Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 51 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (90)I. ÚS 607/2012
PDF · 176.25 KB
No categories available
I. ÚS 607/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 110/2012
z 5. júna 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Zvolen
sp. zn.22 Er 889/2009 zo 6. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 110/2012 z 5.
júna 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 22 Er 889/2009 zo 6. septembra 2011.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Keďže dlžník dobrovoľne nezaplatil svoj dlh,
tento sa stal splatným a v nadväznosti na podmienky dojednaní v zmluve o úvere
obsahujúcej aj rozhodcovskú doložku bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie
pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Rozhodcovský rozsudok súdu sa stal
exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného
okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného
konania okresný súd svojím uznesením sp. zn. 22 Er 889/2009 zo 6. septembra 2011
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky
svojím rozhodnutím sp. zn. 15 CoE 110/2012 z 5. júna 2012 potvrdil okresným súdom
vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti napadla právne závery okresného súdu
a krajského súdu a vytkla im ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných
hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú
právnu vec.
3.1 Podľa sťažovateľky okresný súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
tým, že v napadnutom rozhodnutí rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím
postupom jej ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil
skutkový stav a nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie formuloval na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že všeobecný súd, ktorý koná ako súd exekučný, nie
je oprávnený vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci (revízny postup), a ak právny poriadok upravuje nástroje právnej kontroly
a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, nemôže ich nahrádzať vlastnou
činnosťou. Poukázala predovšetkým na právoplatnosť rozhodcovského rozsudku. Podľa
tvrdení sťažovateľky tým, že exekučný súd konal nad rámec zverenej právomoci, porušil
princíp legality a zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania i právo
na spravodlivý súdny proces, čím došlo k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru,
ako aj čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
3.2 Krajský súd podľa tvrdení sťažovateľky v bode 1 označené práva porušil
predovšetkým tým, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých existencia nebola
dokázaná, pričom svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu, zruší napadnuté
rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie,
prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.
5. Podaním doručeným ústavnému súdu 15. novembra 2012 sťažovateľka doplnila
sťažnosť o argumentáciu, že všeobecné súdy v napadnutom konaní porušili jej základné
právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie aj tým, že nenariadili vo veci
ústne pojednávanie napriek tomu, že od 9. augusta 2012 je účinné nové znenie § 57 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktoré takúto povinnosť v prípadoch, ako je aj
sťažovateľkin, súdom ukladá.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
a napadnutým uznesením okresného súdu
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, tak ako v iných obdobných sťažnostiach sťažovateľky doručených
ústavnému súdu (napr. rozhodnutím sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012).
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
postupom a napadnutým uznesením krajského súdu
10. Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozhodnutím (pozri I. časť odôvodnenia
tohto rozhodnutia, pozn.) krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a jej zastavení.
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty (námietky) sťažovateľky
týkajúce sa najmä právomocí všeobecných súdov, spôsobilosti exekučných titulov,
posúdenia zmlúv o úvere, ich obsahu a náležitostí ako zmlúv „v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch“ a iné sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila
v stovkách sťažností, o ktorých už ústavný súd v minulosti rozhodol tak, že ich vo vzťahu
k odvolacím súdom odmietol ako zjavne neopodstatnené (napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011
z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 379/2011
zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012), keď v odôvodnení týchto
rozhodnutí (okrem iného) uviedol, že považuje za ústavne akceptovateľný právny názor
odvolacích súdov, že nespôsobilý exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) je dôvodom
na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, resp. na zastavenie exekučného konania, že tieto
súdy aplikovali na vec sa vzťahujúce všeobecne záväzné právne predpisy (zákony) podľa
ich obsahu a rozhodli aj v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej Najvyšším súdom
Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovaný
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 58/1997), a teda že rozhodnutie odvolacieho súdu nezasahuje
neprípustným spôsobom do práv sťažovateľky, porušenie ktorých namietala. Keďže dôvody
odmietnutia analogických sťažností sú sťažovateľke dobre známe, ústavný súd ich v danom
prípade nepovažoval za potrebné duplicitne citovať a sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
11. Ústavný súd ďalej konštatuje, že je zarážajúce, že sťažovateľka, ktorá je právne
zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nerešpektuje zákon o ústavnom súde,
a napriek viacerým upozorneniam (napr. I. ÚS 283/2012, III. ÚS 328/2012,
III. ÚS 329/2012 a iné) naďalej predkladá také sťažnosti, ktoré neobsahujú náležitosti
ustanovené citovaným zákonom. V posudzovanom prípade síce sťažovateľka v petite
sťažnosti označila rozhodnutie krajského súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej
označených práv, a zároveň na úvodnej strane svojej sťažnosti uvádza ako prílohy
„dokumenty podľa textu“, no napriek tomu ústavnému súdu (okrem splnomocnenia) žiadne
písomné podklady nedoručila, v sťažnosti dokonca ani neidentifikovala osobu dlžníka.
Keďže nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov
ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti, sťažnosť sťažovateľky
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
12. K doplneniu sťažovateľky ústavný súd iba poznamenáva, že novela Exekučného
poriadku, ku ktorej došlo zákonom č. 230/2012 Z. z., nadobudla účinnosť 9. augusta 2012
a konanie napadnuté v sťažnosti bolo právoplatne ukončené pred týmto dátumom.
13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2012