Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 126/2014
PDF · 245 KB
No categories available
II. ÚS 126/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)
a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť J. B., zastúpeného advokátkou
JUDr. Ľudmilou Raffáčovou, Mäsiarska 4, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trnave č. k. 9 Co 183/2013-860 z 8. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra
2013 osobne doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 183/2013-860 z 8. októbra
2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «Sťažovateľ je navrhovateľom v súdnom konaní
vedenom pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 15C/33/2010 proti odporcovi T., T.
(ďalej len ako „odporca“) v právnej veci o určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy.
Sťažovateľ podal dňa 24. 7. 2000 žalobu na Okresný súd Trnava proti odporcovi S.
T., ktorý bol zamestnávateľom sťažovateľa od 1. 8. 1977 na základe písomnej pracovnej
zmluvy naposledy na pozícii riaditeľ vnútornej organizačnej jednotky S., T. Výpoveď
zo strany zamestnávateľa bola daná sťažovateľovi na pracovisku dňa 21. 2. 2000 podľa §
46 ods. 1 písm. c) v tom čase platného a účinného Zákonníka práce.
...
Čiastočným rozsudkom sp. zn. 15C/33/2000-472 zo dňa 17. 3. 2006 Okresný súd
Trnava určil, že výpoveď daná sťažovateľovi listom zo dňa 15. 2. 2000 je neplatná.
O odvolaní odporcu Krajský súd v Trnave rozhodol rozsudkom sp. zn. 11Co/163/2006-506
zo dňa 22. 11. 2006 tak že výrok rozhodnutia prvostupňového súdu zmenil a určil, že
výpoveď daná sťažovateľovi daná predchodkyňou odporcu podľa § 46 ods. 1 písm. c)
Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení dňa 21. februára 2000
je neplatná. Výrok o určení výpovede danej predchodcom odporcu sťažovateľovi
za neplatnú nadobudol právoplatnosť dňa 12. 3. 2007.
...
Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 15C/33/2000-575 zo dňa 19. 6. 2008 rozhodol
tak, že odporca je povinný zaplatiť sťažovateľovi sumu 52.291,03 EUR (1.575.319,50 SK),
ktorá pozostáva zo súčtu priemerného mesačného zárobku vo výške 673,07 EUR (20.2077,-
SK) za obdobie od 1. 6. 2000 do 31. 12. 2000, od 1. 1. 2001 do 31. 12. 2001, od 1. 1. 2002
do 30. 6. 2002, od 11. 1. 2003 do 31. 12. 2003, od 1. 1. 2004 do 31. 12. 2004, od 1. 1. 2005
do 31. 1. 2005, od 1. 1. 2006 do 31. 12. 2006 a od 1. 1. 2007 do 31. 5. 2007. Zároveň bol
odporca zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi úrok z omeškania odo dňa splatnosti tej ktorej
mesačnej náhrady mzdy, ktorých výška úrokov sa priebežne znižovala.
...
Rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 15C/33/2000-575 zo dňa 19. 6. 2008
Krajský súd v Trnave v napadnutej časti povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi
náhradu mzdy čiastočne potvrdil, a to v časti uplatnenej náhrady mzdy za obdobie
od 1. 6. 2000 do 30. 11. 2000. V zvyšnej napadnutej časti Krajský súd rozsudok zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konania...
...
Okresný súd Trnava vec v intenciách požiadaviek Krajského súdu v Trnave opätovne
prejednal a rozhodol rozsudkom sp. zn. 15C/33/2000-693 zo dňa 1. 2. 2011 tak, že odporca
je povinný sťažovateľovi zaplatiť sumu 27.874,51 EUR, ktorá je súčtom náhrady mzdy
z neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie od 1. 12. 2000 do 30. 6. 2002
a náhrada za obdobie od 3. 4. 2005 do 12. 3. 2007. Zároveň bol odporca zaviazaný
na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa splatnosti tej ktorej mesačnej náhrady mzdy,
ktorých výška úrokov sa priebežne znižovala. Konanie v časti späťvzatia návrhu zastavil
a v zvyšnej časti návrh zamietol.
...
Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 9Co/115/2011-738 zo dňa 13. 3. 2012
o odvolaniach účastníkov konania rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v časti zamietnutia návrhu vo zvyšnej časti potvrdil a v napadnutej časti povinnosti odporcu
zaplatiť sťažovateľovi sumu 27.874,51 EUR s úrokom z omeškania špecifikovane zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
...
Súd prvého stupňa rozsudkom sp. zn. 15C/33/2000-817 zo dňa 22. 1. 2013 rozhodol
tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 19.512,10 EUR spolu
s úrokom z omeškania vo výške aktuálnej podľa splatnosti tej ktorej mesačnej náhrady mzdy
za obdobie od 1. 12. 2000 do 30. 6. 2002 a za obdobie od 3. 4. 2005 do 12. 3. 2007
a vo zvyšnej časti návrh zamietol.
Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrh odporcu
náhradu mzdy sťažovateľovi nepriznať resp. krátiť podľa úvahy súdu je čiastočne dôvodný.
Súd prvého stupňa čiastočnú dôvodnosť zníženia nároku na náhradu mzdy odôvodnil
zmenou sankčnej a satisfakčnej povahy náhrady mzdy v prvých šiestich mesiacov
po neplatnom skončení pracovného pomeru na povahu sociálnu. Tak podľa názoru súdu
existuje zákonný dôvod krátenia náhrady mzdy o 30 % z mesačne priznanej náhrady mzdy
vo výške 673,07 EUR, t. j. na sumu 471,15 EUR mesačne za obdobie od 1. 12. 2000
do 30. 6. 2002 a za obdobie od 3. 4. 2005 do 12. 3. 2007, pričom náhrady mzdy v tejto výške
si plní svoju sociálnu funkciu, zodpovedá zásadám poskytnutia ochrany proti bezpráviu
a neplneniu všeobecných právnych zásad.
...
Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 9Co/183/2013 zo dňa 08. 10. 2013
o odvolaniach oboch účastníkov konania rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil v zmysle ust. § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne
správne. Odvolací súd v podrobnostiach poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku,
z ktorého je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že súd prvého stupňa pre svoje
skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z listinných dôkazov, v
hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a vec je i správne právne posúdená.
....
Keďže Krajský súd v Trnave sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu
prvého stupňa, sťažovateľ v ďalšom vychádza z dôvodov uvádzaných v rozsudku Okresného
súdu Trnava sp. zn. 15C/33/2000-817 zo dňa 22. 1. 2013.
Predmetom súdneho konania, ktoré predchádzalo vyneseniu rozsudku Okresného
súdu Trnava sp. zn. 15C/33/2000-817 zo dňa 22. 1. 2013 bolo v intenciách rozsudku
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/115/2011-738 zo dňa 13. 3. 2012 posúdenie, kedy,
ako, v akom období, aké zamestnanie si sťažovateľ hľadal a opätovné posúdenie žiadosti
odporcu o zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy pre sťažovateľa. Sťažovateľ sa
nazdáva, že v danom spore sa nejedná ani o právnu ani o skutkovú náročnosť sporu.
...
Súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania zistil, že žiadosť odporcu -
zamestnávateľa, ktorú počas súdneho konania vzniesol a žiadal sťažovateľovi náhradu
mzdy za obdobie presahujúce šesť mesiacov nepriznať resp. krátiť, je čiastočne dôvodná.
Túto čiastočnú dôvodnosť odôvodňoval súd prvého stupňa zisteniami:
- sťažovateľ bol po celú dobu riadne evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na
Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny,
- zo strany sťažovateľa bola vyvíjaná aktivita zamestnať sa,
- sťažovateľ absolvoval rekvalifikačný kurz - Moderná komunikácia s PC,
- sťažovateľ si sám individuálne hľadal zamestnanie, o čom predložil
31 písomných potvrdení,
- sťažovateľ si hľadal zamestnanie aj telefonicky,
- sťažovateľ predložil súdu 73 potvrdení, ktoré bol povinný predkladať Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny z dôvodu zaradenia do evidencie nezamestnaných,
- sťažovateľ predložil lekársku správu o svoje dlhodobej liečbe na interné
ochorenie (hypertenzia) a chron. ochorenie pohyb. systému. ...
Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal rozporuplnosť vyhodnotenia skutkového
stavu s úvahami súdu o odôvodnenosti krátenia mzdy, keď na jednej strane vyhodnotil
celkové pomery sťažovateľa za korektné, pričom zo skutkových zistení podopretých
vykonanými dôkazmi ani nevyplýva opak právne podopiera uplatnený nárok navrhovateľa
právnym princípom nemorálnosti prospechu z vlastnej protiprávnej činnosti a na druhej
strane v zmysle sociálnej funkcie náhrady mzdy v rozpore so skutkovými a právnymi
závermi krátil náhradu mzdy pre sťažovateľa.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 15C/33/2000-817
zo dňa 22. 1. 2013 je nezrozumiteľným, nevie z jeho odôvodnenia tak po stránke právnej
ako aj skutkovej vyvodiť dôvod krátenia náhrady mzdy práve o výšku 30 %. ...
Sťažovateľ má za to, že Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 9Co/183/2013-860
zo dňa 8. 10. 2013 nedodržal požadované imperatívy zákona, nevysporiadal sa nastolenými
dôvodmi odvolania a prijaté závery sú z ústavného hľadiska zjavne neodôvodnené,
arbitrárne, neospravedlniteľné a neudržateľné.
Za rozhodujúco významnú námietku podanú v odvolaní sťažovateľ považuje
konfrontáciu s rozporuplným odôvodnením súdov čo do krátenia náhrady mzdy výškou
30 %, ktoré v zmysle záverov rozhodujúcich súdov predstavuje akýsi bod na meradle medzi
charakterom satisfakčnej a sankčnej povahy na jednej strane a charakterom sociálnej
povahy na strane druhej bez uvedenia konkrétnych kritérií odôvodňujúcich určenie tohto
bodu. ...
V danej veci sťažovateľ namieta svojvoľné a arbitrárne rozhodnutie Krajského súdu
v Trnave rozsudkom sp. zn. 9Co/183/2013-860 zo dňa 8. 10. 2013, pretože predmetné
rozhodnutie sťažovateľ nepovažuje za kvalitné, správne a ani za spravodlivé. Z odôvodnenia
tohto rozsudku vyplynulo, že Krajský súd v Trnave „preskúmal vec, posúdil v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa (rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 15C/33/2000-817
zo dňa 22. 1. 2013) je vecne správny.“
...
Sťažovateľ od konania o ústavnej sťažnosti očakáva preskúmanie správnosti
napadnutého rozsudku z hľadiska ústavného práva na súdnu ochranu v zmysle článku 46
ods. 1 Ústavy SR a v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré právo v sebe zahŕňa právo
na rozhodnutie súdu vydaného v súlade s procesnými predpismi upravujúce občianske
súdne konanie s výslednou interpretáciou a aplikáciou právnych noriem, ktorá nebude
arbitrárne, svojvoľné, nezrozumiteľné a odôvodnené bezospornými úsudkami.
...
Odvolací súd podľa názoru sťažovateľa postupoval pri prejedávaní odvolania
výlučne formalisticky, keď stroho skonštatoval vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého
súdu, napriek očividnému logickému rozporu medzi odôvodňovaním podmienok zníženia
resp. nepriznania náhrady mzdy podľa dispozície právnej normy a konečným priznaním
krátením náhrady mzdy o 30 %.».
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľa J. B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/183/2013-860 zo dňa 8. 10. 2013 porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/183/2013-860 zo dňa 8. 10. 2013
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi J. B. podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky finančné zadosťučinenie vo výške 6.000,- €.
Súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnej zástupkyni sťažovateľa
JUDr. Ľudmile Raffáčovej, advokátke, so sídlom Mäsiarska č. 4 v Košiciach v zmysle ust.
§ 11 ods. 3 alinea druhá vyhl. č. 655/2004 Z. z. vo výške 722,70 €/2 x právny úkon
á 353,54 €, (základná sadzba tarifnej odmeny určená hodnotou sporu vo výške 19.512,20
€), 2 x režijný paušál á 7,81 € (prevzatie a písomné podanie vo veci) na účet advokátky...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
9 Co 183/2013 z 8. októbra 2013.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 183/2013 z 8. októbra 2013 vyplýva, že ním:
„odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje“.
Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia najmä uviedol:
„Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku,
z ktorého je zrejmé, že súd prvého stupňa pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré vyplynuli listinných dôkazov, v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor
a vec je i správne právne posúdená.
Podľa právneho záveru, vyplývajúceho z judikatúry (R 90/70), náhrada mzdy podľa
§ 61 ods. 2 ZP nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť
preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa
pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má charakter satisfakcie
voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý zrušil pracovný pomer
so zamestnancom.
Účelom náhrady mzdy poskytovanej podľa tohto ustanovenia je reparovanie ujmy,
ktorú zamestnanec utrpel v dôsledku toho, že zamestnávateľ mu po neplatnom skončení
pracovného pomeru prestal v rozpore s § 35 ods. 1 písm. a/ ZP prideľovať prácu podľa
pracovnej zmluvy napriek tomu, že zamestnanec trval na ďalšom zamestnávaní a bol
ochotný a schopný prácu podľa pracovnej zmluvy vykonávať.
V preskúmavanom prípade boli splnené predpoklady na uplatnenie náhrady mzdy
navrhovateľom voči odporcovi ako zamestnávateľovi počas šiestich mesiacov po neplatnom
skončení pracovného pomeru. V tomto čase mala táto náhrada mzdy satisfakčnú a súčasne
sankčnú povahu. Po uplynutí tohto obdobia náhrada mzdy stratila tieto funkcie a plnila
funkciu sociálnu.
Súd prvého stupňa sa správne po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia
zaoberal žiadosťou odporcu na zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy za ďalšie
obdobie, presahujúce šesť mesiacov. Posúdenie a úvaha súdu prvého stupňa, ktorý priznal
navrhovateľovi za ďalšie obdobie náhradu mzdy zníženú o 30 %, sú podľa posúdenia
odvolacieho súdu správne.“
Vzhľadom na to, že krajský súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie
odvolaním napadnutého rozsudku, a to rozsudku Okresného súdu Trnava (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 15 C 33/2000 z 22. januára 2013 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“), podrobil ústavný súd skúmaniu aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu.
V odôvodnení rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza: «V intenciách
rozsudku odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa musel vysporiadať s návrhom odporcu
v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce, na základe ktorého žiadal odporca priznať
navrhovateľovi náhrad mzdy len za prvých 6 mesiacov od vzniku jeho nároku a za ďalšie
obdobie náhradu mzdy nepriznať resp. krátiť podľa úvahy súdu.
Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že návrh odporcu v zmysle ust. § 61
ods.2 Zák. práce je čiastočne dôvodný.
Súd mal listinnými dokladmi preukázané, že navrhovateľ po celú dobu
od 01. 06. 2000 do 12. 03. 2007 bol riadne evidovaný ako uchádzač o zamestnanie
na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny... a z jeho strany bola vyvíjaná aktivita zamestnať
sa. Navrhovateľ počas svojej evidencie na úrade práce absolvoval rekvalifikačný kurz -
Moderná komunikácia s PC s cieľom aj takýmto spôsobom zabezpečiť si vhodné
zamestnanie. Listinnými dokladmi predloženými navrhovateľom bolo ďalej preukázané, že
navrhovateľ si aj sám individuálne hľadal zamestnanie a predložil súdu 31 písomných
potvrdení, keď okrem týchto písomných žiadostí si zamestnanie hľadal aj telefonicky, čo
však súdu nevie preukázať. Okrem týchto písomných žiadostí, predložil navrhovateľ súdu aj
73 potvrdení preukazujúcich hľadanie si zamestnania, ktoré bol navrhovateľ povinný
predkladať Úradu práce sociálnych vecí a rodiny... a to z dôvodu jeho zaradenia
do evidencie nezamestnaných.
Základné kritéria, ktoré súd berie do úvahy pri rozhodovaní o znížení alebo
nepriznaní náhrady mzdy podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce sú hlavne tie, či sa
zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom v pracovnej zmluve
pre výkon práce alebo v mieste, ktoré možno z hľadiska daného účelu považovať
za rovnocenné miesto dohodnuté pre výkon práce, alebo v mieste, ktoré možno z hľadiska
daného účelu považovať pre zamestnanca za výhodnejšie ako miesto dohodnuté pre výkon
práce; ďalej, či zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať taký druh práce, ktorý
zodpovedá druhu práce dohodnutému v pracovnej zmluve, alebo práci, ktorá je
dohodnutému druhu práce rovnocenná, alebo práci, ktorej výkon je pre zamestnanca
výhodnejšia ako v pracovnej zmluve dohodnutý, a taktiež, akú mzdu za vykonanú prácu
dostal alebo by mohol dostať, ak by takú prácu vykonával. K zníženiu alebo k nepriznaniu
náhrady mzdy podľa § 61 ods. 2 Zák. práce môže súd pristúpiť len vtedy, ak je možné
po zhodnotení všetkých okolností prípadu dospieť k záveru, že zamestnanec sa zapojil alebo
mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo
dokonca výhodnejších ako by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby
zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu prácu. Ustanovenie § 61 ods. 2
Zákonníka práce spája možnosť zníženia, prípadne nepriznania ďalšej náhrady mzdy v tom
prípade, ak zamestnanec bol zamestnaný u iného zamestnávateľa alebo, ak sa bez vážnych
dôvodov do práce u iného zamestnávateľa nezapojil. Pri rozhodovaní o znížení alebo
nepriznaní náhrady mzdy súd zvažuje, či pracovník mal možnosť obstarať si pre seba
vhodnú prácu a za akých podmienok a či a aké zárobky dosahoval, a či to nebolo
za nepriaznivých okolností (dochádzanie do inej obce, práce nadčas, nočné práce
a podobne). Pre tieto cit. ustanovenia sú dôležité kritéria spočívajúce v zisťovaní okolností
týkajúce sa pomerov zamestnanca, a nie okolností ohľadne zamestnávateľa. Po uplynutí
6 mesiacov ustupuje sankčná a satisfakčná povaha náhrady mzdy a zvýrazňuje sa jej
sociálna funkcia, keď ide predovšetkým o to či správanie sa zamestnanca pri zabezpečovaní
si ďalšieho zárobku je korektné; krátenie resp. nepriznanie prichádza do úvahy, ak
zamestnanec svojim zavineným správaním si spôsobil sám, že nemá žiaden príjem a tak si
aspoň sčasti nahradil ušlý príjem alebo si naopak niekde zarobil toľko, že žiadnu ujmu
neutrpel. Podmienkou zníženia, prípadne nepriznanie náhrady podľa § 61 ods. 2 Zákonníka
práce je v konaní uplatnenie nároku zamestnávateľa na zníženie, príp. nepriznanie náhrady
mzdy za čas dlhší ako 6 mesiacov, pričom bez takejto žiadosti, ktorá je z procesného
hľadiska vlastne obranou proti žalobnému nároku zamestnanca, nemôže súd povinnosť
zamestnávateľa k náhrade mzdy sám od seba znížiť, prípadne ju za čas dlhší ako 6 mesiacov
nepriznať. Procesnú povinnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti, že sú splnené predpoklady
pre zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy podľa § 61 ods. 2 Zák. práce nesie
zamestnávateľ.
Na základe vyššie uvedeného, po doplnení dokazovania v zmysle rozhodnutia
odvolacieho súdu dospel súd k záveru, že návrh odporcu v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka
práce je čiastočne dôvodný. Náhrada mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce nemá
charakter ekvivalentu mzdy, ktorú pracovník nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu
organizácia znemožnila konať prácu, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, a ku
ktorej bol tiež schopný a ochotný, ale má povahu satisfakcie voči pracovníkovi a súčasne aj
sankcie voči organizácii, ktorá bezdôvodne pristúpila k výpovedi z pracovného pomeru
s pracovníkom. Uplynutím šiestich mesiacov ustupuje sankčná a satisfakčná povaha
náhrady mzdy a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. Na základe uvedeného, súd dospel
k záveru, že u navrhovateľa existuje zákonný dôvod krátenia náhrady mzdy v zmysle § 61
ods. 2 O. s. p. a to o 30 % z mesačne priznanej náhrady mzdy vo výške 673,07 eur, t. j.
na sumu 471,15 eur mesačne za obdobie od 1. 12. 2000 do 30. 6. 2002 a za obdobie
od 3. 4. 2005 do 12. 03. 2007, keď má zato že v takejto výške si táto náhrada mzdy plní
svoju sociálnu funkciu a zároveň zodpovedá zásadám poskytnutia ochrany proti bezpráviu
a naplneniu všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky
svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti
a neumožní tak zamestnávateľovi, aby sa mu vyplatilo konať protiprávne.
Súd nemohol pri rozhodovaní o návrhu odporcu podľa § 61 ods. 2 Zák. práce, brať
do úvahy tvrdenie odporcu, že navrhovateľ sa mohol v uvedenom období zapojiť aj
do menej manuálne náročných prác napr. predavač, pokladník v obchodných reťazcoch,
nakoľko takým dôvodom by mohlo byť iba zistenie, že sa zamestnanec zapojil alebo mohol
zapojiť do práce u iného zamestnávateľa „za podmienok rovnocenných alebo dokonca
výhodnejších ako by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy“, keby zamestnávateľ
plnil svoju povinnosť prideľovať mu prácu. (Rozsudok Nejvyššího soudu ČR, sp. zn.
21 Cdo 2525/2005), keď zároveň vyhodnotil, že správanie sa navrhovateľa pri
zabezpečovaní si ďalšieho zárobku bolo korektné, pretože navrhovateľ bol za celé obdobie
od 01. 06. 2000 do 31. 05. 2007 zaradený do evidencie nezamestnaných na Úrade práce
sociálnych vecí a rodiny..., taktiež si sám iniciatívne prácu po celú dobu hľadal
a v neposlednom rade súd taktiež musel prihliadnuť na vyšší vek navrhovateľa a jeho
zdravotný stav ako aj vtedajšiu ponuku na trhu práce. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú
skutočnosť, že Ústava Slovenskej republiky prijatá s účinnosťou od 1. 10. 1992 v čl. 2 ods. 3
ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby
konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu zo základných
hodnôt právneho štátu a to hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, že právnu
povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach.
Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne
skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore
s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexituje.
Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé
dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Takýto výklad je ústavne
súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň
najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. To zároveň znamená,
že ust. § 69 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikované takým spôsobom, aby sa tým
prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto
ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. (Pozri Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo dňa 14. 9. 2011)
S poukazom na tieto skutočnosti, súd vyhovel návrhu navrhovateľa čiastočne
a priznal mu náhradu mzdy vo výške 70 % z pôvodne priznanej náhrady mzdy vo výške
27.874.51 eur a to za obdobie od 1. 12. 2000 do 30. 6. 2002 a z obdobie od 3. 4. 2005
do 12. 03. 2007 v celkovej výške 19.512,20 eur za ktoré mu vznikol právny nárok z dôvodu
neplatného ukončenia pracovného pomeru.»
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,
keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu), resp. jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd pripomína, že nemá zásadne
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96).
Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03,
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a obdobne i práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dostatočne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd stabilne judikuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011).
Napadnutý rozsudok nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej
alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľom uvedená argumentácia v jeho sťažnosti nebola
spôsobilá vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého rozhodnutia z ústavného
hľadiska. Odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce
zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu
súdneho rozhodnutia.
Ústavný súd tiež poukazuje na to, že krajský súd namietaným rozsudkom, resp. jeho
odôvodnením, sťažovateľovi neodoprel spravodlivosť, a skutočnosť, že jeho názor sa
s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku.
Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že napadnuté
rozhodnutie nevybočilo z medzí stanovených označenými článkami ústavy a dohovoru
a rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 183/2013-860 z 8. októbra 2013 nedošlo k porušeniu
práv sťažovateľa označených v jeho sťažnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť
bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2014