Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 548/2016
PDF · 272.11 KB
No categories available
III. ÚS 548/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2017
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu
Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti , , zastúpeného
advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Mlynská 28, Košice, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 135/2007, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ohrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 C 135/2007 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bardejov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
2 C 135/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €
(slovom štyritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bardejov p o v i n n ý vyplatiť mu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 356,18 € (slovom tristopäťdesiatšesť eur a osemnásť centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Petra Harakályho, Mlynská 28, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 548/2016 zo 17. augusta 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bardejov (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 135/2007 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ okrem iného uviedol, že «sa žalobou zo dňa 29.5.2007 podanou proti
, , (ďalej
len „žalovaný“), domáhal na Okresnom súde Bardejov (ďalej len „okresný súd“) náhrady
škody na zdraví, a to, náhrady za bolesť v sume 470 400,00 Sk, náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia v sume 1152 000,00 Sk a zvýšenia náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia v sume 576 000,00 Sk. Konanie sa na okresnom súde vedie pod
sp. zn. 2 C/135/2007.
Žalobu podal na tom skutkovom základe, že dňa 10.10.2004 ako spolujazdec
v motorovom vozidle , na ceste v smere od
, utrpel ťažký úraz, a to pomliaždenie miechy, trieštivú zlomeninu
5. krčného stavca, kompresívnu zlomeninu 3. a 4. krčného stavca, poranenie medzistavcovej
platničky C 3/4 a C 4/5 s koreňovými príznakmi, s následkom poúrazovej hemiparézy vľavo,
poúrazového obmedzenia hybnosti krčnej chrbtice a ťažkosti po poranení (bolesti,
spasticita).
Pasívnu legitimáciu žalovaného odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 420 a § 427
Občianskeho zákonníka a následne ustanoveniami § 24 ods. 2 písm. b), 3, 5 a § 15 zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“), nakoľko na predmetné vozidlo,
ktorým bola škoda na zdraví žalobcu spôsobená, nebolo uzatvorené povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu v čase dopravnej nehody. Pri výške náhrady škody
žalobca poukázal na príslušné ustanovenia zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť
a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 273/1994 2. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného
poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných,
odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z. z.) ako aj na ďalšie okolnosti prípadu.
K podanej žalobe sa podaním zo dňa 20.6.2007 vyjadrila žalovaná. Prvé
pojednávanie bolo vo veci vytýčené dňa 5.5.2008. Na tomto pojednávaní bol vypočutý
žalobca a následne bolo pojednávanie odročené na deň 19.8.2008. Uvedené pojednávanie
bolo preročené najprv na 15.8.2008, potom na 11.9.2008. Na pojednávaní dňa 11.9.2008
boli vypočutí svedkovia , a . Na pojednávaní bol
podaný návrh na vykonanie ďalšieho dokazovania, a to výsluch svedkov
a . Z uvedeného dôvodu bolo pojednávanie odročené na deň 27.11.2008
a následne preročené na 11.12.2008. Na pojednávaní dňa 11.12.2008 bola vypočutá
svedkyňa , pričom sa nedostavila svedkyňa . Za účelom
jej opätovného predvolania bolo pojednávanie odročené na 11.2.2009, na ktorom bola táto
svedkyňa vypočutá. Pojednávanie bolo odročené na 7.4.2009 za účelom predloženia
návrhov na vykonanie dokazovania zo strany žalovaného.
Uzneseniami zo dňa 19.6.2009 okresný súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie
znalcom a znalcom a stanovil
lehotu 60 dní na vypracovanie znaleckých posudkov. Sťažovateľ urgoval vykonanie
znaleckého dokazovania podaním zo dňa 28.9.2009. a opakovane podaním zo dňa
3.11.2009. Znalecký posudok bol súdu doručený dňa 27.11.2009.
Podaním zo dňa 12.1.2010 sťažovateľ urgoval doručenie znaleckého posudku od znalca
. Znalecký posudok bol súdu doručený
dňa 26.2.2010. Sťažovateľ podal vyjadrenie k znaleckému posudku
dňa 11.1.2010 a vyjadrenie k znaleckému posudku dňa
13.4.2010. Žalovaná podala vyjadrenie k znaleckému posudku
dňa 3.5.2010. Na toto vyjadrenie žalovanej reagoval vyjadrením zo dňa 24.5.2010
sťažovateľ, pričom navrhol súdu doplniť znalecký posudok .
K tomuto podaniu sťažovateľa sa vyjadrila žalovaná podaním zo dňa 24.6.2010. Sťažovateľ
podaním zo dňa 26.1.2010 opakovane navrhol nariadiť doplnenie znaleckého posudku.
Okresný súd uznesením zo dňa 16.2.2011 uložil znalcovi doplniť
jeho znalecký posudok v lehote 60 dní. Sťažovateľ urgoval podanie doplnku k znaleckému
posudku podaním zo dňa 7.6.2011. Doplnok k znaleckému posudku bol súdu doručený dňa
29.6.2011 a následne sťažovateľovi dňa 1.8.2011. K doplnku podal sťažovateľ vyjadrenie
zo dňa 8.8.2011.
Okresný súd nariadil pojednávanie na deň 14.12.2011. Na uvedené pojednávanie
nebol predvolaný znalec , preto bolo pojednávanie odročené
na 24.2.2012 za účelom jeho predvolania. Uvedený termín pojednávania bol zrušený
z dôvodu ospravedlnenia zo strany žalovanej a nový termín pojednávania bol stanovený
na deň 18.5.2012. Tento termín pojednávania bol preročený na deň 22.6.2012 a potom
na neurčito. Následne bolo pojednávanie vytýčené na deň 18.10.2012, na ktorom bol
vypočutý znalec a svedok . Pojednávanie bolo
odročené na dňa 17.1.2013. Na tomto pojednávaní bol vypočutý svedok
a pojednávanie bolo odročené na 11.4.2013. Na pojednávaní dňa 11.4.2013 zhrnuli obe
strany svoje stanoviská. Súd pojednávanie odročil na 21.6.2013. Následne podal vo veci
vyjadrenie sťažovateľ zo dňa 16.4.2013, na ktoré reagovala podaním žalovaná zo dňa
7.5.2013. Na pojednávaní dňa 21.6.2013 okresný súd vyhlásil rozsudok, v ktorom vyhovel
žalobe. Rozsudok bol žalobcovi doručený 7.10.2013.
Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie žalovaná zo dňa 25.9.2013.
K tomuto odvolaniu sa vyjadril sťažovateľ podaním zo dňa 2.12.2013. Na základe podaného
odvolania Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 10 Co/131/2013-290 zo dňa 11.9.2014
zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd nariadil pojednávanie na deň 27.1.2015. Uvedené pojednávanie bolo
odročené na neurčito za účelom rozhodnutia o pripustení vedľajšieho účastníka do konania,
nakoľko súdu bolo dňa doručené oznámenie , že vstupuje do konania ako
vedľajší účastník. K vstupu vedľajšieho účastníka do konania sa vyjadril sťažovateľ
podaním zo dňa 27.2.2015 a žalovaná podaním zo dňa 19.2.2015. Následne bolo vo veci
vytýčené pojednávanie na deň 7.7.2015, ktoré však bolo zrušené s odôvodnením prípravy
rozhodnutia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania. Následne podaním zo dňa
10.11.2015 sťažovateľ urgoval vytýčenie pojednávania vo veci. Pojednávanie do dňa
podania tejto sťažnosti nebolo vytýčené a nebolo doručené ani rozhodnutie o pripustení
vstupu vedľajšieho účastníka do konania.».
Keďže napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené, sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
2 C 135/2007 porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných
prieťahov a zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj úhradu
trov konania.
3. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom
sp. zn. 1 SprO 1643/2016 (doručeným ústavnému súdu 21. decembra 2016), v ktorom sa
okrem iného uvádza:
„Skutková a právna zložitosť sporu vyplýva z komplikovaného spisového materiálu
ohľadom uplatnených nárokov v konaní titulom náhrady škody na zdraví uplatnené nároky
titulom bolestného ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré nároky boli
navrhovateľovi priznané rozsudkom súdu prvého stupňa zo dňa 21.06.2013, číslo konania
2 C/135/2007-255, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa bol zrušený uznesením Krajského
súdu v Prešove zo dňa 11.09.2014, číslo konania 10 Co/131/2013- 290 s potrebou
vykonania ďalšieho dokazovania vo veci samej ako vyplýva z odôvodnenia odvolacieho
súdu na strane 6 predmetného uznesenia.
Prekážky postupu súdu podľa §-u 107 a nasledujúcich v čase platného Občianskeho
súdneho poriadku neboli až na následný vstup intervenienta do konania na základe
rozhodnutia súdu prvého stupňa zo dňa 30.06.2016, číslo konania 2 C 135/2007-319
potvrdené uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 02.11.2016, číslo konania
10 Co 91/2016-331.“
4. Ďalej okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti uvádza:
„Procesný postup OS Bardejov nesmeruje k zvyšovaniu trov konania, súd prvého
stupňa s prihliadnutím na charakter veci nevykonal zbytočné úkony a zo strany súdu
vzhľadom na komplikovaný spisový materiál neboli vykonané žiadne prieťahy vo veci...
Čo sa týka sťažovateľom namietanej nečinnosti tunajšieho súdu, k tomu udávam,
že nie je možné akceptovať tvrdenia sťažovateľa vo vzťahu k jednotlivým procesným
úkonom vykonaným Okresným súdom Bardejov v predmetnej veci, že nimi zo strany sudu
došlo k zbytočným, resp. subjektívnym prieťahom. Je však potrebné uviesť, že určité
zdržanie pri vybavovaní tejto veci bolo zapríčinené predovšetkým opakovanými
personálnymi zmenami a enormným pracovným zaťažením konajúcich zákonných sudcov.
Poukazujem na to, že Okresný súd Bardejov bol dlhodobo a naďalej ovplyvňovaný veľkou
fluktuáciou sudcov (začala v roku 2005 a pokračovala naposledy odchodom dvoch sudcov v
roku 2016 do predčasného dôchodku) a s tým spojenou časťou personálnou zmenou, keď
len v období posledných 7 rokov z výkonu odišlo 11 sudcov (starobný dôchodok, prerušenie
výkonu funkcie sudcu, preloženie na iný súd vrátane na súd vyššieho stupňa, nástup na
materskú dovolenku), avšak na Okresný súd Bardejov prišlo do výkonu len 6 sudcov) a
takto sa nevybavené veci po odchodzích sudcoch neustále prerozdeľovali medzi sudcov vo
výkone, ktorým sa tým navyšovali počty nevybavených vecí (vrátane aj u ),
pričom sa im neustále navyšoval aj nový nápad. Nemožno opomenúť aj to, že v danom
prípade ide o skutkovo zložitejšiu a náročnejšiu vec a poznamenávam, že súd úkony vo veci
nevykonáva ich nariadením pojednávania a samotným pojednávaním, ale tiež inou
činnosťou, napr. zhromažďovaním dôkazov, študovaním spisového materiálu a pod.“
5. Napokon okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti uvádza, že v období od júla 2016 až
dosiaľ boli v napadnutom konaní vykonané tieto procesné úkony:
„07.07.2015 - pojednávanie určené na deň 07.07.2015 odročené na neurčito
za účelom rozhodnutia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania
12.11.2015- urgencia vytýčenia súdneho pojednávania od pr. zástupcu žalobcu
30.06.2016 - uznesením číslo konania 2C/135/2007-319 vstup je
prípustný
04.08.2016 - odvolanie právneho zástupcu žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu
Bardejov číslo konania 2C/135/2007-319
05.08.2016 - odvolanie doručené ostatným účastníkom konania
19.08.2016 - spis predložený Krajskému súdu Prešov na rozhodnutie o odvolaní
16.11.2016 -potvrdené uznesenie Okresného súdu Bardejov
21.11.2016 -uznesenie Krajského súdu v Prešove zaslané účastníkom konania
05.12.2016 - nariadený termín pojednávania na deň 15.02.2017.“
6. K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti doručenému ústavnému súdu
21. decembra 2016 sťažovateľ stanovisko nezaujal.
7. Obsah zapožičaného spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v podanej
sťažnosti a tiež vo vyjadrení okresného súdu k sťažnosti a ústavný súd ich považuje
za preukázané.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a súčasne sa domáha aj vyslovenia porušenia svojho
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
12. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
13. Pokiaľ ústavný súd v ďalšom texte poukazuje na Občiansky súdny poriadok, ide
o procesný predpis platný do 1. júla 2016.
14. Povinnosť súdu vyplývajúca z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
,,OSP“) súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,
aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej
len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
15. Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia
významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie
môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí
boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
16. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03)
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť
prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
17. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, zo sťažnosti, ako aj
z vyžiadaného spisu vyplýva, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie
o sťažovateľom uplatnených nárokoch (náhrada za bolesť, náhrada za sťaženie
spoločenského uplatnenia a zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia)
vyplývajúcich z úrazu utrpeného pri autonehode. Vec nie je právne zložitá, o čom svedčí
dostatok stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov aplikovateľnej aj na daný prípad.
Ústavný súd pripúšťa určitú mieru faktickej zložitosti veci, ktorá vyplýva z nutnosti
vykonania pomerne náročného znaleckého dokazovania. Uvedená skutočnosť však podľa
názoru ústavného súdu nemôže okresný súd zbaviť zodpovednosti za stav, v akom sa
napadnuté konanie nachádza v čase meritórneho prerokovania sťažnosti.
18. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania
v procesnom postavení navrhovateľa. Ústavný súd konštatuje, že v doterajšom priebehu
napadnutého konania nenašiel také skutočnosti, ktoré by z pohľadu prieťahov v konaní bolo
potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa.
19. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom
konaní a konštatuje, že napriek veľkému počtu vykonaných procesných úkonov
v doterajšom priebehu je napadnuté konanie poznačené neefektívnosťou
a nesústredenosťou.
20. Za neefektívnu činnosť okresného súdu v napadnutom konaní je podľa názoru
ústavného súdu potrebné vyhodnotiť jeho postup v súvislosti so zabezpečením znaleckého
dokazovania. Ústavný súd pripúšťa, že v okolnostiach danej veci bolo náročné zabezpečiť
všetky znalecké posudky od ustanovených znalcov z odboru zdravotníctva a farmácie,
odvetvia ortopédie a odvetvia psychiatrie, čo ale na druhej strane nemôže ospravedlniť stav,
v ktorom sa napadnuté konanie nachádza v čase rozhodovania o sťažnosti ústavným súdom.
21. Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním efektivity napadnutého konania
upriamuje pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj
neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou
zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ obrátil na všeobecný súd, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. III. ÚS 90/07,
III. ÚS 109/07, I. ÚS 7/2011). Ústavný súd poukazuje aj na svoju ďalšiu štandardnú
judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný
postup v súdnom konaní tak, aby čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému
sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie
procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zveruje (vrátane poriadkových opatrení
v zmysle § 53 OSP) aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej
právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca pri
vypracovaní znaleckého posudku (napr. III. ÚS 56/02, IV. ÚS 327/2013). Ústavný súd
poznamenáva, že v okolnostiach danej veci u oboch znaleckých posudkov predložených
okresnému súdu nebola dodržaná stanovená lehota 60 dní, pričom okresný súd na uvedenú
skutočnosť procesne nereagoval.
22. Neefektívny postup vytkol okresnému súdu aj krajský súd v uznesení sp. zn.
10 Co 131/2013 z 11. septembra 2014, ktorým zrušil meritórny rozsudok okresného súdu
z 21. júna 2013 a v odôvodnení okrem iného uviedol:
„Každopádne s obranou žalovaného je potrebné sa vyporiadať. V dôvodoch
rozhodnutia preto okrem iného nemôžu z hľadiska skutkového absentovať odpovede na to:
a) kto bol prevádzateľom motorového vozidla v čase predmetnej nehody, či motorové
vozidlo bolo povinne zmluvne poistené (za škodu pri jeho prevádzke) a v ktorej poisťovni,
na základe akých skutkových okolností mala byť daná pasívna vecná legitimácia
žalovaného v konaní
b) či žalobca utrpel úraz pri dopravnej nehode ako vodič alebo ako spolujazdec,
pritom sa žiada (vzhľadom na rôzny obsah dôkazov) uviesť, na základe ktorých dôkazov súd
svoje skutkové zistenie oprel, akými úvahami sa riadil pri ich hodnotení a prípadný rozdiel
oproti záverom orgánov v trestnom či priestupkovom konaní aj náležité zdôvodniť
c) či pri alternatíve utrpenia úrazu žalobcu ako spolujazdca je možné skutkovo
uzavrieť, že ako spolujazdec nastúpil do vozidla, ktoré viedla osoba pod vplyvom alkoholu,
o čom poškodený vedel
d) aký vplyv prípadne na rozsah rozsahu poranenia žalobcu malo nepoužitie
bezpečnostných pásov
e) ktorým dňom nastala skutočná vedomosť žalobcu o škode, ako ujme určitého
druhu a rozsahu, vyjadriteľnej v peniazoch, umožňujúcej uplatnenie na súde i vo vzťahu
k tej náhrade, ktorú žalobca odvádza od posudku
f) kedy, ktorým dátumom bol žalovaný povinný plniť dlh, či už na základe právneho
predpisu alebo na požiadanie veriteľa.
Len po takýchto odpovediach (ale i ďalších s poukazom na obsah žaloby, obrany
žalovaného, či iných medzi účastníkmi nesporných skutočností) je možné vec právne
posúdiť, t. j. dať výklad o tom, z akých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu
súd vychádzal (prečo pod také ustanovenie podriadil skutkový stav) a ako ho prípadne
vyložil, a napokon výklad o tom, aké práva zo zisteného skutkového stavu podľa týchto
ustanovení vyplývajú.
Bez takéhoto postupu nemôžu byť posudzované otázky pasívnej legitimácie
žalovaného ako sú upravené v ust. § 24 ods. 2 písm. b), ods. 3, 5 zák. č. 381/2001 Z. z.,
otázku tzv. výluky z poistenia zodpovednosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 381/2001 Z. z.,
ani otázky prípadnej liberácie či spoluzavinenia za vzniknutú škodu podľa §§ 427, 428, 441
Obč. zák. (viď napr. Cpj 10/83), či vyporiadanie sa s námietkou premlčania (§ 106 ods. 1, 2
Obč. zák.), alebo s omeškaním so splnením dlhu, ale i s vyčísľovaním a zdôvodňovaním
priznanej výšky nárokov.
V odvolacom konaní oznámil vstup do konania aj , zastúpený
. Toto oznámenie o vstupe do konania treba doručiť obom stranám
v konaní stým, že o prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhoduje len na prípadný
návrh niektorej zo sporových strán.
Podľa § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu.
Úlohou súdu prvého stupňa bude preto vo vyššie naznačenom smere realizované
dôkazy (prípadne ďalšie účastníkmi konania navrhnuté) vyhodnotiť podľa zásad
vyplývajúcich z ust. § 132 O.s.p., vyvodiť vo veci skutkový záver (§ 153 ods. 1 O.s.p.) a ten
aj právne posúdiť s potrebou tieto náležitosti rozhodnutia aj v dôvodoch rozhodnutia podľa
§ 157 ods. 2 O.s.p. popísať.“
23. Ústavný súd z hľadiska prieťahov v napadnutom konaní nemohol prehliadnuť
skutočnosť, že po odročení pojednávania nariadeného na 7. júl 2015 pre účely rozhodnutia o
vstupe vedľajšieho účastníka do konania okresný súd o uvedenom rozhodol až uznesením
z 30. júna 2016, teda takmer po roku, čo nesvedčí o primeranom postupe najmä vzhľadom
na význam výsledku konania pre sťažovateľa.
24. Ústavný súd pri vyhodnocovaní postupu okresného súdu v napadnutom konaní
okrem už uvedeného zdôrazňuje, že z ústavnoprávneho hľadiska nemožno akceptovať, aby
konanie pred všeobecným súdom nebolo ani po takmer 10 rokoch od jeho začatia
právoplatne skončené (napr. IV. ÚS 327/2013, IV. ÚS 67/2014).
25. Argumenty, ktorými okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti ospravedlňoval
prieťahy v konaní (personálne zmeny, nedostatočný počet sudcov, vysoký počet
nevybavených vecí), ústavný súd nemohol akceptovať, pričom poukázal na svoju
predchádzajúcu stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých
štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo
nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov
na súde, kde oprávnený subjekt požiadal o odstránenie právnej neistoty, nemôžu byť
dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
26. Ústavný súd poznamenáva, že nemožno v žiadnom prípade prenášať technicko-
organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to
môže mať za následok porušenie ich základných práv.
27. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 135/2007 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
28. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
29. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo
postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza.
30. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
31. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
32. Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, kde poukázal najmä na právnu neistotu
v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania so zdôraznením závažnosti jeho
zdravotného postihu v súvislosti s utrpeným úrazom.
33. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade priznanie finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
34. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
2 C 135/2007, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä predmet konania
a jeho význam pre sťažovateľa a taktiež skutočnosť, že posudzované konanie vo veci nebolo
do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, považoval ústavný súd priznanie
sumy 4 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde.
35. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom
JUDr. Petrom Harakálym. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
36. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá
bola 858 €.
37. Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za dva úkony právnej služby
vrátane režijného paušálu a DPH vykonané v roku 2016 v sume 356,18 € nepresahuje sumu
vypočítanú ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal
sťažovateľovi úhradu trov konania v sume uplatnenej jeho právnym zástupcom.
38. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto
nálezu.
39. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2017