Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 327/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. T., L., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods.

3 a práv podľa a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 To

132/2010 z 3. februára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. T. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2011

doručená sťažnosť J. T., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. M.

P., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a

2 a (ďalej len „“) a práv podľa a

3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 3.

februára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. júla 2010 uznaný za

vinného zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 2

písm. b) , za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 28 mesiacov

nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným

stupňom stráženia.

Zároveň tým istým rozsudkom okresný súd oslobodil sťažovateľa spod obžaloby pre

skutok kvalifikovaný ako zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a)

a ods. 2 písm. c) a prečin výtržnícva podľa

, pretože skutok nie je trestným činom.

Proti odsudzujúcemu výroku rozsudku okresného súdu podal odvolanie sťažovateľ

a proti oslobodzujúcemu výroku rozsudku okresného súdu podal odvolanie prokurátor,

ktorý zároveň napadol aj výrok o treste, keďže tento považoval za neprimeraný.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí konanom 3. februára 2011 uznesením sp. zn.

podľa , a a zrušil

rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a vo výroku o oslobodení sťažovateľa a vec

vrátil v zrušenom rozsahu okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ poukazuje na to, že z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského

súdu zjavne vyplýva, že jeho odvolanie podané proti odsudzujúcemu výroku rozsudku

okresného súdu krajský súd zamietol ako nedôvodné, aj keď príslušný zamietavý výrok

v namietanom uznesení absentuje. Sťažovateľ tvrdí, že ak odvolací súd zamieta odvolanie

ako nedôvodné, musí tak urobiť na verejnom zasadnutí a nikdy nie na neverejnom (§ 326

ods. 1 ). Keďže krajský súd v danom prípade zamietol odvolanie

sťažovateľa ako nedôvodné na neverejnom zasadnutí, zasiahol tak neprípustným spôsobom

do jeho práv garantovaných a dohovorom. Sťažovateľ uvádza, že „Odporca

nerešpektoval namietané súčasti práva na spravodlivú súdnu ochranu a to zásadu

verejnosti a ústnosti. V konečnom dôsledku odporca odmietol spravodlivosť (denegatio

iustitie), pretože uvádzal vecné názory v rámci procesného rozhodnutia, ktorým de facto

zamietol odvolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí (kabinetným spôsobom).“.

Sťažovateľ tiež namieta, že v rámci konania na odvolacom súde nerozhodoval v jeho

veci zákonný sudca (zákonní sudcovia). S poukazom na bod II.2.3 písm. Ab) a bod II.2.1

písm. k) rozvrhu práce krajského súdu na rok 2010 mal podľa sťažovateľa vo veci

rozhodovať senát, v ktorom pôsobí sudca spravodajca, ktorý mal vec pridelenú na

rozhodnutie o prvom opravnom prostriedku, pričom v danom prípade to bola sudkyňa

JUDr. M. U., ktorá rozhodovala o prvom odvolaní sťažovateľa pod sp. zn.

uznesením zo 4. septembra 2008. Sťažovateľ zastáva názor, že v dôsledku nesprávneho

pridelenia jeho veci v odvolacom konaní bolo porušené jeho právo nebyť odňatý

zákonnému sudcovi, ako aj právo na nezávislý a nestranný súd.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

o nej nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné práva J. T. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3

a podľa , Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 3

-684 z 03. 02. 2011 porušené boli.

2/ Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. -684 z 03. 02. 2011 zrušuje

prikazuje Krajskému súdu v Žiline vo veci znova konať a rozhodnúť.

3/J. T. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-EUR (slovom päťtisíc eur),

ktoré je Krajský súd v Žiline povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacoch od právoplatnosti

tohto nálezu.

4/ Krajský súd v Žiline je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu

nahradiť trovy konania J. T. na účet právnej zástupkyne JUDr. K. M. P. vedený v... tak ako

budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a 2 a a práv podľa a 3 písm. c) dohovoru,

ku ktorému malo dôjsť namietaným uznesením krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ uplatňuje dve základné námietky:

a) namieta procesný spôsob rozhodovania odvolacieho súdu o odvolaniach podaných

ním (vo vzťahu k odsudzujúcemu výroku rozsudku okresného súdu, pozn.) a prokurátorom

(vo vzťahu k oslobodzujúcemu výroku rozsudku okresného súdu, pozn.) na neverejnom

zasadnutí, a

b) namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu v dôsledku

pridelenia veci senátu odvolacieho súdu v rozpore s rozvrhom práce.

Podľa o odvolaní rozhoduje odvolací súd na

verejnom zasadnutí. Aj na neverejnom zasadnutí môže urobiť rozhodnutie

a) podľa § 316 ods. 1 alebo 3,

b) podľa § 318, § 320 ods. 1, § 321 ods. 1 alebo 2, ak je zrejmé, že chybu nemožno

odstrániť na verejnom zasadnutí.

Podľa odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je

dôvodné.

Podľa po otvorení verejného zasadnutia podá

predseda senátu alebo ním určený člen senátu na podklade spisu správu o stave veci

zameranú na otázky, ktoré treba na verejnom zasadnutí riešiť. Následne osoba, ktorá dala

svojím návrhom na verejné zasadnutie podnet, návrh prednesie. Osoba, ktorá môže byť

priamo dotknutá rozhodnutím, ako aj prokurátor sa k návrhu vyjadria, ak nie sú sami

navrhovateľmi.

Podľa ak sa na verejnom zasadnutí vykonávajú

dôkazy, použijú sa primerane ustanovenia o dokazovaní na hlavnom pojednávaní.

Obmedzenia vo vykonaní dôkazu čítaním zápisnice o výpovedi svedka alebo znalca platia

iba pre verejné zasadnutie konané o odvolaní.

Podľa po vykonaní dôkazov udelí predseda senátu

slovo na konečné návrhy. Ak je osobou, ktorá môže byť priamo dotknutá rozhodnutím,

obvinený, má právo hovoriť posledný. Ak je obvinený mladistvý, konečný návrh môže

predniesť aj zástupca štátneho orgánu starostlivosti o mládež a zákonný zástupca.

V odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného proti výroku rozhodnutia okresného súdu,

ktorým bol J. T. uznaný vinným z trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia,

toto bolo vyhodnotené ako nedôvodné...

V zmysle ustanovenia bolo povinnosťou krajského súdu zrušiť

výrok o treste, keďže, hoci čiastočne, zrušil výrok o vine (v oslobodzujúcej časti).“

V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd považoval v prvom rade za

potrebné poukázať na to, že i keď vo výroku namietaného uznesenia krajského súdu

absentuje výrok o zamietnutí odvolania sťažovateľa, z existujúceho výroku celkom zjavne

vyplýva, že krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu len vo výroku o oslobodení

sťažovateľa spod obžaloby a vo výroku o treste. Táto skutočnosť rovnako vyplýva aj

z odôvodnenia napadnutého uznesenia.

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o odsudzujúci výrok rozsudku okresného súdu,

ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného

rozhodnutia podľa , je namietané uznesenie

krajského súdu v tejto časti rozhodnutím konečným a právoplatným, keďže (aj napriek

absencii výroku o zamietnutí odvolania sťažovateľa ako nedôvodného, pozn.) okresný súd

sa už skutkom kvalifikovaným ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa

z hľadiska preukázania viny po vrátení veci na

ďalšie konanie zaoberať nebude.

Posudzujúc argumentáciu sťažovateľa vo vzťahu k námietke rozhodovania krajského

súdu na neverejnom zasadnutí ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že jej podstata

spočíva v tom, že rozhodnutím krajského súdu o zamietnutí odvolania sťažovateľa ako

nedôvodného na neverejnom zasadnutí mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, t. j.

okrem iného právo verejne a ústne prezentovať svoje stanovisko, vrátane konečného návrhu

a posledného slova. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že povinnosť súdu

rozhodovať vo veciach ustanovených na verejnom zasadnutí má

v prvom rade zabezpečiť plnohodnotnú realizáciu práva obžalovaného na obhajobu.

Podľa dovolanie možno podať proti rozhodnutiu

súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa ak sa dovolanie podáva v prospech

obvineného, dovolanie sa podáva najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa dovolanie možno podať, ak bolo

zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľ nepodal proti namietanému

uzneseniu krajského súdu dovolanie, hoci tak mohol a mal urobiť.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú

osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu ().

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným)

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že podstatou posudzovanej námietky sťažovateľa je

tvrdenie, že mu postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím

malo dôjsť zásadným spôsobom aj k porušeniu jeho práva na obhajobu, ústavný súd

konštatoval, že sťažovateľ mal (a stále má) právo podať proti namietanému uzneseniu

krajského súdu dovolanie z dôvodu uvedeného v .

O dovolaní sťažovateľa je oprávnený a aj povinný rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd. Právomoc najvyššieho súdu

rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z rovnakého hľadiska posudzoval ústavný súd aj druhú námietku sťažovateľa

týkajúcu sa namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu, ku ktorému

malo dôjsť v dôsledku pridelenia veci senátu odvolacieho súdu v rozpore s rozvrhom práce.

Podľa dovolanie možno podať, ak súd

rozhodol v nezákonnom zložení.

V zmysle judikatúry ústavného súdu je povinnosťou všeobecných súdov vykladať

zákony ústavne konformným spôsobom ( ).

Realizáciu základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)

podľa až v dovolacom konaní v trestných veciach umožňujú

predovšetkým ustanovenia . Práve preto jednotlivé dôvody

prípustnosti dovolania uvedené v treba vykladať tak, aby ich

prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana uvedeným článkom . Z toho vyplýva,

že súd treba považovať za „nesprávne obsadený“, resp. „v nezákonnom zložení“ aj vtedy,

ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia. Reštriktívny výklad označených

ustanovení v dovolacom konaní, ktorý neposkytuje ochranu základnému

právu podľa , nie je z ústavného hľadiska akceptovateľný (m. m.

).

Z uvedeného vyplýva, že aj vo vzťahu k námietke porušenia práva na zákonného

sudcu sťažovateľ mal (a stále má) právo podať proti namietanému uzneseniu krajského súdu

dovolanie z dôvodu podľa , o ktorom je oprávnený

a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011