Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 77/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť M. F., zastúpeného

advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a základného

práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na urýchlené rozhodovanie

o zákonnosti jeho väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 15. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra

2013 doručená sťažnosť M. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv na osobnú slobodu podľa a 5

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny, ako aj práva na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti svojho väzby podľa

čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. októbra 2013 (ďalej

len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že Krajská prokuratúra v Nitre podala 17. októbra

2011 Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) obžalobu č. k. -144,

na základe ktorej je obžalovaný z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania

s nimi podľa , a a s poukazom

na .

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 16. septembra 2013 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu zo 16. septembra 2013“) zamietol žiadosť sťažovateľa (podanú

28. augusta 2013) o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodu, že naďalej trvajú dôvody

väzby podľa .

Krajský súd napadnutým uznesením zamietol jeho sťažnosť z 18. septembra 2013

proti uzneseniu okresného súdu zo 16. septembra 2013.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že krajský súd predtým uznesením

sp. zn. z 15. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu

z 15. augusta 2013“) vo vzťahu k spoluobvinenému T. Š. (ďalej len „spoluobvinený“)

rozhodol za úplne rovnakých podmienok protichodne, keď ho v spoločnej trestnej veci

prepustil z väzby na slobodu, ale sťažovateľovu sťažnosť zamietol. Sťažovateľ preto

považuje rozhodnutie krajského súdu vo vzťahu k jeho osobe za diskriminačné.

V súvislosti s rozhodovaním o väzbe spoluobvineného sťažovateľ poukazuje na to, že

krajský súd v uznesení z 15. augusta 2013 skonštatoval prieťahy v konaní, pričom podľa

jeho názoru „tieto rovnako dopadajú aj na väzbu sťažovateľa, ide o to isté konanie (súd

dokonca poukázal aj na konkrétne články a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd)“.

Krajský súd v tom istom uznesení, taktiež v súvislosti s rozhodovaním o väzbe

spoluobvineného, skonštatoval aj to, že „osoby podozrivé z páchania trestnej prejednávanej

činnosti boli zadržané, dokazovanie na súde I. stupňa bolo v prevažnej časti vykonané,

pričom v súčasnej dobe už zo žiadneho z doteraz vykonaných dôkazov nevyplýva dôvodnosť

obavy z pokračovania v páchaní trestnej činnosti a ďalšie trvanie väzby nie je možné

opierať iba o existenciu dôkazov, ktoré súd I. stupňa bude hodnotiť v rámci dokazovania

v merite veci“.

Krajský súd v napadnutom uznesení však podľa sťažovateľa „pristupuje k prieťahom

v konaní, ktoré prvostupňovému súdu vytkol v uznesení č. k. -2826 zo dňa

15. 8. 2013 tak, že prakticky zo strany prvostupňového súdu spôsobené neboli, ale ich

spôsobili obhajcovia.

Vo vzťahu ku sťažovateľovi dokonca nevadilo Krajskému súdu v Nitre ani to, že

o jeho sťažnosti bolo rozhodované Okresným súdom Nitra až 16. 9. 2013, hoci bola súdu

doručená dňa 22. 8. 2013 a že právoplatne o nej rozhodoval až dňa 15. 10. 2013.“.

Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje záver, že „pre jedného z obžalovaných v tej istej

trestnej veci platí, že súd konal s prieťahmi, a pre sťažovateľa to isté zároveň neplatí, hoci

trestné konanie prebieha v rovnakej trestnej veci a za rovnakých podmienok, a týka sa

rovnakého dôvodu (R 59/1977)“.

V spojitosti s uvedeným poukazuje sťažovateľ na to, že „Súčasťou uvedeného

princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne

posudzované (), pretože inak dochádza k porušeniu zásady právnej istoty

a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu jeho

v sťažnosti označených základných práv podľa a listiny, ako aj práv podľa dohovoru,

tvrdiac, že napadnuté uznesenie krajského súdu nespĺňa požiadavky a princípy

spravodlivého konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, a vyznieva tak, že sa

krajský súd „doslova snaží vyložiť dôvody svojho rozhodnutia č. k. -2826

zo dňa 15. 8. 2013 inak než ich v rozhodnutí vyložil, čo vyznieva značne nepresvedčivo,

nejasne a nezrozumiteľne, a nedáva odpoveď na zásadnú otázku, prečo vo vzťahu k jednému

z obžalovaných boli súdom skonštatované prieťahy v konaní a vo vzťahu k inému

z obžalovaných už nie, v čom sú odlišné podmienky pre posudzovanie inak zhodnej

situácie“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ taktiež uviedol, že „sa domnieva“, že

napadnutým uznesením krajského súdu v súvislosti s rozhodovaním o jeho väzbe „nebol

dodržaný buď rozvrh práce (to isté zloženie senátu od prvého rozhodovania o väzbe) alebo

náhodný výber zákonného senátu pri každom jednom rozhodovaní o väzbe, čím došlo

k porušeniu ústavných práv sťažovateľa...“.

Sťažovateľ svoje domnienky odôvodňuje touto argumentáciou:

„O väzbe po podaní obžaloby rozhodoval prvýkrát Krajský súd v Nitre uznesením

č. k. -2142 zo dňa 22. 11. 2011 v zložení senátu JUDr. Štefan Hrvola

(predseda senátu), JUDr. Ľubomíra Kubáňová a JUDr. Ingrid Kišacová, Dr. (a to aj

o obžalovanom T. Š.).

Ďalej rozhodoval v rovnakom v zložení senátu uznesením č. k. -2335

zo dňa 15. 8. 2012.

Pri uznesení č. k. -2826 zo dňa 15. 8. 2013 však už súd rozhodoval

v zložení senátu JUDr. Stanislav Libant (predseda senátu), JUDr. Zita Matyóová

a JUDr. Ingrid Kišacová, Dr. (o obžalovanom T. Š.).

V súvislosti s uznesením č. k. -2869 zo dňa 15. 10. 2013 súd opäť

rozhodoval v inom zložení senátu, a to JUDr. Stanislav Libant (predseda senátu),

JUDr. Štefan Hrvola a JUDr. Ingrid Kišacová, Dr., t. j. v inom zložení ako pri prvom

rozhodovaní o väzbe, ako aj v inom zložení vo vzťahu k rozhodovaniu o prepustení z väzby

T. Š., pričom o väzbe mal súd vždy rozhodovať buď v tom istom zložení senátu alebo mal

postupovať tak, že pri každom rozhodovaní o väzbe mala byť vec pridelená senátu

náhodným výberom, inak môže dochádzať k situáciám, že vedenie súdu môže každou

zmenou rozvrhu práce (jeho dodatkom) určiť iného zákonného sudcu a dokonca aj iný

senát.“

Sťažovateľ upriamuje pozornosť na to, že v súlade s rozvrhom práce krajského súdu,

v prípade opätovného predkladania trestných spisov na rozhodnutie o sťažnostiach

podaných proti rozhodnutiu o väzbe po podaní obžaloby tieto sa pridelia na konanie

a rozhodnutie tomu senátu, ktorý v takejto veci po podaní obžaloby už rozhodoval.

Sťažovateľ poznamenáva, že „Pri prvom predložení trestného spisu na rozhodnutie

o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe súd rozhodoval uznesením č. k. -2142

zo dňa 22. 11. 2011 v zložení senátu JUDr. Štefan Hrvola (predseda senátu),

JUDr. Ľubomíra Kubáňová a JUDr. Ingrid Kišacová, Dr., pričom v takomto zložení senátu

mal súd rozhodovať aj v súvislosti s uznesením č. k. -2869 zo dňa

15. 10. 2013, čo sa nestalo.

Zásadnou otázkou teda je, či súd môže alebo nemôže neskoršími úpravami rozvrhu

práce (jeho dodatkami) meniť zloženie senátu určeného pri prvom predložení spisu

na rozhodnutie o sťažnosti o väzbe, sťažovateľ zastáva názor, že nie.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Nitre uznesením č. k. -2869 zo dňa 15. 10. 2013

porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a 5 ...

a čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

Krajský súd v Nitre uznesením č. k. -2869 zo dňa 15. 10. 2013 porušil

tiež ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

... a ústavné právo na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku

a 36 ods. 1 Listiny... a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru...

Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -2869 zo dňa 15. 10. 2013 sa

zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ). Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť možno považovať aj takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

II. ÚS 10. 1/03, , ).

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

a podľa čl. 8 ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu

1.1 Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd uznesením z 15. augusta 2013

vo vzťahu k spoluobvinenému rozhodol za tých istých podmienok odlišne ako v jeho

prípade, keď spoluobvineného v spoločnej trestnej veci prepustil z väzby na slobodu,

pričom jeho sťažnosť zamietol. Rozhodnutie krajského súdu preto považuje

za diskriminačné, nepresvedčivé, náležite neodôvodnené a za také, ktoré mu nedáva

odpoveď, prečo vo vzťahu k inému obžalovanému boli krajským súdom skonštatované

prieťahy v konaní, a vo vzťahu k nemu už nie.

Čo sa týka námietky porušenia základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd

poukazuje na to, že v zásade nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by

vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré

by malo nahradiť dokazovanie nevykonané, resp. nedostatočne vykonané, všeobecnými

súdmi, a preto nie je jeho úlohou skúmať dôvodnosť prepustenia z väzby na slobodu

jedného zo spoluobžalovaných a na druhej strane zamietnutie žiadosti o prepustenie z väzby

sťažovateľa, keď podľa neho sú skutkové okolnosti v oboch prípadoch rovnaké.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa

obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna

alebo zjavne neopodstatnená (, , , ).

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že „Súd I. stupňa v odôvodnení

napadnutého uznesenia poukázal na dôvody preventívnej a útekovej väzby, konkrétne

skutočnosti odôvodňujúce u obžalovaných N. T., M. F. a T. V. obavu z toho, že aj v tomto

štádiu trestného konania budú na slobode pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú im bolo

vznesené obvinenie...“.

Na základe predloženého spisového materiálu krajský súd dospel k názoru, že

„jednotliví obžalovaní mali nedovolene zadovažovať, prechovávať a tiež distribuovať

omamné a psychotropné látky, keďže mali nelegálne pestovať indoorovým spôsobom

rastliny rodu Cannabis v prenajatom dome v T... Tieto rastliny mali po vysušení

a spracovaní distribuovať iným osobám. Hlavným organizátorom tohto konania mal byť

obžalovaný N. T., ktorý mal financovať a organizovať zakladanie pestiarní v okresoch...

a mal sa podieľať na pestovaní marihuany indoorovým spôsobom, zabezpečovať

technologické zariadenia a prostriedky potrebné na rast rastlín a tiež riadiť ostatných

obžalovaných.

Z vykonaných dôkazov taktiež vyplynulo, že obžalovaný M. F. mal byť s obžalovaným

N. T. – hlavným organizátorom - v úzkom kontakte, pričom mal zabezpečovať potravinami

osoby záhradníkov, ktorí mali byť umiestnení priamo v objektoch a starali sa o prevádzku

a chod pestiarne. Obžalovaný M. F. mal tiež vyhľadávať vhodné objekty na pestovanie

omamných látok a mal byť v kontakte s obžalovaným T. Š., ktorý mal zabezpečiť svoj vlastný

objekt v obci...“.

S poukazom na uvedené boli aj podľa názoru krajského súdu „dané dôvody

preventívnej väzby podľa u obžalovaných... pretože z ich

konania vyplýva skutočne dôvodná obava, že budú na slobode pokračovať v uvedenom

konaní, ktorým si mali zabezpečovať prostriedky na svoje živobytie“.

Konkrétne k námietke, ktorú sťažovateľ uplatnil aj v sťažnosti podanej proti

uzneseniu okresného súdu zo 16. septembra 2013, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu, krajský súd uviedol:

„Pokiaľ ide o sťažnostné námietky obžalovaných..., ktorí poukazovali na prepustenie

z väzby spoluobžalovaného T. Š., nadriadený súd poukazuje na to, že dôvodom pozitívneho

rozhodnutia o žiadosti o prepustenie z väzby tohto obžalovaného bolo primárne

nerešpektovanie vysloveného právneho názoru nadriadeného súdu, vysloveného

v predchádzajúcom rozhodnutí, týkajúceho sa tohto obžalovaného. Nadriadený súd vytýkal

súdu I. stupňa dôvodnosť trvania tzv. preventívnej väzby u obžalovaného T. Š. len z toho, že

naďalej popiera spáchanie skutku, keďže medzi základné práva obžalovaného patrí

rozhodnúť sa, či bude vypovedať, alebo či vypovedať odmietne, vyjadriť sa ku všetkým

skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich a taktiež ho nemožno nútiť,

aby sa k spáchaniu trestného činu priznal (, a Slovenskej

republiky). Nadriadený súd tiež poukazoval na zásadu primeranosti väzby a dôvodnosti

obavy vyplývajúcej z konania obžalovaného T. Š. spôsobom predpokladaným ustanovením

, aj s ohľadom na vykonané dôkazy, vo vzťahu k jeho osobe,

o ktorej žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval.“

Krajský súd k plynulosti a rýchlosti konania v trestnej veci sťažovateľa uviedol, že

„upozorňoval súd I. stupňa v predchádzajúcich rozhodnutiach na dôsledné dodržiavanie

zásady zdržanlivosti a primeranosti podľa , aj s poukazom na to, že

niektoré z hlavných pojednávaní boli odročené z dôvodu prekážky na strane súdu, pre

chorobu predsedu senátu či prísediacich. Toto j e však potrebné považovať za objektívnu

prekážku riadneho a urýchleného prejednania veci. Nemožno tiež uprieť snahu súdu

I. stupňa vykonať hlavné pojednávania aj v čase letných prázdnin – letných dovoleniek

a určovanie termínov hlavných pojednávaní na viacero dní. V tejto súvislosti nemožno

nevziať do úvahy, že sa jedná o skupinovú trestnú vec, kde termín pojednávania je určovaný

aj po dohode s obhajcami a prokurátorom. Napríklad pri odročovaní hlavného

pojednávania na nový termín, tento nemohol byť určený na 13. 09. 2013 až 15. 09. 2013 pre

prekážku na strane obhajcu Mgr. N., 19. 09. 2013 až 20. 09. 2013 pre prekážku na strane

obhajcu JUDr. K., 08. 10. 2013 pre prekážku na strane obhajcu JUDr. G., 21. 10. 2013 pre

prekážku na strane obhajcov JUDr. G., JUDr. K. a JUDr. O.

Pokiaľ ide o hlavné pojednávanie určené na dni 16. 09. 2013 a 19. 09. 2013 až

20. 09. 2013, toto nebolo vykonané z dôvodu neprítomnosti obhajcu Mgr. R. N., ktorý si

predĺžil zahraničnú dovolenku a nezabezpečil za seba substituenta. Ďalšie pojednávanie,

určené na 03. 10. 2014 a 04. 10. 2013 nebolo vykonané z dôvodu, že obhajca V. S. sa

nachádzal mimo územia Slovenskej republiky a obžalovaný P. D. nesúhlasil, aby ho

namiesto neho substitučne obhajoval obhajca JUDr. P. L. Tieto dôvody odročenia hlavných

pojednávaní v žiadnom prípade nespôsobil súd, ale jednotlivé strany v konaní...“.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich v konkrétnych

okolnostiach možno pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie

krajského súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky javí ako akceptovateľné.

Z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu je zrejmé, že druhostupňový

(sťažnostný) súd poukázal na okolnosti rozhodné na konštatovanie, že väzobné dôvody

podľa u sťažovateľa pretrvávajú, čo v konečnom

dôsledku viedlo k zamietnutiu jeho sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Krajský súd uviedol, že jeho

uznesenie z 15. augusta 2013 sa týkalo výlučne len spoluobvineného, o osobnej slobode

ktorého bolo týmto uznesením rozhodované aj s ohľadom na vykonané dôkazy iba

vo vzťahu k jeho osobe. Rozdielne malo byť aj postavenie sťažovateľa a spoluobvineného

v hierarchickej štruktúre zločineckej skupiny, keď sťažovateľ mal byť v užšom kontakte

s hlavným organizátorom zločineckej skupiny ako spoluobvinený. Z tohto hľadiska treba

považovať pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa za zákonné, pretože sa udialo v súlade

s postupom a z dôvodov ustanovených v zákone a na základe rozhodnutia príslušného súdu.

Ústavný súd nemá žiadny dôvod spochybňovať právny názor vyslovený v uznesení

krajského súdu z 15. augusta 2013 (ktorý v konečnom dôsledku viedol k prepusteniu

spoluobvineného z väzby na slobodu), podľa ktorého dôvody prepustenia sú viazané

výlučne na jeho osobu a nemôžu byť prenášané na iného spoluobvineného, tak ako sa

domnieva sťažovateľ.

Ústavný súd teda nezistil taký výklad relevantných ustanovení procesného predpisu

upravujúceho postup v trestnom konaní v označenom rozhodnutí krajského súdu a ich

uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky s .

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli

krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského

súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je

v tejto časti namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2

a v listiny zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu odmietol už

na predbežnom prerokovaní podľa .

1.2 Sťažovateľ sa zároveň „domnieva“, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu zo 16. septembra 2013 nerozhodol senát v zákonnom zložení, a na podporu

svojich domnienok chronologicky poukazuje na zloženie jednotlivých senátov tak, ako

rozhodovali o jeho väzbe v období po podaní obžaloby (bližšie pozri citáciu z odôvodnenia

sťažnosti na s. 4 a 5 tohto rozhodnutia).

Podľa názoru ústavného súdu z (nikoho nemožno stíhať alebo

pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon) možno vyvodiť,

že obsahuje aj hmotnoprávne aspekty, okrem iného aj právo, aby o osobnej slobode

rozhodol zákonný sudca.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej

právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať

do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho

prípadu (obdobne , ).

Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené

predpoklady na výkon tejto funkcie, pričom bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon

funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce

súdu (napr. , ).

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) ak tento zákon

neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce

prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom a súdnym úradníkom náhodným

výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených

ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2013 (bodu 2 časti V týkajúcej sa

trestného úseku, ako aj toho istého bodu rozvrhu práce krajského súdu na rok 2012,

a bodu 1 časti V rozvrhu práce krajského súdu na rok 2011) v prípade opätovného

predkladania trestných spisov na rozhodnutie o sťažnostiach podaných proti rozhodnutiu

o väzbe po podaní obžaloby sa tieto pridelia na konanie a rozhodnutie tomu senátu, ktorý

v takejto veci po podaní obžaloby už rozhodoval.

Ústavný súd zistil, že v namietanom prípade o sťažnosti sťažovateľa proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu o väzbe sťažovateľa rozhodol ten istý senát krajského

súdu (1 Tos), ktorý už v jeho trestnej veci v predchádzajúcich prípadoch konal. Z rozvrhu

práce krajského súdu na rok 2011, keď bolo prvýkrát rozhodované o sťažnosti sťažovateľa

proti rozhodnutiu okresného súdu o jeho väzbe, vyplýva, že v rozhodnom čase boli sudcovia

JUDr. Štefan Hrvola, JUDr. Ingrid Kišacová, Dr., a JUDr. Ľubomíra Kubáňová členmi

senátu 1 Tos, ktorí aj o sťažnosti sťažovateľa rozhodli. V roku 2013 boli členmi senátu

JUDr. Stanislav Libant, JUDr. Ingrid Kišacová, Dr., a JUDr. Štefan Hrvola. Ak v súlade

s rozvrhom práce medzi jednotlivými rozhodnutiami súdu došlo k zmene obsadenia senátu,

nemožno to podľa názoru ústavného súdu považovať za porušenie základného práva

na zákonného sudcu. V rámci rozvrhu práce teda môže dôjsť nielen k nastúpeniu

náhradníka, ale aj k iným zmenám v zložení senátu, pokiaľ takáto zmena korešponduje

s platným rozvrhom práce príslušného súdu.

Z uvedeného dôvodu preto nič nesignalizuje možnosť porušenia sťažovateľovho

základného práva na zákonného sudcu, pretože krajský súd postupoval v súlade s § 50

ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 a 3 zákona o súdoch a s príslušnými ustanoveniami vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o náležitostiach rozvrhu

práce v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol druhostupňový

súd v senáte zloženom v súlade s rozvrhom práce, pričom táto vec mu bola pridelená

v súlade s rozvrhom práce na rok 2013.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa

o porušení jeho základného práva na zákonného sudcu napadnutým uznesením krajského

súdu odmietol podľa pre zjavnú neopodstatnenosť.

Navyše, sťažovateľ vyjadril námietku porušenia jeho základného práva na zákonného

sudcu len v rovine „domnienok“, ktoré podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať

za splnenie jeho povinnosti tvrdenia a povinnosti dôkaznej v zmysle § 50 ods. 1 písm. a)

.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej sťažnosti

(ktorým je ústavný súd v zmysle viazaný) označil, že

napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené aj jeho právo na urýchlené

rozhodovanie o zákonnosti jeho väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, avšak v odôvodnení

svojej sťažnosti vo vzťahu k tejto námietke neuviedol žiadny ústavnoprávne relevantný

argument, a preto je nepochybné, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje riadne odôvodnenie

( ). Navyše, podľa ustálenej rozhodovacej praxe

k porušeniu označeného práva sťažovateľa by mohlo dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo

nesprávnej činnosti všeobecného súdu (t. j. postupom), a nie samotným rozhodnutím

(obdobne , ).

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone

advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú

na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.

).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k námietke sťažovateľa

o porušení jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

odmietol podľa pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí a tiež ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že napadnuté uznesenie krajského súdu je

rozhodnutím, ktorým ako nadriadený súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, t. j. je

rozhodnutím o osobnej slobode.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

(resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje

na svoju judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa

ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe a jej ďalšom trvaní chráni

prostredníctvom ustanovení čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko

z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, body 65, 67, 71, 72, 73, 75, 76, 77 atď.), resp. ustanovení čl. 17

, pretože tieto predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad

spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než akú má na mysli čl. 6

ods. 1 dohovoru, resp. (ako aj listiny). Ustanovenia

dohovoru a totiž zahŕňajú tak hmotné, ako aj procesné atribúty práva

na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej

slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne

konanie či ustanovenie (resp. listiny) garantujúce základné

právo na súdnu ochranu (m. m. , ).

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto

časti konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu o predĺžení

väzby namietal porušenie takých práv, ktoré na konanie a rozhodovanie o nej nie sú

aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok príčinnej

súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a napadnutým uznesením krajského

súdu.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie

svojho základného práva podľa (resp. listiny) a práva podľa

dohovoru odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľa uplatnených v nej už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2014