Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 139/2014
PDF · 165.74 KB
No categories available
IV. ÚS 139/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného
advokátom JUDr. Jindřichom Stoszekom, Černyševského 26, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 57/2013 a jeho uznesením z 29. októbra
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára
2014 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
Jindřichom Stoszekom, Černyševského 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo
57/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 29. októbra 2010 (ďalej len
„napadnutým uznesením“).
Zo sťažnosti a z prílohy k nej priloženej vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou
doručenou Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) 22. októbra 2010 domáhal
proti žalovanému vydania zmenkového platobného rozkazu. Okresný súd vydal zmenkový
platobný rozkaz uznesením č. k. 9 Zm 20/2010-16 zo 17. decembra 2010 (ďalej len
„zmenkový platobný rozkaz zo 17. decembra 2010“). Proti zmenkovému platobnému
rozkazu zo 17. decembra 2010 podal žalovaný námietky, o ktorých okresný súd rozhodol
tak, že tieto uznesením č. k. 17 CbZm 1/2011-64 z 2. júla 2012 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu z 2. júla 2012“) odmietol. Na základe žalovaným podaného odvolania proti
uzneseniu okresného súdu z 2. júla 2012 Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
uznesením č. k. 21 CoZm 5/2012-79 z 30. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu
z 30. apríla 2013“) citované uznesenie okresného súdu potvrdil. O dovolaní žalovaného
proti uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2013 najvyšší súd rozhodol napadnutým
uznesením tak, že ním zrušil uznesenie krajského súdu z 30. apríla 2013 a uznesenie
okresného súdu z 2. júla 2012 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „Najvyšší súd SR nepostupoval dôsledne
v intenciách príslušných právnych noriem, keď o dovolaní žalovaného rozhodol dňa
29. 10. 2010 uznesením č. k. 3 Obdo 57/2013, teda ešte skôr ako OS Trnava vydal zmenkový
platobný rozkaz č. k. 9 Zm/20/2010-16 z 17. 12. 2010 a tiež skôr ako OS Trnava rozhodol
o námietkach žalovaného uznesením č. k. 17 CbZm/1/2011-64 zo dňa 02. 07. 2012.
Sťažovateľ preto dospel k záveru, že vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo
vydané v rozpore so zákonom. Podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd SR svojím postupom
porušil horeuvedené práva garantované Ústavou Slovenskej republiky, ako aj Dohovorom
o ochrane základných ľudských práv a slobôd v dôsledku čoho bola sťažovateľovi odňatá
možnosť konať pred súdom. Konaním Najvyššieho súdu SR boli porušené ustanovenia § 236
a nasledujúce O. S. P. O dovolaní rozhodol pred jeho podaním, bez splnenia zákonných
dôvodov.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo P. K. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Európskeho
dohovoru a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 10. 2010, sp. zn. 3
Obdo 57/2013 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 10. 2010, sp. zn.
3 Obdo 57/2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. P. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- € (slovom tritisíc EUR),
ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
v sume 331,15 €...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho
súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením. Základom argumentácie
sťažovateľa je jeho tvrdenie, že najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní žalovaného proti
uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2013 nepostupoval v intenciách príslušných právnych
noriem [§ 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], a to tým, že
„o dovolaní žalovaného rozhodol dňa 29. 10. 2010 uznesením č. k. 3 Obdo 57/2013, teda
ešte skôr ako OS Trnava vydal zmenkový platobný rozkaz č. k. 9 Zm/20/2010-16
z 17. 12. 2010 a tiež skôr ako OS Trnava rozhodol o námietkach žalovaného uznesením
č. k. 17 CbZm/1/2011-64 zo dňa 02. 07. 2012.“.
Argumentácia sťažovateľa vychádza z tvrdenia, že najvyšší súd vydal napadnuté
uznesenie 29. októbra 2010, teda ešte pred tým, ako okresný súd rozhodol o námietkach
žalovaného proti zmenkovému platobnému rozkazu. K preukázaniu svojho tvrdenia
sťažovateľ doručil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, v ktorého záverečnej časti je
uvedený ako dátum jeho vydania 29. október 2010.
Ústavný súd zistil, že spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod
sp. zn. 17 CbZm 1/2011 (v súčasnosti konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.
9 CbZm 284/2013) bol najvyššiemu súdu doručený 16. septembra 2013 na rozhodnutie
o dovolaní žalovaného proti uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2013 a následne bol
vrátený okresnému súdu 28. novembra 2013.
Podľa § 164 OSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní
a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O návrhu na opravu súd rozhodne do 30 dní od
jeho podania. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže
odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne
právoplatnosť.
V súlade s § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 169 ods. 1 OSP v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho
vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň
a miesto vydania uznesenia.
Skutočnosť, že spis vzťahujúci sa na predmetné konanie okresného súdu bol
predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní žalovaného proti zmenkovému
platobnému rozkazu 16. septembra 2013, podľa názoru ústavného súdu zjavne signalizuje,
že pri písaní napadnutého uznesenia došlo zo strany najvyššieho súdu k zjavnej chybe
spočívajúcej v uvedení nesprávneho dátumu vydania rozhodnutia.
Tento záver ústavného súdu možno zároveň podporiť argumentáciou, podľa ktorej
najvyšší súd nemohol rozhodnúť o dovolaní žalovaného proti uzneseniu krajského súdu
z 30. apríla 2013 skôr, ako bol okresným súdom vydaný zmenkový platobný rozkaz, ani
skôr, ako okresný súd rozhodol o námietkach žalovaného proti zmenkovému platobnému
rozkazu (najskôr teda mohol najvyšší súd rozhodnúť o dovolaní až 16. septembra 2013,
pozn.). Zjavnú účelovosť argumentácie sťažovateľa preukazuje aj samotné napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu, v ktorého odôvodnení sa okrem iného uvádza, že „Okresný súd
Trnava uznesením z 2. júla 2012, č. k. 17 CbZm/1/2011-64 odmietol námietky žalovaného
podané proti zmenkovému platobnému rozkazu vydanému Okresným súdom Trnava dňa
17. 12. 2010 pod č. k. 9 Zm 20/2010-16.“. Navyše, predmetom prieskumu v rámci
dovolacieho konania bolo uznesenie krajského súdu vydané 30. apríla 2013, ktorým tento
potvrdil uznesenie okresného súdu z 2. júla 2012. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
preto logicky nemohlo byť vydané v období pred uvedenými dátumami, čo zároveň
potvrdzuje záver, že pri vydávaní napadnutého uznesenie najvyššieho súdu došlo k zjavnej
chybe v písaní, ktorá môže byť na návrh účastníkov napadnutého konania alebo aj bez
návrhu kedykoľvek opravená samotným najvyšším súdom.
Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m.
II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje
k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu
verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom
na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje
k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému
pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným
porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako
celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd
zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky
za následok porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade
predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012,
II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
Berúc do úvahy vlastné zistenia a citovanú judikatúru, ústavný súd po predbežnom
prerokovaní konštatuje, procesné pochybenie najvyššieho súdu pri písaní napadnutého
uznesenia (zjavná chyba v uvedení dátumu vydania napadnutého uznesenia), ktoré je
vyvoditeľné z námietok sťažovateľa a príslušného súdneho spisu, nedosahuje takú intenzitu,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne bolo možné
vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. marca 2014