Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 77/2014
PDF · 341.77 KB
No categories available
IV. ÚS 77/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2014
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť M. F., zastúpeného
advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na urýchlené rozhodovanie
o zákonnosti jeho väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.
1 Tos 122/2013 z 15. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra
2013 doručená sťažnosť M. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti svojho väzby podľa
čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 122/2013 z 15. októbra 2013 (ďalej
len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že Krajská prokuratúra v Nitre podala 17. októbra
2011 Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) obžalobu č. k. Kv 139/2010-144,
na základe ktorej je obžalovaný z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania
s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. i) Trestného zákona.
Okresný súd uznesením sp. zn. 21 T 118/2011 zo 16. septembra 2013 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu zo 16. septembra 2013“) zamietol žiadosť sťažovateľa (podanú
28. augusta 2013) o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodu, že naďalej trvajú dôvody
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Krajský súd napadnutým uznesením zamietol jeho sťažnosť z 18. septembra 2013
proti uzneseniu okresného súdu zo 16. septembra 2013.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že krajský súd predtým uznesením
sp. zn. 1 Tos 122/2013 z 15. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu
z 15. augusta 2013“) vo vzťahu k spoluobvinenému T. Š. (ďalej len „spoluobvinený“)
rozhodol za úplne rovnakých podmienok protichodne, keď ho v spoločnej trestnej veci
prepustil z väzby na slobodu, ale sťažovateľovu sťažnosť zamietol. Sťažovateľ preto
považuje rozhodnutie krajského súdu vo vzťahu k jeho osobe za diskriminačné.
V súvislosti s rozhodovaním o väzbe spoluobvineného sťažovateľ poukazuje na to, že
krajský súd v uznesení z 15. augusta 2013 skonštatoval prieťahy v konaní, pričom podľa
jeho názoru „tieto rovnako dopadajú aj na väzbu sťažovateľa, ide o to isté konanie (súd
dokonca poukázal aj na konkrétne články Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd)“.
Krajský súd v tom istom uznesení, taktiež v súvislosti s rozhodovaním o väzbe
spoluobvineného, skonštatoval aj to, že „osoby podozrivé z páchania trestnej prejednávanej
činnosti boli zadržané, dokazovanie na súde I. stupňa bolo v prevažnej časti vykonané,
pričom v súčasnej dobe už zo žiadneho z doteraz vykonaných dôkazov nevyplýva dôvodnosť
obavy z pokračovania v páchaní trestnej činnosti a ďalšie trvanie väzby nie je možné
opierať iba o existenciu dôkazov, ktoré súd I. stupňa bude hodnotiť v rámci dokazovania
v merite veci“.
Krajský súd v napadnutom uznesení však podľa sťažovateľa „pristupuje k prieťahom
v konaní, ktoré prvostupňovému súdu vytkol v uznesení č. k. 1 Toš/99/2013-2826 zo dňa
15. 8. 2013 tak, že prakticky zo strany prvostupňového súdu spôsobené neboli, ale ich
spôsobili obhajcovia.
Vo vzťahu ku sťažovateľovi dokonca nevadilo Krajskému súdu v Nitre ani to, že
o jeho sťažnosti bolo rozhodované Okresným súdom Nitra až 16. 9. 2013, hoci bola súdu
doručená dňa 22. 8. 2013 a že právoplatne o nej rozhodoval až dňa 15. 10. 2013.“.
Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje záver, že „pre jedného z obžalovaných v tej istej
trestnej veci platí, že súd konal s prieťahmi, a pre sťažovateľa to isté zároveň neplatí, hoci
trestné konanie prebieha v rovnakej trestnej veci a za rovnakých podmienok, a týka sa
rovnakého dôvodu (R 59/1977)“.
V spojitosti s uvedeným poukazuje sťažovateľ na to, že „Súčasťou uvedeného
princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne
posudzované (II. ÚS 243/05), pretože inak dochádza k porušeniu zásady právnej istoty
a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu jeho
v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a listiny, ako aj práv podľa dohovoru,
tvrdiac, že napadnuté uznesenie krajského súdu nespĺňa požiadavky a princípy
spravodlivého konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, a vyznieva tak, že sa
krajský súd „doslova snaží vyložiť dôvody svojho rozhodnutia č. k. 1 Toš/99/2013-2826
zo dňa 15. 8. 2013 inak než ich v rozhodnutí vyložil, čo vyznieva značne nepresvedčivo,
nejasne a nezrozumiteľne, a nedáva odpoveď na zásadnú otázku, prečo vo vzťahu k jednému
z obžalovaných boli súdom skonštatované prieťahy v konaní a vo vzťahu k inému
z obžalovaných už nie, v čom sú odlišné podmienky pre posudzovanie inak zhodnej
situácie“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ taktiež uviedol, že „sa domnieva“, že
napadnutým uznesením krajského súdu v súvislosti s rozhodovaním o jeho väzbe „nebol
dodržaný buď rozvrh práce (to isté zloženie senátu od prvého rozhodovania o väzbe) alebo
náhodný výber zákonného senátu pri každom jednom rozhodovaní o väzbe, čím došlo
k porušeniu ústavných práv sťažovateľa...“.
Sťažovateľ svoje domnienky odôvodňuje touto argumentáciou:
„O väzbe po podaní obžaloby rozhodoval prvýkrát Krajský súd v Nitre uznesením
č. k. 1 Tos/72/2011-2142 zo dňa 22. 11. 2011 v zložení senátu JUDr. Štefan Hrvola
(predseda senátu), JUDr. Ľubomíra Kubáňová a JUDr. Ingrid Kišacová, Dr. (a to aj
o obžalovanom T. Š.).
Ďalej rozhodoval v rovnakom v zložení senátu uznesením č. k. 1 Tos/84/2012-2335
zo dňa 15. 8. 2012.
Pri uznesení č. k. 1 Toš/99/2013-2826 zo dňa 15. 8. 2013 však už súd rozhodoval
v zložení senátu JUDr. Stanislav Libant (predseda senátu), JUDr. Zita Matyóová
a JUDr. Ingrid Kišacová, Dr. (o obžalovanom T. Š.).
V súvislosti s uznesením č. k. 1 Tos/122/2013-2869 zo dňa 15. 10. 2013 súd opäť
rozhodoval v inom zložení senátu, a to JUDr. Stanislav Libant (predseda senátu),
JUDr. Štefan Hrvola a JUDr. Ingrid Kišacová, Dr., t. j. v inom zložení ako pri prvom
rozhodovaní o väzbe, ako aj v inom zložení vo vzťahu k rozhodovaniu o prepustení z väzby
T. Š., pričom o väzbe mal súd vždy rozhodovať buď v tom istom zložení senátu alebo mal
postupovať tak, že pri každom rozhodovaní o väzbe mala byť vec pridelená senátu
náhodným výberom, inak môže dochádzať k situáciám, že vedenie súdu môže každou
zmenou rozvrhu práce (jeho dodatkom) určiť iného zákonného sudcu a dokonca aj iný
senát.“
Sťažovateľ upriamuje pozornosť na to, že v súlade s rozvrhom práce krajského súdu,
v prípade opätovného predkladania trestných spisov na rozhodnutie o sťažnostiach
podaných proti rozhodnutiu o väzbe po podaní obžaloby tieto sa pridelia na konanie
a rozhodnutie tomu senátu, ktorý v takejto veci po podaní obžaloby už rozhodoval.
Sťažovateľ poznamenáva, že „Pri prvom predložení trestného spisu na rozhodnutie
o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe súd rozhodoval uznesením č. k. 1 Tos/72/2011-2142
zo dňa 22. 11. 2011 v zložení senátu JUDr. Štefan Hrvola (predseda senátu),
JUDr. Ľubomíra Kubáňová a JUDr. Ingrid Kišacová, Dr., pričom v takomto zložení senátu
mal súd rozhodovať aj v súvislosti s uznesením č. k. 1 Tos/122/2013-2869 zo dňa
15. 10. 2013, čo sa nestalo.
Zásadnou otázkou teda je, či súd môže alebo nemôže neskoršími úpravami rozvrhu
práce (jeho dodatkami) meniť zloženie senátu určeného pri prvom predložení spisu
na rozhodnutie o sťažnosti o väzbe, sťažovateľ zastáva názor, že nie.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 1 Tos/122/2013-2869 zo dňa 15. 10. 2013
porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy...
a čl. 5 ods. 4 Dohovoru...
Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 1 Tos/122/2013-2869 zo dňa 15. 10. 2013 porušil
tiež ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy... a ústavné právo na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2
a 36 ods. 1 Listiny... a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru...
Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 1 Tos/122/2013-2869 zo dňa 15. 10. 2013 sa
zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08). Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť možno považovať aj takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 10. 1/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a podľa čl. 8 ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu
1.1 Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd uznesením z 15. augusta 2013
vo vzťahu k spoluobvinenému rozhodol za tých istých podmienok odlišne ako v jeho
prípade, keď spoluobvineného v spoločnej trestnej veci prepustil z väzby na slobodu,
pričom jeho sťažnosť zamietol. Rozhodnutie krajského súdu preto považuje
za diskriminačné, nepresvedčivé, náležite neodôvodnené a za také, ktoré mu nedáva
odpoveď, prečo vo vzťahu k inému obžalovanému boli krajským súdom skonštatované
prieťahy v konaní, a vo vzťahu k nemu už nie.
Čo sa týka námietky porušenia základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd
poukazuje na to, že v zásade nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by
vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré
by malo nahradiť dokazovanie nevykonané, resp. nedostatočne vykonané, všeobecnými
súdmi, a preto nie je jeho úlohou skúmať dôvodnosť prepustenia z väzby na slobodu
jedného zo spoluobžalovaných a na druhej strane zamietnutie žiadosti o prepustenie z väzby
sťažovateľa, keď podľa neho sú skutkové okolnosti v oboch prípadoch rovnaké.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa
obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,
pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna
alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).
Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že „Súd I. stupňa v odôvodnení
napadnutého uznesenia poukázal na dôvody preventívnej a útekovej väzby, konkrétne
skutočnosti odôvodňujúce u obžalovaných N. T., M. F. a T. V. obavu z toho, že aj v tomto
štádiu trestného konania budú na slobode pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú im bolo
vznesené obvinenie...“.
Na základe predloženého spisového materiálu krajský súd dospel k názoru, že
„jednotliví obžalovaní mali nedovolene zadovažovať, prechovávať a tiež distribuovať
omamné a psychotropné látky, keďže mali nelegálne pestovať indoorovým spôsobom
rastliny rodu Cannabis v prenajatom dome v T... Tieto rastliny mali po vysušení
a spracovaní distribuovať iným osobám. Hlavným organizátorom tohto konania mal byť
obžalovaný N. T., ktorý mal financovať a organizovať zakladanie pestiarní v okresoch...
a mal sa podieľať na pestovaní marihuany indoorovým spôsobom, zabezpečovať
technologické zariadenia a prostriedky potrebné na rast rastlín a tiež riadiť ostatných
obžalovaných.
Z vykonaných dôkazov taktiež vyplynulo, že obžalovaný M. F. mal byť s obžalovaným
N. T. – hlavným organizátorom - v úzkom kontakte, pričom mal zabezpečovať potravinami
osoby záhradníkov, ktorí mali byť umiestnení priamo v objektoch a starali sa o prevádzku
a chod pestiarne. Obžalovaný M. F. mal tiež vyhľadávať vhodné objekty na pestovanie
omamných látok a mal byť v kontakte s obžalovaným T. Š., ktorý mal zabezpečiť svoj vlastný
objekt v obci...“.
S poukazom na uvedené boli aj podľa názoru krajského súdu „dané dôvody
preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. u obžalovaných... pretože z ich
konania vyplýva skutočne dôvodná obava, že budú na slobode pokračovať v uvedenom
konaní, ktorým si mali zabezpečovať prostriedky na svoje živobytie“.
Konkrétne k námietke, ktorú sťažovateľ uplatnil aj v sťažnosti podanej proti
uzneseniu okresného súdu zo 16. septembra 2013, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu, krajský súd uviedol:
„Pokiaľ ide o sťažnostné námietky obžalovaných..., ktorí poukazovali na prepustenie
z väzby spoluobžalovaného T. Š., nadriadený súd poukazuje na to, že dôvodom pozitívneho
rozhodnutia o žiadosti o prepustenie z väzby tohto obžalovaného bolo primárne
nerešpektovanie vysloveného právneho názoru nadriadeného súdu, vysloveného
v predchádzajúcom rozhodnutí, týkajúceho sa tohto obžalovaného. Nadriadený súd vytýkal
súdu I. stupňa dôvodnosť trvania tzv. preventívnej väzby u obžalovaného T. Š. len z toho, že
naďalej popiera spáchanie skutku, keďže medzi základné práva obžalovaného patrí
rozhodnúť sa, či bude vypovedať, alebo či vypovedať odmietne, vyjadriť sa ku všetkým
skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich a taktiež ho nemožno nútiť,
aby sa k spáchaniu trestného činu priznal (§ 34, § 121 Tr. por. a čl. 47 Ústavy Slovenskej
republiky). Nadriadený súd tiež poukazoval na zásadu primeranosti väzby a dôvodnosti
obavy vyplývajúcej z konania obžalovaného T. Š. spôsobom predpokladaným ustanovením
§ 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., aj s ohľadom na vykonané dôkazy, vo vzťahu k jeho osobe,
o ktorej žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval.“
Krajský súd k plynulosti a rýchlosti konania v trestnej veci sťažovateľa uviedol, že
„upozorňoval súd I. stupňa v predchádzajúcich rozhodnutiach na dôsledné dodržiavanie
zásady zdržanlivosti a primeranosti podľa § 2 ods. 6 Tr. por., aj s poukazom na to, že
niektoré z hlavných pojednávaní boli odročené z dôvodu prekážky na strane súdu, pre
chorobu predsedu senátu či prísediacich. Toto j e však potrebné považovať za objektívnu
prekážku riadneho a urýchleného prejednania veci. Nemožno tiež uprieť snahu súdu
I. stupňa vykonať hlavné pojednávania aj v čase letných prázdnin – letných dovoleniek
a určovanie termínov hlavných pojednávaní na viacero dní. V tejto súvislosti nemožno
nevziať do úvahy, že sa jedná o skupinovú trestnú vec, kde termín pojednávania je určovaný
aj po dohode s obhajcami a prokurátorom. Napríklad pri odročovaní hlavného
pojednávania na nový termín, tento nemohol byť určený na 13. 09. 2013 až 15. 09. 2013 pre
prekážku na strane obhajcu Mgr. N., 19. 09. 2013 až 20. 09. 2013 pre prekážku na strane
obhajcu JUDr. K., 08. 10. 2013 pre prekážku na strane obhajcu JUDr. G., 21. 10. 2013 pre
prekážku na strane obhajcov JUDr. G., JUDr. K. a JUDr. O.
Pokiaľ ide o hlavné pojednávanie určené na dni 16. 09. 2013 a 19. 09. 2013 až
20. 09. 2013, toto nebolo vykonané z dôvodu neprítomnosti obhajcu Mgr. R. N., ktorý si
predĺžil zahraničnú dovolenku a nezabezpečil za seba substituenta. Ďalšie pojednávanie,
určené na 03. 10. 2014 a 04. 10. 2013 nebolo vykonané z dôvodu, že obhajca V. S. sa
nachádzal mimo územia Slovenskej republiky a obžalovaný P. D. nesúhlasil, aby ho
namiesto neho substitučne obhajoval obhajca JUDr. P. L. Tieto dôvody odročenia hlavných
pojednávaní v žiadnom prípade nespôsobil súd, ale jednotlivé strany v konaní...“.
Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných
rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú
znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,
nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich v konkrétnych
okolnostiach možno pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie
krajského súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky javí ako akceptovateľné.
Z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu je zrejmé, že druhostupňový
(sťažnostný) súd poukázal na okolnosti rozhodné na konštatovanie, že väzobné dôvody
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku u sťažovateľa pretrvávajú, čo v konečnom
dôsledku viedlo k zamietnutiu jeho sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Krajský súd uviedol, že jeho
uznesenie z 15. augusta 2013 sa týkalo výlučne len spoluobvineného, o osobnej slobode
ktorého bolo týmto uznesením rozhodované aj s ohľadom na vykonané dôkazy iba
vo vzťahu k jeho osobe. Rozdielne malo byť aj postavenie sťažovateľa a spoluobvineného
v hierarchickej štruktúre zločineckej skupiny, keď sťažovateľ mal byť v užšom kontakte
s hlavným organizátorom zločineckej skupiny ako spoluobvinený. Z tohto hľadiska treba
považovať pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa za zákonné, pretože sa udialo v súlade
s postupom a z dôvodov ustanovených v zákone a na základe rozhodnutia príslušného súdu.
Ústavný súd nemá žiadny dôvod spochybňovať právny názor vyslovený v uznesení
krajského súdu z 15. augusta 2013 (ktorý v konečnom dôsledku viedol k prepusteniu
spoluobvineného z väzby na slobodu), podľa ktorého dôvody prepustenia sú viazané
výlučne na jeho osobu a nemôžu byť prenášané na iného spoluobvineného, tak ako sa
domnieva sťažovateľ.
Ústavný súd teda nezistil taký výklad relevantných ustanovení procesného predpisu
upravujúceho postup v trestnom konaní v označenom rozhodnutí krajského súdu a ich
uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky s ústavou.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli
krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského
súdu svojím vlastným.
Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je
v tejto časti namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2
ústavy a v čl. 8 ods. 2 listiny zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu odmietol už
na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1.2 Sťažovateľ sa zároveň „domnieva“, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu zo 16. septembra 2013 nerozhodol senát v zákonnom zložení, a na podporu
svojich domnienok chronologicky poukazuje na zloženie jednotlivých senátov tak, ako
rozhodovali o jeho väzbe v období po podaní obžaloby (bližšie pozri citáciu z odôvodnenia
sťažnosti na s. 4 a 5 tohto rozhodnutia).
Podľa názoru ústavného súdu z čl. 17 ods. 2 ústavy (nikoho nemožno stíhať alebo
pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon) možno vyvodiť,
že obsahuje aj hmotnoprávne aspekty, okrem iného aj právo, aby o osobnej slobode
rozhodol zákonný sudca.
Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej
právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať
do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho
prípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01).
Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené
predpoklady na výkon tejto funkcie, pričom bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon
funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce
súdu (napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06).
Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) ak tento zákon
neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce
prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom a súdnym úradníkom náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených
ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.
Podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2013 (bodu 2 časti V týkajúcej sa
trestného úseku, ako aj toho istého bodu rozvrhu práce krajského súdu na rok 2012,
a bodu 1 časti V rozvrhu práce krajského súdu na rok 2011) v prípade opätovného
predkladania trestných spisov na rozhodnutie o sťažnostiach podaných proti rozhodnutiu
o väzbe po podaní obžaloby sa tieto pridelia na konanie a rozhodnutie tomu senátu, ktorý
v takejto veci po podaní obžaloby už rozhodoval.
Ústavný súd zistil, že v namietanom prípade o sťažnosti sťažovateľa proti
rozhodnutiu prvostupňového súdu o väzbe sťažovateľa rozhodol ten istý senát krajského
súdu (1 Tos), ktorý už v jeho trestnej veci v predchádzajúcich prípadoch konal. Z rozvrhu
práce krajského súdu na rok 2011, keď bolo prvýkrát rozhodované o sťažnosti sťažovateľa
proti rozhodnutiu okresného súdu o jeho väzbe, vyplýva, že v rozhodnom čase boli sudcovia
JUDr. Štefan Hrvola, JUDr. Ingrid Kišacová, Dr., a JUDr. Ľubomíra Kubáňová členmi
senátu 1 Tos, ktorí aj o sťažnosti sťažovateľa rozhodli. V roku 2013 boli členmi senátu
JUDr. Stanislav Libant, JUDr. Ingrid Kišacová, Dr., a JUDr. Štefan Hrvola. Ak v súlade
s rozvrhom práce medzi jednotlivými rozhodnutiami súdu došlo k zmene obsadenia senátu,
nemožno to podľa názoru ústavného súdu považovať za porušenie základného práva
na zákonného sudcu. V rámci rozvrhu práce teda môže dôjsť nielen k nastúpeniu
náhradníka, ale aj k iným zmenám v zložení senátu, pokiaľ takáto zmena korešponduje
s platným rozvrhom práce príslušného súdu.
Z uvedeného dôvodu preto nič nesignalizuje možnosť porušenia sťažovateľovho
základného práva na zákonného sudcu, pretože krajský súd postupoval v súlade s § 50
ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 a 3 zákona o súdoch a s príslušnými ustanoveniami vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 118/2005 Z. z. o náležitostiach rozvrhu
práce v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol druhostupňový
súd v senáte zloženom v súlade s rozvrhom práce, pričom táto vec mu bola pridelená
v súlade s rozvrhom práce na rok 2013.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa
o porušení jeho základného práva na zákonného sudcu napadnutým uznesením krajského
súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
Navyše, sťažovateľ vyjadril námietku porušenia jeho základného práva na zákonného
sudcu len v rovine „domnienok“, ktoré podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať
za splnenie jeho povinnosti tvrdenia a povinnosti dôkaznej v zmysle § 50 ods. 1 písm. a)
2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu
Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej sťažnosti
(ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) označil, že
napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené aj jeho právo na urýchlené
rozhodovanie o zákonnosti jeho väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, avšak v odôvodnení
svojej sťažnosti vo vzťahu k tejto námietke neuviedol žiadny ústavnoprávne relevantný
argument, a preto je nepochybné, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje riadne odôvodnenie
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Navyše, podľa ustálenej rozhodovacej praxe
k porušeniu označeného práva sťažovateľa by mohlo dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo
nesprávnej činnosti všeobecného súdu (t. j. postupom), a nie samotným rozhodnutím
(obdobne III. ÚS 143/05, III. ÚS 258/05).
V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd
uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone
advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú
na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k námietke sťažovateľa
o porušení jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí a tiež ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že napadnuté uznesenie krajského súdu je
rozhodnutím, ktorým ako nadriadený súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti
rozhodnutiu prvostupňového súdu o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, t. j. je
rozhodnutím o osobnej slobode.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje
na svoju judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe a jej ďalšom trvaní chráni
prostredníctvom ustanovení čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko
z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, body 65, 67, 71, 72, 73, 75, 76, 77 atď.), resp. ustanovení čl. 17
ústavy, pretože tieto predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad
spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než akú má na mysli čl. 6
ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 36 ods. 1 listiny). Ustanovenia čl. 5
dohovoru a čl. 17 ústavy totiž zahŕňajú tak hmotné, ako aj procesné atribúty práva
na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie
a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej
slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne
konanie či ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) garantujúce základné
právo na súdnu ochranu (m. m. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).
Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto
časti konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu o predĺžení
väzby namietal porušenie takých práv, ktoré na konanie a rozhodovanie o nej nie sú
aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok príčinnej
súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a napadnutým uznesením krajského
súdu.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľa uplatnených v nej už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2014