Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 53/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou,

Advokátska kancelária, Na priekope 174/13, Žilina, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 19. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn.

z 19. decembra 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

16. apríla 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka si ako žalobkyňa v konaní prebiehajúcom pred

Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. po

pripustení zmeny petitu žaloby uznesením okresného súdu č. k. -101

z 18. decembra 2013 uplatňuje nároky vo forme určovacej, negatórnej a reštitučnej žaloby

v súlade s ustanovením o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov. Uplatnené nároky majú

z právneho hľadiska oporu tak v antidiskriminačnom zákone, ako aj v súdnej praxi.

Z hľadiska poplatkovej povinnosti zodpovedá žalobe súdny poplatok podľa osobitnej

položky 7d písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „sadzobník“), ktorý je

prílohou o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych

poplatkoch“), a to vo výške 66 €. Sťažovateľka zaplatila pred zmenou petitu žaloby na

súdnom poplatku 366 €, a preto požiadala o vrátenie preplatku súdneho poplatku.

Uznesením okresného súdu č. k. -112 z 23. júna 2014 bola žiadosť

sťažovateľky o vrátenie preplatku zamietnutá. Uznesením krajského súdu č. k.

-122 z 19. decembra 2014 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.

Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy v rozpore s realitou považujú uplatnený

nárok ňou výslovne označený ako nárok podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona

zrejme za nemajetkovú ujmu podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd postupoval správne, pokiaľ zo zmenenej

žaloby vyvodil, že v časti žaloby požadujúcej nápravu protiprávneho stavu zaplatením sumy

270 500 € ide v skutočnosti o nárok podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona, a preto

prichádza do úvahy aplikácia položky 7d písm. b) sadzobníka.

Uvedený názor považuje sťažovateľka za arbitrárny s tým, že popiera nielen význam,

ale i samotný text príslušných ustanovení antidiskriminačného zákona a zákona o súdnych

poplatkoch. Konajúci súd nemôže totiž svojvoľne meniť reštitučný nárok uplatnený

v relutárnej forme podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona na náhradu nemajetkovej

ujmy podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona, pretože ide o dva samostatné nároky.

Súd nemôže ani s použitím analógie vyrubovať súdne poplatky, pretože by to bolo v

rozpore s . Ukladanie súdnych poplatkov, ktoré samo osebe predstavuje

zásah do práva na súdnu ochranu (na spravodlivý proces), sa môže realizovať iba v

zákonom (na základe zákona) jasne a určite stanovenom rozsahu a obsahu. Potreba

reštriktívneho výkladového prístupu v súvislosti s ukladaním povinnosti platiť súdny

poplatok vyplýva už zo samotnej povahy ústavnej možnosti ukladať poplatky. Preto právne

závery všeobecných súdov sú v okolnostiach v danej veci v extrémnom nesúlade so

základným právom na súdnu ochranu, s princípom spravodlivosti, ale aj so zaužívanou

interpretáciou dotknutých ustanovení. Ani zásada iura novit curia neoprávňuje súd

naoktrojovať žalobcovi aj proti jeho výslovnej vôli svoj výklad hmotnoprávnych

ustanovení, podľa ktorých samotnú vec posúdi a tomuto prístupu aj podriadi súvisiacu

procesnú situáciu, napr. že vyzve žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý by sa inak

(podľa toho, čoho sa žalobca domáha) platiť nemal (, ako aj rozhodnutie č.

43/2013 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Podľa sťažovateľky v danom prípade jej všeobecné súdy vnucujú svoj výklad

hmotnoprávnych predpisov bez ohľadu na prejav jej vôle a zo svojho výkladu robia závery

pre výšku súdneho poplatku. Pritom by malo byť nesporné, že súd nemôže určitému

a zrozumiteľnému úkonu prikladať iný ako účastníkom sledovaný zmysel. Nemôže teda

„domýšľať“ obsah úkonu alebo z úkonu robiť závery, ktoré z neho v skutočnosti

nevyplývajú. Pri procesných úkonoch je rozhodujúci prejav vôle, pričom sťažovateľka

dostatočne prejavila svoju vôľu pri popisovaní skutkových okolností žaloby, ako aj pri

argumentácii hmotnoprávnym predpisom, ktorým po právnej stránke žalobu odôvodňuje.

Postup všeobecných súdov, ktoré svojvoľne vnucujú sťažovateľke svoju predstavu o jej

nárokoch z hľadiska hmotnoprávneho, je v rozpore so základným právom na súdnu

ochranu.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva podľa Slovenskej

republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 20 ods. 1

, Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-122 z 19.12.2014 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -122 z 19.12.2014

zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Bratislave vo veci znova konať a rozhodnúť.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu nahradiť trovy konania na účet právnej zástupkyne

JUDr. Tatiany Polkovej(...)“

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -101 z 18. decembra 2013 vyplýva,

že ním bolo zastavené konanie o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 €. Ďalej

bola pripustená zmena žalobného petitu v tomto znení:

„Súd konanie o návrhu navrhovateľky v časti zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy

vo výške 10.000,- Eur zastavuje.

Súd pripúšťa zmenu žalobného petitu v nasledovnom znení:

Súd určuje, že odmeňovanie navrhovateľky uskutočňované podľa § 66 ods. 1, 2, 3, 4,

, , o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním

sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa a

Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch

vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa § 69

ods. 2 o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.

Odporca je povinný upustiť od odmeňovania navrhovateľky v rozpore so zásadou

rovnakého zaobchádzania v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca je povinný napraviť protiprávny stav zaplatením sumy navrhovateľke

vo výške 270.500,- Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke trovy konania na účet právnej zástupkyne

JUDr. Tatiany Polkovej(...) v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku tak, ako budú

vyčíslené v lehote 3 dní od vyhlásenia rozsudku.“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných

práv podľa a a práva podľa dohovoru a

dodatkového protokolu uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 19. decembra 2014.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikto nemôže byť zbavený svojho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanoví zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

K namietanému porušeniu a dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 19. decembra 2014

Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v až ().

Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť ().

Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ). Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného

postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu

skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým

spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou

účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy, je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené.

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľky a s tým spojené

možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľky, alebo naopak, či vzhľadom na

odôvodnenie a právne závery krajského súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne

neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať

porušenie označených ústavných práv napadnutým postupom a uznesením krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedených princípov a právnych názorov, ústavný súd na účely

posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a uznesenie krajského

súdu.

Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľky,

ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci odvolania sťažovateľky konal zákonom

predpísaným procesným postupom (podľa v tom čase platného a účinného § 212 ods. 1

a podľa ). Postup krajského súdu plne

korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu

a požiadavkami kladenými a na procesný postup všeobecného súdu. Z hľadiska

postupu teda nemožno napadnutému uzneseniu krajského súdu pre účely posudzovania

dodržania dikcie a nasl. nič vytknúť.

Pokiaľ ide o posúdenie skutkových a právnych záverov, a teda v danom prípade

najmä interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení antidiskriminačného zákona a zákona

o súdnych poplatkoch, predovšetkým treba poukázať na relevantnú časť napadnutého

uznesenia krajského súdu, z ktorého vyplýva najmä, že:

«Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa na základe

odvolania navrhovateľky podľa , bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa po tom, čo odvolaniu proti rozhodnutiu vydanému

vyšším súdnym úradníkom nevyhovel sudca súdu prvého stupňa podľa

a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa o súdnych poplatkoch, ak sa zaplatil vyšší

poplatok, ako sa mal zaplatiť, preplatok sa vráti, ak prevyšuje sumu 1,70 eura.

Postupu súdu prvého stupňa pri vyrubovaní súdneho poplatku za návrh

navrhovateľky, ktorým sa domáha nárokov súvisiacich s porušením zásady rovnakého

zaobchádzania podľa , nemožno vytknúť žiadne pochybenie a preto

navrhovateľka neopodstatnene v konaní namieta, že jej vznikol nárok na vrátenie preplatku

súdneho poplatku. Súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ z návrhu navrhovateľky

na určenie, že jej odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania (určovací

návrh) a na upustenie od odmeňovania v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania

(negatórny návrh); ktoré (nepeňažné) nároky zodpovedajú § 9 ods. 2 antidiskriminačného

zákona; v spojení s jej návrhom na nápravu protiprávneho stavu zaplatením sumy 270 500,-

eur (relutárny návrh na priznanie peňažnej satisfakcie); ktorý zodpovedá § 9 ods. 3

antidiskriminačného zákona; vyrubil súdny poplatok podľa položky 7d písm. h) Sadzobníka

súdnych poplatkov vo výške 66,- eur + 3 % z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľkou formulovaný petit návrhu „na nápravu protiprávneho stavu zaplatením

sumy vo výške 270 500,- eur“ je návrhom na relutárnu reštitúciu v podobe náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch; návrhu na nápravu protiprávneho stavu, t. j. návrhu na

naturálnu reštitúciu, totiž zodpovedá petit návrhu na nepeňažné plnenie na základe ktorého

má pôvodca zásahu protiprávny stav, ktorý porušením zásady rovnakého zaobchádzania

vyvolal, odstrániť, napr. uvedením do pôvodného stavu.

Súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ pri výpočte súdneho poplatku,

na zaplatenie ktorého vznikla navrhovateľke povinnosť vo výške 8.181,- eur, zohľadnil ňou

doposiaľ zaplatený poplatok vo výške 66,- eur a 300,- eur, a preto sa navrhovateľka

neopodstatnene domáha vrátenia preplatku súdneho poplatku. Uvedené závery nie sú

v rozpore ani s nálezom Ústavného súdu SR č. k. -28, ktorý v jeho

odôvodnení konštatoval, že zákonodarca v položke 7d písm. a) a b) Sadzobníka zákona

o súdnych poplatkoch určil pravidlá spoplatňovania konania podľa antidiskriminačného

zákona, pričom rozlíšil konania, v ktorých sa navrhovateľ domáha okrem iného priznania

primeraného zadosťučinenia [podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, ktorému

zodpovedá položka 7d písm. a) sadzobníka ], a konania,

v ktorých sa navyše domáha i nemajetkovej ujmy v peniazoch [podľa § 9 ods. 2

antidiskriminačného zákona, ktorému zodpovedá položka 7d písm. b) Sadzobníka zákona

o súdnych poplatkoch].

Po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa so zreteľom na povahu a rozsah nárokov

navrhovateľkou uplatňovaných, z hľadiska relevantných ustanovení zákona o súdnych

poplatkoch č. , odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa je vecne správne a preto ho potvrdil ( ).»

Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení antidiskriminačného zákona a

odvolacím súdom (ale aj okresným súdom) a aj odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil

v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavne

nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených a nasl. , ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval

a interpretoval príslušné právne normy antidiskriminačného zákona a zákona o súdnych

poplatkoch v súlade s ich znením a obsahom. Je pravdou, že odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajského súdu je stručnejšieho rázu, avšak krajský súd odpovedal na ťažiskové

otázky vzťahujúce sa na vec sťažovateľky a vyplývajúce z právneho stavu.

Ústavný súd teda uzatvára, že všeobecné súdy, a teda aj krajský súd, v okolnostiach

danej veci rešpektovali znenie príslušných zákonov, a tak nemohli protiústavne zasiahnuť

do pozície sťažovateľky. Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj jeho postup

v odvolacom konaní treba považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov

ústavný súd odmietol v tejto časti sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu a dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. decembra 2014

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

a čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka

vo svojej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť porušenia označených práv, reálnosť

ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Sťažovateľka totiž

vôbec neodôvodnila, akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu jej uvedených práv, napriek

tomu, že svoju sťažnosť podľa aj v tejto časti musela

odôvodniť. Už iba táto skutočnosť by bola postačujúca na odmietnutie sťažnosti v tejto časti

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Pokiaľ však sťažovateľka porušenie svojich práv podľa a

dodatkového protokolu odvíja od porušenia , vzhľadom na to, že ústavný

súd nedospel k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa ,

je celkom prirodzené, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu jej práv podľa

a čl. 1 dodatkového protokolu, preto aj v tejto časti bolo treba jej sťažnosť odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2017