Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 235/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť N. N. T., zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom

Kochanským, Farská 33, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na

osobnú slobodu podľa a 5 , na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti jeho väzby

podľa čl. 5 ods. 4 a práva na spravodlivé súdnu konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 15. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť N. N. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. novembra 2013 doručená sťažnosť N. N. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práva na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti jeho väzby podľa čl. 5

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na spravodlivé súdnu konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 15. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „Krajský prokurátor v Nitre podal na Okresný

súd Nitra dňa 17. 10. 2011 obžalobu pod sp. zn. -144 na základe ktorej som

obžalovaný z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi...“.

Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn.

zo 16. septembra 2013 zamietol žiadosť sťažovateľa (podanú 28. augusta 2013)

o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodu, že naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) . Krajský súd uznesením sp. zn.

z 15. októbra 2013 zamietol jeho sťažnosť z 18. septembra 2013 proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. zo 16. septembra 2013.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že krajský súd predtým uznesením

sp. zn. zo 16. augusta 2013 „vo vzťahu k spoluobvinenému T. Š. rozhodol

za úplne tých istých podmienok opačne“, keď spoluobvineného v spoločnej trestnej veci

z väzby prepustil na slobodu, ale jeho sťažnosť zamietol. Preto považuje rozhodnutie

krajského súdu ako diskriminačné vo vzťahu k jeho osobe a súčasne je toho názoru, že

„odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vyznieva nepresvedčivo, nezrozumiteľne a vôbec

nedáva odpoveď na to, prečo v spoločnej veci vo vzťahu k jednému z obžalovaných (T. Š.)

boli súdom jednoznačne konštatované prieťahy v konaní a vo vzťahu k mojej osobe, už tomu

tak nebolo, a v čom spočíva odlišnosť pre posudzovanie inak zhodnej situácie, čo však

v tomto prípade súd objektívne a rozumne neodôvodnil“.

Krajský súd podľa sťažovateľa „pristupuje k prieťahom v konaní popísanými

v uznesení zo dňa 15. 08. 2013 úplne odlišne, tieto už prakticky nevytýka súdu I. stupňa,

práve naopak, poukazuje na jeho snahu vykonať hlavné pojednávanie aj v čase letných

prázdnin. Poukazuje na prieťahy v konaní zo strany obhajcov (nie však počas letných

prázdnin), ale až v termínoch 13. 09. 2013 až 8. 10. 2013, čo mu bolo známe už v čase

rozhodovania o sťažnosti T. Š.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ tiež uviedol, že „po podaní obžaloby

v prejednávanej trestnej veci rozhodovali senáty v rôznom zložení v počte 5 sudcov

(z celkového počtu 9) a preto je možné domnievať sa, že o sťažnosti dňa 15. 10. 2013

nerozhodoval senát v zákonnom zložení. V tejto veci rozhodovali senáty v zložení a to:

dňa 22. 11. 2011, sp. zn. JUDr. Štefan Hrvola - predseda, JUDr.

Ľubomíra Kubáňová, JUDr. Ingrid Kišacová,

dňa 15. 08. 2012, sp. zn. JUDr. Štefan Hrvola - predseda, JUDr.

Ľubomíra Kubáňová, JUDr. Ingrid Kišacová,

dňa 15. 08. 2013, sp. zn. JUDr. Stanislav Libant - predseda, JUDr.

Zita Matyoóvá, JUDr. Ingrid Kišacová,

dňa 15. 10. 2013, sp. zn. JUDr. Stanislav Libant - predseda, JUDr.

Štefan Hrvola, JUDr. Ingrid Kišacová.

Vzhľadom na vyššie uvedené, som toho názoru, že súd mal v predmetnej veci

rozhodovať v takom zložení senátu, v akom rozhodoval po podaní obžaloby.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti pri rozhodovaní o mojej väzbe porušil

Krajský súd... a 5 ... a Dohovoru...

Podľa názoru sťažovateľa porušil zároveň krajský súd... pri svojom rozhodovaní

v predmetnej veci ... k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na

súdnu a inú právnu ochranu aj porušenie článku 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny...

V tejto súvislosti bol tiež porušený článok 6 ods. 1 Dohovoru..., a tým základné právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 15. 10. 2013, sp. zn. -2869

porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru...

Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 15. 10. 2013, sp. zn. -2869

porušil ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

... a ústavné právo na spravodlivé súdne konanie aj porušenie článku 8 ods. 2 a 36

ods. 1 Listiny...

Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 15. 10. 2013, sp. zn. - 2869

sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby na slobodu ihneď...

Sťažovateľ si uplatňuje náhradu trov konania 275,94 eura...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ). Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť možno považovať aj takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

).

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

a podľa čl. 8 ods. 2 listiny napadnutým uznesením krajského súdu

1.1 Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd uznesením sp. zn.

z 15. augusta 2013 „vo vzťahu k spoluobvinenému T. Š. rozhodol za úplne tých istých

podmienok opačne“, keď spoluobvineného v spoločnej trestnej veci z väzby prepustil na

slobodu, pričom jeho sťažnosť zamietol. Rozhodnutie krajského súdu považuje preto za

diskriminačné, nepresvedčivé, náležite neodôvodnené a za také, ktoré mu nedáva odpoveď,

prečo vo vzťahu k inému obžalovanému boli krajským súdom skonštatované prieťahy

v konaní a vo vzťahu k nemu už nie.

Čo sa týka námietky porušenia základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd

poukazuje na to, že v zásade nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by

vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré

by malo nahradiť dokazovanie nevykonané, resp. nedostatočne vykonané všeobecnými

súdmi, a preto nie je jeho úlohou skúmať dôvodnosť prepustenia z väzby na slobodu

jedného zo spoluobžalovaných a na druhej strane zamietnutie žiadosti o prepustenie z väzby

sťažovateľa, keď podľa neho sú skutkové okolnosti v oboch prípadoch rovnaké (obdobne

).

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa

obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna

alebo zjavne neopodstatnená ( , ).

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že „Súd I. stupňa v odôvodnení

napadnutého uznesenia poukázal na dôvody preventívnej a útekovej väzby, konkrétne

skutočnosti odôvodňujúce u obžalovaných N. N. T., M. F. a T. P. V. obavu z toho, že aj

v tomto štádiu trestného konania budú na slobode pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú

im bolo vznesené obvinenie...“.

.... jednotliví obžalovaní mali nedovolene zadovažovať, prechovávať a tiež

distribuovať omamné a psychotropné látky, keďže mali nelegálne pestovať indoorovým

spôsobom rastliny rodu Cannabis v prenajatom dome v Topoľčanoch... Tieto rastliny mali

po vysušení a spracovaní distribuovať iným osobám. Hlavným organizátorom tohto konania

mal byť obžalovaný N. N. T., ktorý mal financovať a organizovať zakladanie pestiarní

v okresoch Nitrianskeho a Trnavského kraja a mal sa podieľať na pestovaní marihuany

indoorovým spôsobom, zabezpečovať technologické zariadenia a prostriedky potrebné na

rast rastlín a tiež riadiť ostatných obžalovaných...“.

S poukazom na uvedené boli aj podľa názoru krajského súdu „dané dôvody

preventívnej väzby podľa u obžalovaných... pretože z ich

konania vyplýva skutočne dôvodná obava, že budú na slobode pokračovať v uvedenom

konaní, ktorým si mali zabezpečovať prostriedky na svoje živobytie...

... Pokiaľ ide o sťažnostné námietky obžalovaných..., ktorí poukazovali na

prepustenie z väzby spoluobžalovaného T. Š., nadriadený súd poukazuje na to, že dôvodom

pozitívneho rozhodnutia o žiadosti o prepustenie z väzby tohto obžalovaného bolo primárne

nerešpektovanie vysloveného právneho názoru nadriadeného súdu, vysloveného

v predchádzajúcom rozhodnutí, týkajúceho sa tohto obžalovaného. Nadriadený súd vytýkal

súdu I. stupňa dôvodnosť trvania tzv. preventívnej väzby u obžalovaného T. Š. len z toho, že

naďalej popiera spáchanie skutku, keďže medzi základné práva obžalovaného patrí

rozhodnúť sa, či bude vypovedať, alebo či vypovedať odmietne, vyjadriť sa ku všetkým

skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich a taktiež ho nemožno nútiť,

aby sa k spáchaniu trestného činu priznal (, a Slovenskej

republiky). Nadriadený súd tiež poukazoval na zásadu primeranosti väzby a dôvodnosti

obavy vyplývajúcej z konania obžalovaného T. Š. spôsobom predpokladaným ustanovením

, aj s ohľadom na vykonané dôkazy, vo vzťahu k jeho osobe,

o ktorej žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval.“.

K plynulosti a rýchlosti konania v trestnej veci sťažovateľa krajský súd uviedol, že

„upozorňoval súd I. stupňa v predchádzajúcich rozhodnutiach na dôsledné dodržiavanie

zásady zdržanlivosti a primeranosti podľa , aj s poukazom na to, že

niektoré z hlavných pojednávaní boli odročené z dôvodu prekážky na strane súdu, pre

chorobu predsedu senátu či prísediacich. Toto j e však potrebné považovať za objektívnu

prekážku riadneho a urýchleného prejednania veci. Nemožno tiež uprieť snahu súdu I.

stupňa vykonať hlavné pojednávania aj v čase letných prázdnin – letných dovoleniek

a určovanie termínov hlavných pojednávaní na viacero dní. V tejto súvislosti nemožno

nevziať do úvahy, že sa jedná o skupinovú trestnú vec, kde termín pojednávania je určovaný

aj po dohode s obhajcami a prokurátorom. Napríklad pri odročovaní hlavného

pojednávania na nový termín, tento nemohol byť určený na 13. 09. 2013 až 15. 09. 2013 pre

prekážku na strane obhajcu Mgr. Nagya, 19. 09. 2013 až 20. 09. 2013 pre prekážku na

strane obhajcu JUDr. Kochanského, 08. 10. 2013 pre prekážku na strane obhajcu JUDr.

Gavalca, 21. 10. 2013 pre prekážku na strane obhajcov JUDr. Gavalca, JUDr.

Kochanského a JUDr. Osvaldovej.

Pokiaľ ide o hlavné pojednávanie určené na dni 16. 09. 2013 a 19. 09. 2013 až

20. 09. 2013, toto nebolo vykonané z dôvodu neprítomnosti obhajcu Mgr. Romana Nagya,

ktorý si predĺžil zahraničnú dovolenku a nezabezpečil za seba substituenta. Ďalšie

pojednávanie, určené na 03. 10. 2014 a 04. 10. 2013 nebolo vykonané z dôvodu, že obhajca

Vladimír Stefek sa nachádzal mimo územia Slovenskej republiky a obžalovaný P. N. D.

nesúhlasil, aby ho namiesto neho substitučne obhajoval obhajca JUDr. Peter Leimberger.

Tieto dôvody odročenia hlavných pojednávaní v žiadnom prípade nespôsobil súd, ale

jednotlivé strany v konaní...“.

Z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu je teda zrejmé, že

druhostupňový (sťažnostný) súd poukázal na okolnosti rozhodné pre konštatovanie, že

väzobné dôvody podľa u sťažovateľa pretrvávajú,

čo v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu jeho sťažnosti proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Krajský súd jasne

uviedol, že jeho uznesenie z 15. augusta 2013 sa týkalo výlučne len spoluobvineného,

o osobnej slobode ktorého bolo týmto uznesením rozhodované, aj s ohľadom na vykonané

dôkazy iba vo vzťahu k jeho osobe. Rozdielne malo byť aj postavenie sťažovateľa

a spoluobvineného v hierarchickej štruktúre zločineckej skupiny, keď sťažovateľ mal byť aj

hlavným organizátorom zločineckej skupiny. Z tohto hľadiska treba považovať pozbavenie

osobnej slobody sťažovateľa za zákonné, pretože sa udialo v súlade s postupom a z dôvodov

ustanovených v zákone a na základe rozhodnutia príslušného súdu.

Ústavný súd nemá žiadny dôvod spochybňovať právny názor vyslovený v uznesení

krajského súdu z 15. augusta 2013 (ktorým bol de facto spoluobvinený prepustený z väzby

na slobodu), ak navyše dôvody prepustenia boli viazané výlučne na jeho osobu, a nie na

sťažovateľa.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo

svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je

v tejto časti namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2

a v listiny zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu odmietol už

na predbežnom prerokovaní podľa .

1.2 Sťažovateľ sa súčasne „domnieva“, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu zo 16. septembra 2013 nerozhodol senát v zákonnom zložení, a na podporu svojich

domnienok chronologicky poukazuje na zloženie jednotlivých senátov tak, ako rozhodovali

o jeho väzbe v období po podaní obžaloby (bližšie pozri citáciu z odôvodnenia sťažnosti na

strane 3 tohto rozhodnutia).

Podľa názoru ústavného súdu z (nikoho nemožno stíhať alebo

pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon) možno vyvodiť,

že obsahuje aj hmotnoprávne aspekty, okrem iného aj právo, aby o osobnej slobode

rozhodol zákonný sudca.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej

právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať do

úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho

prípadu (obdobne , ).

Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené

predpoklady na výkon tejto funkcie, pričom bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon

funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce

súdu (napr. , ).

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) ak tento zákon

neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce

prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom

pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených

ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2013 (bodu 2 časti V týkajúcej sa

trestného úseku, ako aj toho istého bodu rozvrhu práce krajského súdu na rok 2012 (bodu 1

časti V rozvrhu práce krajského súdu na rok 2011) v prípade opätovného predkladania

trestných spisov na rozhodnutie o sťažnostiach podaných proti rozhodnutiu o väzbe po

podaní obžaloby sa tieto pridelia na konanie a rozhodnutie tomu senátu, ktorý v takejto veci

po podaní obžaloby už rozhodoval.

Ústavný súd zistil, že v namietanom prípade o sťažnosti sťažovateľa proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu o väzbe sťažovateľa rozhodol ten istý senát krajského

súdu (1 Tos), ktorý už v jeho trestnej veci v predchádzajúcich prípadoch konal. Z rozvrhu

práce krajského súdu na rok 2011, keď bolo prvýkrát rozhodované o sťažnosti sťažovateľa

proti rozhodnutiu okresného súdu o jeho väzbe, vyplýva, že v rozhodnom čase boli sudcovia

JUDr. Štefan Hrvola, JUDr. Ingrid Kišacová, Dr., a JUDr. Ľubomíra Kubáňová členmi

senátu 1 Tos, ktorí aj o sťažnosti sťažovateľa rozhodli. V roku 2013 boli členmi senátu

JUDr. Stanislav Libant, JUDr. Ingrid Kišacová, Dr., a JUDr. Štefan Hrvola. Ak v súlade

s rozvrhom práce medzi rozhodnutiami súdu došlo k zmene obsadenia senátu, nemožno to

podľa názoru ústavného súdu považovať za porušenie základného práva na zákonného

sudcu. V rámci rozvrhu práce teda môže dôjsť nielen k nastúpeniu náhradníka, ale aj

k iným zmenám v zložení senátu, pokiaľ takáto zmena korešponduje s platným rozvrhom

práce príslušného súdu.

Z uvedeného dôvodu preto nič nesignalizuje možnosť porušenia sťažovateľovho

základného práva na zákonného sudcu, pretože krajský súd postupoval v súlade s § 50

ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 a 3 zákona o súdoch a s príslušnými ustanoveniami vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o náležitostiach rozvrhu

práce v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol druhostupňový

súd v senáte zloženom v súlade s rozvrhom práce, pričom táto vec mu bola pridelená

v súlade s rozvrhom práce na rok 2013.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa

o porušení jeho základného práva na zákonného sudcu napadnutým uznesením krajského

súdu odmietol podľa pre zjavnú neopodstatnenosť

(obdobne ako vo veci iného spoluobžalovaného vedenej pod sp. zn. ).

Navyše, sťažovateľ vyjadril námietku porušenia svojho základného práva

na zákonného sudcu len v rovine „domnienok“, ktoré podľa názoru ústavného súdu

nemožno považovať za splnenie jeho povinnosti tvrdenia a povinnosti dôkaznej v zmysle

.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej sťažnosti

(ktorým je ústavný súd v zmysle viazaný) označil, že

napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené aj jeho právo na urýchlené

rozhodovanie o zákonnosti jeho väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, avšak v odôvodnení

svojej sťažnosti vo vzťahu k tejto námietke neuviedol žiadny ústavnoprávne relevantný

argument, a preto je nepochybné, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje riadne odôvodnenie

( ). Navyše, podľa ustálenej rozhodovacej praxe

k porušeniu označeného práva sťažovateľa by mohlo dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo

nesprávnej činnosti všeobecného súdu (t. j. postupom), a nie samotným rozhodnutím

(obdobne , ).

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone

advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na

to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.

).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k námietke sťažovateľa

o porušení jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

odmietol podľa pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí a tiež ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že napadnuté uznesenie krajského súdu je

rozhodnutím, ktorým ako nadriadený súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, t. j. je

rozhodnutím o osobnej slobode.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

(resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na

svoju judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), podľa ktorej sa osobná sloboda v súvislosti s rozhodovaním o väzbe a jej ďalšom

trvaní chráni prostredníctvom ustanovení čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al. v.

Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.),

resp. ustanovení , pretože tieto predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu

dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než akú má na

mysli dohovoru, resp. (ako aj listiny).

Ustanovenia dohovoru a totiž zahŕňajú tak hmotné, ako aj procesné

atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto

na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia

o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na

spravodlivé súdne konanie či ustanovenie (resp. listiny)

garantujúce základné právo na súdnu ochranu (m. m. , ).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto

časti konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu o predĺžení

väzby namietal porušenie takých práv, ktoré na konanie a rozhodovanie o nej nie sú

aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok príčinnej

súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a napadnutým uznesením krajského

súdu.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie

svojho základného práva podľa (resp. listiny) a práva podľa

dohovoru odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú (obdobne ako v prípade iného obžalovaného v konaní vedenom

pod sp. zn. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2014