurátorovi doručené uznesenie o prerušení
trestného stíhania sťažovateľa z 19. apríla 2001.
Dňa 31. augusta 2001 sa pokračovalo v trestnom stíhaní sťažovateľa.
Dňa 31. augusta 2001 bolo uznesením sp. zn. ČVS: OUV 963/10-K2-2000
sťažovateľovi vznesené ďalšie obvinenie za trestné činy poškodzovania veriteľa podľa § 8
ods. 1 a § 256 ods. 1 písm. b) a ods. 5 písm. b) Trestného zákona a trestný čin
poškodzovania veriteľa podľa § 256a ods. 1 písm. a) Trestného zákona na skutkovom
základe, že
«- dňa 19. 6. 1997 v sídle firmy v K., previedol obchodný podiel spoločnosti
K. s. r. o., podpísal nevýhodné zmluvy za spoločnosť K. s. r. o., prihlásil tieto zmluvné
pokuty do konkurzu v úmysle vytvoriť ďalšiu pohľadávku vo výške 102.791.612,90 Sk voči
majetku spoločnosti K. s. r. o. patriaceho do konkurznej podstaty, čím sa pokúsil zaťažiť
vec, ktorá je predmetom záväzku a tým čo aj čiastočne zmariť uspokojenie veriteľov,
- dňa 31. 7. 1997 v sídle firmy v K. podpísaním nevýhodnej zmluvy ako konateľ
spoločnosti K. s. r. o. umožnil firme F. s. r. o. v ktorej bol splnomocnenou osobou a neskôr
aj konateľom, prihlásiť túto zmluvnú pokutu do konkurzu v úmysle vytvoriť ďalšiu
pohľadávku vo výške 15.000.000,- Sk a o túto sumu zaťažiť majetok spoločnosti K. s. r. o.
patriaceho do konkurznej podstaty, čím sa pokúsil zaťažiť vec, ktorá je predmetom záväzku,
a tým čo aj čiastočne zmariť uspokojenie veriteľov,
- v presne nezistenom čase v sídle firmy v K., odpredaním kancelárskeho nábytku
patriaceho spoločnosti K. s. r. o. v hodnote 31.400,- Sk podľa znaleckého posudku, svojej
manželke za 1,- Sk v čase, keď vedel, že na firmu K. s. r. o. bude vyhlásený konkurz čím
čiastočne zmaril uspokojenie svojich veriteľov o sumu 31.399,- Sk,
- dňa 30. 6. 1998 v sídle firmy v sídle firmy v K. podpísal „Zmluvu o postúpení
pohľadávky za odplatu“ medzi Ing. V. K. ako súkromná osoba a spoločnosťou F., s. r. o.,
ktorej bol konateľom, ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávky, ktorú mal Ing. K. voči
spoločnosti K. s. r. o. a svoju pohľadávku vo výške 924.599,92 Sk odpredal spoločnosti
F. s. r. o. za sumu 900.000,- Sk, čím sa ako súkromná osoba obohatil o 900 000,- Sk,
- ako konateľ spoločnosti K. s. r. o. v presne nezistenom čase roku 1997 v sídle firmy
v K. previedol obchodné podiely spoločnosti K. s. r. o, na nových vlastníkov /seba a jemu
blízke osoby/, čím znemožnil správkyni konkurznej podstaty dosah na majetok a zmluvy,
ktoré uzatváral nový konateľ spoločnosti K. s. r. o. Ing. V. K., čím umožnil novému
vlastníkovi Ing. K. ako konateľovi firmy K. s. r. o. podpísať zmluvu o postúpení pohľadávky
na firmu F. s. r. o. a tým zmenšiť majetok patriaci do konkurznej podstaty o sumu
8.000.000,- Sk,
- dňa 25. 9. 1998 v sídle firmy v K., správkyni konkurznej podstaty predložil list
ktorého prílohou sú súpisy záväzkov a pohľadávok, kde uviedol nepravdivé údaje do
zoznamu aktív a pasív».
Dňa 3. septembra 2001 bolo dozorovému prokurátorovi doručené uznesenie
o pokračovaní v predmetnom trestnom stíhaní.
Dňa 15. októbra 2001 bola podaná sťažnosť proti uzneseniu sp. zn. ČVS: OUV
963/10-K2-2000 právnym zástupcom sťažovateľa.
Dňa 18. októbra 2001 sa uskutočnil výsluch sťažovateľa.
Dňa 30. októbra 2001 bolo uznesením trestné stíhanie proti sťažovateľovi prerušené
„lebo nemožno pre neprítomnosť obvineného vec náležite objasniť“. (Sťažovateľ totiž
ospravedlnil svoju neúčasť pri výsluchu, pretože „je na služobnej ceste v zahraničí“.)
Dňa 19. novembra 2001 bolo uznesením rozhodnuté o pokračovaní trestného stíhania
proti sťažovateľovi, „lebo už nie je dôvod na prerušenie“. V uvedený deň sa uskutočnil
výsluch sťažovateľa.
Dňa 21. novembra 2001 bolo dozorovému prokurátorovi doručené uznesenie
z 30. októbra 2001 o prerušení trestného stíhania. V rovnaký deň dozorový prokurátor
v rámci správovej povinnosti predložil krajskej prokuratúre kópiu uznesenia vyšetrovateľa
z 31. augusta 2001 o vznesení obvinenia sťažovateľovi „pre trestný čin poškodzovania
veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. b/, ods. 5 písm. b/ Tr. zákona účinného v čase skutku
a iné“.
Dňa 27. novembra 2001 bolo uznesením rozhodnutie o začatí trestného stíhania
z 31. augusta 2001 opravené.
Dňa 18. januára 2002 bolo uznesením prerušené trestné stíhanie proti sťažovateľovi,
„nakoľko nemožno pre neprítomnosť poškodenej vec náležite objasniť“. V ten istý deň
dozorový prokurátor požiadal vyšetrovateľa „o podanie správy o stave vyšetrovania
s popisom úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci“.
Dňa 27. februára 2002 bolo uvedené uznesenie o prerušení trestného stíhania
doručené okresnej prokuratúre.
Dňa 28. februára 2002 dozorový prokurátor v rámci správovej povinnosti predložil
krajskej prokuratúre kópiu uznesenia vyšetrovateľa z 18. januára 2002 o prerušení trestného
stíhania sťažovateľa.
Dňa 27. mája 2002 dozorový prokurátor listom krajskej prokuratúre (k sp. zn.
KPt 2530/2001) oznámil, že dôvody prerušenia trestného stíhania sťažovateľa naďalej trvajú
„z dôvodu neprítomnosti poškodenej JUDr. I. S.“.
Dňa 24. júla 2002 dozorový prokurátor listom krajskej prokuratúre (k sp. zn.
KPt 2530/2001) oznámil, že dôvody prerušenia trestného stíhania sťažovateľa naďalej trvajú
„z dôvodu neprítomnosti poškodenej JUDr. I. S.“. V ten istý deň dozorový prokurátor
písomne žiadal vyšetrovateľa o podanie správy o stave konania, či dôvody prerušenia
trestného stíhania naďalej trvajú a či nie je dôvod na vydanie uznesenia o pokračovaní
trestného stíhania.
Dňa 20. augusta 2002 dozorový prokurátor listom krajskej prokuratúre (k sp. zn.
KPt 2530/2001) oznámil, že dôvody prerušenia trestného stíhania sťažovateľa naďalej trvajú
„z dôvodu neprítomnosti poškodenej JUDr. I. S.“.
Dňa 21. októbra 2002 dozorový prokurátor písomne žiadal vyšetrovateľa o podanie
správy o stave konania, či dôvody prerušenia trestného stíhania naďalej trvajú a či nie je
dôvod na vydanie uznesenia o pokračovaní trestného stíhania.
Dňa 20. novembra 2002 dozorový prokurátor listom krajskej prokuratúre (k sp. zn.
KPt 2530/2001) oznámil, že dôvody prerušenia trestného stíhania sťažovateľa naďalej trvajú
„z dôvodu neprítomnosti poškodenej JUDr. I. S.“.
Dňa 17. marca 2003 polícia uznesením rozhodla o pokračovaní v trestnom stíhaní
sťažovateľa „lebo už nie je dôvod na prerušenie“.
Dňa 18. marca 2003 dozorový prokurátor písomne žiadal vyšetrovateľa o podanie
správy o stave konania, či dôvody prerušenia trestného stíhania naďalej trvajú a či nie je
dôvod na vydanie uznesenia o pokračovaní trestného stíhania.
Dňa 19. marca 2003 bolo uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní doručené
okresnej prokuratúre.
Dňa 22. apríla 2003 dozorový prokurátor predložil krajskej prokuratúre (k sp. zn.
KPt 2530/2001) kópiu uznesenia vyšetrovateľa zo 17. marca 2003, ktorým bolo
pokračované v trestnom stíhaní sťažovateľa.
Dňa 2. júla 2003 dozorový prokurátor žiadal písomne podať správu o stave
vyšetrovania.
Dňa 28. júla 2003 dozorový prokurátor žiadal písomne podať správu o stave
vyšetrovania.
Dňa 1. septembra 2003 sťažovateľ podal generálnej prokuratúre žiadosť
o preskúmanie postupu vyšetrovateľa.
Dňa 11. septembra 2003 dozorový prokurátor žiadal písomne podať správu o stave
vyšetrovania.
Dňa 14. októbra 2003 bola žiadosť sťažovateľa o preskúmanie postupu vyšetrovateľa
prostredníctvom krajskej prokuratúry odstúpená na vybavenie okresnej prokuratúre.
Dňa 16. decembra 2003 dozorový prokurátor vykonal previerku vyšetrovacieho
spisu, vybavil žiadosť obvineného o preskúmanie postupu vyšetrovateľa a vrátil vyšetrovací
spis vyšetrovateľovi na ďalšie konanie. Preskúmaním vyšetrovacieho spisu bolo zistené, že
„vyšetrovateľ zabezpečil zmluvu o nájme nehnuteľnosti F. s. r. o. zo dňa 01. 04. 1998,
zmluvu o nájme HIM a DHIM zo dňa 28. 08. 1998, zmluvu o nájme nebytových priestorov
zo dňa 28. 08. 1998, dohodu o postúpení práv a povinností zo dňa 01. 04. 1998, zmluvu
o nájme nehnuteľnosti zo dňa 01. 04. 1998, nájomnú zmluvu zo dňa 02. 01. 1998, zmluvu
o postúpení pohľadávky za odplatu zo dňa 01. 04. 1998, zmluvu o prevzatí dlhu zo dňa
24. 07. 1998, kúpnu zmluvu zo dňa 30. 10. 1997, obchodnú zmluvu medzi K. a F. s. r. o.
zo dňa 31. 07. 1998, dohodu o postúpení práv a povinností zo dňa 31. 07. 1998, zmluvu
o dielo č. 20/08/98 medzi M. K. a spoločnosťou S. a. s., dohodu o postúpení práv
a povinností medzi M. K. a S. a. s. zo dňa 11. 12. 1998, dodacie listy, výpisy z obchodného
registra, bankové výpisy od Č. a. s., a k ukončeniu veci je potrebné opätovne vypočuť
svedka P., svedka K. a zástupcov Č. a. s.“.
Dňa 5. marca 2004 bol dozorový spis okresnej prokuratúry zaslaný na previerku
krajskej prokuratúre.
Dňa 19. apríla 2004 krajská prokuratúra vrátila dozorový spis okresnej prokuratúre.
Dňa 18. mája 2004 dozorový prokurátor požiadal vyšetrovateľa o podanie správy
o stave konania.
Dňa 8. júna 2004 dozorový prokurátor predložil spis krajskej prokuratúre na účely
jeho preskúmania.
Dňa 30. júna 2004 sťažovateľ podal okresnej prokuratúre žiadosť o preskúmanie
postupu vyšetrovateľa.
Dňa 1. júla 2004 dozorový prokurátor si vyžiadal od vyšetrovateľa spisový materiál
na preskúmanie.
Dňa 21. júla 2004 vyšetrovateľ predložil dozorovému prokurátorovi predmetný spis.
Dňa 23. júla 2004 dozorový prokurátor preskúmal spisový materiál, pričom
vyšetrovateľovi uložil, aby do 10. septembra 2004 bolo vydané meritórne rozhodnutie
vo veci. Spis bol v ten istý deň vrátený vyšetrovateľovi.
Dňa 8. septembra 2004 dozorový prokurátor žiadal vyšetrovateľa o podanie správy
o stave konania.
Dňa 11. októbra 2004 dozorový prokurátor žiadal vyšetrovateľa o podanie správy
o stave konania.
Dňa 22. októbra 2004 dozorový prokurátor vykonal kontrolu dozorového spisu.
Dňa 3. decembra 2004 dozorový prokurátor žiadal vyšetrovateľa o podanie správy
o stave konania.
Dňa 29. decembra 2004 dozorový prokurátor žiadal vyšetrovateľa o podanie správy
o stave konania a žiadal spis na preskúmanie.
Dňa 24. februára 2005 sťažovateľ podal okresnej prokuratúre žiadosť o preskúmanie
postupu vyšetrovateľa.
Dňa 7. marca 2005 dozorový prokurátor žiadal vyšetrovateľa o podanie správy
o stave konania.
Dňa 21. marca 2005 dozorový prokurátor vykonal previerku vyšetrovacieho spisu,
pričom v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o preskúmanie postupu vyšetrovateľa
z 24. februára 2005 „zistil vo veci prieťahy“. Spis bol v ten istý deň vrátený vyšetrovateľovi
na ďalšie konanie.
Dňa 31. marca 2005 vyšetrovateľ uznesením sp. zn. ORP-1181/10-K2-2002 zastavil
trestné stíhanie pre trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 a 4 Trestného
zákona, ktoré bolo začaté na základe trestného oznámenia sťažovateľa.
Dňa 15. apríla 2005 vyšetrovateľ predložil okresnej prokuratúre spisový materiál
spoločne so sťažnosťou sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa z 31. marca 2005
o zastavení trestného stíhania.
Dňa 2. mája 2005 okresná prokuratúra uznesením sp. zn. 1 Pv 221/2003 zamietla
sťažnosť sťažovateľa, ktorú podal proti uzneseniu vyšetrovateľa z 31. marca 2005.
Dňa 27. mája 2005 bol krajskej prokuratúre predložený predmetný spis z dôvodu
jeho preskúmania.
Dňa 28. mája 2005 sa sťažovateľ obrátil s podnetom na krajskú prokuratúru a žiadal
„o preskúmanie zákonnosti postupu Okresnej prokuratúry Košice II ako aj o odstránenie
prípadne zistených pochybení“, pretože „napriek opakovanému zisteniu zbytočných
prieťahov v konaní zo strany vyšetrovateľa, okresná prokuratúra neprijala účinné opatrenia
na zjednanie nápravy“.
Dňa 31. mája 2005 bol vo veci vypočutý svedok Ing. J. L.
Dňa 10. júna 2005 bol vyšetrovateľovi vrátený spisový materiál na ďalšie konanie.
Dňa 3. augusta 2005 sťažovateľ podal opakovaný podnet na generálnej prokuratúre
a namietal „voči postupu Krajskej prokuratúry Košice vo veci môjho podnetu
z 28. 5. 2005“, pretože krajská prokuratúra na jeho podnet žiadnym „spôsobom(...)
nereagovala“.
Dňa 8. augusta 2005 generálna prokuratúra reagovala na podanie sťažovateľa,
pričom uviedla, že dala krajskej prokuratúre pokyn, aby podnet sťažovateľa z
28. mája 2005 urýchlene vybavila, a zároveň skonštatovala: „Skutočnosti, ktoré ste v
podaní z 3. augusta 2005 uviedli považujem za nedostatky v činnosti Krajskej prokuratúry v
Košiciach, preto včasnosť a úplnosť jeho vybavenia sledujem.“
Dňa 6. septembra 2005 polícia uznesením sp. zn. ČVS: OUV-963/10-K2-2000
zastavila trestné stíhanie vo veci trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného
zákona a iné, ktorého sa mal dopustiť sťažovateľ voči JUDr. I. S., „lebo nie je tento skutok
trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci“.
Dňa 9. septembra 2005 poškodená podala sťažnosť proti uzneseniu o zastavení
trestného stíhania.
Dňa 17. októbra 2005 okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pv 221/2003-200
zamietla sťažnosť poškodenej proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania ako nedôvodnú.
Dňa 25. októbra 2005 poškodená podala na generálnej prokuratúre „Podnet na
podanie sťažnosti pre porušenie zákona podľa § 266 Trestného poriadku“ proti rozhodnutiu
o zastavení predmetného trestného stíhania.
Dňa 24. marca 2006 generálny prokurátor podal na základe podnetu poškodenej
sťažnosť pre porušenie zákona.
Dňa 3. mája 2006 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)
uznesením sp. zn. 1 Tz 12/2006 zrušil uznesenie okresného prokurátora zo 17. októbra
2005, ktorým bolo trestné stíhanie proti sťažovateľovi zastavené. Najvyšší súd rozhodol, že
právoplatným uznesením prokurátora okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pv 221/2003
a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v prospech sťažovateľa.
Dňa 8. júna 2006 bol spis vrátený okresnej prokuratúre.
Dňa 9. júna 2006 okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pv 221/03-286 zrušila
uznesenie polície sp. zn. ČVS: OUV 963/10-K2-2000 vydané 6. septembra 2005, ktorým
bolo trestné stíhanie proti sťažovateľovi zastavené.
Dňa 2. augusta 2006 bol vyšetrovací spis predložený krajskej prokuratúre na účely
jeho preskúmania.
Dňa 16. augusta 2006 bol spisový materiál vrátený vyšetrovateľovi.
Dňa 3. decembra 2006 sa sťažovateľ znovu obrátil na okresnú prokuratúru podaním
označeným ako „Sťažnosť na prieťahy; žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa“.
Dňa 16. januára 2007 okresná prokuratúra reagovala na uvedenú sťažnosť
sťažovateľa, pričom uviedla: „Preskúmaním spisového materiálu som zistil prieťahy
vo vyšetrovaní zapríčinené nečinnosťou vyšetrovateľa, ktorý od rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 3. mája 2006 vo veci nevykonal žiadne procesné úkony.“
Dňa 30. januára 2007 bol vo veci vypočutý sťažovateľ.
Dňa 12. marca 2007 dozorový prokurátor žiadal podať správu o stave konania
s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci.
Dňa 2. mája 2007 bola vo veci vypočutá poškodená. Dozorový prokurátor žiadal
podať správu o stave konania s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom
ukončení veci.
Dňa 7. júna 2007 dozorový prokurátor žiadal podať správu o stave konania
s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci.
Dňa 25. júna 2007 vyšetrovateľ predložil okresnej prokuratúre správu o stave
konania s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré mieni vykonať.
Dňa 22. augusta 2007 polícia uznesením pribrala do konania znalca z Ekonomickej
univerzity v Bratislave – Inštitútu ekonomického znalectva a expertíz.
Dňa 17. septembra 2007 dozorový prokurátor písomne žiadal podať správu o stave
konania s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci.
Dňa 8. októbra 2007 vyšetrovateľ podal okresnej prokuratúre správu o stave
konania, pričom uviedol, že „v súčasnej dobe prebieha znalecké skúmanie a po obdržaní
znaleckého posudku budú vypočutí starosta M. K., konateľ spoločnosti F. L. P., opätovne
bude vypočutá poškodená JUDr. S. a obvinený Ing. K.“.
Dňa 6. decembra 2007, 11. februára 2008, 31. marca 2008, 12. mája 2008 dozorový
prokurátor písomne žiadal vyšetrovateľa podať správu o stave konania s popisom
vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci.
Dňa 21. mája 2008 vyšetrovateľ podal správu o stave konania, v ktorej okresnej
prokuratúre oznámil, že „dôvodom neskončenia trestnej veci je nezabezpečenie znaleckého
posudku“.
Dňa 30. júna 2008 bol polícii odovzdaný vypracovaný znalecký posudok.
Dňa 17. júla 2008 vyšetrovateľ písomne oznámil okresnej prokuratúre, že vo veci
dostal znalecký posudok z Ekonomickej univerzity v Bratislave a plánuje vo veci vypočuť
svedkov JUDr. S., L. P., starostu mestskej časti K. a sťažovateľa.
Dňa 16. septembra 2008 a 27. októbra 2008 dozorový prokurátor žiadal
vyšetrovateľa podať správu o stave konania s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia
v meritórnom ukončení veci.
Dňa 27. októbra 2008 vyšetrovateľ predložil vyšetrovací spis dozorovému
prokurátorovi na preskúmanie, ktorý vykonal previerku spisu a toho istého dňa vrátil
spisový materiál vyšetrovateľovi.
Dňa 2. januára 2009 a 28. januára 2009 dozorový prokurátor požiadal vyšetrovateľa
podať správu o stave konania s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom
ukončení veci.
Dňa 13. januára 2009 vyšetrovateľ zabezpečil odpis z registra trestov sťažovateľa
a správy o jeho povesti.
Dňa 3. februára 2009 vyšetrovateľ po ukončení vyšetrovania predložil okresnej
prokuratúre spisový materiál s návrhom na podanie obžaloby na sťažovateľa pre trestný čin
marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 256c písm. a) Trestného zákona
účinného v čase spáchania skutku a iné a návrh na zastavenie trestného stíhania proti
sťažovateľovi pre trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. b) a c) a
ods. 5 písm. b) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku.
Dňa 9. februára 2009 dozorový prokurátor vrátil vec vyšetrovateľovi na doplnenie
vyšetrovania s tým, že mu uložil vykonať ďalšie dôkazy, ktoré boli potrebné na vydanie
meritórneho rozhodnutia, pričom prokurátor vyšetrovateľovi uložil zabezpečiť výpisy
z účtov spoločnosti sťažovateľa K. s. r. o., opätovne vypočuť svedkov L. P. a Ing. H. K.,
zabezpečiť od sťažovateľa mimoriadnu účtovnú uzávierku spoločnosti K. s. r. o., a vypočuť
zástupcu mestskej časti K.
Dňa 27. apríla 2009 dozorový prokurátor žiadal podať správu o stave konania
s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci.
Dňa 2. mája 2009 bola vo veci vypočutá svedkyňa – poškodená.
Dňa 13. mája 2009 vyšetrovateľ oznámil okresnej prokuratúre, že k ukončeniu veci je
potrebné zabezpečiť podklady pre znalecké skúmanie.
Dňa 11. septembra 2009 a 24. septembra 2009 dozorový prokurátor žiadal
písomným pokynom podať správu vyšetrovateľom o stave konania s popisom vyšetrovacích
úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci.
Dňa 6. októbra 2009 vyšetrovateľ požiadal o výpisy z účtov U., a. s., O., a. s.,
a T., a. s.
Dňa 7. októbra 2009 bol vo veci vypočutý sťažovateľ a svedkovia L. P. a Ing. H. K.
Sťažovateľ bol v rovnaký deň vyzvaný na vydanie veci v zmysle § 89 ods. 1 Trestného
poriadku.
Dňa 8. októbra 2009 bol vo veci vypočutý svedok R. R.
Dňa 19. októbra 2009 bola vo veci vypočutá JUDr. I. S.
Dňa 26. októbra 2009 bola vypočutá svedkyňa Ing. H. K. a svedok J. K.
Dňa 10. novembra 2009 bol dozorový spis okresnej prokuratúry a vyšetrovacie spisy
polície na generálnej prokuratúre, odbore organizačnom a kontrolnom.
Dňa 22. júna 2010 dozorový prokurátor po tom, čo si telefonicky vyžiadal koncept
vyšetrovacieho spisu, vykonal previerku vyšetrovacieho spisu.
Dňa 7. októbra 2010 boli spisy z generálnej prokuratúry vrátené okresnej
prokuratúre.
Dňa 14. októbra 2010 dozorový prokurátor žiadal vyšetrovateľa podať správu
o stave konania s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci.
Dňa 13. decembra 2010 polícia uznesením opätovne rozhodla o pribratí znalca
na vypracovanie doplnku k pôvodnému znaleckému posudku.
Dňa 16. decembra 2010 ustanovená znalecká organizácia podala sťažnosť proti
uzneseniu o pribratí znalca.
Dňa 14. februára 2011 polícia vyhovela sťažnosti a zrušila svoje uznesenie o pribratí
znalca.
Dňa 4. marca 2011 dozorový prokurátor vykonal previerku predmetného
vyšetrovacieho spisu, ktorý si telefonicky vyžiadal od vyšetrovateľa, pričom spis bol
vrátený vyšetrovateľovi v rovnaký deň.
Dňa 16. mája 2011 dozorový prokurátor písomne požiadal vyšetrovateľa podať
správu o stave konania s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom
ukončení veci.
Dňa 23. mája 2011 boli vo veci vypočutí svedkovia (za poškodených) Z. L.,
JUDr. V. J. a Mgr. Š. T.
Dňa 24. mája 2011 boli vo veci vypočutí svedkovia – poškodení JUDr. J. H.,
JUDr. M. V., A. P. a Ing. M. H.
Dňa 26. mája 2011 bola okresnej prokuratúre doručená písomná správa vyšetrovateľa
o stave vyšetrovania.
Dňa 1. júna 2011 bola vo veci vypočutá svedkyňa (za poškodenú stranu) Ing. D. S.
Dňa 12. júla 2011 bol vo veci vypočutý svedok (za poškodenú stranu) Ing. M. K.
Dňa 13. júla 2011 bola vo veci vypočutá svedkyňa (za poškodenú stranu) Mgr. D. H.
Dňa 14. júla 2011 bola vo veci vypočutá svedkyňa (za poškodenú stranu) J. B.
Dňa 26. júla 2011 bol vo veci vypočutý svedok (za poškodenú stranu) JUDr. M. D.
Dňa 1. augusta 2011 bola vo veci vypočutá svedkyňa (za poškodenú stranu)
JUDr. J. Z.
Dňa 4. októbra 2011 vyšetrovateľ predložil na okresnú prokuratúru spisový materiál
s návrhom na podanie obžaloby na sťažovateľa.
Dňa 11. októbra 2011 dozorový prokurátor vrátil vec vyšetrovateľovi na doplnenie
vyšetrovania s tým, že mu uložil vykonať ďalšie dôkazy, ktoré boli potrebné na vydanie
meritórneho rozhodnutia.
Dňa 28. novembra 2011 bolo prípravné konanie sp. zn. ČVS: OUV-963/10-K2-2000
ukončené a polícia podala návrh na podanie obžaloby.
Dňa 7. decembra 2011 okresná prokuratúra podala na sťažovateľa obžalobu. Okresný
súd Košice II obžalobu prijal a koná o nej pod sp. zn. 4 T 134/2011.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom generálnej
prokuratúry, krajskej prokuratúry, okresnej prokuratúry a polície v súvislosti s konaním
vedeným na polícii pod sp. zn. ČVS: OUV-963/10-K2-2000 došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy, v čl. 38 ods. 2 listiny a jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj čl. 38 ods. 2 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej uvedené základné práva
sa chránia aj v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní po začatí trestného
stíhania (napr. II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02, III. ÚS 99/02).
Judikatúra ústavného súdu a ESĽP sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj v čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania
a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,
I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom
prípade.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa
ústavný súd oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa
primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu
do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí
posudzovať prísnejšie (II. ÚS 32/03). Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha
predmetných trestných činov si vyžadovala osobitnú starostlivosť orgánov činných
v trestnom konaní o naplnenie účelu trestného konania, čo okrem iného znamená, že orgány
činné v trestnom konaní majú povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej
neistoty účastníkov konania vrátane poškodených strán.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
v okolnostiach danej trestnej veci mohlo predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci
s nutnosťou nariadenia znaleckého dokazovania vo veci, ako aj nutnosťou vykonať
rozsiahle vyšetrovanie (vyšetrovací spis obsahoval asi 1 300 strán), avšak doterajší
neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého trestného konania ústavný súd nemôže pripísať na
vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci (pozri ďalej bod III/3 tohto nálezu).
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej
veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho
ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom trestnom konaní
k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ využil možnosti podať opravné prostriedky podľa
Trestného poriadku, avšak využitie možností daných účastníkom konania procesnými
predpismi na uplatňovanie a presadzovanie ich práva v trestnom konaní spôsobuje síce
predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom
sú zbytočné prieťahy (mutatis mutandis I. ÚS 31/01). Využitím práv na podanie opravných
prostriedkov teda sťažovateľ neprispel svojím správaním k zbytočným prieťahom v konaní,
avšak musel si byť vedomý toho, že tým prirodzene dochádza k oddialeniu rozhodnutia
v jeho veci.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom polície, okresnej prokuratúry, krajskej
prokuratúry a generálnej prokuratúry v napadnutom konaní.
3.1 Posúdenie postupu Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OUV-963/10-K2-2000
Pokiaľ ide o postup polície v napadnutom konaní, predovšetkým treba konštatovať,
že prípravné konanie v danej veci sa začalo 16. októbra 2000 (v uvedený deň bolo vznesené
obvinenie sťažovateľovi) a bolo ukončené návrhom na podanie obžaloby 18. novembra
20011. Predmetné prípravné konanie trvalo teda viac ako 10 rokov (a to aj v prípade, ak sa
prihliadne na to, že vec bola asi osem mesiacov právoplatne skončená), pričom táto
extrémna dĺžka prípravného konania je už sama osebe neprimeraná.
Okrem uvedeného aj z chronológie úkonov (bod II tohto nálezu) vyplýva, že
vyšetrovateľ polície bol v danej veci opakovane bez akýchkoľvek zákonných alebo iných
dôvodov nečinný, konkrétne napr. od 17. marca 2003 do 31. marca 2005 (dva roky),
od 9. júna 2006 do 30. januára 2007 (sedem mesiacov), od 26. októbra 2009 do
13. decembra 2010 (trinásť mesiacov). Uvedená nečinnosť vyšetrovateľa polície nie je
ničím ospravedlniteľná, pretože minimálne počas 3,5 rokov nevykonával vo veci úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako obvinený
v predmetnej veci počas trestného konania nachádzal, čo je základným účelom práva
zaručeného v citovanom článku ústavy, listiny a dohovoru (mutatis mutandis
II. ÚS 195/05). Uvedené obdobie nečinnosti vyšetrovateľa polície z hľadiska čl. 48 ods. 2
ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru je netolerovateľné, pričom vec bolo
potrebné posúdiť aj s ohľadom na jej povahu (podľa ESĽP „mimoriadne citeľný zásah do
sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený“) a význam
pre sťažovateľa. K uvedeným prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci alebo správania
účastníkov, ale v dôsledku postupu vyšetrovateľa polície. Navyše, ústavný súd nemohol
prehliadnuť skutočnosť, že vyšetrovateľ polície dlhú dobu doslova ignoroval pokyny
dozorujúceho prokurátora, ktorý napr. po previerke spisu 21. marca 2005 tiež „zistil vo veci
prieťahy“. Na skutočnosť, že v napadnutom konaní pôsobilo až šesť vyšetrovateľov polície,
ktorí „sa museli nanovo oboznamovať s rozsiahlym spisovým materiálom“, nebolo možné
prihliadnuť. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo
porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval
postup polície, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo
postupom konkrétneho vyšetrovateľa polície. V tejto súvislosti treba uviesť, že
nedostatočné personálne obsadenie polície a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí
zabezpečiť trestné konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len
v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (mutatis mutandis
I. ÚS 19/00, I. ÚS 50/01, I. ÚS 38/03). Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým
orgány činné v trestnom konaní, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie
vecí bez zbytočných prieťahov. Z vyjadrenia polície a okresnej prokuratúry nevyplýva
prijatie účinných opatrení v danej veci.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
a práva sťažovateľa zo strany polície na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru tak,
ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
3.2 Posúdenie postupu Okresnej prokuratúry Košice II a Krajskej prokuratúry
v Košiciach v napadnutom konaní
Ústavnému súdu neušlo pozornosti úsilie okresnej prokuratúry a krajskej
prokuratúry, ktoré sa v rámci svojej právomoci snažili zabezpečiť, aby napadnuté prípravné
konanie bolo bez zbytočných prieťahov. Na túto skutočnosť ústavný súd nemohol
neprihliadnuť pri rozhodovaní o výške priznaného finančného zadosťučinenia
sťažovateľovi. Ako to z chronológie súvisiacich spisov vyplýva, okresná prokuratúra, ale aj
krajská prokuratúra opakovane vytýkala nečinnosť vyšetrovateľa polície alebo urgovala
vykonanie úkonov v danej veci, avšak tieto prostriedky nápravy sa ukázali byť neúčinné,
teda iba formálne. Skutočnosť, že okresná prokuratúra a krajská prokuratúra napr. počas
dvoch rokov nečinnosti vyšetrovateľa polície (od 17. marca 2003 do 31. marca 2005), hoci
o tom mala informácie (pozri chronológiu v bode II tohto nálezu), neposkytla efektívnu
ochranu sťažovateľovi, nemožno hodnotiť inak ako porušenie základného práva sťažovateľa
na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov. Neposkytnutie efektívnej
ochrany je však v okolnostiach danej veci charakteristické na celé napadnuté konanie.
Vzhľadom na uvedené podstatné dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva a práva sťažovateľa aj zo strany okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry
na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 1.
3.3 Posúdenie postupu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v napadnutom
konaní
Je nesporné, že sťažovateľ v snahe riešiť zbytočné prieťahy v napadnutom konaní aj
generálnej prokuratúre adresoval 3. augusta 2005 podanie „označené ako podnet“.
Z vyjadrenia generálnej prokuratúry však vyplýva, že obsah tohto „podania zo dňa
28. 5. 2005, v súlade s ustanovením § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre vybavujúci
prokurátor podanie vyhodnotil ako podnet, ktorý štandardným postupom odstúpil príslušnej
prokuratúre na vybavenie. Sťažovateľ voči uvedenému postupu nenamietal a v priebehu
ďalšieho konania nevyužil ďalší zákonný prostriedok nápravy, a to opakovaný podnet podľa
§ 34 a nasl. zákona o prokuratúre.“. Treba prisvedčiť generálnej prokuratúre, že za týchto
okolností „nemala žiadny zákonný podklad vstúpiť do konania vedeného proti sťažovateľovi
a to, či už prostriedkami trestného práva, respektíve prostriedkom vybavenia opakovaného
podnetu podľa zákona o prokuratúre“.
Vzhľadom na uvedené podstatné dôvody je aj ústavný súd toho právneho názoru, že
generálna prokuratúra „svojím postupom neovplyvnila, a ani nemohla ovplyvniť dĺžku
prípravného konania vedeného proti sťažovateľovi, ktorý nevyužil všetky dostupné
prostriedky nápravy“, a preto ústavný súd vo vzťahu ku generálnej prokuratúre nevyslovil
porušenie základného práva a práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 5.
4. Vzhľadom na to, že 7. decembra 2011 okresná prokuratúra podala na sťažovateľa
obžalobu, pričom Okresný súd Košice II obžalobu prijal, neprichádzalo do úvahy
v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ požadoval priznať finančné zadosťučinenie vo výške 80 000 €, pretože
v dôsledku extrémne dlhého trestného stíhania má vážne zdravotné problémy a najmä preto,
že „(...) sa stal osobou bez práce, bez akýchkoľvek sociálnych kontaktov. Spoločnosť, okruh
jeho známych a priateľov, sa dramatickým spôsobom zúžil a v skutočnosti jedinou osobou,
ktorá mu verí, neposudzuje ho a neodsudzuje ho, je jeho manželka.“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd
preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím aj
na povahu veci (ako aj na to, že nejde o náhradu škody) a na všetky okolnosti zisteného
porušenia práv sťažovateľa, ako aj na podiel jednotlivých orgánov činných v trestnom
konaní na vzniknutých prieťahoch považuje vo vzťahu k polícii za primerané vo výške
3 500 €, vo vzťahu k okresnej prokuratúre vo výške 1 500 € a vo vzťahu ku krajskej
prokuratúre vo výške 500 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol o finančnom zadosťučinení pre
sťažovateľa tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za
dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia 23. mája 2013 a podanie
písomného stanoviska k vyjadreniam orgánov činných v napadnutom trestnom konaní
12. júna 2013). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát
po 130,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,81 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy
právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 275,94 €, ku ktorej bolo treba pripočítať
20 % DPH, teda sumu 55,18 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú
celkove sumu 331,12 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 a 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013