Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
10b/391480.690637.pdf
PDF · 122.03 KB
No categories available
2Cdo/292/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 292/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : R. V., bývajúci
v T., zastúpený JUDr. T. P., advokátkou v Ţ., proti ţalovanému : Slovenská republika,
Ministerstvo spravodlivosti SR, Ţupné námestie 13, Bratislava, o určenie, že
odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu
nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 14 C 82/2007,
o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28. marca 2013 sp. zn.
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I uznesením z 10. decembra 2012 č.k. 14 C 82/2007-92
nevyhovel ţiadosti o vrátenie súdneho poplatku zo dňa 29.2.2012. V odôvodnení
prvostupňový súd uviedol, ţe ţalobca zaplatil súdny poplatok za návrh vo výške 4 091,50 €.
V priebehu konania došlo k zmene vo výške poţadovaného plnenia a podľa aktuálneho petitu
sa ţalobca domáha zaplatenia 285 000 €, ktoré právne posúdil alternatívne ako
zadosťučinenie a 10 000 € z titulu nemajetkovej ujmy, teda došlo k výraznému zvýšeniu
poţadovaného peňaţného plnenia oproti návrhu na začatie konania. Mal za to, ţe súdny
poplatok musí byť uloţený aj zo sumy 285 000 € ako základu súdneho poplatku aj napriek
tomu, ţe ţalobca v alternatívnom znení petitu označil túto sumu ako zadosťučinenie. Právne
posúdenie veci je vţdy úlohou súdu. Konštatoval, ţe ţalobcovi vznikla povinnosť zaplatiť
súdny poplatok podľa poloţky 7d Sadzobníka súdnych poplatkov zákona o súdnych
poplatkoch a to 66 € + 3 % zo sumy 295 000 €, t.j. celkovo vo výške 8 931 €. V danom
prípade ţalobcovi preplatok súdneho poplatku nevznikol, pričom z dôvodu zmeny petitu
ţaloby je potrebné ešte doplatenie súdneho poplatku za návrh. Z uvedených dôvodov ţiadosti
o vrátenie súdneho poplatku nevyhovel.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu uznesením z 28. marca 2013 č.k.
5 Co 144/2013-101 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. V odôvodení uviedol, ţe súd
prvého stupňa postupoval správne, keď zamietol návrh na vrátenie časti zaplateného súdneho
poplatku, nakoľko na takýto postup nie je dôvod. Sám ţalobca vo svojom odvolaní uvádza, ţe
v konaní uplatňuje nárok podľa osobitného predpisu, konkrétne zákona č. 365/2004 Z.z.
o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), presnejšie podľa § 9 ods. 2 cit.
zákona. Taktieţ ţalobca uznáva, ţe podaná ţaloba podlieha poplatkovej povinnosti podľa
poloţky 7d písm.b/ Sadzobníka súdnych poplatkov. Podľa cit. poloţky Sadzobníka súdnych
poplatkov sa z návrhu na začatie konania vo veciach súvisiacich s porušením zásady
rovnakého zaobchádzania podľa osobitného predpisu (ktorým je práve zákon
č. 365/2004 Z.z.) za náhradu nemajetkovej ujmy platí súdny poplatok vo výške 66 € a 3 %
z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy. Je nepochybné, ţe predmetné konanie je konaním
vo veci súvisiacej s porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Nemôţe obstáť tvrdenie
ţalobcu, ţe nárok uplatnený podľa § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. podlieha inej
poplatkovej povinnosti ako nárok uplatnený podľa § 9 ods. 3 toho istého zákona, nakoľko
jednej poplatkovej povinnosti podlieha samotné konanie podľa uvedeného zákona, bez
ohľadu, či je ţalobcom odôvodnený nárok § 9 ods. 2 alebo ods. 3. Stotoţnil sa s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorého
prípustnosť odvodzoval z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. Namietal, ţe označený názor
odvolacieho súdu je arbitrárny, popiera nielen význam ale i samotný text právnej zmeny a to
tak ustanovenia § 9 ods. 2 a § 9 ods. 3 osobitného zákona, ako i prílohy zákona
č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Konajúci súd nemôţe svojvoľne meniť
satisfakčný nárok uplatnený vo forme primeraného zadosťučinenia podľa § 9 ods. 2
osobitného zákona na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 9 ods. 3 osobitného zákona,
pretoţe ide o dva samostatné nároky. Nemôţe ani s pouţitím analógie vyrubovať súdne
poplatky, pretoţe takýto postup je v rozpore s čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý
vylučuje svojvôľu a analógiu pri ukladaní poplatkov. Odvolací súd neodpovedá na odvolacie
argumenty ţalobcu, jeho jediný vlastný argument je arbitrárny a celé uznesenie pre
nedostatok dôvodov je nepreskúmateľné a v končenom dôsledku znamená odňatie moţnosti
ţalobcu konať pred súdom a domáhať sa súdnej ochrany. Ţiadosťou o vrátenie preplatku
súdneho poplatku sa ţalobca domáhal ochrany aj ústavou priznaného práva na majetok a jeho
pokojné uţívanie.
Zastáva názor, ţe odvolací súd nerešpektoval ustanovenie § 170 ods. 1 O.s.p. Ţalobca doručil
odvolaciemu súdu písomné procesné podania dňa 22.4.2013 a 29.4.2013. Podania boli
doručené odvolaciemu súdu na základe poznatkov získaných pred vyhotovením jednotlivých
podaní v informačnej kancelárii odvolacieho súdu, podľa ktorých sa spis nachádzal
na krajskom súde bez rozhodnutia o odvolaní. Bolo by nelogické doručovať krajskému súdu
procesné podanie po jeho rozhodnutí o odvolaní. Po doručení dovolaním napadnutého
uznesenia ţalobca zistil, ţe krajský súd mal rozhodnúť uţ dňa 28.3.2013, pričom spis bol
vrátený okresnému súdu aţ 15.5.2013 a následné uznesenie odvolacieho súdu doručené
právnej zástupkyni účastníka konania dňa 23.5.2013. Označené skutočnosti vzbudzujú
pochybnosti o transparentnosti postupu odvolacieho súdu, ale podstatným je fakt, ţe
uznesenie odvolacieho súdu nebolo vyhlásené, a preto je ním súd viazaný doručením
účastníkom. Za tejto situácie bolo povinnosťou odvolacieho súdu reagovať v dôvodoch
svojho rozhodnutia aj na písomné procesné podania ţalobcu doručené odvolaciemu súdu dňa
22.4.2013 a 29.4.2013. Na tieto procesné podania odvolací súd v napadnutom uznesení vôbec
nereagoval, čím svoje rozhodnutie zaťaţil vadou, ktorá znamená odňatie moţnosti ţalobcu
konať pred súdom. Navrhol, aby dovolací súd postupom podľa § 243b ods. 3 O.s.p. zrušil
uznesenie krajského súdu a uznesenie súdu prvostupňového súdu a vrátil vec súdu prvého
stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, keďţe podľa § 236 ods. 1 O.s.p.
dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon
pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je
dovolanie tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm.c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na poklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Ţalobca napadol dovolaním uznesenie, ktoré nevykazuje znaky uznesení uvedených
v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné. Prípustnosť podaného
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Vzhľadom na to by dovolanie ţalobcu mohlo
byť procesne prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených
Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ so zreteľom na § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.
dovolací súd preto skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatnej rozhodlo alebo
tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Ţalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal;
ich existencia v dovolacom konaní nevyšla ani najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Ţalobca namietal, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom
konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Za takýto postup judikatúra povaţuje procesný postup súdu
priečiaci sa zákonu, ktorým sa účastníkovi znemoţňuje realizácia procesných oprávnení
účastníka občianskeho súdneho konania, priznaných mu za účelom uplatnenia ochrany jeho
práv.
Dovolateľ opiera dôvody svojho dovolania o tvrdenie, ţe a/ rozhodnutie odvolacieho
súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, b/ odvolací súd nereagoval v dôvodoch
svojho rozhodnutia na písomné procesné podania mu doručené 22.4.2013 a 29.4.2013, pričom
podstatným je fakt, ţe uznesenie odvolacieho súdu nebolo vyhlásené a preto je ním súd
viazaný doručením účastníkom, c/ označený názor odvolacieho súdu je arbitrárny, pretoţe
popiera nielen význam ale i samotný text právnej normy a to tak ustanovenia § 9 ods. 2 a § 9
ods. 3 osobitného zákona, ako i prílohy zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov,
pretoţe ide o dva samostatné nároky, pričom súd nemôţe ani s pouţitím analógie vyrubovať
súdne poplatky.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe vyššie uvedené skutočnosti,
z ktorých ţalobca vyvodzuje, ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom,
nie sú opodstatnené.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Riuz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A, str. 12,
§ 29, Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti
súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd
vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211
O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť
postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí
byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak
rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je
nepreskúmateľný.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia vymedzil nárok, citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný nárok (týkajúci sa vrátenia súdneho preplatku)
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Zdôraznil,
ţe právne posúdenie veci je vţdy úlohou súdu. Konštatoval, ţe ţalobcovi vznikla povinnosť
zaplatiť súdny poplatok podľa poloţky 7d Sadzobníka súdnych poplatkov zákona o súdnych
poplatkoch a to 66 € + 3 % zo sumy 295 000 €, t.j. vo výške 8 931 €. Ţalobcovi preplatok
súdneho poplatku nevznikol, pričom z dôvodu zmeny petitu ţaloby je potrebné ešte
doplatenie súdneho poplatku za návrh. Mal za to, ţe súdy poplatok musí byť uloţený aj
zo sumy 285 000 € aj napriek tomu, ţe ţalobca v alternatívnom znení petitu označil túto sumu
ako zadosťučinenie.
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Zdôraznil, ţe sám ţalobca
vo svojom odvolaní uvádza, ţe v konaní uplatnil nárok podľa osobitného predpisu, konkrétne
zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane pred
diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon),
presnejšie podľa § 9 ods. 2 cit. zákona. Je nepochybné, ţe predmetné konanie je konaním
vo veci súvisiacej s porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Nemôţe obstáť tvrdenie
ţalobcu, ţe nárok uplatnený podľa § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. podlieha inej
poplatkovej povinnosti ako nárok uplatnený podľa § 9 ods. 3 toho istého zákona, nakoľko
jednej poplatkovej povinnosti podlieha samotné konanie podľa uvedeného zákona bez
ohľadu, či je ţalobcom odôvodnený nárok podľa § 9 ods. 2 alebo ods. 3. Stotoţnil sa
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 219
ods. 2 O.s.p. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Neoddeliteľnou súčasťou občianskeho súdneho procesu je aj konanie a rozhodovanie
vo veciach súdnych poplatkov. Činnosť súdov vo veciach poplatkov treba však odlišovať
od občianskeho súdneho konania. Súdy, ak rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov
podľa zákona o súdnych poplatkoch, rozhodujú totiţ ako samostatný orgán oprávnený
vykonať poplatkový úkon a pre konanie v týchto prípadoch sa iba primerane súčasne pouţijú
Občiansky súdny poriadok i predpisy o konaní vo veciach daní a poplatkov (§ 14 zákona
o súdnych poplatkoch). Na časti procesného postupu, ktoré neupravuje zákon o súdnych
poplatkoch, sa primerane aplikujú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým
pokiaľ ide o formu rozhodnutia o súdnych poplatkoch. Vo veciach súdnych poplatkov súd
rozhoduje podľa § 167 O.s.p. vţdy uznesením, ktoré podľa § 169 O.s.p. musí v písomnom
vyhotovení obsahovať, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok,
odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.
V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, ţe ţalobca podaním zo dňa 29.2.2012 poţiadal
vrátenie preplatku súdneho poplatku v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.
z dôvodu zmeny petitu ţaloby, keď správnej výške súdneho poplatku zodpovedá suma 366 €
vypočítaná podľa poloţky 7d písm.b/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou
zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Okresný súd uznesením z 10. decembra
2012 č.k. 14 C 82/2007-92 ţiadosť o vrátenie súdneho poplatku zamietol, odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa uznesením z 28. marca 2013 č.k. 5 Co 144/2013-101
potvrdil. Dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu vadu podľa neho spočívajúcu v tom, ţe
odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení vo svojich dôvodoch sa nezaoberá jeho
písomnými procesnými podaniami doručenými odvolaciemu súdu dňa 22.4.2013 a 29.4.2013,
keď má pochybnosti o transparentnosti postupu odvolacieho súdu (odvolací súd mal
rozhodnúť 28.3.2013 pričom spis bol vrátený okresnému súdu aţ 15.5.2013), ale podstatným
je fakt, ţe uznesenie odvolacieho súdu nebolo vyhlásené a preto ním bol súd viazaný aţ
doručením účastníkom. Ţalobca podľa dovolacieho súdu nenáleţite vytýka odvolaciemu
súdu, ţe nereagoval v dôvodoch svojho rozhodnutia aj na písomné procesné podania ţalobcu
doručené odvolaciemu súdu dňa 22.4.2013 a 29.4.2013 jednak preto, ţe v konaní
o rozhodovaní vo veciach súdnych poplatkov sa iba primerane pouţije Občiansky súdny
poriadok, ako uţ bolo zdôraznené hore, a jednak preto, ţe procesné podania ţalobcu boli
doručené odvolaciemu súdu dňa 22.4.2013 a 29.4.2013, keď uţ odvolací súd dňa 28.3.2013
procesne rozhodol. Skutočnosť, ţe predmetný spis bol vrátený prvostupňovému súdu aţ
15.5.2013 neznamená, ţe písomné vyhotovenie rozhodnutia odvolacieho súdu nebolo
vyhotovené uţ skôr pred doručením písomných procesných podaní ţalobcu a časový posun
nastal pri opisovaní alebo doručovaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, ţe by
odvolací súd ţalobcovi nejakým závadným procesným postupom znemoţnil realizáciu
procesných práv priznaných mu procesným predpisom a okrem toho zamietnutie ţiadosti
o vrátenie súdneho preplatku nebráni vecnému prejednaniu jeho ţaloby, ktorej sa domáha
na súde.
Dovolateľ v dovolaní netvrdil, pokiaľ ide o formu rozhodnutia o súdnom preplatku, ţe
nebolo súladné so zákonom, tvrdil, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu pokiaľ ide o právne
posúdenie ustanovenia § 9 ods. 2 a 3 zákona č. 365/2004 Z.z. ako aj zákona č. 71/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov o súdnych poplatkoch ohľadne vrátenia súdneho preplatku je
nesprávne v kontexte s uplatnenými nárokmi v ţalobe. Dovolací súd opakovane zdôraznil, ţe
k odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť len procesne nesprávnou činnosťou súdu
a túto vadu nemoţno vidieť v právnych záveroch, ku ktorým odvolací súd dospel pri
posudzovaní uloţenej povinnosti. Samotné právne posúdenie veci je realizáciou rozhodovacej
činnosti súdu, a nezakladá dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., lebo ním
súd neporušuje ţiadnu jeho procesnú povinnosť ani procesné práva účastníka. Či uţ je teda
rozhodnutie odvolacieho súdu zaloţené na správnom, či nesprávnom právnom posúdení veci
(z tohto aspektu dovolací súd rozhodnutie neposudzoval, nakoľko tento dovolací dôvod
moţno skúmať len v prípade, keď je dovolanie prípustné), odvolací súd sa nedopustil
procesného pochybenia, ktoré by zakladalo odňatie moţnosti ţalobcu konať pred súdom.
So zreteľom na uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by
opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p. a keďţe dovolanie nie je
prípustné ani podľa § 239 O.s.p., tento mimoriadny opravný prostriedok ţalobcu odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal
vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. novembra 2013
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová