Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 166/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť F. K., zastúpeného

JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r. o., Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Dušana Divka, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a

a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. z 29. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2013

doručená sťažnosť F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. mája 2013 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol

potvrdený rozsudok Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C

99/2011 zo 14. februára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu zo 14. februára 2012“),

ktorým bol jeho návrh na určenie vlastníckeho práva k parcele... zastavané plochy

2

a nádvoria o výmere 737 m, zapísanej na LV..., zamietnutý. Sťažovateľ ďalej uvádza, že

predmetný pozemok „kúpnou zmluvou uzavretou podľa § 588 a nasl. Občianskeho

zákonníka odpredal manželom V. K... a... P. K... za dohodnutú kúpnu cenu 350 000,- Sk dňa

29. 10. 2008 do ich BSM.

V čl. III. uvedenej kúpnej zmluvy sme si dohodli v zmysle , že ak do uvedenej

doby zaplatenia kúpnej ceny v lehote do 6 týždňov nebude uhradená kúpna cena, mám

právo od tejto zmluvy odstúpiť a zmluva sa od začiatku zrušuje. Okresný súd zaujal ten

právny názor, že sme nemali ako účastníci kúpnej zmluvy vôľu uzatvoriť riadnu kúpnu

zmluvu podľa a že sme zastierali darovanie tohto pozemku, čo vyvodil z výsluchu

svedkyne Š. H. a z výpovede V. K..., navrhovateľa v konaní o vyporiadaní BSM

na Okresnom súde Považská Bystrica. Prvostupňový súd ustálil, že ide o darovanie, že

zmluva splna náležitosti darovacej zmluvy, keďže je písomná a nehnuteľnosť je náležite

špecifikovaná, preto podľa ) ods. 2 kúpna zmluva neplatná a piati zmluva

darovacia a že v tomto smere je potom neplatné aj dojednanie o práve kupujúceho odstúpiť

od kúpnej zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny v dohodnutej lehote splatnosti, a preto aj

následné odstúpenie navrhovateľa od zmluvy je právne irelevantné a uvedeným spôsobom,

že nemohlo prísť k obnoveniu vlastníckeho práva mňa, navrhovateľa.“.

S uvedeným právnym názorom prvostupňového súdu sťažovateľ nesúhlasil, preto

podal proti nemu odvolanie, ktoré odvolací súd prerokoval, dospejúc k názoru, že

„prvostupňový súd správne vec posúdil, že išlo o simulovaný právny úkon a že úmyslom

účastníkov konania nebolo uzatvorenie kúpnej zmluvy. Preto prvostupňové rozhodnutie

potvrdil...“.

Sťažovateľ zastáva názor, že „uvedenými súdnymi rozhodnutiami a najmä rozsudkom

Krajského súdu Trenčín som bol pozbavený vlastníctva proti mojej vôli,

pretože uvedený pozemok som v žiadnom prípade nedaroval manželom V. a P. K., pretože

darovať by som to mohol len do ich podielového spoluvlastníctva, pretože bezpodielové

spoluvlastníctvo pri darovaní nemôže zo zákona vzniknúť“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „v žiadnom prípade nešlo o zastieraciu darovaciu

zmluvu. Týmto postupom som bol zbavený vlastníctva, a preto sa domáha(m) ochrany

na Ústavnom súde SR, keďže som bol pozbavený svojich vlastníckych práv súdom v zmysle

SR a takto mi nebola zabezpečená ochrana mojich práv, ktoré

garantujú , a ods. 4, a SR.

Zároveň sa domnievam, že Ústavný súd SR je oprávnený skúmať postup a rozhodnutie

všeobecného súdu aj z hľadiska práv zaručených spojený s

SR a Protokolu č. 1, čo v konaní pred všeobecným súdom nedošlo k porušeniu iných práv

ako procesných.“.

Sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že „došlo k porušeniu vyššie uvedených článkov

SR a Dohovoru, t. j. že rozsudkom Krajského súdu Trenčín bol porušený princíp

rovnosti zbraní a podávaní argumentov pred súdom prvého stupňa, načo odvolací súd

neprihliadol“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR,

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čí. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo

vlastniť majetok podľa SR a podľa Listiny základných práv

a slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Trenčín

-97 zo dňa 29. 05. 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Trenčín -97 zo dňa 29. 05. 2013 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €,

ktoré je Krajský súd Trenčín povinný vyplatiť k rukám sťažovateľa do 30 dní od dňa

právoplatnosti toho nálezu.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy tohto konania

a právneho zastupovania na účet právneho zástupcu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu, resp. jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, ,

, , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

sťažovateľa, ktorý je v danom prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia,

ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (vyslovenia porušenia jeho základných práv

podľa a , ako aj podľa a listiny

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu), a to vo vzťahu

k subjektu, ktorý sťažovateľ označil ako porušovateľa označených základných práv a slobôd

(krajského súdu). Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 4

a ), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa

ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a podľa a listiny, ako aj práv podľa

ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, ktorým

bol potvrdený rozsudok okresného súdu zo 14. februára 2011 o zamietnutí návrhu

sťažovateľa na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa

zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základných práv podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno zistiť podstatnú odlišnosť ().

Sťažovateľ namieta, že proces uzavretia spornej kúpnej zmluvy tak, ako ho

vyhodnotili všeobecné súdy, odporuje tak právu, ako aj logike a vykonanému dokazovaniu,

ale tiež „aj faktickej skutočnosti“. V sťažnosti predkladá svoj výklad skutkového deja

a dospieva k názoru o nesprávnosti právnych záverov krajského súdu, ktorý skutkový stav

vyhodnotil a posúdil odlišne od neho.

Sťažovateľova právna argumentácia vzťahujúca sa na okolnosti, za ktorých bola

kúpna zmluva uzatvorená, bola už obsahom ním podaného odvolania proti prvostupňovému

rozsudku. Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie, či krajský súd napadnutým

rozsudkom, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, mohol porušiť sťažovateľom

v sťažnosti označené základné práva podľa a listiny a práva podľa dohovoru tým, že

by sa jeho argumentmi adekvátne nezaoberal a nevysporiadal sa s nimi.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu č. k.

-65 zo 14. februára 2012, ktorým bol návrh sťažovateľa na určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (pozemku) zamietnutý, a v tejto súvislosti považoval

za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

«Kúpnou zmluvou a výpisom z LV... pre k. ú... bolo preukázané, že navrhovateľ ako

predávajúci a odporcovia ako kupujúci, manželia uzatvorili dňa 29. 10. 2008 kúpnu zmluvu,

predmetom ktorej bol pozemok parc. reg. C č. 1713 zastavané plochy a nádvoria o výmere

2

737 mv k. ú... Kúpna cena bola zmluvne dojednaná na sumu 350.000,- Sk a mala byť

v celosti zaplatená prostredníctvom hypotekárneho úveru v lehote 6 týždňov od podpisu

zmluvy. Pre prípad, že by kúpna cena nebola zaplatená a ani nedôjde k dohode medzi

účastníkmi zmluvy o inej lehote plnenia, bolo dohodnuté, že predávajúci je oprávnený od

zmluvy odstúpiť, čím sa zmluva od počiatku zrušuje, Odporcovia boli titulom tejto kúpnej

zmluvy zapísaní ako bezpodieloví spoluvlastníci predmetného pozemku v katastri

nehnuteľností.

Zo zhodných výpovedí účastníkov vyplynulo, že kúpna cena dojednaná vo vyššie

uvedenej kúpnej zmluve nebola doposiaľ zo strany odporcov ako kupujúcich zaplatená.

Listom zo dňa 2. marca 2011 navrhovateľ ako kupujúci od kúpnej zmluvy odstúpil

s odôvodnením, že doposiaľ mu nebola zaplatená dojednaná kúpna zmluva. Na liste

adresovanom odporcovi 2) odporca 2) svojím podpisom potvrdil, že s odstúpením

navrhovateľa od kúpnej zmluvy plne súhlasí a žiada aby bol navrhovateľ opäť zapísaný ako

vlastník predmetného pozemku v katastri nehnuteľností. Na liste adresovanej odporkyni 1)

zostalo rovnaké vyhlásenie odporkyňou 1) nepodpísané, pričom podľa doručenky

podpísanej odporkyňou 1) táto odstúpenie od zmluvy prevzala dňa 4. 3. 2011.

Na vysvetlenie, prečo navrhovateľ odstúpil od kúpnej zmluvy až viac ako dva roky po tom,

čo mu pre nezaplatenie kúpnej ceny vzniklo právo od zmluvy odstúpiť, navrhovateľ súdu

uviedol, že syn, odporca 2) mu hovoril, že peniaze na zaplatenie nemajú, on preto čakal, ale

potom prišiel rozvod, navrhovateľ sa stal nezamestnaným a bál sa, že nebude mať ani

peniaze ani pozemok. Z výpovede odporkyne 1) mal pritom súd za preukázané, že

k odstúpeniu navrhovateľa od zmluvy došlo až po tom, čo si odporkyňa po rozvode

manželstva s odporcom 2) podal dňa 8. 12. 2010 návrh na súdne vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. K rozvodu manželstva odporcov došlo podľa

zhodných výpovedí odporcov v marci 2010, , pričom podľa výpovede

odporkyne 1) odporca 2) odišiel zo spoločnej domácnosti v októbri 2009.

Navrhovateľ a odporca 2), syn navrhovateľa, zhodne vypovedali, že v danom prípade

sa jednalo o riadnu kúpnu zmluvu, navrhovateľ nemal v úmysle predmetný pozemok

odporcom darovať, chcel ho predať a rovnako tak odporcovia ho chceli od neho kúpiť.

Uvedené potvrdzovala aj svedkyňa V. K., manželka navrhovateľa a matka odporcu 2), ktorá

vypovedala, že o predaji pozemku sa dozvedela až keď bola kúpna zmluva podpísaná,

predtým o tom nevedela, manžel a syn jej ju ukázali, ona si ju prečítala a vedela, že

odporcovia mali za pozemok zaplatiť kúpnu cenu. Svedkyňa vypovedala, že o to, či kúpna

cena bola odporcami zaplatená sa nestarala a nevie ani o tom, či manžel vyzýval odporcov

na jej zaplatenie. Svoju faktickú neinformovanosť o prevode pozemku a o platení kúpnej

ceny svedkyňa vysvetľovala tým, že aj keď s manželom žijú 47 rokov v dobrom manželstve,

pozemok bol jeho, získal ho dedením a bola medzi nimi dohoda, že každý z nich si bude

so svojím dedičstvom robiť čo chce a druhý sa mu do toho nebude starať.

Uvedeným tvrdeniam navrhovateľa, odporcu 2) a svedkyne V. K. súd neuveril.

Z výsluchu odporkyne 1) a jej matky, svedkyne Š. H. totiž vyplynulo, že odporcovia mali

o pozemok navrhovateľa záujem, chceli na ňom stavať a s navrhovateľom sa dohodli, že im

ho daruje ale urobia to tak, že formálne uzatvoria na pozemok kúpnu zmluvu, aby mohli

na kúpnu cenu pozemku dostať hypotekárny úver, ktorý použijú na stavbu. Uvedeným

spôsobom už odporcovia predtým nadobudli od svedkyne Š. H. jej trojizbový byt. Aj tu

uzatvorili formálne kúpnu zmluvu a hypotekárny úver, ktorý banka vyplatila svedkyni

na kúpnu cenu bytu, svedkyňa odovzdala odporcom. Tieto skutočnosti tvrdila svedkyňa Š.

H. už vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 15. 8. 2011 v konaní o vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov – odporcov, ktoré je vedené na Okresnom súde

Považská Bystrica pod sp. zn. . Tieto tvrdenia potvrdzovala nepriamo

vo svojej výpovedi v konaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov

na rovnakom pojednávaní aj svedkyňa V. K., ktorá tam vypovedala, že odporcovia, keď si

brali hypotéku, prišli za jej mužom, že potrebujú mať na seba napísaný aj predmetný

pozemok.

Z výpovedí navrhovateľa, odporcu 2) a svedkyne V. K. mal súd za preukázané, že

navrhovateľ a menovaná svedkyňa darovali svojmu synovi, odporcovi 2) počas trvania jeho

manželstva s odporkyňou 1) rodinný dom, ktorý im on potom daroval späť. Aj keď

odporca 2) a menovaná svedkyňa vypovedali, že k spätnému darovaniu domu prišlo preto,

že odporkyňa 1) začala hovoriť, že by aj tento dom mal byť založený v prospech banky

z dôvodu hypotéky, týmto tvrdeniam súd neuveril, pretože menovaná svedkyňa v konaní

o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov – odporcov na Okresnom súde

Považská Bystrica na už vyššie uvedenom pojednávaní vypovedala, že sa tak stalo preto, že

sa navrhovateľ a svedkyňa báli, aby o dom neprišli, keď sa syn rozvádza. Tomu, že

skutočným dôvodom spätného darovania domu bol rozvod odporcov, svedčí aj výpoveď

navrhovateľa, ktorý uviedol, že sa s manželkou, menovanou svedkyňou dohodli, že keď si

syn, odporca 2) všetko s odporkyňou 1) vysporiada, tak mu dom zasa vrátia späť.

Podľa ak právnym úkonom má byť zastretý iný

právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky

jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči

účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

Podľa z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu

povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy

prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu.

Podľa a darovacou zmluvou darca niečo

bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.

Darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej

veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.

Po posúdení výsledkov vykonaného dokazovania v zmysle citovaných ustanovení

dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom

2

pozemku – parcely reg. C č. 1713, zastavané plochy a nádvoria o výmere 737 mzapísanej

na LV... pre k. ú... z dôvodu, že platne odstúpil od kúpnej zmluvy, ktorou predmetnú

nehnuteľnosť previedol do vlastníctva odporcov. Dôvodom na odstúpenie od kúpnej zmluvy

mala byť skutočnosť, že odporcovia nezaplatili dojednanú kúpnu cenu v lehote jej

splatnosti, teda do 6 týždňov od podpisu kúpnej zmluvy /29. 10. 2008/.

Podľa výsledkov vykonaného dokazovania súd usudzuje, že v danom prípade

účastníci nemali vôľu uzatvoriť riadnu kúpnu zmluvu podľa ,

teda nemali vôľu previesť za odplatu vlastnícke právo k predmetnému pozemku

z navrhovateľa na odporcov. V skutočnosti účastníci zastierali darovanie tohto pozemku

odporcom zo strany navrhovateľa a dôvodom ich konania bola snaha získať hypotekárny

úver. Tieto skutočnosti mal súd za preukázané z výpovedí odporkyne 1) a jej matky,

svedkyne Š. H., ale aj z výpovede svedkyne V. K., manželky navrhovateľa v konaní

o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré je vedené na Okresnom

súde Považská Bystrica. Rovnako tomuto záveru zodpovedá aj predchádzajúce preukázané

konanie odporcov, ktorý rovnakým spôsobom, darovaním, ktoré zastreli kúpnou zmluvou,

získali aj byt od matky odporkyne, svedkyne H. Uvedenému záveru ďalej svedčí aj to, že

navrhovateľ pristúpil k odstúpeniu od kúpnej zmluvy až po viac ako dvoch rokoch po tom,

čo uplynula lehota na zaplatenie kúpnej ceny, pričom to bolo v čase, kedy už boli

odporcovia rozvedený a na návrh odporkyne 1) začalo konania o vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov – odporcov, ktorého súčasťou je aj predmetný

pozemok. Bolo aj preukázané, že navrhovateľ a jeho manželka, svedkyňa V. K. darovali

svojmu synovi – odporcovi 2) počas trvania manželstva rodinný dom a on im ho neskôr

daroval späť, pretože sa rozvádzal s odporkyňou 1) /tvrdenia odporcu 2) a svedkyne V. K.

o inom dôvode spätného darovania domu boli vyvrátené predchádzajúcou výpoveďou

menovanej svedkyne v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov

a nepriamo aj výpoveďou navrhovateľa, podľa ktorej dom bude opäť darovaný

odporcovi 2) po tom, čo sa vysporiada s odporkyňou 1)/. Takéto konanie potom môže

nasvedčovať, že aj ohľadne predmetného pozemku konajú zúčastnení účelovo.

Posúdiac všetky uvedené skutočnosti jednotlivo i v ich vzájomnej spojitosti dospel

súd k záveru, že kúpna zmluva, ktorú účastníci uzatvorili dňa 29. 10. 2008 kúpnu zmluvu,

predmetom ktorej bol pozemok parc. reg. C č. 1713 zastavané plochy a nádvoria o výmere

2

737 mv k. ú... je v skutočnosti zastieracím právnym úkonom, ktorý zastiera darovanie

predmetného pozemku. Keďže toto darovanie spĺňa náležitostí darovacej zmluvy podľa

/zmluva je písomná a darovávaná nehnuteľnosť je náležite

špecifikovaná/ a darovanie podľa súdu aj zodpovedalo vôli všetkých zúčastnených, v zmysle

je kúpna zmluva neplatná a platí zmluva darovacia.

V tomto zmysle je potom neplatné aj dojednanie o práve kupujúceho odstúpiť od kúpnej

zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny v dohodnutej lehote splatnosti, a preto aj následné

odstúpenie navrhovateľa od zmluvy je právne irelevantné. Uvedeným spôsobom teda

nemohlo prísť k obnoveniu vlastníckeho práva navrhovateľa k predmetnému pozemku,

a preto je návrh navrhovateľa nedôvodný. Súd tak návrh navrhovateľa zamietol.»

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu

zo 14. februára 2012. V relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

„Súd prvého stupňa správne v prejednávanej veci posúdil daný právny úkon

účastníkov konania ako simulovaný právny úkon tak ako to predpokladá ust. § 41a ods. 2

a následne vo veci uzavrel, že úmyslom účastníkov konania nebolo uzatvoriť kúpnu

zmluvu ako deklaroval v konaní navrhovateľ a odporca 2/, ale úmyslom účastníkov konania

pri prevode danej spornej nehnuteľnosti bolo práve uzatvoriť darovaciu zmluvu. Tieto

okolnosti vyplývajú z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa, kde sa súd

prvého stupňa vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami na strane účastníkov

konania. Súd prvého stupňa riadne zdôvodnil, prečo tvrdeniam navrhovateľa a odporcu 2/

ako aj svedkyne V. K. neuveril. Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s výpoveďou

odporkyne 1/ a jej matky, avšak vychádzal nielen z výpovedí účastníčky konania navrhnutej

svedkyne, ale aj z ďalších úkonov, ktoré medzi účastníkmi prebehli. Časový a logický sled

jednotlivých udalostí a úkonov, ktoré sa v danom období odohrali jednoznačne nasvedčujú

tomu, že k podaniu tejto žaloby došlo práve v dôsledku toho, že odporcovia 1/, 2/ sa

rozviedli, v dôsledku čoho dospel navrhovateľ k záveru, že odstúpi od danej zmluvy.

Na druhej strane z vykonaného dokazovania je však zrejmé, že odporcovia 1/, 2/ nikdy

nemali v úmysle vyplatiť kúpnu cenu za danú nehnuteľnosť a pokiaľ vychádzame z výpovede

samotného odporcu 2/, ktorý pred súdom prvého stupňa konštatoval, že účastníci získali dva

hypotekárne úvery, pričom s druhým hypotekárnym úverom, z ktorého mal byť eventuálne

vyplatený daný sporný pozemok, mal on aj keď po určitú krátku dispozičné právo v tomto

smere mu nič nebránilo v tom, aby v prípade ak medzi účastníkmi bola naozaj dohodnutá

kúpna zmluva, túto kúpnu cenu za daný pozemok svojmu otcovi vyplatil. Pokiaľ tak neurobil

v kontexte s ďalšími udalosťami, ktoré sa udiali medzi účastníkmi konania ako aj v kontexte

s tým, že medzičasom došlo k rozvodu manželstva odporcov 1/, 2/ ako aj v kontexte s tým, že

tak ako daroval navrhovateľ odporcom 1/, 2/ spornú nehnuteľnosť tak aj darovala byt

matka odporkyne 1/, pričom oba úkony boli zastreté kúpnou zmluvou za účelom získania

hypotekárnych úverov v kontexte s výsluchom účastníkov konania, svedkov ako aj

jednotlivými listinami založenými v spise v konečnom dôsledku súd prvého stupňa správne

uzavrel, že sa jednalo o simulovaný právny úkon a z tohto dôvodu potom samotné

odstúpenie od zmluvy zo strany navrhovateľa voči odporcom 1/, 2/ z titulu nevyplatenia

kúpnej ceny za stavu, kedy považujeme danú darovaciu zmluvu za platnú a účinnú, je

v konečnom dôsledku irelevantné a návrh ako taký je nedôvodný.

Preto podľa je z hľadiska právneho posúdenia zrejmé, že bola

uzavretá zastrená darovacia zmluva, ktorá je platná, pretože zodpovedá vôli jej účastníkov

a má aj ďalšie predpokladané náležitosti, pretože spĺňa požiadavok písomnej formy

a rovnako bola zavkladovaná katastrom nehnuteľností.“

Vo zvyšnej časti sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil s „vecne správnym

a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré zároveň poukazuje ako to

predpokladá ust. “, a ďalej konštatoval, že „Nie je pravdou, že by sa

súd prvého stupňa nezaoberal jednotlivými rozpormi vo výpovediach ako svedkov

navrhnutých navrhovateľom, tak aj svedkov navrhnutých odporkyňou 1/. Rovnako nie je

pravdou, že by rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo nedostatočne a nezrozumiteľne

odôvodnené, pretože práve toto rozhodnutie súdu prvého stupňa skutkovo reagovalo

na všetky námietky a výhrady zo strany účastníkov konania. Faktom je, že je právom

účastníka toho ktorého záväzkového vzťahu od zmluvy odstúpiť v lehote do troch rokov,

pokiaľ si to účastníci dohodli a v tomto prípade pokiaľ niekto odstúpi od zmluvy po viac ako

dvoch rokov nemožno to považovať za zneužitie práva, avšak na druhej strane k platnému

odstúpeniu od zmluvy by mohlo dôjsť jedine za predpokladu, že by účastníci mali v úmysle

skutočne kúpnu zmluvu uzavrieť. Keďže vykonaným dokazovaním nebola táto skutočnosť

preukázaná a naopak bol preukázaný simulovaný právny úkon, kedy kúpnou zmluvou sa

zastierala zmluva darovacia takéto námietky zo strany odporcu v odvolaní neobstoja.“.

V danom prípade k námietkam sťažovateľa vyjadreným v jeho odvolaní zaujal

podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd, pričom z citovanej časti

jeho odôvodnenia vyplýva, že sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi

prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, ktoré ešte doplnil na zdôraznenie jeho

správnosti, t. j. postupoval v súlade s (ďalej

aj „OSP“).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd potom, ako dospel k názoru, že okresný súd

vykonal vo veci pomerne rozsiahle dokazovanie (postupujúc v súlade so zásadou voľného

hodnotenia dôkazov obsiahnutou v ) a na základe takto vykonaného dokazovania

dostatočne zistil skutkový stav veci (predovšetkým, pokiaľ ide o prejav skutočnej vôle

účastníkov zmluvy), zamietajúci prvostupňový rozsudok potvrdil ako vecne správny. Podľa

názoru ústavného súdu boli všetky v konaní vykonané dôkazy riadne vyhodnotené z hľadiska

ich závažnosti, zákonnosti a vierohodnosti a v takto vykonanom vyhodnotení nemožno zistiť

logický rozpor, prípadne zjavné priklonenie sa v prospech iba jednej zo strán konania.

Pokiaľ všeobecný súd postupoval v súlade s ustanoveniami ,

ústavnému súdu neprislúcha, aby opätovne „prehodnocoval“ hodnotenie dôkazov

všeobecným súdom. Úlohou ústavného súdu zásadne nie je posudzovať celkovú zákonnosť

rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť podaná, ale jeho úlohou pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je zistiť, či napadnutým rozhodnutím mohlo byť zasiahnuté

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv

alebo slobôd sťažovateľa. V tomto zmysle sa ústavný súd nezaoberá právnou

argumentáciou všeobecných súdov, ale iba ústavnoprávnymi aspektmi konkrétnej veci

().

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, porušenia

ktorých sa sťažovateľ dovoláva, neznamená, že je jednotlivcovi zaručované priamo

a bezprostredne právo na také rozhodnutie, ktoré zodpovedá jeho názoru, ale mu je

garantované právo na spravodlivé občianske súdne konanie, v ktorom sa uplatňujú zásady

súdneho rozhodovania v súlade so zákonom a ústavnými princípmi. Sťažovateľ mal v konaní

nepochybne možnosť uplatniť pred súdmi oboch stupňov všetky procesné prostriedky na

obhájenie svojich práv. Skutočnosť, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na právnom

názore, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, neznamená, že je jeho sťažnosť dôvodná

(obdobne napr. m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti ešte

pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, prehľadné a zrozumiteľne vysvetlené, a preto

aj ústavne akceptovateľné. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní

rozhodnutia prvostupňového súdu za ústavne konformný prejav nezávislého súdneho

rozhodovania s ústavným kritériám zodpovedajúcou mierou interpretácie na vec

aplikovaných zákonných ustanovení a vylučujúci možnosť porušenia základného práva

sťažovateľa podľa a listiny a práva podľa

dohovoru.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu a namietaným porušením v sťažnosti označených práv, sťažnosť v časti

namietaného porušenie základných práv sťažovateľa podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2

pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

Napokon sa ústavný súd zaoberal aj namietaným porušením základného práva

sťažovateľa vlastniť majetok podľa a podľa listiny, ako

aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva

podľa a podľa listiny, ako aj práva podľa

dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie

základného práva podľa a podľa listiny, ako aj práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim

zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými

princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2014