Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 34/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti R. V., zastúpeného advokátkou

JUDr. Tatianou Polkovou, Na Priekope 174/13, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. marca 2013, za

účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo R. V. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 28. marca 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. marca 2013

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť R. V. trovy konania v sume

275,96 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatšesť centov) na účet jeho právnej

zástupkyne JUDr. Tatiany Polkovej, Na Priekope 174/13, Žilina, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2013

doručená sťažnosť R. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou

Polkovou, Na Priekope 174/13, Žilina, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“), práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. marca 2013 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania vedeného

Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalobcu. Sťažovateľ uvádza, že v konaní pred okresným súdom si

„uplatňuje nároky vo forme určovacej (bod 1), negatórnej (bod 2), reštitučnej alternatívne

satisfakčnej (bod 3) žaloby v súlade s ust. v znení

neskorších predpisov (ďalej len osobitný zákon) a na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

10.000,-EUR (bod 4 žaloby) v súlade s ust. § 9 ods. 3 osobitného zákona“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „Z hľadiska poplatkovej povinnosti zodpovedá žalobe

súdny poplatok podľa osobitnej položky č. 7d písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý

je prílohou v znení neskorších predpisov (ďalej len Sadzobník) a to

vo výške 366,- EUR (rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. -131

z 31. 01. 2013). Žalobca zaplatil na súdnom poplatku pred zmenou petitu žaloby sumu

4.091,50,- EUR a preto dôvodne žiadal vrátiť preplatok súdneho poplatku s poukazom na

ust. v znení neskorších predpisov.

Okresný súd zamietol žiadosť žalobcu, pričom rozhodnutie v podstate odôvodnil tým,

že žalobca sa alternatívne domáha zadosťučinenia vo výške 285,000,- EUR a preto mu

vznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatok podľa položky 7d Sadzobníka súdnych poplatkov

a to 663-EUR + 3 % zo sumy 295.000,- EUR.“.

Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 10. decembra

2012, ktorým súd prvého stupňa zamietol jeho žiadosť o vrátenie súdneho poplatku, podal

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 28. marca

2013 tak, že potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu.

Sťažovateľ poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu,

v ktorom sa uvádza, že „Nemôže obstáť tvrdenie navrhovateľa, že nárok uplatnený podľa

Z. z, podlieha inej poplatkovej povinnosti ako nárok

uplatnený podľa § 9 ods. 3 toho istého zákona, nakoľko jednej poplatkovej povinnosti

podlieha samotné konanie podľa uvedeného zákona, bez ohľadu či je navrhovateľom

odôvodnený nárok § 9 ods. 2 alebo ods. 3...“.

Sťažovateľ považuje citovaný právny názor odvolacieho súdu za „... tak arbitrárny,

že popiera nielen význam ale i samotný text právnej úpravy a to tak ust. § 9 ods. 2 a § 9

ods. 3 osobitného zákona ako i prílohy zákona, č. v znení neskorších predpisov.

Konajúci súd nemôže svojvoľne meniť satisfakčný nárok uplatnený vo forme primeraného

zadosťučinenia podľa § 9 ods. 2 osobitného zákona na náhradu nemajetkovej ujmy podľa

§ 9 ods. 3 osobitného zákona, pretože ide o dva samostatne nároky. Súd nemôže ani

s použitím analógie vyrubovať súdne poplatky, pretože taký postup je v rozpore s čl. 59

ods. 2 , ktorý vylučuje svojvôľu a analógiu pri ukladaní

poplatkov.“.

Písomným podaním doručeným ústavnému súdu 7. novembra 2013 sťažovateľ

doplnil svoju argumentáciu, pričom okrem iného poukázal na nález ústavného súdu sp. zn.

z 19. júna 2013, v odôvodnení ktorého sa uvádza: «Ústavný súd si je

vedomý správnosti v súdnej teórii a praxi zaužívanej zásady „iura novit curia“, podľa

ktorej je to súd, ktorý je povolaný na to, aby právo interpretoval, a preto musí pri svojom

rozhodovaní vždy vec právne zhodnotiť sám. Uvedenú zásadu však nie je možné

extenzívnym spôsobom vykladať tak, že súd v jej duchu môže naoktrojovať (vnútiť)

žalobcovi aj proti jeho výslovnej vôli jeho výklad hmotnoprávnych ustanovení, podľa

ktorých samotnú vec posúdi a tomuto prístupu aj podriadi súvisiacu procesnú situáciu,

napr., že vyzve žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý by sa inak (podľa toho, čoho

sa domáha žalobca) platiť nemal (porov. aj rozhodnutie č. 43/2013 Zbierky stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR).»

Sťažovateľ tvrdí, že je to práve krajský (ale i okresný) súd, ktorý mu vnucuje «svoj

výklad hmotnoprávnych predpisov bez ohľadu na prejav vôle sťažovateľa a zo svojho

výkladu robí závery pre výšku súdneho poplatku. Z ďalších dôvodov označeného

rozhodnutia ústavného súdu je nesporné, že súd nemôže určitému a zrozumiteľnému úkonu

prikladať iný ako účastníkom sledovaný zmysel; nemôže teda „domýšľať“ obsah úkonu

alebo z úkonu robiť závery, ktoré z neho v skutočnosti nevyplývajú. Pri procesných úkonoch

je rozhodujúci prejav vôle a sťažovateľ prejavil dostatočne svoju vôľu pri popisovaní

skutkových okolností žaloby ako i pri argumentácii hmotnoprávnym predpisom, ktorým po

právnej stránke svoju žalobu odôvodňuje.

Postup krajského (ale i okresného) súdu, ktorý svojvoľne vnucuje sťažovateľovi svoju

predstavu o nárokoch sťažovateľa z hľadiska hmotnoprávneho je potom v rozpore s

priznaným právom na súdnu ochranu.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva R. V. podľa ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Slovenskej

republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -101 z 28.

03. 2013 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -101 z 28. 03. 2013

zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Bratislave vo veci znova konať a rozhodnúť.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti

nálezu nahradiť trovy konania R. V. na účet právnej zástupkyne JUDr. Tatiane Polkovej...“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedu krajského súdu

o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval predseda krajského súdu

v prípise sp. zn. Spr. 3418/13 z 20. septembra 2013, v ktorom uviedol stanovisko zákonného

sudcu, podľa ktorého „uznesenie č. k. , ktorým mali byť porušené základné

práva navrhovateľa podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

bolo prijaté na základe hlasovania senátu. Dôvody, ktoré viedli senát k vydaniu tohto

uznesenia sú uvedené v jeho odôvodnení. Uvedené uznesenie považuje za správne

a zákonné.“. Predseda krajského súdu ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na

ústnom pojednávaní vo veci.

Uznesením č. k. -15 z 23. januára 2014 ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu uznesením

krajského súdu sp. zn. z 28. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

krajského súdu“) prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd

vyzval predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na

ústnom pojednávaní vo veci.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise sp. zn.

Spr. 3418/13 zo 17. marca 2014, v ktorom uviedol stanovisko predsedu senátu 5 Co

JUDr. Milana Chalupku, ktorý oznámil, že „zotrváva na svojom pôvodnom vyjadrení

poskytnutom v predmetnej veci dňa 18. 09. 2013 a toto nedopĺňa o žiadne nové

informácie“.

Predseda krajského súdu ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom

pojednávaní vo veci.

Označené vyjadrenia krajského súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné

zaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila, či

trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľa konalo ústne pojednávanie. V stanovisku právnej

zástupkyne sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Krajský súd v Bratislave v oznámení č. Spr. 3418/13 z 20. 09. 2013 a 17. 03. 2014

neuvádza žiadne relevantné skutočnosti z hľadiska procesného a hmotnoprávneho, ku

ktorým by bolo možné sa vyjadriť.

Sťažovateľ poznamenáva, že sa domáhal ochrany aj vo forme mimoriadneho

opravného prostriedku, ale najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

z 28. 11. 2013 jeho dovolanie ako procesné neprípustné odmietol.

V súlade s ust. v znení neskorších predpisov

sťažovateľ súhlasí stým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho

pojednávania vo veci vedenej pod sp. zn. .“

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 28. marca 2013

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu za „... tak arbitrárny(e),

že popiera nielen význam ale i samotný text právnej úpravy a to tak ust. § 9 ods. 2 a § 9

ods. 3 osobitného zákona ako i prílohy zákona, č. v znení neskorších predpisov.

Konajúci súd nemôže svojvoľne meniť satisfakčný nárok uplatnený vo forme primeraného

zadosťučinenia podľa § 9 ods. 2 osobitného zákona na náhradu nemajetkovej ujmy podľa

§ 9 ods. 3 osobitného zákona, pretože ide o dva samostatne nároky. Súd nemôže ani

s použitím analógie vyrubovať súdne poplatky, pretože taký postup je v rozpore s čl. 59

ods. 2 , ktorý vylučuje svojvôľu a analógiu pri ukladaní

poplatkov.“.

Podľa o rovnakom zaobchádzaní v niektorých

oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(antidiskriminačný zákon v znení neskorších predpisov) každý sa môže domáhať svojich

práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom

chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania.

Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil

od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané

zadosťučinenie.

Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo

dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným

spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie

poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej

nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) ak sa zaplatil vyšší poplatok, ako sa mal zaplatiť, preplatok

sa vráti, ak prevyšuje sumu 1,70 eura.

Podľa osobitnej položky č. 7d písm. a) a písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov

(ďalej len „sadzobník“), ktorý je prílohou , sa súdny poplatok

určí takto:

a) z návrhu na začatie konania vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého

zaobchádzania podľa osobitného zákona, bez návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch 66 eur,

b) z návrhu na začatie konania vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého

zaobchádzania podľa osobitného zákona s náhradou nemajetkovej ujmy 66 eur a 3 %

z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy.

Prostredníctvom sa zaručuje každému základné právo na súdnu

a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava vyberania súdnych poplatkov obsiahnutá v zákone

o súdnych poplatkoch určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym

obsahom ( v spojení s ). Právnu úpravu, ktorá upravuje

problematiku súdnych poplatkov, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom

a účelom základného práva na súdnu ochranu.

Rozhodovanie o poplatkovej povinnosti účastníkov konania je súčasťou súdneho

konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ),

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu.

Ústavný súd posudzuje problematiku rozhodovania o súdnych poplatkoch zásadne

iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o poplatkovej povinnosti

pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do

rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti iba za predpokladu, že by

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

).

Zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. domáha určenia, že jeho odmeňovanie

je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, a taktiež si uplatňuje priznanie nárokov

podľa § 9 ods. 2 a ods. 3 antidiskriminačného zákona.

Je nesporné, že sťažovateľ pred pripustením zmeny petitu žaloby zaplatil súdny

poplatok za návrh na začatie konania v sume 4 091,50 €.

Keďže v priebehu konania došlo k zmene petitu žaloby, sťažovateľ sa domáha

vrátenia preplatku súdneho poplatku podľa .

Okresný súd uznesením sp. zn. z 10. decembra 2012 žiadosť

sťažovateľa o vrátenie preplatku zamietol.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„Súd prvého stupňa postupoval správne keď zamietol návrh na vrátenie časti

zaplateného súdneho poplatku, nakoľko na takýto postup nie je dôvod. Sám navrhovateľ

vo svojom odvolaní uvádza, že v konaní uplatňuje nárok podľa osobitného predpisu,

konkrétne zákona o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach

a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(antidiskriminačný zákon), presnejšie podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona. Taktiež

navrhovateľ uznáva, že podaná žaloba podlieha poplatkovej povinnosti podľa položky 7d

písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov.

Podľa citovanej položky sadzobníka súdnych poplatkov sa z návrhu na začatie

konania vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa

osobitného predpisu (ktorým je práve ) s náhradou nemajetkovej

ujmy platí súdny poplatok vo výške 66 eur a 3 % zvyšky uplatnenej nemajetkovej ujmy.

Je nepochybné, že predmetné konanie je konaním vo veci súvisiacej s porušením

zásady rovnakého zaobchádzania. Nemôže obstáť tvrdenie navrhovateľa, že nárok

uplatnený podľa podlieha inej poplatkovej povinnosti

ako nárok uplatnený podľa § 9 ods. 3 toho istého zákona, nakoľko jednej poplatkovej

povinnosti podlieha samotné konanie podľa uvedeného zákona, bez ohľadu či je

navrhovateľom odôvodnený nárok § 9 ods. 2 alebo ods. 3.

Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

i s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd

odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených

súdom prvého stupňa v zmysle ust. v znení účinnom od 15. októbra

2008 ( p ods. 1 zavedeného ).“

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoj právny názor vyslovený

v náleze sp. zn. z 19. júna 2013, ktorý je citovaný v časti I tohto nálezu

a ktorý je nepochybne aplikovateľný aj na vec sťažovateľa.

Právne závery krajského súdu, na základe ktorých bolo rozhodnuté o poplatkovej

povinnosti sťažovateľa, nezodpovedajú sťažovateľom prejavenej vôli obsiahnutej v ním

podanej žalobe po pripustení zmeny petitu tejto žaloby. Zo súdneho spisu zjavne vyplýva,

že sťažovateľ si v civilnoprávnom konaní pred všeobecným súdom uplatňuje nároky podľa

antidiskriminačného zákona, a to okrem iného alternatívne nárok na priznanie primeraného

zadosťučinenia (§ 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona), ako aj nárok na priznanie

nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona).

Zákonodarca v položke 7d písm. a) a b) sadzobníka

určil pravidlá spoplatňovania tohto konania podľa osobitného predpisu, pričom rozlíšil

konania, v ktorých sa navrhovateľ domáha okrem iného priznania primeraného

zadosťučinenia [podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, ktorému zodpovedá položka

7d písm. a) sadzobníka ], a konania, v ktorých sa navyše

domáha i nemajetkovej ujmy v peniazoch [podľa § 9 ods. antidiskriminačného zákona,

ktorému zodpovedá položka 7d písm. b) sadzobníka ].

Ak za uvedenej situácie krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že

„nemôže obstáť tvrdenie navrhovateľa, že nárok uplatnený podľa § 9 ods. 2 zákona

č. podlieha inej poplatkovej povinnosti ako nárok uplatnený podľa

toho istého zákona, nakoľko jednej poplatkovej povinnosti podlieha samotné konanie podľa

uvedeného zákona, bez ohľadu či je navrhovateľom odôvodnený nárok § 9 ods. 2 alebo

ods. 3“, tak podľa názoru ústavného súdu postupoval svojvoľne, pričom nerešpektoval

a opomenul účel príslušnej právnej úpravy a v nadväznosti na to nesprávne aplikoval

ustanovenia sadzobníka . Krajský súd sa natoľko odchýlil od

znenia dotknutých zákonných ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam, v dôsledku

čoho je jeho napadnuté uznesenie neakceptovateľné a neudržateľné. Z uvedených dôvodov

došlo zároveň napadnutým uznesením aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu podľa , ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn.

z 28. marca 2013

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného mu

a práva zaručeného mu dodatkového protokolu sa ústavný súd

riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov,

rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa preskúmavané

(, ), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri

ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (napr. , ) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie

porušenia základného práva sťažovateľa podľa , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a jeho zrušením (pozri ďalej

odôvodnenie k bodu 2 výroku tohto nálezu v časti III tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor

na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv

hmotného charakteru.

Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, uprednostňujúc

právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania

pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 28. marca 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a jeho právo podľa dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle

a rozhodnúť o jeho zrušení

a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b)

krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku

tohto nálezu).

Po zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie

bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť o poplatkovej povinnosti sťažovateľa,

pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu

( ).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 € (za 2 úkony urobené v roku 2013).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)

a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €,

režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2013 po 7,81 €, čo spolu

predstavuje sumu 275,96 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Úhradu za písomné vyjadrenie z 27. marca 2014 ústavný súd nepriznal, prihliadajúc

na jeho obsah, ako i skutočnosť, že si ju právna zástupkyňa sťažovateľa neuplatnila.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2014