Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 67/2014
PDF · 282.67 KB
No categories available
IV. ÚS 67/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti Stavos s. r. o.,
Štefánikova 4, Michalovce, zastúpenej advokátkou JUDr. Želmírou Varjassyovou, Ulica
kpt. Nálepku 20, Michalovce, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 32 Cb 396/2003, za účasti Okresného súdu Košice II, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Stavos s. r. o., na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 32 Cb 396/2003 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
32 Cb 396/2003 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti Stavos s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti Stavos
s. r. o., trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri
centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Želmíry Varjassyovej, Ulica kpt. Nálepku 20,
Michalovce, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 67/2014 z 30. januára 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Stavos s. r. o. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
32 Cb 396/2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 16. októbra 2002 okresnému súdu
návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie pohľadávky v sume 76 950 Sk
s príslušenstvom, a to z titulu postúpenej pohľadávky za neuhradené faktúry splatné
30. októbra 1998. Po podaní odporu proti platobnému rozkazu z 26. novembra 2002 bola
vec prevedená do registra Cb a ďalej bola vedená pod sp. zn. 32 Cb 396/2003.
Sťažovateľka uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
v jej právnej veci právoplatne skončené.
Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň
navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.
a napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € a úhrady trov
konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom
sp. zn. 1 Spr V/76/2014 (doručeným ústavnému súdu 3. marca 2014), v ktorom, poukazujúc
na chronológiu v priebehu konania vykonaných procesných úkonov, okrem iného uvádza:
„... možno konštatovať, že v konaní došlo k prieťahom v dlhších časových úsekoch
(v čase od pridelenia veci do registra Cb do nariadenia pojednávania dňa 1. 8. 2004,
od 6. 11. 2007 do nariadenia pojednávania dňa 6. 10. 2008), k prieťahom došlo aj
v určitých časových úsekoch od 3. 3. 2009 do 2. 11. 2010, posúdenie dôvodnosti prieťahov
nechávam na zváženie ústavnému súdu.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pojednávania (v zmysle vyššie uvedenej
chronológie) boli odročované aj na žiadosť žalobcu a aj pre jeho neúčasť.
Zároveň pokladám za dôležité uviesť, že vo veci konajúci sudca bol od 7. 11. 2012
do 21. 12. 2012 práceneschopný, práceneschopnosť trvala aj od 7. 11. 2013
do 31. 12. 2013, od 20. 1. 2014 do súčasnosti naďalej trvá. Uvedené obdobia
práceneschopnosti čiastočne neumožnili (z dôvodu ich trvania) orgánom riadenia a správy
súdu prijať opatrenia smerujúce k prerozdeleniu veci v súlade so zákonom a rozvrhom
práce na príslušný rok.
Konanie v prejednávanej veci podľa môjho názoru nevykazuje znaky skutkovej
a právnej náročnosti, v konaní som ani nezistil prekážky postupu konania podľa § 107
a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.“
Súčasťou vyjadrenia k sťažnosti bol aj nasledujúci prehľad procesných úkonov
vykonaných v doterajšom priebehu napadnutého konania:
„- dňa 16. 10. 2002 doručená žaloba žalobcu o zaplatenie 76.950,- Sk s prísl.,
- výzva na zaplatenie súdneho poplatku zo dňa 7. 11. 2002,
- dňa 20. 11. 2002 zaplatený súdny poplatok za podanú žalobu,
- platobný rozkaz zo dňa 26. 11. 2002,
- odpor proti platobnému rozkazu zo strany žalovaného,
- dňa 18. 12. 2002 spis prevedený do registra Cb na prejednanie a rozhodnutie
sudcovi Okresného súdu Košice II JUDr. Ladislavovi Hreňovi,
- dňa 1. 8. 2004 (správne má byť 31. 8. 2004, pozn.) nariadený termín
pojednávania na 15. 10. 2004,
- pojednávanie zo dňa 15. 10. 2004 odročené na návrh žalobcu a jeho
povinnosť oznámiť adresy navrhovaných svedkov,
- dňa 5. 11. 2004 oznámení súdu navrhovaní svedkovia a ich adresy a doručené
listinné dôkazy zo strany žalobcu,
- dňa 6. 10. 2008 nariadený termín pojednávania na 3. 3. 2009 spolu s
predvolaním svedkov,
- pojednávanie zo dňa 3. 3. 2009 odročené na neurčito z dôvodu neprítomnosti
žalovaného a predvolaných svedkov,
- dňa 13. 7. 2009 (správne má byť 13. 7. 2010, pozn.) nariadený termín
pojednávania na 2. 11. 2010 spolu s predvolaním svedkov,
- pojednávanie zo dňa 2. 11. 2010 po vykonanom dokazovaní odročené
na 4. 1. 2011 z dôvodu doplnenia dokazovania a odstránenia rozporných
tvrdení,
- pojednávanie zo dňa 4. 1. 2011 odročené na 8. 2. 2011 z dôvodu
neprítomnosti žalobcu, žalovaného a predvolaných svedkov,
- pojednávanie zo dňa 8. 2. 2011 po vykonanom dokazovaní odročené
na 29. 3. 2011 za účelom doplnenia dokazovania a odstránenia rozporných
tvrdení,
- pojednávanie zo dňa 29. 3. 2011 odročené na 17. 5. 2013 z dôvodu
neprítomnosti žalovaného a svedkov,
- pojednávanie zo dňa 17. 5. 2011 odročené na neurčito z dôvodu neprítomnosti
žalovaného a svedkov,
- dňa 11. 1. 2012 nariadený termín pojednávania na 28. 2. 2012,
- dňa 22. 2. 2012 doručená súdu žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania,
- pojednávanie zo dňa 28. 2. 2012 odročené pre neúčasť žalobcu, žalovaného
a svedkov na neurčito,
- dňa 8. 6. 2012 nariadený termín pojednávania na 2. 10. 2012,
- pojednávanie zo dňa 2. 10. 2012 odročené na 16. 11. 2012 z dôvodu
doplnenia dokazovania a odstránenia rozporných tvrdení,
- pojednávanie zo dňa 16. 11. 2012 zrušené pre práceneschopnosť zákonného
sudcu,
- dňa 17. 1. 2013 nariadený termín pojednávania na 25. 3. 2012, pojednávanie
zo dňa 25. 3. 2013 po vykonanom dokazovaní odročené na 19. 4. 2013 za
účelom doplnenia dokazovania a odstránenia rozporných tvrdení,
- dňa 18. 4. 2013 doručená žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania,
- pojednávanie zo dňa 18. 4. 2014 odročené na 27. 5. 2013 z dôvodu
neprítomnosti žalobcu, žalovaného a svedka,
- rozsudok vyhlásený na pojednávaní dňa 27. 5. 2013,
- odvolanie žalobcu zo dňa 15. 7. 2013,
- vyjadrenie žalovaného k odvolaniu zo dňa 2. 8. 2013,
- dňa 27. 8. 2013 vec predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní,
- dňa 17. 9. 2013 doručené uznesenie odvolacieho súdu o zrušení rozsudku,
- dňa 17. 9. 2013 referát na doručenie uznesenia odvolacieho súdu účastníkom
konania,
- vec nie je právoplatne skončená.“
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním (doručeným
ústavnému súdu 20. marca 2014), v ktorom okrem iného uviedla:
„Z chronologického prehľadu procesných úkonov vykonaných v predmetnej veci je
zrejmé, že v tomto konaní došlo k prieťahom v konaní, čo potvrdil vo svojom stanovisku
aj predseda okresného súdu, pričom podotýkame, že k veľkému prieťahu došlo najmä medzi
prvým pojednávaním dňa 15. 10. 2004 a ďalším, ktoré bolo vytýčené až na 3. 3. 2009.
Zároveň súhlasíme aj s konštatovaním, že predmetná sporná vec nevykazuje znaky skutkovej
a právnej náročnosti.
Prieťahy v konaní, ktoré priznal aj OS Košice II, naďalej pokračujú a od doručenia
uznesenia odvolacieho súdu od septembra 2013 sa vo veci nekonalo.
Prehľad procesných úkonov v tejto veci je veľmi rozsiahly, no svedčí o slabej aktivite
súdu, ako aj o tom, že prieťahy v tomto konaní sú nesporné.“
Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení
z 27. februára 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli
predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy bude konať nové
pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že
predmetom preskúmavaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na zaplatenie
postúpenej pohľadávky s prísl. z titulu neuhradených faktúr a trov konania. Podľa názoru
ústavného súdu takéto spory v rámci obchodnoprávnych vzťahov tvoria bežnú súčasť
rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani
skutkovo zložité. Metodika a postup rozhodovania v týchto veciach je obsiahnutá
v stabilizovanej a pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov. Obdobne ústavný súd
hodnotí aj sťažnosťou napadnuté konanie, konštatujúc, že jeho doterajší priebeh nemožno
pripísať na vrub zložitosti prerokúvanej veci. Napokon ústavný súd poukazuje na to, že
okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedol, že konanie podľa jeho
názoru „nevykazuje znaky skutkovej a právnej náročnosti“.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto
súdneho konania v procesnom postavení žalobkyne. Ústavný súd nezistil také skutočnosti,
ktoré by bolo potrebné pripísať na jej ťarchu v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého
konania. Pokiaľ okresný súd vo vyjadrení poukázal na neúčasť sťažovateľky na niektorých
pojednávaniach, resp. na jej žiadosti o odročenie pojednávania, ústavný súd konštatuje, že
uvedené skutočnosti nemali na priebeh napadnutého konania zásadnejší vplyv.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup okresného súdu v napadnutom
konaní. Ústavný súd v priebehu napadnutého konania zistil tri obdobia nečinnosti okresného
súdu, a to v obdobiach:
- od 18. decembra 2002 (okresný súd previedol vec do registra „Cb“) do 1. augusta
2004 (okresný súd nariadil termín pojednávania),
- od 31. augusta 2004 (okresný súd nariadil termín pojednávania) do 6. októbra
2008 (okresný súd nariadil termín pojednávania),
- od 3. marca 2009 (okresný súd odročil pojednávanie na neurčito pre neprítomnosť
odporcu a predvolaných svedkov) do 13. júla 2010 (okresný súd nariadil termín
pojednávania).
Celkovo predstavuje doba nečinnosti okresného súdu 7 rokov.
Okrem nečinnosti sa napadnuté konanie vyznačuje aj neefektívnosťou postupu
okresného súdu, keď Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 3 Cob 167/2013
z 30. augusta 2013 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 32 Cb 396/2003 z 27. mája 2013,
pričom v odôvodnení okrem iného uviedol:
„V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa poukázal na dve výpovede svedkov,
uviedol, že z nich zistil určité skutočnosti, avšak v odôvodnení rozsudku sa vôbec
nevysporiadal s tým, prečo výpoveď svedka p. M. pri rozhodovaní veci vôbec nevzal
do úvahy a vychádzal iba z toho, že žalobca nepredložil žiaden relevantný písomný dôkaz.
V danej veci sa jedná o práce, ktoré podľa tvrdenia žalobcu mali byť vykonané na základe
ústnej objednávky žalovaného, a teda by sa jednalo o zmluvu o dielo, ktorá podľa § 272
a § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka pre platnosť nevyžaduje písomnú formu
a aj v prípade, že by bolo preukázané, že zmluva o dielo uzavretá nebola, tak je potrebné
posúdiť, či nárok žalobcu nie je možné posúdiť ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ak bude preukázané, že práce boli právnym predchodcom žalobcu vykonané
a neboli mu uhradené.
Keďže súd prvého stupňa žalobu zamietol iba z dôvodu, že žalobca nepredložil
písomné dôkazy, pričom žalobca ich absenciu navrhol nahradiť výsluchom svedkov, ktorí
neboli vypočutí, pričom ich výsluch by viedol k zisteniu skutkového stavu, že neposúdil, či
výnimočne neprichádza do úvahy vykonanie aj iných dôkazov a najmä, že v odôvodnení sa
nevysporiadal s výpoveďou svedka p. M. podľa § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací súd má za to,
že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a predčasné, a preto podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/,
ods. 2 O. s. p. rozsudok zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom
podľa vyššie uvedeného doplní dokazovanie a následne vo veci rozhodne.“
Pokiaľ okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti ospravedlňoval svoju nečinnosť
v napadnutom konaní objektívnymi príčinami (práceneschopnosťou zákonného sudcu),
ústavný súd zastáva názor, že táto skutočnosť nemôže byť vo vzťahu k oprávnenému
subjektu, ktorý sa obrátil na všeobecný súd s návrhom o odstránenie svojej právnej neistoty,
dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a nezbavuje štát zodpovednosti za pomalý priebeh konania a v jeho dôsledku za vznik
zbytočných prieťahov v označenom súdnom konaní.
Napokon ústavný súd v súlade s predchádzajúcou judikatúrou konštatuje, že
z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, aby právna neistota v napadnutom konaní
nebola odstránená ani po viac ako 11 rokoch od jeho začatia (m. m. IV. ÚS 327/2013).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 396/2003 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom
okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov
a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa
rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľka domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 7 000 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala na to, že „nekonaním vo veci zo strany
súdu 11 rokov žila v právnej neistote, pod tlakom nevysporiadaných vecí, nedoručených
záležitostí, ako aj finančnej neistote“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
32 Cb 396/2003, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä to čo, je pre
sťažovateľku „v stávke“, ako aj skutočnosť, že posudzované konanie vo veci nebolo
do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie
sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátkou
JUDr. Želmírou Varjassyovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd
môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá
bola 781 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom
2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. apríla 2014