Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 144/2014
PDF · 194.47 KB
No categories available
I. ÚS 144/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,
konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD.,
vedené pod sp. zn. Rvp 23363/2013 až sp. zn. Rvp 23368/2013 a sp. zn. Rvp 23370/2013,
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 NcC 426/2013 z 30. júla
2013, sp. zn. 5 NcC 7/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 10 NcC 7/2013 z 1. októbra 2013,
sp. zn. 9 NcC 18/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. 6 NcC 348/2013 z 28. marca 2013,
sp. zn. 6 NcC 355/2013 z 28. marca 2013 a sp. zn. 6 NcC 474/2013 z 8. augusta 2013,
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené
pod sp. zn. Rvp 23363/2013 až sp. zn. Rvp 23368/2013 a sp. zn. Rvp 23370/2013 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23363/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a pre
nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
16. decembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 NcC 426/2013 z 30.
júla 2013, sp. zn. 5 NcC 7/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 10 NcC 7/2013 z 1. októbra
2013, sp. zn. 9 NcC 18/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. 6 NcC 348/2013 z 28. marca 2013,
sp. zn. 6 NcC 355/2013 z 28. marca 2013 a sp. zn. 6 NcC 474/2013 z 8. augusta 2013 (ďalej
len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Čadca (ďalej len
„okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby
o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť
kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie
súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom
pod sp. zn. 4 C 194/2012, sp. zn. 4 C 216/2012, sp. zn. 4 C 247/2012, sp. zn. 4 C 173/2012,
sp. zn. 16 C 221/2012, sp. zn. 16 C 181/2012 a sp. zn. 16 C 229/2012, ktorých účastníkom
bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.).
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve
nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom
podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdom, ktorý je zároveň podľa Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) príslušný na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Čadca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti
z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného
sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným
postupom zapríčinil vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci,
ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo
k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala
na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresných súdov z prerokovania a rozhodovania vo veciach vedených okresným súdom
uvedených v záhlaviach jednotlivých napadnutých uznesení krajského súdu, predmetom
ktorých bolo rozhodovanie o žalobách sťažovateľky o náhradu škody. Tieto uznesenia
krajského súdu sú preto podľa sťažovateľky «... nesprávne, zakladajúce zásah do jej
základných práv, konkrétne
• základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tj. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
• základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), tj. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.».
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu
(rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, ods. 73; rozsudok
ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody
spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované
a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne
kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť
o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti
prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,
že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých
svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu
záveru ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil
dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných
vecí, «pokiaľ ide o ich pomer k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky
nezaujatosti. Nestrannosť sudcu patrí medzi podmienky konania, ktorú súd skúma
kedykoľvek za konania. Podľa názoru sťažovateľa „ekonomická závislosť“ okresného súdu
(ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku tvoria aj sudcovia vykonávajúci
súdnictvo) spočívajúca v náhrade škody a nemajetkovej ujmy sťažovateľovi zakladá pomer
sudcov k účastníkom, čo ich vylučuje z prerokúvania a rozhodovania danej veci.».
Sťažovateľka reagovala v úvode svojej sťažnosti na uznesenie ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti
ústavným súdom odmietnuté pre nedostatok jeho právomoci na ich prerokovanie
a rozhodnutie.
Podľa sťažovateľky „podmienka subsidiarity jednoznačne bola splnená a sťažnosť
nie je možné odmietnuť ústavným súdom pre nedostatok právomoci... V danej veci nie je
možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237
písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných
všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú
rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len
v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia
(„40/1998 ZSP“) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil, že ,,Na prejednanie opravného
prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento
rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu.
Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1
v spojení s § 243c O. s. p.).“.
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver,
že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako
dôkazy v iných konaniach a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo
strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť
podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej základné
práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované
uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej
prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska
toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď
je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd napadnutými uzneseniami
rozhodol tak, že nie všetci sudcovia okresných súdov sú vylúčení z prerokovania
a rozhodovania vecí vedených okresnými súdmi uvedených pod sp. zn. 4 C 194/2012,
sp. zn. 4 C 216/2012, sp. zn. 4 C 247/2012, sp. zn. 4 C 173/2012, sp. zn. 16 C 221/2012,
sp. zn. 16 C 181/2012 a sp. zn. 16 C 229/2012 (konania o žalobách o náhradu škody).
K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd
napadnutými uzneseniami krajského súdu nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu
z prejednávania a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si
sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom toho istého okresného súdu.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených v záhlaví tohto uznesenia, z ktorých
vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené
v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je
dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy
nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade
sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi
označených sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho
obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade
návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov
môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup)
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov
spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe
všeobecných súdov” (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov
a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie
odvolania (§ 201 a nasl. OSP), ako aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri
napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej
námietky neprihliadal a napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom
v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi môže postupovať už uvedeným spôsobom.
V tomto prípade v predmetných konaniach teda existuje „iný súd“, a to krajský súd,
resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) povolané na poskytnutie
ochrany základným právam sťažovateľky. Najvyšší súd napr. vo svojom rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 inter alia uviedol: „Neexistencia žiadneho
rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že
sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu
súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g)
O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd
súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“
Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok
nezákonného sudcu, ktoré smerovali proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 13 NcC 632/2012 z 12. novembra 2012.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej
právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
v nej uplatnených nerozhodoval.
Nad rámec veci ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu
konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť
o nestrannosti a nezaujatosti sudcu konajúceho v sťažovateľkinej veci/veciach, môže sa
sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným
súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2014