Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 133/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť P. L., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a a práv

podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. septembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. L. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra

2013 doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 24. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej doplnenia z 15. októbra 2013, ktoré bolo ústavnému súdu

doručené 18. októbra 2013, vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. januára 2007 uznaný za vinného

zo spáchania pokračovacieho trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a), b) a j)

(ďalej len „“)

a zo spáchania trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b)

, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody na doživotie, trest

prepadnutia veci (pištole) a trest prepadnutia majetku. Zároveň krajský súd zrušil výrok

o treste rozsudku krajského súdu sp. zn. z 10. októbra 2005, ako aj všetky ďalšie

rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej

došlo zrušením výroku, stratili podklad. Označeným rozsudkom uznal krajský súd za

vinných aj spoluobžalovaných sťažovateľa J. B. a Ľ. A., tých však len zo spáchania

trestného činu lúpeže podľa a a (obžalovaný J.

B.), resp. pokračovacieho trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného

zákona (obžalovaný Ľ. A.).

Proti označenému rozsudku krajského súdu podali sťažovateľ a obžalovaný J. B.

odvolanie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. novembra 2007 bolo

odvolanie sťažovateľa aj obžalovaného J. B. zamietnuté.

Sťažovateľ uvádza, že po právoplatnom skončení jeho trestnej veci a vyčerpaní

mimoriadnych opravných prostriedkov si zabezpečil znalecké posudky a čestné vyhlásenie

svedkov, ako aj ďalšie dôkazy. Keďže tieto podľa sťažovateľa „nové dôkazy“ sú (boli)

podľa jeho názoru spôsobilé odôvodniť iné rozhodnutie o jeho vine, podal sťažovateľ

v decembri 2012 krajskému súd návrh na povolenie obnovy konania vo svojej trestnej veci.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 30. mája 2013 návrh sťažovateľa na

povolenie obnovy konania zamietol. V odôvodnení označeného uznesenia krajského súdu sa

okrem iného uvádza: „... Súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania nemôže

hodnotiť novoobjavené dôkazy z hľadiska ich vierohodnosti, pretože takéto hodnotenie by

slúžilo ako podklad pre nové rozhodnutie o vine...

Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú tak kvalifikované, že sú spôsobilé

samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné,

než pôvodné právoplatné rozhodnutie (resp. jeho časť) sa realizuje porovnaním doteraz

vykonaných dôkazov a doterajšieho skutkového zistenia uvedeného vo výroku

právoplatného rozhodnutia, s dôkaznou silou a významom novotvrdených skutočností a

novonavrhovaných dôkazov...

Krajský súd po preskúmaní návrhu odsúdeného, dôkazov ním predložených, z

ktorých časť vykonal postupom podľa , teda ich čítaním a časť ich

zamietol (napr. preto, že už boli v pôvodnom konaní vykonané – výsluchy svedkov, ďalej pre

ich procesnú nevykonateľnosť – čítanie znaleckých posudkov zabezpečených stranou

v konaní – odsúdeným) a tiež i oboznámením sa na posudzovanú vec sa vzťahujúceho

spisového materiálu pri posudzovaní podmienok obnovy konania uvedených v ustanovení

a dospel k záveru, že zákonné podmienky na povolenie obnovy

konania vo veci Krajského súdu v Nitre sp. zn. splnené neboli.

V posudzovanom prípade nové skutočnosti a nové dôkazy krajský súd nepovažoval za

také, ktoré by sami o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi boli

spôsobilé privodiť dôvodný predpoklad pre možnú zmenu právoplatne odsúdeným

namietaného rozsudku.

Záverom krajský súd považuje za potrebné poznamenať, že nové skutočnosti a dôkazy

nie sú predmetom povinného zisťovania v konaní o povolenie obnovy súdom (alebo iným

orgánom činným v trestnom konaní), ale musia byť predložené súdu spolu s návrhom na

obnovu, aby procesný orgán mohol posúdiť, či ich existencia a dôkazová kvalita, v prípade

pravdivosti, môže vyvolať dôvodné a rozumné pochybnosti o správnosti namietaného

právoplatného rozhodnutia. V konkrétnom prípade písomný návrh odsúdeného na obnovu

konania z 26. 12. 2012 (č. l. 1 – 4), nepoukazoval na žiadne nové skutočnosti a ani dôkazy,

respektíve spolu s predmetným návrhom tieto odsúdeným ani predložené neboli.“

Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 30. mája 2013 o zamietnutí

návrhu na povolenie obnovy konania podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol

napadnutým uznesením najvyšší súd tak, že ju zamietol. V odôvodnení napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„... Účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku nie je revízia

pôvodného trestného stíhania, ani verifikovanie pôvodne vykonaných dôkazov, či

spochybňovanie spôsobu, akým ich hodnotil súd v pôvodnom konaní. Tieto sú totiž

nezvratné, nemožno ich meniť, ani inak korigovať a dôkazy, ktoré už boli vykonané

v pôvodnom konaní nemožno opakovať (revízia pôvodného rozhodnutia a

predchádzajúceho mu konania prichádza do úvahy pri podaní dovolania, ak sú splnené

zákonné podmienky pre uplatnenie tohto, od obnovy konania odlišného mimoriadneho

opravného prostriedku).

Prvostupňový súd sa v tomto konaní o návrhu na povolenie obnovy konania

vysporiadal so skutočnosťami, ktoré by mali podľa mienky odsúdeného zakladať dôvod pre

povolenie obnovy konania a svoje rozhodnutie odôvodnil, aj keď veľmi stručne. Najvyšší

súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s podstatným záverom súdu prvého stupňa, a to že

odsúdený v návrhu na povolenie obnovy konania neuviedol žiadne nové skutočnosti,

prípadne dôkazy, ktoré by súdu v pôvodnom konaní boli neznáme a ktoré by boli spôsobilé

v kontexte aj ostatných vykonaných dôkazov, odôvodniť iné rozhodnutie o vine a treste

menovaného.

Za nové v zmysle vyššie citovaného ustanovenia je potrebné považovať také

skutočnosti, ktoré neboli pred rozhodnutím súdu predmetom zisťovania alebo dokazovania,

novým dôkazom je predovšetkým dôkazný prostriedok, ktorý sa v čase rozhodovania súdu

v spise nenachádzal. Naproti tomu za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle citovaného

ustanovenia nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu

spisového materiálu, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi vo svojom rozhodnutí nevysporiadal

alebo ich dokonca prehliadol. Takže omyl súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov,

prípadne ich nesprávne hodnotenie nie je dôvodom na povolenie obnovy konania.

V posudzovanej veci sú správne úvahy súdu prvého stupňa, že nové skutočnosti

a dôkazy skôr neznáme nie sú predmetom povinného zisťovania súdu, ale tieto musia byť

predložené súdu spolu s návrhom na povolenie obnovy konania. Preto námietky

odsúdeného v tomto smere nie sú opodstatnené. Pokiaľ teda odsúdený vo svojom návrhu (č.

l. 1 – 4) na povolenie obnovy konania nepredložil žiadne nové skutočnosti ani dôkazy, mal

súd jeho návrh zamietnuť. V konkrétnom prípade však v čase rozhodovania súdu o návrhu

odsúdeného mal súd k dispozícii všetky skutočnosti a dôkazy, ktorými odsúdený

odôvodňoval svoj návrh na povolenie obnovy konania. Správne sú však úvahy súdu prvého

stupňa, že odsúdeným uvádzané skutočnosti, ktoré prezentuje ako nové, súdu doposiaľ

neznáme, takými novými skutočnosťami ani dôkazmi nie sú. Súd ich mal až na znalecké

posudky z odboru balistiky, ktoré doložil odsúdený, k dispozícii už v čase svojho pôvodného

rozhodovania a pri rozhodovaní vzal tieto skutočnosti do úvahy.

Podstatu jeho sťažnosti tvorili výhrady, že súd prvého stupňa odmietol vykonať dôkaz

znaleckým dokazovaním z odboru balistiky. Podľa názoru najvyššieho súdu aj v tomto

smere bol postup súdu prvého stupňa správny. Znalecké posudky, ktoré odsúdený predložil,

nepreukazovali žiadne nové skutočnosti, súdu skôr neznáme. V pôvodnom konaní bolo

vykonané dokazovanie o príčine smrti jednotlivých poškodených znalcami z odboru súdneho

lekárstva, o záveroch ktorých nebolo žiadnych pochybností. Taktiež boli zadovážené

znalecké posudky Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ, resp. odborné vyjadrenia

ústavu, aj z odvetvia balistiky. Teda námietky odsúdeného sú neopodstanené. Závery súdov

v pôvodnom konaní vychádzali práve z vykonaného znaleckého dokazovania, resp.

odborných vyjadrení a nie z ľubovôle sudcov.

V súvislosti s námietkami odsúdeného vo vzťahu k usmrteniu poškodenej K. H. (bod 3

pôvodného rozsudku), považuje najvyšší súd za potrebné poukázať na znalecký posudok

znalcov MUDr. J. M. a MUDr. E. N. (č. l. 1141 – 1147/zv. I.), kde je presne uvedené, aké

zranenie bolo príčinou smrti poškodenej. Vzhľadom na charakter strelného poranenia

konštatovali, že toto zranenie bolo spôsobené krátkou ručnou zbraňou. Vystrelený projektil

sa nenašiel, nebola predložená ani zbraň, z ktorej sa strieľalo, preto nebolo možné určiť

identifikáciu zbrane. Druhé strelné poranenie hlavy poškodenej podľa znalcov vzniklo až po

jej smrti. Toto druhé poranenie bolo vzhľadom na zaistený zdeformovaný projektil

spôsobené malokalibrovou zbraňou. Z uvedeného je zrejmé, že odsúdeným predložené

znalecké posudky nemohli vo veci priniesť žiadne nové skutočnosti, ktoré by spochybnili

skutkové závery oboch súdov.“

Sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie poukazuje na skutočnosť, že

pokiaľ ide o vraždu K. H., za ktorú bol právoplatne odsúdený, v skutkovej vete

odsudzujúceho rozsudku sa uvádza, že mal K. H. streliť do čela hlavy z nezistenej

malokalibrovej zbrane, pričom z 3 znaleckých posudkov z odvetvia balistiky, ktoré si

sťažovateľ po právoplatnom odsúdení zabezpečil, vyplýva, že K. H. nebola zavraždená

malokalibrovou zbraňou, ale zbraňou kalibru 7,62 – 7,65 mm. V nadväznosti na uvedené

sťažovateľ dôvodí, že predmetný skutok sa nestal tak, ako to je uvedené v obžalobe a tiež v

odsudzujúcom rozsudku, a preto mal byť spod obžaloby oslobodený. Sťažovateľ poukazuje

tiež na to, že za neoprávnenú držbu zbrane kalibru 7,62 – 7,65 mm nebol nikdy odsúdený,

ba ani len obvinený.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že „Tak isto som preukázal, že ani druhá

vražda sa nestala tou zbraňou ktorou to je uvedené v odsudzujúcom rozsudku, a že ani

tretia vražda sa nestala tak ako je to uvedené v rozsudku.

Naviac som predložil čestné prehlásenie svedkov (overené notármi) – t. j. výpovede

svedkov, ktoré preukazujú, že skutky spáchali iné osoby.

... Z uvedeného vyplýva, že ide nielen o nové dôkazy a skutočnosti ktoré preukazujú

nezákonnosť odsúdenia (a tým aj porušenia práva na slobodu) ale aj menia celú podstatu

veci.

... Naviac znalec v roku 2013 určil, že strelec mal telesnú výšku do 166 cm, avšak

moja je až 180 cm! – teda dôkazy o tom, že nie som páchateľom.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Práva P. L., na

- súdnu ochranu

- na prístup k súdu

- na spravodlivé súdne konanie

- na účinný prostriedok nápravy

zaručené v , , Dohovoru a a 48 SR v konaní

vedenom na Najvyššom súde SR č. (rozhodnutím a postupom tohto súdu)

porušené boli podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. b), čl. 6

ods. 3 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 2. marca

2009 porušené boli.

2. Ústavný súd SR týmto zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa

24. septembra 2013 zn. a vec vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu na

konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa a

a práv podľa v čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že

sťažovateľ podal 31. októbra 2013 na krajskom súde dovolanie, ktorým napadol tak

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 30. mája 2013, ako aj uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. septembra 2013. Zo zistení ústavného súdu

zároveň vyplýva, že dovolacie konanie o dovolaní sťažovateľa najvyšší súd vedie pod

sp. zn. , pričom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti dovolací súd

v označenom konaní zatiaľ nerozhodol.

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania a podaním

sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty z ústavného hľadiska

akceptovateľné, a to aj preto, že by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych

rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (pozri

obdobne napr. ), t. j. v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (porovnaj napr.

, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa ako neprípustnú.

Nad rámec tohto uznesenia ústavný súd považoval za vhodné poukázať na svoj

ustálený právny názor (napr. m. m. , , ,

, ), podľa ktorého lehotu na prípadné podanie sťažnosti po

rozhodnutí o dovolaní považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (teda vo veci sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu), s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.

Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj

sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel

k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť

pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014