Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 28/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť B. J.; obchodnej spoločnosti S.

P. I., s. r. o., Zámocká 20, Bratislava; P. H.; V. H., a Ing. B. H., zastúpených spoločnosťou

Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., Námestie sv. Egídia 93, Poprad, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Jozefa Beňa, PhD., vo veci namietaného

porušenia ich základného práva podľa rozsudkom

Okresného súdu Poprad sp. zn. z 21. septembra 2012 a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 21. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. J., obchodnej spoločnosti S. P. I., s. r. o., P. H., V. H. a Ing. B. H.

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013

elektronicky a 8. júla 2013 poštou doručená sťažnosť B. J. (ďalej len „sťažovateľ v 1.

rade“); obchodnej spoločnosti S. P. I., s. r. o., Zámocká 20, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka v 2. rade“); P. H. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“); V. H., a Ing. B. H. (spolu

ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených spoločnosťou Beňo & partners advokátska

kancelária, s. r. o., Nám. sv. Egídia 93, Poprad, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. Jozefa Beňa, PhD., vo veci namietaného porušenia ich základného práva

podľa (ďalej len „“) rozsudkom Okresného

súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. septembra 2012

a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. marca 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Ľ. G., v následnom súdnom spore

vystupujúca v procesnom postavení žalobkyne (ďalej len „žalobkyňa“) založila vlastnú

nehnuteľnosť zapísanú na LV... v prospech O., a. s. (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), na

účely zabezpečenia svojho záväzku vrátiť bankový úver. V dôsledku riadneho a včasného

nesplácania úveru sa tento stal predčasne splatným. Žalovaná v 1. rade splnomocnila

obchodnú spoločnosť S., spol. s r. o., P. (ďalej len „žalovaná v 2. rade“), predajom zálohu.

Žalovaná v 2. rade záloh predala na základe kúpnej zmluvy obchodnej spoločnosti H., spol.

s r. o., P. (ďalej len „žalovaná v 3. rade“), a sťažovateľovi v 1. rade (v procesnom postavení

žalovaného vo 4. rade, pozn.). Kúpnu zmluvu namiesto žalobkyne podpísal štatutárny orgán

žalovanej v 2. rade, ktorý konal na základe splnomocnenia od žalovanej v 1. rade. Žalovaná

v 3. rade a sťažovateľ v 1. rade nehnuteľnosť neskôr predali ďalším žalovaným. Predaj

zálohu sa uskutočnil za právneho stavu účinného k 10. októbru 1997.

Sťažovatelia (v procesnom postavení žalovaných vo 4., v 5., 7., 8. a 9. rade, pozn.)

uviedli, že „podstatou sporu medzi účastníkmi bol spor o vlastnícke právo k nehnuteľnosti

medzi žalobkyňou, ktorá bola vo vzťahu k tejto nehnuteľnosti záložcom a žalovanými

v 5. (sťažovateľka v 2. rade, pozn.) a 6. rade (Ing. J. R., S., pozn.), ktorí boli v čase vydania

napadnutého rozhodnutia zapísaní na liste vlastníctva z titulu kúpy nehnuteľnosti. Žalovaný

v 1. rade bol záložným veriteľom. Žalovaný v 2. rade bol osobou vykonávajúci predaj

zálohu. Ostatní účastníci konania boli účastníkmi scudzovacích zmlúv, na základe ktorých

vlastnícke právo žalobkyne prešlo na žalovaných v 5. 6. rade.“.

Podľa sťažovateľov podstatou argumentácie žalobkyne bolo najmä jej tvrdenie, že

„plná moc, ktorou žalobkyňa ako záložca poverila žalovaného v 1. rade ako záložného

veriteľa na predaj zálohu je neplatná z dôvodu rozporu záujmov zástupcu a zastúpeného.

Okrem toho žalobkyňa namietala oprávnenie žalovaného v 1. rade ako záložného veriteľa

splnomocniť na predaj zálohu ďalšiu osobu, ktorou bol žalovaný v 2. rade.“.

Proti argumentácii žalobkyne sa žalovaní bránili právnym názorom, podľa ktorého

„na predaj zálohu záložným veriteľom v mene a na účet záložcu nie je potrebné žiadne

splnomocnenie. Záložný veriteľ koná pri predaji zálohu v mene záložcu bez ohľadu na to, či

s tým záložca súhlasí alebo nesúhlasí. Jediným predpokladom na toto konanie je, aby v čase

predaja zálohu boli splnené podmienky na jeho predaj uvedené v záložnej zmluve. Tento

právny stav platil podľa názoru žalovaných aj pred novelou účinnou od 1. 1. 2003,

ktorá výslovne stanovila, že pri výkone záložného práva koná záložný veriteľ v mene záložcu

( ).“.

Okresný súd o žalobe žalobkyne rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 21. septembra 2012, pričom v ňom okrem iného určil, že žalobkyňa je vlastníčkou spornej

nehnuteľnosti. Tento právny záver okresný súd v podstatnom odôvodnil tieto:

«a) Na kúpnej zmluve zo dňa 10. 10. 1997 nie je pri podpise predávajúceho uvedené

meno žalobkyne ako predávajúcej ale len názov žalovaného v 2. rade. Z uvedeného súd

usúdil, že žalovaný v 2. rade (S., s. r. o.) predal nehnuteľnosť vo vlastnom mene, na čo

nemal ako nevlastník právo.

b) Žalovaný v 2. rade (S., s. r. o.) nemohol konať v mene žalobkyne ale len v mene

žalovaného v 1. rade (banka), čím mal podľa názoru súdu prekročiť svoje oprávnenie z

mandátnej zmluvy.

c) Žalovaný v 2. rade (S., s. r. o.) mal podľa názoru súdu prvého stupňa z titulu

záložnej zmluvy oprávnenie konať len ako sprostredkovateľ predaja a nemal oprávnenie

uzatvárať kúpnu zmluvu vo svojom mene alebo v mene žalobkyne.

d) Neplatnosťou kúpnej zmluvy zo dňa 10.10.1997 z hore uvedených dôvodov súd

odvodil neplatnosť všetkých ďalších scudzovacích zmlúv na základe zásady „nemo plus

iuris“ a určil vlastnícke právo žalobkyne.»

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 21. marca 2013 tak, že napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovatelia uvádzajú, že krajský súd odôvodnil

svoje rozhodnutie predovšetkým tým, že „v plnej moci na predaj zálohu žalobkyňa výslovne

vymedzila osobu, ktorú na predaj zálohu poverila. Touto osobou bol výlučne žalovaný

v 1. rade, ktorý mohol konať len osobne, bez možnosti splnomocniť na predaj zálohu inú

osobu.“. S ostatnými námietkami sťažovateľov sa odvolací súd podľa sťažovateľov

vysporiadal tak, že ich spoločne označil za účelové a nedôvodné.

Sťažovatelia v sťažnosti formulujú výhrady voči právnym záverom vyplývajúcim

z napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, ktoré považujú za nesprávne

z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných

právnych noriem vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, a zároveň podávajú vlastnú

interpretáciu príslušných právnych noriem aplikovateľných na posudzovanú právnu vec.

V konaní pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom sťažovatelia namietali, že

„žiadna plná moc záložcu pre záložného veriteľa nebola potrebná a preto nemá právny

význam skúmať jej platnosť alebo správnosť jej realizácie. Oprávnenie záložného veriteľa

predať záloh v mene záložcu spôsobom dohodnutým v zmluve vyplýva zo samotnej povahy

inštitútu záložného práva...“.

V tejto súvislosti sťažovatelia argumentovali tým, že „záložca udeľuje súhlas na

predaj zálohu v prípade nesplnenia zabezpečovaného záväzku tým, že záloh do zálohy

odovzdá. Ius distrahendi záložného veriteľa vzniká priamo v prípade nesplnenia

zabezpečovaného záväzku. Žiadny osobitný súhlas alebo dokonca splnomocnenie nie je

záložný veriteľ povinný vyžadovať.“.

Podľa sťažovateľov z odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov (najmä však

z odôvodnenia odvolacieho súdu) nie je zrejmé, na základe čoho súdy dospeli k názoru, že:

„a) v rozhodnom čase bola na predaj zálohu potrebné zmluvné plnomocenstvo

záložcu

b) v rozhodnom čase sa právnická osoba v postavení splnomocnenca nemohla

nechať zastúpiť ďalším splnomocnencom bez súhlasu splnomocniteľa“, čím sa súdy vyhli

„dvom najzásadnejším právnym sporným otázkam majúcim vplyv na rozhodnutie v merite

veci“.

Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu sťažovatelia

považujú tiež skutočnosť, že „konali so žalovaným 3./ - H., spol. s r.o. napriek tomu, že táto

právnická osoba zanikla dňa 12. 9. 2008. Uvedená procesná skutočnosť vyplýva okrem

iného aj z uvedenia žalovaného 3./ v záhlaví oboch rozsudkov, hoci v čase ich vyhlásenia

preukázateľne nemal procesnú subjektivitu.“. Podľa sťažovateľov „až po právoplatnosti

rozhodnutia o zastavení konania voči žalovanému 3./ mohol súd v konaní pokračovať“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 3. 2013, sp. zn. ,

ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu Poprad zo dňa 21. 9. 2012, sp. zn.

bolo porušené ústavné právo sťažovateľov zaručené článkom 46 ods. 1

SR.

Ústavný súd predmetné rozhodnutia zrušuje a vec vracia okresnému súdu Poprad,

aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na , podľa

ktorého je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade zastúpení

kvalifikovaným právnym zástupcom. Ústavný súd preto v danej veci sťažnosť predbežne

prerokoval len v rozsahu namietaného porušenia toho základného práva, vyslovenia

porušenia ktorého sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Tvrdenia o porušení základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných

práv a slobôd, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie

sťažovateľov (, ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 21. septembra

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Sťažovatelia sťažnosťou napádajú postup okresného súdu v napadnutom konaní

a napadnutý rozsudok vydaný v tomto konaní, ktorým okresný súd určil, že žalobkyňa je

vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV...

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia využili svoje právo podať proti

namietanému postupu a namietanému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa prvej vety z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 21. marca 2013

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu

podali sťažovatelia 7. júna 2013 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania

sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd

ešte nerozhodol (okresný súd odstúpil dovolanie sťažovateľov najvyššiemu súdu ako

dovolaciemu súdu 11. novembra 2013, pozn.).

Ústavný súd v súvislosti so skutočnosťou, že sťažovatelia proti napadnutému

rozsudku krajského súdu podali aj dovolanie, poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (m. m.

), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie tohto účinného oprávneného právneho

prostriedku oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná

interpretácia by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté

rozhodnutie súčasne preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa

nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť

súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je

prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo

podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m.

).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovatelia podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty z ústavného hľadiska

akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, ako predčasné (m. m. ).

Ústavný súd, vychádzajúc aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“), vo svojej ustálenej judikatúre (napr. , ,

) vyslovuje právny záver, podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa

je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. V nadväznosti na

tento právny záver ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľov zároveň poukazuje na

svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. , , ,

, ), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie

sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade podania

dovolania podali zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP

z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo

rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti

meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis

odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014