Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)II. ÚS 177/2012
PDF · 395.18 KB
No categories available
II. ÚS 177/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. T., zastúpeného
advokátkou JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou, Advokátska kancelária, Na Priekope
174/13, Žilina, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1
a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Krajského súdu v Žiline č. k. 3 To 132/2010-684 z 3. februára 2011 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 59/2011 z 29. novembra 2011 a takto
rozhodol:
1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 59/2011
z 29. novembra 2011 b o l i p o r u š e n é základné práva J. T. na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a na obhajobu v trestnom konaní podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na verejné prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na obhajobu v trestnom
konaní podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 59/2011
z 29. novembra 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť J. T. trovy konania v
sume 269,60 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiat centov) v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. Kristíny Mitrovej
Polkovej, Na Priekope 174/13, Žilina.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca
2012 doručená sťažnosť J. T. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených v čl. 6
ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
a jeho uznesením sp. zn. 5 Tdo 59/2011 z 29. novembra 2011 a postupom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 3 To 132/2010 z 3. februára
2011.
2. Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 1 T 171/2007 z 12. júla 2010 uznaný za vinného zo spáchania prečinu marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol
uložený trest odňatia slobody v trvaní 28 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Zároveň tým istým rozsudkom okresný súd oslobodil sťažovateľa spod obžaloby pre
skutok kvalifikovaný ako zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a)
a ods. 2 písm. c) Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona, pretože skutok nie je trestným činom.
Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ aj prokurátor.
Krajský súd na neverejnom zasadnutí konanom 3. februára 2011 uznesením sp. zn.
3 To 132/2010 podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) a e) a ods. 3 Trestného poriadku zrušil
rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a vo výroku o oslobodení sťažovateľa a vec
vrátil v zrušenom rozsahu okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľ následne podal sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietal porušenie
svojich základných práv uznesením krajského súdu, a to
a) procesný spôsob rozhodovania odvolacieho súdu o podaných odvolaniach
(vo vzťahu k odsudzujúcemu výroku rozsudku okresného súdu, pozn.) na neverejnom
zasadnutí,
b) porušenie základného práva na zákonného sudcu v dôsledku pridelenia veci senátu
odvolacieho súdu spôsobom, ktorý bol v rozpore s rozvrhom práce.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uznesením sp. zn. IV. ÚS 327/2011 z 28. júla
2011 odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
4. Sťažovateľ následne podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 To 132/2010
z 3. februára 2011 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
5 Tdo 59/2011 z 29. novembra 2011 tak, že podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku jeho
dovolanie odmietol. Proti tomuto uzneseniu v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.
3 To 132/2010 podal sťažovateľ tu prerokúvanú sťažnosť.
5. Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu, sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Odvolací
súd, ale nikdy nemôže zamietnuť odvolanie ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por,
na neverejnom zasadnutí. Vo veci sťažovateľa síce vo výroku absentuje použitie zákonného
ustanovenia podľa § 319 Tr. por., z obsahu rozhodnutia odporcu v rade 2/ (krajského súdu,
pozn.) je úplne zrejmé, že na neverejnom zasadnutí vyhodnotil odvolanie sťažovateľa ako
nedôvodné a rozhodol o jeho odvolaní...
Meritórnym rozhodnutím o jednom z odvolaní strany v konaní bez nariadenia
verejného zasadnutia odporca v rade 2/ porušil práva sťažovateľa na spravodlivý proces,
právo na verejný proces, právo na kontradiktórny proces, právo na obhajobu (§ 295 ods. 3
Tr. por.)... Odporca v rade 2/ nerešpektoval namietané súčasti práva na spravodlivú súdnu
ochranu a to zásadu verejnosti a ústnosti. V konečnom dôsledku odporca v rade 2/ odmietol
vykonávať spravodlivosť (denegatio iustitie), pretože uvádzal vecné názory v rámci
procesného rozhodnutia, ktorým de facto zamietol odvolanie dovolateľa po neverejnom
zasadnutí (kabinetným spôsobom).“
6. Sťažovateľ tiež namieta porušenie práva na zákonného sudcu postupom krajského
súdu a uvádza: „Z poznatkov vyplývajúcich zo súdneho spisu OS Ružomberok sp. zn.
1 T/171/2007 je zistiteľné, že po predložení spisu odvolaciemu súdu bola vec náhodným
výberom pridelená do senátu 2 To so sp. zn. 2 To/106/2010. ...
Predsedníčka senátu dňa 06. 10. 2010 odstúpila spis trestnému oddeleniu prípisom,
z ktorého vyplýva, že vo veci už konal senát 3 To dňa 26. 03. 2009 v zložení
JUDr. Z. Jančárová, JUDr. M. Repáň a JUDr. A. Gallová, pričom predsedníčkou senátu
a sudkyňou spravodajkyňou bola JUDr. Z. Jančárová.
Sťažovateľ zastáva názor, že postup odporcu v rade 2/ bol v rozpore s rozvrhom
práce na rok 2010.
Podľa bodu II. 2.1 písm. k rozvrhu práce na rok 2010 rozhodnutie o opravných
prostriedkoch podaných proti rozhodnutiam po podaní obžaloby v tej istej trestnej veci
sa pridelí senátu, v ktorom pôsobí sudca - spravodajca, ktorý mal vec pridelenú
na rozhodnutie o prvom z nich.
Odvolanie v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. zberného spisu odvolacieho
súdu 2 To/106/2010 a po opatrení predsedu súdu pod sp. zn. 3 To/132/2010 je už v poradí
tretím odvolaním. O úplnom prvom odvolaní dovolateľa rozhodol Krajský súd v Žiline pod
sp. zn. zberného spisu 3To/104/2008 dňa 04. 09. 2008 v senáte zloženom zo sudcov
JUDr. Z. Jančárová, JUDr. V. Sučik a JUDr. M. Urbanová. Sudkyňou-spravodajkyňou bola
JUDr. M. Urbanová.
Pri rešpektovaní rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline na rok 2010 v bode II. 2.1
písm. k, ale i v bode II. 2.3, Ak mal rozhodovať senát, v ktorom pôsobí sudca - spravodajca,
ktorý mal vec pridelenú na rozhodnutie o prvom opravnom prostriedku.
Týmto sudcom - spravodajcom bola sudkyňa JUDr. M. Urbanova a preto mal
o poslednom odvolaní dovolateľa a prokurátora rozhodovať senát, v ktorom pôsobí
JUDr. M. Urbanova...
Sťažovateľ zastáva názor, že postupom a namietaným rozhodnutím odporcu v rade 2/
bolo porušené jeho základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi a právo na nestranný
a nezávislý súd, pretože konajúci sudcovia neboli určení v súlade s rozvrhom práce
Krajského súdu v Žiline na rok 2010, ale administratívnym rozhodnutím predsedu súdu bez
právneho podkladu.“
7. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu (ktorým bolo dovolanie sťažovateľa
odmietnuté ako neprípustné s odôvodnením, že predmetné uznesenie nie je konečným
rozhodnutím, resp. nie je rozhodnutím vo veci samej, pozn.) sťažovateľ tvrdí, že najvyšší
súd nerešpektoval právny názor ústavného súdu uvedený v uznesení sp. zn.
IV. ÚS 327/2011, v odôvodnení ktorého sa uvádza, že namietané rozhodnutie okresného
súdu v časti, v ktorej bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinu marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, je
rozhodnutím konečným a právoplatným. Sťažovateľ uvádza, že „Závery dovolacieho súdu
sú zjavne neodôvodnené resp. arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a majú za následok porušenie základného práva alebo slobody. Z týchto
dôvodov môžu byť predmetom kontroly ústavného súdu.“.
8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1/ Základné práva J. T. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 48 ods.2, čl. 50 ods.3
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods.3 písm. c/ Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupmi a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Tdo 59/2011 z 29. 11. 2011 a Krajského súdu v Žiline
č. k. 3 To/132/2010-684 z 3. 2. 2011 porušené boli.
2/ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 59/2011
z 29. 11. 2011 a uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 3 To/132/2010-684 z 3. 2. 2011
zrušuje a prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Žiline
vo veci znova konať a rozhodnúť.
3/ J. T. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,-EUR (slovom dvetisíc eur),
ktoré mu je povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky a finančné zadosťučinenie vo
výške 3.000,-EUR (slovom tritisíc eur), ktoré mu je povinný vyplatiť Krajský súd v Žiline do
dvoch mesiacoch od právoplatnosti nálezu.
4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline sú povinní solidárne
v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania J. T. na účet
právnej zástupkyne JUDr. Kristíne Mitrovej Polkovej... tak ako budú vyčíslené na výzvu
Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
9. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 177/2012-23 z 21. júna 2012 prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie.
10. Krajský súd vo svojom vyjadrení z 25. júla 2012 k prijatej sťažnosti uviedol:
„Pokiaľ ide o prvú časť sťažnosti, odvolací súd vo vzťahu k odvolaniu obžalovaného
(t. j. sťažovateľa) postup podľa § 319 Trestného poriadku nepovažoval za dôvodný a práve
z toho dôvodu vo výroku napadnutého uznesenia sp. zn. 3 To/132/2010 zo dňa 3. februára
2011 absentuje použitie zákonného ustanovenia § 319 Trestného poriadku. Sťažovateľ
podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu vo výroku o vine a treste (t.j. napadol
odsudzujúci výrok). Odvolanie je z hľadiska rozhodovania odvolacieho súdu, pokiaľ ide o
toho istého odvolateľa, nedeliteľné. Odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného
súdu aj vo výroku o treste, ktorý svojim odvolaním napadol aj sťažovateľ, to znamená, že v
tejto časti odvolaniu obžalovaného vyhovel, a to bez ohľadu na formuláciu spornej časti
odôvodnenia uznesenia, ktoré sťažnosťou napáda a ktorým argumentuje. Je pravda,
že ak odvolací súd zamieta odvolanie ako nedôvodné, musí tak urobiť na verejnom
zasadnutí, čo vyplýva z ustanovenia § 326 ods. 1 Trestného poriadku. V posudzovanom
prípade však podľa § 319 Trestného poriadku nerozhodol, a preto vo veci rozhodol
na neverejnom zasadnutí.
Pokiaľ ide o názor sťažovateľa, že v rámci konania na odvolacom súde nerozhodoval
v jeho veci zákonný sudca (zákonní sudcovia, viď bod V. sťažnosti), nespochybniteľným
faktom je, že sudcom spravodajcom, ktorý mal vec pridelenú na rozhodnutie o prvom
opravnom prostriedku bola sudkyňa JUDr. Mária Urbanova (viď zberný spis KS ŽA sp. zn.
3 To/l 04/2008). Táto skutočnosť s odstupom času unikla pozornosti nielen predsedníčke
senátu 3 To JUDr. Z. Jančárovej, ale aj zodpovedajúcemu predsedovi senátu
3 To (JUDr. Repáň), ktorý prideľoval veci jednotlivým členom senátu, ako aj obom
predsedom senátu 2 To (JUDr. Kyselová, J. Krupa, viď č.l. 4-5, 7 Zberného spisu Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 3 To/132/2010). Otázkou však zostáva, prečo túto skutočnosť
sťažovateľ nenamietal už v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 3
To/8/2009. V tejto časti je sťažnosť J. T. s poukazom na Rozvrh práce Krajského súdu v
Žilné na rok 2010, dôvodná, a to bez ohľadu na právny názor, ktorý v súvislosti s dovolaním
J. T. vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 5 Tdo 59/2011.“
11. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 21. augusta 2012 uviedol: „Na dôvodoch
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2011, sp. zn.
5 Tdo 59/2011, zotrvávame. Zastávame názor, že dovolanie je prípustné len v prípade
rozhodnutia, ktoré je právoplatné tak čo do výroku o vine, ako aj čo do výroku o treste, kedy
sa trestné stíhanie voči obvinenému končí. V posudzovanom prípade bol právoplatný len
výrok o vine vo vzťahu k jednému skutku, pričom vo vzťahu k ďalšiemu skutku bol výrok
o vine (oslobodzujúci) zrušený a tým aj výrok o treste, pričom v trestnom stíhaní tejto osoby
sa ďalej pokračovalo konaním na okresnom súde. V tomto smere poukazujeme
aj na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Českej republiky.“
12. K vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu a predsedu krajského súdu zaujal
stanovisko sťažovateľ podaním z 5. októbra 2012, v ktorom okrem iného uviedol:
„Vyjadrenie Krajského súdu v Žiline z 24.07. 2012 (vyjadrenie predsedníčky senátu) nič
nemení na základnej námietke sťažovateľa, podľa ktorej odvolací súd rozhodol o odvolaní
sťažovateľa na neverejnom zasadnutí so záverom, že odvolanie je nedôvodné a teda de facto
ho zamietol. Takémuto rozhodnutiu odvolacieho súdu musí, ale vždy predchádzať verejné
zasadnutie bez ohľadu na to, že odvolací súd prejedná aj iné odvolanie inej strany konania.
Argumentácia predsedníčky senátu nezodpovedá zákonu a ani súdnej praxi, pretože
aj na verejnom zasadnutí po posúdení odvolania sťažovateľa a prokurátora mohol a mal
súd rozhodnúť jedným uznesením s jedným výrokom, ale nikdy nemôže riadne a včas
podané odvolanie fakticky zamietnuť na neverejnom zasadnutí.
Vo vyjadrení potvrdzuje predsedníčka senátu nesprávne zloženie senátu odvolacieho
súdu. Odňatie možnosti konať pred súdom sťažovateľovi sa prejavilo i tým, že nevykonaním
verejného zasadnutia neumožnil súd sťažovateľovi reagovať na obsadenie senátu. Odvolací
súd konal na neverejnom zasadnutí, o ktorom sa v odvolacom konaní strany ani
neupovedomujú a preto sťažovateľ nepoznal obsadenie senátu, ktorý konal v jeho veci.
K vyjadreniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sťažovateľ uvádza, že dovolanie
podal na základe právneho názoru vysloveného uznesením Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. IV. ÚS 327/2011-14 z 28. júna 2011, v ktorom bolo dovolanie označené
za účinný prostriedok nápravy pochybení odvolacieho súdu. Označený právny názor
ústavného súdu dovolací súd nerešpektoval.“
13. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 21. januára 2012 súhlasil s rozhodnutím bez
pojednávania, podobne sa vyjadril aj krajský súd v podaní z 25. júla 2012. Sťažovateľ
v podaní z 5. októbra 2012 uviedol, že súhlasí s upustením od pojednávania.
14. Ústavný súd dospel k záveru, že od verejného ústneho pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci, preto od neho so súhlasom účastníkov konania v zmysle
ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil.
II.
15. Keďže sťažnosť sťažovateľa smeruje proti dvom samostatným aktom verejnej
moci, ktoré sú navzájom osobitným spôsobom previazané, bude sa ústavný súd zaoberať
najskôr napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
16. Podstata námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
spočíva v tom, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu bez
toho, aby odstránil tvrdenú vadu konania krajského súdu v podobe (ne)rozhodnutia o časti
odvolania sťažovateľa na neverejnom zasadnutí. Ústavný súd preto preskúma tak otázku, či
je odmietnutie dovolania najvyšším súdom výsledkom ústavne akceptovateľného postupu,
ako aj otázku, či v konaní krajského súdu k namietanej vade mohlo dôjsť.
17. Ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany
svojho práva zákonom ustanoveným postupom. Súčasťou uvedeného základného práva je
podľa judikatúry ústavného súdu aj právo na podanie opravného prostriedku, pokiaľ je
podľa príslušných zákonných procesných predpisov prípustné (porov. II. ÚS 92/07).
Ústavný súd v tomto náleze uviedol, že „ak účastník konania (v trestnom konaní strana,
pozn.) splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie súdnej ochrany
v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť
v rozsahu, v ktorom sa preukáže existencia dôvodu na jej poskytnutie“. Poskytnutie ochrany
v dovolacom konaní však predpokladá, že najvyšší súd správne vyloží a aplikuje
ustanovenia o jeho prípustnosti, pretože len ústavne konformný výklad a aplikácia týchto
ustanovení otvára dvere k ústavne konformnému výkladu a aplikácii dovolacích dôvodov.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri preskúmavaní rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní posúdi nielen to, ako dovolací súd aplikoval ustanovenia zákona o dovolacích
dôvodoch, ale aj to, či ústavne konformne aplikoval ustanovenia o prípustnosti dovolania.
Ak najvyšší súd odmietol dovolanie obvineného, hoci správne ho pri ústavne konformnom
výklade mal považovať za prípustné, porušil tým právo obvineného na súdnu ochranu.
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam v trestnom konaní sú upravené
v § 368 Trestného poriadku. Citované ustanovenie bolo práve v období medzi vydaním
uznesenia krajského súdu a podaním dovolania na jednej strane a rozhodnutím dovolacieho
súdu podstatne zmenené. Kým znenie odseku 1 tohto paragrafu pred 1. septembrom 2011
pripúšťalo dovolanie proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená, v znení
účinnom od 1. septembra 2011 došlo k doplneniu odseku 2, ktorý presne vymenúva
rozhodnutia, proti ktorým je dovolanie prípustné. Takým rozhodnutím sa rozumie
predovšetkým rozsudok, ako aj rozhodnutie (bez rozlíšenia jeho formy), ktorým bol
zamietnutý riadny opravný prostriedok proti nemu [§ 368 ods. 2 písm. a) a h) Trestného
poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2011]. Ustanovenie § 369 ods. 2 písm. b)
Trestného poriadku oprávňovalo obvineného na podanie dovolania proti takému výroku,
ktorý sa ho bezprostredne týka. Je zjavné, že výrok zamietajúci odvolanie obvineného proti
odsudzujúcemu rozsudku sa obvineného bezprostredne týka. Prerokúvaná vec je
komplikovaná tým, že výrok, ktorého preskúmania sa vlastne sťažovateľ v dovolacom
konaní domáhal, v napadnutom uznesení krajského súdu výslovne obsiahnutý nebol.
Ustanovenie § 369 ods. 3 Trestného poriadku však v takom prípade oprávňovalo
obvineného na podanie dovolania aj preto, že taký výrok nebol urobený. Je teda zrejmé, že
ak – ako tvrdí sťažovateľ – uznesenie krajského súdu malo obsahovať osobitný výrok
o zamietnutí jeho odvolania vo vzťahu k výroku o vine, bol sťažovateľ v zmysle posledne
citovaného zákonného ustanovenia oprávnený podať proti absencii takého výroku
dovolanie.
Treba preto preskúmať, či by dovolanie malo byť prípustné, ak by uznesenie
krajského súdu obsahovalo takýto osobitný výrok, a či ho obsahovať malo, teda či mal byť
urobený. Najvyšší súd v prerokúvanej veci uzavrel, že uznesenie krajského súdu takýto
výrok obsahovať nemalo a že proti takémuto (neexistujúcemu) výroku nie je prípustné
dovolanie. Tento názor sa stal konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu a vyústil až do
toho, že trestné kolégium najvyššieho súdu 26. novembra 2013 pod sp. zn. Tpj 45/2013
schválilo, aby bolo v úradnej zbierke publikované uznesenie sp. zn. 2 Tdo 8/2013
z 30. apríla 2013. Časť odôvodnenia tohto uznesenia bola vybratá a schválená ako právna
veta v tomto znení: „Ak odvolací súd zruší napadnutý rozsudok len vo výroku o treste a len
v tomto rozsahu vráti vec súdu prvého stupňa, čím výrok o vine nadobudne právoplatnosť,
dovolanie nemožno podať len proti výroku o vine, keďže vo veci existuje stav neukončeného
trestného stíhania. V takom prípade treba vyčkať na rozhodnutie o treste. Lehota
na podanie dovolania potom aj vo vzťahu k výroku o vine plynie od doručenia rozhodnutia,
ktorým bolo rozhodnuté o uložení trestu alebo bolo upustené od potrestania.“
18. Rozhodovanie o vine a treste za trestné činy (trestná justícia) patrí k jednej
z oblastí, ktoré ústava výslovne vyhradzuje súdom (čl. 50 ods. 1 ústavy). Táto výhrada tvorí
logickú jednotu s ďalšími ustanoveniami ústavy, a to výslovnou požiadavkou, aby trestné
činy a postihy za ne boli ustanovené len zákonom (čl. 49 ústavy), a výslovnou viazanosťou
súdov len zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Vzájomné pôsobenie týchto troch ustanovení
zabezpečuje striktnú legalitu výkonu trestnej justície. Všetky tieto ustanovenia sú zároveň
v hodnotovej zhode s ďalším, a to prezumpciou neviny (čl. 50 ods. 2 ústavy). Zakotvením
ústavnej zásady prezumpcie neviny, ktorú možno vyvrátiť len právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom súdu (čl. 50 ods. 1 ústavy) vydaným len na základe zákona (čl. 49 a čl. 144
ods. 1 ústavy), dal ústavodarca zreteľne najavo, že obvinenie z trestného činu považuje
za mimoriadne citlivý a závažný zásah do právneho postavenia slobodného človeka
v demokratickom právnom štáte. Podľa názoru ústavného súdu je podstatné, že ústava viaže
vyvrátenie prezumpcie neviny výlučne na právoplatné vyslovenie viny, nie na právoplatné
uloženie trestu. V tomto zmysle treba pojem „odsudzujúci rozsudok“ v čl. 50 ods. 2 ústavy
vykladať ako „rozsudok vyslovujúci vinu obvineného“, nie ako „rozsudok ukladajúci trest“.
Už vyslovenie viny, nie až uloženie trestu, je tak z ústavného hľadiska postačujúce na
vyvrátenie prezumpcie neviny, t. j. na závažný zásah do právneho postavenia obvineného
(odsúdeného). Z hľadiska posúdenia závažnosti tohto zásahu nie je podstatné, či zákonná
úprava skutočne viaže určité právne následky na vyslovenie viny alebo až uloženie trestu.
Ústavnému súdu v tomto smere neunikla bohatá judikatúra všeobecných súdov
k ustanoveniu § 165 ods. 1 a § 10 ods. 14 (aktuálneho) Trestného poriadku
(a zodpovedajúcim ustanoveniam predchádzajúceho Trestného poriadku), ktorá sa snaží
prekonávať hmotnoprávne a trestnoprocesné dôsledky toho, keď je výrok o vine vyslovený
bez toho, aby bolo zároveň v zmysle § 165 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnuté o treste
alebo upustení od potrestania (porov. najmä R 18/1975 a R 35/1992). Táto judikatúra sa
však dotýka predovšetkým procesnotechnických aspektov trestného konania (otázka, či je
trestné konanie ukončené, resp. či ho možno zastaviť po právoplatnosti výroku o vine).
Ústavný súd totiž postrehol, že v dostupnej komentárovej literatúre (porov. napr. Samaš, O.,
Stiffel, H., Toman, P. Trestný zákon. Stručný komentár. Bratislava : IURA EDITION, 2006,
s. 93 a 94; Šámal, P., Púry, F., Rizman, S. Trestní zákon. 6. vydání. Praha : C. H. BECK,
2004, s. 289 a nasl.) nie je napríklad vyjadrená jednoznačná odpoveď na otázku, či sa takto
právoplatný výrok o vine má alebo nemá považovať za základ „odsúdenia“ na účely
posúdenia recidívy ako priťažujúcej okolnosti [porov. § 37 písm. m) Trestného zákona],
a teda či môže mať takýto výrok negatívny vplyv na právne postavenie obvineného
v prípadných iných trestných konaniach. V tomto smere je však podstatný záver vyslovený
v judikatúre (porov. R 14/1982, ako aj cit. Tpj 45/2013), podľa ktorého výrok
prvostupňového rozsudku o vine nadobúda právoplatnosť a zakladá pre ďalšie konanie
prekážku veci rozsúdenej, ak v odvolacom konaní boli zrušené len výroky o treste,
ochrannom opatrení a náhrade škody, resp. ďalšie nadväzujúce výroky, no nie samotný
výrok o vine.
Či už sa má právoplatný výrok o vine považovať za dostačujúcu podmienku recidívy,
alebo nie, nemožno ani v iných súvislostiach prehliadať ústavnoprávny význam a účinok
právoplatného výroku o vine. Definície pojmu „odsudzujúci“ v § 165 ods. 1 Trestného
poriadku a na to nadväzujúce právne technikálie v podobe prípadných fikcií neodsúdenia
nemenia nič na tom, že len čo nadobudol výrok o vine právoplatnosť, je tým právoplatne
a s účinkami rei iudicatae vyriešené, že bol spáchaný určitý trestný čin a kto ho spáchal,
teda že ho spáchal práve obvinený (odsúdený). Podľa názoru ústavného súdu predstavuje
verejné a právoplatné vyhlásenie určitej osoby za „páchateľa trestného činu“, t. j. niekoho,
kto prestúpil Trestný zákon, bez ohľadu na závažnosť tohto prestúpenia, a s tým spojené
vyvrátenie ústavnej prezumpcie neviny, nielen morálny biľag, ale dôsledky tohto morálneho
biľagu, ktoré so sebou označenie za „zločinca“ nesie, negatívne vplývajú aj na dôstojnosť
obvineného a jeho česť, ktorých ochrana je tiež ústavne zaručeným právom (čl. 12 ods. 1
a čl. 19 ods. 1 ústavy). Tieto dôsledky sú pritom rovnaké tak pre obvinených, ktorým bol
súčasne právoplatným vyslovením viny aj právoplatne vymeraný trest, ak pre tých
obvinených, u ktorých je právoplatný výrok o vine len podkladom pre ďalšie súdne konanie
o vymeranie trestu, ktoré je verejné (čl. 48 ods. 2 ústavy), a pre nový rozsudok, ktorý sa
taktiež vyhlasuje verejne (čl. 142 ods. 3 ústavy). Ak teda konanie o treste nasleduje
po právoplatnosti výroku o vine, napríklad preto, že súd rozhodujúci o opravnom
prostriedku zrušil len výroky o treste, je obvinený po celý čas tohto konania pred štátom
(verejnou mocou), ale aj pred verejnosťou považovaný za vinného, ktorého jedinou úlohou
je prijať trest, ktorý mu spoločnosť vymeria. Z ústavného hľadiska niet medzi oboma
skupinami obvinených rozdielu čo do účinkov právoplatného vyvrátenia prezumpcie
neviny.
Podobne v občianskom súdnom konaní je súd podľa § 135 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku viazaný rozhodnutím o tom, že určité konanie je trestným činom a kto ho
spáchal. Súd tak v tomto prípade vychádza v zásade len z výroku o vine [porov. podobne
R 22/1979, časť 2 písm. b)] a je irelevantné, či a aký trest bol za dané konanie páchateľovi
uložený. Prebiehajúce (ešte neukončené) trestné konanie tak nie je jediným fórom,
na ktorom je páchateľ povinný znášať následky už vyvrátenej prezumpcie neviny. Naopak,
tieto následky je povinný znášať aj navonok, a to navyše s nemožnosťou dokazovať opak
(vyriešením tejto prejudiciálnej otázky trestným súdom je civilný súd v zásade bezvýhradne
viazaný).
19. Tieto následky samy osebe, samozrejme, ústavne problematické nie sú. Je totiž
potrebné vychádzať z toho, že čl. 50 ods. 2 ústavy viaže vyvrátenie prezumpcie neviny
v konečnom dôsledku na právoplatný rozsudok, z čoho je zrejmé, že ide o logický a ústavou
predpokladaný následok právoplatnosti, a ani ústava v žiadnom svojom ustanovení
nevyžaduje, aby právoplatné odsúdenie bolo možné zvrátiť mimoriadnym opravným
prostriedkom (hoci s nimi na druhej strane počíta, porov. čl. 50 ods. 5 ústavy). V zásade je
tak prenechané úvahe zákonodarcu, či pripustí a ako upraví mimoriadne opravné
prostriedky proti takýmto rozhodnutiam. Ak však zákonodarca takúto úpravu prijme a ak je
následne v dôsledku nejasnosti potrebné vykladať normy v nej obsiahnuté, vyžadujú si
všetky skôr spomenuté ústavnoprávne súvislosti vyvrátenia prezumpcie neviny formou
právoplatného rozsudku o vine, aby všeobecné súdy aj ústavný súd pristupovali k výkladu
takých noriem mimoriadne citlivo a umožnili dostupné mimoriadne opravné prostriedky
obvinenému využiť takým spôsobom, aby boli prípadné následky spojené s nesprávnosťou
rozsudku o vine, ktorá by sa zistila v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, čo
najmenšie a čo najskôr a najúčinnejšie eliminované. Najmä to znamená, že nemožno
pristupovať odlišne k takému obvineného, voči ktorému bola „len“ právoplatne vyslovená
vina, no o treste ešte právoplatne rozhodnuté nebolo, v porovnaní s takým obvineným,
ktorému bol súčasne aj vymeraný trest.
Inak povedané, nie je z hľadiska čl. 50 ods. 2 ústavy problematické, ak by
zákonodarca nedal stranám trestného konania k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok
na preskúmanie právoplatného odsudzujúceho rozsudku, ktorý vyvracia výrok o vine. Ak
však zákonodarca takýto opravný prostriedok upraví, nemôže takáto úprava rozlišovať
prístup k tomuto opravnému prostriedku len v závislosti od toho, či v zhodnom časovom
okamihu odvolací súd právoplatne rozhodol aj vo výroku o treste alebo či takýto výrok
v dôsledku kasácie prvostupňového rozsudku odložil. Obvinený totiž nemá praktickú
možnosť ovplyvniť spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu (kasačné v. reformačné), ktoré je
vedené prakticky voľnou úvahou odvolacieho súdu o vhodnosti toho či onoho rozhodnutia.
Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu týkajúci sa prípustnosti dovolania
proti (samostatne právoplatnému) výroku o vine tieto súvislosti nezohľadnil, v dôsledku
čoho nie je ústavne konformný.
20. Ustanovenie § 368 ods. 1 Trestného poriadku v znení pred 1. septembrom 2011
pripúšťalo dovolanie proti rozhodnutiu, ktorým bola „vec právoplatne skončená“, tento
pojem však bližšie nedefinovalo. Zaujímavé je, že citované ustanovenie nepoužívalo pojem
„skončené trestné stíhanie“, ktorý má svoju zákonnú definíciu (§ 10 ods. 16), ale pojem
„vec“, ktorý ju nemá; rovnako je zaujímavé, že citované ustanovenie nehovorilo ani
o „trestnej veci“, čo je pojem používaný v justičnej praxi pre samostatné konanie o určitom
ucelenom návrhu (obžalobe) alebo otázke proti určitej osobe (obvinenému; porov. aj slová
„v trestnej veci obvineného...“ v záhlaví uznesenia najvyššieho súdu).
Najvyšší súd v ním citovanom uznesení sp. zn. 3 Tdo 5/2006 zo 14. júna 2006
(neskôr uverejnenom ako R 19/2007) vyslovil, že takým rozhodnutím sa okrem iného
rozumie „rozsudok..., ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol mu uložený trest, resp.
ochranné opatrenie alebo bolo upustené od potrestania“, ako aj rozhodnutie, ktorým bol
zamietnutý riadny opravný prostriedok (odvolanie) proti takémuto rozsudku. Z toho je
zrejmé, že najvyšší súd interpretoval tento pojem zužujúco, v podstate zhodne s názorom
zastávaným v napadnutom uznesení sp. zn. 5 Tdo 29/2011, a z takto zužujúcej interpretácie
najvyšší súd pokračoval aj v citovanom judikáte Tpj 45/2013, ktorý sa však týka iného
právneho stavu (pozri nasledujúci bod), no ktorý si za svoj základ vzal v podstate pojem
„skončené trestné stíhanie“. Táto názorová línia najvyššieho súdu však už v judikatúre
ústavného súdu nebola bezvýhradne akceptovaná. Najmä v náleze č. k. II. ÚS 284/2011-25
ústavný súd vyjadril pochybnosti, či ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku v znení
účinnom do 31. augusta 2011 skutočne nepripúšťajú dovolanie proti uzneseniam vo veci
obnovy konania.
Ani v prerokúvanej veci niet dôvodu upustiť od pochybností o ústavnosti zužujúceho
výkladu ustanovení § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku najvyšším súdom. Vzhľadom na
ústavnoprávny rozmer výroku o vine a jeho dôsledky, ktoré už ústavný súd rozviedol
v bodoch 18 a 19 tohto nálezu, tak nemožno akceptovať názor, že rozhodnutím, ktorým bola
„vec právoplatne skončená“, musí byť len rozsudok (uznesenie), ktoré vec uzatvára
vo všetkých bodoch a z časového hľadiska. Podľa názoru ústavného súdu preto treba pojem
„vec“ vykladať ako „časť konania, o ktorej sa má urobiť samostatný výrok“, teda napríklad
aj otázka viny, ktorá je vždy predmetom samostatného výroku (§ 284 ods. 1 v spojení
s § 163 ods. 3 Trestného poriadku). Rozhodnutie o vine tak nie je „parciálnou otázkou“,
ako o nej hovorí najvyšší súd, ale naopak, kľúčovou otázkou a zmyslom celého trestného
konania – kým výrok o vine môže existovať a byť právoplatný samostatne (porov. už
citované R 14/1982, ale celkom zjavne aj Tpj 45/2013 a tu prerokúvanú vec), bez výroku
o vine nemôžu existovať žiadne ďalšie výroky (o treste, ochrannom opatrení a pod.).
21. Ešte jednoznačnejšie podľa názoru ústavného súdu vyznie nesprávnosť právneho
názoru najvyššieho súdu pri konfrontácii s ustanovením § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku
v znení účinnom od 1. septembra 2011. V odseku 1 tohto paragrafu sa totiž už nehovorí
o „skončení veci“, ale len o „právoplatnom“ rozhodnutí. Z textu ustanovenia § 368 ods. 2
Trestného poriadku je síce zrejmá inšpirácia rozhodnutím R 19/2007, ktorý sa zasa zreteľne
ponáša na českú úpravu (pozri nasledujúci odsek), no zákonodarca do písmena a) celkom
zjavne neprevzal dôvetok „ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol mu uložený trest,
resp. ochranné opatrenie alebo bolo upustené od potrestania“, ale obmedzil sa na úpravu,
že dovolanie je prípustné proti rozsudku. Opäť, podľa toho čo bolo uvedené v bodoch 18
a 19, je podľa názoru ústavného súdu ústavokonformné vykladať toto ustanovenie tak, že
pripúšťa dovolanie aj proti právoplatnému výroku rozsudku o vine, a to aj pokiaľ
v ostatných výrokoch (o treste, ochrannom opatrení alebo náhrade škody) ešte
právoplatnosť nenadobudol. Ustanovenie § 368 ods. 2 písm. f) Trestného poriadku potom
pripúšťa dovolanie vždy proti rozhodnutiu, ktorým bolo zamietnuté odvolanie proti výroku
takého rozsudku, a to aj vtedy, ak (by) bolo zamietnuté len vo vzťahu k niektorým výrokom
a vo vzťahu k iným by bol napadnutý rozsudok zrušený. Z pohľadu týchto ustanovení
potom chýba právna relevancia argumentácii v judikáte Tpj 45/2013, že dôvodom
neprípustnosti dovolania proti takémuto (čiastkovému) výroku je to, že vo veci „existuje
stav neukončeného trestného stíhania“, pretože požiadavku „ukončenia trestného stíhania“
citované ustanovenia § 368 ods. 1 ani ods. 2 Trestného poriadku neobsahujú.
Preto pokiaľ najvyšší súd v napadnutom uznesení tvrdí, že z § 368 ods. 2 Trestného
poriadku „nevyplýva prípustnosť dovolania proti uzneseniu, ktoré dovolaním napadol
obvinený... z dôvodu, že predmetné uznesenie nie je konečným rozhodnutím, resp. nie je
rozhodnutím vo veci samej“, je jeho názor nesprávny, pokiaľ by uznesením krajského súdu
bolo (a malo byť) výslovne zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti výroku o vine.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že právny stav v Českej republike, ktorým
je najvyšší súd celkom zreteľne inšpirovaný, je odlišný. Podľa ustanovenia § 265a ods. 1
českého Trestného poriadku možno totiž dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
vo veci samej, pokiaľ súd rozhodol v druhom stupni a zákon to pripúšťa, pričom podľa
odseku 2 písmena a) citovaného paragrafu sa rozhodnutím vo veci samej rozumie rozsudok,
ktorým bol obvinený uznaný vinným a bol mu uložený trest, prípadne ochranné opatrenie
alebo bolo upustené od potrestania (t. j. formulácia zhodná ako v R 19/2007). Z uvedenej
citácie je síce zrejmá aj inšpirácia slovenského zákonodarcu pri formulácii § 368 Trestného
poriadku českou úpravou, avšak zároveň je zreteľné, že slovenský zákonodarca nevyžaduje
výslovne kumulatívnu existenciu výrokov o vine a treste ako predpoklad prípustnosti
dovolania proti rozsudku. Prípadné doslovné prevzatie právnej úpravy dovolania z Českej
republiky by si však podľa názoru ústavného súdu nepochybne vyžadovalo jej podrobné
preskúmanie z hľadiska už uvedených ústavných požiadaviek vyplývajúcich z významu
prezumpcie neviny obvineného, a to podľa potreby aj ústavným súdom v konaní podľa
22. Podľa názoru ústavného súdu možno preto uzavrieť:
Ak v trestnom konaní odvolací súd rozhodne tak, že výslovne zamietne odvolanie
obvineného proti výroku rozsudku o vine, vo vzťahu k ostatným výrokom rozsudku však
podľa § 320 a § 321 Trestného poriadku postupuje tak, že ich zruší a prikáže súdu prvého
stupňa, aby vec opätovne prejednal, treba ustanovenia § 368 ods. 1 a 2 písm. a) a h)
Trestného poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2011 vykladať ústavokonformne tak,
že proti takémuto výroku o (čiastočnom) zamietnutí odvolania je prípustné dovolanie.
23. V prerokúvanej veci je však nesporné, že odvolací súd takýto výslovný výrok
vo svojom uznesení neurobil, pričom tento postup odôvodnil „nedeliteľnosťou odvolania“
jedného obvineného. V dôsledku toho odvolací súd ani nekonal verejné zasadnutie podľa
§ 326 ods. 1 prvej vety, ale len neverejné zasadnutie podľa § 326 ods. 1 druhej vety písm. b)
Z citovaných záverov v podstate vychádza aj viackrát citovaný judikát Tpj 45/2013
a rovnako uvedené závery nachádzajú určitú oporu aj v judikatúre a doktríne najmä
v Českej republike (porov. Šámal, P. a kol. Trestní řád. I, II, III. Praha : C. H. BECK, 2013,
s. 3050). Podľa týchto názorov, ak odvolací súd vyhovie odvolaniu len čiastočne a urobí na
jeho základe niektorý z iných výrokov (§ 320 až § 322 Trestného poriadku), nemôže už
vo zvyšku napadnuté odvolanie zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku. Zhodne
judikoval i český najvyšší súd (5 Tdo 388/2002, 7 Tdo 1079/2002), ktorý tiež zdôraznil aj
krajským súdom uvádzanú „nedeliteľnosť odvolania“, hoci bez toho, aby bližšie ozrejmil,
v čom táto „nedeliteľnosť“ spočíva. Dôvodom týchto záverov je v podstate len doslovný
text § 319 Trestného poriadku, podľa ktorého zamietnuť možno len úplne nedôvodné
odvolanie, teda také, ktoré si nevyžaduje žiadne iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Podľa názoru ústavného súdu však pre takéto závery platný Trestný poriadok –
pokiaľ bude interpretovaný ústavokonformne – nedáva podklad.
24. Odsudzujúci rozsudok súdu prvého stupňa v sebe nevyhnutne obsahuje aspoň dva
výroky: výrok o vine, ktorý tvorí jadro celého rozsudku (porov. aj bod 20), a nadväzujúci
výrok „ o treste“, resp. v širšom zmysle „týkajúci sa potrestania“ (§ 163 ods. 3 a § 165
ods. 1 Trestného poriadku). Ustanovenie § 311 ods. 1 Trestného poriadku potom vyžaduje
od odvolateľa okrem iného uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje. Odvolací súd
je v zásade rozsahom odvolania (vymedzením výrokov, proti ktorým smeruje) viazaný
a preskúmava len tie (§ 317 ods. 1 Trestného poriadku); z tohto princípu existujú niektoré
výnimky, ktoré však v prerokúvanej veci nie sú podstatné. Podobne aj z ustanovenia § 321
Trestného poriadku vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu sa nemusí vždy týkať len
celého (výroku) prvostupňového rozsudku vo všetkých jeho výrokoch. Z porovnania
ustanovení § 321 ods. 1, 2 a 3 Trestného poriadku je zrejmé, že ustanovenie odseku 1 sa
týka celého rozsudku, t. j. súd podľa neho postupuje, ak preskúmava a zrušuje celý
rozsudok vo všetkých jeho výrokoch, ale ustanovenie odsekov 2 a 3 sa týka len niektorých
výrokov.
Z citovaných ustanovení podľa názoru ústavného súdu nie je možné odvodiť zásadu
„nedeliteľnosti“ odvolania obvineného v tom zmysle, že by jeho vybavenie spôsobom
uvedeným v § 321 Trestného poriadku vo vzťahu k výroku o treste znamenalo automaticky
jeho vybavenie vcelku. Podľa názoru ústavného súdu, ak je odvolanie podané tak proti
výroku o treste, ako aj proti výroku o vine (resp. aj proti ďalším výrokom), je podané
odvolanie vo vzťahu ku každému z takto napadnutých výrokov (relatívne) samostatné
(oddeliteľné) a odvolací súd ho môže a musí vybaviť niektorým zo zákonne
predpokladaných spôsobov (zamietnutie alebo zrušenie príslušného výroku), ak sú inak
predpoklady jeho meritórneho rozhodovania splnené. Ústavný súd totiž vo svojej
konštantnej judikatúre k čl. 46 ods. 1 ústavy zdôrazňuje, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu je právo obrátiť sa na súd a povinnosť súdu vecou sa zaoberať a rozhodnúť.
Ustanovenie § 162 ods. 1 Trestného poriadku predpokladá, že súdy v trestnom konaní
„rozhodujú“ v niektorej z tam uvedených foriem (rozsudok, trestný rozkaz, opatrenie,
uznesenie), a naopak, nepredpokladá mlčké (tacitné) rozhodovanie „nerozhodnutím“.
Podobne systém opravných prostriedkov v trestnom konaní je vybudovaný na prípustnosti
opravných prostriedkov v zásade len voči existujúcim rozhodnutiam (§ 183 ods. 1, § 306
ods. 1, už cit. § 368 ods. 2 Trestného poriadku) alebo aspoň voči neexistencii určitého
rozhodnutia tam, kde takéto rozhodnutie správne existovať má (§ 307 ods. 2 či § 369 ods. 3
Trestného poriadku). Naopak, systém opravných prostriedkov v zásade nepočíta
s opravnými prostriedkami proti konštitutívnym následkom, ktoré by nastávali v dôsledku
neformálnych úradných postupov, či dokonca mlčania (teda bez vydania rozhodnutia) súdu.
Už toto principiálne rozhodnutie zákonodarcu čo do štruktúry opravných prostriedkov
vyžaduje preferenciu výslovného rozhodovania v niektorej zo zákonom predpokladaných
foriem (§ 162 Trestného poriadku) pred „rozhodovaním“ a vyvodzovaním určitých
právnych následkov z neformálnych úradných postupov, či dokonca z mlčania súdu.
Podobne v judikatúre k čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom
súdneho konania je odstránenie stavu právnej neistoty, t. j. nastolenie právnej istoty
v podobe príslušného verejnomocenského aktu súdu. Za „rozhodnutie“ veci potom možno
považovať jedine taký (verejnomocenský) akt všeobecného súdu, ktorý je príslušnými
procesnými predpismi nadaný určitou kvalitou, ktorá želanú právnu istotu zabezpečí,
typicky v podobe inštitútu právoplatnosti. Preto v zásade nemožno za „rozhodnutie“ veci
v súlade s čl. 48 ods. 2, ale ani s čl. 46 ods. 1 ústavy považovať také akty súdov (ale ani
iných orgánov verejnej moci), ktoré nie sú spôsobilé právnu istotu nastoliť, pretože ich
zákon nevybavuje inštitútom právoplatnosti (alebo obdobnými právnymi účinkami).
Ustanovenie § 183 ods. 1 písm. b) tretieho bodu Trestného poriadku určuje, že rozsudok
nadobúda právoplatnosť až vtedy, keď bolo odvolanie proti nemu zamietnuté. Zo žiadneho
ustanovenia Trestného poriadku totiž nemožno vyvodiť, že by právoplatnosť rozsudku (ale
aj uznesenia, porov. § 184) mohla nastať v dôsledku „mlčania“ odvolacieho súdu, resp.
v dôsledku absencie určitého výroku v jeho rozhodnutí.
V zásade tak vo veciach podobných tu prerokúvanej (t. j. zrušenie prvostupňového
rozsudku len vo výroku o treste, hoci odvolanie smerovalo aj proti výroku o vine) možno
prijať dve alternatívy výkladu: buď napadnutý výrok nie je a ani nemá byť právoplatný,
pretože o odvolaní proti nemu nebolo a ani nemalo byť rozhodnuté (to však odporuje
ustálenej judikatúre, napríklad viackrát citovanému Tpj 45/2013, ale aj staršiemu
R 14/1982), alebo napadnutý výrok má byť právoplatný a o odvolaní proti tomuto výroku
malo byť rozhodnuté formou jeho zamietnutia, ale takýto výrok v ňom chýba. K tejto
problematike však už citovaný judikát Tpj 45/2013 neponúka žiadnu odpoveď, keďže záver,
že „výrok o vine nadobudne právoplatnosť“, je v ňom uvedený bez odkazu na zákonné
ustanovenie, z ktorého by mal vyplývať. Rovnako takúto odpoveď nemožno nájsť ani v skôr
citovanej českej doktríne a judikatúre, ktorá v tomto prípade nepríliš jasne hovorí
o právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (nie je však jasné, ktorý jeho výrok má
v takomto prípade spôsobiť právoplatnosť výroku o vine, porov. Šámal, P. cit. dielo,
s. 1746). Z už uvedených požiadaviek čl. 46 ods. 1 ústavy (porov. výklad
v predchádzajúcich odsekoch) však vyplýva, že v trestnej veci za rozhodnutie o odvolaní,
ktoré bude odvolacím súdom po preskúmaní napadnutého prvostupňového rozsudku
vo vzťahu k príslušnému výroku tohto rozsudku vyhodnotené ako nedôvodné, možno
považovať len také uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bude toto odvolanie výslovne
zamietnuté.
Podľa názoru ústavného súdu je z odôvodnenia uznesenia krajského súdu zrejmé, že
tento považoval svojím uznesením za vybavené aj odvolanie sťažovateľa (smerujúce aj proti
výroku o vine), ktoré „bolo vyhodnotené ako nedôvodné“. Na základe už uvedenej
podrobnej argumentácie ústavného súdu to ale znamená, že v tomto uznesení odvolacieho
súdu mal byť urobený aj výrok o čiastočnom zamietnutí odvolania sťažovateľa, pokiaľ
smeruje proti výroku o vine, no napriek tomu urobený nebol (porov. v podstate zhodne aj
II. ÚS 454/08, IV. ÚS 22/09, IV. ÚS 138/2013).
25. Postup krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní preto v konečnom dôsledku
odporoval aj ustanoveniu § 326 Trestného poriadku. Ak by odvolací súd vyniesol
rozhodnutie, ktorým by odvolanie, pokiaľ smeruje proti výroku o treste, zamietol, musel by
tak urobiť na verejnom zasadnutí. Zmyslom verejného zasadnutia v tomto prípade je dať
obvinenému takpovediac poslednú možnosť predniesť jeho obranu v otázkach, o ktorých sa
má v odvolacom konaní rozhodnúť, teda realizovať jeho právo na verejné prerokovanie veci
a vyjadrenie sa k prerokúvaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy), ako aj zodpovedajúce
právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3, ako aj
čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.
Akceptáciou argumentácie krajského súdu, že nebolo potrebné rozhodovať
o zamietnutí odvolania sťažovateľa, keď smerovalo proti výroku o vine a keď bol
napadnutý rozsudok zrušený vo výroku o treste, by došlo v podstate k úplnému „vyradeniu“
ustanovenia § 326 Trestného poriadku z aplikácie pri prieskume výroku o vine v odvolacom
konaní. Tento výrok by (ako to vyplýva z uznesenia krajského súdu, ale aj citovaných
Tpj 45/2013 a R 14/1982) mal byť právoplatný a nemal by byť teda predmetom riešenia
v ďalšom konaní, ktorého predmetom by mali zostať len otázky trestu. Pri novom odvolaní
proti výroku o treste však obvinený už logicky nemôže zmysluplne a účinne vznášať svoju
obranu proti už právoplatnému výroku o vine, len proti výroku o treste, ktorý zostal
predmetom konania (tak výslovne právna veta k R 14/1982). To znamená, že o definitívnom
a právoplatnom potvrdení viny obvineného by bolo v odvolacom konaní rozhodnuté bez
toho, aby sa mu dala možnosť vyjadriť a obhajovať sa na verejnom zasadnutí, hoci práve
verejné zasadnutie o odvolaní je v zmysle § 326 Trestného poriadku zreteľným pravidlom
a rozhodovanie na neverejnom zasadnutí výnimkou. Taký postup je podľa názoru ústavného
súdu neakceptovateľný nielen z hľadiska procesných záruk formulovaných v čl. 48 ods. 2
a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) dohovoru, ale aj z hľadiska už skôr
uvedeného ústavného významu výroku o vine v súvislosti s vyvrátením prezumpcie neviny
zaručenej v čl. 50 ods. 2 ústavy.
26. Na základe úvah uvedených v predošlých bodoch 20 až 25 možno uzavrieť:
Krajský súd mal pri ústavokonformnom výklade § 319 a § 321 Trestného poriadku
rozhodnúť osobitným výrokom aj o zamietnutí odvolania sťažovateľa proti výroku rozsudku
okresného súdu, ktorým bol uznaný za vinného z trestného činu marenia výkonu úradného
rozhodnutia, keďže v tejto časti považoval podané odvolanie sťažovateľa za nedôvodné
(§ 319 Trestného poriadku). Ak by bol takýto výrok urobil, mal tak urobiť na verejnom
zasadnutí (§ 326 Trestného poriadku). Tým, že tak neurobil, boli porušené základné práva
sťažovateľa zaručené v čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3
písm. c) dohovoru.
Najvyšší súd mal – opäť pri ústavokonformnom výklade § 368 ods. 1 a 2 a § 369
ods. 3 Trestného poriadku – uznať dovolanie proti takémuto (chýbajúcemu) výroku za
prípustné a meritórne ho prerokovať. Tento záver napokon vyplýval už z uznesenia č. k.
IV. ÚS 327/2011-14 z 28. júla 2011, ktorého argumentáciu najvyšší súd celkom zreteľne
opomenul. Tým, že najvyšší súd dovolanie odmietol ako neprípustné a nenapravil tak
porušenie práv sťažovateľa, ku ktorému došlo uznesením krajského súdu, porušil nielen
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ale treba mu
pričítať aj porušenie práv, ktorého sa dopustil krajský súd.
27. Vzhľadom na to ústavný súd vyslovil porušenie týchto práv sťažovateľa
dovolacím uznesením najvyššieho súdu (bod 1 výroku nálezu). Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
a § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde potom ústavný súd napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Úlohou najvyššieho súdu
bude opätovne rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa podľa smerníc uvedených v tomto náleze
(§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, § 362b ods. 1 Trestného poriadku).
28. Inák je však situácia vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu.
V prerokúvanej veci totiž môže nové konanie o dovolaní pred najvyšším súdom viesť
k viacerým možným výsledkom (porov. nasledujúce body), pokiaľ ide o nápravu jeho
nedostatkov. Ak by ústavný súd už v tomto štádiu konania dospel k prípadnému záveru, že
bolo porušené aj právo sťažovateľa na zákonného sudcu postupom a uznesením krajského
súdu tým, že o odvolaní nerozhodoval senát v zákonnom zložení, a ak by z tohto dôvodu
toto uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie, zanikol by tým predmet
konania o dovolaní. Krajský súd by totiž pri novom konaní mohol odstrániť aj doterajšie
nedostatky spočívajúce v nekonaní verejného zasadnutia a v chýbajúcom výroku
o čiastočnom zamietnutí odvolania sťažovateľa. Tým by ale boli odstránené (prakticky)
všetky dovolacie výčitky a nové rozhodnutie dovolacieho súdu by vôbec nebolo potrebné.
Taký postup by bol však v rozpore s princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu.
29. Navyše je potrebné vnímať, že aj vo vzťahu k námietke porušenia práv
zaručených v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu je
pozícia ústavného súdu problematická. Z podaného výkladu je totiž zrejmé, že tieto
uznesenia sú z pohľadu uvedených článkov problematické predovšetkým v súvislosti s tým,
čo v nich chýba, než s tým, čo v nich naozaj je. Je totiž zrejmé, že samotné zrušujúce
uznesenie odvolací súd skutočne môže urobiť na neverejnom zasadnutí [§ 326 ods. 1 písm.
b) Trestného poriadku]. Preto je zmysluplné poskytnúť v prerokúvanej veci priestor
predovšetkým najvyššiemu súdu, ktorý má v rámci dovolacieho konania k dispozícii širšiu
paletu možností ako tieto procesné nedostatky napraviť, než ústavný súd. Vzhľadom na to
ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovel (bod 3 výroku).
30. Právna úprava dovolacieho konania totiž poskytuje dovolaciemu súdu určitý
manévrovací priestor pri vymedzovaní rozsahu prieskumu, resp. prípadného zrušenia
uznesenia krajského súdu.
31. Predovšetkým v prípade chýbajúceho výroku „môže“ dovolací súd podľa § 387
Trestného poriadku namiesto vyslovenia porušenia zákona prikázať odvolaciemu súdu, aby
príslušný výrok doplnil. Uvedené ustanovenie však možno zmysluplne vykladať len tak, že
najvyšší súd takto musí postupovať, keďže k tomuto postupu neexistuje alternatíva –
dovolací súd je podľa existujúcej úpravy Trestného poriadku len súdom kasačným, nie
revíznym, takže nemôže chýbajúci výrok doplniť sám namiesto odvolacieho súdu (citované
ustanovenie bolo zjavne prebraté z úpravy sťažnosti pre porušenie zákona v § 270 ods. 2
bývalého Trestného poriadku, v ktorej však najvyšší súd mal revíznu právomoc – porov.
§ 271; tak v podstate aj Minárik, Š. a kol. Trestný poriadok. Stručný komentár. Bratislava :
IURA EDITION, 2006, s. 878).
V prerokúvanej veci z ústavokonformného výkladu § 319, 326, § 368 ods. 1 a 2
a § 369 ods. 3 Trestného poriadku (pozri bod 27) pre najvyšší súd vyplýva povinnosť
vychádzať z toho, že výrok o zamietnutí odvolania proti výroku o vine v uznesení krajského
súdu obsiahnutý mal byť, že proti takémuto výroku by bolo dovolanie prípustné podľa
§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku a že je tak prípustné aj dovolanie obvineného
sťažovateľa z dôvodu jeho absencie (§ 369 ods. 3 Trestného poriadku). Zároveň však je
jednou z námietok sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu aj nezákonné zloženie
(senátu) odvolacieho súdu, ktorá tak predstavuje jeden zo spôsobilých dovolacích dôvodov
[§ 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku]. Procesná situácia, keď v napadnutom
rozhodnutí treba doplniť určitý výrok, avšak zároveň sa namieta, že senát, ktorý by ho mal
urobiť, je nezákonne zložený, v Trestnom poriadku zjavne nie je výslovne riešená a jej
riešenie je tak v prvom rade úlohou najvyššieho súdu. Možno uvažovať o dvoch základných
možnostiach procesného postupu: najvyšší súd vráti vec na doplnenie chýbajúceho výroku
pôvodnému senátu krajského súdu a následne – na nové dovolanie – zruší tento výrok
a prikáže vec inému senátu (čo je však pomerne neefektívne riešenie, a to nielen z hľadiska
dĺžky konania, ale aj obrany obvineného, ktorý je v podstate nútený do dvojnásobného
dovolania v tej istej veci) alebo vráti vec na doplnenie výroku senátu v inom zložení, ak
dospeje k záveru, že predchádzajúce zloženie senátu bolo nezákonné (čo je v podstate
výrazne rozširujúci výklad ustanovenia § 388 ods. 2 Trestného poriadku). V tomto druhom
prípade je ale zároveň potrebné riešiť otázku, akým spôsobom je možné vadu nezákonného
zloženia odvolacieho súdu odstrániť aj vo vzťahu k zvyšným (existujúcim) výrokom
uznesenia odvolacieho súdu o zrušení prvostupňového rozsudku a prikázaní veci na nové
prejednanie (pozri nasledujúci bod 32).
32. Bez ohľadu na riešenie prvej otázky je ďalšou zložitou procesnou otázkou postup
najvyššieho súdu proti zvyšným výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu, teda proti
výroku zrušujúcemu prvostupňový rozsudok a prikazujúcemu nové prerokovanie veci
prvostupňovým súdom (ďalej aj „zrušujúci a prikazujúci výrok“). Proti týmto zrušujúcim
a prikazujúcim výrokom, pokiaľ by boli urobené samostatne, nie je podľa doslovného
znenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku prípustné dovolanie. Pokiaľ by to malo znamenať,
že týchto výrokov sa nemožno dotknúť ani vtedy, ak najvyšší súd preskúmava a podľa
okolností aj zrušuje samotný výrok o vine (o zamietnutí odvolania čo do výroku o vine), išlo
by podľa názoru ústavného súdu o názor ústavne ťažko akceptovateľný. Predovšetkým by to
totiž znamenalo, že zrušujúci a prikazujúci výrok by zostali v právoplatnosti a odvolací súd
by pri novom prerokúvaní veci v otázke viny bol nimi viazaný, a to aj v prípade, že najvyšší
súd by výrok týkajúci sa viny zrušil z dôvodu výskytu takých vád odvolacieho konania
(§ 371 ods. 1 Trestného poriadku), ktoré sa zreteľne týkajú aj zrušujúceho a prikazujúceho
výroku odvolacieho súdu (napríklad preto, že odvolací súd rozhodoval v nezákonnom
zložení). Ďalej by pretrvávajúca existencia zrušujúceho a prikazujúceho výroku bola
nezlučiteľná s určitým privilegovaným postavením výroku o vine, od ktorého sa odvíjajú
všetky ďalšie výroky trestného rozsudku. Takýto stav by napríklad obmedzoval senát
odvolacieho súdu pri novom prerokúvaní odvolania proti výroku o vine (po vrátení veci
najvyšším súdom) v oslobodení obvineného, pretože by v takom prípade museli vedľa seba
existovať dve protichodné rozhodnutia:
- jednak stále právoplatný výrok, ktorý by zrušoval prvostupňový rozsudok
a prikazoval prvostupňovému súdu nové prerokovanie veci práve vo výroku o treste, a
- jednak nový výrok nového rozsudku odvolacieho súdu o zrušení rozsudku
prvostupňového súdu a oslobodení obvineného.
Zo všetkých uvedených dôvodov treba podľa názoru ústavného súdu v prípadoch,
akým je prerokúvaná vec, považovať výrok uznesenia odvolacieho súdu, ktorým čiastočne
zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o vine a treste a prikázal prvostupňovému súdu,
aby vec v tomto rozsahu opätovne prerokoval a rozhodol, za výrok majúci svoj podklad
vo výroku o vine (t. j. vo výroku odvolacieho súdu o zamietnutí odvolania čo do výroku
o vine; porov. aj § 386 ods. 2 Trestného poriadku). Je totiž zrejmé, že tieto zrušujúce
a prikazujúce výroky majú svoj podklad práve v tom, že odvolací súd sa čo do viny
obvineného stotožnil s hodnotením a záverom prvostupňového súdu a práve len z tohto
dôvodu považoval za potrebné, aby sa prvostupňový súd ďalej zaoberal otázkou druhu,
výšky a výkonu trestu. Je zrejmé, že takáto potreba by tu nebola, ak by odvolací súd
obvineného sám oslobodil spod celej obžaloby.
33. Z úvah uvedených v bodoch 31 a 32 v spojení s bodom 26 tak pre prerokúvanú
vec možno uzavrieť:
Najvyšší súd pri novom prerokovaní dovolania sťažovateľa podaného proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 3 To 132/2010-684 z 3. februára 2011 ho uzná za prípustné v tej časti,
v akej v tomto uznesení chýba výrok, že sa zamieta odvolanie sťažovateľa proti výroku
rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 171/2007 z 12. júla 2010, ktorým bol uznaný za
vinného z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia na skutkovom základe uvedenom
v prvej skutkovej vete tohto rozsudku. Ak najvyšší súd zistí, že sú splnené aj ďalšie
procesné podmienky podaného dovolania, preskúma v zákonnom rozsahu dovolacie
námietky sťažovateľa, a to nielen námietku nekonania verejného zasadnutia krajského súdu,
ale aj námietku jeho nezákonného zloženia (teda porušenia práva na zákonného sudcu).
Ak najvyšší súd dospeje k názoru, že odvolací súd skutočne rozhodoval v nezákonnom
zložení, uváži, aký spôsob nápravy toho nedostatku je potrebné zvoliť, aby sa zabezpečilo
nové prerokovanie veci v novom zložení odvolacieho súdu v celom rozsahu (t. j. buď príkaz
doplniť chýbajúci výrok pôvodnému senátu a následné zrušenie celého uznesenia
odvolacieho súdu podľa § 386 Trestného poriadku a prikázanie veci senátu v novom
zložení, alebo príkaz doplniť chýbajúci výrok senátu v novom zložení a súčasné zrušenie
existujúcich výrokov uznesenia odvolacieho súdu podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku
a prikázanie veci aj v tomto rozsahu tomu istému novému senátu, alebo iný výklad, ktorý
zabezpečí materiálne zhodný výsledok pre sťažovateľa). Naopak, ak dospeje k názoru, že
odvolací súd nebol nezákonne zložený, zjavne postačí uznesením prikázať odvolaciemu
súdu, aby chýbajúci výrok po verejnom zasadnutí doplnil (§ 387 Trestného poriadku).
34. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa vo vzťahu k odňatiu zákonnému sudcovi
(čl. 48 ods. 1 ústavy), ústavný súd pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej za zákonného
sudcu je zásadne potrebné považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade
s rozvrhom práce súdu (II. ÚS 47/99, II. ÚS 118/02, III. ÚS 46/2012). Ak súd rozhoduje
v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie
a rozhodovanie v senáte (III. ÚS 46/04). Nejde pritom o rozvrh práce „bez ďalšieho“, ale
o rozvrh práce súladný so zákonom a podzákonnými normami. Ústavný súd tak pri
posudzovaní, či bolo porušené právo na zákonného sudcu, skúma, či bol vydaný rozvrh
práce, či zodpovedá zákonu a či vybraný sudca bol určený v súlade s rozvrhom práce v tom
rozsahu, v akom je tento v súlade so zákonom. K porušeniu základného práva zaručeného
v čl. 48 ods. 1 ústavy dôjde, ak bude konajúci sudca (sudcovia) určený buď v rozpore
s rozvrhom práce, alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho ustanovenia
(pravidla), ktoré odporuje zákonu (porov. II. ÚS 16/2011). Preto bude úlohou najvyššieho
súdu skúmať nielen sťažovateľom tvrdený rozpor pridelenia jeho veci sp. zn. 3 To 132/2010
s rozvrhom práce, ale tiež okolnosť, či rozvrh práce zavedením pravidla „vec ide za
spravodajcom“ pri opätovnom predložení veci z nižšieho súdu neporušuje zákonné pravidlá
prideľovania vecí (§ 51 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov).
III.
35. Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol
o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním pred ústavným súdom. Sťažovateľ si podaním z 5. októbra 2012 uplatnil
náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 269,60 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie
sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Odmena za
jeden úkon právnej služby v roku 2012 predstavuje sumu 127,16 € a režijný paušál 7,63 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania priznal úspešnému
sťažovateľovi úhradu trov konania v uplatnenej výške 269,60 €. Trovy konania je najvyšší
súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde
v spojení s § 149 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
36. Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto nálezu.
37. Podľa § 34 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k výroku a odôvodneniu tohto
nálezu pripája odlišné stanovisko sudkyne Ivetty Macejkovej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2014