Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 177/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. T., zastúpeného

advokátkou JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou, Advokátska kancelária, Na Priekope

174/13, Žilina, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1,

a 2 a a práv zaručených v

a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Krajského súdu v Žiline č. k. -684 z 3. februára 2011 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. novembra 2011 a takto

rozhodol:

1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. novembra 2011 b o l i p o r u š e n é základné práva J. T. na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 , na verejné prerokovanie veci podľa

a na obhajobu v trestnom konaní podľa

Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na verejné prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na obhajobu v trestnom

konaní podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. novembra 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť J. T. trovy konania v

sume 269,60 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiat centov) v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. Kristíny Mitrovej

Polkovej, Na Priekope 174/13, Žilina.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca

2012 doručená sťažnosť J. T. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv

zaručených v , a 2 a a práv zaručených v

ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

a jeho uznesením sp. zn. z 29. novembra 2011 a postupom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. z 3. februára

2011.

2. Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 12. júla 2010 uznaný za vinného zo spáchania prečinu marenia

výkonu úradného rozhodnutia podľa , za čo mu bol

uložený trest odňatia slobody v trvaní 28 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Zároveň tým istým rozsudkom okresný súd oslobodil sťažovateľa spod obžaloby pre

skutok kvalifikovaný ako zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a)

a ods. 2 písm. c) a prečin výtržníctva podľa

, pretože skutok nie je trestným činom.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ aj prokurátor.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí konanom 3. februára 2011 uznesením sp. zn.

podľa , a a zrušil

rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a vo výroku o oslobodení sťažovateľa a vec

vrátil v zrušenom rozsahu okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľ následne podal sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietal porušenie

svojich základných práv uznesením krajského súdu, a to

a) procesný spôsob rozhodovania odvolacieho súdu o podaných odvolaniach

(vo vzťahu k odsudzujúcemu výroku rozsudku okresného súdu, pozn.) na neverejnom

zasadnutí,

b) porušenie základného práva na zákonného sudcu v dôsledku pridelenia veci senátu

odvolacieho súdu spôsobom, ktorý bol v rozpore s rozvrhom práce.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uznesením sp. zn. z 28. júla

2011 odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

4. Sťažovateľ následne podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 3. februára 2011 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 29. novembra 2011 tak, že podľa jeho

dovolanie odmietol. Proti tomuto uzneseniu v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

podal sťažovateľ tu prerokúvanú sťažnosť.

5. Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu, sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Odvolací

súd, ale nikdy nemôže zamietnuť odvolanie ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por,

na neverejnom zasadnutí. Vo veci sťažovateľa síce vo výroku absentuje použitie zákonného

ustanovenia podľa , z obsahu rozhodnutia odporcu v rade 2/ (krajského súdu,

pozn.) je úplne zrejmé, že na neverejnom zasadnutí vyhodnotil odvolanie sťažovateľa ako

nedôvodné a rozhodol o jeho odvolaní...

Meritórnym rozhodnutím o jednom z odvolaní strany v konaní bez nariadenia

verejného zasadnutia odporca v rade 2/ porušil práva sťažovateľa na spravodlivý proces,

právo na verejný proces, právo na kontradiktórny proces, právo na obhajobu (§ 295 ods. 3

)... Odporca v rade 2/ nerešpektoval namietané súčasti práva na spravodlivú súdnu

ochranu a to zásadu verejnosti a ústnosti. V konečnom dôsledku odporca v rade 2/ odmietol

vykonávať spravodlivosť (denegatio iustitie), pretože uvádzal vecné názory v rámci

procesného rozhodnutia, ktorým de facto zamietol odvolanie dovolateľa po neverejnom

zasadnutí (kabinetným spôsobom).“

6. Sťažovateľ tiež namieta porušenie práva na zákonného sudcu postupom krajského

súdu a uvádza: „Z poznatkov vyplývajúcich zo súdneho spisu OS Ružomberok sp. zn.

je zistiteľné, že po predložení spisu odvolaciemu súdu bola vec náhodným

výberom pridelená do senátu 2 To so sp. zn. . ...

Predsedníčka senátu dňa 06. 10. 2010 odstúpila spis trestnému oddeleniu prípisom,

z ktorého vyplýva, že vo veci už konal senát 3 To dňa 26. 03. 2009 v zložení

JUDr. Z. Jančárová, JUDr. M. Repáň a JUDr. A. Gallová, pričom predsedníčkou senátu

a sudkyňou spravodajkyňou bola JUDr. Z. Jančárová.

Sťažovateľ zastáva názor, že postup odporcu v rade 2/ bol v rozpore s rozvrhom

práce na rok 2010.

Podľa bodu II. 2.1 písm. k rozvrhu práce na rok 2010 rozhodnutie o opravných

prostriedkoch podaných proti rozhodnutiam po podaní obžaloby v tej istej trestnej veci

sa pridelí senátu, v ktorom pôsobí sudca - spravodajca, ktorý mal vec pridelenú

na rozhodnutie o prvom z nich.

Odvolanie v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. zberného spisu odvolacieho

súdu a po opatrení predsedu súdu pod sp. zn. je už v poradí

tretím odvolaním. O úplnom prvom odvolaní dovolateľa rozhodol Krajský súd v Žiline pod

sp. zn. zberného spisu dňa 04. 09. 2008 v senáte zloženom zo sudcov

JUDr. Z. Jančárová, JUDr. V. Sučik a JUDr. M. Urbanová. Sudkyňou-spravodajkyňou bola

JUDr. M. Urbanová.

Pri rešpektovaní rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline na rok 2010 v bode II. 2.1

písm. k, ale i v bode II. 2.3, Ak mal rozhodovať senát, v ktorom pôsobí sudca - spravodajca,

ktorý mal vec pridelenú na rozhodnutie o prvom opravnom prostriedku.

Týmto sudcom - spravodajcom bola sudkyňa JUDr. M. Urbanova a preto mal

o poslednom odvolaní dovolateľa a prokurátora rozhodovať senát, v ktorom pôsobí

JUDr. M. Urbanova...

Sťažovateľ zastáva názor, že postupom a namietaným rozhodnutím odporcu v rade 2/

bolo porušené jeho základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi a právo na nestranný

a nezávislý súd, pretože konajúci sudcovia neboli určení v súlade s rozvrhom práce

Krajského súdu v Žiline na rok 2010, ale administratívnym rozhodnutím predsedu súdu bez

právneho podkladu.“

7. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu (ktorým bolo dovolanie sťažovateľa

odmietnuté ako neprípustné s odôvodnením, že predmetné uznesenie nie je konečným

rozhodnutím, resp. nie je rozhodnutím vo veci samej, pozn.) sťažovateľ tvrdí, že najvyšší

súd nerešpektoval právny názor ústavného súdu uvedený v uznesení sp. zn.

, v odôvodnení ktorého sa uvádza, že namietané rozhodnutie okresného

súdu v časti, v ktorej bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinu marenia

výkonu úradného rozhodnutia podľa , je

rozhodnutím konečným a právoplatným. Sťažovateľ uvádza, že „Závery dovolacieho súdu

sú zjavne neodôvodnené resp. arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a majú za následok porušenie základného práva alebo slobody. Z týchto

dôvodov môžu byť predmetom kontroly ústavného súdu.“.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1/ Základné práva J. T. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 48 ods.2, čl. 50 ods.3

a podľa , Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupmi a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. 11. 2011 a Krajského súdu v Žiline

č. k. -684 z 3. 2. 2011 porušené boli.

2/ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. 11. 2011 a uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. -684 z 3. 2. 2011

zrušuje a prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Žiline

vo veci znova konať a rozhodnúť.

3/ J. T. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,-EUR (slovom dvetisíc eur),

ktoré mu je povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky a finančné zadosťučinenie vo

výške 3.000,-EUR (slovom tritisíc eur), ktoré mu je povinný vyplatiť Krajský súd v Žiline do

dvoch mesiacoch od právoplatnosti nálezu.

4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline sú povinní solidárne

v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania J. T. na účet

právnej zástupkyne JUDr. Kristíne Mitrovej Polkovej... tak ako budú vyčíslené na výzvu

Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

9. Ústavný súd uznesením č. k. -23 z 21. júna 2012 prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie.

10. Krajský súd vo svojom vyjadrení z 25. júla 2012 k prijatej sťažnosti uviedol:

„Pokiaľ ide o prvú časť sťažnosti, odvolací súd vo vzťahu k odvolaniu obžalovaného

(t. j. sťažovateľa) postup podľa nepovažoval za dôvodný a práve

z toho dôvodu vo výroku napadnutého uznesenia sp. zn. zo dňa 3. februára

2011 absentuje použitie zákonného ustanovenia . Sťažovateľ

podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu vo výroku o vine a treste (t.j. napadol

odsudzujúci výrok). Odvolanie je z hľadiska rozhodovania odvolacieho súdu, pokiaľ ide o

toho istého odvolateľa, nedeliteľné. Odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného

súdu aj vo výroku o treste, ktorý svojim odvolaním napadol aj sťažovateľ, to znamená, že v

tejto časti odvolaniu obžalovaného vyhovel, a to bez ohľadu na formuláciu spornej časti

odôvodnenia uznesenia, ktoré sťažnosťou napáda a ktorým argumentuje. Je pravda,

že ak odvolací súd zamieta odvolanie ako nedôvodné, musí tak urobiť na verejnom

zasadnutí, čo vyplýva z ustanovenia . V posudzovanom

prípade však podľa nerozhodol, a preto vo veci rozhodol

na neverejnom zasadnutí.

Pokiaľ ide o názor sťažovateľa, že v rámci konania na odvolacom súde nerozhodoval

v jeho veci zákonný sudca (zákonní sudcovia, viď bod V. sťažnosti), nespochybniteľným

faktom je, že sudcom spravodajcom, ktorý mal vec pridelenú na rozhodnutie o prvom

opravnom prostriedku bola sudkyňa JUDr. Mária Urbanova (viď zberný spis KS ŽA sp. zn.

3 To/l 04/2008). Táto skutočnosť s odstupom času unikla pozornosti nielen predsedníčke

senátu 3 To JUDr. Z. Jančárovej, ale aj zodpovedajúcemu predsedovi senátu

3 To (JUDr. Repáň), ktorý prideľoval veci jednotlivým členom senátu, ako aj obom

predsedom senátu 2 To (JUDr. Kyselová, J. Krupa, viď č.l. 4-5, 7 Zberného spisu Krajského

súdu v Žiline sp. zn. ). Otázkou však zostáva, prečo túto skutočnosť

sťažovateľ nenamietal už v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 3

To/8/2009. V tejto časti je sťažnosť J. T. s poukazom na Rozvrh práce Krajského súdu v

Žilné na rok 2010, dôvodná, a to bez ohľadu na právny názor, ktorý v súvislosti s dovolaním

J. T. vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. .“

11. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 21. augusta 2012 uviedol: „Na dôvodoch

uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2011, sp. zn.

, zotrvávame. Zastávame názor, že dovolanie je prípustné len v prípade

rozhodnutia, ktoré je právoplatné tak čo do výroku o vine, ako aj čo do výroku o treste, kedy

sa trestné stíhanie voči obvinenému končí. V posudzovanom prípade bol právoplatný len

výrok o vine vo vzťahu k jednému skutku, pričom vo vzťahu k ďalšiemu skutku bol výrok

o vine (oslobodzujúci) zrušený a tým aj výrok o treste, pričom v trestnom stíhaní tejto osoby

sa ďalej pokračovalo konaním na okresnom súde. V tomto smere poukazujeme

aj na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Českej republiky.“

12. K vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu a predsedu krajského súdu zaujal

stanovisko sťažovateľ podaním z 5. októbra 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

„Vyjadrenie Krajského súdu v Žiline z 24.07. 2012 (vyjadrenie predsedníčky senátu) nič

nemení na základnej námietke sťažovateľa, podľa ktorej odvolací súd rozhodol o odvolaní

sťažovateľa na neverejnom zasadnutí so záverom, že odvolanie je nedôvodné a teda de facto

ho zamietol. Takémuto rozhodnutiu odvolacieho súdu musí, ale vždy predchádzať verejné

zasadnutie bez ohľadu na to, že odvolací súd prejedná aj iné odvolanie inej strany konania.

Argumentácia predsedníčky senátu nezodpovedá zákonu a ani súdnej praxi, pretože

aj na verejnom zasadnutí po posúdení odvolania sťažovateľa a prokurátora mohol a mal

súd rozhodnúť jedným uznesením s jedným výrokom, ale nikdy nemôže riadne a včas

podané odvolanie fakticky zamietnuť na neverejnom zasadnutí.

Vo vyjadrení potvrdzuje predsedníčka senátu nesprávne zloženie senátu odvolacieho

súdu. Odňatie možnosti konať pred súdom sťažovateľovi sa prejavilo i tým, že nevykonaním

verejného zasadnutia neumožnil súd sťažovateľovi reagovať na obsadenie senátu. Odvolací

súd konal na neverejnom zasadnutí, o ktorom sa v odvolacom konaní strany ani

neupovedomujú a preto sťažovateľ nepoznal obsadenie senátu, ktorý konal v jeho veci.

K vyjadreniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sťažovateľ uvádza, že dovolanie

podal na základe právneho názoru vysloveného uznesením Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. k. -14 z 28. júna 2011, v ktorom bolo dovolanie označené

za účinný prostriedok nápravy pochybení odvolacieho súdu. Označený právny názor

ústavného súdu dovolací súd nerešpektoval.“

13. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 21. januára 2012 súhlasil s rozhodnutím bez

pojednávania, podobne sa vyjadril aj krajský súd v podaní z 25. júla 2012. Sťažovateľ

v podaní z 5. októbra 2012 uviedol, že súhlasí s upustením od pojednávania.

14. Ústavný súd dospel k záveru, že od verejného ústneho pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci, preto od neho so súhlasom účastníkov konania v zmysle

ustanovenia

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil.

II.

15. Keďže sťažnosť sťažovateľa smeruje proti dvom samostatným aktom verejnej

moci, ktoré sú navzájom osobitným spôsobom previazané, bude sa ústavný súd zaoberať

najskôr napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

16. Podstata námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

spočíva v tom, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu bez

toho, aby odstránil tvrdenú vadu konania krajského súdu v podobe (ne)rozhodnutia o časti

odvolania sťažovateľa na neverejnom zasadnutí. Ústavný súd preto preskúma tak otázku, či

je odmietnutie dovolania najvyšším súdom výsledkom ústavne akceptovateľného postupu,

ako aj otázku, či v konaní krajského súdu k namietanej vade mohlo dôjsť.

17. Ustanovenie zaručuje každému právo domáhať sa ochrany

svojho práva zákonom ustanoveným postupom. Súčasťou uvedeného základného práva je

podľa judikatúry ústavného súdu aj právo na podanie opravného prostriedku, pokiaľ je

podľa príslušných zákonných procesných predpisov prípustné (porov. ).

Ústavný súd v tomto náleze uviedol, že „ak účastník konania (v trestnom konaní strana,

pozn.) splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie súdnej ochrany

v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť

v rozsahu, v ktorom sa preukáže existencia dôvodu na jej poskytnutie“. Poskytnutie ochrany

v dovolacom konaní však predpokladá, že najvyšší súd správne vyloží a aplikuje

ustanovenia o jeho prípustnosti, pretože len ústavne konformný výklad a aplikácia týchto

ustanovení otvára dvere k ústavne konformnému výkladu a aplikácii dovolacích dôvodov.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri preskúmavaní rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní posúdi nielen to, ako dovolací súd aplikoval ustanovenia zákona o dovolacích

dôvodoch, ale aj to, či ústavne konformne aplikoval ustanovenia o prípustnosti dovolania.

Ak najvyšší súd odmietol dovolanie obvineného, hoci správne ho pri ústavne konformnom

výklade mal považovať za prípustné, porušil tým právo obvineného na súdnu ochranu.

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam v trestnom konaní sú upravené

v . Citované ustanovenie bolo práve v období medzi vydaním

uznesenia krajského súdu a podaním dovolania na jednej strane a rozhodnutím dovolacieho

súdu podstatne zmenené. Kým znenie odseku 1 tohto paragrafu pred 1. septembrom 2011

pripúšťalo dovolanie proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená, v znení

účinnom od 1. septembra 2011 došlo k doplneniu odseku 2, ktorý presne vymenúva

rozhodnutia, proti ktorým je dovolanie prípustné. Takým rozhodnutím sa rozumie

predovšetkým rozsudok, ako aj rozhodnutie (bez rozlíšenia jeho formy), ktorým bol

zamietnutý riadny opravný prostriedok proti nemu [§ 368 ods. 2 písm. a) a h) Trestného

poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2011]. Ustanovenie § 369 ods. 2 písm. b)

oprávňovalo obvineného na podanie dovolania proti takému výroku,

ktorý sa ho bezprostredne týka. Je zjavné, že výrok zamietajúci odvolanie obvineného proti

odsudzujúcemu rozsudku sa obvineného bezprostredne týka. Prerokúvaná vec je

komplikovaná tým, že výrok, ktorého preskúmania sa vlastne sťažovateľ v dovolacom

konaní domáhal, v napadnutom uznesení krajského súdu výslovne obsiahnutý nebol.

Ustanovenie však v takom prípade oprávňovalo

obvineného na podanie dovolania aj preto, že taký výrok nebol urobený. Je teda zrejmé, že

ak – ako tvrdí sťažovateľ – uznesenie krajského súdu malo obsahovať osobitný výrok

o zamietnutí jeho odvolania vo vzťahu k výroku o vine, bol sťažovateľ v zmysle posledne

citovaného zákonného ustanovenia oprávnený podať proti absencii takého výroku

dovolanie.

Treba preto preskúmať, či by dovolanie malo byť prípustné, ak by uznesenie

krajského súdu obsahovalo takýto osobitný výrok, a či ho obsahovať malo, teda či mal byť

urobený. Najvyšší súd v prerokúvanej veci uzavrel, že uznesenie krajského súdu takýto

výrok obsahovať nemalo a že proti takémuto (neexistujúcemu) výroku nie je prípustné

dovolanie. Tento názor sa stal konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu a vyústil až do

toho, že trestné kolégium najvyššieho súdu 26. novembra 2013 pod sp. zn. Tpj 45/2013

schválilo, aby bolo v úradnej zbierke publikované uznesenie sp. zn.

z 30. apríla 2013. Časť odôvodnenia tohto uznesenia bola vybratá a schválená ako právna

veta v tomto znení: „Ak odvolací súd zruší napadnutý rozsudok len vo výroku o treste a len

v tomto rozsahu vráti vec súdu prvého stupňa, čím výrok o vine nadobudne právoplatnosť,

dovolanie nemožno podať len proti výroku o vine, keďže vo veci existuje stav neukončeného

trestného stíhania. V takom prípade treba vyčkať na rozhodnutie o treste. Lehota

na podanie dovolania potom aj vo vzťahu k výroku o vine plynie od doručenia rozhodnutia,

ktorým bolo rozhodnuté o uložení trestu alebo bolo upustené od potrestania.“

18. Rozhodovanie o vine a treste za trestné činy (trestná justícia) patrí k jednej

z oblastí, ktoré výslovne vyhradzuje súdom ( ). Táto výhrada tvorí

logickú jednotu s ďalšími ustanoveniami , a to výslovnou požiadavkou, aby trestné

činy a postihy za ne boli ustanovené len zákonom ( ), a výslovnou viazanosťou

súdov len zákonom ( ). Vzájomné pôsobenie týchto troch ustanovení

zabezpečuje striktnú legalitu výkonu trestnej justície. Všetky tieto ustanovenia sú zároveň

v hodnotovej zhode s ďalším, a to prezumpciou neviny ( ). Zakotvením

ústavnej zásady prezumpcie neviny, ktorú možno vyvrátiť len právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom súdu ( ) vydaným len na základe zákona ( a

ods. 1 ), dal ústavodarca zreteľne najavo, že obvinenie z trestného činu považuje

za mimoriadne citlivý a závažný zásah do právneho postavenia slobodného človeka

v demokratickom právnom štáte. Podľa názoru ústavného súdu je podstatné, že viaže

vyvrátenie prezumpcie neviny výlučne na právoplatné vyslovenie viny, nie na právoplatné

uloženie trestu. V tomto zmysle treba pojem „odsudzujúci rozsudok“ v

vykladať ako „rozsudok vyslovujúci vinu obvineného“, nie ako „rozsudok ukladajúci trest“.

Už vyslovenie viny, nie až uloženie trestu, je tak z ústavného hľadiska postačujúce na

vyvrátenie prezumpcie neviny, t. j. na závažný zásah do právneho postavenia obvineného

(odsúdeného). Z hľadiska posúdenia závažnosti tohto zásahu nie je podstatné, či zákonná

úprava skutočne viaže určité právne následky na vyslovenie viny alebo až uloženie trestu.

Ústavnému súdu v tomto smere neunikla bohatá judikatúra všeobecných súdov

k ustanoveniu a (aktuálneho)

(a zodpovedajúcim ustanoveniam predchádzajúceho ), ktorá sa snaží

prekonávať hmotnoprávne a trestnoprocesné dôsledky toho, keď je výrok o vine vyslovený

bez toho, aby bolo zároveň v zmysle rozhodnuté o treste

alebo upustení od potrestania (porov. najmä R 18/1975 a R 35/1992). Táto judikatúra sa

však dotýka predovšetkým procesnotechnických aspektov trestného konania (otázka, či je

trestné konanie ukončené, resp. či ho možno zastaviť po právoplatnosti výroku o vine).

Ústavný súd totiž postrehol, že v dostupnej komentárovej literatúre (porov. napr. Samaš, O.,

Stiffel, H., Toman, P. . Stručný komentár. Bratislava : IURA EDITION, 2006,

s. 93 a 94; Šámal, P., Púry, F., Rizman, S. Trestní zákon. 6. vydání. Praha : C. H. BECK,

2004, s. 289 a nasl.) nie je napríklad vyjadrená jednoznačná odpoveď na otázku, či sa takto

právoplatný výrok o vine má alebo nemá považovať za základ „odsúdenia“ na účely

posúdenia recidívy ako priťažujúcej okolnosti [porov. ],

a teda či môže mať takýto výrok negatívny vplyv na právne postavenie obvineného

v prípadných iných trestných konaniach. V tomto smere je však podstatný záver vyslovený

v judikatúre (porov. R 14/1982, ako aj cit. Tpj 45/2013), podľa ktorého výrok

prvostupňového rozsudku o vine nadobúda právoplatnosť a zakladá pre ďalšie konanie

prekážku veci rozsúdenej, ak v odvolacom konaní boli zrušené len výroky o treste,

ochrannom opatrení a náhrade škody, resp. ďalšie nadväzujúce výroky, no nie samotný

výrok o vine.

Či už sa má právoplatný výrok o vine považovať za dostačujúcu podmienku recidívy,

alebo nie, nemožno ani v iných súvislostiach prehliadať ústavnoprávny význam a účinok

právoplatného výroku o vine. Definície pojmu „odsudzujúci“ v § 165 ods. 1 Trestného

poriadku a na to nadväzujúce právne technikálie v podobe prípadných fikcií neodsúdenia

nemenia nič na tom, že len čo nadobudol výrok o vine právoplatnosť, je tým právoplatne

a s účinkami rei iudicatae vyriešené, že bol spáchaný určitý trestný čin a kto ho spáchal,

teda že ho spáchal práve obvinený (odsúdený). Podľa názoru ústavného súdu predstavuje

verejné a právoplatné vyhlásenie určitej osoby za „páchateľa trestného činu“, t. j. niekoho,

kto prestúpil , bez ohľadu na závažnosť tohto prestúpenia, a s tým spojené

vyvrátenie ústavnej prezumpcie neviny, nielen morálny biľag, ale dôsledky tohto morálneho

biľagu, ktoré so sebou označenie za „zločinca“ nesie, negatívne vplývajú aj na dôstojnosť

obvineného a jeho česť, ktorých ochrana je tiež ústavne zaručeným právom (čl. 12 ods. 1

a ). Tieto dôsledky sú pritom rovnaké tak pre obvinených, ktorým bol

súčasne právoplatným vyslovením viny aj právoplatne vymeraný trest, ak pre tých

obvinených, u ktorých je právoplatný výrok o vine len podkladom pre ďalšie súdne konanie

o vymeranie trestu, ktoré je verejné ( ), a pre nový rozsudok, ktorý sa

taktiež vyhlasuje verejne ( ). Ak teda konanie o treste nasleduje

po právoplatnosti výroku o vine, napríklad preto, že súd rozhodujúci o opravnom

prostriedku zrušil len výroky o treste, je obvinený po celý čas tohto konania pred štátom

(verejnou mocou), ale aj pred verejnosťou považovaný za vinného, ktorého jedinou úlohou

je prijať trest, ktorý mu spoločnosť vymeria. Z ústavného hľadiska niet medzi oboma

skupinami obvinených rozdielu čo do účinkov právoplatného vyvrátenia prezumpcie

neviny.

Podobne v občianskom súdnom konaní je súd podľa § 135 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku viazaný rozhodnutím o tom, že určité konanie je trestným činom a kto ho

spáchal. Súd tak v tomto prípade vychádza v zásade len z výroku o vine [porov. podobne

R 22/1979, časť 2 písm. b)] a je irelevantné, či a aký trest bol za dané konanie páchateľovi

uložený. Prebiehajúce (ešte neukončené) trestné konanie tak nie je jediným fórom,

na ktorom je páchateľ povinný znášať následky už vyvrátenej prezumpcie neviny. Naopak,

tieto následky je povinný znášať aj navonok, a to navyše s nemožnosťou dokazovať opak

(vyriešením tejto prejudiciálnej otázky trestným súdom je civilný súd v zásade bezvýhradne

viazaný).

19. Tieto následky samy osebe, samozrejme, ústavne problematické nie sú. Je totiž

potrebné vychádzať z toho, že viaže vyvrátenie prezumpcie neviny

v konečnom dôsledku na právoplatný rozsudok, z čoho je zrejmé, že ide o logický a

predpokladaný následok právoplatnosti, a ani v žiadnom svojom ustanovení

nevyžaduje, aby právoplatné odsúdenie bolo možné zvrátiť mimoriadnym opravným

prostriedkom (hoci s nimi na druhej strane počíta, porov. ). V zásade je

tak prenechané úvahe zákonodarcu, či pripustí a ako upraví mimoriadne opravné

prostriedky proti takýmto rozhodnutiam. Ak však zákonodarca takúto úpravu prijme a ak je

následne v dôsledku nejasnosti potrebné vykladať normy v nej obsiahnuté, vyžadujú si

všetky skôr spomenuté ústavnoprávne súvislosti vyvrátenia prezumpcie neviny formou

právoplatného rozsudku o vine, aby všeobecné súdy aj ústavný súd pristupovali k výkladu

takých noriem mimoriadne citlivo a umožnili dostupné mimoriadne opravné prostriedky

obvinenému využiť takým spôsobom, aby boli prípadné následky spojené s nesprávnosťou

rozsudku o vine, ktorá by sa zistila v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, čo

najmenšie a čo najskôr a najúčinnejšie eliminované. Najmä to znamená, že nemožno

pristupovať odlišne k takému obvineného, voči ktorému bola „len“ právoplatne vyslovená

vina, no o treste ešte právoplatne rozhodnuté nebolo, v porovnaní s takým obvineným,

ktorému bol súčasne aj vymeraný trest.

Inak povedané, nie je z hľadiska problematické, ak by

zákonodarca nedal stranám trestného konania k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok

na preskúmanie právoplatného odsudzujúceho rozsudku, ktorý vyvracia výrok o vine. Ak

však zákonodarca takýto opravný prostriedok upraví, nemôže takáto úprava rozlišovať

prístup k tomuto opravnému prostriedku len v závislosti od toho, či v zhodnom časovom

okamihu odvolací súd právoplatne rozhodol aj vo výroku o treste alebo či takýto výrok

v dôsledku kasácie prvostupňového rozsudku odložil. Obvinený totiž nemá praktickú

možnosť ovplyvniť spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu (kasačné v. reformačné), ktoré je

vedené prakticky voľnou úvahou odvolacieho súdu o vhodnosti toho či onoho rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu týkajúci sa prípustnosti dovolania

proti (samostatne právoplatnému) výroku o vine tieto súvislosti nezohľadnil, v dôsledku

čoho nie je ústavne konformný.

20. Ustanovenie v znení pred 1. septembrom 2011

pripúšťalo dovolanie proti rozhodnutiu, ktorým bola „vec právoplatne skončená“, tento

pojem však bližšie nedefinovalo. Zaujímavé je, že citované ustanovenie nepoužívalo pojem

„skončené trestné stíhanie“, ktorý má svoju zákonnú definíciu (§ 10 ods. 16), ale pojem

„vec“, ktorý ju nemá; rovnako je zaujímavé, že citované ustanovenie nehovorilo ani

o „trestnej veci“, čo je pojem používaný v justičnej praxi pre samostatné konanie o určitom

ucelenom návrhu (obžalobe) alebo otázke proti určitej osobe (obvinenému; porov. aj slová

„v trestnej veci obvineného...“ v záhlaví uznesenia najvyššieho súdu).

Najvyšší súd v ním citovanom uznesení sp. zn. zo 14. júna 2006

(neskôr uverejnenom ako R 19/2007) vyslovil, že takým rozhodnutím sa okrem iného

rozumie „rozsudok..., ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol mu uložený trest, resp.

ochranné opatrenie alebo bolo upustené od potrestania“, ako aj rozhodnutie, ktorým bol

zamietnutý riadny opravný prostriedok (odvolanie) proti takémuto rozsudku. Z toho je

zrejmé, že najvyšší súd interpretoval tento pojem zužujúco, v podstate zhodne s názorom

zastávaným v napadnutom uznesení sp. zn. , a z takto zužujúcej interpretácie

najvyšší súd pokračoval aj v citovanom judikáte Tpj 45/2013, ktorý sa však týka iného

právneho stavu (pozri nasledujúci bod), no ktorý si za svoj základ vzal v podstate pojem

„skončené trestné stíhanie“. Táto názorová línia najvyššieho súdu však už v judikatúre

ústavného súdu nebola bezvýhradne akceptovaná. Najmä v náleze č. k. -25

ústavný súd vyjadril pochybnosti, či ustanovenia v znení

účinnom do 31. augusta 2011 skutočne nepripúšťajú dovolanie proti uzneseniam vo veci

obnovy konania.

Ani v prerokúvanej veci niet dôvodu upustiť od pochybností o ústavnosti zužujúceho

výkladu ustanovení a najvyšším súdom. Vzhľadom na

ústavnoprávny rozmer výroku o vine a jeho dôsledky, ktoré už ústavný súd rozviedol

v bodoch 18 a 19 tohto nálezu, tak nemožno akceptovať názor, že rozhodnutím, ktorým bola

„vec právoplatne skončená“, musí byť len rozsudok (uznesenie), ktoré vec uzatvára

vo všetkých bodoch a z časového hľadiska. Podľa názoru ústavného súdu preto treba pojem

„vec“ vykladať ako „časť konania, o ktorej sa má urobiť samostatný výrok“, teda napríklad

aj otázka viny, ktorá je vždy predmetom samostatného výroku (§ 284 ods. 1 v spojení

s ). Rozhodnutie o vine tak nie je „parciálnou otázkou“,

ako o nej hovorí najvyšší súd, ale naopak, kľúčovou otázkou a zmyslom celého trestného

konania – kým výrok o vine môže existovať a byť právoplatný samostatne (porov. už

citované R 14/1982, ale celkom zjavne aj Tpj 45/2013 a tu prerokúvanú vec), bez výroku

o vine nemôžu existovať žiadne ďalšie výroky (o treste, ochrannom opatrení a pod.).

21. Ešte jednoznačnejšie podľa názoru ústavného súdu vyznie nesprávnosť právneho

názoru najvyššieho súdu pri konfrontácii s ustanovením a

v znení účinnom od 1. septembra 2011. V odseku 1 tohto paragrafu sa totiž už nehovorí

o „skončení veci“, ale len o „právoplatnom“ rozhodnutí. Z textu ustanovenia § 368 ods. 2

je síce zrejmá inšpirácia rozhodnutím R 19/2007, ktorý sa zasa zreteľne

ponáša na českú úpravu (pozri nasledujúci odsek), no zákonodarca do písmena a) celkom

zjavne neprevzal dôvetok „ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol mu uložený trest,

resp. ochranné opatrenie alebo bolo upustené od potrestania“, ale obmedzil sa na úpravu,

že dovolanie je prípustné proti rozsudku. Opäť, podľa toho čo bolo uvedené v bodoch 18

a 19, je podľa názoru ústavného súdu ústavokonformné vykladať toto ustanovenie tak, že

pripúšťa dovolanie aj proti právoplatnému výroku rozsudku o vine, a to aj pokiaľ

v ostatných výrokoch (o treste, ochrannom opatrení alebo náhrade škody) ešte

právoplatnosť nenadobudol. Ustanovenie potom

pripúšťa dovolanie vždy proti rozhodnutiu, ktorým bolo zamietnuté odvolanie proti výroku

takého rozsudku, a to aj vtedy, ak (by) bolo zamietnuté len vo vzťahu k niektorým výrokom

a vo vzťahu k iným by bol napadnutý rozsudok zrušený. Z pohľadu týchto ustanovení

potom chýba právna relevancia argumentácii v judikáte Tpj 45/2013, že dôvodom

neprípustnosti dovolania proti takémuto (čiastkovému) výroku je to, že vo veci „existuje

stav neukončeného trestného stíhania“, pretože požiadavku „ukončenia trestného stíhania“

citované ustanovenia ani ods. 2 neobsahujú.

Preto pokiaľ najvyšší súd v napadnutom uznesení tvrdí, že z § 368 ods. 2 Trestného

poriadku „nevyplýva prípustnosť dovolania proti uzneseniu, ktoré dovolaním napadol

obvinený... z dôvodu, že predmetné uznesenie nie je konečným rozhodnutím, resp. nie je

rozhodnutím vo veci samej“, je jeho názor nesprávny, pokiaľ by uznesením krajského súdu

bolo (a malo byť) výslovne zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti výroku o vine.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že právny stav v Českej republike, ktorým

je najvyšší súd celkom zreteľne inšpirovaný, je odlišný. Podľa ustanovenia § 265a ods. 1

českého možno totiž dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu

vo veci samej, pokiaľ súd rozhodol v druhom stupni a zákon to pripúšťa, pričom podľa

odseku 2 písmena a) citovaného paragrafu sa rozhodnutím vo veci samej rozumie rozsudok,

ktorým bol obvinený uznaný vinným a bol mu uložený trest, prípadne ochranné opatrenie

alebo bolo upustené od potrestania (t. j. formulácia zhodná ako v R 19/2007). Z uvedenej

citácie je síce zrejmá aj inšpirácia slovenského zákonodarcu pri formulácii § 368 Trestného

poriadku českou úpravou, avšak zároveň je zreteľné, že slovenský zákonodarca nevyžaduje

výslovne kumulatívnu existenciu výrokov o vine a treste ako predpoklad prípustnosti

dovolania proti rozsudku. Prípadné doslovné prevzatie právnej úpravy dovolania z Českej

republiky by si však podľa názoru ústavného súdu nepochybne vyžadovalo jej podrobné

preskúmanie z hľadiska už uvedených ústavných požiadaviek vyplývajúcich z významu

prezumpcie neviny obvineného, a to podľa potreby aj ústavným súdom v konaní podľa

.

22. Podľa názoru ústavného súdu možno preto uzavrieť:

Ak v trestnom konaní odvolací súd rozhodne tak, že výslovne zamietne odvolanie

obvineného proti výroku rozsudku o vine, vo vzťahu k ostatným výrokom rozsudku však

podľa a postupuje tak, že ich zruší a prikáže súdu prvého

stupňa, aby vec opätovne prejednal, treba ustanovenia § 368 ods. 1 a 2 písm. a) a h)

v znení účinnom od 1. septembra 2011 vykladať ústavokonformne tak,

že proti takémuto výroku o (čiastočnom) zamietnutí odvolania je prípustné dovolanie.

23. V prerokúvanej veci je však nesporné, že odvolací súd takýto výslovný výrok

vo svojom uznesení neurobil, pričom tento postup odôvodnil „nedeliteľnosťou odvolania“

jedného obvineného. V dôsledku toho odvolací súd ani nekonal verejné zasadnutie podľa

§ 326 ods. 1 prvej vety, ale len neverejné zasadnutie podľa § 326 ods. 1 druhej vety písm. b)

.

Z citovaných záverov v podstate vychádza aj viackrát citovaný judikát Tpj 45/2013

a rovnako uvedené závery nachádzajú určitú oporu aj v judikatúre a doktríne najmä

v Českej republike (porov. Šámal, P. a kol. Trestní řád. I, II, III. Praha : C. H. BECK, 2013,

s. 3050). Podľa týchto názorov, ak odvolací súd vyhovie odvolaniu len čiastočne a urobí na

jeho základe niektorý z iných výrokov ( až ), nemôže už

vo zvyšku napadnuté odvolanie zamietnuť podľa . Zhodne

judikoval i český najvyšší súd (, ), ktorý tiež zdôraznil aj

krajským súdom uvádzanú „nedeliteľnosť odvolania“, hoci bez toho, aby bližšie ozrejmil,

v čom táto „nedeliteľnosť“ spočíva. Dôvodom týchto záverov je v podstate len doslovný

text , podľa ktorého zamietnuť možno len úplne nedôvodné

odvolanie, teda také, ktoré si nevyžaduje žiadne iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu však pre takéto závery platný –

pokiaľ bude interpretovaný ústavokonformne – nedáva podklad.

24. Odsudzujúci rozsudok súdu prvého stupňa v sebe nevyhnutne obsahuje aspoň dva

výroky: výrok o vine, ktorý tvorí jadro celého rozsudku (porov. aj bod 20), a nadväzujúci

výrok „ o treste“, resp. v širšom zmysle „týkajúci sa potrestania“ (§ 163 ods. 3 a § 165

ods. 1 ). Ustanovenie potom vyžaduje

od odvolateľa okrem iného uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje. Odvolací súd

je v zásade rozsahom odvolania (vymedzením výrokov, proti ktorým smeruje) viazaný

a preskúmava len tie ( ); z tohto princípu existujú niektoré

výnimky, ktoré však v prerokúvanej veci nie sú podstatné. Podobne aj z ustanovenia § 321

vyplýva, že rozhodnutie odvolacieho súdu sa nemusí vždy týkať len

celého (výroku) prvostupňového rozsudku vo všetkých jeho výrokoch. Z porovnania

ustanovení , a je zrejmé, že ustanovenie odseku 1 sa

týka celého rozsudku, t. j. súd podľa neho postupuje, ak preskúmava a zrušuje celý

rozsudok vo všetkých jeho výrokoch, ale ustanovenie odsekov 2 a 3 sa týka len niektorých

výrokov.

Z citovaných ustanovení podľa názoru ústavného súdu nie je možné odvodiť zásadu

„nedeliteľnosti“ odvolania obvineného v tom zmysle, že by jeho vybavenie spôsobom

uvedeným v vo vzťahu k výroku o treste znamenalo automaticky

jeho vybavenie vcelku. Podľa názoru ústavného súdu, ak je odvolanie podané tak proti

výroku o treste, ako aj proti výroku o vine (resp. aj proti ďalším výrokom), je podané

odvolanie vo vzťahu ku každému z takto napadnutých výrokov (relatívne) samostatné

(oddeliteľné) a odvolací súd ho môže a musí vybaviť niektorým zo zákonne

predpokladaných spôsobov (zamietnutie alebo zrušenie príslušného výroku), ak sú inak

predpoklady jeho meritórneho rozhodovania splnené. Ústavný súd totiž vo svojej

konštantnej judikatúre k zdôrazňuje, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu je právo obrátiť sa na súd a povinnosť súdu vecou sa zaoberať a rozhodnúť.

Ustanovenie predpokladá, že súdy v trestnom konaní

„rozhodujú“ v niektorej z tam uvedených foriem (rozsudok, trestný rozkaz, opatrenie,

uznesenie), a naopak, nepredpokladá mlčké (tacitné) rozhodovanie „nerozhodnutím“.

Podobne systém opravných prostriedkov v trestnom konaní je vybudovaný na prípustnosti

opravných prostriedkov v zásade len voči existujúcim rozhodnutiam (§ 183 ods. 1, § 306

ods. 1, už cit. ) alebo aspoň voči neexistencii určitého

rozhodnutia tam, kde takéto rozhodnutie správne existovať má (§ 307 ods. 2 či § 369 ods. 3

). Naopak, systém opravných prostriedkov v zásade nepočíta

s opravnými prostriedkami proti konštitutívnym následkom, ktoré by nastávali v dôsledku

neformálnych úradných postupov, či dokonca mlčania (teda bez vydania rozhodnutia) súdu.

Už toto principiálne rozhodnutie zákonodarcu čo do štruktúry opravných prostriedkov

vyžaduje preferenciu výslovného rozhodovania v niektorej zo zákonom predpokladaných

foriem ( ) pred „rozhodovaním“ a vyvodzovaním určitých

právnych následkov z neformálnych úradných postupov, či dokonca z mlčania súdu.

Podobne v judikatúre k ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom

súdneho konania je odstránenie stavu právnej neistoty, t. j. nastolenie právnej istoty

v podobe príslušného verejnomocenského aktu súdu. Za „rozhodnutie“ veci potom možno

považovať jedine taký (verejnomocenský) akt všeobecného súdu, ktorý je príslušnými

procesnými predpismi nadaný určitou kvalitou, ktorá želanú právnu istotu zabezpečí,

typicky v podobe inštitútu právoplatnosti. Preto v zásade nemožno za „rozhodnutie“ veci

v súlade s , ale ani s považovať také akty súdov (ale ani

iných orgánov verejnej moci), ktoré nie sú spôsobilé právnu istotu nastoliť, pretože ich

zákon nevybavuje inštitútom právoplatnosti (alebo obdobnými právnymi účinkami).

Ustanovenie tretieho bodu určuje, že rozsudok

nadobúda právoplatnosť až vtedy, keď bolo odvolanie proti nemu zamietnuté. Zo žiadneho

ustanovenia totiž nemožno vyvodiť, že by právoplatnosť rozsudku (ale

aj uznesenia, porov. § 184) mohla nastať v dôsledku „mlčania“ odvolacieho súdu, resp.

v dôsledku absencie určitého výroku v jeho rozhodnutí.

V zásade tak vo veciach podobných tu prerokúvanej (t. j. zrušenie prvostupňového

rozsudku len vo výroku o treste, hoci odvolanie smerovalo aj proti výroku o vine) možno

prijať dve alternatívy výkladu: buď napadnutý výrok nie je a ani nemá byť právoplatný,

pretože o odvolaní proti nemu nebolo a ani nemalo byť rozhodnuté (to však odporuje

ustálenej judikatúre, napríklad viackrát citovanému Tpj 45/2013, ale aj staršiemu

R 14/1982), alebo napadnutý výrok má byť právoplatný a o odvolaní proti tomuto výroku

malo byť rozhodnuté formou jeho zamietnutia, ale takýto výrok v ňom chýba. K tejto

problematike však už citovaný judikát Tpj 45/2013 neponúka žiadnu odpoveď, keďže záver,

že „výrok o vine nadobudne právoplatnosť“, je v ňom uvedený bez odkazu na zákonné

ustanovenie, z ktorého by mal vyplývať. Rovnako takúto odpoveď nemožno nájsť ani v skôr

citovanej českej doktríne a judikatúre, ktorá v tomto prípade nepríliš jasne hovorí

o právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (nie je však jasné, ktorý jeho výrok má

v takomto prípade spôsobiť právoplatnosť výroku o vine, porov. Šámal, P. cit. dielo,

s. 1746). Z už uvedených požiadaviek (porov. výklad

v predchádzajúcich odsekoch) však vyplýva, že v trestnej veci za rozhodnutie o odvolaní,

ktoré bude odvolacím súdom po preskúmaní napadnutého prvostupňového rozsudku

vo vzťahu k príslušnému výroku tohto rozsudku vyhodnotené ako nedôvodné, možno

považovať len také uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bude toto odvolanie výslovne

zamietnuté.

Podľa názoru ústavného súdu je z odôvodnenia uznesenia krajského súdu zrejmé, že

tento považoval svojím uznesením za vybavené aj odvolanie sťažovateľa (smerujúce aj proti

výroku o vine), ktoré „bolo vyhodnotené ako nedôvodné“. Na základe už uvedenej

podrobnej argumentácie ústavného súdu to ale znamená, že v tomto uznesení odvolacieho

súdu mal byť urobený aj výrok o čiastočnom zamietnutí odvolania sťažovateľa, pokiaľ

smeruje proti výroku o vine, no napriek tomu urobený nebol (porov. v podstate zhodne aj

, , ).

25. Postup krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní preto v konečnom dôsledku

odporoval aj ustanoveniu . Ak by odvolací súd vyniesol

rozhodnutie, ktorým by odvolanie, pokiaľ smeruje proti výroku o treste, zamietol, musel by

tak urobiť na verejnom zasadnutí. Zmyslom verejného zasadnutia v tomto prípade je dať

obvinenému takpovediac poslednú možnosť predniesť jeho obranu v otázkach, o ktorých sa

má v odvolacom konaní rozhodnúť, teda realizovať jeho právo na verejné prerokovanie veci

a vyjadrenie sa k prerokúvaným dôkazom ( ), ako aj zodpovedajúce

právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3, ako aj

čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Akceptáciou argumentácie krajského súdu, že nebolo potrebné rozhodovať

o zamietnutí odvolania sťažovateľa, keď smerovalo proti výroku o vine a keď bol

napadnutý rozsudok zrušený vo výroku o treste, by došlo v podstate k úplnému „vyradeniu“

ustanovenia z aplikácie pri prieskume výroku o vine v odvolacom

konaní. Tento výrok by (ako to vyplýva z uznesenia krajského súdu, ale aj citovaných

Tpj 45/2013 a R 14/1982) mal byť právoplatný a nemal by byť teda predmetom riešenia

v ďalšom konaní, ktorého predmetom by mali zostať len otázky trestu. Pri novom odvolaní

proti výroku o treste však obvinený už logicky nemôže zmysluplne a účinne vznášať svoju

obranu proti už právoplatnému výroku o vine, len proti výroku o treste, ktorý zostal

predmetom konania (tak výslovne právna veta k R 14/1982). To znamená, že o definitívnom

a právoplatnom potvrdení viny obvineného by bolo v odvolacom konaní rozhodnuté bez

toho, aby sa mu dala možnosť vyjadriť a obhajovať sa na verejnom zasadnutí, hoci práve

verejné zasadnutie o odvolaní je v zmysle zreteľným pravidlom

a rozhodovanie na neverejnom zasadnutí výnimkou. Taký postup je podľa názoru ústavného

súdu neakceptovateľný nielen z hľadiska procesných záruk formulovaných v čl. 48 ods. 2

a a a ods. 3 písm. c) dohovoru, ale aj z hľadiska už skôr

uvedeného ústavného významu výroku o vine v súvislosti s vyvrátením prezumpcie neviny

zaručenej v .

26. Na základe úvah uvedených v predošlých bodoch 20 až 25 možno uzavrieť:

Krajský súd mal pri ústavokonformnom výklade a

rozhodnúť osobitným výrokom aj o zamietnutí odvolania sťažovateľa proti výroku rozsudku

okresného súdu, ktorým bol uznaný za vinného z trestného činu marenia výkonu úradného

rozhodnutia, keďže v tejto časti považoval podané odvolanie sťažovateľa za nedôvodné

( ). Ak by bol takýto výrok urobil, mal tak urobiť na verejnom

zasadnutí ( ). Tým, že tak neurobil, boli porušené základné práva

sťažovateľa zaručené v a a jeho práva podľa a 3

písm. c) dohovoru.

Najvyšší súd mal – opäť pri ústavokonformnom výklade § 368 ods. 1 a 2 a § 369

ods. 3 – uznať dovolanie proti takémuto (chýbajúcemu) výroku za

prípustné a meritórne ho prerokovať. Tento záver napokon vyplýval už z uznesenia č. k.

-14 z 28. júla 2011, ktorého argumentáciu najvyšší súd celkom zreteľne

opomenul. Tým, že najvyšší súd dovolanie odmietol ako neprípustné a nenapravil tak

porušenie práv sťažovateľa, ku ktorému došlo uznesením krajského súdu, porušil nielen

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v , ale treba mu

pričítať aj porušenie práv, ktorého sa dopustil krajský súd.

27. Vzhľadom na to ústavný súd vyslovil porušenie týchto práv sťažovateľa

dovolacím uznesením najvyššieho súdu (bod 1 výroku nálezu). Podľa

a a potom ústavný súd napadnuté

uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Úlohou najvyššieho súdu

bude opätovne rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa podľa smerníc uvedených v tomto náleze

( , ).

28. Inák je však situácia vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu.

V prerokúvanej veci totiž môže nové konanie o dovolaní pred najvyšším súdom viesť

k viacerým možným výsledkom (porov. nasledujúce body), pokiaľ ide o nápravu jeho

nedostatkov. Ak by ústavný súd už v tomto štádiu konania dospel k prípadnému záveru, že

bolo porušené aj právo sťažovateľa na zákonného sudcu postupom a uznesením krajského

súdu tým, že o odvolaní nerozhodoval senát v zákonnom zložení, a ak by z tohto dôvodu

toto uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie, zanikol by tým predmet

konania o dovolaní. Krajský súd by totiž pri novom konaní mohol odstrániť aj doterajšie

nedostatky spočívajúce v nekonaní verejného zasadnutia a v chýbajúcom výroku

o čiastočnom zamietnutí odvolania sťažovateľa. Tým by ale boli odstránené (prakticky)

všetky dovolacie výčitky a nové rozhodnutie dovolacieho súdu by vôbec nebolo potrebné.

Taký postup by bol však v rozpore s princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu.

29. Navyše je potrebné vnímať, že aj vo vzťahu k námietke porušenia práv

zaručených v a dohovoru uznesením krajského súdu je

pozícia ústavného súdu problematická. Z podaného výkladu je totiž zrejmé, že tieto

uznesenia sú z pohľadu uvedených článkov problematické predovšetkým v súvislosti s tým,

čo v nich chýba, než s tým, čo v nich naozaj je. Je totiž zrejmé, že samotné zrušujúce

uznesenie odvolací súd skutočne môže urobiť na neverejnom zasadnutí [§ 326 ods. 1 písm.

b) ]. Preto je zmysluplné poskytnúť v prerokúvanej veci priestor

predovšetkým najvyššiemu súdu, ktorý má v rámci dovolacieho konania k dispozícii širšiu

paletu možností ako tieto procesné nedostatky napraviť, než ústavný súd. Vzhľadom na to

ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovel (bod 3 výroku).

30. Právna úprava dovolacieho konania totiž poskytuje dovolaciemu súdu určitý

manévrovací priestor pri vymedzovaní rozsahu prieskumu, resp. prípadného zrušenia

uznesenia krajského súdu.

31. Predovšetkým v prípade chýbajúceho výroku „môže“ dovolací súd podľa § 387

namiesto vyslovenia porušenia zákona prikázať odvolaciemu súdu, aby

príslušný výrok doplnil. Uvedené ustanovenie však možno zmysluplne vykladať len tak, že

najvyšší súd takto musí postupovať, keďže k tomuto postupu neexistuje alternatíva –

dovolací súd je podľa existujúcej úpravy len súdom kasačným, nie

revíznym, takže nemôže chýbajúci výrok doplniť sám namiesto odvolacieho súdu (citované

ustanovenie bolo zjavne prebraté z úpravy sťažnosti pre porušenie zákona v § 270 ods. 2

bývalého , v ktorej však najvyšší súd mal revíznu právomoc – porov.

; tak v podstate aj Minárik, Š. a kol. . Stručný komentár. Bratislava :

IURA EDITION, 2006, s. 878).

V prerokúvanej veci z ústavokonformného výkladu § 319, 326, § 368 ods. 1 a 2

a (pozri bod 27) pre najvyšší súd vyplýva povinnosť

vychádzať z toho, že výrok o zamietnutí odvolania proti výroku o vine v uznesení krajského

súdu obsiahnutý mal byť, že proti takémuto výroku by bolo dovolanie prípustné podľa

a že je tak prípustné aj dovolanie obvineného

sťažovateľa z dôvodu jeho absencie ( ). Zároveň však je

jednou z námietok sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu aj nezákonné zloženie

(senátu) odvolacieho súdu, ktorá tak predstavuje jeden zo spôsobilých dovolacích dôvodov

[ ]. Procesná situácia, keď v napadnutom

rozhodnutí treba doplniť určitý výrok, avšak zároveň sa namieta, že senát, ktorý by ho mal

urobiť, je nezákonne zložený, v zjavne nie je výslovne riešená a jej

riešenie je tak v prvom rade úlohou najvyššieho súdu. Možno uvažovať o dvoch základných

možnostiach procesného postupu: najvyšší súd vráti vec na doplnenie chýbajúceho výroku

pôvodnému senátu krajského súdu a následne – na nové dovolanie – zruší tento výrok

a prikáže vec inému senátu (čo je však pomerne neefektívne riešenie, a to nielen z hľadiska

dĺžky konania, ale aj obrany obvineného, ktorý je v podstate nútený do dvojnásobného

dovolania v tej istej veci) alebo vráti vec na doplnenie výroku senátu v inom zložení, ak

dospeje k záveru, že predchádzajúce zloženie senátu bolo nezákonné (čo je v podstate

výrazne rozširujúci výklad ustanovenia ). V tomto druhom

prípade je ale zároveň potrebné riešiť otázku, akým spôsobom je možné vadu nezákonného

zloženia odvolacieho súdu odstrániť aj vo vzťahu k zvyšným (existujúcim) výrokom

uznesenia odvolacieho súdu o zrušení prvostupňového rozsudku a prikázaní veci na nové

prejednanie (pozri nasledujúci bod 32).

32. Bez ohľadu na riešenie prvej otázky je ďalšou zložitou procesnou otázkou postup

najvyššieho súdu proti zvyšným výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu, teda proti

výroku zrušujúcemu prvostupňový rozsudok a prikazujúcemu nové prerokovanie veci

prvostupňovým súdom (ďalej aj „zrušujúci a prikazujúci výrok“). Proti týmto zrušujúcim

a prikazujúcim výrokom, pokiaľ by boli urobené samostatne, nie je podľa doslovného

znenia prípustné dovolanie. Pokiaľ by to malo znamenať,

že týchto výrokov sa nemožno dotknúť ani vtedy, ak najvyšší súd preskúmava a podľa

okolností aj zrušuje samotný výrok o vine (o zamietnutí odvolania čo do výroku o vine), išlo

by podľa názoru ústavného súdu o názor ústavne ťažko akceptovateľný. Predovšetkým by to

totiž znamenalo, že zrušujúci a prikazujúci výrok by zostali v právoplatnosti a odvolací súd

by pri novom prerokúvaní veci v otázke viny bol nimi viazaný, a to aj v prípade, že najvyšší

súd by výrok týkajúci sa viny zrušil z dôvodu výskytu takých vád odvolacieho konania

( ), ktoré sa zreteľne týkajú aj zrušujúceho a prikazujúceho

výroku odvolacieho súdu (napríklad preto, že odvolací súd rozhodoval v nezákonnom

zložení). Ďalej by pretrvávajúca existencia zrušujúceho a prikazujúceho výroku bola

nezlučiteľná s určitým privilegovaným postavením výroku o vine, od ktorého sa odvíjajú

všetky ďalšie výroky trestného rozsudku. Takýto stav by napríklad obmedzoval senát

odvolacieho súdu pri novom prerokúvaní odvolania proti výroku o vine (po vrátení veci

najvyšším súdom) v oslobodení obvineného, pretože by v takom prípade museli vedľa seba

existovať dve protichodné rozhodnutia:

- jednak stále právoplatný výrok, ktorý by zrušoval prvostupňový rozsudok

a prikazoval prvostupňovému súdu nové prerokovanie veci práve vo výroku o treste, a

- jednak nový výrok nového rozsudku odvolacieho súdu o zrušení rozsudku

prvostupňového súdu a oslobodení obvineného.

Zo všetkých uvedených dôvodov treba podľa názoru ústavného súdu v prípadoch,

akým je prerokúvaná vec, považovať výrok uznesenia odvolacieho súdu, ktorým čiastočne

zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o vine a treste a prikázal prvostupňovému súdu,

aby vec v tomto rozsahu opätovne prerokoval a rozhodol, za výrok majúci svoj podklad

vo výroku o vine (t. j. vo výroku odvolacieho súdu o zamietnutí odvolania čo do výroku

o vine; porov. aj ). Je totiž zrejmé, že tieto zrušujúce

a prikazujúce výroky majú svoj podklad práve v tom, že odvolací súd sa čo do viny

obvineného stotožnil s hodnotením a záverom prvostupňového súdu a práve len z tohto

dôvodu považoval za potrebné, aby sa prvostupňový súd ďalej zaoberal otázkou druhu,

výšky a výkonu trestu. Je zrejmé, že takáto potreba by tu nebola, ak by odvolací súd

obvineného sám oslobodil spod celej obžaloby.

33. Z úvah uvedených v bodoch 31 a 32 v spojení s bodom 26 tak pre prerokúvanú

vec možno uzavrieť:

Najvyšší súd pri novom prerokovaní dovolania sťažovateľa podaného proti uzneseniu

krajského súdu č. k. -684 z 3. februára 2011 ho uzná za prípustné v tej časti,

v akej v tomto uznesení chýba výrok, že sa zamieta odvolanie sťažovateľa proti výroku

rozsudku okresného súdu sp. zn. z 12. júla 2010, ktorým bol uznaný za

vinného z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia na skutkovom základe uvedenom

v prvej skutkovej vete tohto rozsudku. Ak najvyšší súd zistí, že sú splnené aj ďalšie

procesné podmienky podaného dovolania, preskúma v zákonnom rozsahu dovolacie

námietky sťažovateľa, a to nielen námietku nekonania verejného zasadnutia krajského súdu,

ale aj námietku jeho nezákonného zloženia (teda porušenia práva na zákonného sudcu).

Ak najvyšší súd dospeje k názoru, že odvolací súd skutočne rozhodoval v nezákonnom

zložení, uváži, aký spôsob nápravy toho nedostatku je potrebné zvoliť, aby sa zabezpečilo

nové prerokovanie veci v novom zložení odvolacieho súdu v celom rozsahu (t. j. buď príkaz

doplniť chýbajúci výrok pôvodnému senátu a následné zrušenie celého uznesenia

odvolacieho súdu podľa a prikázanie veci senátu v novom

zložení, alebo príkaz doplniť chýbajúci výrok senátu v novom zložení a súčasné zrušenie

existujúcich výrokov uznesenia odvolacieho súdu podľa

a prikázanie veci aj v tomto rozsahu tomu istému novému senátu, alebo iný výklad, ktorý

zabezpečí materiálne zhodný výsledok pre sťažovateľa). Naopak, ak dospeje k názoru, že

odvolací súd nebol nezákonne zložený, zjavne postačí uznesením prikázať odvolaciemu

súdu, aby chýbajúci výrok po verejnom zasadnutí doplnil ( ).

34. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa vo vzťahu k odňatiu zákonnému sudcovi

( ), ústavný súd pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej za zákonného

sudcu je zásadne potrebné považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade

s rozvrhom práce súdu (, , ). Ak súd rozhoduje

v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie v senáte (). Nejde pritom o rozvrh práce „bez ďalšieho“, ale

o rozvrh práce súladný so zákonom a podzákonnými normami. Ústavný súd tak pri

posudzovaní, či bolo porušené právo na zákonného sudcu, skúma, či bol vydaný rozvrh

práce, či zodpovedá zákonu a či vybraný sudca bol určený v súlade s rozvrhom práce v tom

rozsahu, v akom je tento v súlade so zákonom. K porušeniu základného práva zaručeného

v dôjde, ak bude konajúci sudca (sudcovia) určený buď v rozpore

s rozvrhom práce, alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho ustanovenia

(pravidla), ktoré odporuje zákonu (porov. ). Preto bude úlohou najvyššieho

súdu skúmať nielen sťažovateľom tvrdený rozpor pridelenia jeho veci sp. zn.

s rozvrhom práce, ale tiež okolnosť, či rozvrh práce zavedením pravidla „vec ide za

spravodajcom“ pri opätovnom predložení veci z nižšieho súdu neporušuje zákonné pravidlá

prideľovania vecí ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov).

III.

35. Ústavný súd napokon podľa rozhodol

o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním pred ústavným súdom. Sťažovateľ si podaním z 5. októbra 2012 uplatnil

náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 269,60 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie

sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Odmena za

jeden úkon právnej služby v roku 2012 predstavuje sumu 127,16 € a režijný paušál 7,63 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania priznal úspešnému

sťažovateľovi úhradu trov konania v uplatnenej výške 269,60 €. Trovy konania je najvyšší

súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (

v spojení s ).

36. Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto nálezu.

37. Podľa sa k výroku a odôvodneniu tohto

nálezu pripája odlišné stanovisko sudkyne Ivetty Macejkovej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2014