Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 135/2014
PDF · 178.97 KB
No categories available
IV. ÚS 135/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpenej
advokátkou JUDr. Miroslavou Husovskou, Weberova 2, Prešov, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 198/2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra
2013 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 198/2013.
Z vyžiadaného spisu, zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa
v procesnom postavení navrhovateľky v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej
len „okresný súd“) domáha vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súd
prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 23 C 222/2003 z 3. februára 2012, proti
ktorému podal odporca odvolanie. Vec bola následne okresným súdom 22. júna 2012
predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní, pričom ku dňu predbežného
prerokovania sťažnosti ústavným súdom ešte nebolo o odvolaní odporcu rozhodnuté.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Dňa 20. 06. 2013, a to skoro 12 mesiacov od doručenia spisu krajskému súdu,
sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne zaslala na Krajský súd v Košiciach
Žiadosť o rozhodnutie, v ktorom požiadala odvolací súd, aby vo veci rozhodol, nakoľko od
času doručenia odvolania uplynulo takmer 12 mesiacov.
Následne nahliadnutím do súdneho spisu dňa 05. 09. 2013 sťažovateľka zistila, že
zhodou okolností práve v deň doručenia žiadostí o rozhodnutie odvolací súd Uznesením
zo dňa 20. 06. 2013 vrátil vec súdu prvého stupňa za účelom opravy nesprávneho
písomného vyhotovenia výroku vyhláseného rozsudku, a to z dôvodu, že zistil rozdiely medzi
písomným vyhotovením výroku rozhodnutia a medzi vyhláseným rozsudkom. Uvedené
rozdiely majú spočívať v tom, že v odseku 3 Rozsudku absentuje ekvivalent sumy
v slovenských korunách, v bode 3 v ods. 2 absentuje okrem ekvivalentu slovenských korún
aj súčet súm a v ods. 4 nie je opísaný presne text vyhláseného rozhodnutia.
Sťažovateľka bola predmetným uznesením a najmä dátumom jeho vydania značne
zaskočená, pričom v tejto súvislosti vyvstáva otázka, prečo odvolaciemu súdu trvalo takmer
jeden rok, aby zistil chyby v písaní v Rozsudku a samotným odvolaním sa zatiaľ vôbec
nezaoberal? Zároveň je sťažovateľka nútená dať do pozornosti tú skutočnosť, že odvolací
súd vrátil vec súdu prvého stupňa len z dôvodu chýb v písaní, avšak samotný odvolací súd
svoje vrátenie veci odôvodnil ust. § 146 zákona č 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok,
ktorý pojednáva o náhrade trov konania.
Na základe vyššie uvedeného sťažovateľka dáva do pozornosti, že od podania
predmetného odvolania po vrátenie veci na opravu zo strany Krajského súdu v Košiciach
uplynulo takmer 12 mesiacov, pričom v zmysle ust. § 100 ods. 1 OSP: „Len čo sa konanie
začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá“ Sťažovateľka má teda za to, že už týmto konaním Krajského súdu
v Košiciach došlo k zbytočným a najmä opakovaným prieťahom v konaní.»
Sťažovateľka ďalej uvádza, že „... od doručenia spisu na súd prvého stupňa uplynulo
skoro dva mesiace a okresný súd nevykonal žiaden úkon k vydaniu opravného uznesenia
Podľa názoru sťažovateľky „konaním, resp. nekonaním Krajského súdu v Košiciach
došlo a postupom Okresného sudu Košice I aj naďalej dochádza k porušovaniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom takáto nečinnosť konajúceho súdu
nemôže byť predsa na ťarchu účastníka konania, ktorý sa riadne domáha ochrany svojho
práva“.
Sťažovateľka žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
5 000 €, ktoré odôvodňuje svojou povinnosťou „trpieť stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza až do konečného rozhodnutia súdu“.
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po
prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky M. P... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach vedenom pod sp. zn. 2 Co/198/2013
porušené bolo.
Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C/222/2003 a Krajskému
súdu v Košiciach ako odvolaciemu súdu prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Sťažovateľke M. P... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-
Eur, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
Krajskému súdu v Košiciach ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia
ustanovenému právnemu zástupcovi: JUDr. Miroslava Husovská... za zastupovanie
v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške 275,94 Eur do 1 mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Co 198/2013 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to najmä z tohto dôvodu, že krajský súd do podania
sťažnosti nerozhodol o odvolaní odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa.
Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti poukazuje i na prieťahy v postupe okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 222/2003, pričom v petite sťažnosti sa tiež
domáha, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať „... tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“, avšak neuvádza, že sa domáha aj vyslovenia
porušenia označených práv vo vzťahu k postupu okresného súdu.
Ústavný súd je v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na
začatie konania, pričom táto viazanosť sa týka v prvom rade návrhu na rozhodnutie (petitu)
predloženého navrhovateľom (sťažovateľkou). Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní nezaoberal preskúmavaním postupu okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 C 222/2003, pričom časť odôvodnenia sťažnosti, v ktorej
sťažovateľka poukazuje aj na prieťahy v postupe okresného súdu, považoval len za súčasť
jej právnej argumentácie. Navyše ústavný súd poukazuje na svoj nález sp. zn.
IV. ÚS 199/2012 z 3. júla 2012, v ktorom už vyslovil porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 C 222/2003 a prikázal mu konať bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na
naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na
ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).
Na účely preskúmania opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal súdny spis
sp. zn. 23 C 222/2003, z ktorého zistil, že vec bola predložená krajskému súdu na
rozhodnutie o odvolaní 22. júna 2012. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu sa spis
nachádzal na okresnom súde po tom, čo mu ho krajský súd uznesením sp. zn.
2 Co 198/2012 z 20. júna 2013 vrátil na opravu nesprávneho písomného vyhotovenia
výroku vyhláseného rozsudku. Spis bol po vykonaní opravy opätovne predložený krajskému
súdu 17. decembra 2013 na rozhodnutie o odvolaní.
Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (20. novembra
2013) bol spis mimo dispozície krajského súdu, a to až do 17. decembra 2013, t. j. v tom
čase nemohol porušovať základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jej
právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na túto skutočnosť ale podľa názoru ústavného súdu
nemožno aplikovať už citovanú ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej ústavný súd odmietne
sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak v konaní pred všeobecným súdom vznikne taká
procesná situácia alebo procesný stav, ktoré reálne nepripúšťajú porušovanie toho
základného práva, ktorého porušenie v danom prípade sťažovateľka namieta, a to preto, že
v čase doručenia sťažnosti okresný súd len opravoval chyby v písomnom vyhotovení svojho
rozsudku sp. zn. 23 C 222/2003 z 3. februára 2012 na základe pokynu krajského súdu, ktorý
mu bol daný uznesením sp. zn. 2 Co 198/2012 z 20. júna 2013. V odôvodnení tohto
uznesenia krajský súd uviedol: „Po vykonanej oprave opäť súd prvého stupňa predloží vec
odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.“
Z uvedeného dôvodu ústavný súd považoval za potrebné zaujať hodnotiaci postoj
k doterajšiemu priebehu konania pred krajským súdom z hľadiska toho, či v ňom v dôsledku
postupu krajského súdu mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom.
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju
doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba
vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy (napr. I. ÚS 63/00). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú
(napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
Vychádzajúc zo svojich zistení, ústavný súd konštatuje, že v konkrétnych
okolnostiach posudzovanej veci ide o konanie prebiehajúce na krajskom súde, ktoré do dňa
predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom trvá už dlhšie ako 1,5 roka, pričom
ale na ťarchu krajského súdu nemožno pripísať obdobie od 20. júna 2013 do 17. decembra
2013 (takmer 6 mesiacov), počas ktorého bol spis mimo dispozície krajského súdu, keďže
ho odvolací súd vrátil súdu prvého stupňa na opravu rozsudku. Ústavný súd nespochybňuje
tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd mohol v namietanom konaní postupovať aj
efektívnejšie, napriek tomu ale zastáva názor, že prieťahy v postupe krajského súdu
nemožno v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy, a teda porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter
postupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť
spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že postup
krajského súdu v namietanom konaní nie je poznamenaný prieťahmi takej intenzity, že by
ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto ju
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade,
ak krajský súd bude v ďalšom priebehu namietaného konania nečinný, resp. bude konať
neefektívne, odmietnutie sťažnosti nebráni tomu, aby sa sťažovateľka opätovne uchádzala
prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o ochranu svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. marca 2014