Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 139/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného

advokátom JUDr. Jindřichom Stoszekom, Černyševského 26, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. októbra

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2014 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

Jindřichom Stoszekom, Černyševského 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

57/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 29. októbra 2010 (ďalej len

„napadnutým uznesením“).

Zo sťažnosti a z prílohy k nej priloženej vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

doručenou Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) 22. októbra 2010 domáhal

proti žalovanému vydania zmenkového platobného rozkazu. Okresný súd vydal zmenkový

platobný rozkaz uznesením č. k. -16 zo 17. decembra 2010 (ďalej len

„zmenkový platobný rozkaz zo 17. decembra 2010“). Proti zmenkovému platobnému

rozkazu zo 17. decembra 2010 podal žalovaný námietky, o ktorých okresný súd rozhodol

tak, že tieto uznesením č. k. -64 z 2. júla 2012 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu z 2. júla 2012“) odmietol. Na základe žalovaným podaného odvolania proti

uzneseniu okresného súdu z 2. júla 2012 Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

uznesením č. k. -79 z 30. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu

z 30. apríla 2013“) citované uznesenie okresného súdu potvrdil. O dovolaní žalovaného

proti uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2013 najvyšší súd rozhodol napadnutým

uznesením tak, že ním zrušil uznesenie krajského súdu z 30. apríla 2013 a uznesenie

okresného súdu z 2. júla 2012 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „Najvyšší súd SR nepostupoval dôsledne

v intenciách príslušných právnych noriem, keď o dovolaní žalovaného rozhodol dňa

29. 10. 2010 uznesením č. k. , teda ešte skôr ako OS Trnava vydal zmenkový

platobný rozkaz č. k. -16 z 17. 12. 2010 a tiež skôr ako OS Trnava rozhodol

o námietkach žalovaného uznesením č. k. -64 zo dňa 02. 07. 2012.

Sťažovateľ preto dospel k záveru, že vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo

vydané v rozpore so zákonom. Podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd SR svojím postupom

porušil horeuvedené práva garantované , ako aj Dohovorom

o ochrane základných ľudských práv a slobôd v dôsledku čoho bola sťažovateľovi odňatá

možnosť konať pred súdom. Konaním Najvyššieho súdu SR boli porušené ustanovenia § 236

a nasledujúce O dovolaní rozhodol pred jeho podaním, bez splnenia zákonných

dôvodov.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo P. K. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Európskeho

dohovoru a právo na súdnu ochranu podľa

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 10. 2010, sp. zn. 3

Obdo 57/2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 10. 2010, sp. zn.

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. P. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- € (slovom tritisíc EUR),

ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 331,15 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho

súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením. Základom argumentácie

sťažovateľa je jeho tvrdenie, že najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní žalovaného proti

uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2013 nepostupoval v intenciách príslušných právnych

noriem [ a nasl. (ďalej len „OSP“)], a to tým, že

„o dovolaní žalovaného rozhodol dňa 29. 10. 2010 uznesením č. k. , teda

ešte skôr ako OS Trnava vydal zmenkový platobný rozkaz č. k. -16

z 17. 12. 2010 a tiež skôr ako OS Trnava rozhodol o námietkach žalovaného uznesením

č. k. -64 zo dňa 02. 07. 2012.“.

Argumentácia sťažovateľa vychádza z tvrdenia, že najvyšší súd vydal napadnuté

uznesenie 29. októbra 2010, teda ešte pred tým, ako okresný súd rozhodol o námietkach

žalovaného proti zmenkovému platobnému rozkazu. K preukázaniu svojho tvrdenia

sťažovateľ doručil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, v ktorého záverečnej časti je

uvedený ako dátum jeho vydania 29. október 2010.

Ústavný súd zistil, že spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod

sp. zn. (v súčasnosti konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.

) bol najvyššiemu súdu doručený 16. septembra 2013 na rozhodnutie

o dovolaní žalovaného proti uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2013 a následne bol

vrátený okresnému súdu 28. novembra 2013.

Podľa súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní

a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O návrhu na opravu súd rozhodne do 30 dní od

jeho podania. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže

odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne

právoplatnosť.

V súlade s ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho

vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň

a miesto vydania uznesenia.

Skutočnosť, že spis vzťahujúci sa na predmetné konanie okresného súdu bol

predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní žalovaného proti zmenkovému

platobnému rozkazu 16. septembra 2013, podľa názoru ústavného súdu zjavne signalizuje,

že pri písaní napadnutého uznesenia došlo zo strany najvyššieho súdu k zjavnej chybe

spočívajúcej v uvedení nesprávneho dátumu vydania rozhodnutia.

Tento záver ústavného súdu možno zároveň podporiť argumentáciou, podľa ktorej

najvyšší súd nemohol rozhodnúť o dovolaní žalovaného proti uzneseniu krajského súdu

z 30. apríla 2013 skôr, ako bol okresným súdom vydaný zmenkový platobný rozkaz, ani

skôr, ako okresný súd rozhodol o námietkach žalovaného proti zmenkovému platobnému

rozkazu (najskôr teda mohol najvyšší súd rozhodnúť o dovolaní až 16. septembra 2013,

pozn.). Zjavnú účelovosť argumentácie sťažovateľa preukazuje aj samotné napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu, v ktorého odôvodnení sa okrem iného uvádza, že „Okresný súd

Trnava uznesením z 2. júla 2012, č. k. -64 odmietol námietky žalovaného

podané proti zmenkovému platobnému rozkazu vydanému Okresným súdom Trnava dňa

17. 12. 2010 pod č. k. -16.“. Navyše, predmetom prieskumu v rámci

dovolacieho konania bolo uznesenie krajského súdu vydané 30. apríla 2013, ktorým tento

potvrdil uznesenie okresného súdu z 2. júla 2012. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

preto logicky nemohlo byť vydané v období pred uvedenými dátumami, čo zároveň

potvrdzuje záver, že pri vydávaní napadnutého uznesenie najvyššieho súdu došlo k zjavnej

chybe v písaní, ktorá môže byť na návrh účastníkov napadnutého konania alebo aj bez

návrhu kedykoľvek opravená samotným najvyšším súdom.

Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m.

), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje

k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu

verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom

na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje

k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému

pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným

porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako

celku nemala podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd

zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky

za následok porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade

predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie (napr. , , ,

, ).

Berúc do úvahy vlastné zistenia a citovanú judikatúru, ústavný súd po predbežnom

prerokovaní konštatuje, procesné pochybenie najvyššieho súdu pri písaní napadnutého

uznesenia (zjavná chyba v uvedení dátumu vydania napadnutého uznesenia), ktoré je

vyvoditeľné z námietok sťažovateľa a príslušného súdneho spisu, nedosahuje takú intenzitu,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne bolo možné

vysloviť porušenie základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014