Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 167/2014
PDF · 289.67 KB
No categories available
I. ÚS 167/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Z. F., zastúpenej advokátkou JUD. Ivetou Balalovou,
Ružová dolina 10, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv „podľa čl.
12 ods. 1, 2... čl. 20 ods. 1... čl. 46 ods. 1... a čl. 48 ods. 2“ Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 49 P/172/2012 a jeho
uznesením z 26. apríla 2014, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 CoP 445/2013 a jeho uznesením z 18. októbra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. januára 2014 doručená sťažnosť Z. F. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj
„opatrovníčka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv „ podľa čl. 12 ods. 1,
2... čl. 20 ods. 1... čl. 46 ods. 1... a čl. 48 ods. 2“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 49 P/172/2012 a jeho
uznesením z 26. apríla 2013, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 445/2013 a jeho uznesením
z 18. októbra 2013.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že „Uznesením Okresného súdu zo dňa 26. apríla 2013 bola
sťažovateľka uvoľnená z funkcie opatrovníka pre osobu pozbavenú spôsobilosti na právne
úkony T. M. Zároveň súd ustanovil T. M. za opatrovníka Stredisko Evanjelickej Diakónie
Bratislava. Krajský súd (na odvolanie sťažovateľky, pozn.) potvrdil prvostupňové uznesenie
rozhodnutím zo dňa 18. októbra 2013.“. Okresný súd začal na podnet Okresnej prokuratúry
Bratislava II z 3. augusta 2012 konanie o zmene opatrovníka. Dôvodom podaného podnetu
bolo trestné oznámenie matky osoby pozbavenej spôsobilosti na právne úkony (ďalej aj
„opatrovankyňa“) na sťažovateľku, že ako opatrovníčka koná v rozpore so záujmami
opatrovankyne.
3. Podľa názoru sťažovateľky sťažnosťou napadnutými rozhodnutiami menovaných
všeobecných súdov boli porušené jej „základné práva slobody uvedené v čl. 20 ods. 1/
ústavy, čl. 46 ods. 1/ ústavy a čl. 48 ods. 2/ ústavy zaručeného v čl. 6 ods. 1/ Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ najmä z dôvodu, „lebo jej vyjadrenia
a dôkazy, ktoré boli do súdneho spisu založené neboli vôbec brané do úvahy“.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo Z. F. na spravodlivý proces podľa čl. 12 ods. 1, 2/ Ústavy SR, čl.
20 ods. 1/ Ústavy SR, čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR a čl. 48 ods. 2/ Ústavy SR zaručeného v čl. 6
ods. 1/ Dohovoru... postupom Okresného súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 49
P/172/2012 a Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 445/2013 porušené
bolo.
2. Ústavný súd napadnuté právoplatné rozhodnutia Okresného súdu... sp. zn.
49 P/172/2012 a Krajského súdu... sp. zn. 11 CoP 445/2013 zrušuje a vracia vec na ďalšie
konanie.“
5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka (okrem iných písomností) pripojila
namietané rozhodnutia okresného súdu č. k. 49 P/172/2012-252 z 26. apríla 2013
a krajského súdu sp. zn. 11 CoP 445/2013 z 18. októbra 2013.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
10. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.A
K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom okresného súdu
11. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iný orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj
opravný prostriedok, ktorý ma fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
12. O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala vo vzťahu k postupu
okresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol – pozri bod 2) v odvolacom
konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci
ústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
49 P/172/2012 a jeho uznesenie z 26. apríla 2013.
13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
14. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho „práva na spravodlivý proces“
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. l dohovoru postupom krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom ...
15. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý
proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (napr. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je
ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
18. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského
súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky
uznesením sp. zn. 11 CoP 445/2013 z 18. októbra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy, resp. dohovoru.
19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho
argumentácia vychádzajúca z výsledkov v konaní vykonaného dokazovania a z neho
vychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil
podstatu skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej argumentácie
sťažovateľky.
Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:
«Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212
ods. 2 písm. a/ O. s. p., prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne a sú dané dôvody na zmenu opatrovníka.
Súd prvého stupňa v danej veci vykonal náležité dokazovanie v zmysle § 120 ods. 1, 2
O. s. p., jednotlivé vykonané dôkazy vyhodnotil v zmysle § 132 O. s .p., vec správne právne
posúdil, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom s právnym záverom ku ktorému po
vykonanom dokazovaní dospel, sa plne stotožnil aj odvolací súd.
Podľa § 192 ods. 1, 2 O. s. p...
Podľa §180 ods. 3 O. s. p...
Podľa § 28 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len
„O. z.“), ak zákonní zástupcovia sú povinní aj spravovať majetok tých, ktorých zastupujú,
a ak nejde o bežnú vec, je na nakladanie s majetkom potrebné schválenie súdu.
V danej súvislosti odvolací súd dopĺňa, že osobná starostlivosť o opatrovanca môže
ale nemusí tvoriť zložku výkonu opatrovníctva, opatrovník teda nemá vo vzťahu
k opatrovancovi aj povinnosť osobnej starostlivosti. Takáto starostlivosť je najčastejšie
prítomná za predpokladu príbuzenského vzťahu medzi opatrovancom a opatrovníkom.
U cudzej fyzickej osoby nepatriacej do príbuzenskej línie opatrovanca a tiež bez
akéhokoľvek predchádzajúceho vzťahu k opatrovancovi však nie je možné ignorovať
pohnútky, na základe ktorých sa fakticky bezplatne (za príspevok 73,90 euro mesačne)
podujme na výkon celodennej osobnej starostlivosti o opatrovanca, ktorý sa navyše
nekontrolovateľne pomočuje a vyprázdňuje.
Kým teda osobná starostlivosť o opatrovanca je v rámci zložiek výkonu
opatrovníctva fakultatívnou, tak najpodstatnejšími (a to obligatórnymi) zložkami výkonu
tejto funkcie je predovšetkým zastupovanie ako i riadna správa majetku opatrovanca, pri
ktorých je opatrovník nezastupiteľný a ktoré má vykonávať osobne.
Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní otázky, či opatrovníctvo plní svoj účel a je
na prospech opatrovancovi, nemožno vychádzať iba z faktoru doloženej bezchybnej osobnej
starostlivosti, ale je potrebné posudzovať výkon celého komplexu zložiek opatrovníctva,
najmä tých podstatných.
Vykonaným dokazovaním súdu prvého stupňa bolo bez akejkoľvek pochybnosti
preukázané, že opatrovníčka nespravovala majetok opatrovankyne s tzv. starostlivosťou
riadneho hospodára. Je nepochybné, že opatrovníčka nakladala s majetkom opatrovankyne
svojvoľne, keď bez potrebného súhlasu súdu, ktorý bola povinná si vyžiadať, vykonala
kompletnú rekonštrukciu bytu opatrovankyne a rovnako i vtedy, keď bez súhlasu súdu
zrušila jej účet a založila opatrovankyni iný. Odôvodnenie opatrovníčky o zdĺhavosti
prípadného súdneho konania o súhlase, s odvolaním sa na dĺžku konania sp. zn.
28 Ps 10/2009, je i podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade bez akéhokoľvek
právneho významu. Neobstojí ani odvolací argument opatrovníčky, že rekonštrukciu
vykonala na základe ústnej zmluvy o pôžičke s matkou opatrovankyne A. M.
Hoci opatrovníčka mala na účelom rozsiahlej rekonštrukcie vynaložiť vlastné
prostriedky (čo aj s tvrdeným prísľubom ich náhrady zo strany matky opatrovankyne), je
v prípade matky opatrovankyne z výsledkov doterajšieho dokazovania zrejmé, že ide
o osobu bez právneho vzťahu k zrekonštruovanému bytu (keďže výlučnou vlastníčkou je
nesvojprávna T. M., a preto sa úspech prípadnej snahy vymôcť náhradu vynaložených
prostriedkov od matky opatrovankyne javí nanajvýš pochybným. Opatrovníčke by za tejto
situácie zrejme neostalo iné, než požadovať náhradu od osoby, ktorá sa na jej úkor takto
bezdôvodne obohatila, teda od samotnej opatrovankyne. Ak potom opatrovankyňa poberá
iba dôchodok, ktorý každomesačne pohltia réžie za bývanie a základné potreby,
opatrovníčka by ňou vynaložené sumy zrejme mohla vymôcť len za cenu speňaženia bytu,
o ktorý tu podľa názoru odvolacieho súdu ide v prvom rade, čím by bola opatrovankyňa
pripravená o jediný nehnuteľný majetok v jej vlastníctve.
Údajnú nevedomosť opatrovníčky o obsahu inštitútu opatrovníctva možno celkom
vylúčiť faktom, že bola súdom o právach, povinnostiach a význame opatrovníctva riadne
poučená (čl. 60 spisu 28 Ps 28/2009), založila sľub opatrovníka, a bola jej vydaná Listina
o ustanovení za opatrovníka (čl. 59 spisu 28 Ps 28/2009) obsahujúca jasný obsah výkonu
opatrovníctva.
Je treba uviesť, že činnosť opatrovníkov osôb pozbavených spôsobilosti na právne
úkony je a má byť kontrolovaná súdom aj prostredníctvom nutnosti vopred daného súhlasu
súdu, pokiaľ ide o nakladanie s majetkom opatrovanca v iných než bežných veciach, ktorým
sa má zabrániť práve svojvôli opatrovníka smerujúcej priamo či nepriamo k pozbaveniu
majetku opatrovanca. Nie je preto prípustné (tak ako práve v prejednávanom prípade), aby
dochádzalo k situáciám, kedy opatrovník koná o dôležitých veciach opatrovanca bez
súhlasu súdu, ktorý sa tým dostáva do postavenia neinformovaného subjektu bez možnosti
zasiahnuť.
Podľa článku 19 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR, každý má právo na
ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 32 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uvedenej ústavným zákonom
č. 23/1991 Zb., rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Osobitná ochrana detí
a mladistvých je zaručená.
Z citovaných článkov Ústavy a Listiny je potrebné vyvodiť, že ustanovený opatrovník
rovnako nie je oprávnený podmieňovať právo styku opatrovankyne s matkou svojim
subjektívnym dojmom či názorom o nevhodnom vplyve matky na opatrovankyňu.
Oprávnenie na zásah do súkromného a rodinného života osoby nemá byť produktom úvahy
zasahovateľa, a neprislúcha ustanovenému opatrovníkovi o prerušení rodinných väzieb
rozhodovať, dokonca s tvrdením, že ak by chcela nesvojprávna matku vidieť, môže prísť
otvoriť dvere sama.
Keďže doterajší výkon opatrovníctva so zreteľom k už uvedenému nemožno
považovať za riadny, je i podľa názoru odvolacieho súdu vhodnou alternatívou ustanovenie
Strediska Evanjelickej Diakónie Bratislava, ktoré má v zmysle vyjadrenia k odvolaniu
vytvorené všetky podmienky tak pre celodennú starostlivosť o opatrovankyňu, ako i o jej
matku, a ako právnická osoba môže opatrovankyňu aj zastupovať pri právnych úkonoch
a spravovať jej majetok, pričom v zmysle vyjadrenia strediska budú činiť mesačné finančné
náklady opatrovankyne na pobyt v zariadení 600 euro, nakoľko zvyšok je financovaný
z príspevkov VÚC.
Pokiaľ odvolaná opatrovníčka v odvolaní namieta, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a to, že súd prvého stupňa nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (výsluch ošetrujúcich
lekárov ohľadom negatívneho vplyvu prítomnosti matky na zdravotný stav opatrovankyne)
je treba uviesť, že odvolací súd v tomto smere nezistil žiadne pochybenia. Vykonanie tohto
dôkazu ani odvolací súd nepovažoval za dôkaz smerujúci k objasneniu skutkového stavu
potrebného pre rozhodnutie o zmene opatrovníka ustanoveného opatrovankyni rozhodnutím
súdu pre riadne neplnenie si povinností z jeho strany.
Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1, ods. 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O. s. p...»
20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského
súdu (v spojení s uznesením okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona
(zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov), ako aj obsahu
relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.
Ústavný súd považuje preto postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného
súdu za legitímny s ústavne – v nevyhnutnom rozsahu – korešpondujúcou mierou
interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnuté
uznesenie krajského súdu nie je svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na
súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich
záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného
súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne
neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
22. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s postupom krajského
súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol
v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu
a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv, sťažnosť v tejto jej časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva zaručeného čl. 20
ods. 1 ústavy, základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy,
ktoré spoločne zahrnula pod „základné právo...na spravodlivý proces“ (bod 4. 1). Porušenie
základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy namietala ako celok a odôvodnila ich
porušenie výslovne len tým, že „jej vyjadrenia a dôkazy, ktoré boli do súdneho spisu
založené neboli vôbec brané do úvahy, pričom účelové a zavádzajúce vyjadrenia matky
opatrovankyne boli brané ako pravda“.
25. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach...
Podľa ods. 2 základné práva a slobody sa zaručujú... bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu
pleti, jazyk, vieru a náboženstvo... Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,
zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, ak sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
26. Krajský súd „podľa § 214 ods. 2 O. s. p.“ rozhodol bez nariadenia pojednávania
(teda z dôvodu ustanoveného zákonom, pozn.). O odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu
okresného súdu z 26. apríla 2013 krajský súd rozhodol 18. októbra 2013, teda v lehote
nespôsobilej porušiť v zásade označené základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Sťažovateľka mala možnosť (a aj ju náležite využila) vyjadriť sa
v prvostupňovom konaní a aj v rámci podaného odvolania k v konaní produkovaným
relevantným dôkazom. Podstatou argumentácie sťažovateľky je jej polemizovanie
s hodnotením existujúceho skutkového stavu zisteného v konaní všeobecnými súdmi
a z neho vyplývajúcich právnych záverov týchto súdov. Nestotožnenie sa všeobecných
súdov so skutkovými a právnymi závermi (názormi) sťažovateľky nie je samo osebe
spôsobilé porušiť ani tieto sťažovateľkou označené základné práva. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie základných práv
zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
27. Z podobných dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v rozsahu
označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. K uvedenému ústavný súd už iba
dodáva, že keďže namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo porušené právo
základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 23), nemohlo potom dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. l
28. Ustanovenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy sú všeobecnými ustanoveniami k základným
právam upraveným ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou) adresované predovšetkým
orgánom štátu pôsobiacim v normotvornej činnosti a významným aplikačným pravidlom
ochrany základných práv a slobôd. Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá nemajú
charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne
s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou (resp.
medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces označeným rozhodnutím najvyššieho
súdu (bod 23), nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto základných interpretačných, resp.
aplikačných pravidiel, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
29. Po odmietnutí sťažovateľkinej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod
zaoberať sa jej návrhom na zrušenie namietaných rozhodnutí (pozri bod 4).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2014