Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 43/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s. r. o.,

Košická 37, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Advokátska

kancelária, Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -273

zo 4. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s. r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. októbra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT

Slovakia, s. r. o., Košická 37, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -273 zo 4. júla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako žalovaný

v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. na návrh spoločnosti ENERGOSERVIS Janda, s. r. o.,

28. října 829/270, Ostrava, Česká republika (ďalej len „žalobca“). Predmetom konania je

zaplatenie sumy 1 314,48 € s príslušenstvom z titulu neuhradenia faktúr za poskytnuté

a vyúčtované právne služby, ako aj vzájomný návrh sťažovateľa na zaplatenie sumy

160 798,55 € z titulu náhrady škody.

V označenom konaní sťažovateľ 9. mája 2013 vzniesol námietku zaujatosti vo veci

konajúcej sudkyne. Svoj návrh na jej vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania vo veci

sp. zn. odôvodnil poukazom na zrušenie prvostupňového rozsudku

okresného súdu v predmetnom konaní, ako aj v inom konaní (sp. zn. ),

v ktorom sťažovateľ vystupuje ako účastník. V oboch prípadoch bola dôvodom zrušujúceho

rozhodnutia odvolacieho súdu identifikácia vady podľa § 221 ods. 1 písm. f) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

teda odňatia možnosti konať pred súdom.

Ďalej sťažovateľ v námietke zaujatosti uviedol, že „... podľa dôverných informácií

získaných z prostredia Okresného súdu... po zrušení predmetných rozsudkov nadobudla

zákonná sudkyňa iný nepriateľský vzťah voči našej spoločnosti (odporcovi).

Opätovne aj na pojednávaní dňa 30.04.2013 vo veci sp. zn.

oddemonštrovala jej nezáujem o zabezpečenie postupu podľa §-u 1 a nasl. a tým sa

sama diskvalifikovala.

Jej iný vzťah na veci bol umocnený aj vo vzťahu na Prešetrenie vybavenia sťažnosti

Krajský súdom... (sťažnosť vyhodnotená ako dôvodná)... Z prostredia Okresného súdu...

presiakli informácie, že na pojednávaní dňa 30.04.2013 rozhodne ako vo veci vedenej

pod sp. zn. , tak aj vo veci vedenej po .“.

Sťažovateľ zdôraznil, že pojednávanie nariadené na 30. apríl 2013 vo veci

sp. zn. «ani len riadne neskončilo, účastníci konania neopustili miestnosť,

v ktorej sa pojednávalo (sudkyňa to odporkyni neumožnila), neboli následne vyvolaní

zapisovateľkou, aby vstúpili do pojednávacej miestnosti a zákonná sudkyňa si doslovne

nadiktovala obsah zápisnice z údajného pojednávania vo vec sp. zn.

podľa jej zmysleného textu, čo odôvodnila tvrdením:

„ak ste voči mne vzniesli námietku zaujatosti v konaní pod sp. zn... ,

tak ste zaujatý aj v konaní pod sp. zn. “... Zákonná sudkyňa svojím konaním

a správaním sa aj na pojednávaní dňa 30.04.2013 oddemonštrovala svoj nepriateľský vzťah

k odporkyni.».

Krajský súd uznesením č. k. -273 zo 4. júla 2013 rozhodol, že sudkyňa

okresného súdu JUDr. Marta Šašinková nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania

veci vedenej pod sp. zn. . V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd

zdôraznil, že namietnutá sudkyňa sa k námietke zaujatosti „vyjadrila tak, že vo veci sa

necíti byť zaujatá ani pre pomer k veci ani vo vzťahu k účastníkom konania, ktorých

nepozná a nie je s nimi v žiadnom vzťahu“.

Na podklade relevantných ustanovení krajský súd

uviedol, že vylúčenie konajúceho sudcu môže byť založené iba na „existencii určitého

dôvodu, ktorý je vymedzený konkrétne označenými a zistenými skutočnosťami, v ktorých

svetle sa sudcovská nezaujatosť javí pochybnou. K tomu, aby bol sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci, nepostačujú pocity účastníka o tom, či možno mať

pochybnosti o jeho nezaujatosti, ale musí existovať konkrétny zákonom stanovený dôvod,

z ktorého vyplýva pochybnosť o nezaujatosti sudcu.“.

Ďalej krajský súd poukázal na ustálený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, v zmysle ktorého „meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu nemôže byť

subjektívne hľadisko účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nekoná

a nerozhoduje podľa jeho predstáv...“. Preto podľa krajského súdu „v námietke zaujatosti

účastník nemôže ako dôvod použiť okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní

o prejednávanej veci. Postupom sa rozumejú procesné úkony súdu vrátane jeho rozhodnutí,

ktoré upravujú vedenie konania a majú prípravný charakter. V širšom chápaní je možné

k postupu sudcu priradiť aj meritórne rozhodovanie vo veci, a to aj v inej veci účastníka,

ktoré je jeho ústavnou povinnosťou.

V predmetnej veci nadriadený súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by vzbudzovali

pochybnosti o nezaujatosti JUDr. Marty Šašinkovej pri prejednávaní a rozhodovaní vec,

pričom sudkyňa sama sa vyjadrila, že je bez vzťahu ku veci samej ako aj k účastníkom

konania.

Námietka zaujatosti uplatnená žalovaným obsahuje skutočnosti, ktoré sa týkajú

procesného postupu a rozhodovania sudkyne v tomto konaní, ako aj v inom konaní

účastníka, pričom tieto skutočnosti zásadne nemožno použiť ako dôvod na námietku

zaujatosti sudcu.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne poukazuje na dve

súčasne pred okresným súdom vedené konania, v ktorých vystupuje ako žalovaný, pričom

v oboch prípadoch bolo meritórne prvostupňové rozhodnutie krajským súdom ako súdom

odvolacím zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Z toho podľa sťažovateľa nesporne

vyplýva, že „súd neprerokoval a nerozhodol vec tak, aby voči účastníkom konania

(sťažovateľovi) postupoval nezaujato a nestranne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie“.

O sťažovateľovej námietke zaujatosti podľa jeho názoru krajský súd rozhodol

„v rozpore s požiadavkou na spravodlivosť súdneho konania... nepresvedčivo odôvodneným

uznesením... Krajský súd... rozhodol o námietke zaujatosti bez toho, aby preskúmal

konkrétne okolnosti. Pred rozhodnutím vo veci samej porušovateľ neumožnil sťažovateľovi,

aby mal vedomosť o vyjadrení zákonnej sudkyne k námietke zaujatosti a aby sa mohol

vyjadriť k jej vyjadreniu, čím porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“.

Sťažovateľ tvrdí, že sa krajský súd «v arbitrárnom odôvodnení napadnutého

uznesenia... presvedčivo a dôsledne nevyrovnal s tým, že:

1. rozhodujúcim pre posúdenie otázky zaujatosti sudcu nie je (subjektívne) stanovisko

sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu;

2. objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu,

ale podľa objektívnych symptómov a že práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti...

Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne navonok javiť

(rozhodnutie ESĽP vo veci Delcourt proti Belgicku, 1970);

3. posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu

sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať,

že by sudca zaujatý mohol byť;

4. rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti

zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená;

5. z judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,

že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti;

6. aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom

alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom

ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine iura et studio“, teda nezávisle

a nestranne.».

V závere sťažnosti sťažovateľ zdôrazňuje, že krajský súd sa „dostatočne

nevysporiadal s existenciou objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré vznikli

u sťažovateľa dôvodné pochybnosti o nestrannosti sudcu a to opakovane na pojednávaní

dňa 30.04.2013 v predmetnej veci...

Konanie porušovateľa voči sťažovateľovi nadobudlo charakter odmietnutia

spravodlivosti súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Porušovateľ nekonzistentným a svojvoľným postupom, arbitrárnym

odôvodnením napadnutého uznesenia odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

vo veci samej takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia s. r. o.

na súdnu ochranu zaručené v a právo

na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-273 zo dňa 04.07.2013, doručené 27.08.2013 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -273 zo dňa 04.07.2013

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. VENUS PROJECT Slovakia s. r. o. priznáva úhradu trov konania v sume

269,58 €..., ktoré je Okresný súd Bratislava I v Bratislave povinný zaplatiť na účet jeho

právnej zástupkyne advokátky JUDr. Emílie Korčekovej, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Z odôvodnenia sťažnosti možno identifikovať niekoľko námietok vznesených

voči postupu a uzneseniu krajského súdu v konaní o sťažovateľovej námietke zaujatosti.

Najviac do popredia vystupuje nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského

súdu, súčasne sťažovateľ namieta neumožnenie zaujať stanovisko k vyjadreniu zákonnej

sudkyne, ktorou reagovala na sťažovateľovu námietku zaujatosti, a napokon sťažovateľ

namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia, keďže ním krajský súd „uplatnené námietky...

nesprávne vyhodnotil...“. Kým teda prvá a tretia námietka smerujú zjavne voči samotnému

uzneseniu krajského súdu, druhá námietka atakuje postup krajského súdu pri rozhodovaní

o sťažovateľovej námietke zaujatosti.

1. Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom

aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení vysvetlil všetky

základné a podstatné črty procesného inštitútu námietky zaujatosti a konania o nej.

Rozhodujúcim je pritom zistenie, že krajský súd už vo všeobecnom pohľade akcentoval tie

typické znaky konania o námietke zaujatosti, ktoré v konečnom dôsledku mali význam

aj pre rozhodnutie o sťažovateľovej námietke zaujatosti.

Zdôraznil skutočnosť, že subjektívne pocity účastníka konania nie sú postačujúce

pre záver o existencii pochybností o nezaujatosti konajúceho sudcu, čím podľa názoru

ústavného súdu dostatočne reagoval na veľmi nekonkrétne tvrdenia sťažovateľa

o „dôverných informáciách“ z prostredia okresného súdu či o priesaku informácií o spôsobe

rozhodnutia na pojednávaní 30. apríla 2013.

Krajský súd tiež poukázal na pravidlo, podľa ktorého procesný postup namietaného

sudcu nemôže viesť k jeho vylúčeniu z prerokovávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 3

). Na prípad sťažovateľa ho konkretizoval záverom, že sťažovateľova námietka

zaujatosti „obsahuje skutočnosti, ktoré sa týkajú procesného postupu a rozhodovania

sudkyne v tomto konaní, ako aj v inom konaní účastníka, pričom tieto skutočnosti zásadne

nemožno použiť ako dôvod na námietku zaujatosti sudcu“.

Krajský súd vysvetlil dôvody svojho negatívneho rozhodnutia síce stručne,

no podľa názoru ústavného súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia predniesol

argumentáciu, ktorá dostatočne odpovedá na podstatné námietkové dôvody prednesené

sťažovateľom. Pokiaľ ide o údajné vyjadrenie konajúcej sudkyne, ktoré sťažovateľ

v námietke zaujatosti citoval („ak ste voči mne vzniesli námietku zaujatosti v konaní

pod sp. zn.... , tak ste zaujatý aj v konaní pod sp. zn. “), je

pravdou, že krajský súd na tento dôvod konkrétne nereagoval. Nemožno však opomenúť,

že citované vyjadrenie zostalo len v rovine tvrdenia sťažovateľa bez akéhokoľvek dôkazu,

a tak nebolo možné od krajského súdu očakávať, že ho pri rozhodovaní o námietke

zaujatosti povýši na podstatnú okolnosť súvisiacu s právnou ochranou poskytovanou

sťažovateľovi v konaní o jeho námietke zaujatosti. Preto s ohľadom na citovanú

stabilizovanú judikatúru ESĽP i ústavného súdu ani nemožno krajskému súdu vytknúť,

že sa touto časťou námietkovej argumentácie osobitne nezaoberal.

Prvú sťažnostnú námietku tak ústavný súd hodnotí ako zjavne nedôvodnú.

2. Sťažovateľ v dôvodoch svojej sťažnosti napáda i postup krajského súdu, ktorý mu

neumožnil zaujať stanovisko k vyjadreniu zákonnej sudkyne k námietke zaujatosti.

Systematicky tu ústavný súd považuje za potrebné venovať sa najprv namietanému

porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.1 Európsky súd pre ľudské práva už výslovne judikoval, že konanie, v ktorom

bola uplatnená námietka zaujatosti, sa netýka oprávnenosti trestného obvinenia

alebo občianskych práv a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozhodnutie

z 19. mája 2009 o sťažnosti č. 37111/04 vo veci Mianowicz c. Nemecko, rozhodnutie

z 20. októbra 2009 o sťažnosti č. 26362/02 vo veci Ovcharenko c. Ukrajina). Preto aj

ústavný súd zastáva vo svojej rozhodovacej praxi (, ) názor,

podľa ktorého medzi právom na nestranný súd zriadený zákonom podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a konaním všeobecného súdu o námietke zaujatosti niet príčinnej súvislosti

odôvodňujúcej ústavno-súdne testovanie takého konania z pohľadu konformity

s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súčasne však ústavný súd zdôrazňuje, že právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa viacero čiastkových práv vyjadrujúcich požadovanú

kvalitu postupov a rozhodnutí súdov. Niektoré z uvedených čiastkových práv

z aplikovateľnosti na konanie o námietke zaujatosti zrejme nemožno vylúčiť (napr. právo

na riadne odôvodnenia rozhodnutia súdu, pri ktorom ústavný súd zastáva názor, že je

aplikovateľné aj na súdne konania, ktoré z hľadiska ich merita vo všeobecnosti pod čl. 6

ods. 1 dohovoru subsumovateľné nie sú – pozri napr. nález vo veci sp. zn. ).

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa obsahovo zjavne smerujúcej k porušeniu

princípu rovnosti zbraní (neumožnenie vyjadriť sa k podkladu pre rozhodnutie súdu) však

ústavný súd rešpektujúc uvedenú judikatúru ESĽP dospel k záveru o nedostatku ústavne

relevantnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie garantovaným v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to práve z dôvodu,

že predmetom konania o sťažovateľovej námietke zaujatosti neboli občianske práva

a záväzky ani trestné obvinenie voči nemu. V tejto časti bolo potrebné teda sťažnosť

vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Ústavný súd už viackrát vo vzťahu s a dohovoru

vyslovil názor, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (), a tak v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (). To by mohlo na prvý

pohľad viesť k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a základným právom zaručeným .

Ústavný súd však neopomína, že kým aplikačný rozsah čl. 6 ods. 1 dohovoru

na úrovni občianskych práv a záväzkov je vyčerpaný konaniami, ktorých výsledok je

rozhodujúci („déterminante“, „decisive“) pre práva a povinnosti súkromnej povahy

(rozsudok ESĽP zo 16. júla 1971 o sťažnosti č. 2614/65 vo veci Ringeisen c. Rakúsko,

), právomoc slovenských súdov v občianskom súdnom konaní sa podľa

nevzťahuje iba na prejednávanie a rozhodovanie sporov, ale aj iných právnych vecí,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány, a dokonca podľa aj na prejednávanie iných vecí, ak to ustanovuje

zákon.

Niet pochýb, že základné právo podľa sa v rovine súdnej ochrany

vzťahuje na všetky „veci“, ktoré podľa zákona spadajú do právomoci súdov. Záber

základného práva na súdnu ochranu vo všetkých jeho podobách sa tak musí vzťahovať

i na „veci“ nemajúce rozhodujúci význam pre práva a povinnosti súkromnej povahy.

K takým „veciam“ bezpochyby patrí aj rozhodovanie nadriadeného súdu o námietkach

zaujatosti sudcov súdu podriadeného. Opačný záver by materiálne znamenal ústavne

neprijateľný výsledok, a to že v konaní o námietke zaujatosti sudcu nie je

potrebné rešpektovať požiadavky plynúce zo základného práva na súdnu ochranu

(m. m. ).

Už vo veci sp. zn. naznačil ústavný súd limitovaný charakter

účastníctva v konaní o vylúčení sudcov oproti konaniu vo veci samej, keď vychádzal

zo záveru, že konanie o námietke zaujatosti nepredstavuje typické sporové konanie.

Dokazuje to právna úprava obsiahnutá v – . Predovšetkým z nej vyplýva,

že konanie o námietke zaujatosti je jednoinštančné, námietka zaujatosti podaná jednou

zo strán sporovej veci sa nepredkladá na zaujatie stanoviska či vyjadrenie druhej sporovej

strane, o námietke zaujatosti rozhoduje nadriadený súd, teda nie inštančne vyšší súd,

čo svedčí o odlišnosti predmetu konania o námietke zaujatosti v porovnaní s konaním,

z ktorého procesného priebehu táto námietka vzišla. Všetky uvedené skutočnosti naznačujú,

že konanie o námietke zaujatosti sa svojou povahou blíži skôr konaniu prieskumnému

ako rozhodovaniu typickej sporovej veci.

Zdôraznená jedinečnosť povahy konania o námietke zaujatosti a konania

vo (sporovej) veci samej vrhá podľa názoru ústavného súdu osobitné svetlo na skutočnosť,

že krajský súd neumožnil sťažovateľovi oboznámiť sa s vyjadrením zákonnej sudkyne

k námietke zaujatosti a následne k nemu zaujať stanovisko. Dokazuje to i znenie § 16 ods. 1

, podľa ktorého súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu

na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Povinnou súčasťou predkladaného materiálu teda nie

je stanovisko účastníka konania, ktorý námietku zaujatosti podal, k vyjadreniu namietaného

sudcu. Z uvedených hľadísk je potrebné vyjadrenie sudcu k námietke jeho zaujatosti vnímať

skôr ako podklad pre rozhodnutie nadriadeného súdu než ako štandardný dôkaz vyžadujúci

si stanovisko sporovej protistrany. Preto je ústavný súd toho názoru, že základné právo

na súdnu ochranu v konaní o námietke zaujatosti podľa – nevyžaduje,

aby nadriadený súd umožnil účastníkovi, ktorý námietku zaujatosti podal, zaujať stanovisko

k vyjadreniu namietaného sudcu.

Druhá sťažovateľova námietka je na prvý pohľad nedôvodná.

3. Napokon sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta nesprávne vyhodnotenie obsahu

jeho námietky krajským súdom. Svojou podstatou ide o nesprávne právne posúdenie veci,

ktoré môže dosahovať ústavno-právny význam, ak je výrazom svojvôle konajúceho súdu

či dôsledkom ústavne nekonformného výkladu podústavných právnych predpisov. Posledná

sťažovateľom prednesená námietka je akýmsi zhrnutím nespokojnosti sťažovateľa

s rozhodnutím krajského súdu o námietke zaujatosti.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , ). Tento konštantne judikovaný

právny názor je dôsledkom ústavného konceptu oddelenosti ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) od sústavy všeobecného súdnictva.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných

prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie,

teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré zo základných práv uvedených

v .

Sťažovateľ v dôvodoch sťažnosti v šiestich bodoch systematicky sumarizuje

nedostatky, ktoré podľa jeho názoru v konečnom dôsledku viedli k porušeniu jeho

označených práv. Ústavný súd však podotýka, že argumentácia zhrnutá v spomenutých

ôsmich bodoch je skôr vyjadrením základných interpretačných pravidiel, ktoré musí súd

konajúci o námietke zaujatosti pri právnom posúdení rozhodujúceho skutkového základu

veci rešpektovať. Ich spoločným menovateľom je prednosť objektívneho hľadiska

posudzovania (ne)zaujatosti konajúceho sudcu pred jeho subjektívnym postojom k možnej

zaujatosti. Ústavný súd sa týmito všeobecne formulovanými požiadavkami v plnej miere

stotožňuje, z odôvodnenia sťažnosti však nevyplýva, v ktorom aspekte rozhodovania

o sťažovateľovej námietke zaujatosti krajský súd neprípustne uprednostnil subjektívne

stanovisko sudcu pred objektívnymi skutočnosťami, so zreteľom na ktoré môžu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Sťažovateľ jednoznačne neuviedol, aké poznatky ho

viedli k záveru, že krajský súd nedostatočne posúdil objektívnu stránku možnej zaujatosti

sudkyne okresného súdu.

Krajský súd zreteľne objasnil, že podľa procesný postup

a rozhodovanie konajúcej sudkyne nemôžu viesť k záveru o pochybnostiach o jej

nezaujatosti. Tým reagoval na sťažovateľov poukaz na zrušenie meritórnych rozhodnutí

odvolacím súdom pre odňatie možnosti konať pred súdom. Súčasne krajský súd nepriamo

naznačil, že dôvody podanej námietky zaujatosti sa v značnej miere zakladajú

na subjektívnych pocitoch sťažovateľa, pričom takto koncipované dôvody odmietol.

Podľa názoru ústavného súdu predmetné hodnotenie krajského súdu nesignalizuje známky

arbitrárnosti. Sťažovateľ námietku zaujatosti založil aj na „dôverných informáciách“

získaných z prostredia okresného súdu, odkiaľ „presiakli informácie...“.

Neverifikovateľnosť rekapitulovaných dôvodov plne odôvodňovala záver krajského súdu

o subjektívnych pocitoch sťažovateľa, na ktorých sa podstatná časť námietkovej

argumentácie zakladala. Ak by krajský súd na takéto dôvody prihliadal, potom by to viedlo

k absurdnej požiadavke, aby sa všeobecný súd musel zaoberať a vysporadúvať aj nijako

neverifikovanými tvrdeniami účastníka konania.

Aj tretiu námietku sťažovateľa preto ústavný súd na prvý pohľad vyhodnotil

ako nedôvodnú.

4. Súhrnne ústavný súd konštatuje, že sťažovateľova sťažnosť je na prvý pohľad

teda zjavne neopodstatnená, lebo pri jej predbežnom prerokovaní neboli zistené žiadne

signály, ktoré by po jej prijatí na ďalšie konanie boli spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia

sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

postupom ani uznesením krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (návrh na zrušenie napadnutého

uznesenia krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2014