Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 791/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. K., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Š., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. novembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. D. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013

doručená sťažnosť Ing. D. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Š., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ v procesnom

postavení navrhovateľa sa v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia mesta K.

(ďalej len „mesto“) č. j. -13 z 22. augusta 2011. Mesto uvedeným rozhodnutím

zamietlo návrh sťažovateľa a jeho manželky na zabezpečenie predbežnej právnej ochrany

týkajúcej sa zákazu vykonávania stavebnej činnosti odporcov (stavebníkov) na stavbe

rodinného domu až do právoplatného skončenia konania v predmetnej veci.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 9. decembra 2011 (ďalej aj

„rozsudok krajského súdu“) potvrdil rozhodnutie mesta č. j. -13 z 22. augusta

2011, pričom odporcovi a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal. Proti

rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie sťažovateľ spolu s manželkou.

O odvolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Podľa názoru sťažovateľa „Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je

nepreskúmateľný, pretože v odôvodnení sa súd nevysporiadal so zásadnými právnymi

otázkami vyplývajúcich v odvolaní“.

Sťažovateľ v sťažnosti v podstate zopakoval argumentáciu, ktorá bola obsahom jeho

odvolania proti rozsudku krajského súdu, a navyše uviedol, že „NS SR ignoroval doplnenie

odvolania v ktorom som poukázal, že mesto K. si nesplnilo zákonnú povinnosť vo vecí konať

a zabezpečiť našu ochranu proti zrejmému zásahu do pokojného stavu podľa , jednak

ako správny orgán, ale aj ako stavený úrad (v § 117 stavebného zákona ustanovuje, že

stavebným úradom je obec)...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, spravodlivé súdne konanie

zaručených v článku 46 ods. 1 a článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom NS SR č. zo dňa

29. 11. 2012 porušené boli.

2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava zo dňa 29. 11. 201 pod sp. zn.

v celom rozsahu a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR Bratislava na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd SR Bratislava je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.

4. Najvyšší súd SR Bratislava je povinný zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú,

morálnu ujmu 3 000 eur.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na

uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby

a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa

takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené umožňuje každému, aby sa stal po

splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj

ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej

ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná

platná a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že

vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto je úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitov

ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ). K iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu.

Sťažnostná argumentácia sťažovateľa je v podstate založená na tvrdení, že najvyšší

súd sa v napadnutom rozsudku „nevysporiadal so zásadnými právnymi otázkami

vyplývajúcich v odvolaní“ a tiež že „ignoroval doplnenie odvolania“.

Ústavný súd z k sťažnosti pripojenej fotokópie napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu zistil, že najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia okrem iného uvádza:

„Z obsahu predložených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho

preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie odporcu, ktorým rozhodol podľa § 5

.

Podľa ustanovenia ak došlo k zrejmému zásahu do

pokojného stavu, možno sa domáhať ochrany na obci...

Ochranu proti tomu, kto právo poruší (porušuje) alebo ohrozí (ohrozuje), poskytuje

teda aj obec. Obec neposkytuje ochranu akémukoľvek porušeniu či ohrozeniu práva, ale iba

takému, ktoré nastalo tým, že sa bez právneho dôvodu zasiahlo do doterajšieho pokojného

stavu, ktorý bol pred zásahom. Ide o ochranu doterajšieho stavu bez toho, aby obec

skúmala, či ten, kto zasiahol do pokojného stavuje na to oprávnený, alebo nie.

K zrejmému zásahu do pokojného stavu v zmysle

spravidla dôjde pri protiprávnom konaní. Obnovenie predošlého stavu by bolo možné

spravodlivo požadovať len v prípade, pokiaľ by bolo evidentne preukázané, že zmenený

stav, ktorý nastal v dôsledku nejakého konania, znamená zásah do subjektívnych

občianskych práv a je v súvislosti s protiprávnym konaním porušovateľa, t. j. je možné takto

vzniknutý stav považovať za závadný stav, ktorý nie je možné objektívne tolerovať. Avšak aj

pri preukázaní takéhoto stavu, môže obec len predbežne zásah zakázať alebo uložiť aby bol

obnovený predošlý stav, avšak z predbežnej povahy rozhodnutia obce vyplýva, že to nie je

možné dosiahnuť uložením konkrétnej povinnosti - rozhodnutím na plnenie.

Obec nemôže ochranu poskytnúť v takom prípade, ak sa zasiahlo do pokojného

stavu, v dôsledku vykonateľného súdneho rozhodnutia alebo na základe úradného

rozhodnutia, či povolenia.

Skutkovým základom pre rozhodnutie obce je posledný pokojný stav, ktorý existoval

pred zrejmým zásahom. Obec zisťuje a rieši len skutkové otázky. Obec neskúma a ani

nemôže skúmať, komu právo skutočne patrí, aká je právna pozícia jednotlivých strán. Tieto

otázky môže preskúmavať a rozhodnúť o nich iba súd.

Ak obec dôjde k záveru, že došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu, rozhodne

tak, že sa tým dosiahne obnovenie stavu, ktorý existoval pre zásahom. Obec teda neskúma

právny stav, platnosť právnych vzťahov, ale len posudzuje faktický stav, ktorý sa zásahom

tretej osoby zmenil oproti doterajšiemu stavu. Ide o tzv. posesórnu ochranu, v rámci ktorej

vydá rozhodnutie, ktoré musí mať náležitosti podľa § 46 a nasl. SP.

Obec sa v konaní nezaoberá otázkou, či zásah do pokojného stavu bol po práve alebo

v rozpore s ním. Zisťuje iba, či boli splnené podmienky požadované Občianskym

zákonníkom pre rozhodnutí. Tieto podmienky sú dve, a to:

a) zrejmé porušenie pokojného stavu - za také porušení je treba považovať zásah,

ktorý nevylučuje pochybnosti, že sa ním mení pokojný stav (posledný). Typické sú najmä

zásahy v oblasti tzv. susedských práv ( .);

b) existencia pokojného stavu - ide o fakticky, poslední pokojný stav pred zásahom.

Rozsah poskytnuté ochrany je opätovne daný predmetným ustanovením Občianskeho

zákonníka.

Podľa nej je obec oprávnená zásah do pokojného stavu:

a) zakázať,

b) rušiteľovi uložiť, aby obnovil poslední pokojný stav,

c) zakázať a , aby obnovil posledný pokojný stav.

Posledne uvedená možnosť nie je síce výslovne v zákone uvedená, nič menej ju

nemožno, podľa povahy veci, vylúčiť.

Výrok rozhodnutia by mal zodpovedať . Predbežne sa zakáže zásah do

posledného pokojného stavu, ktorý sa opíše, alebo sa uloží obnovenie predošlého stavu,

ktorý sa takisto musí presne opísať, prípadne sa obe tieto zákonné možnosti kombinujú

podľa povahy prípadu. Iný výrok je neprípustný. Právoplatné rozhodnutie je po uplynutí

lehoty naplnenie, ktorá sa v ňom musí uviesť, vykonateľné a podľa povahy uloženej

povinnosti ho vykoná správny orgán alebo súdny exekútor.

Z ustanovenia § 5 posledná veta treba vyvodiť, že ochrana prostredníctvom obce je

iba dočasná, resp. predbežná. Zákon každému subjektu, do práv ktorého sa zasiahlo,

umožňuje domáhať sa súčasne alebo následne ochrany aj na súde.

Vzhľadom na ochranu, ktorú poskytuje obec, a na jej povahu, možno vyvodiť, že

rozhodnutie obce podľa § 5 má úplne iný charakter ako rozhodnutie súdu, a preto

občianskoprávny súd nie je a ani nemôže byť viazaný rozhodnutím obecného úradu

vydaného podľa . ...“

V nadväznosti na citované právne názory najvyšší súd, aplikujúc ich na vec

sťažovateľa, v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol:

„V danom prípade vznikla sporná otázka, akým spôsobom možno reálne zabezpečiť

odklad výkonu stavebného povolenia a zabezpečiť čoho sa navrhovatelia domáhajú -

zabrániť stavebníkom pokračovať v stavbe podľa právoplatného s rozhodnutia,

vykonateľnosť ktorého bola súdom odložená podľa .

Odklad vykonateľnosti rozhodnutia predstavuje zabezpečovací procesný prostriedok.

Vo všeobecnosti sa pod vykonateľnosťou rozumejú účinky rozhodnutia štátneho orgánu

umožňujúce núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť (právo) na

plnenie obsiahnutú vo výroku rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne. V správnom

procesnom práve sa do pojmu vykonateľnosť rozhodnutia zahŕňa aj vznik subjektívneho

oprávnenia alebo práva, ktoré priamo vykonáva oprávnený účastník (napr. stavebné

povolenie). Vykonateľnosť administratívnych rozhodnutí, ktoré podliehajú preskúmaniu

v správnom súdnictve závisí od procesného predpisu upravujúceho postup orgánu,

spravidla verejnej správy, pri ktorom sa vydávajú vykonateľné rozhodnutia, t. j.

rozhodnutia, ktorými sa priznáva právo, zaväzuje na povinnosť alebo postihuje majetok.

Rozhodnutie správneho súdu o povolení odkladu vykonateľnosti treba považovať za

výnimočné rozhodnutie. Výnimočnosť tohto procesného úkonu správneho súdu spočíva

v tom, že takýmto pôsobením súdnej moci sa paralyzujú účinky právoplatného, a teda

vykonateľného rozhodnutia správneho orgánu, ktoré sa až do jeho zrušenia v súdnom

konaní považuje za zákonné (prezumpcia zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov).

Keďže v danom prípade, ako vyplýva z obsahu spisu, realizáciu odkladu výkonu

rozhodnutia nebolo možné v danej veci zabezpečiť orgánmi činnými v trestnom konaní

(nejde o trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia ( ) ani

v stavebnom konaní (nejde o priestupok podľa § 106 stavebného zákona), postup podľa § 5

by prichádzal do úvahy za splnenia zákonom stanovených : podmienok, ako sú popísané

vyššie.“

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku taktiež uvádza:

«Odvolaniu navrhovateľov však nebolo možné vyhovieť, nakoľko Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozsudkom z 25. 01. 2012, sp. zn. potvrdil rozsudok

Krajského súdu v Žiline z 13. 01. 2011, č. k. -193, ktorým bola ako nedôvodná

zamietnutá žaloba navrhovateľov, ktorou sa navrhovatelia domáhali zrušenia stavebného

povolenia na stavbu „Rodinný dom, elektrická, vodovodná, kanalizačná a plynov prípojka“

vydaného pre stavebníkov Ing. A. Š... a manželku K. Š., obaja bytom K., vydaného

stavebným úradom Mestom K., č. j. Výst. 2630/2009-an z 28. 07. 2009 a potvrdeného

rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Ž. č. 2009/01849/KRA zo dňa 30. 10. 2009.

Konanie právoplatne skončené 06. 03. 2012.

Účinky odkladu vykonateľnosti rozhodnutia trvajú do rozhodnutia o zákonnosti

preskúmavaného správneho rozhodnutia. Po doručení tohto konečného rozhodnutia

zanikajú bez ohľadu na výsledok konania. Ak sa napadnuté rozhodnutie zruší, končí sa aj

jeho vykonateľnosť. Zamietnutím žaloby sa končí odklad vykonateľnosti z iného dôvodu.

Vychádzajúc z uvedeného neboli splnené podmienky ustanovenia § 5 Občianskeho

zákonníka, nakoľko právoplatným skočením konania o preskúmanie zákonnosti stavebného

povolenia vydaného účastníkom manželom Ing. A. S... a K. Š. účinnosť uznesenia Krajského

súdu v Žiline z 02. 06. 2010, č. k. -57 o odklade vykonateľnosti rozhodnutia

Krajského stavebného úradu v Ž. č. 2009/01849/KRA zo dňa 30. 10. 2009 zanikla.

Na uvedenom závere nič nemení ani obsah podaného odvolania ani jeho doplnenia

doručenému najvyššiemu súdu dňa 29. 11. 2012, pretože neobsahujú žiadne nové tvrdenia

a dôkazy, ktoré by mohli niečo zmeniť na zisteniach a záveroch rozhodnutia najvyššieho

súdu.

Za tejto situácie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky nezostávalo nič iné, ako

podľa 250ja ods. 3 veta druhá a rozsudok krajského súdu ako vo výroku

vecne správny potvrdiť.»

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom

rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, že nárok

sťažovateľa a jeho manželky právoplatným skončením konania vedeného krajským súdom

pod sp. zn. stratil oporu v hmotnom a procesnom práve a konanie podľa § 5

, ktoré má charakter dočasnej, resp. predbežnej ochrany, sa stalo

bezpredmetné. I keď pre súd konajúci v správnom súdnictve je rozhodujúci stav, ktorý tu

bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (§ 250i ods. 1 prvá veta

v spojení s ), najvyšší súd nemohol

neprihliadnuť na skutočnosť, že v čase jeho rozhodovania už nárok sťažovateľa zanikol.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na

právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

aplikovaných ustanovení (upravujúcich správne súdnictvo)

a .

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a základným právom podľa a právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013