Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 176/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich

Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa

a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami:

Rvp 21603/2013, , a , ktorými namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaniach vedených pod

spisovými značkami: a uznesením z 22. júna 2012 a

a uznesením z 29. novembra 2012 a postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach

vedených pod spisovými značkami: a uznesením zo 4. apríla 2011

a a uznesením z 29. júna 2012, ako aj porušenie svojich základných práv

podľa a a podľa Charty

základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaniach vedených pod spisovými značkami: a uznesením z 22. mája

2013, a uznesením z 23. apríla 2013, a uznesením

z 27. júna 2013 a a uznesením z 28. júna 2013, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , a s p á j a

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. septembra

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a podľa Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a dohovoru postupom

Okresného súdu Veľký Krtíš v konaniach vedených pod spisovými značkami:

a uznesením z 22. júna 2012 a a uznesením z 29. novembra

2012 a postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej spolu len „okresné súdy“) v konaniach

vedených pod spisovými značkami: a uznesením zo 4. apríla 2011

a a uznesením z 29. júna 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia okresných

súdov“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa a

a podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového

protokolu postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

v konaniach vedených pod spisovými značkami: a uznesením z 22. mája

2013, a uznesením z 23. apríla 2013, a uznesením

z 27. júna 2013 a a uznesením z 28. júna 2013 (ďalej len „napadnuté

uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť

podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola

priamo v úverových zmluvách dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade

sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len

„rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv

dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná

rozhodcovská doložka, na jej podklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými

stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali

exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných

konaní.

Potom, ako okresné súdy v začatých exekučných konaniach poveril sťažovateľkou

zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami

okresných súdov boli tieto exekučné konania ex offo zastavené, resp. vyhlásené

za neprípustné a následne zastavené.

Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresných súdov

potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentácii

namieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajského súdu boli porušené ňou

označené základné práva podľa , charty a práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne

začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresné súdy už raz

udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresných súdov ako

súdov exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie

exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci,

keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľke odňať možnosť konať

pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto

rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie,

pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to

rozhodcovský rozsudok, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných

súdov podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné

súdy, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im

to ukladá

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci

nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože

podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie

rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto

smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely

predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)

na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif

Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že

čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny

súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol

vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach

navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti

vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania

ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a

vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel

ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a podľa charty a práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu a tiež porušenie a dohovoru

postupom okresných súdov v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj

porušenie jej základných práv podľa a a podľa charty

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského

súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia

okresných súdov a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie

a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení

krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa . Podľa zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , chartou, dohovorom, dodatkovým protokolom postupom a označenými

uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred

ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému (okrem

iného) tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak,

že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami

okresných súdov

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniach

a napadnuté uznesenia okresných súdov vydané v týchto konaniach, ktorými okresné súdy

exekúcie vyhlásili za neprípustné a zastavili ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých

bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami

krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti

s rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch

základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd

nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad

rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly potom, ako už raz tieto

exekučné tituly preskúmal pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií.

Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresných

súdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky) aplikovali

smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka

namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresné súdy hoci mali, neprerušili exekučné

konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru

na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danom

prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci

spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských

súdov“. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresné

súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5

Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní

predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá

argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,

ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom

období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne

neopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich

rozhodnutiach napr. sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 18. septembra 2012, sp. zn.

z 31. januára 2013.

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej

právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov

všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú

známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor

ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súd

v Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti

úrokov z omeškania, ústavný súd uvádza, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnosti

odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného

v (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie

však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov, z akých

vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresných

súdov, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jej

práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho

vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd pred

rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal

účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka

odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.

C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť

oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už

uvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania,

v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú

v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení

prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie

nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd

v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospel

k záveru, že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola

zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach

princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1

, charty a dohovoru, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje

možnosť porušenia v petite sťažností označených práv.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento

medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ

by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných prípadoch ako

neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam a efektivitu má pre

sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami, ktoré

sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre sťažovateľku s ich

predvídateľným posúdením ústavným súdom.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto

spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že

nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia

v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného

bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho

zásah (napr. ).

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2014