Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 4/2014
PDF · 263.67 KB
No categories available
II. ÚS 4/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)
a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť mesta Levice, Námestie hrdinov 1,
Levice, právne zastúpeného LEGATE, s. r. o., advokátska kancelária, Gunduličova 6,
Bratislava, za ktorú koná advokát JUDr. Peter Vrábel, ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Levice č. k. 13 Er 806/2011-352
z 3. septembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť mesta Levice o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra
2013 doručená sťažnosť mesta Levice, Námestie hrdinov 1, Levice (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Okresného súdu Levice č. k. 13 Er 806/2011-352 z 3. septembra
2013 a navrhuje vydať tento nález:
„Okresný súd Levice uznesením č. k. 13 Er/806/2011-352 zo dňa 03. 09. 2013
porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 13 Er/806/2011-352
zo dňa 03. 09. 2013 a vec vracia Okresnému súdu Levice na ďalšie konanie.
Okresný súd Levice je povinný uhradiť na účet sťažovateľa náhradu trov konania
sťažovateľa do 15 dní od doručenia nálezu.“
Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľ bol rozhodcovským rozsudkom
Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn.
Rsp M-19/2009 zo 7. júna 2011 zaviazaný zaplatiť spoločnosti AMAZING CO. so sídlom
Capital City, Independence Avenue P. O. Box 1312, Victoria, Mahé, Seychelská republika
(ďalej len „žalobca“), spolu 1 055 139,20 € s príslušenstvom a nahradiť žalobcovi trovy
konania (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), všetko do troch dní od právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť 6. júla 2011
a vykonateľnosť 12. júla 2011.
Sťažovateľ žalobou z 8. júla 2011 doručenou Okresnému súdu Bratislava I žiadal
vydať rozsudok, ktorým bude rozhodcovský rozsudok zrušený, a zároveň požiadal o odklad
jeho vykonateľnosti. Žalobu odôvodnil tým, že jeden z rozhodcov bol predpojatý,
v rozhodcovskom konaní došlo k porušeniu rovnosti účastníkov a sú dané dôvody obnovy
konania. Okresný súd Bratislava I uznesením č. k. 33 Cb 80/2011-96 z 21. septembra 2011
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložil do právoplatnosti rozhodnutia o žalobe
sťažovateľa o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie
žalovaný, avšak Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 3 Cob 449/2011-333
z 30. novembra 2011 uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 33 Cb 80/2011-96
z 21. septembra 2011 potvrdil. Oba súdy vychádzali z toho, že začaté exekučné konanie by
mohlo viesť k nenapraviteľnej ujme na strane sťažovateľa, pretože navrátenie do pôvodného
stavu pri exekúcii nie je možné. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k.
33 Cb 80/2011-96 z 21. septembra 2011 sa stalo vykonateľné 30. septembra 2011.
Na základe návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie pre vymoženie povinnosti podľa
rozhodcovského rozsudku požiadal súdny exekútor JUDr. Boris Sobolovský (ďalej len
„súdny exekútor“) Okresný súd Levice o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Levice uznesením vyššieho súdneho úradníka č. k. 13 Er 806/2011-107
z 2. novembra 2011 žiadosť súdneho exekútora zamietol s poukazom na to, že Okresný súd
Bratislava I uznesením č. k. 33 Cb 80/2011-96 z 21. septembra 2011 odložil vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, čoho dôsledkom je, že niet vykonateľného exekučného titulu.
Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie a namietol i zaujatosť vyššieho súdneho
úradníka, ktorý vo veci rozhodoval.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 33 Cb 80/2011-500 z 20. septembra 2012
žalobu sťažovateľa o zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol a sťažovateľa zaviazal
na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 5. októbra 2012
odvolanie, o ktorom koná Krajský súd v Bratislave vo veci sp. zn. 2 Cob 435/2012.
Okresný súd Levice uznesením č. k. 13 Er 806/2011-163 z 24. septembra 2012
rozhodol o námietke zaujatosti tak, že vyššieho súdneho úradníka z prerokovania
a rozhodovania veci vylúčil.
O odvolaní žalobcu proti uzneseniu č. k. 13 Er 806/2011-107 z 2. novembra 2011
rozhodol sudca Okresného súdu Levice uznesením č. k. 13 Er 806/2011-202 z 26. novembra
2012 tak, že odvolaniu vyhovel, súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie, avšak
zároveň povolil odklad exekúcie do právoplatného skončenia konania vedeného pred
Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 33 Cb 80/2011. Okresný súd Levice toto
rozhodnutie odôvodnil tým, že „odklad vykonateľnosti neznamená, že rozhodnutie, ktoré
vlastnosť vykonateľnosti už skôr nadobudlo, ju odkladom vykonateľnosti stratilo. Odklad
vykonateľnosti rozhodnutia nepredstavuje prekážku pre vyhovenie žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie (rozhodnutie je aj naďalej vykonateľné), spôsobuje len
dočasnú nemožnosť realizácie exekúcie a je dôvodom na súčasný odklad exekúcie.
Odkladom vykonateľnosti exekučného titulu uznesením Okresného súdu Bratislava I...
exekučný titul vlastnosť vykonateľnosti, ktorú nadobudol 12. júla 2011 nestratil. Odklad
vykonateľnosti exekučného titulu... z uvedeného dôvodu nebráni vydaniu poverenia
na vykonanie exekúcie. Je však zároveň dôvodom na povolenie odkladu exekúcie.“.
Súdny exekútor doručil sťažovateľovi 28. januára 2013 upovedomenie o začatí
exekúcie č. k. EX 13259/2011-5 z 22. januára 2013, v ktorom oznámil sťažovateľovi, že
18. júla 2011 sa začalo exekučné konanie na vymoženie povinnosti uloženej
rozhodcovským rozsudkom a trov exekúcie (predbežne vo výške 40 832,70 €), vyzval
sťažovateľa na dobrovoľné splnenie povinnosti, zakázal sťažovateľovi nakladať
s majetkom, ktorý podlieha exekúcii, až do výšky vymáhanej pohľadávky a vyzval
sťažovateľa na podanie vyhlásenia o jeho majetku.
Proti exekúcii a trovám podal sťažovateľ 31. januára 2013 námietky, ktoré odôvodnil
tým, že súdny exekútor vydaním upovedomenia o začatí exekúcie marí účinky povoleného
odkladu exekúcie; poukázal na exekučnoprávnu imunitu sťažovateľa, ktorý je mestom;
argumentoval znova neexistenciou vykonateľného exekučného titulu a poukázal i na to, že
súdny exekútor postupuje neprimerane, pretože zablokoval sťažovateľovi tri bankové účty,
na ktorých sa nachádzajú prostriedky spolu v sume až 3 628 619,29 €, ktorá presahuje
vymáhanú pohľadávku. Osobitným podaním z 5. februára 2013 sťažovateľ navrhol
exekúciu zastaviť (s odôvodnením, že sa vedie exekúcia, hoci niet vykonateľného
exekučného titulu).
Okresný súd Levice uznesením vyššej súdnej úradníčky č. k. 13 Er 806/2011-298
z 25. marca 2013 námietky sťažovateľa proti exekúcii a trovám exekúcie, ako aj návrh
sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietol. Svoje rozhodnutie založil na zistení, že
sťažovateľ neuviedol v námietkach proti exekúcii dôvody, z ktorých vyplýva, že by
po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku
alebo by bránili jeho vymáhateľnosti, či iné dôvody, pre ktoré by exekúcia bola neprípustná.
Odklad vykonateľnosti exekučného titulu takýmto dôvodom nie je, ako to konštatoval
Okresný súd Levice už v uznesení č. k. 13 Er 806/2011-202 z 26. novembra 2012. Pokiaľ
sťažovateľ namieta zablokovanie svojich bankových účtov, ide o zabezpečovací úkon, ktorý
je súdny exekútor oprávnený vykonať v prípade odkladu exekúcie, ak nejde o odklad
exekúcie zo sociálnych dôvodov; ochrana povinného je zabezpečená tým, že počas trvania
povolenia odkladu exekúcie súdny exekútor nemôže prikázať banke vykonať odpísanie
zablokovaných finančných prostriedkov z účtu povinného. Námietkam sťažovateľa proti
trovám exekúcie nevyhovel z dôvodu, že predbežné trovy exekúcie boli vyčíslené správne,
a návrhu na zastavenie exekúcie z dôvodu, že odklad vykonateľnosti rozhodcovského
rozsudku nespôsobuje stratu vykonateľnosti exekučného titulu.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie z 12. apríla 2013, o ktorom
rozhodol sudca Okresného súdu Levice uznesením č. k. 13 Er 806/2011-352 z 3. septembra
2013 tak, že námietky sťažovateľa proti exekúcii zamietol a námietkam sťažovateľa proti
trovám exekúcie čiastočne vyhovel v časti hotových výdavkov v sume 300 €
a v prevyšujúcej časti ich zamietol.
Uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 13 Er 806/2011-352 z 3. septembra 2013
nadobudlo právoplatnosť 11. septembra 2013.
Sťažovateľ tvrdenia o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením Okresného súdu Levice č. k. 13 Er 806/2011-352 z 3. septembra 2013 odôvodnil
tým, že Okresný súd Levice vec nesprávne právne posúdil a svoje rozhodnutie nedostatočne
odôvodnil. Podľa presvedčenia sťažovateľa rozhodcovský rozsudok nie je exekučným
titulom, pretože nedisponuje vlastnosťou vykonateľnosti, keďže jeho vykonateľnosť bola
Okresným súdom Bratislava I odložená. Odkladom vykonateľnosti rozhodnutia sa účinky
jeho vykonateľnosti suspendujú a jeho nútený výkon nie je možný – odklad vykonateľnosti
bráni vo výkone exekúcie. Ak niet vykonateľného rozhodnutia, nemožno vydať poverenie
súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie a súdny exekútor nemôže vydať ani
upovedomenie o začatí exekúcie. Skúmaním, či v prebiehajúcej exekúcii neexistuje
prekážka, pre ktorú v nej nemožno pokračovať, ktorá môže spočívať aj v okolnostiach,
ktoré spôsobujú, že ani poverenie na vykonanie exekúcie nemalo byť vydané, sa exekučný
súd musí zaoberať v každom štádiu exekučného konania. Vykonávanie exekúcie napriek
právoplatne odloženej vykonateľnosti titulu popiera zmysel inštitútu odkladu
vykonateľnosti. Splnenie povinnosti uloženej exekučnej titulom sa vynucuje už aj tým, že je
vydané poverenie, alebo povinnému je uložená povinnosť so svojím majetkom
podliehajúcim exekúcii nenakladať. Keďže vo veci sťažovateľa bolo jedným rozhodnutím
udelené súdnemu exekútorovi poverenie a súčasne aj rozhodnuté o odklade exekúcie, súdny
exekútor nebol oprávnený vydať upovedomenie o začatí exekúcie a s poukazom na § 56
ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov, ktorý ustanovuje, že do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie môže
exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného, nemohol
vykonať ani zabezpečenie majetku sťažovateľa. Už len samotné zablokovanie účtov
sťažovateľa a zákaz nakladania s majetkom podliehajúcim exekúcii malo zvlášť nepriaznivé
následky pre sťažovateľa, vyvolalo neproporcionálne následky vo vzťahu medzi účastníkmi
konania. Napriek tomu, že súdny exekútor postupoval pri vydaní upovedomenia o začatí
exekúcie protizákonne (porušil § 56 ods. 5 Exekučného poriadku), exekučný súd
sťažovateľovi neposkytol ochranu. Pokiaľ je súdny exekútor povinný už v čase
do rozhodnutia súdu o návrhu na odklad exekúcie vykonávať len úkony smerujúce
k zabezpečeniu majetku povinného, nepochybne aj po povolení odkladu nesmie postupovať
tak, aby zmaril účinky povoleného odkladu exekúcie. Odklad exekúcie znamená, že
exekútor nemôže vykonávať inak potrebné úkony pre vymoženie nároku, a teda táto
procesná okolnosť bráni vymáhateľnosti exekučného titulu a odôvodňuje aj podanie
námietok. Rovnako tak aj námietky sťažovateľa smerujúce proti procesnému postupu
súdneho exekútora mal exekučný súd posúdiť z pohľadu neprípustnosti úkonov exekútora –
nezákonné blokačné úkony súdneho exekútora odôvodňujú vyhlásenie exekúcie
za neprípustnú (čím sa exekučný súd nezaoberal vôbec). Okresný súd Levice sa vôbec
nezaoberal ani námietkou sťažovateľa zdôrazňujúcou osobitnú procesnú situáciu založenú
súčasným poverením exekútora a odkladom exekúcie, za ktorej nemohlo nastať
arrestatorium. Sťažovateľ je presvedčený, že už len odklad vykonateľnosti rozhodcovského
rozsudku musí viesť k zastaveniu exekúcie a z tohto dôvodu bol exekučný súd povinný
exekúciu zastaviť.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa
stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02,
IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo
na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby
konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na ujmu jedného z účastníkov súdneho
konania. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia treba považovať za integrálnu súčasť práva
na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03). Preto
pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej
ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne
zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. II. ÚS 143/02).
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že k porušeniu jeho základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý proces malo dôjsť uznesením Okresného súdu Levice č. k.
13 Er 806/2011-352 z 3. septembra 2013 jednak jeho nedostatočným odôvodnením a jednak
nesprávnym právnym posúdením veci.
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Okresný súd Levice uznesenie č. k. 13 Er 806/2011-352 z 3. septembra 2013
odôvodnil takto:
«Námietky proti exekúcii sú procesnou obranou povinného proti neprípustnej
exekúcii, ktorých účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie
z dôvodov taxatívne uvedených v zákone. V § 50 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. sa kategoricky
ustanovuje, že povinný môže vzniesť proti exekúcii námietky vtedy, ak po vzniku exekučného
titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho
vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí,
ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej
v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa
neprihliadne. Predmetom námietok môžu byť skutočnosti procesného i hmotného práva,
ktorých spoločným znakom je, že tieto skutočnosti nastali až po vzniku exekučného titulu.
Z obsahu námietok povinného vyplýva, že povinný v nich uvádza dôvody, pre ktoré
považuje exekúciu za neprípustnú a ktoré považuje za dôvody brániace vymáhateľnosti
nároku oprávneného. Povinný tvrdí, že rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu
Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave č. k. RspM-129/2009 zo dňa
7. 6. 2011 nie je vôbec exekučným titulom, pretože nedisponuje vlastnosťou vykonateľnosti
vzhľadom k tomu, že Okresný súd Bratislava I odložil vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku...
V predmetnej exekučnej veci oprávnený doručil s návrhom na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi dňa 18. 7. 2011 rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu
Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave č. k. RspM-129/2009 zo dňa
7. 6. 2011 (ďalej len „exekučný titul“) na ktorom právoplatnosť a vykonateľnosť potvrdil
rozhodcovský súd, ktorý ho vydal. Podľa potvrdenia sa rozhodcovský rozsudok stal
vykonateľným dňom 12. 7. 2011.
Z uznesenia Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 21. 9. 2011 č. k. 33 Cb/80/2011-96
v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 11. 2011 č. k.
3 Cob/449/2011-333 vyplýva, že súd odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku
Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave vydaného
12. 7. 2011 č. k. RspM-19/2009, a to až do právoplatného skončenia konania vo veci.
V konaní na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 33 Cb 80/2011 ide o odloženie
vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom v tomto exekučnom
konaní, i keď dátum vydania tohto rozhodcovského rozsudku je vo výroku uznesenia, ktorým
súd rozhodol o odklade jeho vykonateľnosti uvedený nesprávne. Zrejmá nesprávnosť
v uvedení dátumu rozhodcovského rozsudku nemá vplyv na identifikovateľnosť rozhodnutia,
ktorého vykonateľnosť bola odložená, keďže z uznesenia vyplýva označenie rozhodcovského
rozsudku, spisovej značky aj účastníkov konania. Zo žaloby podanej na Okresnom súde
Bratislava I, ktorá je vedená pod sp. zn. 33 Cb/80/2011 vyplýva, že žalobca Mesto Levice,
žiada o zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného dňa 7. 6. 2011 Rozhodcovským súdom
Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave v konaní č. k. RsPM-19/2009.
Pokiaľ povinný uvádza, že rozhodcovský rozsudok, na základe ktorého sa oprávnený
domáha vymoženia svojho nároku v exekučnom konaní, nie je exekučným titulom, pretože
nedisponuje vlastnosťou vykonateľnosti, keď došlo k odloženiu jeho vykonateľnosti, k tomu
súd uvádza, že odklad vykonateľnosti exekučného titulu neznamená, že exekučný titul, ktorý
vlastnosť vykonateľnosti už skôr nadobudol, ju odkladom vykonateľnosti stratil. Exekučný
titul sa stal vykonateľným dňom 12. 7. 2011. Odklad vykonateľnosti exekučného titulu,
o ktorom bolo rozhodnuté v konaní na Okresnom súde Bratislava I, ktoré je vedené
pod sp. zn. 33 Cb/80/2011, spôsobuje len dočasnú nemožnosť realizácie exekúcie, ktorá je
dôvodom pre odklad exekúcie. Okresný súd Levice uznesením zo dňa 26. 11. 2012 č. k.
13 Er/806/2011-202 práve s prihliadnutím na odklad vykonateľnosti exekučného titulu
povolil podľa § 56 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. odklad exekúcie v tejto exekučnej veci
do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod
spisovou značkou 33 Cb/80/2011. Proti uzneseniu súdu odvolanie podané nebolo. Od dňa
povolenia odkladu exekúcie uznesením súdu súd poskytol povinnému právnu ochranu, aby
po dočasnú dobu, v uznesení súdom stanovenú, nedošlo k realizácii exekúcie.
Pokiaľ povinný namieta procesný postup súdneho exekútora, vykonávanie úkonov
súdneho exekútora napriek povolenému odkladu exekúcie, súd poukazuje na to, že
vykonanie procesných úkonov súdneho exekútora, jeho procesný postup v exekučnom
konaní, ktorých oprávnenosť a zákonnosť povinný namieta, nie je dôvodom pre vznesenie
námietok povinného proti exekúcii podľa § 50 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z., nakoľko
nepredstavuje dôvod, ktorý by bránil vymáhateľnosti nároku oprávneného a nepredstavuje
ani dôvod neprípustnosti exekúcie a dôvod pre jej zastavenie. Exekúcia môže postihnúť
majetok povinného len v rozsahu judikovanej pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu,
jej príslušenstva a trov exekúcie. Povinný v námietkach proti exekúcii neuviedol dôvody,
na základe ktorých by bolo možno dospieť k záveru o neprimeranom rozsahu exekúcie proti
povinnému. Je na zvážení súdneho exekútora, vzhľadom na výšku vymáhanej pohľadávky,
jej príslušenstva a trov exekúcie, ktorý spôsob vykonania exekúcie je postačujúci a vhodný
na vymoženie pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva, ako aj trov exekúcie, pričom
súdny exekútor je povinný prihliadať na ustanovenia Exekučného poriadku. V súčasnosti,
ako povinný uviedol, je blokovaný účet povinného č... do výšky 1,7 mil. eur, pričom povinný
nepreukázal, že by sa blokácia peňažných prostriedkov na účte týkala aj peňažných
prostriedkov, ktoré nemôžu byť postihnuté exekúciou. Skutočnosť, že určitý majetok je
z exekúcie vylúčený, nie je dôvodom na podanie námietok proti exekúcii. Procesnou
obranou povinného v takom prípade je podanie návrhu na zastavenie konania.
Súd námietky povinného z vyššie uvedených dôvodov zamietol, keď povinný
nepreukázal, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik
vymáhaného nároku, alebo by bránili jeho vymáhateľnosti alebo že sú tu iné dôvody,
pre ktoré je exekúcia neprípustná.
Súd námietkam povinného proti trovám exekúcie vyhovel v časti, a to pokiaľ ide
o námietky proti výške predbežných trov exekúcie v časti nákladov hotových výdavkov
vo výške 250 eur s 20 % DPH zo sumy 250 eur, t. j. s DPH 50 eur, t. j. v časti nákladov
hotových výdavkov vo výške 300 eur, nakoľko z upovedomenia o začatí exekúcie nevyplýva,
za ktoré úkony a v akej výške jednotlivo si súdny exekútor hotové výdavky vyčíslil. Súdny
exekútor len uviedol, že náklady hotových výdavkov sú 250 eur, k čomu prislúcha 20 %
DPH. V časti nákladov hotových výdavkov je upovedomenie o predbežných trovách
exekúcie nepreskúmateľné. V ostatnej časti súd námietkam povinného nevyhovel, nakoľko
pokiaľ ide o výšku predbežných trov exekúcie v časti vyčíslenej odmeny súdneho exekútora,
je vyčíslená v súlade s vyhl. č. 288/1995 Z. z. Odmena je vypočítaná ako 10 % z celkovej
vymáhanej pohľadávky, ktorá predstavuje sumu 1.153.668,39 eur (bez úrokov z omeškania).
Keďže 10 % (t. j. 50 % z 20 % odmeny z vymáhanej pohľadávky) z predmetnej pohľadávky
predstavuje sumu vyššiu, ako je maximálna výška odmeny súdneho exekútora v zmysle § 5
ods. 1 Exekučného poriadku, predbežnú odmenu si súdny exekútor vyčíslil ako 50 %
zo sumy 33.193,92 eur, t. j. 16.596,96 eur. Nakoľko je súdny exekútor platcom DPH,
účtoval si aj 20 % DPH z odmeny 16.596,96 eur. Súdnemu exekútorovi vznikol nárok na
predbežné trovy exekúcie vo vyčíslenej odmene už z dôvodu, že mu bolo vydané poverenie
na vykonanie exekúcie.»
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia Okresného
súdu Levice dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že Okresný súd Levice
dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti
sťažovateľa neobstojí. Okresný súd Levice dal dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré
sťažovateľ v odvolaní (proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky č. k. 13 Er 806/2011-298
z 25. marca 2013) nastolil. Vysvetlil, z akého dôvodu dospel k záveru o tom, že tu niet
okolností, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu a spôsobili zánik vymáhaného nároku
alebo bránili jeho vymáhateľnosti, a niet tu ani iných dôvodov, pre ktoré by bola exekúcia
neprípustná. Okresný súd Levice neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty
sťažovateľa, ktoré mali pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto
spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Sťažovateľ ďalej tvrdil, že uznesenie Okresného súdu Levice č. k.
13 Er 806/2011-352 z 3. septembra 2013 je založené na nesprávnom (neústavnom) právnom
posúdení veci.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Podľa tvrdení sťažovateľa porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý proces malo spočívať v ústavnej neakceptovateľnosti záveru Okresného súdu
Levice, podľa ktorého odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku nespôsobuje zánik
jeho spôsobilosti byť exekučným titulom. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že ak bolo
rozhodnuté Okresným súdom Bratislava I o odklade vykonateľnosti rozhodcovského
rozsudku, je ústavne neakceptovateľné na podklade takéhoto rozhodcovského rozsudku
udeliť súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, hoci súčasne je rozhodnuté
o povolení odkladu exekúcie (a pokiaľ sa tak už stalo, je nevyhnutné exekúciu bezodkladne
zastaviť).
Podľa § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) doručený rozhodcovský rozsudok,
ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania
rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
Podľa § 40 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní ak podá účastník rozhodcovského
konania žalobu na príslušnom súde, napadnutý rozhodcovský rozsudok zostáva právoplatný.
Súd, ktorý rozhoduje o žalobe, môže na návrh účastníka konania vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku odložiť.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade... d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov
a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku povinný môže vzniesť u exekútora
povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie
námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili
zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre
ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie
sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť
odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne.
Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad
exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).
Podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie
môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.
Podľa § 57 ods. 1 písm. a), b) a d) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak a)
sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným; b) rozhodnutie, ktoré je podkladom
na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným...,
d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú
exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona.
Ako vyplýva z citovaných zákonných ustanovení (§ 35 a § 40 ods. 2 zákona
o rozhodcovskom konaní), ktoré sú podkladom pre rozhodnutie o odklade vykonateľnosti
rozhodcovského rozsudku, samotné podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku
nemá žiaden vplyv na jeho právoplatnosť a vykonateľnosť. Zmyslom a účelom právnej
úpravy umožňujúcej súdu na návrh účastníka konania vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku odložiť je zabrániť nútenému vykonaniu ním uloženej povinnosti na čas
do rozhodnutia vo veci samej (o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku), pretože
v exekučnom konaní navrátenie do pôvodného stavu nie je možné. Pokiaľ je teda odložená
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku rozhodnutím súdu, tomuto inštitútu zodpovedá
taký ďalší postup exekučného súdu, ktorý rešpektuje takto definovaný účel a zmysel
inštitútu odkladu vykonateľnosti.
Sudca Okresného súdu Levice uznesením č. k. 13 Er 806/2011-202 z 26. novembra
2012 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak zároveň povolil odklad
exekúcie do právoplatného skončenia konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava I
pod sp. zn. 33 Cb 80/2011. Tento jeho postup nenarúša zmysel a účel inštitútu odkladu
vykonateľnosti, pretože pokiaľ je povolený odklad výkonu exekúcie, je vylúčené, aby došlo
k vytvoreniu stavu, ktorý je charakteristický tým, že nenávratne zmení postavenie
povinného.
Pokiaľ sťažovateľ argumentuje tým, že odkladom vykonateľnosti rozhodcovského
rozsudku nastal stav, ktorý je charakteristický absenciou vykonateľného rozhodnutia
(exekučného) titulu, a musí preto viesť k zastaveniu exekúcie, ústavný súd sa stotožňuje
s právnym názorom vysloveným v uznesení Okresného súdu Levice č. k. 13 Er 806/2011-
202 z 26. novembra 2012, podľa ktorého „odklad vykonateľnosti neznamená, že
rozhodnutie, ktoré vlastnosť vykonateľnosti už skôr nadobudlo, ju odkladom vykonateľnosti
stratilo. Odklad vykonateľnosti spôsobuje len dočasnú nemožnosť realizácie exekúcie a je
dôvodom na súčasný odklad exekúcie.“. Pokiaľ preto Okresný súd Levice udelil súdnemu
exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie za súčasného rozhodnutia o jej odklade,
rešpektoval účel a zmysel citovaných zákonných ustanovení a niet ani dôvodu, aby pri
rozhodovaní o námietkach sťažovateľa v dôsledku existencie rozhodnutia Okresného súdu
Bratislava I o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku mal dospieť k záveru
o neprípustnosti exekúcie a potrebe jej zastavenia. Neobstojí teda názor sťažovateľa, podľa
ktorého odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku musel viesť k zastaveniu
exekúcie.
Sťažovateľ ďalej namietal, že postup súdneho exekútora, ktorý vydal upovedomenie
o začatí exekúcie a zablokoval jeho bankové účty napriek tomu, že bol povolený odklad
exekúcie, je okolnosťou, ktorá odôvodňuje vyhovenie námietkam sťažovateľa proti
exekúcii, pretože ide o okolnosť, ktorá bráni jeho vymáhateľnosti alebo je iným dôvodom,
pre ktorý je exekúcia neprípustná.
Tento názor sťažovateľa nemôže obstáť už len z toho dôvodu, že procesný postup
súdneho exekútora nemôže založiť neprípustnosť exekúcie ako celku a nemôže spôsobiť ani
zánik vymáhaného nároku, či brániť jeho vymáhateľnosti. Navyše, ako vyplýva aj z tvrdení
samotného sťažovateľa, súdny exekútor v doterajšom priebehu exekúcie nevykonal žiadny
úkon, ktorým by zbavil sťažovateľa jeho vlastníckeho práva alebo sťažovateľovi patriacej
pohľadávky. Ústavný súd súhlasí so sťažovateľom, pokiaľ tento konštatoval, že rozhodnutie
o odklade exekúcie z dôvodu odkladu vykonateľnosti exekučného titulu je špecifickým
prípadom v exekučnom konaní. Nemožno však iba z tejto okolnosti vyvodiť závery,
ku ktorým dospieva sťažovateľ. Špecifickosť danej situácie vyžaduje aj pri posudzovaní
následkov povolenia odkladu exekúcie zohľadniť účel a zmysel inštitútu odkladu
vykonateľnosti rozhodnutia. Zákaz nakladania s majetkom sťažovateľa podliehajúcim
exekúcii je síce obmedzením výkonu jeho vlastníckeho práva, avšak nemá povahu nevratnú,
nevytvára situáciu vylučujúcu obnovenie prechádzajúceho stavu. Nemožno súhlasiť ani
s názorom sťažovateľa, ktorý považuje zákaz nakladania s majetkom podliehajúcim
exekúcii vyslovený mu súdnym exekútorom za vynucovanie splnenia povinnosti. Takýto
zákaz má zabezpečovaciu funkciu, pri posúdení proporcionality je potrebné zohľadniť
nielen jeho význam pre povinného, ale aj pre oprávneného, pretože dosiaľ je rozhodcovský
rozsudok naďalej právoplatným rozhodnutím, ktoré sťažovateľa právoplatne zaväzuje
na plnenie.
Iba to, že sťažovateľ sa s názorom a postupom Okresného súdu Levice vyjadreným
v napadnutom uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok
prijateľnosti ich sťažnosti.
Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby uznesením Okresného súdu
Levice č. k. 13 Er 806/2011-352 z 3. septembra 2013 mohlo dôjsť k porušeniu základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014