Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 607/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 5. júna 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Zvolen

sp. zn.22 Er 889/2009 zo 6. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj porušenie a dohovoru postupom a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 5.

júna 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. zo 6. septembra 2011.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa

podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Keďže dlžník dobrovoľne nezaplatil svoj dlh,

tento sa stal splatným a v nadväznosti na podmienky dojednaní v zmluve o úvere

obsahujúcej aj rozhodcovskú doložku bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie

pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Rozhodcovský rozsudok súdu sa stal

exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného

okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného

konania okresný súd svojím uznesením sp. zn. zo 6. septembra 2011

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky

svojím rozhodnutím sp. zn. z 5. júna 2012 potvrdil okresným súdom

vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti napadla právne závery okresného súdu

a krajského súdu a vytkla im ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných

hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú

právnu vec.

3.1 Podľa sťažovateľky okresný súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru

tým, že v napadnutom rozhodnutí rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím

postupom jej ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil

skutkový stav a nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie formuloval na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že všeobecný súd, ktorý koná ako súd exekučný, nie

je oprávnený vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu

o veci (revízny postup), a ak právny poriadok upravuje nástroje právnej kontroly

a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, nemôže ich nahrádzať vlastnou

činnosťou. Poukázala predovšetkým na právoplatnosť rozhodcovského rozsudku. Podľa

tvrdení sťažovateľky tým, že exekučný súd konal nad rámec zverenej právomoci, porušil

princíp legality a zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania i právo

na spravodlivý súdny proces, čím došlo k porušeniu , dohovoru,

ako aj a dodatkového protokolu.

3.2 Krajský súd podľa tvrdení sťažovateľky v bode 1 označené práva porušil

predovšetkým tým, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité

dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých existencia nebola

dokázaná, pričom svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho

posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ako aj porušenie

a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu, zruší napadnuté

rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie,

prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

5. Podaním doručeným ústavnému súdu 15. novembra 2012 sťažovateľka doplnila

sťažnosť o argumentáciu, že všeobecné súdy v napadnutom konaní porušili jej základné

právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie aj tým, že nenariadili vo veci

ústne pojednávanie napriek tomu, že od 9. augusta 2012 je účinné nové znenie § 57 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktoré takúto povinnosť v prípadoch, ako je aj

sťažovateľkin, súdom ukladá.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj

k namietanému porušeniu a dohovoru postupom

a napadnutým uznesením okresného súdu

8. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo

potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, tak ako v iných obdobných sťažnostiach sťažovateľky doručených

ústavnému súdu (napr. rozhodnutím sp. zn. z 22. augusta 2012).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

postupom a napadnutým uznesením krajského súdu

10. Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozhodnutím (pozri I. časť odôvodnenia

tohto rozhodnutia, pozn.) krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a jej zastavení.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty (námietky) sťažovateľky

týkajúce sa najmä právomocí všeobecných súdov, spôsobilosti exekučných titulov,

posúdenia zmlúv o úvere, ich obsahu a náležitostí ako zmlúv „v zmysle zákona

o spotrebiteľských úveroch“ a iné sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila

v stovkách sťažností, o ktorých už ústavný súd v minulosti rozhodol tak, že ich vo vzťahu

k odvolacím súdom odmietol ako zjavne neopodstatnené (napr. sp. zn.

z 31. mája 2011, sp. zn. z 20. októbra 2011, sp. zn.

zo 7. septembra 2011, sp. zn. z 22. augusta 2012), keď v odôvodnení týchto

rozhodnutí (okrem iného) uviedol, že považuje za ústavne akceptovateľný právny názor

odvolacích súdov, že nespôsobilý exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) je dôvodom

na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, resp. na zastavenie exekučného konania, že tieto

súdy aplikovali na vec sa vzťahujúce všeobecne záväzné právne predpisy (zákony) podľa

ich obsahu a rozhodli aj v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. z 27. januára 1997 publikovaný

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. R 58/1997), a teda že rozhodnutie odvolacieho súdu nezasahuje

neprípustným spôsobom do práv sťažovateľky, porušenie ktorých namietala. Keďže dôvody

odmietnutia analogických sťažností sú sťažovateľke dobre známe, ústavný súd ich v danom

prípade nepovažoval za potrebné duplicitne citovať a sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

11. Ústavný súd ďalej konštatuje, že je zarážajúce, že sťažovateľka, ktorá je právne

zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nerešpektuje ,

a napriek viacerým upozorneniam (napr. , ,

a iné) naďalej predkladá také sťažnosti, ktoré neobsahujú náležitosti

ustanovené citovaným zákonom. V posudzovanom prípade síce sťažovateľka v petite

sťažnosti označila rozhodnutie krajského súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej

označených práv, a zároveň na úvodnej strane svojej sťažnosti uvádza ako prílohy

„dokumenty podľa textu“, no napriek tomu ústavnému súdu (okrem splnomocnenia) žiadne

písomné podklady nedoručila, v sťažnosti dokonca ani neidentifikovala osobu dlžníka.

Keďže nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov

ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti, sťažnosť sťažovateľky

odmietol podľa aj z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

12. K doplneniu sťažovateľky ústavný súd iba poznamenáva, že novela Exekučného

poriadku, ku ktorej došlo , nadobudla účinnosť 9. augusta 2012

a konanie napadnuté v sťažnosti bolo právoplatne ukončené pred týmto dátumom.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012