Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 71/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. L., zastúpeného

advokátkou JUDr. Dašenou Gombíkovou, Kukučínova 1, Martin, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1 a a podľa Listiny základných

práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. októbra 2010 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 11. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. L. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013

doručená sťažnosť J. L. (ďalej len „sťažovateľ“ v citáciách aj „dovolateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1 a (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. októbra 2010 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. decembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Martin

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľ v procesnom postavení

žalobcu domáha voči žalovanému (D. Ď.) určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

vydržaním. Z dôvodu, že v priebehu konania sa pobyt žalovaného stal neznámy, okresný

súd mu uznesením sp. zn. zo 4. novembra 2008 ustanovil kolízneho

opatrovníka na zastupovanie v konaní, ktorým sa stal brat žalovaného (P. Ď.), ktorý

v predmetnom konaní spolu s matkou žalovaného vystupujú aj ako vedľajší účastníci

na strane žalovaného. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. októbra 2009 zrušil predmetné uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a rozhodnutie, a to z dôvodu, že podľa názoru krajského súdu okresný súd

okrem výsluchu vedľajších účastníkov inak nezisťoval, resp. neoveroval pobyt žalovaného.

Okresný súd po vrátení mu veci na ďalšie konanie uznesením sp. zn. z 11.

marca 2010 opätovne ustanovil žalovanému kolízneho opatrovníka, a to opäť jeho brata.

Okresný súd v uznesení uviedol, že „aktuálny pobyt žalovaného nebol zistený ani

opätovným výsluchom vedľajšej účastníčky na strane žalovaného – Ing. V. Ď. v domácom

prostredí, o žalovanom nemá nijaké informácie. Súd vykonal rozsiahle šetrenie po pobyte

žalovaného prostredníctvom Ústrednej evidencie väzňov ZVJS v Bratislave, Obecného

úradu v Blatnici, opätovným dotazom na vedľajších účastníkov na strane žalovaného, a to

P. Ď. a Ing. V. Ď. ako aj šetrením v registri obyvateľov SR v Banskej Bystrici. Súčasný

pobyt žalovaného sa však súdu nepodarilo zistiť.

Dňa 27. 3. 2008 vedľajší účastník na strane žalovaného – P. Ď. vyslovil súhlas

so svojím ustanovením za opatrovníka žalovanému na zastupovanie v tomto konaní.

Súd preto ustanovil za opatrovníka žalovanému na zastupovanie v zmysle § 29 ods. 2,

6 tak, aby nemuselo dôjsť k prerušeniu konania a by práva žalovaného boli

dostatočne ochránené.“.

Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu okresného súdu odvolanie a nesúhlasil

s ustanovením opatrovníka žalovanému. Bol toho názoru, že okresný súd nepostupoval

v súlade s predchádzajúcim uznesením krajského súdu a nevykonal nič nové na zistenie

miesta pobytu žalovaného tak, aby bola splnená podmienka relevantného zisťovania pobytu

žalovaného. Podľa jeho názoru mal okresný súd aj ďalšie zásadné možnosti na zistenie

pobytu žalovaného, a to prostredníctvom Sociálnej poisťovne v Slovenskej republike a tiež

aj v Českej republike.

Krajský súd uznesenie okresného súdu uznesením sp. zn.

z 27. októbra 2010 potvrdil, pričom v odôvodnení uviedol, že „Z ust.

vyplýva fakultatívna možnosť súdu ustanoviť opatrovníka účastníkovi, ktorého pobyt nie je

známy.

Podstatou tejto právnej úpravy nie je uľahčiť procesný postup súdu, ale to, aby

súdom ustanovený opatrovník hájil záujmy neprítomného účastníka konania, najmä, keď

hrozí nebezpečenstvo omeškania, že neprítomný účastník zmešká vykonanie procesných

úkonov, účasť na dokazovaní a podobne. Účelom ustanovenia opatrovníka je teda zabrániť,

aby účastník, o ktorého ide, mohol utrpieť ujmu na svojich procesných právach.

Z obsahu spisu možno vyvodiť jednoznačný záver, že pobyt žalovaného nie je toho

času známy. Okresný súd. vykonal, dostatočné šetrenia, ktoré by mohli viesť k zisteniu

pobytu žalovaného – dopytoval blízke osoby, obec, Register obyvateľov SR, ústrednú

evidenciu väzňov, napriek tomu sa pobyt žalovaného nepodarilo zistiť. Akékoľvek ďalšie

šetrenia by presiahli potreby civilného konania a viedli by k prieťahom vo veci. Z obsahu

spisu nevyplývajú také informácie, ktoré by viedli k záveru, že žalovaný sa pravdepodobne

zdržiava v Českej republike (informácia o ktorú opiera svoje tvrdenie žalobca,

pochádzajúca od brata žalovaného, že odišiel v dlhom časovom období pred vydaním

rozhodnutia vo veľmi zlom stave a mal sa v tomto období zdržiavať v Českej republike, je

nedostačujúca).

Okresný súd dostatočným spôsobom zisťoval pobyt žalovaného, napriek tomu sa mu

tento pobyt nepodarilo zistiť. Okresný súd postupoval potom správne, keď žalovanému

na neznámom mieste ustanovil opatrovníka, aby nedošlo k porušeniu jeho procesných práv

a povinností. Okresný súd v odôvodení rozhodnutia síce chybne uviedol, že aktuálny pobyt

žalovaného nebol zistený ani opätovným výsluchom vedľajšej účastníčky, hoci túto vedľajšiu

účastníčku Ing. V. Ď. nevyslúchal, ale písomne ju dopytoval, toto pochybenie nie je však

z vecného hľadiska rozhodujúcej keďže táto vedľajšia účastníčka súdu oznámila, že nemá

informácie o pobyte žalovaného.

Nemožno opomenúť, že povinnosť označiť miesto pobytu žalovaného zaťažuje

navrhovateľa, ktorý už pri podaní návrhu má označiť miesto pobytu žalovaného. Žalobca

nevie označiť miesto pobytu žalovaného, napriek tomu spochybňuje potrebu ustanoviť

žalovanému opatrovníka.

Okresný súd postupoval správne, keď na ochranu záujmov žalovaného ustanovil mu

opatrovníka, keďže žalovaný sa už dlhé časové obdobie nezúčastňuje na priebehu súdneho

konania. Akýmkoľvek iným procesným postupom by vo veci hrozili neodôvodnené prieťahy

a porušenie procesných práv žalovaného.

Pokiaľ ide o osobu opatrovníka, okresný súd postupoval správne, keď, ako mu to

ukladá ust. ustanovil za opatrovníka blízku osobu žalovaného. Pokiaľ

však osoba opatrovníka je zároveň totožná s osobou vedľajšieho účastníka na strane

žalovaného, súd v samotnom tomto postavení uvedených osôb nevidí kolíziu záujmov medzi

opatrovníkom a žalovaným. Účelom vedľajšieho účastníctva na strane žalovaného je

dosiahnuť priaznivý výsledok sporu pre žalovaného. Práve takáto osoba, pokiaľ tu

neexistujú iné okolnosti, ktoré však súdu nie sú známe, má práve najlepšie predpoklady

hájiť v konaní záujmy žalovaného. Okresný súd teda postupoval správne aj pri výbere osoby

opatrovníka.“.

Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie, v ktorom

sa domáhal, aby ho dovolací súd zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Namietal, že súdy obidvoch stupňov nepostupovali podľa platnej právnej úpravy § 29 ods. 2

(ďalej aj „OSP“) a tomu zodpovedajúcej judikatúry, pretože

pred ustanovením opatrovníka žalovanému z dôvodu jeho neznámeho pobytu neboli

vyčerpané všetky možnosti zistenia, či je pobyt žalovaného skutočne neznámy.

Spochybňoval i vhodnosť osoby P. Ď. ako opatrovníka žalovaného s poukazom na možnú

kolíziu jeho záujmov so záujmami žalovaného, a taktiež na to, že ak by úkony P. Ď. ako

vedľajšieho účastníka odporovali úkonom žalovaného, súd má povinnosť ich posúdiť

po uvážení všetkých okolností, čo by potom bolo objektívne nerealizovateľné. Na základe

uvedeného zastával názor, že je daný dôvod na podanie dovolania v zmysle § 237 písm. f)

, resp. ak by žalovaný po podaní žaloby zomrel, tak podľa .

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 11. decembra 2012 dovolanie

sťažovateľa odmietol. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

„Prípustnosť dovolania podľa je objektívnou kategóriou

(dovolanie je alebo nie je prípustné), ktorá sa principiálne nevzťahuje na osobu

konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či

smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je

dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami § 236

až ). Subjektívna prípustnosť dovolania oproti tomu zahŕňa v sebe (implikuje)

otázku určenia subjektu, ktorý je v danom prípade oprávnený – v zmysle § 243b ods. 5,

dovolanie, ktoré je objektívne prípustné, podať. Zohľadňuje

teda osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie – či je u neho daný dôvod, ktorý ho

oprávňuje podať dovolanie.“

Subjektívna prípustnosť dovolania podľa názoru najvyššieho súdu „reflektuje stav

procesnej ujmy v osobe určitého účastníka konania, ktorý sa prejavuje v porovnaní

najpriaznivejšieho výsledku, ktorý odvolací súd pre účastníka mohol založiť svojím

rozhodnutím, a výsledku, ktorý svojím rozhodnutím skutočne založil. Z povahy dovolania

ako opravného prostriedku plynie, že oprávnenie ho podať (tzv. subjektívna prípustnosť) má

účastník, v neprospech ktorého toto porovnanie vyznieva a ak je spôsobená ujma na základe

dovolania odstrániteľná tým, že dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší.

Podľa pokiaľ neurobí iné opatrenia, môže súd ustanoviť

opatrovníka aj účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo doručiť

na známu adresu v cudzine alebo ak je doručenie písomnosti v cudzine spojené s ťažko

prekonateľnými prekážkami, ktorý je postihnutý duševnou poruchou alebo ktorý nie je

schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať.

Citované ustanovenie upravuje osobitný inštitút zastúpenia na základe rozhodnutia

súdu. Podľa tohto ustanovenia môže súd ustanoviť opatrovníka iba pre účely konania

(ad hoc) ak zistí niektorý z dôvodov uvedených v § 29 ods. 2, napr. účastníkovi neznámeho

pobytu, alebo účastníkovi, ktorý je síce prítomný, ale nie je schopný sa zrozumiteľne

vyjadrovať, t. j. komunikovať so súdom (nemá tzv. postulačnú spôsobilosť), alebo sa nemôže

z iných zdravotných dôvodov nielen na prechodnú dobu zúčastniť konania. Spoločným

znakom všetkých uvedených prípadov je nutnosť zaistiť ochranu práv takéhoto účastníka,

kde súd zistí, že sa sám o svoje práva, postarať nemôže. Ustanovenie opatrovníka pre

konanie neznamená, že je účastník obmedzený vo svojej procesnej spôsobilosti, účastník sa

môže sám kedykoľvek svojich procesných práv ujať za predpokladu, že bude toho schopný,

a súd vtedy opatrovníctvo zruší.

Podstatou právnej úpravy nie je uľahčiť (zjednodušiť) súdu procesný postup, ale to,

aby súdom ustanovený opatrovník hájil záujmy neprítomného účastníka. Účastníka, ktorého

pobyt nie je známy, opatrovník v konaní zastupuje, teda vykonáva procesné práva

a povinnosti, ktoré by inak, keby sa konania zúčastnil mohol vykonať sám účastník.

Opatrovník za účastníka koná v jeho mene s tým, že procesné následky konania postihujú

priamo účastníka. V tomto smere je postavenie opatrovníka (zástupcu na základe

rozhodnutia) rovnaké ako postavenie zástupcu na základe plnomocenstva (§ 24 až § 28

). Fakultatívne ustanovenie opatrovníka je krajným riešením a prichádza do úvahy

až potom, keď zlyhali všetky procesné možnosti, ako zabezpečiť práva osoby, ktorá

z rôznych dôvodov nemôže pred súdom konať. O ustanovení opatrovníka súd rozhoduje

uznesením, ktoré sa doručuje ustanovenému opatrovníkovi a účastníkovi v závislosti

od toho, čo bolo dôvodom jeho ustanovenia (napr. účastníkovi, ktorý sa zo zdravotných

dôvodov dlhodobo nemôže zúčastniť konania) a iba ustanovený opatrovník (ako zástupca

účastníka neznámeho pobytu) má potom možnosť podať proti tomuto uzneseniu odvolanie

(Zborník IV, str. 180), v ktorom môže namietať, že s ustanovením nesúhlasí.

V prejednávanej veci z hľadiska skutkového vychádzali súdy nižšieho stupňa z toho,

že v konaní vedenom pod sp. zn. podmienky na ustanovenie opatrovníka

žalovanému ako účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy podľa v danom

prípade boli zistené vyčerpávajúcim spôsobom. Zo spisuje zrejmé, že uznesenie o

ustanovení opatrovníka oba súdy doručovali nielen ustanovenému opatrovníkovi, ale aj

právnej zástupkyni žalobcu (porovnaj doručenky, č. l. 181 a 208 spisu), hoci na to nebol

dôvod. upravuje doručovanie písomností súdom v ustanoveniach

§ 45 a nasl. Doručovanie písomnosti zástupcovi rieši § 49. Podľa právnej úpravy uznesenie

o ustanovení opatrovníka účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, sa doručuje iba

ustanovenému opatrovníkovi ( ).“.

Z uvedeného výkladu najvyšší súd vyvodil, že „opatrovníctvo nad osobou

neznámeho pobytu je inštitúciou sui generis, ktorá je obsahovo odlišná od ostatných

prípadov opatrovníctva. Pojmovým znakom tohto zastúpenia založeného rozhodnutím súdu

je, že vzťah medzi zástupcom a zastúpeným trvá len do tej doby, než sa zistí pobyt

zastúpeného a než sa tento dozvie o vedenom konaní. Žalobca nebol preto oprávnený podať

odvolanie proti uzneseniu o ustanovení opatrovníka, rovnako ani dovolanie proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, nakoľko v tejto časti

konania nešlo o sporový právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako účastníkmi

konania. Ustanovením opatrovníka v žiadnom prípade nedošlo k zmene práv a povinností

žalobcu, ani jeho práva a povinnosti neboli nijakým spôsobom dotknuté, z procesného

hľadiska nebolo negatívne zasiahnuté do právneho postavenia. Nemožno preto hovoriť ani

o odňatí možnosti konať pred súdom, tak ako ho namieta dovolateľ.“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nespochybňuje potrebu („samozrejme za predpokladu

splnenia všetkých zákonom stanovených podmienok“) prípadného ustanovenia opatrovníka

žalovanému, avšak „na konkrétnych faktoch obsiahnutých v súdnom spise sa snaží dokázať,

že osoba P. Ď. nie je práve vhodným riešením.

Ustanoveniu opatrovníka účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy (podľa

znenia ustanovenia ), musí predchádzať prešetrenie toho, či sú dané

všetky podmienky pre takýto postup, či nie je namieste iné opatrenie. Účastníkovi, ktorý sa

zdržuje v cudzine, možno ustanoviť opatrovníka len vtedy, ak boli vyčerpané všetky

možnosti na zistenie miesta pobytu účastníka. Účastníkovi občianskeho súdneho konania,

ktorý sa zdržiava v cudzine, možno ustanoviť opatrovníka podľa ustanovenia § 29 ods. 2

, len vtedy, keď opatrenia urobené na zistenie adresy zostali bezvýsledné.

Súd má pred ustanovením opatrovníka žalovaným – z dôvodu ich neznámeho pobytu,

vyčerpať všetky možnosti zistenia, či ich pobyt je skutočne neznámy, t. j. podľa judikátu

V 30/1974 má všetky možnosti zistenia, ohľadne neznámeho pobytu žalovaného, vyčerpať

súd.

Sťažovateľ má za to, že v tomto konkrétnom prípade súd tak neurobil.“.

Pokiaľ by nemal byť dôvod na doručovanie uznesenia o ustanovení opatrovníka

druhému účastníkovi konania, resp. mal by byť podľa názoru najvyššieho súdu doručovaný

len opatrovníkovi, ako to vyplýva z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, potom by

podľa sťažovateľa «všetky, hore podrobne špecifikované rozpory a nedodržanie zákona

v tomto konaní, čo do postupu súdu a osoby opatrovníka, zostali nepovšimnuté. Pri takomto

postupe, resp. výklade zákona, by žalobcovi malo patriť len „PRÁVO“ sa prizerať bez

možnosti zasiahnuť a namietať nesprávnosť postupu súdu, keď súd nepostupuje podľa

platnej právnej úpravy (a to, čo sa týka tak samotnej potreby ustanovenia opatrovníka

a následne aj osoby opatrovníka, resp. obsahu súdnych rozhodnutí pritom vydaných)?

Opatrovník, ktorého správanie a vyjadrenia svedčia o jeho úmysle ustanoviť opatrovníka,

resp. potom aj ustanoviť ho za opatrovníka, sa nedomáhal nápravy v žiadnom smere a nie

je dôvodné čo i len predpokladať, že by tak bol urobil.».

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 11. decembra 2012 a Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa

27. októbra 2010 základné právo J. L. na súdnu ochranu podľa SR

v spojení s SR, Listiny základných práv a slobôd

a na spravodlivé súdne konanie podľa SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

11. decembra 2012 a Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 27. októbra

2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi J. L. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume, ako bude

vyčíslené, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť

na účet advokátovi, JUDr. Dašene Gombíkovej, Kukučínova 1, Martin, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak

[ o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“)].

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Ústavný súd preto ešte predtým, než pristúpi k vecnému posúdeniu sťažnosti, je

povinný skúmať jednak to, či spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, ale aj to, či sú

vôbec dané podmienky na jej meritórne prerokovanie vyžadované zákonom o ústavnom

súde.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je námietka porušenia jeho základných práv podľa

v spojení s a a podľa listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, založená

predovšetkým na jeho presvedčení o nesprávnosti ustanovenia opatrovníka žalovanému

v konaní, v ktorom sťažovateľ vystupuje na strane žalobcu.

V predmetnej veci ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 11. marca 2010, ktorým bol žalovanému ustanovený

z dôvodu neznámeho pobytu opatrovník (rovnako ako na neho nadväzujúce napadnuté

uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu), je rozhodnutím procesného charakteru (teda

nie meritórnym rozhodnutím), ktoré, ak by pominuli dôvody, pre ktoré bol opatrovník

ustanovený, bude súdom zrušené ( ).

Napadnutým uznesením krajského súdu bolo potvrdené uznesenie okresného súdu

č. k. -179 z 11. marca 2010, ktorým bol ustanovený žalovanému Dušanovi

Ďurišovi opatrovník v osobe vedľajšieho účastníka vystupujúceho na jeho strane. Najvyšší

súd dovolanie sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podľa § 243b

v spojení s odmietol ako podané niekým, „kto naň nie je

oprávnený“.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa v Slovenskej republiky vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k (čo platí aj vo vzťahu k

listiny) a dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba takými

sťažnosťami, v okolnostiach ktorých sa sťažovateľ nemôže v čase ich podania, ale ani

v budúcnosti, domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom prostredníctvom

iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc

ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (,

).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých postupy a rozhodnutia sú

v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr.

). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už zo strany

ostatných orgánov verejnej moci nemožno namietaný protiústavný stav napraviť

(m. m. ).

Ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) „je výsledkové“, to znamená, musí

mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)

vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované

ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa (čo platí, aj pokiaľ

ide o právo na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). Pokiaľ ide o spravodlivosť civilného konania podľa kritérií

zakotvených v a nasl. , resp. v dohovoru, túto, ako už bolo uvedené,

ústavný súd v rámci konania o sťažnosti primárne posudzuje ako celok,

t. j. až po právoplatnom skončení konania, teda zásadne preskúmava len právoplatné

rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne

skončilo.

Úlohou ústavného súdu nie je totiž náprava prípadných pochybení všeobecných

súdov v neskočených (prebiehajúcich) konaniach, ale ústavný súd je zásadne povolaný

meritórne posudzovať vec až z komplexných hľadísk, t. j. po jej právoplatnom skončení,

a to z toho hľadiska, či konanie ako celok a jeho výsledok sú ústavne udržateľné.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo

o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní

o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania

alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie

takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia by už nemohla byť uplatnená

neskôr (), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň

vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom

postupe alebo v opravných konaniach (). V danom prípade ústavný súd

nezistil, že by boli podmienky uvedených výnimiek splnené.

Sťažovateľ môže podať sťažnosť ústavnému súdu podľa pre

namietané porušenie základného práva alebo slobody iba za predpokladu, že využije všetky

jemu dostupné právne prostriedky súdnej ochrany svojho základného práva alebo základnej

slobody a nebol s ich uplatnením úspešný v rámci konania vo veci samej. K tomu treba

dodať, že sťažovateľ nemá podľa a a stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej

ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými

súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí [čl. 142

ods. 1 a a 7 ()]. Každý iný postup by neprípustne rozširoval

kompetencie ústavného súdu a vo svojom dôsledku by ho staval do pozície ďalšej súdnej

(opravnej) inštancie mimoriadnej tým, že by mohla zasahovať do konania, ktoré stále pred

všeobecnými súdmi prebieha.

Aj keď napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

okresného súdu č. k. -179 z 11. marca 2010, a napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu sú z formálneho hľadiska právoplatnými rozhodnutiami, nejde o rozhodnutia, ktorými

by sa konanie v právnej veci sťažovateľa skončilo (alebo dôsledkom ktorých by prípadne

bolo zastavenie súdneho konania), ale rozhodnutia, po nadobudnutí právoplatnosti ktorých

konanie vo veci samej (o návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam)

pokračuje. Sťažovateľ tak má a bude mať naďalej možnosť uplatniť si svoje práva

v prebiehajúcom súdnom konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti (nezákonnosti) napadnutých

uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu a postupov, ktoré predchádzali ich vydaniu,

nemôže byť samo osebe dôvodom na namietanie porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (resp. listiny) a práva podľa dohovoru. Všeobecné

súdy v danom prípade neodmietli sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany, a to aj napriek

tomu, že rozhodli v jeho právnej veci napadnutými uzneseniami v rozpore s jeho

predstavami. Pokiaľ by ústavný súd preskúmal sťažnosť predtým, než o veci samej

definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by zasiahnuť do rozhodovania všeobecných

súdov a nedodržal by princíp subsidiarity sťažnosti ustanovený v .

Sťažovateľ má a aj bude mať v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom, resp.

v odvolacom konaní a následne prípadne aj pred najvyšším súdom možnosť uplatniť

ochranu označených práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej

stránky predmetnej veci, najmä vyjadriť sa k vykonávaniu dôkazov za tých istých

podmienok ako druhý účastník konania na strane žalovaného, z čoho vyplýva, že má ešte

k dispozícii iný právny prostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej

sťažnosti. V právnej veci sťažovateľa sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového

konania. K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľ bude môcť v konaní pred okresným súdom

vyjadriť za tých istých podmienok ako druhý účastník konania na strane odporcu.

Sťažovateľ má k dispozícii všetky procesné oprávnenia, ktoré mu priznáva Občiansky

súdny poriadok, teda aj právo na riadne opravné prostriedky v prípade neúspechu pred

okresným súdom, a tiež právo využiť za splnenia zákonom ustanovených podmienok

mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej, pokiaľ by

vyznelo v jeho neprospech.

Sťažovateľovi napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadol sťažnosťou podľa

aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jeho právnej veci vydané,

t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv

účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli

porušené jeho alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva

alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho

právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sťažovateľ bude mať prípadne

možnosť podať sťažnosť ústavnému súdu v závislosti od výsledku konania.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé

súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže

urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú

možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2

, pretože v danom štádiu súdneho prerokovania veci nie je (zatiaľ)

daná jeho právomoc na prerokovanie veci.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára