Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 791/2013
PDF · 223.22 KB
No categories available
IV. ÚS 791/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. K., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Š., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 4/2012 z 29. novembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. D. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013
doručená sťažnosť Ing. D. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Š., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Sžo 4/2012 z 29. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ v procesnom
postavení navrhovateľa sa v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) pod sp. zn. 29 Sp 34/2011 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia mesta K.
(ďalej len „mesto“) č. j. 1333/2011-13 z 22. augusta 2011. Mesto uvedeným rozhodnutím
zamietlo návrh sťažovateľa a jeho manželky na zabezpečenie predbežnej právnej ochrany
týkajúcej sa zákazu vykonávania stavebnej činnosti odporcov (stavebníkov) na stavbe
rodinného domu až do právoplatného skončenia konania v predmetnej veci.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 29 Sp 34/2011 z 9. decembra 2011 (ďalej aj
„rozsudok krajského súdu“) potvrdil rozhodnutie mesta č. j. 1333/2011-13 z 22. augusta
2011, pričom odporcovi a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal. Proti
rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie sťažovateľ spolu s manželkou.
O odvolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil odvolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Podľa názoru sťažovateľa „Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je
nepreskúmateľný, pretože v odôvodnení sa súd nevysporiadal so zásadnými právnymi
otázkami vyplývajúcich v odvolaní“.
Sťažovateľ v sťažnosti v podstate zopakoval argumentáciu, ktorá bola obsahom jeho
odvolania proti rozsudku krajského súdu, a navyše uviedol, že „NS SR ignoroval doplnenie
odvolania v ktorom som poukázal, že mesto K. si nesplnilo zákonnú povinnosť vo vecí konať
a zabezpečiť našu ochranu proti zrejmému zásahu do pokojného stavu podľa § 5 OZ, jednak
ako správny orgán, ale aj ako stavený úrad (v § 117 stavebného zákona ustanovuje, že
stavebným úradom je obec)...“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, spravodlivé súdne konanie
zaručených v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom NS SR č. 5 Sžo/4/2012 zo dňa
29. 11. 2012 porušené boli.
2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava zo dňa 29. 11. 201 pod sp. zn.
5 Sžo/4/2012 v celom rozsahu a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR Bratislava na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd SR Bratislava je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.
4. Najvyšší súd SR Bratislava je povinný zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú,
morálnu ujmu 3 000 eur.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na
uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby
a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto
konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv
a slobôd.
Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa
takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu
verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto
rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po
splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa
účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré
z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj
ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej
ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná
platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto je úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitov
ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu.
Sťažnostná argumentácia sťažovateľa je v podstate založená na tvrdení, že najvyšší
súd sa v napadnutom rozsudku „nevysporiadal so zásadnými právnymi otázkami
vyplývajúcich v odvolaní“ a tiež že „ignoroval doplnenie odvolania“.
Ústavný súd z k sťažnosti pripojenej fotokópie napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu zistil, že najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia okrem iného uvádza:
„Z obsahu predložených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho
preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie odporcu, ktorým rozhodol podľa § 5
Podľa ustanovenia § 5 Občianskeho zákonníka ak došlo k zrejmému zásahu do
pokojného stavu, možno sa domáhať ochrany na obci...
Ochranu proti tomu, kto právo poruší (porušuje) alebo ohrozí (ohrozuje), poskytuje
teda aj obec. Obec neposkytuje ochranu akémukoľvek porušeniu či ohrozeniu práva, ale iba
takému, ktoré nastalo tým, že sa bez právneho dôvodu zasiahlo do doterajšieho pokojného
stavu, ktorý bol pred zásahom. Ide o ochranu doterajšieho stavu bez toho, aby obec
skúmala, či ten, kto zasiahol do pokojného stavuje na to oprávnený, alebo nie.
K zrejmému zásahu do pokojného stavu v zmysle § 5 Občianskeho zákonníka
spravidla dôjde pri protiprávnom konaní. Obnovenie predošlého stavu by bolo možné
spravodlivo požadovať len v prípade, pokiaľ by bolo evidentne preukázané, že zmenený
stav, ktorý nastal v dôsledku nejakého konania, znamená zásah do subjektívnych
občianskych práv a je v súvislosti s protiprávnym konaním porušovateľa, t. j. je možné takto
vzniknutý stav považovať za závadný stav, ktorý nie je možné objektívne tolerovať. Avšak aj
pri preukázaní takéhoto stavu, môže obec len predbežne zásah zakázať alebo uložiť aby bol
obnovený predošlý stav, avšak z predbežnej povahy rozhodnutia obce vyplýva, že to nie je
možné dosiahnuť uložením konkrétnej povinnosti - rozhodnutím na plnenie.
Obec nemôže ochranu poskytnúť v takom prípade, ak sa zasiahlo do pokojného
stavu, v dôsledku vykonateľného súdneho rozhodnutia alebo na základe úradného
rozhodnutia, či povolenia.
Skutkovým základom pre rozhodnutie obce je posledný pokojný stav, ktorý existoval
pred zrejmým zásahom. Obec zisťuje a rieši len skutkové otázky. Obec neskúma a ani
nemôže skúmať, komu právo skutočne patrí, aká je právna pozícia jednotlivých strán. Tieto
otázky môže preskúmavať a rozhodnúť o nich iba súd.
Ak obec dôjde k záveru, že došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu, rozhodne
tak, že sa tým dosiahne obnovenie stavu, ktorý existoval pre zásahom. Obec teda neskúma
právny stav, platnosť právnych vzťahov, ale len posudzuje faktický stav, ktorý sa zásahom
tretej osoby zmenil oproti doterajšiemu stavu. Ide o tzv. posesórnu ochranu, v rámci ktorej
vydá rozhodnutie, ktoré musí mať náležitosti podľa § 46 a nasl. SP.
Obec sa v konaní nezaoberá otázkou, či zásah do pokojného stavu bol po práve alebo
v rozpore s ním. Zisťuje iba, či boli splnené podmienky požadované Občianskym
zákonníkom pre rozhodnutí. Tieto podmienky sú dve, a to:
a) zrejmé porušenie pokojného stavu - za také porušení je treba považovať zásah,
ktorý nevylučuje pochybnosti, že sa ním mení pokojný stav (posledný). Typické sú najmä
zásahy v oblasti tzv. susedských práv (§ 127 OZ.);
b) existencia pokojného stavu - ide o fakticky, poslední pokojný stav pred zásahom.
Rozsah poskytnuté ochrany je opätovne daný predmetným ustanovením Občianskeho
zákonníka.
Podľa nej je obec oprávnená zásah do pokojného stavu:
a) zakázať,
b) rušiteľovi uložiť, aby obnovil poslední pokojný stav,
c) zakázať a Občianskym zákonníkom, aby obnovil posledný pokojný stav.
Posledne uvedená možnosť nie je síce výslovne v zákone uvedená, nič menej ju
nemožno, podľa povahy veci, vylúčiť.
Výrok rozhodnutia by mal zodpovedať § 5 OZ. Predbežne sa zakáže zásah do
posledného pokojného stavu, ktorý sa opíše, alebo sa uloží obnovenie predošlého stavu,
ktorý sa takisto musí presne opísať, prípadne sa obe tieto zákonné možnosti kombinujú
podľa povahy prípadu. Iný výrok je neprípustný. Právoplatné rozhodnutie je po uplynutí
lehoty naplnenie, ktorá sa v ňom musí uviesť, vykonateľné a podľa povahy uloženej
povinnosti ho vykoná správny orgán alebo súdny exekútor.
Z ustanovenia § 5 posledná veta treba vyvodiť, že ochrana prostredníctvom obce je
iba dočasná, resp. predbežná. Zákon každému subjektu, do práv ktorého sa zasiahlo,
umožňuje domáhať sa súčasne alebo následne ochrany aj na súde.
Vzhľadom na ochranu, ktorú poskytuje obec, a na jej povahu, možno vyvodiť, že
rozhodnutie obce podľa § 5 má úplne iný charakter ako rozhodnutie súdu, a preto
občianskoprávny súd nie je a ani nemôže byť viazaný rozhodnutím obecného úradu
V nadväznosti na citované právne názory najvyšší súd, aplikujúc ich na vec
sťažovateľa, v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol:
„V danom prípade vznikla sporná otázka, akým spôsobom možno reálne zabezpečiť
odklad výkonu stavebného povolenia a zabezpečiť čoho sa navrhovatelia domáhajú -
zabrániť stavebníkom pokračovať v stavbe podľa právoplatného s rozhodnutia,
vykonateľnosť ktorého bola súdom odložená podľa § 250c OSP.
Odklad vykonateľnosti rozhodnutia predstavuje zabezpečovací procesný prostriedok.
Vo všeobecnosti sa pod vykonateľnosťou rozumejú účinky rozhodnutia štátneho orgánu
umožňujúce núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť (právo) na
plnenie obsiahnutú vo výroku rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne. V správnom
procesnom práve sa do pojmu vykonateľnosť rozhodnutia zahŕňa aj vznik subjektívneho
oprávnenia alebo práva, ktoré priamo vykonáva oprávnený účastník (napr. stavebné
povolenie). Vykonateľnosť administratívnych rozhodnutí, ktoré podliehajú preskúmaniu
v správnom súdnictve závisí od procesného predpisu upravujúceho postup orgánu,
spravidla verejnej správy, pri ktorom sa vydávajú vykonateľné rozhodnutia, t. j.
rozhodnutia, ktorými sa priznáva právo, zaväzuje na povinnosť alebo postihuje majetok.
Rozhodnutie správneho súdu o povolení odkladu vykonateľnosti treba považovať za
výnimočné rozhodnutie. Výnimočnosť tohto procesného úkonu správneho súdu spočíva
v tom, že takýmto pôsobením súdnej moci sa paralyzujú účinky právoplatného, a teda
vykonateľného rozhodnutia správneho orgánu, ktoré sa až do jeho zrušenia v súdnom
konaní považuje za zákonné (prezumpcia zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov).
Keďže v danom prípade, ako vyplýva z obsahu spisu, realizáciu odkladu výkonu
rozhodnutia nebolo možné v danej veci zabezpečiť orgánmi činnými v trestnom konaní
(nejde o trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia (§ 348 Trestného zákona) ani
v stavebnom konaní (nejde o priestupok podľa § 106 stavebného zákona), postup podľa § 5
OZ by prichádzal do úvahy za splnenia zákonom stanovených : podmienok, ako sú popísané
vyššie.“
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku taktiež uvádza:
«Odvolaniu navrhovateľov však nebolo možné vyhovieť, nakoľko Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudkom z 25. 01. 2012, sp. zn. 2 Sžp/11/2011 potvrdil rozsudok
Krajského súdu v Žiline z 13. 01. 2011, č. k. 21 S/2/2010-193, ktorým bola ako nedôvodná
zamietnutá žaloba navrhovateľov, ktorou sa navrhovatelia domáhali zrušenia stavebného
povolenia na stavbu „Rodinný dom, elektrická, vodovodná, kanalizačná a plynov prípojka“
vydaného pre stavebníkov Ing. A. Š... a manželku K. Š., obaja bytom K., vydaného
stavebným úradom Mestom K., č. j. Výst. 2630/2009-an z 28. 07. 2009 a potvrdeného
rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Ž. č. 2009/01849/KRA zo dňa 30. 10. 2009.
Konanie 21 S/2/2010 právoplatne skončené 06. 03. 2012.
Účinky odkladu vykonateľnosti rozhodnutia trvajú do rozhodnutia o zákonnosti
preskúmavaného správneho rozhodnutia. Po doručení tohto konečného rozhodnutia
zanikajú bez ohľadu na výsledok konania. Ak sa napadnuté rozhodnutie zruší, končí sa aj
jeho vykonateľnosť. Zamietnutím žaloby sa končí odklad vykonateľnosti z iného dôvodu.
Vychádzajúc z uvedeného neboli splnené podmienky ustanovenia § 5 Občianskeho
zákonníka, nakoľko právoplatným skočením konania o preskúmanie zákonnosti stavebného
povolenia vydaného účastníkom manželom Ing. A. S... a K. Š. účinnosť uznesenia Krajského
súdu v Žiline z 02. 06. 2010, č. k. 21 S/2/2010-57 o odklade vykonateľnosti rozhodnutia
Krajského stavebného úradu v Ž. č. 2009/01849/KRA zo dňa 30. 10. 2009 zanikla.
Na uvedenom závere nič nemení ani obsah podaného odvolania ani jeho doplnenia
doručenému najvyššiemu súdu dňa 29. 11. 2012, pretože neobsahujú žiadne nové tvrdenia
a dôkazy, ktoré by mohli niečo zmeniť na zisteniach a záveroch rozhodnutia najvyššieho
súdu.
Za tejto situácie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky nezostávalo nič iné, ako
podľa 250ja ods. 3 veta druhá a § 219 ods. 1 OSP rozsudok krajského súdu ako vo výroku
vecne správny potvrdiť.»
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom
rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, že nárok
sťažovateľa a jeho manželky právoplatným skončením konania vedeného krajským súdom
pod sp. zn. 21 S 2/2010 stratil oporu v hmotnom a procesnom práve a konanie podľa § 5
Občianskeho zákonníka, ktoré má charakter dočasnej, resp. predbežnej ochrany, sa stalo
bezpredmetné. I keď pre súd konajúci v správnom súdnictve je rozhodujúci stav, ktorý tu
bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (§ 250i ods. 1 prvá veta
v spojení s § 250l ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), najvyšší súd nemohol
neprihliadnuť na skutočnosť, že v čase jeho rozhodovania už nárok sťažovateľa zanikol.
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na
právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel
aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich správne súdnictvo)
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 2013