Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 565/2013
PDF · 282.54 KB
No categories available
IV. ÚS 565/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti L. Š., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C/139/2009 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C/690/2002, predtým vedenom pod sp. zn.
13 C/108/1996) v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 183/03 z 28. januára 2004, za účasti Okresného súdu Košice I, takto
rozhodol:
1. Základné právo L. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/139/2009 v období po
právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 183/03 z 28.
januára 2004 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C/139/2009 konal bez zbytočných prieťahov.
3. L. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),
ktoré mu j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť L. Š. trovy konania v sume
331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jeho právneho zástupcu
JUDr. R. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 565/2013 z 23. septembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/139/2009 (ďalej aj „napadnuté
konanie“) v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 183/03
z 28. januára 2004.
Zo sťažnosti vyplýva, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o nároku
vylúčenom na samostatné konanie, a to protinávrhu sťažovateľa uplatnenom na okresnom
súde ešte v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 690/2002.
Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté
konanie právoplatne skončené.
Sťažovateľ v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň
navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.
Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 6 000 € a úhrady trov
konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom
sp. zn. 1 Spr V/445/2013 (doručeným ústavnému súdu 29. októbra 2013), v ktorom sa
okrem iného uvádza:
„Po právnej stránke vec nie je zložitá. Po oboznámení sa s obsahom spisu musím
však pripustiť určitú zložitosť veci po skutkovej stránke. Skutková stránka veci ale
nespôsobila zjavne neprimeranú dĺžku konania. Doterajšiu dĺžku konania do značnej miery
ovplyvnili procesné úkony účastníkov konania, návrhy na nariadenie predbežných opatrení,
návrhy na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, návrhy na ustanovovanie
zástupcov z radov advokátov účastníkom konania, návrhy na vstup ďalších účastníkov
do konania, návrhy na rozšírenie žalobného návrhu a pod. Proti rozhodnutiu súdu o týchto
návrhoch podali účastníci konania niekoľkokrát odvolanie a spis bol zakaždým predložený
krajskému súdu. Súd musel niekoľkokrát vyzývať navrhovateľov na upresnenie žalobného
návrhu a tiež na predloženie potrebných dokladov. Niekoľkokrát bolo pojednávanie
odročené pre neprítomnosť účastníkov konania alebo ich zástupcov.
Dňa 27. 9. 2013 súd vo veci rozhodol. Proti tomuto rozhodnutiu podal dňa
11. 10. 2013 odvolanie žalobca (sťažovateľ).
Dňa 14. 10. 2013 podala odvolanie aj žalovaná v 1. rade.“
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním (doručeným
ústavnému súdu 18. novembra 2013), v ktorom uviedol: „Pokiaľ ide o stanovisko
k sťažnosti podané porušovateľom, to len potvrdzuje dôvodnosť podanej sťažnosti.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti a predloženého súdneho spisu okresného súdu sp. zn.
13 C 690/2002 ústavný súd zistil v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 183/03 z 28. januára 2004 tento priebeh a stav konania:
- 22. júla 2003 – okresný súd uznesením pripustil, aby do konania na strane
navrhovateľa vstúpil S. Š. (navrhovateľ v 2. rade) a na strane odporcu A. Š. (odporkyňa
v 2. rade),
- 31. októbra 2003 – Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením
sp. zn. 14 Co 153/03 uznesenie okresného súdu v spojení s opravným uznesením zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
- 5. januára 2004 – okresný súd uznesením opätovne rozhodol o návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia a krajský súd následne po podaní odvolania uznesením
sp. zn. 14 Co 49/04 zo 17. marca 2004 napadnuté uznesenie okresného súdu v časti potvrdil
a vo zvyšnej časti zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie,
- 11. júna 2004 – po podaní odvolania proti uzneseniu okresného súdu krajský súd
uznesením sp. zn. 14 Co 219/04 z 30. júla 2004 uznesenie okresného súdu v časti potvrdil
a v časti zmenil,
- 8. decembra 2004 – pojednávanie vo veci bolo odročené na neurčito na účel
ďalšieho dokazovania,
- 10. mája 2005 – okresný súd uznesením uložil sťažovateľovi v lehote 10 dní
spresniť svoj návrh na vydanie predbežného opatrenia zo 7. apríla 2005,
- 16. júna 2005 – okresný súd uznesením vyzval sťažovateľa, aby odstránil
nedostatky podania z 19. mája 2005,
- 26. augusta 2005 – okresný súd uznesením odmietol návrh navrhovateľa v 2. rade
na vydanie predbežného opatrenia a vo vzťahu k sťažovateľovi ho zamietol,
- 22. decembra 2005 – krajský súd uznesením sp. zn. 1 Co/390/2005 uznesenie
okresného súdu z 26. augusta 2005 zmenil tak, že odporkyni v 1. rade zakázal predmetnú
nehnuteľnosť predať, darovať alebo iným spôsobom previesť na iného, čím návrhu
sťažovateľa vyhovel,
- 17. júla 2006 – okresný súd pojednávanie odročil na 11. september 2006 na účel
ďalšieho dokazovania,
- 11. septembra 2006 – na pojednávaní bol vypočutý sťažovateľ, pojednávanie bolo
odročené na neurčito s tým, že sťažovateľ bol zaviazaný v lehote 30 dní predložiť
okresnému súdu požadované dokumenty,
- 26. marca 2007 – nariadené pojednávanie sa neuskutočnilo z dôvodu neúčasti
účastníkov konania a bolo odročené na 13. jún 2007; neskôr bolo odročené na 16. júl 2007,
- 16. júla 2007 – na pojednávaní bol vypočutý navrhovateľ v 2. rade, pojednávanie
bolo odročené na 17. október 2007,
- 19. septembra 2007 – okresný súd uznesením ustanovil odporkyni v 1. rade právnu
zástupkyňu advokátku JUDr. H.,
- 17. októbra 2007 – na pojednávaní boli vypočuté odporkyne v 1. a 2. rade
a predvolaný svedok, pojednávanie bolo odročené na 12. december 2007,
- 12. decembra 2007 – pojednávanie sa uskutočnilo, účastníci konania neúčasť
ospravedlnili, pojednávanie bolo odročené na 19. marec 2008, pričom toto pojednávanie sa
taktiež neuskutočnilo tak ako pojednávanie nariadené na 25. jún 2008,
- 26. augusta 2008 – v dôsledku úmrtia odporkyne v 2. rade a späťvztia návrhu
navrhovateľa v 2. rade z 25. augusta 2008 okresný súd uznesením z 19. januára 2009
konanie proti odporkyni v 2. rade zastavil (v dôsledku jej úmrtia) a vec v časti týkajúcej sa
navrhovateľov v 1. a 2. rade proti odporkyni v 1. rade vylúčil na samostatné konanie,
- 12. apríla 2010 – pojednávanie sa z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania
neuskutočnilo a bolo odročené na 28. jún 2010, uvedené pojednávanie sa taktiež
neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne,
- 22. novembra 2010 – pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 7. marec
2011, z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne bol nariadený ďalší termín
pojednávania na 25. máj 2011,
- 25. mája 2011 – pojednávanie bolo z dôvodu neprítomnosti zákonnej sudkyne
(urgentné vyšetrenie rodinného príslušníka po úraze) odročené na 18. júl 2011,
- 18. júla 2011 – pojednávanie bolo odročené na neurčito na účel ďalšieho
dokazovania,
- 29. februára 2012 – pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito
s tým, že po doručení vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa bude rozhodnuté o ďalšom
procesnom postupe,
- 28. novembra 2012 – pojednávanie bolo odročené na 21. január 2013. Uvedené
pojednávanie sa uskutočnilo s tým, že bolo odročené na 11. február 2013 na účel ďalšieho
dokazovania,
- 11. februára 2013 – pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 4. marec 2013
na účel vyhlásenia rozhodnutia,
- 4. marca 2013 – okresný súd uznesením rozhodol, že bude pokračovať
vo vykonávaní dokazovania, následne pojednávanie odročil na neurčito s tým, že sťažovateľ
bude vyzvaný, „aby upresnil niektoré doklady, ktoré sú sporné v tomto konaní a prípadne
priložil iné čitateľné fotokópie týchto dokladov“,
- 6. septembra 2013 – pojednávanie bolo odročené na 27. september 2013 na účel
vyhlásenia rozhodnutia,
- 27. septembra 2013 – okresný súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorý bol
po písomnom vyhotovení doručený účastníkom konania, sťažovateľ podaním doručeným
okresnému súdu 11. októbra 2013 podal proti prvostupňovému rozsudku odvolanie.
Odvolanie proti uvedenému rozsudku podala 14. októbra 2013 aj odporkyňa v 1. rade.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),
ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,
aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej
len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli
predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie
o vzájomnom návrhu sťažovateľa v občianskoprávnej veci týkajúceho sa
nárokov vyplývajúcich z podielového spoluvlastníctva účastníkov konania
k nehnuteľnostiam (rodinný dom a pozemok).
Ústavný súd v zhode s už vysloveným názorom v náleze sp. zn. III. ÚS 183/03
z 28. januára 2004, ako aj s názorom predsedu okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti
nepovažuje vec za právne zložitú. Určitú mieru skutkovej zložitosti možno pripustiť, avšak
na druhej strane touto okolnosťou nemožno ospravedlniť skutočnosť, že napadnuté konanie
nebolo napriek nálezu ústavného súdu z 28. januára 2004, ktorým už bolo vyslovené
porušenie označených práv sťažovateľa, dosiaľ právoplatne skončené.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania je druhým kritériom
pri rozhodovaní o tom, či v napadnutom konaní pred okresným súdom mohlo dôjsť
k zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd konštatuje, že v období po právoplatnosti nálezu sp. zn. III. ÚS 183/03
z 28. januára 2004 nezistil na strane sťažovateľa také skutočnosti, ktoré by významným
spôsobom ovplyvnili doterajšiu dĺžku napadnutého konania. Pokiaľ predseda okresného
súdu v súvislosti s predĺžením konania poukazuje na procesné úkony realizované
účastníkmi konania (napr. návrhy na nariadenie predbežných opatrení, priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov, ustanovenie zástupcov z radov advokátov, vstup ďalších
účastníkov do konania a pod.), ústavný súd poznamenáva, že ide o štandardný a legitímny
postup v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktorý má
za následok predĺženie konania, avšak ho nemožno pripísať na ťarchu sťažovateľa, ale ani
na ťarchu okresného súdu.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.
V období priebehu konania od 7. augusta 2003 do 22. decembra 2005 postupoval
okresný súd podľa názoru ústavného súdu neefektívne. V uvedenom období sa okresný súd
zaoberal iba rozhodovaním o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, pričom
až uznesením krajského súdu z 22. decembra 2005, teda asi po jeden a pol roku, bolo
o predmetnom návrhu definitívne rozhodnuté v prospech sťažovateľa.
Obdobím nečinnosti podľa názoru ústavného súdu je obdobie od 19. januára 2009
(okresný súd uznesením konanie voči odporkyni v 2. rade zastavil a vec v časti voči
odporkyni v 1. rade vylúčil na samostatné konanie) do 22. novembra 2010 (uskutočnilo sa
ďalšie pojednávanie).
Aj nasledujúce obdobie až do 29. februára 2012 sa vyznačuje nečinnosťou okresného
súdu. Pojednávania v tomto období nariadené na 25. máj 2011 a 18. júl 2011 sa
neuskutočnili.
Napriek tomu, že pojednávanie uskutočnené 11. februára 2013 bolo odročené
na 4. marec 2013 na účel vyhlásenia rozsudku, okresný súd rozsudok napokon na tomto
pojednávaní nevyhlásil a uznesením rozhodol, že bude pokračovať vo vykonávaní
dokazovania a vyzve sťažovateľa, „aby upresnil niektoré doklady, ktoré sú sporné v tomto
konaní“. Uvedené nesvedčí o efektívnosti a sústredenosti postupu okresného súdu
v napadnutom konaní.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného
súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty
účastníkov súdneho konania. „Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu)
môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej
sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.“
(napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 380/08, I. ÚS 158/2010)
Ani po vyhlásení rozsudku na pojednávaní uskutočnenom 27. septembra 2013 nebolo
napadnuté konanie právoplatne skončené. Proti rozsudku okresného súdu sa odvolal
sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 11. októbra 2013 a 14. októbra 2013
podala odvolanie aj odporkyňa v 1. rade.
Ústavný súd poukazuje na to, že napriek nálezu ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 183/03 z 28. januára 2004, ktorý porušenie základného práva sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní už vyslovil,
predmetné konanie dosiaľ nebolo právoplatne skončené. Hodnotiac uvedené obdobie
a berúc do úvahy aj celý doterajší priebeh napadnutého konania, ústavný súd konštatuje, že
nečinnosťou a neefektívnym postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
13 C/139/2009 v období po právoplatnosti nálezu sp. zn. III. ÚS 183/03 z 28. januára 2004
došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu sťažovateľom označených práv.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo
postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby v záujme zavŕšenia ochrany
označených práv vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 6 000 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že v dôsledku postupu
okresného súdu v napadnutom konaní „úplne stratil dôveru, že v prípade akéhokoľvek
porušenia práva je tu garancia nápravy zo strany autority, akou by mal byť súd...“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
13 C/139/2009, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, že
posudzované konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené
napriek tomu, že ústavný súd svojím nálezom sp. zn. III. ÚS 183/03 z 28. januára 2004 už
vyslovil porušenie práv označených sťažovateľom, ústavný súd považoval priznanie sumy
3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom JUDr. R.
K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá
bola 781 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom
2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokát je platcom
dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia
o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18
ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného
paušálu boli priznané v celkovej sume 331,13 €.
Ústavný súd podanie právneho zástupcu sťažovateľa doručené mu 18. novembra
2013 nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako
podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013