Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 53/2017
PDF · 228.69 KB
No categories available
II. ÚS 53/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou,
Advokátska kancelária, Na priekope 174/13, Žilina, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 508/2014 z 19. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn.
8 Co 508/2014 z 19. decembra 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
16. apríla 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka si ako žalobkyňa v konaní prebiehajúcom pred
Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 C 222/2009 po
pripustení zmeny petitu žaloby uznesením okresného súdu č. k. 25 C 222/2009-101
z 18. decembra 2013 uplatňuje nároky vo forme určovacej, negatórnej a reštitučnej žaloby
v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov. Uplatnené nároky majú
z právneho hľadiska oporu tak v antidiskriminačnom zákone, ako aj v súdnej praxi.
Z hľadiska poplatkovej povinnosti zodpovedá žalobe súdny poplatok podľa osobitnej
položky 7d písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „sadzobník“), ktorý je
prílohou zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych
poplatkoch“), a to vo výške 66 €. Sťažovateľka zaplatila pred zmenou petitu žaloby na
súdnom poplatku 366 €, a preto požiadala o vrátenie preplatku súdneho poplatku.
Uznesením okresného súdu č. k. 25 C 222/2009-112 z 23. júna 2014 bola žiadosť
sťažovateľky o vrátenie preplatku zamietnutá. Uznesením krajského súdu č. k.
8 Co 508/2014-122 z 19. decembra 2014 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.
Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy v rozpore s realitou považujú uplatnený
nárok ňou výslovne označený ako nárok podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona
zrejme za nemajetkovú ujmu podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona.
Podľa názoru krajského súdu okresný súd postupoval správne, pokiaľ zo zmenenej
žaloby vyvodil, že v časti žaloby požadujúcej nápravu protiprávneho stavu zaplatením sumy
270 500 € ide v skutočnosti o nárok podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona, a preto
prichádza do úvahy aplikácia položky 7d písm. b) sadzobníka.
Uvedený názor považuje sťažovateľka za arbitrárny s tým, že popiera nielen význam,
ale i samotný text príslušných ustanovení antidiskriminačného zákona a zákona o súdnych
poplatkoch. Konajúci súd nemôže totiž svojvoľne meniť reštitučný nárok uplatnený
v relutárnej forme podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona na náhradu nemajetkovej
ujmy podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona, pretože ide o dva samostatné nároky.
Súd nemôže ani s použitím analógie vyrubovať súdne poplatky, pretože by to bolo v
rozpore s čl. 59 ods. 2 ústavy. Ukladanie súdnych poplatkov, ktoré samo osebe predstavuje
zásah do práva na súdnu ochranu (na spravodlivý proces), sa môže realizovať iba v
zákonom (na základe zákona) jasne a určite stanovenom rozsahu a obsahu. Potreba
reštriktívneho výkladového prístupu v súvislosti s ukladaním povinnosti platiť súdny
poplatok vyplýva už zo samotnej povahy ústavnej možnosti ukladať poplatky. Preto právne
závery všeobecných súdov sú v okolnostiach v danej veci v extrémnom nesúlade so
základným právom na súdnu ochranu, s princípom spravodlivosti, ale aj so zaužívanou
interpretáciou dotknutých ustanovení. Ani zásada iura novit curia neoprávňuje súd
naoktrojovať žalobcovi aj proti jeho výslovnej vôli svoj výklad hmotnoprávnych
ustanovení, podľa ktorých samotnú vec posúdi a tomuto prístupu aj podriadi súvisiacu
procesnú situáciu, napr. že vyzve žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý by sa inak
(podľa toho, čoho sa žalobca domáha) platiť nemal (I. ÚS 223/2013, ako aj rozhodnutie č.
43/2013 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
Podľa sťažovateľky v danom prípade jej všeobecné súdy vnucujú svoj výklad
hmotnoprávnych predpisov bez ohľadu na prejav jej vôle a zo svojho výkladu robia závery
pre výšku súdneho poplatku. Pritom by malo byť nesporné, že súd nemôže určitému
a zrozumiteľnému úkonu prikladať iný ako účastníkom sledovaný zmysel. Nemôže teda
„domýšľať“ obsah úkonu alebo z úkonu robiť závery, ktoré z neho v skutočnosti
nevyplývajú. Pri procesných úkonoch je rozhodujúci prejav vôle, pričom sťažovateľka
dostatočne prejavila svoju vôľu pri popisovaní skutkových okolností žaloby, ako aj pri
argumentácii hmotnoprávnym predpisom, ktorým po právnej stránke žalobu odôvodňuje.
Postup všeobecných súdov, ktoré svojvoľne vnucujú sťažovateľke svoju predstavu o jej
nárokoch z hľadiska hmotnoprávneho, je v rozpore so základným právom na súdnu
ochranu.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
8Co/508/2014-122 z 19.12.2014 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/508/2014-122 z 19.12.2014
zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Bratislave vo veci znova konať a rozhodnúť.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu nahradiť trovy konania na účet právnej zástupkyne
JUDr. Tatiany Polkovej(...)“
II.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 25 C 222/2009-101 z 18. decembra 2013 vyplýva,
že ním bolo zastavené konanie o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 €. Ďalej
bola pripustená zmena žalobného petitu v tomto znení:
„Súd konanie o návrhu navrhovateľky v časti zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 10.000,- Eur zastavuje.
Súd pripúšťa zmenu žalobného petitu v nasledovnom znení:
Súd určuje, že odmeňovanie navrhovateľky uskutočňované podľa § 66 ods. 1, 2, 3, 4,
§ 67 ods. 1, 2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním
sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000
Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch
vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa § 69
ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.
Odporca je povinný upustiť od odmeňovania navrhovateľky v rozpore so zásadou
rovnakého zaobchádzania v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Odporca je povinný napraviť protiprávny stav zaplatením sumy navrhovateľke
vo výške 270.500,- Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke trovy konania na účet právnej zástupkyne
JUDr. Tatiany Polkovej(...) v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku tak, ako budú
vyčíslené v lehote 3 dní od vyhlásenia rozsudku.“
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 508/2014
z 19. decembra 2014.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikto nemôže byť zbavený svojho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanoví zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 8 Co 508/2014 z 19. decembra 2014
Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05).
Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,
vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného
postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu
skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým
spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou
účastníkov konania pred svojvôľou súdu.
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy, je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené.
Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľky a s tým spojené
možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľky, alebo naopak, či vzhľadom na
odôvodnenie a právne závery krajského súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne
neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať
porušenie označených ústavných práv napadnutým postupom a uznesením krajského súdu.
Vychádzajúc z uvedených princípov a právnych názorov, ústavný súd na účely
posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a uznesenie krajského
súdu.
Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľky,
ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci odvolania sťažovateľky konal zákonom
predpísaným procesným postupom (podľa v tom čase platného a účinného § 212 ods. 1
a podľa § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Postup krajského súdu plne
korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu
a požiadavkami kladenými ústavou a na procesný postup všeobecného súdu. Z hľadiska
postupu teda nemožno napadnutému uzneseniu krajského súdu pre účely posudzovania
dodržania dikcie čl. 46 ústavy a nasl. nič vytknúť.
Pokiaľ ide o posúdenie skutkových a právnych záverov, a teda v danom prípade
najmä interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení antidiskriminačného zákona a zákona
o súdnych poplatkoch, predovšetkým treba poukázať na relevantnú časť napadnutého
uznesenia krajského súdu, z ktorého vyplýva najmä, že:
«Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa na základe
odvolania navrhovateľky podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. po tom, čo odvolaniu proti rozhodnutiu vydanému
vyšším súdnym úradníkom nevyhovel sudca súdu prvého stupňa podľa § 374 ods. 4 O.s.p.
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, ak sa zaplatil vyšší
poplatok, ako sa mal zaplatiť, preplatok sa vráti, ak prevyšuje sumu 1,70 eura.
Postupu súdu prvého stupňa pri vyrubovaní súdneho poplatku za návrh
navrhovateľky, ktorým sa domáha nárokov súvisiacich s porušením zásady rovnakého
zaobchádzania podľa zákona č. 365/2004 Z. z., nemožno vytknúť žiadne pochybenie a preto
navrhovateľka neopodstatnene v konaní namieta, že jej vznikol nárok na vrátenie preplatku
súdneho poplatku. Súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ z návrhu navrhovateľky
na určenie, že jej odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania (určovací
návrh) a na upustenie od odmeňovania v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania
(negatórny návrh); ktoré (nepeňažné) nároky zodpovedajú § 9 ods. 2 antidiskriminačného
zákona; v spojení s jej návrhom na nápravu protiprávneho stavu zaplatením sumy 270 500,-
eur (relutárny návrh na priznanie peňažnej satisfakcie); ktorý zodpovedá § 9 ods. 3
antidiskriminačného zákona; vyrubil súdny poplatok podľa položky 7d písm. h) Sadzobníka
súdnych poplatkov vo výške 66,- eur + 3 % z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy.
Navrhovateľkou formulovaný petit návrhu „na nápravu protiprávneho stavu zaplatením
sumy vo výške 270 500,- eur“ je návrhom na relutárnu reštitúciu v podobe náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch; návrhu na nápravu protiprávneho stavu, t. j. návrhu na
naturálnu reštitúciu, totiž zodpovedá petit návrhu na nepeňažné plnenie na základe ktorého
má pôvodca zásahu protiprávny stav, ktorý porušením zásady rovnakého zaobchádzania
vyvolal, odstrániť, napr. uvedením do pôvodného stavu.
Súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ pri výpočte súdneho poplatku,
na zaplatenie ktorého vznikla navrhovateľke povinnosť vo výške 8.181,- eur, zohľadnil ňou
doposiaľ zaplatený poplatok vo výške 66,- eur a 300,- eur, a preto sa navrhovateľka
neopodstatnene domáha vrátenia preplatku súdneho poplatku. Uvedené závery nie sú
v rozpore ani s nálezom Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 34/2014-28, ktorý v jeho
odôvodnení konštatoval, že zákonodarca v položke 7d písm. a) a b) Sadzobníka zákona
o súdnych poplatkoch určil pravidlá spoplatňovania konania podľa antidiskriminačného
zákona, pričom rozlíšil konania, v ktorých sa navrhovateľ domáha okrem iného priznania
primeraného zadosťučinenia [podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, ktorému
zodpovedá položka 7d písm. a) sadzobníka zákona o súdnych poplatkoch], a konania,
v ktorých sa navyše domáha i nemajetkovej ujmy v peniazoch [podľa § 9 ods. 2
antidiskriminačného zákona, ktorému zodpovedá položka 7d písm. b) Sadzobníka zákona
o súdnych poplatkoch].
Po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa so zreteľom na povahu a rozsah nárokov
navrhovateľkou uplatňovaných, z hľadiska relevantných ustanovení zákona o súdnych
poplatkoch č. 71/1992 Zb., odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa je vecne správne a preto ho potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).»
Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení antidiskriminačného zákona a zákona o súdnych poplatkoch
odvolacím súdom (ale aj okresným súdom) a aj odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil
v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavne
nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46 a nasl. ústavy, ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval
a interpretoval príslušné právne normy antidiskriminačného zákona a zákona o súdnych
poplatkoch v súlade s ich znením a obsahom. Je pravdou, že odôvodnenie napadnutého
uznesenia krajského súdu je stručnejšieho rázu, avšak krajský súd odpovedal na ťažiskové
otázky vzťahujúce sa na vec sťažovateľky a vyplývajúce z právneho stavu.
Ústavný súd teda uzatvára, že všeobecné súdy, a teda aj krajský súd, v okolnostiach
danej veci rešpektovali znenie príslušných zákonov, a tak nemohli protiústavne zasiahnuť
do pozície sťažovateľky. Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj jeho postup
v odvolacom konaní treba považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,
do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov
ústavný súd odmietol v tejto časti sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 508/2014 z 19. decembra 2014
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka
vo svojej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť porušenia označených práv, reálnosť
ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Sťažovateľka totiž
vôbec neodôvodnila, akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu jej uvedených práv, napriek
tomu, že svoju sťažnosť podľa § 20 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti musela
odôvodniť. Už iba táto skutočnosť by bola postačujúca na odmietnutie sťažnosti v tejto časti
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Pokiaľ však sťažovateľka porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu odvíja od porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, vzhľadom na to, že ústavný
súd nedospel k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
je celkom prirodzené, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu jej práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu, preto aj v tejto časti bolo treba jej sťažnosť odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2017