Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 130/2014
PDF · 369.25 KB
No categories available
I. ÚS 130/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť J. K. a T. K., zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr.
Radomír Bžán, s. r. o., Námestie Ľ. Štúra 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 9 Co 173/2013 z 30. mája 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Liptovský
Mikuláš sp. zn. 10 C 189/2002 z 29. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. a T. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. novembra 2013 doručená sťažnosť J. K. a T. K. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 listiny, ako aj práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 173/2013 z 30.
mája 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 10 C 189/2002 z 29. novembra 2012.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia boli
v procesnom postavení žalobcov v súdnom spore „o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam a vydanie nehnuteľnosti“ vedenom na okresnom súde
pod sp. zn. 10 C 189/2002. Okresný súd rozsudkom z 29. novembra 2012 žalobu zamietol.
Krajský súd na odvolanie žalobcov rozsudkom sp. zn. 9 Co 173/2013 z 30. mája 2013
potvrdil „rozsudok okresného súdu“.
3. Podľa názoru sťažovateľov „predmetným Rozsudkom Krajského súdu v spojitosti
s Rozsudkom Okresného súdu boli porušené ich ústavné práva a zákonom chránené záujmy
garantované Ústavou Slovenskej republiky. Krajský súd ako aj Okresný súd vec nesprávne
právne posúdili a konanie bolo postihnuté vadami, ktoré mali za následok v dôsledku
porušenia jeho základných práv, nesprávne rozhodnutie vo veci...
Porušovateľ ako odvolací orgán ako aj súd prvého stupňa dôsledne nepostupovali
v intenciách základných procesných zásad, a teda nezistili dostatočne skutkový stav
a nevykonali dôkazy nevyhnutné na dostatočné posúdenie predmetnej právnej veci, zároveň
postupovali v rozpore s citovanými procesnými predpismi (ustanoveniami „§ 118 ods. 2...,
§ 120 ods. 1..., § 123..., § 132..., § 157 ods. 1 a 2..., § 213 ods. 3 a 4 OSP“, pozn.).“.
Krajskému súdu najmä vytýkali, že „v rámci preskúmacieho konania nezrušil
napadnutý rozsudok Okresného súdu..., ktoré má tie isté vady... bez ďalšieho prevzal závery
súdu prvého stupňa, keď sa ani ten s argumentáciou odvolateľa nezaoberal. Sťažovatelia
majú za to, že Porušovateľ sa v tomto prípade obmedzil len na skonštatovanie správnosti
dôvodov Rozsudku Okresného súdu.“.
Sťažovatelia tvrdia, že „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu je nezákonné
a arbitrárne, čím došlo k porušeniu práv a zákonom chránených záujmov Sťažovateľov“,
najmä k porušeniu ich „základných práv... na spravodlivé súdne konanie a na súdnu a inú
právnu ochranu“.
4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„a) Rozsudkom krajského súdu... sp. zn. 9Co/173/2013 zo dňa 30. 05. 2013
v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu... sp. zn. 10C/189/2002 zo dňa 29. 11. 2012 boli
porušené základné ústavné práva Sťažovateľov na:
vlastnenie majetku podľa čl. 20 Ústavy... a čl. 11 LISTINY..., na spravodlivé súdne konanie
a súdnu a inú právnu ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 36 ods. 1
LISTINY..., na právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru...,
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
b) Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 30. 05. 2013 a rozsudok Okresného súdu...
zo dňa 29. 11. 2012 sa zrušujú a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie;
c) priznáva Sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia.“
5. Na podporu svojich tvrdení sťažovatelia v sťažnosti obsažne argumentujú
judikatúrou ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
6. Ako dôkazový materiál sťažovatelia k sťažnosti (okrem iných písomností) pripojili
rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 189/2012-1126 z 29. novembra 2012, odvolanie proti
nemu z 21. januára 2013 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 173/2013 z 30. mája 2013.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická
osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.
10. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 189/2002 a jeho rozsudkom
z 29. novembra 2012, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Co 173/2013 a jeho rozsudkom z 30. mája 2013 boli porušené ich v sťažnosti
označené práva (body 1 a 4).
11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia predmetnou sťažnosťou najprv napadli
postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 189/2002 a jeho rozsudok
z 30. mája 2012. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy,
ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup
v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok,
ktorý sťažovatelia využili, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací
rozsudkom sp. zn. 9 Co 173/2013 z 30. mája 2013. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť
v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
12. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 173/2013
z 30. mája 2013, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovatelia namietali porušenie svojich
v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil
prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a v zásade aj s právnymi názormi
a závermi tohto súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľov vyplývali z nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci a nesprávnych právnych záverov (pozri tiež bod 3).
II.A
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny
a čl. 6 ods. 1 dohovoru
13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
14. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným
rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola
vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne
iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o odvolaní sťažovateľov rozsudkom sp. zn. 9 Co 173/2013 z 30. mája 2013 sú zlučiteľné
s označeným článkom ústavy, listiny, resp. dohovoru.
15. Vzhľadom na to, že krajský súd sa „v celom rozsahu stotožnil s podrobnými
dôvodmi napadnutého rozsudku“, považoval ústavný súd za dôvodné oboznámiť podstatné
časti prvostupňového rozsudku: „... podľa ústavnej judikatúry reštitúcie predstavujú
odstránenie protiprávnosti pri prechode vlastníctva, príp. protiprávneho zásahu
do vlastníckeho práva a to navrátením veci do pôvodného právneho vzťahu. Špecifikom
daného sporu bolo, že proti sebe stáli ako sporové procesné strany dva subjekty, ktoré
obidva boli poškodené právnym poriadkom platným v období rokov 1948 až 1989.
Žalovaní (ich právni predchodcovia) boli poškodení odňatím nehnuteľností postupom
podľa zákona č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku
bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov. V roku 1949 došlo
k likvidácii pasienkového majetku spoločenstiev na základe zákona o jednotných roľníckych
družstvách, na ktoré prešiel pasienkový majetok spoločenstva do vlastníctva družstva bez
náhrady. Vlastníctvo prešlo ex lege (zo zákona). Drobní spoluvlastníci boli týmto zákonom
vyvlastnení, zbavení vlastníctva priamo a bez náhrady. Vyššie označeným rozhodnutím
ONV... bola uvedená skutočnosť aj deklarovaná, t. j. o prechode vlastníckeho práva na
Jednotné roľnícke družstvo... k predmetným nehnuteľnostiam, na základe zákona č. 81/1949
Zb.
Druhým subjektom vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam boli žalobcovia, ktorí
kúpnou zmluvou, registrovanou štátnym notárskom, v roku 1979 nadobudli vlastnícke právo
k predmetnej stavbe. Vo vzťahu k predmetným pozemkom vzniklo žalobcom v 1. a 2. rade
právo osobného užívania. Žalobcovia uvedené práva realizovali do roku 1985, počas
ktorého obdobia realizovali rekonštrukciu nehnuteľnosti, spočívajúcu v generálnej oprave
a dispozičnej zmene, s čím boli spojené finančné investície. Po uplynutí šiestich rokov došlo
podľa ust. § 453a Občianskeho zákonníka (v znení do 1. 1. 1992) k prepadnutiu majetku
žalobcov do vlastníctva štátu, v dôsledku v tom čase protiprávneho trestného činu opustenia
republiky (pre ktorý boli uznaní vinnými z trestného činu a bol im uložený trest odňatia
slobody). Ustanovenie § 453a Občianskeho zákonníka sa vzťahovalo aj na právo osobného
užívania pozemkov, ktoré patrilo medzi iné majetkové práva (aj s poukazom na ust. § 100
ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení do 1. 1. 1992). Prechodom práva osobného užívania
pozemku na štát právo osobného užívania ex offo zaniká, keďže ide o iné majetkové právo
v zmysle ust. § 453a Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho právo osobného užívania
predmetných pozemkov žalobcom zaniklo prechodom na štát. Hospodárskou zmluvou bola
prevedená správa k predmetnej stavbe a pozemkom na Miestny národný výbor..., po roku
1989 Obec... Nebolo možné stotožniť sa s argumentáciou žalobcov, že právo osobného
užívania pozemkov nezaniklo, keďže nebolo zrušené. K zániku uvedeného práva došlo zo
zákona.
S poukazom na uvedené štát dvakrát v rozpore s princípmi demokratického
a právneho štátu spôsobil protiprávnosť odňatím vlastníckeho práva vlastníkom
predmetných nehnuteľností (žalobcom a žalovaným). Nápravu krívd, ktoré vznikli, priniesli
reštitučné zákony. Podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len Zákon o pôde) sa členom spoločenstiev
ako oprávneným osobám reštituuje ich spoluvlastnícke právo. Zákon o pôde v úvodných
ustanoveniach vymedzuje rozsah svojej pôsobnosti, s čím súvisí vymedzenie
poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Podľa zákona o ochrane poľnohospodárskeho
pôdneho fondu sa za súčasť poľnohospodárskeho pôdneho fondu považuje
obhospodarovaná poľnohospodárska pôda, medzi ktorú patria aj záhrady (ako aj pôda,
ktorá bola a naďalej má byť obhospodarovaná, ale dočasne nie je). Zákon o pôde
sa vzťahuje aj na stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, vrátane
zastavaných pozemkov. Vykonaným dokazovaním, vrátane výsluchov žalobcov, bolo
jednoznačne preukázané, že predmetná stavba, zapísaná v evidencii katastra nehnuteľností
ako obecná pastiereň, ako aj predmetné pozemky (záhrady a zastavaný pozemok
pod obecnou pastierňou), tvorili pôvodnú poľnohospodársku usadlosť, čomu zodpovedala
aj ich lokalizácia v obci a ich niekoľkoročné dlhodobé využívanie na poľnohospodárske
účely (predovšetkým živočíšnu výrobu, chov dobytka).
Prvotný zápis v pozemkovej knihe, týkajúci sa majetkovej podstaty, označenej
pod radovým číslom..., obecná pastiereň, o výmere 145 štvorcových siah bol datovaný
rokom 1895. Následná genéza, obsiahnutá vo vložke..., preukazuje spoluvlastnícke právo
fyzických osôb a s tým súvisiace prevody a prechody spoluvlastníckych podielov. Podľa
znaleckého posudku, vyhotoveného znalcom B. (z roku 1985), bolo konštatované obdobie
výstavby pastierne v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Predmetné nehnuteľnosti
slúžili ako poľnohospodárska usadlosť až do roku 1949, kedy došlo k likvidácii
pasienkového majetku spoločenstiev. Predmetné nehnuteľnosti preto spĺňali definičné znaky
vecnej pôsobnosti Zákona o pôde. Jednotliví podielnici a členovia urbáru a komposesorátu
svojpomocne pre vlastnú potrebu spoločenstva, ktoré tvorili obyvatelia obce, postavili
obytnú budovu s hospodárskymi budovami a vyčlenili z majetku pozemky, ktoré slúžili na
poľnohospodársku výrobu (predovšetkým živočíšnu výrobu). Skutočnosť, že došlo k ďalším
prevodom a prechodom vlastníckeho práva, ako aj k rekonštrukciám, nevylučuje predmetné
nehnuteľnosti z pôsobnosti reštitučného Zákona o pôde. Zákonodarca definoval predmet
reštitúcie spôsobom, ktorý bol daný a vyplýval z jednotlivých spôsobov, ktorými bola štátom
spôsobená protiprávnosť vo vzťahu k vlastníkom. Preto aj zákonodarcovi pri vymedzovaní
pôsobnosti zákona bolo zrejmé, že od roku 1949 v prípade pasienkového majetku došlo
k právnym a faktickým zmenám a premenám nehnuteľností. Takáto skutočnosť však nemala
za následok presmerovanie predmetu reštitúcie pod iný reštitučný zákon (napr. zákon
č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách), čím by došlo k nemožnosti nápravy krívd
spôsobených vlastníkom zákonom č. 81/1949 Zb. Zákonodarca v ustanoveniach Zákona
o pôde výslovne upravil aj prípady straty pôvodného stavebno-technického charakteru
stavby v dôsledku zásadnej prestavby, ako aj prípady, ak bolo k pozemku zriadené právo
osobného užívania. Uvedené len potvrdzuje záver, že aj v takýchto prípadoch nehnuteľnosti,
ktoré spĺňajú definičné znaky ust. § 1 (vecná pôsobnosť zákona) v spojení s § 4 (oprávnené
osoby) a § 6 (dôvody reštitúcie) a vzťahy k nim sú regulované Zákonom o pôde, ktorý
je potrebné naň aplikovať. Ustanovenie § 1 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách negatívne vymedzuje pôsobnosť zákona tak, že jeho ustanovenia
sa nepoužijú na zmiernenie krívd, ktoré vznikli prevzatím poľnohospodárskej pôdy, vrátane
súvisiacich obytných a hospodárskych budov, keďže na uvedený predmet právnych vzťahov
sa vzťahuje Zákon o pôde. Podľa § 1 ods. 3 Zákona o pôde pokiaľ tento zákon neustanovuje
inak, spravujú sa právne vzťahy k majetku osobitnými predpismi. Z uvedeného je potrebné
dovodiť, že prioritu má úprava v Zákone o pôde. Len ak tento zákon neustanovuje inak,
platia iné právne predpisy.
Zákon o mimosúdnych rehabilitáciách vyňal z odstránenia (zmierenia) krívd prípady,
ktoré vznikli prevzatím poľnohospodárskej pôdy, využívanej na poľnohospodársku výrobu,
vrátane súvisiacich obytných a hospodárskych budov. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR
výklad reštitučných zákonov má byť realizovaný tak, aby nesprávnym výkladom nedošlo
k ďalším krivdám. Vylúčením predmetných nehnuteľností z aplikácie ustanovení Zákona
o pôde by oprávnené osoby boli vylúčené z práva reštituovať spoločné nehnuteľnosti. Zákon
o pôde pritom upravuje aj súbeh nárokov (§ 12), ktorý rieši v prospech tzv. prvej
spravodlivosti. Uvedené zákonné ustanovenie favorizuje subjekt, ktorý svoje vlastníctvo
stratil v dôsledku jednostranného aktu štátu, ak týmto spôsobom stratilo vlastnícke právo
štátu viac subjektov, primárne prislúcha reštitučný nárok tomu subjektu, ktorý vlastníctvo
stratil skôr (pokiaľ sa nedohodnú inak). V danom prípade žalovaní aj žalobcovia stratili
vlastnícke právo zo zákona (aplikáciou ustanovení právneho poriadku, ktorý bol v rozpore
s princípmi demokratického a právneho štátu), avšak žalovaní (ich právni predchodcovia)
stratili svoje vlastnícke právo skôr (ktoré realizovali niekoľko desiatok rokov).
Otázkou iného právneho významu sú skutočnosti, týkajúce sa straty pôvodného
stavebno-technického charakteru stavby v dôsledku zásadnej prestavby, skutočnosti
týkajúce sa zastavania pozemkov, pozemkov, na ktorých bolo zriadené právo osobného
užívania (ako aj iné obmedzenia predstavujúce výnimky znemožňujúce vydanie
nehnuteľností podľa Zákona o pôde). Uvedené skutočnosti sú rozhodujúce z hľadiska
kvalifikácie druhu reštitučného nároku (nie posúdenia vecnej pôsobnosti reštitučného
zákona). V danom prípade si žalovaní (ich právni predchodcovia) uplatnili včas a riadne
podľa Zákona o pôde svoj reštitučný nárok na pozemkovom úrade. Tomuto orgánu Zákon
o pôde (§ 9 ods. 4) zveril právomoc rozhodovať o vlastníctve oprávnenej osoby
k nehnuteľnostiam (na ktoré sa vzťahuje predmet úpravy Zákona o pôde). Pozemkový
úrad... rozhodnutím zo dňa 12. 12. 1994 (právoplatný dňom 13. 9. 1995) čj. 517-1958/92-94
rozhodol, že oprávneným osobám (žalovaní a ich právni predchodcovia), ktoré spĺňajú ako
oprávnené osoby podmienky pre priznanie reštitučného nároku podľa Zákona o pôde, sa
priznáva vlastnícke právo k predmetnej stavbe a pozemkom, pričom dňom vydania
nehnuteľnosti je deň, kedy rozhodnutie nadobudne právoplatnosť. Uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31. 3. 1995 č. konania 23S/108/1995 (právoplatné dňom 13.
9. 1995) bol opravný prostriedok žalobcov v 1. a 2. rade odmietnutý ako podaný
neoprávnenými osobami. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia výslovne konštatoval vecnú
pôsobnosť Zákona o pôde na predmetného nehnuteľnosti, oprávnenosť nároku žalovaných
na reštitúciu v zmysle Zákona o pôde, poukazujúc na ust. § 12 Zákona o pôde, vzťahujúci
sa na tzv. súbeh nárokov (v zmysle ktorého prislúchalo právo na vydanie nehnuteľností
členom urbáru a komposesorátu). Krajský súd tiež poukázal na skutočnosť, že žalobcovia
v 1. a 2. rade si neuplatnili svoj reštitučný nárok podľa Zákona o pôde, v dôsledku čoho ich
nebolo možné považovať za oprávnené osoby podľa Zákona o pôde (na ktoré by
sa v prípade súbehu vzťahovalo právo na prevod náhradných pozemkov alebo priznanie
finančnej náhrady).
Predovšetkým je potrebné uviesť, že podľa ust. § 135 Občianskeho súdneho poriadku
v danom súdnom konaní bol súd viazaný rozhodnutím správneho orgánu, ktorým bolo
vyššie označené rozhodnutie pozemkového úradu, ktoré preukazuje právny titul
nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaných (ich právnych predchodcov) a ktoré nemôže
byť v súčasnosti preskúmavané všeobecným súdom. Mimo rámec správneho súdnictva
všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho
preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny
akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú
žiadne právne následky na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia
jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov, zrušením alebo zmenením v rámci
opravných prostriedkov (rozsudok NS SR č. 4Cdo/123/2003). V danom prípade predmetné
rozhodnutie vydal orgán na to oprávnený, v medziach jeho právomoci, je právoplatné
a vykonateľné a považuje sa preto za právne perfektné rozhodnutie správneho orgánu bez
ohľadu na jeho vecnú správnosť (ktorá nemôže byť v súčasnosti už skúmaná všeobecným
súdom). Aj u predmetného rozhodnutia platí, že sa prezumuje jeho správnosť, pokiaľ sa
nepreukáže, že bolo vymedzeným postupom oprávnené alebo zrušené (preskúmanie
rozhodnutia v rámci správneho súdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku). Žaloba o určenie vlastníckeho práva preto nemôže nahrádzať preskúmanie
rozhodnutia správneho orgánu. Žalobcovia v 1. a 2. rade však využili možnosť preskúmania
predmetného rozhodnutia v rámci správneho súdnictva, o ktorom bolo vydané vyššie
uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré je právoplatné
a vykonateľné. Argumentácia žalobcov, týkajúca sa vecnej správnosti (nesprávnosti)
rozhodnutia pozemkového úradu z hľadiska vydania nehnuteľnosti (s poukazom na stratu
stavebno-technického charakteru stavby zásadnou prestavbou, ako aj zradením práva
osobného užívania pozemkov), bola preto bez právneho významu, keďže rozhodnutím
správneho orgánu podľa § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku bol v danom súdnom
konaní súd viazaný. Nebol daný dôvod na vykonávanie ďalšieho dokazovania v uvedenom
smere. Je potrebné uviesť, že žalobcom v 1. a 2. rade nič nebránilo uplatniť riadne a včas
reštitučný nárok podľa Zákona o pôde, argumentovať uvedenými skutočnosťami v konaní
pred správnym orgánom a v prípade nesúhlasu s ním domáhať sa jeho preskúmania súdom.
Keďže tak neučinili a nevyužili svoje reštitučné právo, stratili možnosť vecného
preskúmavania rozhodnutia správneho orgánu.
Žalobcovia si síce uplatnili svoj reštitučný nárok, avšak na orgáne, ktorý nebol
právomocný podľa Zákona o pôde, v dôsledku čoho znášajú dôsledky s tým spojené.
Aj v prípade uzavretia dohody o vydaní nehnuteľnosti povinnou osobou, podľa Zákona
o pôde, takáto dohoda podlieha schváleniu pozemkového úradu formou rozhodnutia
vydaného v správnom konaní (§ 9 ods. 2 Zákona o pôde). S poukazom na uvedené dohoda
o vydaní nehnuteľnosti, pokiaľ bola uzavretá žalobcami v 1. a 2. rade, by podliehala
schváleniu pozemkovým úradom, k čomu v danom prípade nedošlo. K poukazu žalobcov
na nastalú krivdu, aj vzhľadom na celkové zhodnotenie nehnuteľnosti a investície s tým
spojené s označením hrubej nemorálnosti, je potrebné uviesť nasledovné: oprávnený pocit
krivdy je na strane obidvoch procesných strán (žalobcov a žalovaných), pričom je ťažké
odstrániť, presnejšie zmierniť (k čomu slúžia reštitučné zákony, keďže úplné odstránenie
krívd reálne možné nie je) krivdy, ku ktorým došlo postupom času na rovnakom objekte
vlastníctva. Uvedený prípad bolo však možné riešiť v rámci súbehu reštitučných nárokov
podľa Zákona o pôde (§ 12). Ten vychádza z nosnej hodnoty morálneho správania
sa a spočíva v preferencii subjektu, ktorý vlastnícke právo stratil ako prvý v poradí.
Nejedná sa však o formálnu matematickú postupnosť, ale o prioritu hodnôt. Tu je potrebné
odpovedať na otázku, či bolo morálne poskytnutie možnosti uzavrieť kúpnu zmluvu
predávajúcim, ktorým bol subjekt, ktorý sám nadobudol vlastnícke právo v rozpore
s princípmi právneho a demokratického štátu (JRD na základe zákona č. 81/1949 Zb.) a to
žalobcom v 1. a 2. rade (ako kupujúcim), ktorým bolo umožnené nadobudnúť vlastnícke
právo (vrátane práva osobného užívania pozemku). Na rozdiel od žalovaných (ich právnych
predchodcov), ktorým bolo znemožnené v roku 1979 nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti
a to akýmkoľvek spôsobom od predávajúceho (JRD). Právo kúpy dané žalobcom bolo
žalovaným (pôvodným dlhoročným vlastníkom) upreté. Predmetný majetkový substrát,
zapísaný v pozemkovej knihe v 19. storočí, slúžil svojou povahou a podstatou ako
poľnohospodárska usadlosť. Členom urbáru a komposesorátu bolo odňaté právo realizovať
a napĺňať účel a funkcie predmetného majetkového substrátu a pokiaľ aj došlo k vykonaniu
rekonštrukcie zo strany žalobcov za účelom uspokojenia súkromných potrieb (využitím
stavby na rekreačné účely), došlo k tomu proti vôli členov urbáru a komposesorátu, keďže
nehnuteľnosť dlhodobo slúžila a bola určená odlišnému účelu. Žalovaní (ich právni
predchodcovia) v roku 1979 nemali právnu možnosť nadobudnúť vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam, hoci žalobcom v 1. a 2. rade takáto možnosť bola daná. Je nemorálne
nútene vziať nehnuteľnosti jednému subjektu a dať ich subjektu inému. V uvedenom spočíva
podstata tzv. prvej spravodlivosti, upravená ustanovením o súbehu nárokov podľa Zákona
o pôde. K jeho aplikácii nedošlo z dôvodu, že žalobcovia v 1. a 2. rade nevyužili svoje právo
a neuplatnili si reštitučný nárok podľa Zákona o pôde, v dôsledku čoho znášajú dôsledky
s tým spojené. V opačnom prípade by bolo riešené aj ich právo na prevod náhradných
pozemkov, príp. finančnú náhradu. Investície žalobcov do predmetnej nehnuteľnosti boli
nesporné a predstavujú samostatné právo, pričom nehnuteľnosť bola zhodnotená v priebehu
svojej existencie viackrát rôznymi subjektmi, finálne však žalovanými po roku 1995.
Podľa § 23 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii odškodnenie
nárokov vyplývajúcich zo zrušených výrokov o treste prepadnutia majetku, prepadnutia veci
alebo zhabania veci, ako aj spôsob náhrady a rozsah týchto nárokov, upravovali osobitné
zákony. Keďže žiaden z účastníkov konania nevzniesol dôkazné návrhy, súd nevykonával
ďalšie dokazovanie a v zmysle prejednacej zásady vec meritórne rozhodol.“
16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho
argumentácia vychádzajúca z konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnení svojho
rozhodnutia krajský súd uviedol podstatu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia,
oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľov a vyjadrenie žalovaných. Svoje
rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:
„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1
O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 1, 2 O. s. p.) po tom, čo nepripustil
zmenu žaloby žalobcami (§ 95 ods. 2, 3, § 167 ods. 1, § 168 ods. 2 O. s. p.), rozhodnutie
prvostupňového súdu podľa ust. § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Ako vyplynulo z obsahu podaného odvolania, žalobcovia prostredníctvom svojho
právneho zástupcu žiadali pripustiť zmenu návrhu (v bode 6, 7) s tým, že žiadali určiť
bezpodielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV... ako nehnuteľný
majetok, súpisné č... na parcele... – obecná pastiereň a na LV... nehnuteľnosti – parcela...
2 2
o výmere 37 m– záhrady, parcela... o výmere 228 m– zastavané plochy a nádvoria,
2 2
parcela... o výmere 114 m– zastavané plochy a nádvoria, parcela... o výmere 51 m–
2
zastavané plochy a nádvoria, parcela... o výmere 23 m– zastavané plochy a nádvoria,
všetko v katastrálnom území... Zároveň žiadali, aby žalovaným bola uložená povinnosť
vydať predmetný nehnuteľný majetok do 3 dní od právoplatnosti súdneho rozhodnutia
a nahradiť im trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku a trov
právneho zastúpenia, taktiež v lehote 3 dní.
Pred vyhlásením rozhodnutia odvolací súd uznesením postupom podľa § 95 ods. 3
O. s. p. tento návrh zamietol, pričom ho účastníkom nedoručoval, keďže voči takémuto
rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Žalobcovia síce poukazovali na text petitu pôvodne
podanej žaloby, ale ako vyplýva i z odôvodnenia napadnutého rozsudku, prvostupňový súd
prihliadajúc na doplnenie žaloby zo dňa 27. 1. 2003, 26. 2. 2003 a 27. 1. 2010 rozhodoval
o petite zhodnom ako požadovali žalobcovia v odvolaní (viď odsek 1 dôvodov napadnutého
rozhodnutia na č. l. 4), a preto podľa názoru odvolacieho súdu nebol dôvod na pripustenie
zmeny návrhu v tomto štádiu konania.
Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne
posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s podrobnými
dôvodmi napadnutého rozsudku, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219
ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany žalobcov v odvolacom konaní neboli uvedené také
skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého
rozhodnutia.
Možno sa síce stotožniť s názorom žalobcov v tom, že rozhodnutie správneho orgánu,
ktorým bolo priznané vlastnícke právo žalovaných, nie je účinné voči nim, keďže neboli
účastníkmi správneho konania, ale ani prvostupňový súd svoje rozhodnutie nedôvodil tým,
že by sa v takomto prípade malo jednať o prekážku veci rozhodnutej a správne skúmal,
či zo strany žalovaných došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva zákonným spôsobom.
V tomto smere dospel i k správnemu záveru, keď konštatoval, že pokiaľ bolo rozhodnutie
vydané oprávneným orgánom v medziach jeho právomoci, je právoplatné a vykonateľné,
je nutné ho považovať za právne perfektné a nemožno teda konštatovať, že by žalovaní
nadobudli vlastníctvo nezákonným spôsobom.
Je nepochybné, že pokiaľ by nedošlo k protiprávnemu odňatiu sporných
nehnuteľností žalovaným, resp. ich právnym predchodcom, nemohli by následne
nadobudnúť sporné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva žalobcovia, a preto i z tohto
pohľadu je potrebné považovať rozhodnutie súdu za spravodlivé.
Pokiaľ boli žalobcovia rehabilitovaní v zmysle zákona o súdnej rehabilitácii a došlo
k zrušeniu nezákonných rozhodnutí, na základe ktorých im bol odňatý majetok, zrušením
týchto rozhodnutí nenadobudli ex lege vlastnícke právo k odňatému majetku, ale tak ako
to konštatuje i prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia, ďalší postup bol upravený
v § 23 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii s tým, že nároky vyplývajúce
zo zrušených výrokov o treste prepadnutia majetku, prepadnutia vecí alebo zhabania vecí
upravovali osobitné zákony.“
17. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
18. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sa sťažovatelia s názorom krajského súdu
nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.
ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a
námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
19. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku (v spojení s odôvodnením
prvostupňového rozhodnutia) presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľov
zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto konaní dostali odpoveď
na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
20. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu
sp. zn. 9 Co 173/2013 z 30. mája 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
21. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného
súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný
súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
II.B
K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny
a čl. 1 dodatkového protokolu
22. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 310/08) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné
práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda o prípadnom
porušení uvedených práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením.
23. V nadväznosti na záver prezentovaný v bode 21 ústavný súd odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť aj námietky sťažovateľov týkajúce sa porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy,
čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu, ktorý garantuje ochranu vlastníckemu
právu, pretože absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie
sekundárnej zodpovednosti orgánu verejnej moci za porušenie práv sťažovateľa
hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 284/07,
24. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť
sťažovateľov v tejto časti (II.B) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
25. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ich ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti
(bod 4).
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko
sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. marca 2014