Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1CoE-529-2012.pdf
PDF · 100.09 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoE/529/2012
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: M. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/X, XXX XX Z., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 1667/10, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 68,16 eura s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 1Er/824/2010-22 zo dňa 22.06.2012 vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 1Er/824/2010-22 zo dňa 22.06.2012
p o t v r d z u j e.
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a.
odôvodnenie:
Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len ako „exekučný súd“) napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súčasne uložil oprávnenému uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie. Rozhodol tak po zistení, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zo dňa 14.09.2009, sp. zn. SR 14739/09 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) bol vydaný v rozpore so zákonom. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že exekučný súd považoval zmluvu o úvere uzavretú 18.11.2008 medzi povinným a oprávneným za spotrebiteľskú zmluvu, keďže oprávnený vystupoval v predmetnej zmluve ako dodávateľ (osoba konajúca v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a povinný vystupoval ako fyzická osoba nekonajúca v rámci predmetu svojho podnikania. V nadväznosti na uvedené exekučný súd skúmal rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru berúc do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda, či predmetná rozhodcovská doložka nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka), a to pod sankciou absolútnej neplatnosti. Prvostupňový súd uviedol, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je ustanovením zmluvy, ktorého následkom je znevýhodnenie spotrebiteľa. Toto znevýhodnenie sa prejavuje tým, že si oprávnený ako veriteľ v zmluve o úvere výslovne určil rozhodcovský súd, ktorý bude môcť spory zo zmluvy rozhodovať. Ďalšia značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spočíva v tom, že vzhľadom na predmet zmluvy je veriteľ ten, komu vyplýva zo zmluvy väčšina práv, preto je aj subjektom, ktorý si v prevažnej väčšine prípadov môže uplatňovať svoje práva na súde. Súdna prax pritom preukazuje, že oprávnený rieši svoje spory s dlžníkom takmer vždy pred ním vybraným rozhodcovským súdom a nie pred príslušným súdom SR. Zároveň exekučný súd zdôraznil, že rozhodcovská doložka nebola medzi oprávneným a povinným osobitne dojednaná, keďže sa nachádza v predtlačených Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru v zmluve o úvere, čo prakticky neumožňovalo uskutočniť akýkoľvek
zásah do textu tohto tlačiva. Absolútna neplatnosť neprijateľnej podmienky (v tomto prípade dojednania rozhodcovskej doložky), nastáva priamo zo zákona. Na takúto rozhodcovskú doložku sa hľadí akoby nebola vôbec uzavretá, a preto v danom prípade neexistuje dohoda medzi stranami zmluvy o úvere, ktorá by zakladala právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov vzniknutých z tejto zmluvy. Keďže rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého sa uskutočňuje rozhodcovské konanie, nebol vydaný subjektom na to oprávneným, nie je formálne ani materiálne vykonateľný a súd ho nepovažuje za spôsobilý exekučný titul, na základe ktorého exekúciu možno uskutočňovať. Na základe uvedeného súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Proti predmetnému rozhodnutiu exekučného súdu sa v zákonom stanovenej lehote odvolal oprávnený a žiadal o zrušenie prvostupňového rozhodnutia a vrátenie veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní okrem iného uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu z nasledujúcich dôvodov:
- všeobecný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci tým, že vykonával komplexné preskúmanie exekučného titulu, a to navyše po tom, ako už raz vec preskúmal a vydal poverenie na vykonanie exekúcie
- exekučný súd nie je súdom podľa § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci, súd preskúmavaním veci dotvára v rozpore s princípom právnej istoty svoje rozhodovacie oprávnenie - extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je tak v rozpore s právom oprávneného na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, právom vlastniť majetok ako aj s princípom rovnosti účastníkov konania
- odvolateľ nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom na rozhodnutie exekučného súdu, nebol ani oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach
- všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, hoci podľa názoru odvolateľa exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na základe rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka konania
- aj za predpokladu, že exekučnému súdu patrí istá revízna právomoc vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku, exekučný súd je v zmysle ust. §45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, rozhodcovskú doložku pritom odvolateľ považuje za platnú, pretože možnosť voľby rozhodujúceho orgánu medzi účastníkmi dojednaná bola
- v závere odvolateľ vyjadril nesúhlas s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na to, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Súčasne s odvolaním oprávnený navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a žiadal, aby súd na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) predložil Súdnemu dvoru Európskej únie tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a s tým spojeného výkladu čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„O.s.p.“), bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Zo spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie na vymoženie pohľadávky oprávneného začalo 08.03.2010, poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané 04.05.2010. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom, ktorý právomoc konať a rozhodnúť vo veci účastníkov úverovej zmluvy odvodzoval od rozhodcovskej doložky obsiahnutej v bode 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej aj ako „VOP“) podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené: a) pre Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzujúcu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. VOP predstavujú podľa zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným neoddeliteľnú súčasť zmluvy a povinný podpisom zmluvy potvrdil ich prevzatie.
Odvolací súd súhlasí s názorom prvostupňového súdu, že rozhodcovská doložka (obsahujúca dojednanie oprávnenia rozhodcovského súdu riešiť spory vzniknuté zo zmluvy medzi účastníkmi) v spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu medzi oprávneným a povinným v čase jej uzatvárania predstavovala neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je zo zákona neplatná (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení prvostupňového súdu, na ktoré poukazuje, navyše poukazuje na ďalšie dôvody zdôrazňujúce správnosť napadnutého rozhodnutia, ktorými zároveň reaguje na relevantné argumenty odvolania.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak ju vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Exekučný súd má skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom, pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Najvyšší súd SR v rozsudku z 27.01.2007, sp. zn. 3Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R/58/1997 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Okresný súd ako súd exekučný teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol, že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm.
c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorých je ochrana práv spotrebiteľa.
Odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že zmluva o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný 18.11.2008 je zmluvou spotrebiteľskou, a to jednak s ohľadom na postavenie a predmet činnosti oprávneného (podnikateľský subjekt, ktorý má v predmete činnosti poskytovanie úverov) a postavenie povinného (fyzická osoba spotrebiteľ). Odvolateľ v odvolaní vyjadril nesúhlas s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, opomína však, že posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Ak ide o vzťah spotrebiteľský, je namieste aplikácia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ďalších právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konania vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu (porovnaj CSACH, K. Štandardné zmluvy. Plzeň: Aleš Čeněk, 2009. s. 214). Aj keď rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane mu zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu. Vzhľadom na uvedené exekučný súd rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou je povinnému fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka pritom nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou zmluvy, a teda absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že rozhodcovská doložka bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola zapracovaná do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zadnej strane formulára zmluvy. Spotrebiteľ teda ak chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku prijať. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovské konanie je založené na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ vnucuje spotrebiteľovi rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcovským súdom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom.
Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade nemohol ani vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paktu (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnené v Zb. stanovísk NS a súdov SR 3/2012). Preto prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď konštatoval, že nakoľko v danom prípade nebola daná právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať spory zo zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným, predložený rozhodcovský rozsudok nie je formálne ani materiálne vykonateľný.
Pokiaľ odvolateľ namietol, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, odvolací súd poukazuje opäť na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd konštatoval, že v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.
Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazuje aj na ďalšie dôvody, pre ktoré má byť exekúcie prípustná, odvolací súd zastáva názor, že v podstate sa jedná o bližšie odôvodnenie tých istých námietok, ktoré už boli predmetom posudzovania súdov (pozri napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 1 CoE/493/2012-34, 2 CoE/515/2012-40). Odvolací súd ďalšie námietky uvádzané v odvolaní nepovažuje za také, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre oprávneného iné rozhodnutie, než k akému dospela ustálená rozhodovacia prax súdov.
Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/O.s.p. a taktiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c/ O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Judikatúra Súdneho dvora EÚ upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ. Z tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Súčasne, vzhľadom na početné rozhodnutia Ústavného súdu SR, v ktorých sa Ústavný súd SR vyjadroval súhlasne k právomoci exekučného súdu skúmať
spôsobilosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, teda nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (napr. I. ÚS 607/2012, I. ÚS 410/2012, I. ÚS 478/2012), odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo potrebné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Na základe uvedených skutočností odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podaný z oboch dôvodov (§ 109 ods. 1 písm. b/ aj c/ O.s.p.) zamietol. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.