Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 223/2014
PDF · 196.13 KB
No categories available
IV. ÚS 223/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
EX CREDIT, a. s., Šustekova 49, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Gröslingová
4, Bratislava, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa doc. JUDr. Branislava
Fridricha, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom bližšie neoznačeného krajského súdu a jeho uznesením
sp. zn. 43 CoE 382/2013 z 21. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., o d m i e t a pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom bližšie neoznačeného krajského
súdu a jeho uznesením sp. zn. 43 CoE 382/2013 z 21. novembra.
Sťažovateľka uvádza, že Okresný súd Zvolen doručil „jej právnemu zástupcovi
uznesenie zo dňa 21. 9. 2013 sp. zn.: Spr. HP 1106-2013, ktorým došlo k uloženiu
povinnosti úhrady súdneho poplatku vo výške 73,00 EUR za spracovanie hromadného
podania podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992
Zb.).
Sťažovateľ s uložením povinnosti nesúhlasil a preto podal proti rozhodnutiu
odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu
a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú
vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v uznesením zo dňa 21. 11. 2013
sp. zn.: 43 CoE 382-2013 tak, že napadnuté rozhodnutie ukladajúce povinnosť úhrady
potvrdil. Sťažovateľ sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa
a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú jeho
základné práva...“.
Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti označuje ako jej prílohy „plnomocenstvo“
a „Uznesenie Okresného súdu Zvolen zo dňa 21. 9. 2013 sp. zn.: Spr. HP 1106-2013;
Uznesenie Krajského súdu v uznesením zo dňa 21. 11. 2013 sp. zn.: 43 CoE 382-2013“.
Splnomocnenie ani uvedené rozhodnutia však sťažovateľka k svojej sťažnosti
nepripojila. Zo sťažnosti vyplýva, že bola spísaná a podpísaná advokátom a konateľom
právnej zástupkyne sťažovateľky doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
a na hlavičkovom papieri advokátskej kancelárie, prostredníctvom ktorej bola 10. marca
2014 podaná na poštovú prepravu.
Sťažovateľka s poukazom na § 169 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v sťažnosti
namieta, že napadnuté uznesenie nie je dostatočne odôvodnené. Jej výhrady sa týkajú aj
toho, že všeobecné súdy mali podľa nej „prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b)
OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, ktorého položka č. 20b Sadzobníka
súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore
s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Porušovateľ pokračoval v konaní, aj keď mal
zákonnú povinnosť podrobiť aplikovanú právnu úpravu kontrole ústavnosti.“. K tomuto
tvrdeniu predkladá sťažovateľka v sťažnosti podrobnú argumentáciu.
Sťažovateľka vyjadruje názor, „že opisované konania vedené všeobecnými súdmi
neboli spravodlivé ako celok a v je[j] prípade nie je možné hovoriť o tom, že došlo
k spravodlivému výkonu súdnictva. Vytýkané chyby, ktorých sa dopustili všeobecné súdy,
viedli k porušeniu práv zaručených Ústavou SR a Dohovorom tak, ako to špecifikuje
sťažovateľ vo svojej sťažnosti.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1) Základné právo spoločnosti EX CREDIT, a. s., IČO: 36 572 586 so sídlom:
Šustekova 49, 851 04 Bratislava, ktorá je zapísaná v OR OS BA I, oddiel: Sa, vložka
č.: 1410/V na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Krajského súdu v v konaní vedenom pod sp. zn.: 43 CoE 382-2013 bolo porušené.
2) Základné právo spoločnosti EX CREDIT, a. s., IČO: 36 572 586 so sídlom:
Šustekova 49, 851 04 Bratislava, ktorá je zapísaná v OR OS BA I, oddiel: Sa, vložka
č.: 1410/V na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v v konaní
vedenom pod sp. zn.: 43 CoE 382-2013 bolo porušené.
3) Základné právo spoločnosti EX CREDIT, a. s., IČO: 36 572 586 so sídlom:
Šustekova 49, 851 04 Bratislava, ktorá je zapísaná v OR OS BA I, oddiel: Sa, vložka
č.: 1410/V na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v zo dňa 21. 11. 2013 sp. zn.: 43 CoE 382-2013 bolo porušené.
4) Základné právo spoločnosti EX CREDIT, a. s., IČO: 36 572 586 so sídlom:
Šustekova 49, 851 04 Bratislava, ktorá je zapísaná v OR OS BA I, oddiel: Sa, vložka
č.: 1410/V na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v zo dňa
21. 11. 2013 sp. zn.: 43 CoE 382-2013 bolo porušené.
5) Uznesenie Krajského súdu v zo dňa 21. 11. 2013 sp. zn.: 43 CoE 382-2013 sa
zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.
6) Spoločnosti EX CREDIT, a. s., IČO: 36 572 586 so sídlom: Šustekova 49, 851 04
Bratislava, ktorá je zapísaná v OR OS BA I, oddiel: Sa. vložka č.: 1410/V priznáva
primerané finančné zadosťučinenie v sume 100,- EUR, ktoré je jej Krajský súd v povinný
zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
7) Krajský súd v je povinný uhradiť spoločnosti EX CREDIT, a. s., IČO: 36 572 586
so sídlom: Šustekova 49, 851 04 Bratislava, ktorá je zapísaná v OR OS BA I, oddiel: Sa.
vložka č.: 1410/V trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu,
na účet jej právneho zástupcu Fridrich Paľko, s. r. o., č.: 2641788159/0200, vedený
vo VÚB, a. s. a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie
konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento
zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje
na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný
súd je viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto
zákone. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť
podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia
sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu
smeruje [písm. c)]. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom
súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom
kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval samotnú sťažnosť, v jej texte ani v jej petite
vôbec neuviedla, proti ktorému všeobecnému súdu smeruje, t. j. neoznačila porušovateľa
svojich práv, čo je zjavne v rozpore s § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde. Ústavný
súd ďalej v spojitosti s uvedeným vyslovuje názor, že sťažovateľkou predložený návrh
rozhodnutia vo veci samej (petit) nemožno považovať za vymedzený presne, určito
a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre jeho rozhodnutie
v uvedenej veci a v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Taktiež v rozpore so
svojou povinnosťou podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovateľka nepredložila
ústavnému súdu splnomocnenie na svoje zastupovanie v konaní o jej sťažnosti.
Zároveň ústavný súd zistil, že sťažovateľka so sťažnosťou nedoručila ani kópiu
napádaného rozhodnutia, proti ktorému smeruje, a to ani do dňa jej predbežného
prerokovania (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v predloženej podobe
nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom
ustanovené v § 20 ods. 2 a 3 a § 50 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto spojitosti ústavný súd už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva
v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,
ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd uzatvára, že sťažnosť vykazuje také
nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nemožno preskúmať splnenie hoci len
procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. apríla 2014