Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 167/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Z. F., zastúpenej advokátkou JUD. Ivetou Balalovou,

Ružová dolina 10, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv „podľa čl.

12 ods. 1, 2... ... ... a “

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. apríla 2014, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. októbra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. januára 2014 doručená sťažnosť Z. F. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„opatrovníčka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv „ podľa čl. 12 ods. 1,

2... ... ... a “ (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. apríla 2013, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 18. októbra 2013.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že „Uznesením Okresného súdu zo dňa 26. apríla 2013 bola

sťažovateľka uvoľnená z funkcie opatrovníka pre osobu pozbavenú spôsobilosti na právne

úkony T. M. Zároveň súd ustanovil T. M. za opatrovníka Stredisko Evanjelickej Diakónie

Bratislava. Krajský súd (na odvolanie sťažovateľky, pozn.) potvrdil prvostupňové uznesenie

rozhodnutím zo dňa 18. októbra 2013.“. Okresný súd začal na podnet Okresnej prokuratúry

Bratislava II z 3. augusta 2012 konanie o zmene opatrovníka. Dôvodom podaného podnetu

bolo trestné oznámenie matky osoby pozbavenej spôsobilosti na právne úkony (ďalej aj

„opatrovankyňa“) na sťažovateľku, že ako opatrovníčka koná v rozpore so záujmami

opatrovankyne.

3. Podľa názoru sťažovateľky sťažnosťou napadnutými rozhodnutiami menovaných

všeobecných súdov boli porušené jej „základné práva slobody uvedené v čl. 20 ods. 1/

, / a / zaručeného v / Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ najmä z dôvodu, „lebo jej vyjadrenia

a dôkazy, ktoré boli do súdneho spisu založené neboli vôbec brané do úvahy“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo Z. F. na spravodlivý proces podľa , 2/ SR, čl.

20 ods. 1/ SR, / SR a / SR zaručeného v

ods. 1/ Dohovoru... postupom Okresného súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 49

a Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. porušené

bolo.

2. Ústavný súd napadnuté právoplatné rozhodnutia Okresného súdu... sp. zn.

a Krajského súdu... sp. zn. zrušuje a vracia vec na ďalšie

konanie.“

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka (okrem iných písomností) pripojila

namietané rozhodnutia okresného súdu č. k. -252 z 26. apríla 2013

a krajského súdu sp. zn. z 18. októbra 2013.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

10. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

II.A

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom okresného súdu

11. Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iný orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý ma fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

12. O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala vo vzťahu k postupu

okresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol – pozri bod 2) v odvolacom

konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci

ústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesenie z 26. apríla 2013.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdu

podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

14. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho „práva na spravodlivý proces“

zaručeného v a ods. l dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom ...

15. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý

proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (napr. ). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

18. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím krajského

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky

uznesením sp. zn. z 18. októbra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom

, resp. dohovoru.

19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z výsledkov v konaní vykonaného dokazovania a z neho

vychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil

podstatu skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej argumentácie

sťažovateľky.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

«Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212

ods. 2 písm. a/ , prejednal vec podľa a dospel k záveru, že

rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne a sú dané dôvody na zmenu opatrovníka.

Súd prvého stupňa v danej veci vykonal náležité dokazovanie v zmysle § 120 ods. 1, 2

, jednotlivé vykonané dôkazy vyhodnotil v zmysle O. s .p., vec správne právne

posúdil, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom s právnym záverom ku ktorému po

vykonanom dokazovaní dospel, sa plne stotožnil aj odvolací súd.

Podľa , ..

Podľa ..

Podľa ..

Podľa v platnom znení (ďalej len

„O. z.“), ak zákonní zástupcovia sú povinní aj spravovať majetok tých, ktorých zastupujú,

a ak nejde o bežnú vec, je na nakladanie s majetkom potrebné schválenie súdu.

V danej súvislosti odvolací súd dopĺňa, že osobná starostlivosť o opatrovanca môže

ale nemusí tvoriť zložku výkonu opatrovníctva, opatrovník teda nemá vo vzťahu

k opatrovancovi aj povinnosť osobnej starostlivosti. Takáto starostlivosť je najčastejšie

prítomná za predpokladu príbuzenského vzťahu medzi opatrovancom a opatrovníkom.

U cudzej fyzickej osoby nepatriacej do príbuzenskej línie opatrovanca a tiež bez

akéhokoľvek predchádzajúceho vzťahu k opatrovancovi však nie je možné ignorovať

pohnútky, na základe ktorých sa fakticky bezplatne (za príspevok 73,90 euro mesačne)

podujme na výkon celodennej osobnej starostlivosti o opatrovanca, ktorý sa navyše

nekontrolovateľne pomočuje a vyprázdňuje.

Kým teda osobná starostlivosť o opatrovanca je v rámci zložiek výkonu

opatrovníctva fakultatívnou, tak najpodstatnejšími (a to obligatórnymi) zložkami výkonu

tejto funkcie je predovšetkým zastupovanie ako i riadna správa majetku opatrovanca, pri

ktorých je opatrovník nezastupiteľný a ktoré má vykonávať osobne.

Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní otázky, či opatrovníctvo plní svoj účel a je

na prospech opatrovancovi, nemožno vychádzať iba z faktoru doloženej bezchybnej osobnej

starostlivosti, ale je potrebné posudzovať výkon celého komplexu zložiek opatrovníctva,

najmä tých podstatných.

Vykonaným dokazovaním súdu prvého stupňa bolo bez akejkoľvek pochybnosti

preukázané, že opatrovníčka nespravovala majetok opatrovankyne s tzv. starostlivosťou

riadneho hospodára. Je nepochybné, že opatrovníčka nakladala s majetkom opatrovankyne

svojvoľne, keď bez potrebného súhlasu súdu, ktorý bola povinná si vyžiadať, vykonala

kompletnú rekonštrukciu bytu opatrovankyne a rovnako i vtedy, keď bez súhlasu súdu

zrušila jej účet a založila opatrovankyni iný. Odôvodnenie opatrovníčky o zdĺhavosti

prípadného súdneho konania o súhlase, s odvolaním sa na dĺžku konania sp. zn.

28 Ps 10/2009, je i podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade bez akéhokoľvek

právneho významu. Neobstojí ani odvolací argument opatrovníčky, že rekonštrukciu

vykonala na základe ústnej zmluvy o pôžičke s matkou opatrovankyne A. M.

Hoci opatrovníčka mala na účelom rozsiahlej rekonštrukcie vynaložiť vlastné

prostriedky (čo aj s tvrdeným prísľubom ich náhrady zo strany matky opatrovankyne), je

v prípade matky opatrovankyne z výsledkov doterajšieho dokazovania zrejmé, že ide

o osobu bez právneho vzťahu k zrekonštruovanému bytu (keďže výlučnou vlastníčkou je

nesvojprávna T. M., a preto sa úspech prípadnej snahy vymôcť náhradu vynaložených

prostriedkov od matky opatrovankyne javí nanajvýš pochybným. Opatrovníčke by za tejto

situácie zrejme neostalo iné, než požadovať náhradu od osoby, ktorá sa na jej úkor takto

bezdôvodne obohatila, teda od samotnej opatrovankyne. Ak potom opatrovankyňa poberá

iba dôchodok, ktorý každomesačne pohltia réžie za bývanie a základné potreby,

opatrovníčka by ňou vynaložené sumy zrejme mohla vymôcť len za cenu speňaženia bytu,

o ktorý tu podľa názoru odvolacieho súdu ide v prvom rade, čím by bola opatrovankyňa

pripravená o jediný nehnuteľný majetok v jej vlastníctve.

Údajnú nevedomosť opatrovníčky o obsahu inštitútu opatrovníctva možno celkom

vylúčiť faktom, že bola súdom o právach, povinnostiach a význame opatrovníctva riadne

poučená (čl. 60 spisu 28 Ps 28/2009), založila sľub opatrovníka, a bola jej vydaná Listina

o ustanovení za opatrovníka (čl. 59 spisu 28 Ps 28/2009) obsahujúca jasný obsah výkonu

opatrovníctva.

Je treba uviesť, že činnosť opatrovníkov osôb pozbavených spôsobilosti na právne

úkony je a má byť kontrolovaná súdom aj prostredníctvom nutnosti vopred daného súhlasu

súdu, pokiaľ ide o nakladanie s majetkom opatrovanca v iných než bežných veciach, ktorým

sa má zabrániť práve svojvôli opatrovníka smerujúcej priamo či nepriamo k pozbaveniu

majetku opatrovanca. Nie je preto prípustné (tak ako práve v prejednávanom prípade), aby

dochádzalo k situáciám, kedy opatrovník koná o dôležitých veciach opatrovanca bez

súhlasu súdu, ktorý sa tým dostáva do postavenia neinformovaného subjektu bez možnosti

zasiahnuť.

Podľa článku 19 ods. 2 SR, každý má právo na

ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 32 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uvedenej ústavným zákonom

č. , rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Osobitná ochrana detí

a mladistvých je zaručená.

Z citovaných článkov a Listiny je potrebné vyvodiť, že ustanovený opatrovník

rovnako nie je oprávnený podmieňovať právo styku opatrovankyne s matkou svojim

subjektívnym dojmom či názorom o nevhodnom vplyve matky na opatrovankyňu.

Oprávnenie na zásah do súkromného a rodinného života osoby nemá byť produktom úvahy

zasahovateľa, a neprislúcha ustanovenému opatrovníkovi o prerušení rodinných väzieb

rozhodovať, dokonca s tvrdením, že ak by chcela nesvojprávna matku vidieť, môže prísť

otvoriť dvere sama.

Keďže doterajší výkon opatrovníctva so zreteľom k už uvedenému nemožno

považovať za riadny, je i podľa názoru odvolacieho súdu vhodnou alternatívou ustanovenie

Strediska Evanjelickej Diakónie Bratislava, ktoré má v zmysle vyjadrenia k odvolaniu

vytvorené všetky podmienky tak pre celodennú starostlivosť o opatrovankyňu, ako i o jej

matku, a ako právnická osoba môže opatrovankyňu aj zastupovať pri právnych úkonoch

a spravovať jej majetok, pričom v zmysle vyjadrenia strediska budú činiť mesačné finančné

náklady opatrovankyne na pobyt v zariadení 600 euro, nakoľko zvyšok je financovaný

z príspevkov VÚC.

Pokiaľ odvolaná opatrovníčka v odvolaní namieta, že konanie má inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a to, že súd prvého stupňa nevykonal

navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (výsluch ošetrujúcich

lekárov ohľadom negatívneho vplyvu prítomnosti matky na zdravotný stav opatrovankyne)

je treba uviesť, že odvolací súd v tomto smere nezistil žiadne pochybenia. Vykonanie tohto

dôkazu ani odvolací súd nepovažoval za dôkaz smerujúci k objasneniu skutkového stavu

potrebného pre rozhodnutie o zmene opatrovníka ustanoveného opatrovankyni rozhodnutím

súdu pre riadne neplnenie si povinností z jeho strany.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.

1, ods. 2 ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa

v spojení s ..»

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského

súdu (v spojení s uznesením okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona

( v znení neskorších predpisov a zákona

č. v znení neskorších predpisov), ako aj obsahu

relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

Ústavný súd považuje preto postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného

súdu za legitímny s ústavne – v nevyhnutnom rozsahu – korešpondujúcou mierou

interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného

práva podľa , resp. práva podľa dohovoru.

21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie krajského súdu nie je svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na

súdnu ochranu v zmysle (resp. právo podľa dohovoru)

nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich

záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného

súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne

neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

22. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s postupom krajského

súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa (resp. dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu

a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv, sťažnosť v tejto jej časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

24. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva zaručeného čl. 20

ods. 1 , základného práva zaručeného a a 2 ,

ktoré spoločne zahrnula pod „základné právo...na spravodlivý proces“ (bod 4. 1). Porušenie

základných práv zaručených namietala ako celok a odôvodnila ich

porušenie výslovne len tým, že „jej vyjadrenia a dôkazy, ktoré boli do súdneho spisu

založené neboli vôbec brané do úvahy, pričom účelové a zavádzajúce vyjadrenia matky

opatrovankyne boli brané ako pravda“.

25. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach...

Podľa ods. 2 základné práva a slobody sa zaručujú... bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu

pleti, jazyk, vieru a náboženstvo... Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,

zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý má právo vlastniť majetok...

Podľa každý má právo, ak sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

26. Krajský súd „podľa “ rozhodol bez nariadenia pojednávania

(teda z dôvodu ustanoveného zákonom, pozn.). O odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu

okresného súdu z 26. apríla 2013 krajský súd rozhodol 18. októbra 2013, teda v lehote

nespôsobilej porušiť v zásade označené základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Sťažovateľka mala možnosť (a aj ju náležite využila) vyjadriť sa

v prvostupňovom konaní a aj v rámci podaného odvolania k v konaní produkovaným

relevantným dôkazom. Podstatou argumentácie sťažovateľky je jej polemizovanie

s hodnotením existujúceho skutkového stavu zisteného v konaní všeobecnými súdmi

a z neho vyplývajúcich právnych záverov týchto súdov. Nestotožnenie sa všeobecných

súdov so skutkovými a právnymi závermi (názormi) sťažovateľky nie je samo osebe

spôsobilé porušiť ani tieto sťažovateľkou označené základné práva. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie základných práv

zaručených ako zjavne neopodstatnenú ( zákona o ústavnom

súde).

27. Z podobných dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v rozsahu

označeného základného práva podľa . K uvedenému ústavný súd už iba

dodáva, že keďže namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo porušené právo

základné právo zaručené a ani právo zaručené dohovoru

(bod 23), nemohlo potom dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. l

.

28. Ustanovenia a 2 sú všeobecnými ustanoveniami k základným

právam upraveným (resp. medzinárodnou zmluvou) adresované predovšetkým

orgánom štátu pôsobiacim v normotvornej činnosti a významným aplikačným pravidlom

ochrany základných práv a slobôd. Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá nemajú

charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne

s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených (resp.

medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces označeným rozhodnutím najvyššieho

súdu (bod 23), nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto základných interpretačných, resp.

aplikačných pravidiel, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

29. Po odmietnutí sťažovateľkinej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jej návrhom na zrušenie namietaných rozhodnutí (pozri bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2014