Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 448/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

spoločnosti

, a

, zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Beňom, PhD.,

advokátska kancelária Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., Námestie

sv. Egídia 93, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v rozsudkom Okresného súdu

Poprad sp. zn. z 21. septembra 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 21. marca 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , obchodnej spoločnosti , ,

a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla

2015 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ v 1. rade“), obchodnej spoločnosti (ďalej

len „sťažovateľka v 2. rade“), (ďalej len

„sťažovateľ v 3. rade“), (ďalej len

„sťažovateľ vo 4. rade“), a

(ďalej len „sťažovateľ v 5. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 21. septembra 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 21. marca 2013 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. januára 2015.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobkyňa v právnom postavení záložnej

dlžníčky (ďalej len „žalobkyňa“ alebo aj „záložná dlžníčka“), ktorá na účely zabezpečenia

splatenia svojho dlhu z úveru založila nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve (pozemok a dom,

ďalej len „sporné nehnuteľnosti“, pozn.) záložnou zmluvou v prospech záložného veriteľa

( , pozn.), ktorý jej úver poskytol a ktorý mal v spore procesné

postavenie žalovaného v 1. rade (ďalej len „žalovaný v 1. rade“ alebo aj „banka“), sa v

konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. žalobou domáhala pôvodne iba

určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 10. októbra 1997, ktorou žalovaný v 2. rade (obchodná

spoločnosť , pozn.) z poverenia žalovaného v 1. rade, a teda záložného

veriteľa ( , pozn.) z titulu nesplácania úveru žalobkyňou scudzil

sporné nehnuteľnosti v jej vlastníctve, a to žalovaným v 3. rade (obchodná spoločnosť

, pozn.) a vo 4. rade ( , tiež sťažovateľ v 1.

rade, pozn.). Keďže v priebehu súdneho sporu došlo k ďalším opakovaným scudzeniam

sporných nehnuteľností medzi žalovanými v 3. rade, vo 4. rade (sťažovateľ v 1. rade)

a následne žalovaným v 5. rade (obchodná spoločnosť , tiež sťažovateľka v 2.

rade), žalovaným v 6. rade ( ), žalovaným v 7. rade ( , tiež

sťažovateľ v 3. rade), žalovaným v 8. rade ( , tiež sťažovateľ vo 4. rade)

a žalovaným v 9. rade ( , tiež sťažovateľ v 5. rade), žalobkyňa upravila

žalobný petit tak, že sa žalobou domáhala určenia neplatnosti všetkých týchto scudzovacích

právnych úkonov sporných nehnuteľností, pričom okresný súd v poradí prvým rozsudkom

z 27. októbra 2005 tejto žalobe vyhovel, avšak tento rozsudok bol zrušený odvolacím

súdom z dôvodu, že okresný súd sa nevysporiadal s „... otázkou naliehavého právneho

záujmu žalobkyne na požadovanom určení...“ neplatnosti scudzovacích úkonov. V dôsledku

uvedeného žalobkyňa zmenila žalobný petit, ktorým sa domáhala už nielen určenia

neplatnosti scudzovacích úkonov sporných nehnuteľností, ale aj určenia svojho vlastníckeho

práva k týmto sporným nehnuteľnostiam, pričom okresný súd v poradí druhým svojím

rozsudkom z 2. októbra 2008 tejto žalobe opäť vyhovel, avšak tento rozsudok bol opätovne

zrušený odvolacím súdom, ktorý konštatoval, že pasívne legitimovaným účastníkom na

žalovanej strane v konaní o určenie vlastníckeho práva môžu byť len žalovaní, ktorí sú

v čase podania žaloby aktuálne zapísaní ako vlastníci sporných nehnuteľností v príslušnom

katastri nehnuteľností [t. j. len žalovaný v 5. rade a tiež sťažovateľka v 2. rade ̶obchodná

spoločnosť ., ako aj žalovaný v 6. rade ̶] a vzhľadom na

formuláciu žalobného petitu by sa otázka neplatnosti scudzovacích právnych úkonov mala

riešiť len ako otázka prejudiciálna. Následne po vrátení veci okresnému súdu žalobkyňa

v dôsledku uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu svojím podaním zo 7. júna 2010

zobrala späť žalobu v časti určenia neplatnosti scudzovacích právnych úkonov a v žalobnom

petite sa domáhala už iba určenia svojho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam.

Uznesenie okresného súdu z 18. apríla 2011 o zastavení konania v časti späťvzatej žaloby aj

napriek nesúhlasu žalovaných s týmto zastavením bolo zrušené odvolacím súdom z dôvodu

nevysporiadania sa okresného súdu s dôvodmi nesúhlasu žalovaných na tomto zastavení.

3. Po vypočutí žalovaných v 1. rade – 4. rade a v 7. rade – 9. rade o dôvodoch ich

nesúhlasu so zastavením konania v časti určenia neplatnosti scudzovacích právnych úkonov

sporných nehnuteľností, ktorých dôvody boli založené na ich konštatovaní, že aj pri závere,

že pasívne legitimovanými v spore o určenie vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam by mali byť len v katastri nehnuteľností aktuálne zapísaní vlastníci, sa

v konečnom dôsledku určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam dotkne aj ich

právneho postavenia ako účastníkov scudzovacích právnych úkonov týchto sporných

nehnuteľností. Okresný súd po vyhodnotení týchto dôvodov ako nepodstatných rozsudkom

sp. zn. z 21. septembra 2012 zastavil konanie v časti o určenie neplatnosti

scudzovacích právnych úkonov sporných nehnuteľností a súčasne určil, že ich vlastníčkou

je žalobkyňa.

4. Okresný súd založil svoje rozhodnutie o určení vlastníckeho práva žalobkyne

k sporným nehnuteľnostiam na konštatovaní o neplatnosti kúpnej zmluvy z 10. októbra

1997, ktorou došlo v dôsledku realizácie záložného práva banky ako záložného veriteľa

(žalovaného v 1. rade) z dôvodu nesplácania úveru žalobkyňou (záložca)

k predaju sporných nehnuteľností vo vlastníctve žalobkyne do vlastníctva žalovaných

v 3. a vo 4. rade. Kúpnu zmluvu však ako predávajúca nepodpísala žalobkyňa alebo v jej

mene banka (žalovaný v 1. rade) realizujúca záložné právo, ale podpísal ju iba konateľ

a riaditeľ obchodnej spoločnosti , ako mandatár na základe mandátnej

zmluvy z 1. júla 1997 uzavretej s bankou ako mandantom, ktorá mala iba sprostredkovať

predaj sporných nehnuteľností v mene a na účet mandanta. Okresný súd tiež podotkol, že

v zmysle zmluvných dojednaní v čl. 4 písm. b) zmluvy o zriadení záložného práva

z 26. septembra 1995 uzavretej medzi žalobkyňou a bankou je síce zrejmé, že banka ako

záložný veriteľ mohla na účel realizácie záložného práva poveriť organizáciu oprávnenú na

výkon tejto činnosti, avšak iba ako sprostredkovateľa, čo však neznamená, že by táto

organizácia bola aj oprávnená vo vlastnom mene alebo v mene žalobkyne ako vlastníčky

zálohu podpísať kúpnu zmluvu, pretože konala iba z poverenia, v mene a na účet banky.

Vzhľadom na uvedené okresný súd uzavrel, že vychádzajúc zo zásady „nemo plus iuris

transfere potest quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť na iného viac práva ako má sám)

nemohli ani žalovaní v 3 a vo 4. rade ako účastníci neplatnej kúpnej zmluvy z 10. októbra

1997 predať sporné nehnuteľnosti ďalším žalovaným, pretože sa nestali ich vlastníkmi, takže

z tohto dôvodu aj ďalšie na predmetnú kúpnu zmluvu nadväzujúce scudzujúce právne úkony

sú neplatné, a teda žalobkyni stále svedčí vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam.

Okresný súd tak rozhodol poukazujúc na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. ,

podľa ktorého „... nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty

a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže

na iného previesť viac práv, ako má sám“.

5. V dôsledku odvolania sa žalovaných v 1., 2. a 6. rade, ako aj žalovaných vo 4.,

v 5 a 7. – 9. rade (sťažovatelia) krajský súd rozsudkom sp. zn. z 21. marca

2013 označený rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

6. Dovolanie podané žalovanými vo 4.,v 5. a v 7. – 9. rade (t. j. sťažovateľmi),

ktorého prípustnosť sťažovatelia odôvodnili prítomnosťou vád konania podľa § 237 ods. 1

písm. b) [„ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania“] a písm. f) [„účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom“] (ďalej aj „OSP“), najvyšší súd svojím uznesením

sp. zn. z 27. januára 2015 ako neprípustné odmietol. Pokiaľ ide o dôvod

prípustnosti dovolania podľa , ktorý sťažovatelia vzhliadli v tom,

že tak okresný súd, ako aj krajský súd mali konať ako s účastníkom konania s obchodnou

spoločnosťou , v procesnom postavení žalovaného v 3. rade (táto

skutočnosť mala byť zrejmá zo záhlaví ich rozsudkov, pozn.), a to aj napriek tomu, že

uvedená obchodná spoločnosť mala zaniknúť už v roku 2008, najvyšší súd konštatoval, že

z uznesenia okresného súdu z 18. apríla 2011 o zastavení konania vyplýva, že konanie

o neplatnosti scudzovacích právnych úkonov bolo zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby

v tejto časti, avšak pokiaľ išlo o žalovaného v 3. rade, toto malo byť zastavené z dôvodu

straty jeho právnej subjektivity, pričom toto uznesenie malo byť síce krajským súdom

zrušené, avšak krajský súd zrušil „... uznesenie s výnimkou výroku, ktorým súd konanie voči

žalovanému 3/ zastavil a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie.“, takže táto

skutočnosť podľa najvyššieho súdu založila nedôvodnosť tvrdenia sťažovateľov, pretože iba

formálne „... uvedenie účastníka v záhlaví rozhodnutia nenapĺňa ešte zákonný dôvod

dovolania uvedený v ustanovení .“ Najvyšší súd dospel záveru

o absencii aj ďalšieho dôvodu prípustnosti dovolania podľa , ktorý

mal podľa sťažovateľov spočívať v tom, že im krajský súd nedoručil na zaujatie stanoviska

vyjadrenie žalobkyne k ich odvolaniu, čím im malo byť znemožnené adekvátne konať

pred krajským súdom, pričom v tejto súvislosti najvyšší súd konštatoval, že toto pochybenie

krajského súdu bolo konvalidované postupom právneho zástupcu sťažovateľov, ktorý

pred rozhodnutím krajského súdu nahliadol do spisu a vyžiadal si kópiu tohto vyjadrenia

žalobkyne.

7. Pokiaľ ide dôvod prípustnosti dovolania podľa ,

sťažovatelia ho zdôvodnili aj podľa ich názoru nedostatočným odôvodnením rozsudku

krajského súdu, ktorý im nedal odpoveď na nimi nastolené dve odvolacie otázky, a to či sa

na realizáciu záložného práva predajom zálohu založeným veriteľom vyžaduje osobitné

zmluvné splnomocnenie udelené mu záložcom alebo či toto oprávnenie plynie záložnému

veriteľovi ex lege, a tiež na otázku, či záložný veriteľ mohol na predaj zálohu splnomocniť

ďalšiu osobu. V súvislosti s týmito námietkami najvyšší súd konštatoval, že rozsudok

okresného súdu, ako aj krajského súdu zodpovedajú základnej (formálnej) štruktúre

odôvodnenia rozsudku, ktorého jednotlivé časti sú vo vzájomnej súvzťažnosti zrozumiteľné,

čím však „... nie je zodpovedaná otázka správnosti právneho posúdenia veci...“, pretože

vecnú správnosť právnych záverov dovolací súd skúma až v prípade prípustnosti dovolania,

k čomu v danom prípade nedospel.

8. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v , k namietanému

porušeniu ktorého malo dôjsť v príčinnej súvislosti s meritórnym rozhodnutím okresného

súdu sp. zn. z 21. septembra 2012, ktorý v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 21. marca 2013 nedal sťažovateľom podľa ich názoru odpoveď

na dve pre nich podstatné otázky na rozhodnutie, a to, či záložný veriteľ potrebuje

na realizáciu záložného práva osobitné splnomocnenie od záložcu alebo má toto právo

ex lege a či na účely realizácie záložného práva môže záložný veriteľ splnomocniť inú

osobu. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu

podľa malo podľa sťažovateľov dôjsť aj v príčinnej súvislosti

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. januára 2015, ktorý sa podľa ich

názoru vôbec nezaoberal dovolacou námietkou, ktorá sa týkala postupu súdov nižších

stupňov, ktoré konali ako s účastníkom konania so subjektom (obchodná spoločnosť

), ktorý v tom čase nemal právnu subjektivitu, a tiež sa podľa

sťažovateľov najvyšší súd vecne nevysporiadal ani s odpoveďami na ich dve už uvedené

otázky, resp. s tým, či odpovede na tieto otázky obsahovali rozhodnutia okresného súdu

a krajského súdu.

9. Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:

„Rozhodnutia súdov okrem toho, že sú nepreskúmateľné z dôvodov uvedených vyššie,

sú aj arbitrárne vzhľadom na svoj výrok. I keď z odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov

(najmä však z odôvodnenia odvolacieho súdu) nie je zrejmé, na základe čoho súdy dospeli

k názoru, že:

a) v rozhodnom čase bola na predaj zálohu potrebné zmluvné plnomocenstvo záložcu

b) v rozhodnom čase sa právnická osoba v postavení splnomocnenca nemohla nechať

zastúpiť ďalším splnomocnencom bez súhlasu splnomocniteľa,

je vzhľadom na výrok rozhodnutí jednoznačné, že súdy si tento názor osvojili.

Hoci ani jeden súd tieto právne závery takto jednoznačne (ani nijako inak) v odôvodnení

nepostuloval, vzhľadom na výrok rozhodnutí je nevyhnutné predpokladať, že na týchto

dvoch základných stanoviskách súdy svoje rozhodnutia založili.

Inými slovami, ak súdy nemali za to, že osobitné splnomocnenie bolo podmienkou

predaja zálohu a že oprávnenie právnickej osoby na substitučné splnomocnenie nie je dané,

nemohli by žalobe vyhovieť, nakoľko na týchto dvoch dôvodoch bol postavený žalobný

nárok.“

10. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ich

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 27.1.2015, sp. zn. , rozsudkom

Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.3.2013, sp. zn. a rozsudkom

Okresného súdu Poprad zo dňa 21.9.2012, sp. zn. bolo porušené ústavné

právo sťažovateľov zaručené článkom 46 ods. 1 SR.

Ústavný súd predmetné rozhodnutia zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Poprad,

aby vo veci znovu konal a rozhodol.

(Poznámka I.: V prípade, ak by Ústavný súd mal za to, že nie je dôvod na zrušenie

všetkých napadnutých rozhodnutí, ale len niektorých z nich, sťažovatelia navrhujú, aby

Ústavný súd vec vrátil na prejednanie a rozhodnutie súdnemu orgánu najnižšieho stupňa,

ktorého rozhodnutie zruší.)

(Poznámka II.: V prípade, ak by Ústavný súd mal za to, že nedošlo k porušeniu

základných práv a slobôd všetkých sťažovateľov, ale len niektorých z nich, sťažovatelia

navrhujú, aby Ústavný súd vyslovil porušenie týchto práv len voči tým sťažovateľom,

pri ktorých namietané porušenie práv uzná za dôvodné.)

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v danom prípade navyše

zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný

súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti,

preto v danej veci ústavný súd rozhodoval iba o porušení tých práv ( ),

ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia domáhali v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite

sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods.1 Listiny základných

práv a slobôd), ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti (pozri poslednú stranu sťažnosti,

pozn.) mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich

argumentácie (napr. , , ).

K rozsudku okresného súdu

14. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov ústavný súd zistil, že

o identickej sťažnosti sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 21. septembra 2012 konal a rozhodol ústavný súd už v konaní vedenom pod sp. zn.

, pričom uznesením z 23. januára 2014 bola táto sťažnosť odmietnutá

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

15. Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka

veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa

rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené.

16. Rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie je rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované

ustanovenie , nejde však o podmienku konania, ktorú

možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté rozhodnutie, ktoré bolo

napadnuté už v predchádzajúcom návrhu, ktorý bol odmietnutý z tohto dôvodu.

17. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť

sťažovateľov je v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu, pozn.) neprípustná,

a preto ju pri predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24

písm. a) odmietol.

K rozsudku krajského súdu

18. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu sp. zn. z 21. marca 2013,

ústavný súd tento vecne preskúmal, a to v súlade s ustálenou judikatúrou inšpirovanou

právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), podľa

ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)

spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne z

procesných dôvodov ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods.

3 v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. , , IV.

ÚS 195/2010, , ).

19. Citovaná judikatúra je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho

(najvyššieho) súdu preskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ v procesnom

predpise (). Inými slovami, aplikovať zásadu zachovania lehoty

na podanie sťažnosti podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

z dôvodu podaného dovolania možno len vtedy, ak právomoc dovolacieho súdu posúdiť

splnenie podmienok prípustnosti (zakotvených v ̶ ) podaného

mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu

zákonný základ.

20. V súvislosti so sťažovateľmi napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť,

že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody ().

21. Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:

«Preto pred súdom prvého stupňa zostalo vyriešenie základnej otázky, či realizácia

záložného práva vykonaná odporcom v 1. rade bola v súlade so zákonom alebo nie.

Pre zodpovedanie tejto otázky bolo dôvodné sa zaoberať zmluvami, ktoré navrhovateľka

uzatvorila s odporcom v 1 .rade, a to zmluvou o úvere a neskôr aj zmluvou o záložnom

práve, obe zo dňa 26. 09. 1995. Bolo dôvodné sa zaoberať článkom 4 a 9 záložnej zmluvy.

Z bodu 4 tejto záložnej zmluvy totiž vyplýva, že: „klient a záložca súhlasí v prípade, že

podľa podmienok zmluvy o úvere nebude včas uhrádzať splátky, istiny a úroky, aby banka

po predchádzajúcom upozornení klienta a záložcu naložila so založenou nehnuteľnosťou

takto:

a) predala nehnuteľnosť na verejnej dražbe,

b) predala nehnuteľnosť začlenenú a určenú súdnym znalcom v priamom predaji

alebo prostredníctvom organizácie oprávnenej na výkon tejto činnosti,

c) vo výnimočných prípadoch (so súhlasom klienta a záložcu) za cenu určenú

dohodou.

Z čl. 9 tejto záložnej zmluvy vyplýva, že klient záložca (navrhovateľka) ako vlastník

založenej nehnuteľností týmto splnomocňuje (rozumej právny predchodca banky –

žalovaná v 1. rade, pozn.), aby v jej mene podpísal kúpnu zmluvu na predaj založenej

nehnuteľnosti popísanej v bode 1 tejto zmluvy za účelom uspokojenia pohľadávok

vyplývajúcich zo zmluvy o úvere zo dňa 26. 09 1995.

Bolo potrebné vyriešiť, či odporca v 1. rade zákonne realizoval záložné právo, ktoré

dohodol s navrhovateľkou a zákone realizoval aj predaj tejto založenej nehnuteľnosti

pre odporcov v 3 a 4. rade (neskôr došlo v priebehu konania k ďalším prevodom z týchto

odporcov na ďalších).

Súd prvého stupňa sa týmito zmluvami zaoberal, ako aj ďalšími, a to mandátnou

zmluvou medzi odporcom v 1. rade a spoločnosťou a prijal správny právny

záver.

Nepochybne dôležitý význam pri právnom posúdení veci mali ustanovenia záložnej

zmluvy, ktoré boli vyššie aj súdom citované, a to čl. 4 a 9 záložnej zmluvy. Z čl. 9 záložnej

zmluvy totiž jednoznačne vyplýva, že navrhovateľka splnomocnila odporcu v 1. rade, aby

v jej mene podpísal kúpnu zmluvu na predaj založenej nehnuteľnosti. Z kúpnej zmluvy

zo dňa 10.10.1997 však vyplýva, že záložný veriteľ nepostupoval v súlade s čl. 9 záložnej

zmluvy.

Správne boli zistenia súdu, že pri údajoch o podpise predávajúceho na tejto kúpnej

zmluve nie je uvedené meno navrhovateľky ako záložcu, ani banky ako záložného veriteľa.

Je tam uvedený ako predávajúci mandatár spoločnosť a meno jej konateľa

a riaditeľa , s odkazom na mandátnu zmluvu uzatvorenú medzi

a odporcom v 1. rade. Tiež bolo preukázané, že túto kúpnu zmluvu

nepodpísala ako predávajúca navrhovateľka vlastníčka založených nehnuteľností a nikdy

v jej mene ani banka, ktorá bola splnomocnená navrhovateľkou na podpis tejto kúpnej

zmluvy. Preto rozhodujúcou otázkou zostalo, či mohla túto kúpnu zmluvu o predaji

založených nehnuteľností podpísať vo vlastnom mene ako predávajúci spoločnosť

, ako to bolo zistené. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu

prvého stupňa, ktoré vyplývajú aj zo skutkových zistení, že kúpna zmluva zo dňa 10.10.1997

nebola podpísaná oprávnenou osobou a bola uzavretá v rozpore s podmienkami

dohodnutými v záložnej zmluve medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade. Táto

skutočnosť preto mala za následok neplatnosť tejto kúpnej zmluvy a následne aj to, že

odporcovia v 3. a 4, rade sa nemohli stať vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti a ako

nevlastníci nemohli predať a vykonať ďalšie prevody. ...

Podľa názoru odvolacieho súdu z hľadiska posúdenia všetkých súvislosti, ktoré

súviseli s uplatneným nárokom navrhovateľky a jej domáhania sa (pôvodne aj určenia

neplatnosti kúpnych zmlúv) a neskôr len určenia vlastníctva, bolo dôležité vymedziť

podstatné ustanovenia dohodnuté medzi účastníkmi tohto zmluvného vzťahu, teda medzi

navrhovateľkou a odporcom v 1. rade v súvislosti s realizáciou záložného práva. Dôležité

z tohto pohľadu bolo medzi nimi dohodnutie ohľadom plnej moci, resp. splnomocnenia,

ktoré navrhovateľka udelila odporcovi v 1. rade, aby v jej mene podpísal kúpnu zmluvu

na predaj založenej nehnuteľnosti (čl. 9 záložnej zmluvy). Ustanovenie, ktorým

navrhovateľka dávala súhlas k predaju nehnuteľnosti (čl. 4 záložnej zmluvy zo dňa

26.09.1995), ešte neznamenalo, že bolo ustanovením o dohodnutej plnej moci. Predmetnú

plnú moc navrhovateľka výslovne vymedzila a učinila do čl. 9 záložnej zmluvy, s ktorou

mohol odporca v 1. rade v takto vymedzenom rozsahu disponovať. Táto plná moc v čl. 9

záložnej zmluvy je jasná a z nej vyplýva, že navrhovateľka splnomocnila len právneho

predchodcu odporcu v 1. rade, aby v jej mene podpísal kúpnu zmluvu na predaj založenej

nehnuteľnosti. Len v takomto rozsahu mohol odporca v 1. rade realizovať plnomocenstvo,

ktoré mu bolo udelené navrhovateľkou.

Iné výklady tohto ustanovenia poukazom na čl. 4 záložnej zmluvy, nemôžu znamenať

výslovne vymedzené splnomocnenie medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade

a neznamenajú ani určenie plnej moci, pretože z obsahu z čl. 4 vyplýva len súhlas

navrhovateľky k predaju.

Keďže súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním dospel k zisteniam, že predmetná

kúpna zmluva zo dňa 10.10.1997, ktorým odpredával odporca v 1. rade nehnuteľnosť

navrhovateľky, nezodpovedá obsahu čl. 9 záložnej zmluvy, dohodnutého medzi

navrhovateľkou a odporcom v 1. rade, bolo dôvodné konštatovať a prijať ten záver, že

predmetná nehnuteľnosť nebola predaná spôsobom dohodnutými medzi účastníkmi pôvodne

zmluvného vzťahu (na základe zmluvy o úvere a záložnej zmluvy medzi navrhovateľkou

a odporcom v 1. rade) a nehnuteľnosť predal niekto kto nebol oprávnený ju predať, pričom

nehnuteľnosť bola predaná v rozpore s podmienkami dohodnutými pre výkon záložného

práva medzi navrhovateľkou a odporcom v 1. rade.

Preto, ak súd prvého stupňa určil, že navrhovateľka je vlastníckou predmetných

nehnuteľností ...»

22. Podstata námietok sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu je založená

na argumentácii, že krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nezodpovedal dve základné

otázky, a to aj napriek tomu, že odpovede na ne sú podľa sťažovateľov základnými

stavebnými piliermi jeho rozhodnutia, preto považujú rozsudok krajského súdu

za nepreskúmateľný a arbitrárny. Podľa sťažovateľov krajský súd nezodpovedal v prvom

rade na otázku, či právo záložného veriteľa realizovať (vykonať) záložné právo k predmetu

zálohu v prípade riadneho a včasného nesplnenia zálohom zabezpečenej pohľadávky

vyplýva ex lege alebo sa na jeho realizáciu vyžaduje osobitné zákonné splnomocnenie

udelené záložnému veriteľovi záložcom a sekundárne podľa sťažovateľov krajský súd

nezodpovedal ani na otázku, či na realizáciu záložného práva môže záložný veriteľ

splnomocniť inú osobu.

23. V uvedených súvislostiach sa žiada podotknúť, že zo zmyslu a účelu inštitútu

záložného práva, ktorého podstata tkvie v zabezpečení pohľadávky záložného veriteľa vecou

(hnuteľnou alebo nehnuteľnou), právom alebo inou majetkovou hodnotu (záloh) patriacou

zväčša dlžníkovi, t. j. záložcovi (s výnimkou prípadov založenia cudzej veci so súhlasom jej

vlastníka, kedy je dlžník odlišný od osoby záložcu, pozn.), vyplýva, že počas trvania tohto

zabezpečovacieho inštitútu, kedy veriteľ prostredníctvom zálohu donucuje dlžníka, aby si

riadne a včas splnil svoj dlh voči nemu, ostáva predmet zálohu vždy vo vlastníctve záložcu

(ktorý je spravidla zhodný s osobou dlžníka, okrem prípadov, kedy dlžník založil cudziu

vec, pozn.). Z uvedeného vyplýva, že záložný veriteľ po celý čas trvania záložného práva

vykonáva vo vzťahu k predmetu zálohu práva k cudzej veci, preto vždy koná v mene a na

účet záložcu. Uvedenému zodpovedá aj zaradenie tohto zabezpečovacieho inštitútu, ktorý je

v rámci systematiky členenia zaradený do časti upravujúcej „práva

k cudzej veci“.

24. Inými slovami, po dobu trvania tohto zabezpečovacieho inštitútu vlastnícke právo

k predmetu zálohu nenadobúda záložný veriteľ, ale jeho vlastníkom ostáva záložca, a to až

do doby výkonu záložného práva, ku ktorému dochádza v prípade, že dlžník (spravidla

záložca) si z akéhokoľvek dôvodu svoj záväzok voči záložnému veriteľovi riadne a včas

nesplnil, vtedy záložný veriteľ predá záloh, ktorý je pre neho náhradným zdrojom

uspokojenia si svojej pohľadávky. V dôsledku predaja zálohu dochádza k prevodu

vlastníckeho práva k predmetu zálohu zo záložcu (ktorý je spravidla aj záložným dlžníkom)

na kupujúceho, takže z tohto dôvodu obzvlášť naliehavo vystupuje opäť do popredia

požiadavka, aby najmä a predovšetkým pri výkone záložného práva, v dôsledku ktorého sa

záložca zbavuje vlastníckeho práva k svojej veci (k predmetu zálohu), aby záložný veriteľ

vykonávajúci záložné právo konal v mene a na účet vlastníka zálohu, t. j. záložcu,

a nie vo svojom vlastnom mene, pretože nikto nemôže previesť na iného viac práva, ako má

sám (nemo plus iuris transfere potest quam ipse habet), takže ani záložný veriteľ, ktorý nie

je vlastníkom predmetu zálohu, by nemohol vo svojom vlastnom mene previesť vlastnícke

právo k zálohu na kupujúceho.

25. V kontexte uvedeného vyznieva aj citovaný rozsudok krajského súdu, ktorého

východiskovou premisou pre konštatovanie neplatnosti právnych úkonov o scudzení zálohu

patriaceho žalobkyni, v dôsledku čoho krajský súd určil, že žalobkyňa je aj naďalej

vlastníčkou tohto zálohu, je zistenie, že kúpna zmluva z 10. októbra 1997, ktorou mal byť

záloh prevedený z vlastníctva žalobkyne do vlastníctva žalovaných v 3. a vo 4. rade, nebola

podpísaná ani žalobkyňou ako vlastníčkou zálohu a ani žalovaným v 1. rade, t. j. záložným

veriteľom jediným oprávneným na výkon záložného práva konať v mene a na účet

žalobkyne, ale bola podpísaná iba treťou osobou, resp. iba jej menom (žalovaný v 2. rade),

bez uvedenia, že by tak táto osoba konala v mene záložného veriteľa, ktorý túto osobu

na sprostredkovanie výkonu záložného práva síce splnomocnil, ale tak, aby konala v jeho

mene, a nie vo svojom vlastnom mene. V dôsledku uvedeného zistenia dospel krajský

súd k logickému záveru, že iná osoba ako vlastník zálohu (záložca) alebo ako záložný

veriteľ oprávnený v mene a na účet záložcu záloh predať nemohla sama (bez toho, že by

konala v mene záložcu alebo záložného veriteľa) previesť na kupujúcich (žalovaných

v 3. a vo 4. rade) vlastnícke právo k zálohu, ktorým sama nedisponovala, a nekonala ani

v mene záložného veriteľa v súlade s jeho splnomocnením.

26. Vzhľadom na uvedené sa tak otázky sťažovateľov, na ktoré im krajský súd nemal

dať odpovede, javia irelevantné a nepodstatné, keďže krajský súd so sťažovateľmi

naznačovanými možnými odpoveďami na ne nepolemizuje ani nežongluje, pretože

rozhodnutie krajského súdu nie je založené na konštatovaní, že by záložný veriteľ na výkon

záložného práva nevyhnutne potreboval osobitné zmluvné splnomocnenie od záložcu, ako

to tvrdia sťažovatelia, a nie je založené ani na konštatovaní, žeby záložný veriteľ pre účely

sprostredkovania výkonu záložného práva nemohol splnomocniť inú osobu, ale je založené

na konštatovaniach, že k výkonu záložného práva nedošlo spôsobom zmluvne dojednaným

medzi zainteresovanými (t. j. medzi záložcom, záložným veriteľom a treťou osobou

splnomocnenou záložným veriteľom, pozn.), t. j. že zmluva o scudzení zálohu z 10. októbra

1997 nielenže nebola podpísaná v mene záložcu záložným veriteľom v zmysle ich

zmluvného dojednania v zmluve o záložnom práve z 26. septembra 1995, ale nebola

podpísaná ani len v mene záložného veriteľa v zmysle jeho dojednania s treťou osobou ním

poverenou sprostredkovaním výkonu záložného práva (mandatár) v mandátnej zmluve

z 1. júla 1997, v zmysle dojednania ktorej v čl. I „Mandatár v mene mandanta zabezpečí

prípravu a výkon predaja ...“.

27. Inými slovami, bez ohľadu na to, či by krajský súd na otázku sťažovateľov

o nutnosti udelenia záložnému veriteľovi osobitného splnomocnenia od záložcu na výkon

záložného práva odpovedal kladne alebo záporne, a tiež bez ohľadu na to, či by kladne alebo

záporne odpovedal aj na druhú otázku sťažovateľov, či záložný veriteľ môže alebo nemôže

výkonom, resp. sprostredkovaním výkonu záložného práva splnomocniť aj inú osobu,

nespochybniteľným záverom ostáva, že záložný veriteľ pri výkone záložného práva nemôže

konať vo svojom vlastnom mene, ale len v mene a na účet záložcu, a tiež tretia osoba

splnomocnená záložným veriteľom sprostredkovaním výkonu záložného práva nemôže

konať iba vo svojom vlastnom mene, ale len v mene splnomocniteľa, t. j. v mene záložného

veriteľa.

28. Pokiaľ ide o otázky sťažovateľov, ústavný súd je toho názoru, že na tieto

odpovedal vo svojom rozsudku sp. zn. z 21. septembra 2012 už okresný súd,

ktorý v podstate s poukazom na uviedol, že zákonom

nezakázané a zákonu neodporujúce zmluvné dojednania boli účastníci týchto zmluvných

dojednaní povinní dodržiavať, ak sa už na nich dohodli, čo sa však v tomto prípade nestalo,

pretože zmluvu o scudzení zálohu nepodpísal v zmysle zmluvy o záložnom práve

z 26. septembra 1995 v mene záložcu ani záložný veriteľ (čo by sa vyžadovalo aj

bez dotknutého zmluvného dojednania) a nepodpísala ju v mene záložného veriteľa ani ním

v mandátnej zmluve z 1. júla 1997 sprostredkovaním výkonu záložného práva poverená

tretia osoba.

29. V súvislosti s právami sťažovateľov ako účastníkov scudzovacích právnych

úkonov predmetu zálohu, ktorých neplatnosť bola v konaní o určenie vlastníckeho práva

záložcu (žalobkyne) k predmetu zálohu posúdená ako prejudiciálna otázka, ústavný súd

s poukazom na svoju judikatúru (napr. ) poznamenáva, že na základe

absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc

i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu

uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere

pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.

30. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

31. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery krajského súdu

v napádanom rozsudku sp. zn. z 21. marca 2013 sú ústavne

udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť

a neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského

súdu, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu) po

jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

K uzneseniu najvyššieho súdu

32. V súvislosti so sťažovateľmi napádaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. januára 2015 ústavný súd vyhodnotil ako zjavne neopodstatnené

obidve námietky sťažovateľov týkajúce sa jednak výhrady, že najvyšší súd sa nemal

vysporiadať s dovolacou námietkou, podľa ktorej súdy nižších stupňov konali so žalovaným

v 3. rade (obchodná spoločnosť ) ako s účastníkom konania

napriek tomu, že už od roku 2008 v dôsledku zániku nemal právnu subjektivitu, a jednak

toho, že najvyšší súd sa nemal vecne vysporiadať ani s ich námietkami týkajúcimi sa

nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, pokiaľ išlo o absenciu odpovedí

na ich dve odvolacie otázky.

33. V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľov ústavný súd poukazuje na adekvátnu

časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že najvyšší súd sa

s dovolacou námietkou sťažovateľov o právnej subjektivite žalovaného v 3. rade riadne

v skutočnosti vysporiadal, pričom zistil, že z dôvodu straty právnej subjektivity bolo

konanie proti nemu uznesením z 18. apríla 2011zastavené:

«Z predmetného spisu je zrejmé, že Okresný súd Poprad uznesením z 18. apríla 2011

č. k. o. i. konanie voči žalovanému 3/ zastavil. V odôvodnení

rozhodnutia (č. l. 818) uviedol, že „Z údajov z obchodného registra mal súd preukázané,

že spoločnosť zanikla výmazom z obchodného registra

bez právneho nástupcu dňa 13.9.2008. Nakoľko ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie voči žalovanému 3/ zastavil.“. Predmetné uznesenie

bolo zrušené odvolacím súdom Krajským súdom v Prešove uznesením z 26. augusta 2011

č. k. 842 „zrušuje uznesenie s výnimkou výroku, ktorým súd konanie voči

žalovanému 3/ zastavil a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie“.

Samotné uvedenie tohto účastníka v záhlaví rozhodnutia nenapĺňa ešte zákonný

dôvod dovolania uvedený v ustanovení Dovolací dôvod v zmysle

uvádzaný žalovanými nie je dôvodný.»

34. Podľa ústavného súdu sa najvyšší súd vysporiadal aj s dovolacou námietkou

sťažovateľov týkajúcou sa nedostatkov odôvodnenia rozsudku krajského súdu, avšak iba

v rozsahu hodnotenia prípustnosti dovolania, t. j. iba v rozsahu skúmania faktického

výskytu týchto nedostatkov v rozsudku krajského súdu, nie však z hľadiska ich vecného

(materiálneho) posúdenia, pretože otázka ich vecného posúdenia by mohla byť dovolacím

súdom skúmaná až po zistení prípustnosti dovolania, ktorá (prípustnosť) však zistená

nebola. Najvyšší súd v uvedených súvislostiach vo svojom uznesení uviedol:

„Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle ) spĺňa vyššie

uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle (,

2 ) a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne

arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre

odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2

) ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu ( ). Súslednosti

jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich

zrozumiteľnosť, všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná

(ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.“

35. Pri podaní dovolania je nevyhnutné odlišovať posúdenie otázky prípustnosti tohto

mimoriadneho opravného prostriedku ako takého a tiež otázku prípustnosti dôvodov,

ktorými je možné tento mimoriadny opravný prostriedok odôvodniť. Procesnú prípustnosť

dovolania ako takého skúma dovolací súd ako otázku primárnu a až v prípade, že dospeje

k zisteniu, že dovolanie je po procesnej stránke prípustné, t. j. že smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré týmto mimoriadnym opravným prostriedkom možno napadnúť, dovolací súd

až sekundárne posudzuje prípustnosť dôvodov odôvodňujúcich dovolanie a následne aj ich

opodstatnenosť. Inými slovami, v prípade, že dovolací súd zistí, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré týmto mimoriadnym opravným poriadkom nemožno napadnúť,

t. j. že dovolanie nie je procesne prípustné, dovolací súd už neskúma prípustnosť a ani vecnú

dôvodnosť dovolacích dôvodov.

36. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o neodôvodnenosti námietok

sťažovateľov voči uzneseniu najvyššieho súdu, preto sťažnosť sťažovateľov už po jej

predbežnom prerokovaní aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2

).

37. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých

rozhodnutí, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody sťažovateľov ( prvá veta ), ústavný súd

o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015