Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 166/2014
PDF · 326.7 KB
No categories available
IV. ÚS 166/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť F. K., zastúpeného
JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r. o., Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Dušana Divka, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 210/2012 z 29. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2013
doručená sťažnosť F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 210/2012 z 29. mája 2013 (ďalej len
„napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol
potvrdený rozsudok Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C
99/2011 zo 14. februára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu zo 14. februára 2012“),
ktorým bol jeho návrh na určenie vlastníckeho práva k parcele... zastavané plochy
2
a nádvoria o výmere 737 m, zapísanej na LV..., zamietnutý. Sťažovateľ ďalej uvádza, že
predmetný pozemok „kúpnou zmluvou uzavretou podľa § 588 a nasl. Občianskeho
zákonníka odpredal manželom V. K... a... P. K... za dohodnutú kúpnu cenu 350 000,- Sk dňa
29. 10. 2008 do ich BSM.
V čl. III. uvedenej kúpnej zmluvy sme si dohodli v zmysle § 48 OZ, že ak do uvedenej
doby zaplatenia kúpnej ceny v lehote do 6 týždňov nebude uhradená kúpna cena, mám
právo od tejto zmluvy odstúpiť a zmluva sa od začiatku zrušuje. Okresný súd zaujal ten
právny názor, že sme nemali ako účastníci kúpnej zmluvy vôľu uzatvoriť riadnu kúpnu
zmluvu podľa § 588 OZ a že sme zastierali darovanie tohto pozemku, čo vyvodil z výsluchu
svedkyne Š. H. a z výpovede V. K..., navrhovateľa v konaní o vyporiadaní BSM
na Okresnom súde Považská Bystrica. Prvostupňový súd ustálil, že ide o darovanie, že
zmluva splna náležitosti darovacej zmluvy, keďže je písomná a nehnuteľnosť je náležite
špecifikovaná, preto podľa § 41a) ods. 2 OZ kúpna zmluva neplatná a piati zmluva
darovacia a že v tomto smere je potom neplatné aj dojednanie o práve kupujúceho odstúpiť
od kúpnej zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny v dohodnutej lehote splatnosti, a preto aj
následné odstúpenie navrhovateľa od zmluvy je právne irelevantné a uvedeným spôsobom,
že nemohlo prísť k obnoveniu vlastníckeho práva mňa, navrhovateľa.“.
S uvedeným právnym názorom prvostupňového súdu sťažovateľ nesúhlasil, preto
podal proti nemu odvolanie, ktoré odvolací súd prerokoval, dospejúc k názoru, že
„prvostupňový súd správne vec posúdil, že išlo o simulovaný právny úkon a že úmyslom
účastníkov konania nebolo uzatvorenie kúpnej zmluvy. Preto prvostupňové rozhodnutie
potvrdil...“.
Sťažovateľ zastáva názor, že „uvedenými súdnymi rozhodnutiami a najmä rozsudkom
Krajského súdu Trenčín 17 Co 210/2012 som bol pozbavený vlastníctva proti mojej vôli,
pretože uvedený pozemok som v žiadnom prípade nedaroval manželom V. a P. K., pretože
darovať by som to mohol len do ich podielového spoluvlastníctva, pretože bezpodielové
spoluvlastníctvo pri darovaní nemôže zo zákona vzniknúť“.
Sťažovateľ je toho názoru, že „v žiadnom prípade nešlo o zastieraciu darovaciu
zmluvu. Týmto postupom som bol zbavený vlastníctva, a preto sa domáha(m) ochrany
na Ústavnom súde SR, keďže som bol pozbavený svojich vlastníckych práv súdom v zmysle
čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a takto mi nebola zabezpečená ochrana mojich práv, ktoré
garantujú čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Zároveň sa domnievam, že Ústavný súd SR je oprávnený skúmať postup a rozhodnutie
všeobecného súdu aj z hľadiska práv zaručených čl. 20 ods. 1 spojený s čl. 13 ods. 4 Ústavy
SR a Protokolu č. 1, čo v konaní pred všeobecným súdom nedošlo k porušeniu iných práv
ako procesných.“.
Sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že „došlo k porušeniu vyššie uvedených článkov
Ústavy SR a Dohovoru, t. j. že rozsudkom Krajského súdu Trenčín bol porušený princíp
rovnosti zbraní a podávaní argumentov pred súdom prvého stupňa, načo odvolací súd
neprihliadol“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čí. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Trenčín
17 Co 210/2012-97 zo dňa 29. 05. 2013 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu Trenčín 17 Co 210/2012-97 zo dňa 29. 05. 2013 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €,
ktoré je Krajský súd Trenčín povinný vyplatiť k rukám sťažovateľa do 30 dní od dňa
právoplatnosti toho nálezu.
4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy tohto konania
a právneho zastupovania na účet právneho zástupcu...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu, resp. jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
sťažovateľa, ktorý je v danom prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.
Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia,
ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (vyslovenia porušenia jeho základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu), a to vo vzťahu
k subjektu, ktorý sťažovateľ označil ako porušovateľa označených základných práv a slobôd
(krajského súdu). Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 4
a čl. 48 ods. 2 ústavy), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa
ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04,
III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, ktorým
bol potvrdený rozsudok okresného súdu zo 14. februára 2011 o zamietnutí návrhu
sťažovateľa na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa
zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno zistiť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Sťažovateľ namieta, že proces uzavretia spornej kúpnej zmluvy tak, ako ho
vyhodnotili všeobecné súdy, odporuje tak právu, ako aj logike a vykonanému dokazovaniu,
ale tiež „aj faktickej skutočnosti“. V sťažnosti predkladá svoj výklad skutkového deja
a dospieva k názoru o nesprávnosti právnych záverov krajského súdu, ktorý skutkový stav
vyhodnotil a posúdil odlišne od neho.
Sťažovateľova právna argumentácia vzťahujúca sa na okolnosti, za ktorých bola
kúpna zmluva uzatvorená, bola už obsahom ním podaného odvolania proti prvostupňovému
rozsudku. Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie, či krajský súd napadnutým
rozsudkom, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, mohol porušiť sťažovateľom
v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru tým, že
by sa jeho argumentmi adekvátne nezaoberal a nevysporiadal sa s nimi.
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu č. k.
15 C 99/2011-65 zo 14. februára 2012, ktorým bol návrh sťažovateľa na určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (pozemku) zamietnutý, a v tejto súvislosti považoval
za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:
«Kúpnou zmluvou a výpisom z LV... pre k. ú... bolo preukázané, že navrhovateľ ako
predávajúci a odporcovia ako kupujúci, manželia uzatvorili dňa 29. 10. 2008 kúpnu zmluvu,
predmetom ktorej bol pozemok parc. reg. C č. 1713 zastavané plochy a nádvoria o výmere
2
737 mv k. ú... Kúpna cena bola zmluvne dojednaná na sumu 350.000,- Sk a mala byť
v celosti zaplatená prostredníctvom hypotekárneho úveru v lehote 6 týždňov od podpisu
zmluvy. Pre prípad, že by kúpna cena nebola zaplatená a ani nedôjde k dohode medzi
účastníkmi zmluvy o inej lehote plnenia, bolo dohodnuté, že predávajúci je oprávnený od
zmluvy odstúpiť, čím sa zmluva od počiatku zrušuje, Odporcovia boli titulom tejto kúpnej
zmluvy zapísaní ako bezpodieloví spoluvlastníci predmetného pozemku v katastri
nehnuteľností.
Zo zhodných výpovedí účastníkov vyplynulo, že kúpna cena dojednaná vo vyššie
uvedenej kúpnej zmluve nebola doposiaľ zo strany odporcov ako kupujúcich zaplatená.
Listom zo dňa 2. marca 2011 navrhovateľ ako kupujúci od kúpnej zmluvy odstúpil
s odôvodnením, že doposiaľ mu nebola zaplatená dojednaná kúpna zmluva. Na liste
adresovanom odporcovi 2) odporca 2) svojím podpisom potvrdil, že s odstúpením
navrhovateľa od kúpnej zmluvy plne súhlasí a žiada aby bol navrhovateľ opäť zapísaný ako
vlastník predmetného pozemku v katastri nehnuteľností. Na liste adresovanej odporkyni 1)
zostalo rovnaké vyhlásenie odporkyňou 1) nepodpísané, pričom podľa doručenky
podpísanej odporkyňou 1) táto odstúpenie od zmluvy prevzala dňa 4. 3. 2011.
Na vysvetlenie, prečo navrhovateľ odstúpil od kúpnej zmluvy až viac ako dva roky po tom,
čo mu pre nezaplatenie kúpnej ceny vzniklo právo od zmluvy odstúpiť, navrhovateľ súdu
uviedol, že syn, odporca 2) mu hovoril, že peniaze na zaplatenie nemajú, on preto čakal, ale
potom prišiel rozvod, navrhovateľ sa stal nezamestnaným a bál sa, že nebude mať ani
peniaze ani pozemok. Z výpovede odporkyne 1) mal pritom súd za preukázané, že
k odstúpeniu navrhovateľa od zmluvy došlo až po tom, čo si odporkyňa po rozvode
manželstva s odporcom 2) podal dňa 8. 12. 2010 návrh na súdne vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. K rozvodu manželstva odporcov došlo podľa
zhodných výpovedí odporcov v marci 2010, 15 C/99/2011, pričom podľa výpovede
odporkyne 1) odporca 2) odišiel zo spoločnej domácnosti v októbri 2009.
Navrhovateľ a odporca 2), syn navrhovateľa, zhodne vypovedali, že v danom prípade
sa jednalo o riadnu kúpnu zmluvu, navrhovateľ nemal v úmysle predmetný pozemok
odporcom darovať, chcel ho predať a rovnako tak odporcovia ho chceli od neho kúpiť.
Uvedené potvrdzovala aj svedkyňa V. K., manželka navrhovateľa a matka odporcu 2), ktorá
vypovedala, že o predaji pozemku sa dozvedela až keď bola kúpna zmluva podpísaná,
predtým o tom nevedela, manžel a syn jej ju ukázali, ona si ju prečítala a vedela, že
odporcovia mali za pozemok zaplatiť kúpnu cenu. Svedkyňa vypovedala, že o to, či kúpna
cena bola odporcami zaplatená sa nestarala a nevie ani o tom, či manžel vyzýval odporcov
na jej zaplatenie. Svoju faktickú neinformovanosť o prevode pozemku a o platení kúpnej
ceny svedkyňa vysvetľovala tým, že aj keď s manželom žijú 47 rokov v dobrom manželstve,
pozemok bol jeho, získal ho dedením a bola medzi nimi dohoda, že každý z nich si bude
so svojím dedičstvom robiť čo chce a druhý sa mu do toho nebude starať.
Uvedeným tvrdeniam navrhovateľa, odporcu 2) a svedkyne V. K. súd neuveril.
Z výsluchu odporkyne 1) a jej matky, svedkyne Š. H. totiž vyplynulo, že odporcovia mali
o pozemok navrhovateľa záujem, chceli na ňom stavať a s navrhovateľom sa dohodli, že im
ho daruje ale urobia to tak, že formálne uzatvoria na pozemok kúpnu zmluvu, aby mohli
na kúpnu cenu pozemku dostať hypotekárny úver, ktorý použijú na stavbu. Uvedeným
spôsobom už odporcovia predtým nadobudli od svedkyne Š. H. jej trojizbový byt. Aj tu
uzatvorili formálne kúpnu zmluvu a hypotekárny úver, ktorý banka vyplatila svedkyni
na kúpnu cenu bytu, svedkyňa odovzdala odporcom. Tieto skutočnosti tvrdila svedkyňa Š.
H. už vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 15. 8. 2011 v konaní o vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov – odporcov, ktoré je vedené na Okresnom súde
Považská Bystrica pod sp. zn. 5 C/107/2010. Tieto tvrdenia potvrdzovala nepriamo
vo svojej výpovedi v konaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov
na rovnakom pojednávaní aj svedkyňa V. K., ktorá tam vypovedala, že odporcovia, keď si
brali hypotéku, prišli za jej mužom, že potrebujú mať na seba napísaný aj predmetný
pozemok.
Z výpovedí navrhovateľa, odporcu 2) a svedkyne V. K. mal súd za preukázané, že
navrhovateľ a menovaná svedkyňa darovali svojmu synovi, odporcovi 2) počas trvania jeho
manželstva s odporkyňou 1) rodinný dom, ktorý im on potom daroval späť. Aj keď
odporca 2) a menovaná svedkyňa vypovedali, že k spätnému darovaniu domu prišlo preto,
že odporkyňa 1) začala hovoriť, že by aj tento dom mal byť založený v prospech banky
z dôvodu hypotéky, týmto tvrdeniam súd neuveril, pretože menovaná svedkyňa v konaní
o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov – odporcov na Okresnom súde
Považská Bystrica na už vyššie uvedenom pojednávaní vypovedala, že sa tak stalo preto, že
sa navrhovateľ a svedkyňa báli, aby o dom neprišli, keď sa syn rozvádza. Tomu, že
skutočným dôvodom spätného darovania domu bol rozvod odporcov, svedčí aj výpoveď
navrhovateľa, ktorý uviedol, že sa s manželkou, menovanou svedkyňou dohodli, že keď si
syn, odporca 2) všetko s odporkyňou 1) vysporiada, tak mu dom zasa vrátia späť.
Podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka ak právnym úkonom má byť zastretý iný
právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky
jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči
účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.
Podľa § 588 Občianskeho zákonníka z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu
povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy
prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu.
Podľa § 628 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka darovacou zmluvou darca niečo
bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.
Darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej
veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.
Po posúdení výsledkov vykonaného dokazovania v zmysle citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.
Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom
2
pozemku – parcely reg. C č. 1713, zastavané plochy a nádvoria o výmere 737 mzapísanej
na LV... pre k. ú... z dôvodu, že platne odstúpil od kúpnej zmluvy, ktorou predmetnú
nehnuteľnosť previedol do vlastníctva odporcov. Dôvodom na odstúpenie od kúpnej zmluvy
mala byť skutočnosť, že odporcovia nezaplatili dojednanú kúpnu cenu v lehote jej
splatnosti, teda do 6 týždňov od podpisu kúpnej zmluvy /29. 10. 2008/.
Podľa výsledkov vykonaného dokazovania súd usudzuje, že v danom prípade
účastníci nemali vôľu uzatvoriť riadnu kúpnu zmluvu podľa § 588 Občianskeho zákonníka,
teda nemali vôľu previesť za odplatu vlastnícke právo k predmetnému pozemku
z navrhovateľa na odporcov. V skutočnosti účastníci zastierali darovanie tohto pozemku
odporcom zo strany navrhovateľa a dôvodom ich konania bola snaha získať hypotekárny
úver. Tieto skutočnosti mal súd za preukázané z výpovedí odporkyne 1) a jej matky,
svedkyne Š. H., ale aj z výpovede svedkyne V. K., manželky navrhovateľa v konaní
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré je vedené na Okresnom
súde Považská Bystrica. Rovnako tomuto záveru zodpovedá aj predchádzajúce preukázané
konanie odporcov, ktorý rovnakým spôsobom, darovaním, ktoré zastreli kúpnou zmluvou,
získali aj byt od matky odporkyne, svedkyne H. Uvedenému záveru ďalej svedčí aj to, že
navrhovateľ pristúpil k odstúpeniu od kúpnej zmluvy až po viac ako dvoch rokoch po tom,
čo uplynula lehota na zaplatenie kúpnej ceny, pričom to bolo v čase, kedy už boli
odporcovia rozvedený a na návrh odporkyne 1) začalo konania o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov – odporcov, ktorého súčasťou je aj predmetný
pozemok. Bolo aj preukázané, že navrhovateľ a jeho manželka, svedkyňa V. K. darovali
svojmu synovi – odporcovi 2) počas trvania manželstva rodinný dom a on im ho neskôr
daroval späť, pretože sa rozvádzal s odporkyňou 1) /tvrdenia odporcu 2) a svedkyne V. K.
o inom dôvode spätného darovania domu boli vyvrátené predchádzajúcou výpoveďou
menovanej svedkyne v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov
a nepriamo aj výpoveďou navrhovateľa, podľa ktorej dom bude opäť darovaný
odporcovi 2) po tom, čo sa vysporiada s odporkyňou 1)/. Takéto konanie potom môže
nasvedčovať, že aj ohľadne predmetného pozemku konajú zúčastnení účelovo.
Posúdiac všetky uvedené skutočnosti jednotlivo i v ich vzájomnej spojitosti dospel
súd k záveru, že kúpna zmluva, ktorú účastníci uzatvorili dňa 29. 10. 2008 kúpnu zmluvu,
predmetom ktorej bol pozemok parc. reg. C č. 1713 zastavané plochy a nádvoria o výmere
2
737 mv k. ú... je v skutočnosti zastieracím právnym úkonom, ktorý zastiera darovanie
predmetného pozemku. Keďže toto darovanie spĺňa náležitostí darovacej zmluvy podľa
§ 628 Občianskeho zákonníka /zmluva je písomná a darovávaná nehnuteľnosť je náležite
špecifikovaná/ a darovanie podľa súdu aj zodpovedalo vôli všetkých zúčastnených, v zmysle
§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka je kúpna zmluva neplatná a platí zmluva darovacia.
V tomto zmysle je potom neplatné aj dojednanie o práve kupujúceho odstúpiť od kúpnej
zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny v dohodnutej lehote splatnosti, a preto aj následné
odstúpenie navrhovateľa od zmluvy je právne irelevantné. Uvedeným spôsobom teda
nemohlo prísť k obnoveniu vlastníckeho práva navrhovateľa k predmetnému pozemku,
a preto je návrh navrhovateľa nedôvodný. Súd tak návrh navrhovateľa zamietol.»
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu
zo 14. februára 2012. V relevantnej časti odôvodnenia uviedol:
„Súd prvého stupňa správne v prejednávanej veci posúdil daný právny úkon
účastníkov konania ako simulovaný právny úkon tak ako to predpokladá ust. § 41a ods. 2
OZ a následne vo veci uzavrel, že úmyslom účastníkov konania nebolo uzatvoriť kúpnu
zmluvu ako deklaroval v konaní navrhovateľ a odporca 2/, ale úmyslom účastníkov konania
pri prevode danej spornej nehnuteľnosti bolo práve uzatvoriť darovaciu zmluvu. Tieto
okolnosti vyplývajú z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa, kde sa súd
prvého stupňa vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami na strane účastníkov
konania. Súd prvého stupňa riadne zdôvodnil, prečo tvrdeniam navrhovateľa a odporcu 2/
ako aj svedkyne V. K. neuveril. Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s výpoveďou
odporkyne 1/ a jej matky, avšak vychádzal nielen z výpovedí účastníčky konania navrhnutej
svedkyne, ale aj z ďalších úkonov, ktoré medzi účastníkmi prebehli. Časový a logický sled
jednotlivých udalostí a úkonov, ktoré sa v danom období odohrali jednoznačne nasvedčujú
tomu, že k podaniu tejto žaloby došlo práve v dôsledku toho, že odporcovia 1/, 2/ sa
rozviedli, v dôsledku čoho dospel navrhovateľ k záveru, že odstúpi od danej zmluvy.
Na druhej strane z vykonaného dokazovania je však zrejmé, že odporcovia 1/, 2/ nikdy
nemali v úmysle vyplatiť kúpnu cenu za danú nehnuteľnosť a pokiaľ vychádzame z výpovede
samotného odporcu 2/, ktorý pred súdom prvého stupňa konštatoval, že účastníci získali dva
hypotekárne úvery, pričom s druhým hypotekárnym úverom, z ktorého mal byť eventuálne
vyplatený daný sporný pozemok, mal on aj keď po určitú krátku dispozičné právo v tomto
smere mu nič nebránilo v tom, aby v prípade ak medzi účastníkmi bola naozaj dohodnutá
kúpna zmluva, túto kúpnu cenu za daný pozemok svojmu otcovi vyplatil. Pokiaľ tak neurobil
v kontexte s ďalšími udalosťami, ktoré sa udiali medzi účastníkmi konania ako aj v kontexte
s tým, že medzičasom došlo k rozvodu manželstva odporcov 1/, 2/ ako aj v kontexte s tým, že
tak ako daroval navrhovateľ odporcom 1/, 2/ spornú nehnuteľnosť tak aj darovala byt
matka odporkyne 1/, pričom oba úkony boli zastreté kúpnou zmluvou za účelom získania
hypotekárnych úverov v kontexte s výsluchom účastníkov konania, svedkov ako aj
jednotlivými listinami založenými v spise v konečnom dôsledku súd prvého stupňa správne
uzavrel, že sa jednalo o simulovaný právny úkon a z tohto dôvodu potom samotné
odstúpenie od zmluvy zo strany navrhovateľa voči odporcom 1/, 2/ z titulu nevyplatenia
kúpnej ceny za stavu, kedy považujeme danú darovaciu zmluvu za platnú a účinnú, je
v konečnom dôsledku irelevantné a návrh ako taký je nedôvodný.
Preto podľa § 41a ods. 2 OZ je z hľadiska právneho posúdenia zrejmé, že bola
uzavretá zastrená darovacia zmluva, ktorá je platná, pretože zodpovedá vôli jej účastníkov
a má aj ďalšie predpokladané náležitosti, pretože spĺňa požiadavok písomnej formy
a rovnako bola zavkladovaná katastrom nehnuteľností.“
Vo zvyšnej časti sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil s „vecne správnym
a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré zároveň poukazuje ako to
predpokladá ust. § 219 ods. 2 O. s. p.“, a ďalej konštatoval, že „Nie je pravdou, že by sa
súd prvého stupňa nezaoberal jednotlivými rozpormi vo výpovediach ako svedkov
navrhnutých navrhovateľom, tak aj svedkov navrhnutých odporkyňou 1/. Rovnako nie je
pravdou, že by rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo nedostatočne a nezrozumiteľne
odôvodnené, pretože práve toto rozhodnutie súdu prvého stupňa skutkovo reagovalo
na všetky námietky a výhrady zo strany účastníkov konania. Faktom je, že je právom
účastníka toho ktorého záväzkového vzťahu od zmluvy odstúpiť v lehote do troch rokov,
pokiaľ si to účastníci dohodli a v tomto prípade pokiaľ niekto odstúpi od zmluvy po viac ako
dvoch rokov nemožno to považovať za zneužitie práva, avšak na druhej strane k platnému
odstúpeniu od zmluvy by mohlo dôjsť jedine za predpokladu, že by účastníci mali v úmysle
skutočne kúpnu zmluvu uzavrieť. Keďže vykonaným dokazovaním nebola táto skutočnosť
preukázaná a naopak bol preukázaný simulovaný právny úkon, kedy kúpnou zmluvou sa
zastierala zmluva darovacia takéto námietky zo strany odporcu v odvolaní neobstoja.“.
V danom prípade k námietkam sťažovateľa vyjadreným v jeho odvolaní zaujal
podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd, pričom z citovanej časti
jeho odôvodnenia vyplýva, že sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi
prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, ktoré ešte doplnil na zdôraznenie jeho
správnosti, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“).
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd potom, ako dospel k názoru, že okresný súd
vykonal vo veci pomerne rozsiahle dokazovanie (postupujúc v súlade so zásadou voľného
hodnotenia dôkazov obsiahnutou v § 132 OSP) a na základe takto vykonaného dokazovania
dostatočne zistil skutkový stav veci (predovšetkým, pokiaľ ide o prejav skutočnej vôle
účastníkov zmluvy), zamietajúci prvostupňový rozsudok potvrdil ako vecne správny. Podľa
názoru ústavného súdu boli všetky v konaní vykonané dôkazy riadne vyhodnotené z hľadiska
ich závažnosti, zákonnosti a vierohodnosti a v takto vykonanom vyhodnotení nemožno zistiť
logický rozpor, prípadne zjavné priklonenie sa v prospech iba jednej zo strán konania.
Pokiaľ všeobecný súd postupoval v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku,
ústavnému súdu neprislúcha, aby opätovne „prehodnocoval“ hodnotenie dôkazov
všeobecným súdom. Úlohou ústavného súdu zásadne nie je posudzovať celkovú zákonnosť
rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť podaná, ale jeho úlohou pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti je zistiť, či napadnutým rozhodnutím mohlo byť zasiahnuté
do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv
alebo slobôd sťažovateľa. V tomto zmysle sa ústavný súd nezaoberá právnou
argumentáciou všeobecných súdov, ale iba ústavnoprávnymi aspektmi konkrétnej veci
Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, porušenia
ktorých sa sťažovateľ dovoláva, neznamená, že je jednotlivcovi zaručované priamo
a bezprostredne právo na také rozhodnutie, ktoré zodpovedá jeho názoru, ale mu je
garantované právo na spravodlivé občianske súdne konanie, v ktorom sa uplatňujú zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonom a ústavnými princípmi. Sťažovateľ mal v konaní
nepochybne možnosť uplatniť pred súdmi oboch stupňov všetky procesné prostriedky na
obhájenie svojich práv. Skutočnosť, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na právnom
názore, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, neznamená, že je jeho sťažnosť dôvodná
(obdobne napr. m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd v tejto súvislosti ešte
pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného
súdnictva.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, prehľadné a zrozumiteľne vysvetlené, a preto
aj ústavne akceptovateľné. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní
rozhodnutia prvostupňového súdu za ústavne konformný prejav nezávislého súdneho
rozhodovania s ústavným kritériám zodpovedajúcou mierou interpretácie na vec
aplikovaných zákonných ustanovení a vylučujúci možnosť porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím
krajského súdu a namietaným porušením v sťažnosti označených práv, sťažnosť v časti
namietaného porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.
Napokon sa ústavný súd zaoberal aj namietaným porušením základného práva
sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, ako
aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim
zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými
princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími
požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2014