Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 130/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. K. a T. K., zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr.

Radomír Bžán, s. r. o., Námestie Ľ. Štúra 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť

majetok podľa a Listiny základných práv

a slobôd, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 30. mája 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Liptovský

Mikuláš sp. zn. z 29. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. a T. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. novembra 2013 doručená sťažnosť J. K. a T. K. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva

vlastniť majetok podľa a listiny, ako aj práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30.

mája 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 29. novembra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia boli

v procesnom postavení žalobcov v súdnom spore „o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam a vydanie nehnuteľnosti“ vedenom na okresnom súde

pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom z 29. novembra 2012 žalobu zamietol.

Krajský súd na odvolanie žalobcov rozsudkom sp. zn. z 30. mája 2013

potvrdil „rozsudok okresného súdu“.

3. Podľa názoru sťažovateľov „predmetným Rozsudkom Krajského súdu v spojitosti

s Rozsudkom Okresného súdu boli porušené ich ústavné práva a zákonom chránené záujmy

garantované . Krajský súd ako aj Okresný súd vec nesprávne

právne posúdili a konanie bolo postihnuté vadami, ktoré mali za následok v dôsledku

porušenia jeho základných práv, nesprávne rozhodnutie vo veci...

Porušovateľ ako odvolací orgán ako aj súd prvého stupňa dôsledne nepostupovali

v intenciách základných procesných zásad, a teda nezistili dostatočne skutkový stav

a nevykonali dôkazy nevyhnutné na dostatočné posúdenie predmetnej právnej veci, zároveň

postupovali v rozpore s citovanými procesnými predpismi (ustanoveniami „§ 118 ods. 2...,

..., ..., ..., a ..., a “, pozn.).“.

Krajskému súdu najmä vytýkali, že „v rámci preskúmacieho konania nezrušil

napadnutý rozsudok Okresného súdu..., ktoré má tie isté vady... bez ďalšieho prevzal závery

súdu prvého stupňa, keď sa ani ten s argumentáciou odvolateľa nezaoberal. Sťažovatelia

majú za to, že Porušovateľ sa v tomto prípade obmedzil len na skonštatovanie správnosti

dôvodov Rozsudku Okresného súdu.“.

Sťažovatelia tvrdia, že „napadnuté rozhodnutie Krajského súdu je nezákonné

a arbitrárne, čím došlo k porušeniu práv a zákonom chránených záujmov Sťažovateľov“,

najmä k porušeniu ich „základných práv... na spravodlivé súdne konanie a na súdnu a inú

právnu ochranu“.

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„a) Rozsudkom krajského súdu... sp. zn. zo dňa 30. 05. 2013

v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu... sp. zn. zo dňa 29. 11. 2012 boli

porušené základné ústavné práva Sťažovateľov na:

vlastnenie majetku podľa ... a LISTINY..., na spravodlivé súdne konanie

a súdnu a inú právnu ochranu, vyplývajúce z ... a

LISTINY..., na právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru...,

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

b) Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 30. 05. 2013 a rozsudok Okresného súdu...

zo dňa 29. 11. 2012 sa zrušujú a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie;

c) priznáva Sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia.“

5. Na podporu svojich tvrdení sťažovatelia v sťažnosti obsažne argumentujú

judikatúrou ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

6. Ako dôkazový materiál sťažovatelia k sťažnosti (okrem iných písomností) pripojili

rozsudok okresného súdu č. k. -1126 z 29. novembra 2012, odvolanie proti

nemu z 21. januára 2013 a rozsudok krajského súdu sp. zn. z 30. mája 2013.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok...

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická

osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

10. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 29. novembra 2012, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. mája 2013 boli porušené ich v sťažnosti

označené práva (body 1 a 4).

11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia predmetnou sťažnosťou najprv napadli

postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudok

z 30. mája 2012. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z ,

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup

v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok,

ktorý sťažovatelia využili, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací

rozsudkom sp. zn. z 30. mája 2013. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť

v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

12. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 30. mája 2013, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovatelia namietali porušenie svojich

v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a v zásade aj s právnymi názormi

a závermi tohto súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľov vyplývali z nedostatočne

zisteného skutkového stavu veci a nesprávnych právnych záverov (pozri tiež bod 3).

II.A

K namietanému porušeniu , listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , listiny a práva podľa dohovoru označeným

rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola

vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne

iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľov rozsudkom sp. zn. z 30. mája 2013 sú zlučiteľné

s označeným článkom , listiny, resp. dohovoru.

15. Vzhľadom na to, že krajský súd sa „v celom rozsahu stotožnil s podrobnými

dôvodmi napadnutého rozsudku“, považoval ústavný súd za dôvodné oboznámiť podstatné

časti prvostupňového rozsudku: „... podľa ústavnej judikatúry reštitúcie predstavujú

odstránenie protiprávnosti pri prechode vlastníctva, príp. protiprávneho zásahu

do vlastníckeho práva a to navrátením veci do pôvodného právneho vzťahu. Špecifikom

daného sporu bolo, že proti sebe stáli ako sporové procesné strany dva subjekty, ktoré

obidva boli poškodené právnym poriadkom platným v období rokov 1948 až 1989.

Žalovaní (ich právni predchodcovia) boli poškodení odňatím nehnuteľností postupom

podľa SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku

bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov. V roku 1949 došlo

k likvidácii pasienkového majetku spoločenstiev na základe zákona o jednotných roľníckych

družstvách, na ktoré prešiel pasienkový majetok spoločenstva do vlastníctva družstva bez

náhrady. Vlastníctvo prešlo ex lege (zo zákona). Drobní spoluvlastníci boli týmto zákonom

vyvlastnení, zbavení vlastníctva priamo a bez náhrady. Vyššie označeným rozhodnutím

ONV... bola uvedená skutočnosť aj deklarovaná, t. j. o prechode vlastníckeho práva na

Jednotné roľnícke družstvo... k predmetným nehnuteľnostiam, na základe

Zb.

Druhým subjektom vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam boli žalobcovia, ktorí

kúpnou zmluvou, registrovanou štátnym notárskom, v roku 1979 nadobudli vlastnícke právo

k predmetnej stavbe. Vo vzťahu k predmetným pozemkom vzniklo žalobcom v 1. a 2. rade

právo osobného užívania. Žalobcovia uvedené práva realizovali do roku 1985, počas

ktorého obdobia realizovali rekonštrukciu nehnuteľnosti, spočívajúcu v generálnej oprave

a dispozičnej zmene, s čím boli spojené finančné investície. Po uplynutí šiestich rokov došlo

podľa ust. (v znení do 1. 1. 1992) k prepadnutiu majetku

žalobcov do vlastníctva štátu, v dôsledku v tom čase protiprávneho trestného činu opustenia

republiky (pre ktorý boli uznaní vinnými z trestného činu a bol im uložený trest odňatia

slobody). Ustanovenie sa vzťahovalo aj na právo osobného

užívania pozemkov, ktoré patrilo medzi iné majetkové práva (aj s poukazom na ust. § 100

ods. 2 v znení do 1. 1. 1992). Prechodom práva osobného užívania

pozemku na štát právo osobného užívania ex offo zaniká, keďže ide o iné majetkové právo

v zmysle ust. . V dôsledku toho právo osobného užívania

predmetných pozemkov žalobcom zaniklo prechodom na štát. Hospodárskou zmluvou bola

prevedená správa k predmetnej stavbe a pozemkom na Miestny národný výbor..., po roku

1989 Obec... Nebolo možné stotožniť sa s argumentáciou žalobcov, že právo osobného

užívania pozemkov nezaniklo, keďže nebolo zrušené. K zániku uvedeného práva došlo zo

zákona.

S poukazom na uvedené štát dvakrát v rozpore s princípmi demokratického

a právneho štátu spôsobil protiprávnosť odňatím vlastníckeho práva vlastníkom

predmetných nehnuteľností (žalobcom a žalovaným). Nápravu krívd, ktoré vznikli, priniesli

reštitučné o úprave vlastníckych vzťahov k pôde

a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len Zákon o pôde) sa členom spoločenstiev

ako oprávneným osobám reštituuje ich spoluvlastnícke právo. Zákon o pôde v úvodných

ustanoveniach vymedzuje rozsah svojej pôsobnosti, s čím súvisí vymedzenie

poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Podľa zákona o ochrane poľnohospodárskeho

pôdneho fondu sa za súčasť poľnohospodárskeho pôdneho fondu považuje

obhospodarovaná poľnohospodárska pôda, medzi ktorú patria aj záhrady (ako aj pôda,

ktorá bola a naďalej má byť obhospodarovaná, ale dočasne nie je). Zákon o pôde

sa vzťahuje aj na stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, vrátane

zastavaných pozemkov. Vykonaným dokazovaním, vrátane výsluchov žalobcov, bolo

jednoznačne preukázané, že predmetná stavba, zapísaná v evidencii katastra nehnuteľností

ako obecná pastiereň, ako aj predmetné pozemky (záhrady a zastavaný pozemok

pod obecnou pastierňou), tvorili pôvodnú poľnohospodársku usadlosť, čomu zodpovedala

aj ich lokalizácia v obci a ich niekoľkoročné dlhodobé využívanie na poľnohospodárske

účely (predovšetkým živočíšnu výrobu, chov dobytka).

Prvotný zápis v pozemkovej knihe, týkajúci sa majetkovej podstaty, označenej

pod radovým číslom..., obecná pastiereň, o výmere 145 štvorcových siah bol datovaný

rokom 1895. Následná genéza, obsiahnutá vo vložke..., preukazuje spoluvlastnícke právo

fyzických osôb a s tým súvisiace prevody a prechody spoluvlastníckych podielov. Podľa

znaleckého posudku, vyhotoveného znalcom B. (z roku 1985), bolo konštatované obdobie

výstavby pastierne v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Predmetné nehnuteľnosti

slúžili ako poľnohospodárska usadlosť až do roku 1949, kedy došlo k likvidácii

pasienkového majetku spoločenstiev. Predmetné nehnuteľnosti preto spĺňali definičné znaky

vecnej pôsobnosti Zákona o pôde. Jednotliví podielnici a členovia urbáru a komposesorátu

svojpomocne pre vlastnú potrebu spoločenstva, ktoré tvorili obyvatelia obce, postavili

obytnú budovu s hospodárskymi budovami a vyčlenili z majetku pozemky, ktoré slúžili na

poľnohospodársku výrobu (predovšetkým živočíšnu výrobu). Skutočnosť, že došlo k ďalším

prevodom a prechodom vlastníckeho práva, ako aj k rekonštrukciám, nevylučuje predmetné

nehnuteľnosti z pôsobnosti reštitučného Zákona o pôde. Zákonodarca definoval predmet

reštitúcie spôsobom, ktorý bol daný a vyplýval z jednotlivých spôsobov, ktorými bola štátom

spôsobená protiprávnosť vo vzťahu k vlastníkom. Preto aj zákonodarcovi pri vymedzovaní

pôsobnosti zákona bolo zrejmé, že od roku 1949 v prípade pasienkového majetku došlo

k právnym a faktickým zmenám a premenám nehnuteľností. Takáto skutočnosť však nemala

za následok presmerovanie predmetu reštitúcie pod iný reštitučný zákon (napr. zákon

č. o mimosúdnych rehabilitáciách), čím by došlo k nemožnosti nápravy krívd

spôsobených vlastníkom Zákonodarca v ustanoveniach Zákona

o pôde výslovne upravil aj prípady straty pôvodného stavebno-technického charakteru

stavby v dôsledku zásadnej prestavby, ako aj prípady, ak bolo k pozemku zriadené právo

osobného užívania. Uvedené len potvrdzuje záver, že aj v takýchto prípadoch nehnuteľnosti,

ktoré spĺňajú definičné znaky ust. § 1 (vecná pôsobnosť zákona) v spojení s § 4 (oprávnené

osoby) a § 6 (dôvody reštitúcie) a vzťahy k nim sú regulované Zákonom o pôde, ktorý

je potrebné naň aplikovať. Ustanovenie o mimosúdnych

rehabilitáciách negatívne vymedzuje pôsobnosť zákona tak, že jeho ustanovenia

sa nepoužijú na zmiernenie krívd, ktoré vznikli prevzatím poľnohospodárskej pôdy, vrátane

súvisiacich obytných a hospodárskych budov, keďže na uvedený predmet právnych vzťahov

sa vzťahuje Zákon o pôde. Podľa § 1 ods. 3 Zákona o pôde pokiaľ tento zákon neustanovuje

inak, spravujú sa právne vzťahy k majetku osobitnými predpismi. Z uvedeného je potrebné

dovodiť, že prioritu má úprava v Zákone o pôde. Len ak tento zákon neustanovuje inak,

platia iné právne predpisy.

Zákon o mimosúdnych rehabilitáciách vyňal z odstránenia (zmierenia) krívd prípady,

ktoré vznikli prevzatím poľnohospodárskej pôdy, využívanej na poľnohospodársku výrobu,

vrátane súvisiacich obytných a hospodárskych budov. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR

výklad reštitučných zákonov má byť realizovaný tak, aby nesprávnym výkladom nedošlo

k ďalším krivdám. Vylúčením predmetných nehnuteľností z aplikácie ustanovení Zákona

o pôde by oprávnené osoby boli vylúčené z práva reštituovať spoločné nehnuteľnosti. Zákon

o pôde pritom upravuje aj súbeh nárokov (§ 12), ktorý rieši v prospech tzv. prvej

spravodlivosti. Uvedené zákonné ustanovenie favorizuje subjekt, ktorý svoje vlastníctvo

stratil v dôsledku jednostranného aktu štátu, ak týmto spôsobom stratilo vlastnícke právo

štátu viac subjektov, primárne prislúcha reštitučný nárok tomu subjektu, ktorý vlastníctvo

stratil skôr (pokiaľ sa nedohodnú inak). V danom prípade žalovaní aj žalobcovia stratili

vlastnícke právo zo zákona (aplikáciou ustanovení právneho poriadku, ktorý bol v rozpore

s princípmi demokratického a právneho štátu), avšak žalovaní (ich právni predchodcovia)

stratili svoje vlastnícke právo skôr (ktoré realizovali niekoľko desiatok rokov).

Otázkou iného právneho významu sú skutočnosti, týkajúce sa straty pôvodného

stavebno-technického charakteru stavby v dôsledku zásadnej prestavby, skutočnosti

týkajúce sa zastavania pozemkov, pozemkov, na ktorých bolo zriadené právo osobného

užívania (ako aj iné obmedzenia predstavujúce výnimky znemožňujúce vydanie

nehnuteľností podľa Zákona o pôde). Uvedené skutočnosti sú rozhodujúce z hľadiska

kvalifikácie druhu reštitučného nároku (nie posúdenia vecnej pôsobnosti reštitučného

zákona). V danom prípade si žalovaní (ich právni predchodcovia) uplatnili včas a riadne

podľa Zákona o pôde svoj reštitučný nárok na pozemkovom úrade. Tomuto orgánu Zákon

o pôde (§ 9 ods. 4) zveril právomoc rozhodovať o vlastníctve oprávnenej osoby

k nehnuteľnostiam (na ktoré sa vzťahuje predmet úpravy Zákona o pôde). Pozemkový

úrad... rozhodnutím zo dňa 12. 12. 1994 (právoplatný dňom 13. 9. 1995) čj. 517-1958/92-94

rozhodol, že oprávneným osobám (žalovaní a ich právni predchodcovia), ktoré spĺňajú ako

oprávnené osoby podmienky pre priznanie reštitučného nároku podľa Zákona o pôde, sa

priznáva vlastnícke právo k predmetnej stavbe a pozemkom, pričom dňom vydania

nehnuteľnosti je deň, kedy rozhodnutie nadobudne právoplatnosť. Uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31. 3. 1995 č. konania (právoplatné dňom 13.

9. 1995) bol opravný prostriedok žalobcov v 1. a 2. rade odmietnutý ako podaný

neoprávnenými osobami. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia výslovne konštatoval vecnú

pôsobnosť Zákona o pôde na predmetného nehnuteľnosti, oprávnenosť nároku žalovaných

na reštitúciu v zmysle Zákona o pôde, poukazujúc na ust. § 12 Zákona o pôde, vzťahujúci

sa na tzv. súbeh nárokov (v zmysle ktorého prislúchalo právo na vydanie nehnuteľností

členom urbáru a komposesorátu). Krajský súd tiež poukázal na skutočnosť, že žalobcovia

v 1. a 2. rade si neuplatnili svoj reštitučný nárok podľa Zákona o pôde, v dôsledku čoho ich

nebolo možné považovať za oprávnené osoby podľa Zákona o pôde (na ktoré by

sa v prípade súbehu vzťahovalo právo na prevod náhradných pozemkov alebo priznanie

finančnej náhrady).

Predovšetkým je potrebné uviesť, že podľa ust.

v danom súdnom konaní bol súd viazaný rozhodnutím správneho orgánu, ktorým bolo

vyššie označené rozhodnutie pozemkového úradu, ktoré preukazuje právny titul

nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaných (ich právnych predchodcov) a ktoré nemôže

byť v súčasnosti preskúmavané všeobecným súdom. Mimo rámec správneho súdnictva

všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho

preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny

akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú

žiadne právne následky na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia

jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov, zrušením alebo zmenením v rámci

opravných prostriedkov (rozsudok NS SR č. ). V danom prípade predmetné

rozhodnutie vydal orgán na to oprávnený, v medziach jeho právomoci, je právoplatné

a vykonateľné a považuje sa preto za právne perfektné rozhodnutie správneho orgánu bez

ohľadu na jeho vecnú správnosť (ktorá nemôže byť v súčasnosti už skúmaná všeobecným

súdom). Aj u predmetného rozhodnutia platí, že sa prezumuje jeho správnosť, pokiaľ sa

nepreukáže, že bolo vymedzeným postupom oprávnené alebo zrušené (preskúmanie

rozhodnutia v rámci správneho súdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku). Žaloba o určenie vlastníckeho práva preto nemôže nahrádzať preskúmanie

rozhodnutia správneho orgánu. Žalobcovia v 1. a 2. rade však využili možnosť preskúmania

predmetného rozhodnutia v rámci správneho súdnictva, o ktorom bolo vydané vyššie

uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré je právoplatné

a vykonateľné. Argumentácia žalobcov, týkajúca sa vecnej správnosti (nesprávnosti)

rozhodnutia pozemkového úradu z hľadiska vydania nehnuteľnosti (s poukazom na stratu

stavebno-technického charakteru stavby zásadnou prestavbou, ako aj zradením práva

osobného užívania pozemkov), bola preto bez právneho významu, keďže rozhodnutím

správneho orgánu podľa bol v danom súdnom

konaní súd viazaný. Nebol daný dôvod na vykonávanie ďalšieho dokazovania v uvedenom

smere. Je potrebné uviesť, že žalobcom v 1. a 2. rade nič nebránilo uplatniť riadne a včas

reštitučný nárok podľa Zákona o pôde, argumentovať uvedenými skutočnosťami v konaní

pred správnym orgánom a v prípade nesúhlasu s ním domáhať sa jeho preskúmania súdom.

Keďže tak neučinili a nevyužili svoje reštitučné právo, stratili možnosť vecného

preskúmavania rozhodnutia správneho orgánu.

Žalobcovia si síce uplatnili svoj reštitučný nárok, avšak na orgáne, ktorý nebol

právomocný podľa Zákona o pôde, v dôsledku čoho znášajú dôsledky s tým spojené.

Aj v prípade uzavretia dohody o vydaní nehnuteľnosti povinnou osobou, podľa Zákona

o pôde, takáto dohoda podlieha schváleniu pozemkového úradu formou rozhodnutia

vydaného v správnom konaní (§ 9 ods. 2 Zákona o pôde). S poukazom na uvedené dohoda

o vydaní nehnuteľnosti, pokiaľ bola uzavretá žalobcami v 1. a 2. rade, by podliehala

schváleniu pozemkovým úradom, k čomu v danom prípade nedošlo. K poukazu žalobcov

na nastalú krivdu, aj vzhľadom na celkové zhodnotenie nehnuteľnosti a investície s tým

spojené s označením hrubej nemorálnosti, je potrebné uviesť nasledovné: oprávnený pocit

krivdy je na strane obidvoch procesných strán (žalobcov a žalovaných), pričom je ťažké

odstrániť, presnejšie zmierniť (k čomu slúžia reštitučné zákony, keďže úplné odstránenie

krívd reálne možné nie je) krivdy, ku ktorým došlo postupom času na rovnakom objekte

vlastníctva. Uvedený prípad bolo však možné riešiť v rámci súbehu reštitučných nárokov

podľa Zákona o pôde (§ 12). Ten vychádza z nosnej hodnoty morálneho správania

sa a spočíva v preferencii subjektu, ktorý vlastnícke právo stratil ako prvý v poradí.

Nejedná sa však o formálnu matematickú postupnosť, ale o prioritu hodnôt. Tu je potrebné

odpovedať na otázku, či bolo morálne poskytnutie možnosti uzavrieť kúpnu zmluvu

predávajúcim, ktorým bol subjekt, ktorý sám nadobudol vlastnícke právo v rozpore

s princípmi právneho a demokratického štátu (JRD na základe ) a to

žalobcom v 1. a 2. rade (ako kupujúcim), ktorým bolo umožnené nadobudnúť vlastnícke

právo (vrátane práva osobného užívania pozemku). Na rozdiel od žalovaných (ich právnych

predchodcov), ktorým bolo znemožnené v roku 1979 nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti

a to akýmkoľvek spôsobom od predávajúceho (JRD). Právo kúpy dané žalobcom bolo

žalovaným (pôvodným dlhoročným vlastníkom) upreté. Predmetný majetkový substrát,

zapísaný v pozemkovej knihe v 19. storočí, slúžil svojou povahou a podstatou ako

poľnohospodárska usadlosť. Členom urbáru a komposesorátu bolo odňaté právo realizovať

a napĺňať účel a funkcie predmetného majetkového substrátu a pokiaľ aj došlo k vykonaniu

rekonštrukcie zo strany žalobcov za účelom uspokojenia súkromných potrieb (využitím

stavby na rekreačné účely), došlo k tomu proti vôli členov urbáru a komposesorátu, keďže

nehnuteľnosť dlhodobo slúžila a bola určená odlišnému účelu. Žalovaní (ich právni

predchodcovia) v roku 1979 nemali právnu možnosť nadobudnúť vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam, hoci žalobcom v 1. a 2. rade takáto možnosť bola daná. Je nemorálne

nútene vziať nehnuteľnosti jednému subjektu a dať ich subjektu inému. V uvedenom spočíva

podstata tzv. prvej spravodlivosti, upravená ustanovením o súbehu nárokov podľa Zákona

o pôde. K jeho aplikácii nedošlo z dôvodu, že žalobcovia v 1. a 2. rade nevyužili svoje právo

a neuplatnili si reštitučný nárok podľa Zákona o pôde, v dôsledku čoho znášajú dôsledky

s tým spojené. V opačnom prípade by bolo riešené aj ich právo na prevod náhradných

pozemkov, príp. finančnú náhradu. Investície žalobcov do predmetnej nehnuteľnosti boli

nesporné a predstavujú samostatné právo, pričom nehnuteľnosť bola zhodnotená v priebehu

svojej existencie viackrát rôznymi subjektmi, finálne však žalovanými po roku 1995.

Podľa o súdnej rehabilitácii odškodnenie

nárokov vyplývajúcich zo zrušených výrokov o treste prepadnutia majetku, prepadnutia veci

alebo zhabania veci, ako aj spôsob náhrady a rozsah týchto nárokov, upravovali osobitné

zákony. Keďže žiaden z účastníkov konania nevzniesol dôkazné návrhy, súd nevykonával

ďalšie dokazovanie a v zmysle prejednacej zásady vec meritórne rozhodol.“

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnení svojho

rozhodnutia krajský súd uviedol podstatu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia,

oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľov a vyjadrenie žalovaných. Svoje

rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1

a bez nariadenia pojednávania (, ) po tom, čo nepripustil

zmenu žaloby žalobcami (, , , ), rozhodnutie

prvostupňového súdu podľa ust. ako vecne správne potvrdil.

Ako vyplynulo z obsahu podaného odvolania, žalobcovia prostredníctvom svojho

právneho zástupcu žiadali pripustiť zmenu návrhu (v bode 6, 7) s tým, že žiadali určiť

bezpodielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV... ako nehnuteľný

majetok, súpisné č... na parcele... – obecná pastiereň a na LV... nehnuteľnosti – parcela...

2 2

o výmere 37 m– záhrady, parcela... o výmere 228 m– zastavané plochy a nádvoria,

2 2

parcela... o výmere 114 m– zastavané plochy a nádvoria, parcela... o výmere 51 m–

2

zastavané plochy a nádvoria, parcela... o výmere 23 m– zastavané plochy a nádvoria,

všetko v katastrálnom území... Zároveň žiadali, aby žalovaným bola uložená povinnosť

vydať predmetný nehnuteľný majetok do 3 dní od právoplatnosti súdneho rozhodnutia

a nahradiť im trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku a trov

právneho zastúpenia, taktiež v lehote 3 dní.

Pred vyhlásením rozhodnutia odvolací súd uznesením postupom podľa § 95 ods. 3

tento návrh zamietol, pričom ho účastníkom nedoručoval, keďže voči takémuto

rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Žalobcovia síce poukazovali na text petitu pôvodne

podanej žaloby, ale ako vyplýva i z odôvodnenia napadnutého rozsudku, prvostupňový súd

prihliadajúc na doplnenie žaloby zo dňa 27. 1. 2003, 26. 2. 2003 a 27. 1. 2010 rozhodoval

o petite zhodnom ako požadovali žalobcovia v odvolaní (viď odsek 1 dôvodov napadnutého

rozhodnutia na č. l. 4), a preto podľa názoru odvolacieho súdu nebol dôvod na pripustenie

zmeny návrhu v tomto štádiu konania.

Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne

posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s podrobnými

dôvodmi napadnutého rozsudku, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219

ods. 2 ), keďže ani zo strany žalobcov v odvolacom konaní neboli uvedené také

skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého

rozhodnutia.

Možno sa síce stotožniť s názorom žalobcov v tom, že rozhodnutie správneho orgánu,

ktorým bolo priznané vlastnícke právo žalovaných, nie je účinné voči nim, keďže neboli

účastníkmi správneho konania, ale ani prvostupňový súd svoje rozhodnutie nedôvodil tým,

že by sa v takomto prípade malo jednať o prekážku veci rozhodnutej a správne skúmal,

či zo strany žalovaných došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva zákonným spôsobom.

V tomto smere dospel i k správnemu záveru, keď konštatoval, že pokiaľ bolo rozhodnutie

vydané oprávneným orgánom v medziach jeho právomoci, je právoplatné a vykonateľné,

je nutné ho považovať za právne perfektné a nemožno teda konštatovať, že by žalovaní

nadobudli vlastníctvo nezákonným spôsobom.

Je nepochybné, že pokiaľ by nedošlo k protiprávnemu odňatiu sporných

nehnuteľností žalovaným, resp. ich právnym predchodcom, nemohli by následne

nadobudnúť sporné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva žalobcovia, a preto i z tohto

pohľadu je potrebné považovať rozhodnutie súdu za spravodlivé.

Pokiaľ boli žalobcovia rehabilitovaní v zmysle zákona o súdnej rehabilitácii a došlo

k zrušeniu nezákonných rozhodnutí, na základe ktorých im bol odňatý majetok, zrušením

týchto rozhodnutí nenadobudli ex lege vlastnícke právo k odňatému majetku, ale tak ako

to konštatuje i prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia, ďalší postup bol upravený

v o súdnej rehabilitácii s tým, že nároky vyplývajúce

zo zrušených výrokov o treste prepadnutia majetku, prepadnutia vecí alebo zhabania vecí

upravovali osobitné zákony.“

17. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

18. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sa sťažovatelia s názorom krajského súdu

nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.

ÚS 4/94, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a

námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

19. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku (v spojení s odôvodnením

prvostupňového rozhodnutia) presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľov

zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto konaní dostali odpoveď

na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

20. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 30. mája 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

21. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného

súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný

súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa ,

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu , listiny

a čl. 1 dodatkového protokolu

22. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné

práva vyplývajúce z , listiny a dodatkového protokolu,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru, teda o prípadnom

porušení uvedených práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením.

23. V nadväznosti na záver prezentovaný v bode 21 ústavný súd odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť aj námietky sťažovateľov týkajúce sa porušenia ,

čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu, ktorý garantuje ochranu vlastníckemu

právu, pretože absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie

sekundárnej zodpovednosti orgánu verejnej moci za porušenie práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. , , ,

).

24. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti (II.B) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

25. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ich ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti

(bod 4).

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014