Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 59/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, sudcu Jána Lubyho a sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) v konaní o sťažnosti J. S., zastúpeného advokátkou

JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok

v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Pezinok, takto

rozhodol:

1. Základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Pezinok p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto

eur), ktorú mu j e Okresný súd Pezinok p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Pezinok j e p o v i n n ý uhradiť J. S. trovy konania v sume

269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právnej

zástupkyne JUDr. Emílie Korčekovej, Novomeského 25, Pezinok, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra

2013 doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

«V konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod č. k. má sťažovateľ

postavenie odporcu a to od 28. 11. 2006 (konanie pôvodne začaté na Okresnom súde

Bratislava III pod č. k. ...).

Za prieťahy v konaní zavinené reorganizáciou súdnictva a pasivitu Okresného súdu

Bratislava III od 28. 11. 2006 do 31. 12. 2007 sťažovateľ nezodpovedá.

Obdobne sťažovateľ nezodpovedá za neefektívne konanie Okresného súdu

Bratislava III, nerozhodnutie vo veci samej do postúpenia veci Okresnému súdu Pezinok –

porušovateľovi.

V konaní vedenom pod č. k. však porušovateľ v dôsledku vlastných

pochybení a neefektívneho konania nebol schopný meritórne rozhodnúť a to nielen o nároku

uplatnenom navrhovateľom M. K., dokonca odignoroval konanie o vzájomnom návrhu

sťažovateľa zo dňa 19. 08. 2009, o ktorom taktiež ani ku dňu podania tejto sťažnosti

ústavnému súdu nerozhodol.

Posledné kontradiktórne pojednávanie sa uskutočnilo vo veci č. k.

dňa 16. 11. 2012... Pojednávanie stanovené na deň 05. 04. 2013 bolo súdom odročené

(na neurčito, pozn.).

V konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod č. k. podal

sťažovateľ (odporca) dňa 19. 08. 2009 vzájomný návrh, ktorým si voči navrhovateľovi

(M. K.) uplatnil nárok na zaplatenie sumy 25.559,31 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne

od 01. 01. 2007 do zaplatenia nemajetkovú ujmu 5.000,- € a trovy konania...

Porušovateľ o vzájomnom návrhu sťažovateľa efektívne nekonal od 19. 08. 2009

a to až do dňa 04. 02. 2013, kedy uznesením č. k. -90 vylúčil vzájomný návrh

sťažovateľa na samostatné konanie bez vyčkania jeho právoplatnosti...

Teda porušovateľ až po viac ako 3,5 roku nekonania o vzájomnom návrhu: „Dospel

k záveru, že ide o veci, ktoré sa nehodia na spojenie a prejednanie v jednom konaní a preto

podľa §-u 97 ods. 2 vzájomný návrh odporcu vylúčil na samostatné konanie“ –

odcitované arbitrárne odôvodnenie uznesenia č. k. -90 vydané porušovateľom

dňa 04. 02. 2013.

O vylúčenom vzájomnom návrhu súd nekoná plynulo, doposiaľ nevypočul

účastníkov konania a ani meritórne nerozhodol, keď prvý termín pojednávania vytýčil

až na 22. 11. 2013... a to v novom konaní vedenom pod č. k. .»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 veta prvá a podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok č. k.

porušené boli.

2. Okresnému súdu Pezinok v konaní č. k. sa prikazuje konať

bez zbytočných prieťahov.

3. J. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6.500,- € (slovom

šesťtisícpäťsto euro), ktoré je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.

4. J. S. priznáva úhradu trov konania v sume 269,58 € (slovom:

dvestošesťdesiatdeväť euro a 58/100 centov), ktoré je Okresný súd Pezinok povinný zaplatiť

na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Emílie Korčekovej, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť uznesením č. k. IV. ÚS 59/2014-

14 z 30. januára 2014 prijal na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)].

Po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 11. februára

2014 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti, ako aj k otázke

vhodnosti ústneho pojednávania.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 20. februára 2014

(č. Spr. 3055/2014, doručenom ústavnému súdu 26. februára 2014) okrem iného uviedol,

že zasiela ústavnému súdu vyjadrenie zákonného sudcu k sťažnosti, s ktorým sa stotožňuje.

Zákonný sudca vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:

„Sťažnosť je založená na týchto skutkových tvrdeniach:

1. Zavinené prieťahy v konaní v dôsledku reorganizácie súdnictva a pasivita

Okresného súdu Bratislava III.

2. Pochybenia a neefektívne konanie pod sp. zn. , posledné meritórne

pojednávanie sa uskutočnilo dňa 16. 11. 2012 a pojednávanie dňa 05. 04. 2013 bolo

odročené na neurčito.

3. Konanie o vzájomnom návrhu je neefektívne, keď od jeho podania dňa

18. 08. 2009 až do 04. 02. 2013 o ňom nekonal.

4. O vylúčenom vzájomnom návrhu súd nekoná plynulo a doposiaľ nevypočul

účastníkov konania.

K uvedeným námietkam uvádzam nasledujúce stanovisko.

Ad 1. K uvedeným skutočnostiam sa nemôžem vyjadriť.

Ad 2. Návrh vo veci samej bol podaný dňa 28. 11. 2006. Vec bola odstúpená

Okresnému súdu Pezinok dňa 14. 02. 2007. Vec bola dňa 14. 02. 2007 pridelená sudkyni

JUDr. I. D., pričom zmenou rozvrhu práce na rok 2008 bola dňa 27. 03. 2008 pridelená

sudcovi JUDr. P. R. Vo veci bolo na deň 13. 05. 2009 určené pojednávanie, ktoré odročené

z dôvodu žiadosti sťažovateľa (nedodržanie lehoty na prípravu a kolízia), pojednávanie dňa

17. 06. 2009 odročené z dôvodu žiadosti sťažovateľa (zdravotný stav). Spis bol dňa 11. 01.

2010 pridelený sudkyni JUDr. P. P. Pojednávanie dňa 27. 07. 2010 odročené z dôvodu

žiadosti sťažovateľa (práceneschopnosť). Spis dňa 21. 01. 2011 pridelený sudcovi JUDr. R.

M. Pojednávanie dňa 18. 11. 2011 odročené z dôvodu žiadosti sťažovateľa

(práceneschopnosť), pojednávanie dňa 09. 03. 2012 odročené z dôvodu žiadosti sťažovateľa

(práceneschopnosť), pojednávanie dňa 13. 06. 2012 odročené z dôvodu žiadosti sťažovateľa

(kolízia), na pojednávaní dňa 16. 11. 2012 bol prednesený návrh a vypočutý odporca.

Pojednávanie dňa 05. 04. 2013 odročené na neurčito z dôvodu podaného odvolania

proti uznesení o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie. Pojednávanie dňa

20. 11. 2013 odročené z dôvodu žiadosti sťažovateľa (práceneschopnosť). Pojednávanie

dňa 19. 02. 2014 odročené z dôvodu žiadosti sťažovateľa (práceneschopnosť).

Ak súd (porušovateľ) v dôsledku vlastných pochybení a neefektívneho konania nebol

schopný meritórne rozhodnúť, tak s poukazom na vyššie uvedené môže byť za neefektívne

a chybné konanie súdu jedine vyhodnotenie dôvodov pre odročenie pojednávania. Chybným

a neefektívnym však môže byť iba v tom prípade, že dôvody pre odročenie pojednávania

neexistovali. Dôvody však boli vždy na strane odporcu, teda iba on sám vie, či tieto

skutočne existovali, teda či účelovo súd zavádzal alebo uvádzal pravdu. Súd nenesie žiadnu

zodpovednosť za zdravotný stav sťažovateľa, pričom mohol konanie podľa § 109 ods. 2

písm. a) prerušiť.

Ad 3. V dôsledku skutočností uvedených k bodu 2. nemôže byť logicky neefektívnym

ani konanie o vzájomnom návrhu. Návrh bol doručený protistrane, sťažovateľ bol

oslobodený od súdneho poplatku, pričom k návrhu mohol byť vypočutý až na pojednávaní

vo veci, ktoré sa doposiaľ podarilo vykonať iba jediný krát, a to opäť zdôrazňujem,

pre dôvody na strane sťažovateľa.

Ad 4. Súd k vzájomnému návrhu v konaní pod sp. zn. na pojednávaní

vypočul účastníkov k podanému návrhu na začatie konania. Časové možnosti súdu

v dôsledku neprimeraného zaťaženia oproti iným súdom neumožňujú prejednať vec

na pojednávaní dlhšom ako jedna hodina. Ak by na strane sťažovateľa nenastali opäť

prekážky pre prejednanie veci nepochybne y mal možnosť byť vypočutý aj k svojmu

vzájomnému návrhu.

K úkonom o vylúčenom návrhu na samostatné konanie vedený pod sp. zn.

sa nevyjadrujem nakoľko sťažnosť smeruje k porušeniu práva iba v konaní

pod sp. zn. .

Sťažovateľovi nemôže byť poskytnutá právne ochrana v konaní pred ústavným

súdom, nakoľko k porušeniu práva sťažovateľa nedošlo.“

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku uviedol, že súhlasí s tým,

aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu zo 4. marca 2014

(doručenom ústavnému súdu 10. marca 2014) tiež uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný

súd upustil od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia,

aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia

významná povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie

môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými

sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha

prerokúvanej veci.

1. Predmetom namietaného konania okresného súdu je rozhodovanie o návrhu

navrhovateľa, ktorým sa domáha proti sťažovateľovi zaplatenia sumy 16 014 Sk

s príslušenstvom za vykonané právne služby. Konanie bolo pôvodne začaté v roku 2006

na Okresnom súde Bratislava III a od 14. februára 2007 je v dôsledku reorganizácie súdov

vedené okresným súdom pod sp. zn. . Podľa názoru ústavného súdu ide o vec,

ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a ktorá nevykazuje

znaky faktickej ani právnej zložitosti. Po viac ako siedmich rokoch od začatia konania

nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté, čo v okolnostiach danej veci (povaha konania)

ústavný súd považuje za neprimerane dlhý čas konania.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ sa nezúčastnil na desiatich pojednávaniach nariadených okresným súdom. Hoci

svoju účasť vždy vopred ospravedlnil, resp. požiadal okresný súd o odročenie nariadených

pojednávaní zo zdravotných dôvodov (práceneschopnosť), ústavný súd zastáva názor,

že jeho správanie malo značný negatívny vplyv na doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Z predloženého spisu, zo sťažnosti, ako aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu

ústavný súd zistil nasledujúci priebeh konania:

Návrh žalobcu na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 16 014 Sk

s príslušenstvom proti sťažovateľovi bol Okresnému súdu Bratislava III doručený

28. novembra 2006. Okresný súd Bratislava III vydal 30. novembra 2006 platobný rozkaz

sp. zn. 40 Ro 2906/2006 na zaplatenie istiny s príslušenstvom. Sťažovateľ podal proti

uvedenému platobnému rozkazu 28. decembra 2006 odpor. Okresný súd Bratislava III

uznesením sp. zn. 40 Ro 2906/2006 z 5. januára 2007 sťažovateľovi uložil, aby zaplatil

súdny poplatok za podaný odpor. Sťažovateľ požiadal 12. februára 2007 o oslobodenie

od súdnych poplatkov. Okresný súd Bratislava III ďalej postúpil 14. februára 2007

predmetnú vec okresnému súdu 14. februára 2007; bola jej pridelená sp. zn. .

Sťažovateľ predložil 2. februára 2009 okresnému súdu návrh na zabezpečenie

dôkazu. V období od 2. apríla 2009 do 2. septembra 2009 okresný súd „neúspešne“ nariadil

2 pojednávania, ktoré boli odročené predovšetkým z dôvodu sťažovateľovej neúčasti

ospravedlnenej opakovane jeho chorobou, resp. zhoršením zdravotného stavu.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 19. augusta 2009 vzájomný návrh, ktorým

sa domáhal proti navrhovateľovi, aby mu súd uložil zaplatiť sumu 25 559,31 € s úrokom

z omeškania 9,5 % ročne od 1. januára 2007 a aby zamietol jeho návrh. Navrhovateľ

sa vyjadril k vzájomnému návrhu 9. apríla 2010 tak, že ho žiadal zamietnuť.

Okresný súd uznesením č. k. -153 z 24. marca 2010 rozhodol o tom,

že sťažovateľovi priznáva oslobodenie od súdnych poplatkov vo veci samej (návrh podaný

12. februára 2007 ešte Okresnému súdu Bratislava III) i v konaní o vzájomnom návrhu

z 19. augusta 2009.

Na pojednávaní okresného súdu, ktoré sa uskutočnilo 16. novembra 2012,

bol prednesený návrh navrhovateľa na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov

a bol vypočutý sťažovateľ ako odporca v napadnutom konaní.

Okresný súd uznesením č. k. -90 zo 4. februára 2013 vylúčil vzájomný

návrh sťažovateľa na zaplatenie sumy 25 559,31 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne

od 1. januára 2007 do zaplatenia, primeraného finančného zadosťučinenia 5 000 € a trov

konania na samostatné konanie. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ 14. marca 2013

odvolal s tým, že žiadal, aby odvolací súd predmetné uznesenie zrušil, pretože trpí vadou,

keďže okresný súd je podľa jeho názoru o vzájomnom návrhu (z 19. augusta 2009) povinný

konať a rozhodnúť, a nie ho vylúčiť na samostatné konanie.

Okresný súd nariadil pojednávanie na 5. apríl 2013, ktoré 15. marca 2013 odročil

na neurčito z dôvodu odvolania podaného sťažovateľom.

Spis okresného súdu bol Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

doručený 19. apríla 2013 na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -90 zo 4. februára 2013. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol

uznesením č. k. -103 z 28. júna 2013 tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol.

Pojednávanie nariadené na 20. november 2013 bolo odročené z dôvodu

ospravedlnenej neúčasti sťažovateľa zo zdravotných dôvodov na 19. február 2014.

Po ospravedlnení sťažovateľa okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 7. máj 2014.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa

môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu,

ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase

(m. m. napr. , , ).

Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení zákonného sudcu

vo veci, že „časové možnosti súdu v dôsledku neprimeraného zaťaženia oproti iným súdom

neumožňujú prejednať vec na pojednávaní dlhšom ako jedna hodina. Ak by na strane

sťažovateľa nenastali opäť prekážky pre prejednanie veci nepochybne by mal možnosť byť

vypočutý aj k svojmu vzájomnému návrhu.“, ako aj to, že vo veci dosiaľ konali štyria

zákonní sudcovia na základe zmien v rozvrhu práce okresného súdu. V uvedenej súvislosti

ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. , ),

podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie,

ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť

primeraný počet sudcov alebo ďalší počet pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt

požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní a v konečnom

dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy

v súdnom konaní.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ,

, , ), vychádzajúc z doterajšej dĺžky

napadnutého konania (viac ako sedem rokov), uzavrel, že v namietanom konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. , ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené, došlo

predovšetkým jeho neefektívnou činnosťou k zbytočným prieťahom v konaní, a to

- v období od doručenia návrhu 14. februára 2007, keď mu vec napadla v rámci

reorganizácie súdov, až do nariadenia prvého pojednávania vo veci na 13. máj 2009,

- od 19. augusta 2009 do 19. februára 2014, najmä v súvislosti s prípravou

a zabezpečovaním pojednávaní, ako aj s prihliadnutím na opakovanú neúčasť sťažovateľa

na týchto pojednávaniach, s osobitným zreteľom na dĺžku rozhodovania o oslobodení

sťažovateľa od súdnych poplatkov (od 12. februára 2007 do 24. marca 2010) a na dĺžku

rozhodovania o jeho vzájomnom návrhu (od 19. augusta 2009 do 4. februára 2013),

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa

na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo

postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty,

v ktorom sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáha finančného zadosťučinenia 6 500 €, ktorého priznanie

odôvodňuje takto:

„V súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (Apisella

vs Taliansko) sťažovateľ požaduje priznať ústavným súdom primerané finančné

zadosťučinenie titulom mu vzniknutej morálnej ujmy v dôsledku neistoty o výsledok

základného konania ako aj nekonania o vzájomnom návrhu a to vo výške 6.500,- €

(z toho neefektívne konanie o vzájomnom návrhu sťažovateľa za viac ako 4 roky) a tým

zapríčinených prieťahov porušovateľom nie vinou sťažovateľa.

Uplatnená majetková ujma vyplýva z pocitu bezmocnosti, beznádeje a neistoty

sťažovateľa o výsledok oboch konaní, morálnej ujmy, významu veci pre sťažovateľa, ako

aj zjavného marenia včasného meritórneho rozhodnutia v oboch veciach vzájomne

súvisiacich.“

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu (opakovanú neúčasť

sťažovateľa na nariadených pojednávaniach, ale aj skutočnosť, že konanie vo veci

sťažovateľa nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené), ústavný súd

považoval priznanie sumy 1 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie

podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Emíliou

Korčekovou. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ si uplatnil

nárok na úhradu trov konania za dva úkony právnej služby v sume 269,58 €, keď vychádzal

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s relevantnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v požadovanej sume

269,58 € (ktorá bola nižšia ako suma 275,94 € vypočítaná za dva úkony vykonané

v roku 2013).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014