Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 67/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti Stavos s. r. o.,

Štefánikova 4, Michalovce, zastúpenej advokátkou JUDr. Želmírou Varjassyovou, Ulica

kpt. Nálepku 20, Michalovce, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom

pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Košice II, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Stavos s. r. o., na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti Stavos s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie

v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti Stavos

s. r. o., trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri

centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Želmíry Varjassyovej, Ulica kpt. Nálepku 20,

Michalovce, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 30. januára 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Stavos s. r. o. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 16. októbra 2002 okresnému súdu

návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie pohľadávky v sume 76 950 Sk

s príslušenstvom, a to z titulu postúpenej pohľadávky za neuhradené faktúry splatné

30. októbra 1998. Po podaní odporu proti platobnému rozkazu z 26. novembra 2002 bola

vec prevedená do registra Cb a ďalej bola vedená pod sp. zn. .

Sťažovateľka uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v jej právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň

navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.

a napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € a úhrady trov

konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom

sp. zn. (doručeným ústavnému súdu 3. marca 2014), v ktorom, poukazujúc

na chronológiu v priebehu konania vykonaných procesných úkonov, okrem iného uvádza:

„... možno konštatovať, že v konaní došlo k prieťahom v dlhších časových úsekoch

(v čase od pridelenia veci do registra Cb do nariadenia pojednávania dňa 1. 8. 2004,

od 6. 11. 2007 do nariadenia pojednávania dňa 6. 10. 2008), k prieťahom došlo aj

v určitých časových úsekoch od 3. 3. 2009 do 2. 11. 2010, posúdenie dôvodnosti prieťahov

nechávam na zváženie ústavnému súdu.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pojednávania (v zmysle vyššie uvedenej

chronológie) boli odročované aj na žiadosť žalobcu a aj pre jeho neúčasť.

Zároveň pokladám za dôležité uviesť, že vo veci konajúci sudca bol od 7. 11. 2012

do 21. 12. 2012 práceneschopný, práceneschopnosť trvala aj od 7. 11. 2013

do 31. 12. 2013, od 20. 1. 2014 do súčasnosti naďalej trvá. Uvedené obdobia

práceneschopnosti čiastočne neumožnili (z dôvodu ich trvania) orgánom riadenia a správy

súdu prijať opatrenia smerujúce k prerozdeleniu veci v súlade so zákonom a rozvrhom

práce na príslušný rok.

Konanie v prejednávanej veci podľa môjho názoru nevykazuje znaky skutkovej

a právnej náročnosti, v konaní som ani nezistil prekážky postupu konania podľa § 107

a nasl. .“

Súčasťou vyjadrenia k sťažnosti bol aj nasledujúci prehľad procesných úkonov

vykonaných v doterajšom priebehu napadnutého konania:

„- dňa 16. 10. 2002 doručená žaloba žalobcu o zaplatenie 76.950,- Sk s prísl.,

- výzva na zaplatenie súdneho poplatku zo dňa 7. 11. 2002,

- dňa 20. 11. 2002 zaplatený súdny poplatok za podanú žalobu,

- platobný rozkaz zo dňa 26. 11. 2002,

- odpor proti platobnému rozkazu zo strany žalovaného,

- dňa 18. 12. 2002 spis prevedený do registra Cb na prejednanie a rozhodnutie

sudcovi Okresného súdu Košice II JUDr. Ladislavovi Hreňovi,

- dňa 1. 8. 2004 (správne má byť 31. 8. 2004, pozn.) nariadený termín

pojednávania na 15. 10. 2004,

- pojednávanie zo dňa 15. 10. 2004 odročené na návrh žalobcu a jeho

povinnosť oznámiť adresy navrhovaných svedkov,

- dňa 5. 11. 2004 oznámení súdu navrhovaní svedkovia a ich adresy a doručené

listinné dôkazy zo strany žalobcu,

- dňa 6. 10. 2008 nariadený termín pojednávania na 3. 3. 2009 spolu s

predvolaním svedkov,

- pojednávanie zo dňa 3. 3. 2009 odročené na neurčito z dôvodu neprítomnosti

žalovaného a predvolaných svedkov,

- dňa 13. 7. 2009 (správne má byť 13. 7. 2010, pozn.) nariadený termín

pojednávania na 2. 11. 2010 spolu s predvolaním svedkov,

- pojednávanie zo dňa 2. 11. 2010 po vykonanom dokazovaní odročené

na 4. 1. 2011 z dôvodu doplnenia dokazovania a odstránenia rozporných

tvrdení,

- pojednávanie zo dňa 4. 1. 2011 odročené na 8. 2. 2011 z dôvodu

neprítomnosti žalobcu, žalovaného a predvolaných svedkov,

- pojednávanie zo dňa 8. 2. 2011 po vykonanom dokazovaní odročené

na 29. 3. 2011 za účelom doplnenia dokazovania a odstránenia rozporných

tvrdení,

- pojednávanie zo dňa 29. 3. 2011 odročené na 17. 5. 2013 z dôvodu

neprítomnosti žalovaného a svedkov,

- pojednávanie zo dňa 17. 5. 2011 odročené na neurčito z dôvodu neprítomnosti

žalovaného a svedkov,

- dňa 11. 1. 2012 nariadený termín pojednávania na 28. 2. 2012,

- dňa 22. 2. 2012 doručená súdu žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania,

- pojednávanie zo dňa 28. 2. 2012 odročené pre neúčasť žalobcu, žalovaného

a svedkov na neurčito,

- dňa 8. 6. 2012 nariadený termín pojednávania na 2. 10. 2012,

- pojednávanie zo dňa 2. 10. 2012 odročené na 16. 11. 2012 z dôvodu

doplnenia dokazovania a odstránenia rozporných tvrdení,

- pojednávanie zo dňa 16. 11. 2012 zrušené pre práceneschopnosť zákonného

sudcu,

- dňa 17. 1. 2013 nariadený termín pojednávania na 25. 3. 2012, pojednávanie

zo dňa 25. 3. 2013 po vykonanom dokazovaní odročené na 19. 4. 2013 za

účelom doplnenia dokazovania a odstránenia rozporných tvrdení,

- dňa 18. 4. 2013 doručená žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania,

- pojednávanie zo dňa 18. 4. 2014 odročené na 27. 5. 2013 z dôvodu

neprítomnosti žalobcu, žalovaného a svedka,

- rozsudok vyhlásený na pojednávaní dňa 27. 5. 2013,

- odvolanie žalobcu zo dňa 15. 7. 2013,

- vyjadrenie žalovaného k odvolaniu zo dňa 2. 8. 2013,

- dňa 27. 8. 2013 vec predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní,

- dňa 17. 9. 2013 doručené uznesenie odvolacieho súdu o zrušení rozsudku,

- dňa 17. 9. 2013 referát na doručenie uznesenia odvolacieho súdu účastníkom

konania,

- vec nie je právoplatne skončená.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním (doručeným

ústavnému súdu 20. marca 2014), v ktorom okrem iného uviedla:

„Z chronologického prehľadu procesných úkonov vykonaných v predmetnej veci je

zrejmé, že v tomto konaní došlo k prieťahom v konaní, čo potvrdil vo svojom stanovisku

aj predseda okresného súdu, pričom podotýkame, že k veľkému prieťahu došlo najmä medzi

prvým pojednávaním dňa 15. 10. 2004 a ďalším, ktoré bolo vytýčené až na 3. 3. 2009.

Zároveň súhlasíme aj s konštatovaním, že predmetná sporná vec nevykazuje znaky skutkovej

a právnej náročnosti.

Prieťahy v konaní, ktoré priznal aj OS Košice II, naďalej pokračujú a od doručenia

uznesenia odvolacieho súdu od septembra 2013 sa vo veci nekonalo.

Prehľad procesných úkonov v tejto veci je veľmi rozsiahly, no svedčí o slabej aktivite

súdu, ako aj o tom, že prieťahy v tomto konaní sú nesporné.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení

z 27. februára 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, a z , ak súd zistí, že existuje dôležitý

dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli

predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy bude konať nové

pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že

predmetom preskúmavaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na zaplatenie

postúpenej pohľadávky s prísl. z titulu neuhradených faktúr a trov konania. Podľa názoru

ústavného súdu takéto spory v rámci obchodnoprávnych vzťahov tvoria bežnú súčasť

rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani

skutkovo zložité. Metodika a postup rozhodovania v týchto veciach je obsiahnutá

v stabilizovanej a pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov. Obdobne ústavný súd

hodnotí aj sťažnosťou napadnuté konanie, konštatujúc, že jeho doterajší priebeh nemožno

pripísať na vrub zložitosti prerokúvanej veci. Napokon ústavný súd poukazuje na to, že

okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedol, že konanie podľa jeho

názoru „nevykazuje znaky skutkovej a právnej náročnosti“.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní

mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto

súdneho konania v procesnom postavení žalobkyne. Ústavný súd nezistil také skutočnosti,

ktoré by bolo potrebné pripísať na jej ťarchu v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého

konania. Pokiaľ okresný súd vo vyjadrení poukázal na neúčasť sťažovateľky na niektorých

pojednávaniach, resp. na jej žiadosti o odročenie pojednávania, ústavný súd konštatuje, že

uvedené skutočnosti nemali na priebeh napadnutého konania zásadnejší vplyv.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup okresného súdu v napadnutom

konaní. Ústavný súd v priebehu napadnutého konania zistil tri obdobia nečinnosti okresného

súdu, a to v obdobiach:

- od 18. decembra 2002 (okresný súd previedol vec do registra „Cb“) do 1. augusta

2004 (okresný súd nariadil termín pojednávania),

- od 31. augusta 2004 (okresný súd nariadil termín pojednávania) do 6. októbra

2008 (okresný súd nariadil termín pojednávania),

- od 3. marca 2009 (okresný súd odročil pojednávanie na neurčito pre neprítomnosť

odporcu a predvolaných svedkov) do 13. júla 2010 (okresný súd nariadil termín

pojednávania).

Celkovo predstavuje doba nečinnosti okresného súdu 7 rokov.

Okrem nečinnosti sa napadnuté konanie vyznačuje aj neefektívnosťou postupu

okresného súdu, keď Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn.

z 30. augusta 2013 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 27. mája 2013,

pričom v odôvodnení okrem iného uviedol:

„V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa poukázal na dve výpovede svedkov,

uviedol, že z nich zistil určité skutočnosti, avšak v odôvodnení rozsudku sa vôbec

nevysporiadal s tým, prečo výpoveď svedka p. M. pri rozhodovaní veci vôbec nevzal

do úvahy a vychádzal iba z toho, že žalobca nepredložil žiaden relevantný písomný dôkaz.

V danej veci sa jedná o práce, ktoré podľa tvrdenia žalobcu mali byť vykonané na základe

ústnej objednávky žalovaného, a teda by sa jednalo o zmluvu o dielo, ktorá podľa § 272

a pre platnosť nevyžaduje písomnú formu

a aj v prípade, že by bolo preukázané, že zmluva o dielo uzavretá nebola, tak je potrebné

posúdiť, či nárok žalobcu nie je možné posúdiť ako nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia, ak bude preukázané, že práce boli právnym predchodcom žalobcu vykonané

a neboli mu uhradené.

Keďže súd prvého stupňa žalobu zamietol iba z dôvodu, že žalobca nepredložil

písomné dôkazy, pričom žalobca ich absenciu navrhol nahradiť výsluchom svedkov, ktorí

neboli vypočutí, pričom ich výsluch by viedol k zisteniu skutkového stavu, že neposúdil, či

výnimočne neprichádza do úvahy vykonanie aj iných dôkazov a najmä, že v odôvodnení sa

nevysporiadal s výpoveďou svedka p. M. podľa , odvolací súd má za to,

že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a predčasné, a preto podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/,

ods. 2 rozsudok zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom

podľa vyššie uvedeného doplní dokazovanie a následne vo veci rozhodne.“

Pokiaľ okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti ospravedlňoval svoju nečinnosť

v napadnutom konaní objektívnymi príčinami (práceneschopnosťou zákonného sudcu),

ústavný súd zastáva názor, že táto skutočnosť nemôže byť vo vzťahu k oprávnenému

subjektu, ktorý sa obrátil na všeobecný súd s návrhom o odstránenie svojej právnej neistoty,

dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a nezbavuje štát zodpovednosti za pomalý priebeh konania a v jeho dôsledku za vznik

zbytočných prieťahov v označenom súdnom konaní.

Napokon ústavný súd v súlade s predchádzajúcou judikatúrou konštatuje, že

z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, aby právna neistota v napadnutom konaní

nebola odstránená ani po viac ako 11 rokoch od jeho začatia (m. m. ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom

okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov

a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa

rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľka domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 7 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala na to, že „nekonaním vo veci zo strany

súdu 11 rokov žila v právnej neistote, pod tlakom nevysporiadaných vecí, nedoručených

záležitostí, ako aj finančnej neistote“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä to čo, je pre

sťažovateľku „v stávke“, ako aj skutočnosť, že posudzované konanie vo veci nebolo

do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie

sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom

súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátkou

JUDr. Želmírou Varjassyovou. Podľa ústavný súd

môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom

2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2014